Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoE/13/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312218995
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2312218995.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr.ĽubicaSpálováaMgr.LuciaMizerová,vexekučnejvecioprávneného:Unionzdravotnápoisťovňa,
a.s., IČO: 36 284 831, so sídlom Bratislava, Karadžičova 10, proti povinnému: C. E., nar. XX.XX.XXXX,
adresa N., A. XXX/XX, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Ing. Štefan Hrebík, Exekútorský úrad so
sídlom Malacky, Duklianskych hrdinov 2946/6, pre vymoženie sumy 337,79 Eur s príslušenstvom a trov

exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 23Er/1170/2012-46
zo dňa 10. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. exekúciu zastavil a výrokom II. zaviazal
oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 57,59 Eur, a to do 3 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 57 ods. 1 písm. h) 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods.
1, 5, § 203 ods. 2, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(EP), § 14 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a
náhradách súdnych exekútorov.

3. Súd prvej inštancie uznesenie v podstate odôvodnil tým, že súdny exekútor doručil súdu podnet
na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, keďže jeho šetrením bola
zistená nemajetnosť povinného. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po

preskúmaní predloženého exekučného spisu č. EX 3029/2012 dospel k záveru, že súdny exekútor
dostatočne prešetril majetkové pomery povinného. Bolo vykonané šetrenie v bankových inštitúciách, v
evidencii motorových vozidiel, cez katastrálny portál KaPor, v registri Sociálnej poisťovne, a to všetko s
negatívnym výsledkom, teda bez zistenia exekúciou postihnuteľného majetku povinného. V centrálnom
registri exekúcií bolo zistené, že voči povinnému sa vedie 7 exekučných konaní, pričom najstaršia
spisová značka exekúcie je registrovaná z roku 2009. Na základe uvedeného má súd dostatočne

preukázanú nemajetnosť povinného, aj s poukazom na dĺžku trvania predmetnej exekúcie, a teda
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia a exekúciu zastavil. Súd zároveň dodáva,
že nakoľko nie je reálny predpoklad zmeny majetkových pomerov povinného, akékoľvek ďalšie úkony
súdneho exekútora by boli v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a znamenali by len neúčelné
navyšovanie trov exekúcie.

4. Proti tomuto uzneseniu podal včas proti výroku I. odvolanie oprávnený. Nesúhlasil so zastavením
exekúcie. Mal za to, že takéto rozhodnutie je predčasné. Poukázal pritom na uznesenie Krajskéhosúdu v Trenčíne sp. zn. 2CoE/218/2016. Uviedol, že právo posúdiť, či je ďalšie pokračovanie v
exekúcii hospodárne, prislúcha oprávnenému. Pre zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie
aktuálnehonedostatkumajetku,aleajzistenie,žeideodlhodobý,prípadnetrvalýstavaniejepredpoklad

nadobudnutia majetku v budúcnosti. Dôvodil, že povinný je osoba v produktívnom veku a teda existuje
predpoklad, že v budúcnosti nadobudne majetok, či už výkonom zamestnania, podnikateľskej činnosti
alebo na základe inej právnej skutočnosti. Oprávnený mal za to, že súdny exekútor a ani súd
pravdepodobne dôkladne nezistili majetkové pomery povinného. Poukázal na to, že povinný môže
vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by vymáhaná pohľadávka mohla byť uspokojená, pričom

túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Súdny exekútor dostatočne nepreskúmal ani
možnosť, či povinný nie je vlastníkom majetkových práv, ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie
(napr. práv na plnenie z poistných zmlúv). Oprávnený tiež uviedol, že v prípade, ak by bola predmetná
exekúcia zastavená hrozí, že jeho právo vyplývajúce z exekučného titulu bude premlčané. Mimo
prebiehajúcej exekúcie oprávnený nemá inú možnosť zistiť, či povinný nadobudne majetok, z ktorého
by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Úspešné uplatnenie práva oprávneného na vymoženie

dlžnej sumy prípadným novým návrhom je limitované premlčacou dobou v zmysle platných právnych
predpisov. Z uvedeného dôvodu považoval rozhodnutie okresného súdu za predčasné. Oprávnený
zároveň poukázal, že vymáhaná pohľadávka predstavuje neuhradené povinné zdravotné poistenie.
Vykonávanieverejnéhozdravotnéhopoisteniaječinnosťouvoverejnomzáujme,priktorejsahospodáris
verejnými prostriedkami. Preto je dôležité, aby pri dobrovoľnom neplnení povinnosti platiteľmi poistného

sa obzvlášť dôsledne postupovalo pri vymáhaní týchto nedoplatkov. Na základe uvedeného oprávnený
žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Podaním zo dňa 10.2.2020 sa k odvolaniu oprávneného vyjadril súdny exekútor, ktorý uviedol, že
v predmetnej veci je možné konštatovať nemajetnosť povinného, keďže bola vylustrovaná negatívna

majetková podstata povinného, ktorá je okrem iného podporovaná aj výpisom z Centrálneho registra
exekúcií. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1CoE/52/2013 uviedol, že nie
je rozhodujúca skutočnosť, že povinný môže v budúcnosti nadobudnúť majetok podliehajúci exekúcii,
lebo pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ďalej poukázal na rozhodnutia
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4CoE/56/208 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1CoE/41/2012-63 a

poukázal tiež na to, že rozhodnutie súdu o zastavené exekúcie pre nemajetnosť nezakladá prekážku
právoplatne rozhodnutej veci, preto exekútor navrhoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.

6. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

7. Podaním zo dňa 18.02.2020 sa k vyjadreniu súdneho exekútora vyjadril oprávnený, pričom už len
opakovane uvádza argumenty, na ktoré poukázal v odvolaní.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z.z.
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),

oprávneným subjektom - stranou - účastníkom (§ 37 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017), v ktorého
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 57 ods. 1 písm. h/ EP v znení účinnom do 31.3.2017), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolaciedôvody(§365ods.1písm. f/ah/CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdaných

rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na príp. vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku

vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a
2 CSP.

9. Zospisovéhomateriáluodvolacísúdzistil,žedňa10.8.2012bolsúdnemuexekútorovidoručenýnávrh
oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne bola okresnému súdu dňa 15.8.2012

doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal
dňa 24.8.2012 poverenie, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z. z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Union zdravotnej poisťovne,
a.s. č. k. 1110007189 zo dňa 29.3.2011 na vymoženie sumy 337,79 Eur a trov exekúcie. Dňa 19.10.2017súdny exekútor doručil okresnému súdu podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného
podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že vykonaným šetrením bola zistená
nemajetnosť povinného. Okresný súd následne napadnutým uznesením exekúciu v zmysle § 57 ods.

1 písm. h) Exekučného poriadku zastavil.

10. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje
inak,exekučnékonaniazačatépred1.aprílom2017sadokončiapodľapredpisovúčinnýchdo31.marca
2017.

11. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, ak to povaha veci nevylučuje,
v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

12. Podľa § 9a ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 na účely tohto zákona sa
pojem žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii,

návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie.

13. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa § 387 ods.2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Podľa § 243b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

17. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

18. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

19. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k
výroku o zastavení exekúcie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj
správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie
odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s tou časťou odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia, ktorou súd prvej inštancie odôvodnil výrok o zastavení exekúcie, a preto s
poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu, a to bez toho, aby
odvolací súd tieto dôvody opakoval.

20. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa
výroku o zastavení exekúcie a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného
uvedenými v odvolaní uvádza, že v prípade rozhodovania o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku) musí
exekučný súd vždy v konkrétnom prípade zvážiť okolnosti tohto prípadu a posúdiť situáciu so zreteľom

na základné procesné princípy a zásady. Exekučný súd v zásade rozhoduje o zastavení exekúcie pre
nemajetnosť na podnet (najčastejšie od exekútora), nie je však vylúčené, aby súd rozhodol o zastavení
exekúcie pre nemajetnosť aj ex offo, ak sa o nemajetnosti povinného dozvie inak.

21. V prejednávanej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že súdny

exekútor preukázal dostatočným spôsobom nemajetnosť povinného, keďže odkedy mu bolo doručené
vydané poverenie na vykonanie exekúcie zo dňa 24.8.2012 (č. l. 8), nebol pri lustráciách vykonaných
súdnym exekútorom za účelom zistenia exekvovateľného majetku povinného do podania podnetu
súdneho exekútora zo dňa 18.10.2017 na zastavenie exekúcie zistený žiaden majetok povinného, zktorého by bolo možné exekúciu ukončiť vymožením. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav
veci, ku ktorému dospel predovšetkým na základe výsledkov vykonaných lustrácii majetku povinného,
ktoré sú obsiahnuté v pripojenom exekučnom spise, ktorý si správne súd prvej inštancie vyžiadal od

súdneho exekútora potom, ako mu bol doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie.
Z pripojeného exekučného spisu ako aj súdneho spisu vyplýva, že bolo správne skutkové zistenie
súdu prvej inštancie o nemajetnosti povinného, ktoré založil na tom, že povinný nie je vlastníkom
nehnuteľností, nie je vlastníkom motorového vozidla, nepoberá žiadny príjem aspoň v takej výške, aby
sa z neho mohli vykonať exekučné zrážky (a to či už z výkonu pracovnej činnosti, či z dávok sociálneho

poistenia), na účtoch v bankách nemá finančné prostriedky, ako aj že je proti nemu vedených niekoľko
ďalších exekúcii. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v exekučnom
konaní nebol zistený majetok, ktorý by bolo možné speňažiť a možný výťažok by postačoval aspoň na
úhradu trov exekúcie a dopĺňa, že nezistil v prejednávanej veci žiadne také okolnosti, z ktorých by bolo
možné vyvodiť na strane povinného predpoklad nadobudnutia majetku v blízkej budúcnosti. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že v danom prípade bola dôvodom na zastavenie exekúcie skutočnosť,

že majetok povinného práve v čase rozhodovania nestačil ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1
písm. h/ Exekučného poriadku).

22. Odvolací súd zastáva právny názor, že je vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní
majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu podať

podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v
exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach súdneho exekútora a
relevantných dôkazoch. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súdny exekútor opakovane
preskúmal majetkové pomery povinného a až na základe riadne a opakovane zisteného skutkového
stavu, v ktorom v priebehu niekoľkých rokov trvania exekúcie nenastala žiadna zmena spočívajúca v

tom, že by povinný nadobudol akýkoľvek exekvovateľný majetok, z ktorého bolo možné vyvodiť záver o
aspoň takej majetnosti povinného, ktorá by postačovala na úhradu trov exekúcie, podal súdny exekútor
podnet na zastavenie exekúcie.

23. Odvolacie námietky oprávneného o tom, že existuje predpoklad budúcej zmeny majetkových

pomerov povinného, čím by mohla byť pohľadávka oprávneného uspokojená niektorým zo spôsobov
vykonávania exekúcie sú len ničím nepreukázané tvrdenia oprávneného (oprávnený žiadnym
konkrétnym dôkazom predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov nepreukázal). V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že podľa § 217 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd musí vždy
vychádzať zo stavu v čase vydania rozhodnutia a nie z ničím nepodložených domnienok, ktoré by v

budúcnosti ani vôbec nemuseli nastať.

24. Na dôvažok odvolací súd ďalej ešte uvádza, že exekučný súd bol povinný prihliadnuť na zákonné
prekážky výkonu exekúcie takým spôsobom, aby súčasne účastníkom konania svojim rozhodnutím
neodňal možnosť konať pred súdom, a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu

bránia zákonné dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v tých
prípadoch, v ktorých mu Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť aj bez návrhu a práve o taký
prípad ide aj pri rozhodovaní o zastavení exekúcie, ktorú exekučný súd môže zastaviť aj bez návrhu.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je
oprávnený a povinný skúmať zákonnosť vedenia exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

25. Právna úprava výslovne nerieši situáciu, kedy oprávnený má záujem, aby exekúcia napriek
nemajetnosti povinného nebola zastavená. Jedná sa najmä o prípady, kedy oprávnený očakáva, že
povinnýnadobudneurčitýmajetokvbudúcnosti(napr.dedením,darovaním,reštitúcioualebopracovným

pomerom). V tomto smere je potrebné poukázať najmä na zámer zákonodarcu, podľa ktorého účelom
exekúcie nie je len úhrada jej trov, ale predovšetkým uspokojenie pohľadávky oprávneného. V prípade
zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku je nevyhnutné uvažovať o celom majetku povinného a nie
iba o časti, ktorá sa v konkrétnom prípade exekvuje. Preto je potrebné zabrániť nedôvodnému nárastu
trov exekúcie, ktoré by v konečnom dôsledku aj tak zaplatil oprávnený. Právny záujem na vymožení

pohľadávky oprávneného totiž prevyšuje záujem na súdneho exekútora na vymožení trov exekúcie.

26. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že práve nemajetnosť povinného je jedným z dôvodov
zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Jedná sa o osobitnýspôsob, kedy sa exekúcia končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu, ktorý existenciu dôvodov na jej
zastavenie skúma na návrh alebo aj bez návrhu a predmetom tejto prieskumnej činnosti súdu je zistenie,
či existujú dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. V prípade zistenia niektorého dôvodu na

zastavenie exekúcie, je súd povinný exekúciu zastaviť a to aj bez zreteľa na návrh, či súhlas účastníka
konania, osobitne oprávneného.

27. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené poznamenáva, že uskutočňovanie ďalších úkonov
exekučnej činnosti v prípade zistenia nemajetnosti povinného by neviedlo k účelnému vymáhaniu

pohľadávky a uspokojeniu oprávneného, ale iba k zbytočnému navyšovaniu trov exekúcie, čo by v
konečnom dôsledku mohlo byť na ťarchu oprávneného. Pokračovanie v exekúcii by bolo v rozpore aj so
zásadou hospodárnosti konania, a to najmä vzhľadom na dlhé časové obdobie od začatia exekučného
konania dňa 16.8.2012, pričom pohľadávka doposiaľ nebola vymožená ani len sčasti, čo svedčí o
nemožnosti reálneho uspokojenia pohľadávky oprávneného počas dlhšieho časového obdobia (viac ako
7 rokov od začatia exekučného konania).

28. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

29. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému povinnému vznikol zásadne nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP,
použitých s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím
sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2
CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešný povinný bol v odvolacom konaní pasívny,
nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu
mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

31. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac
podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani
analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis

alebo iuris).

32. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania povinného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z

pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

33. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že povinnému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Naostatok odvolací súd upriamuje pozornosť na zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2020 a ktorý upravuje postup ukončenia exekučných
konaní (starých exekúcií) začatých pred 1. aprílom 2017 a vedených podľa predpisov účinných do 31.
marca 2017, podľa ktorého v danej veci v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) došlo k predĺženiu rozhodnej

doby (resp. neprišlo k uplynutiu rozhodnej doby), v kontexte čoho odvolací súd ďalej konal a o podanom
odvolaní rozhodol.

35. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).