Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 19, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/175/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717203175
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6717203175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a

členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Márie Podhorovej, v právnej veci žalobcu: X. S., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom X. E. XXXX/XX, XXX XX G., právne zast. JUDr. Alenou Nguyenovovou,
advokátkou so sídlom Mládežnícka 17, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: X.. Q.. B. P., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom K. W. XXXX/X, XXX XX G., za účasti intervenienta na strane žalovanej:
SEKIER, s.r.o., so sídlom Nám SNP 37, 960 01 Zvolen, IČO: 31 692 885, zastúpený právnym zástupcom
Ulianko & partners, s.r.o, so sídlom Nám. SNP č. 37, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, o vylúčenie veci
z exekúcie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 7C/8/2017 - 176 zo dňa

17.12.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č.k. 7C/8/2017 - 176 zo dňa 17.12.2018 p o t v r d z u j e .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške
trov odvolacieho konania.

III. Intervenientovi na strane žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“, alebo aj „okresný súd“)
žalobu zamietol ( výrok I. rozsudku). O trovách konania rozhodol súd výrokom II. tak, že žalovanému
priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa
žalobou doručenou okresnému súdu dňa 03.03.2017 domáhal voči žalovanému vylúčenia nehnuteľností
špecifikovanej v žalobe z exekúcie vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom
exekútorského úradu Borovianska 17 Zvolen pod sp.zn. EX 2523/16 v prospech žalovaného. Žalobu

žalobca odôvodnil tým, že súdny exekútor vykonáva na základe poverenia Okresného súdu Zvolen pod
sp. zn. EX 2523/16 exekúciu v prospech oprávneného (žalovaného v tomto konaní) proti povinnému
Sekier s.r.o., IČO 316 92885 so sídlom Námestie SNP 17 Zvolen. Súdny exekútor doručil žalobcovi
vyhlášku o dražbe nehnuteľností zo dňa 06.02.2017 z ktorej vyplýva, že predmetom dražby je okrem
iného aj byt v ktorom žalobca trvale býva ako nájomca s manželkou od roku 1979 a má k tomuto
bytu ako nájomca všetky práva, ktoré mu vyplývajú z nájomného vzťahu vrátane práva na odkúpenie
predmetného bytu do osobného vlastníctva za zostatkovú hodnotu podľa príslušných ustanovení § 16,

17, 18 Zák. č. 182/1993 Zz o vlastníctve bytom a nebytových priestorov. Uvedené právo by bolo dražbou
predmetnej nehnuteľnosti zasiahnuté, resp. toto právo by bolo nositeľovi úplne odobraté, nakoľko
príklepom na dražbe by sa vlastnícke právo previedlo na tretiu osobu vydražiteľom, avšak povinnosť
súčasného vlastníka k predmetnej nehnuteľnosti, t.j. povinného v exekučnom konaní previesť vlastníckeprávo na nájomcu, odpredať mu byt za zostatkovú hodnotu je daná zákonom a teda naproti tomu, právo
nájomcu na spomínaný odpredaj je taktiež chránené zákonom. Pripravovaná dražba vykonaná v rámci
exekučného konania by bola protizákonná a na ujmu nájomcu, čiže žalobcu. Súdny exekútor vykonáva

v predmetnom exekučnom konaní exekúciu predajom nehnuteľností. V ďalšom obsahu odôvodnenia
rozsudku súd prvej inštancie konštatoval vykonané dokazovanie, poukázal na ust. § 243h, odst. 1
Zák. č. 233/1995 Zz o súdnych exekútoroch a jeho ust. § 55 ods. 1, ďalej poukázal na ust. Zák. § 126
ods. 1, 2 OZ a na vec aplikoval ust. § 16 ods. 1 Zák. č. 182/1993 o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov a § 17 ods. 5 menovaného zákona. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že žalobe o vylúčenie vecí z exekúcie žalobcu nemožno vyhovieť. Predmetom žaloby je návrh
žalobcu o vylúčenie bytu z exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom pod sp.zn.
EX 2523/16 vo veci pôvodne oprávnenej R. P., toho času B. P. (syna R. P.) proti povinnému spoločnosti
Sekier s.r.o. na podklade exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Zvolen sp.zn. 12C/2018/2011
zo dňa 07.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/1547/2014
zo dňa 10.03.2016. Žalobca je nájomca predmetného bytu a tvrdí, že byt ne môže podliehať exekúcií,

pretože je predmetom prevodu do jeho osobného vlastníctva. Žalobca tvrdí, že má zákonné právo na
odkúpenie bytu podľa § 16 ods. 1 Zák. o vlastníctve bytom a nebytových priestorov s tým, že § 17 ods. 5
uvedeného zákona stanovuje, že ak sú byty predmetom prevodu do vlastníctva doterajšiemu nájomcovi,
nemožno ich vydražiť. Žalobca v konaní tvrdil, že ako nájomca predmetného bytu je výlučne subjekt
ktorý môže predmetný byt nadobudnúť do osobného vlastníctva. Zároveň deklaroval, že má záujem

o odkúpenie bytu, čo doložil rôznymi žiadosťami adresovanými jednotlivým vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti z dôvodu, že došlo k opakovaným zmenám na strane vlastníka bytového domu. Zároveň
žalobca zotrval na svojom tvrdení, že má nárok na odkúpenie bytu za tzv. regulovanú cenu podľa §
18 a nasl. ust. Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalovaný v konaní poukázal na
skutočnosť, že žalobca doposiaľ neuzavrel zmluvu o prevode vlastníctva bytu so súčasným vlastníkom

bytu z dôvodu, že nedošlo k dohode o cene nehnuteľností, pretože vlastník bytu nesúhlasí s prevodom
za tzv. regulovanú cenu. V tomto smere poukázal na rozhodnutia súdov ktoré boli potvrdené Najvyšším
súdom SR, ktorý sa stotožnil s tým, že režim odpredaja bytov nájomníkom vlastníkom Spoločnosťou
Sekier s.r.o. nespadá pod regulovanú cenu podľa § 18 a nasl. Zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov. Napriek tomu, že žalobca podáva opakované žiadosti o odkúpenie bytu, jeho snaha je len

formálna, svojho práva sa nedomáha žiadnou inou cestou. Žalobca podal voči vlastníkovi bytu žalobu
o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu za tzv. regulovanú cenu,
pričom Okresný súd Zvolen konanie viedol pod sp.zn. 17C/113/2013 a rozsudkom zo dňa 25.10.2016
žalobu zamietol. Rozsudok okresného súdu potvrdil Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp.zn.
16Co/108/2017zodňa26.04.2018.Súdprvejinštancietakkonštatoval,žežalobcavkonanínepreukázal

stav predpokladaný v § 17 ods. 5 Zák. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, t.j. že predmetný
byt je predmetom prevodu do vlastníctva doterajšiemu nájomcovi. § 16 ods. 1 Zák. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov bráni vlastníkovi domu vykonať prevod predmetného bytu do vlastníctva tretej
osoby okrem nájomcu tohto bytu, avšak z uvedeného zákonného ustanovenia nemožno vyvodiť záver,
žeby toto ustanovenie bránilo vykonávať exekúciu na daný byt. V prípade nadobudnutia bytu treťou

osobou v rámci exekúcie zostáva nájomcovi právo nájmu zachované a rovnako mu nič nebráni, prípadne
dohodnúťsasnovýmvlastníkombytunaodpredajitohtobytudojehoosobnéhovlastníctva.Rovnakotak
žalobca ako nájomca má možnosť pri exekúcií nadobudnúť byt do osobného vlastníctva ako vydražiteľ
tohto bytu. Právo na nadobudnutie vlastníctva bytu, preto exekúciou nie je dotknuté, súd prvej inštancie
v konaní nezistil žiadne dôvody, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie dražbou predmetného bytu, a preto

žalobu v celom rozsahu považoval za nedôvodnú a zamietol ju.

2. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť trovy konania v rozsahu 100 % úspešnej sporovej strane, t. j. žalovanému.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedol, že má za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšieprostriedkyprocesnéhoútoku,ktoréneboliuplatnenéarozhodnutiesúduprvejinštancievychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca napadol predmetný rozsudok v celom rozsahu,
nestotožňuje sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pokiaľ tento žalobu zamietol, a následne uložil
povinnosť náhrady trov konania žalovanému. Súd svojím rozhodnutím umožnil, aby exekútor predsa
len vykonal dražbu bytu, v ktorom žalobca aj s manželkou už roky žijú, čo je v rozpore so zákonom,tak, ako žalobca uvádzal vo svojich písomných podaniach, i na pojednávaniach. Prvostupňový súd
nebral do úvahy rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/20/2010 zo dňa 23. 08. 2012,
ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/96/2012 zo dňa 26. 06. 2013, v

ktorom súd konštatoval porušenie zákona a právne tento rozsudok je dôležitý, z predmetného rozsudku
vyplýva, že niečo nebolo v poriadku, že taký prevod bol absolútne neplatný a podporuje to, čo žalobca
tvrdí, že má zákonné právo na odkúpenie bytu podľa § 16 ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov s tým, že § 17 ods. 5 uvedeného zákona stanovuje, že ak sú byty predmetom
prevodu do vlastníctva doterajšiemu nájomcovi, nemožno ich vydražiť. Žalobca sa už roky snaží bojovať

za spravodlivosť, aby mohol byt naďalej užívať, pričom sa jedná o byt, v ktorom už roky býva a
chce si ho zákonným spôsobom odkúpiť, ale žalovaný robí všetko preto, aby sa nájomcov zbavil,
porušuje ich práva. Zákon má chrániť tú slabšiu stranu, v tomto prípade nájomcov predmetných bytov,
ale príslušné ustanovenia zákona „sa prekrúcajú tak“ aby sa prispôsobili tomu, čo potrebujú veľké
spoločnosti. V minulosti sporné byty patrili štátnemu podniku (Bučina bol štátny podnik), potom sa
všetko transformovalo, privatizovalo, „poprelievali sa majetky“, byty a teraz súd konštatuje, že zákon

žalobcoviakonájomcovipredmetnéhobytuochranuvlastneneposkytuje,lebovskutočnostichrániveľkú
spoločnosť, ktorej sa údajne povinnosti v zmysle zákonných ustanovení netýkajú. Žalobca stále verí, že
odvolací súd po preštudovaní všetkých listín a správnom právnom posúdení celej veci vyjadrí iný názor
ako prvostupňový súd a bude vykladať zákonné ustanovenia, o ktoré sa v predmetnom konaní žalobca
opieral tak, aby došlo k náprave, k spravodlivému rozhodnutiu a zákonná ochrana žalobcu ako nájomcu

bola akceptovaná. Ďalej uviedol, že sa odvoláva i proti výroku o povinnosti nahradiť žalovanému trovy
konania, v konaní žalovaný nemal právneho zástupcu, trovy právneho zastúpenia mu nevznikli ani iné
poplatkové povinnosti na strane žalovaného v súvislosti s týmto konaním nevznikli. Navrhol preto, aby
odvolací súd po starostlivom uvážení a správnom výklade príslušných zákonných ustanovení zmenil
rozhodnutie prvoinštančného súdu.

4. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie bolo dňa 05. 04. 2019 Okresnému súdu Zvolen doručené podanie
spoločnosti Sekier, s.r.o., so sídlom vo Zvolene, Nám. SNP 37, zastúpenej právnym zástupcom Ulianko
& patners. s.r.o., označené ako žiadosť o vstup do konania ako intervenient na strane žalovaného,
spojená s oznámením skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo veci spoločnosti Sekier, s. r. o., Nám.

SNP 37, 960 01 Zvolen. Uvedená spoločnosť ako intervenient prostredníctvom svojho splnomocneného
zástupcu podala podľa ust. § 82 ods. 1 Civilného sporového poriadku žiadosť o vstup do predmetného
súdneho konania ako intervenient na strane žalovaného, ktorý však so žalovaným netvorí nerozlučné
spoločenstvo. Svoju žiadosť o vstup do konania intervenient zdôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom
bytu č. XX nachádzajúceho sa vo vchode č. XX na štvrtom poschodí v bytovom dome na ulici I. E. vo

G. súp. č. XXXX, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. Q.. Už len táto samotná
skutočnosť plne odôvodňuje povolenie vstupu intervenienta do konania. Žalovaný ako oprávnený vedie
voči intervenientovi ako povinnému exekúciu pod sp. zn. Ex 2523/2016 na Exekútorskom úrade JUDr.
Jozefa Ďuricu. Vzhľadom k tomu, že v predmetnom exekučnom konaní došlo na základe uznesenia
súdu zo dňa 06. 06. 2017 k zmene oprávneného z R. P. na jej syna X.. Q.. B. P., intervenient

predpokladá, že aj v tomto súdnom konaní došlo k zmene na strane žalovaného. Vzhľadom k tomu,
že súd zatiaľ nerozhodoval o pripustení vstupu intervenienta do konania, intervenient sa nemohol
oboznámiť so súdnym spisom ani so stavom súdneho konania. O podanej žalobe v tomto konaní
sa intervenient dozvedel z nahliadnutia do súdneho spisu vo veci 10Er/308/2016. Z intervenientovi
dostupných informácií vyplýva, že na návrh žalobcu Okresný súd Zvolen vydal dňa 02. 08. 2017

uznesenie sp. zn. 10Er/308/2016-382, ktorým povolil odklad exekúcie vedenej voči intervenientovi vo
vzťahu k bytu, a to až do právoplatného skončenia toho súdneho konania o vylúčení veci z exekúcie.
Intervenient zostáva povinným v spomínanej exekúcii a na základe uznesenia žalobca týmto účelovým
konaním bráni exekútorovi a žalovanému túto exekúciu úspešne vykonať predajom bytu a z toho dôvodu
sa celé exekučné konanie zbytočne neúmerne predlžuje. Keďže intervenient má bezvýhradný záujem

predmetnú exekúciu ukončiť čo najskôr a prípadná exekučná dražba iniciovaná exekútorom nemôže
byť riadne a včas vykonaná, exekúcia tým pádom nemôže byť úspešne skončená, a teda ostatný
nezexekvovaný majetok intervenienta odblokovaný, je jednoznačné, že i intervenient má právny záujem
na výsledku tohto konania, a to práve na strane žalovaného, a preto by mal konajúci súd povoliť vstup
do súdneho konania na strane žalovaného. K skutkovému a právnemu stavu uviedol, že žalobu žalobcu

ako i všetky jeho prostriedky procesného útoku považuje za úplne nedôvodné a účelové bez existencie
akéhokoľvek naliehavého záujmu, nakoľko v prípade vydraženia bytu sa nájomný vzťah žalobcu vo
vzťahu k bytu, čo do jeho obsahu s poukazom na ust. § 680 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka vôbec
nezmení, lebo vydražením bytu dôjde len k zmene v osobe prenajímateľa, čo na nájomný vzťah ani nanájomcu nemá žiadny negatívny vplyv. Taktiež intervenient poukázal na to, že žalobcovi spolu s jeho
manželkou bola dňa 19. 09. 2011 doručená výpoveď z nájmu bytu, pričom o platnosti tejto výpovede je
vedený súdny spor pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 13C/198/2011, ktorý do dnešného dňa nie je

právoplatne skončený. Intervenient považuje žalobu žalobcu navyše i nezákonnú a zmätočnú, nakoľko
žalobca požaduje priznať ochranu osobám, ktorým ochranu nepriznáva ani zákon, ani rozhodnutia
súdov. Poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/113/2013-171 v spojení s
potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/108/2017-193 zo dňa 26. 04.
2018. Oba tieto súdy skonštatovali, že žalobca a jeho manželka nemá právo na prevod vlastníctva bytu

za cenu regulovanú podľa ust. § 17 ods. 3, § 18, § 18a a b zákona č. 182/1993 Zb. Za týchto okolností
je úplne zrejmé, že ust. § 17 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov sa nemôže vzťahovať na byt, nakoľko
nejde o byt, ktorý je predmetom, prevodu vlastníctva doterajšiemu nájomcovi za regulovanú cenu, čo
potvrdzuje navyše i dôvodová správa k tomuto zákonnému ustanoveniu, podľa ktorej sa § 17 ods. 5
Zákona o vlastníctve bytov uplatňuje len na byty vo vlastníctve štátu. Táto zákonná výnimka sa teda
vzťahuje len na byty, ktorých vlastníkom je štát alebo ktorýkoľvek zo subjektov uvedených v § 17 ods.

3 Zákona o vlastníctve bytov a nie intervenient - súkromná obchodná spoločnosť. Ďalej intervenient
poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/165/2006, v ktorom bolo
konštatované, že intervenient ako prenajímateľ a vlastník bytu nie je povinný previesť vlastnícke právo
k bytom ich nájomcom za regulovanú cenu. Pokiaľ ide o rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sžr/1/2011 zo
dňa 08. 06. 2011, na ktorý žalobca v žalobe poukázal, ide o rozhodnutie vydané v správnom súdnictve,

len vo vzťahu k vkladovému konaniu katastra nehnuteľností, nezaoberajúce sa nevyhnutne potrebným
podrobným výkladom ustanovení Zákona o vlastníctve bytov v logickej, systematickej, teleologickej a
tiež historickej rovine, a navyše toto rozhodnutie je v odbornej literatúre považované za exemplárne
nepochopenie významu ustanovení Zákona o vlastníctve bytov. Spoločnosť Sekier je tak toho názoru,
že uvedené okolnosti by konajúci súd nemal prehliadať, dokonca ani v prípade, keby vstup intervenienta

do konania nepovolil. Záverom poukázal na ustanovenie článku 5 CSP, ktoré sa vzťahuje presne na
uvedené konanie žalobcu, ktorý podaním celkom zjavne nedôvodnej žaloby vyslovene zneužíva právo,
a teda žalobca by nemal ani požívať právnu ochranu.

5. Dňa 05. 08. 2019 súd prvej inštancie sporovým stranám elektronicky oznámil, že do konania pred

Okresným súdom Zvolen sp. zn. 7C/8/2017 vstupuje spoločnosť Sekier, s. r. o., ako intervenient. V
uvedenom súd prvej inštancie zdôvodnil, že intervenient vstupuje do konania z vlastného podnetu alebo
na základe oznámenia o spore podľa § 86 Civilného sporového poriadku písomným podaním. V prílohe
súd prvej inštancie doručil sporovým stranám podanie intervenienta doručené Okresnému súdu Zvolen
dňa 05. 04. 2019.

6. Právnej zástupkyni žalobcu bolo oznámenie o vstupe intervenienta do konania doručené dňa 14. 08.
2019, žalovanému bolo uvedené doručené dňa 10. 08. 2019.

7. Odvolanie žalobcu bolo doručené žalovanému dňa 27. 03. 2019 s možnosťou sa k uvedenému
vyjadriť. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný X.. Q.. B. P. podaním doručeným Okresnému súdu Zvolen dňa
29. 03. 2019. Uviedol, že nesúhlasí v celom rozsahu s tvrdením X. S., ktoré uviedol vo svojom odvolaní.
V celom rozsahu sa stotožnil s rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 7C/8/2017-176 zo dňa 17.
12. 2018, ktorý sa plne vysporiadal so všetkými skutočnosťami a dôkazmi potrebnými k rozhodnutiu a

rozsudok nemá žiadnu vadu. Trvá na tom, čo uviedol a písomne doložil buď on sám alebo jeho právna
predchodkyňa R. P. v tomto konaní sp. zn. 7C/8/2017. Navrhol, aby odvolací súd „návrh žalobcu v plnom
rozsahu zamietol“.

8. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu bolo doručené na vyjadrenie právnej zástupkyni žalobcu

dňa 16. 04. 2019. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario. Napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.

1, 2 CSP potvrdil.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu na jednotlivé konkrétne odvolacie

námietky žalobcu uvádza nasledovné: Žalobca namietal, že sa s rozsudkom súdu prvej inštancie
nestotožňuje, nakoľko „tento umožnil svojím rozhodnutím, aby exekútor predsa len vykonal dražbu bytu,
v ktorom žalobca i s manželkou už roky žijú, čo je v rozpore so zákonom, tak ako žalobca uviedol vo
svojich písomných podaniach i na pojednávaniach“. Namietal, že prvostupňový súd nebral do úvahy
rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/20/2010 zo dňa 23. 08. 2012, ktorý bol potvrdený

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 40Sžr/96/2012 zo dňa 26. 06. 2013, v ktorom
súd konštatoval porušenie zákona. Ďalej žalobca uviedol, že tento rozsudok je dôležitý, pretože z neho
vyplýva, že „niečo nebolo v poriadku a taký prevod bol absolútne neplatný“, čo podporuje záver, že
žalobcamázákonnéprávonaodkúpeniebytupodľa§16ods.1Zákonaovlastníctvebytovanebytových
priestorov s tým, že § 17 ods. 5 uvedeného zákona stanovuje, že ak sú byty predmetom prevodu do
vlastníctva doterajšiemu nájomcovi, nemožno ich vydražiť.

12. Na uvedené odvolací súd predovšetkým uvádza, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal
dokazovanie všetkými dôkazmi navrhnutými sporovými stranami a na poslednom pojednávaní vo veci
dňa 17. 12. 2018 oboznámil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/58/2010 - 59 a tiež
tento rozsudok potvrdzujúci rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 10Sžr/1/2011, ktoré
sa týkali konkrétneho vkladového konania vedeného Správou katastra Zvolen a ktorým (rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/58/2010 - 59) bolo rozhodnutie o povolení vkladu V
2846/2008 z 29. 10. 2008 podľa § 250 j písm. a) OSP zrušené a vec bola vrátená predmetnému
správnemu orgánu na ďalšie konanie.
13. Uvedené rozhodnutia súdov v správnej agende a ich podstatné časti sú obsiahnuté i v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Iné rozhodnutie súdu vydané v rámci

správnehosúdnictvavkonaníoboznamovanénebolo,žiadnazosporovýchstránnenavrhladokazovanie
oboznamovanímsrozsudkomKrajskéhosúduvBanskejBystricivydanomvkonaní sp.zn.23S/20/2010
23. 08. 2012, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 40 Sžr/962012 zo dňa 26. 06.
2013, na ktorý v odvolaní poukazuje žalobca. Zo zápisnice z pojednávania v predmetnej veci dňa 17.
12. 2018 vyplýva, že žalobca, zastúpený právnou zástupkyňou, prítomnou na pojednávaní nemal žiadne

ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania vykonaného v súdenej veci, pričom takýto dôkazný návrh nebol
žiadnou zo sporových strán vznesený počas konania pred súdom prvej inštancie. Preto pokiaľ žalobca
v odvolacom konaní namieta, že súd prvej inštancie neprihliadol na uvedené rozsudky (Krajského súdu
v Banskej Bystrci a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
na uvedené nemal žiadny dôvod, keď tieto rozsudky neboli v konaní navrhnuté ako dôkazy potrebné pre

rozhodnutie o veci, pričom sporová strana, ktorá vykonanie dôkazu navrhuje, je povinná súdu ozrejmiť,
aká okolnosť dôležitá pre rozhodnutie o veci má z dôkazu vyplynúť a čo sa ním má preukázať. Žalobca
sa na predmetné rozsudku vydané v správnom konaní odvoláva prvýkrát v odvolacom konaní a to i
napriek tej skutočnosti, že ide o rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. 08. 2012 a rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. 06. 2013, ktoré boli žalobcovi známe už počas konania

vedeného pred súdom prvej inštancie (začatého dňa 03. 03. 2017) a teda nemožno konštatovať, že
by ich odvolateľ nemohol uplatniť bez svojej viny pred súdom prvej inštancie. Uvedené ani odvolateľ
netvrdil. Zároveňniejesplnenáanižiadnazpodmienokprípustnýchnovôtvodvolacomkonanívzmysle
ust. § 366 písm. a) až c) Civilného sporového poriadku a preto takúto argumentáciu, ako prostriedok
procesného útoku nie je možné v odvolacom konaní použiť.

14. Navyše pokiaľ žalobca namieta, že z uvedených rozsudkov vyplýva, „že niečo nebolo v poriadku,
že taký prevod bol absolútne neplatný“ uvedená odvolacia námietka je neurčitá, bez právnej relevancie
pre rozhodnutie v súdenej veci a nespôsobilá privodiť iné rozhodnutie vo veci. V predmetnej veci sa
žalobca domáha vylúčenia veci z exekúcie z dôvodu tvrdenej potreby aplikácie ust. § 17 ods. 5 Zákona č.
182/1993Z.z.ovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov(ďalejajlen„Zákonovlastníctvebytov“),podľa

ktorého byty, ktoré sú predmetom prevodu do vlastníctva doterajšiemu nájomcovi, nemožno vydražiť
podľa osobitného predpisu. Poznámka pod čiarou k uvedenému zákonnému ustanoveniu pritom
odkazuje i na zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch („Exekučný poriadok“) . Uvedené zákonné
ustanovenie predpokladá, že žalobca v konaní dôkazmi preukáže, že proces prevodu vlastníckeho
práva k bytu z vlastníka bytu na doterajšieho nájomcu je už započatý, uvedenému by mohli svedčiť

návrhy zmlúv o prevode vlastníctva bytu, či prebiehajúce správne konanie o povolení vkladu. V zmysle
zachovania podmienky ústavnej konformity však tomuto procesu zodpovedá tiež už riadne doručená
žiadosť nájomcu o prevod bytu povinnej osoby, ktorou nájomca uplatní, resp. deklaruje svoj záujembyt nadobudnúť. Uvedené však nemožno zamieňať so subjektívne tvrdeným nárokom nájomcu na
uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva k bytu, navyše za žalobcom tvrdených podmienok.
15. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodol, že žalobu žalobcu zamieta, pretože žalobca

nepreukázal stav predpokladanýv§17ods.5Zákonaovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov,t.j.že
predmetný byt je predmetom prevodu do vlastníctva doterajšiemu nájomcovi. Podstatnou okolnosťou,
ktorú uvádza odvolací súd, je, že zákonné ustanovenie § 17 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov , ktorého aplikácie sa žalobca domáha, sa na uvedenú situáciu nevzťahuje a táto
otázka už bola vyriešená viacerými rozhodnutiami súdov. Žalobca totiž zastáva a v konaní prezentuje

názor, že byt ktorý dlhoročne užíva na bývanie ako nájomca je predmetom prevodu vlastníckeho práva,
nakoľko požiadal o takýto prevod, ale zároveň má za to, že tento prevod do vlastníctva sa má realizovať
za zostatkovú, resp. regulovanú cenu.
16. Uvedená otázka v skutkovo obdobnej veci bola už vyriešená rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 165/2006 zo dňa 22. 06. 2007, kde bolo konštatované vo veci
žalobcov, nájomcov bytov voči spoločnosti SEKIER, s,r.o., ktorí sa taktiež domáhali uloženia povinnosti

previesť vlastníctvo bytu, avšak súdy ich návrh zamietli s odôvodnením, že spoločnosť BUČINA - byty,
s.r.o. a spoločnosti SEKIER, s.r.o., neboli subjektmi uvedenými v § 17 ods. 3 Zákona vo vlastníctve
bytov, ktoré boli povinné odpredať byt za tzv. regulovanú cenu. Tu je potrebné poukázať na čl. 2 ods. 2
CSP, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; s tým, že ak takej

ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že je ho spor bude
rozhodnutí spravodlivo.
17. Pokiaľ žalobca zotrvával na názore, že právo na odkúpenie bytu mu prislúcha a to za ním tvrdeným
podmienok, t.j. z regulovanú cenu, žalobca takýto nárok uplatnil v konaní o nahradenie prejavu vôle, v
ktorom sa spolu so žalobkyňou 2/ W. S. domáhali nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného spol. SEKIER

s.r.o.dozmluvyoprevodevlastníctva3-izbovéhobytuč.12,ktoréhosúžalobcovianájomníkmi.Konanie
viedol Okresný súd Zvolen pod sp. značkou 17C/113/2013 a tento rozsudkom č.k. 17C/113/2013 - 171
zo dňa 25. 10. 2016 žalobu žalobcov 1/V. S. a 2/ A. S. zamietol. V odôvodnení rozsudku súd o.i. uviedol:
„Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica 24S 58/2010 - 59 zo dňa 24.
09. 2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžr 1/2011 zo dňa 08. 06. 2011, ktorým súdy zrušili

rozhodnutie Správy katastra Zvolen, na základe ktorých bol urobený vklad vlastníckeho práva k bytu
č. XX v bytovom dome vo G., na ulici S.E. súp. číslo XXXX, nachádzajúci sa na pozemku parc. č.
XXXX v k.ú. Q., vrátane spoluvlastníckeho podielu k spoločným častiam zariadeniam domu a pozemku,
súd poukazuje na tú skutočnosť, že v týchto rozhodnutiach Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší
súd Slovenskej republiky spoločnosť SEKIER, s.r.o. mohla byť previesť aj na niekoho iného, ako je

nájomca a či sa na neho vzťahuje ustanovenie § 16 ods. 1 Zákona č. 182/1993 Z.z.. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, tak Krajský súd Banská Bystrica, ako aj NS SR povedali, že ustanovenie §
16 ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov sa na spoločnosť SEKIER, s.r.o vzťahuje a že uzavretá kúpna
zmluva je z tohto dôvodu teda neplatná, keďže byť bol prevedený na niekoho iného, ako je nájomca.
Súdy v týchto konaniach sa však nezaoberali, či spoločnosť SEKIER, s.r.o., je povinná byt predávať za

tzv. regulovanú cenu.“
18. V dôsledku podaného odvolania o veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý rozsudkom
č.k. 16Co/108/2017 -193 zo dňa 26. 04. 2018 rozsudok Okresného súdu Zvolen potvrdil a v odôvodnení
o.i. uviedol: „ Žalobcovia poukázali na ústavno-právnu ochranu nájomcov bytov, ktorá mala vyplývať z
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 26/00 z 04. 04. 2002, ktorý sa zaoberal kontraktačnou

povinnosťou s ustanovením maximálnej ceny v sprivatizovaných domov. Svoje tvrdenie konkretizovali
na skutkový stav v tomto konaní, kde žalobcovia užívajú sporný byť na základe zmluvy o nájme z 01.
09. 1996 a tento byt bol z obchodnej spoločnosti Bučina a.s. vložený do Bučina - Byty, s.r.o., následne
Bučina - Byty, s.r.o., vložila tento majetok (bytový fond) ako nepeňažný vklad spoločníka do obchodnej
spoločnosti SEKIER, s.r.o. Záver vyplývajúci z rozhodnutia ústavného súdu je založený na posúdení

ochrany nájomcov v sprivatizovaných domov. V posudzovanej veci žalovaný ani spoločnosť Bučina
- Byty, s.r.o. nezískali sporný byt do vlastníctva v rámci privatizácie a preto sa na nich nevzťahuje
regulovaná cena pri prevode bytu podľa § 18 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. . Z rozhodnutia ústavného súdu
tak nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver o povinnosti žalovaného uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva
bytu za podmienok, ktoré sú uvedené v žalobe a taký záver nemožno vyvodiť ani z neskoršej právnej

úpravy Zákona o vlastníctve bytov vzhľadom na to, že v čase prevodu sporného bytu na právneho
predchodcu žalobcu Bučina - Byty, s.r.o, žiadne obmedzenie neexistovalo, čo konštatovali súdy aj v
iných konaniach, na ktoré poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd“.19. Uvedenými súdnymi rozhodnutiami tak bol ustálený záver o tom, že žalobca nemá nárok na prevod
vlastníctva k bytu za tzv. regulovanú cenu. Z uvedeného základu je tak potom nutné konštatovať, že ust.
§ 17 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov sa na prípad žalobcu nevzťahuje, nakoľko § 17 ods. 5 Zákona

o vlastníctve bytov sa uplatňuje len na byty vo vlastníctve štátu alebo subjektov uvedených v ust. § 17
ods. 3 Zákona o vlastníctve bytov, pričom však súčasný vlastník takýmto subjektom nie je. S poukazom
na uvedené dôvody, odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania konštatoval, že súd prvej
inštancie správne žalobu žalobcu zamietol, pričom odvolací súd uviedol pre uvedený záver iné dôvody,
avšak v danej veci neaplikoval odlišnú právnu normu, resp. jej časť, než súd prvej inštancie. Postupom

podľa ust. § 387 ods. 1 CSP preto rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku I. potvrdil ako
vecne správny.

20. Odvolací súd preskúmal i výrok rozsudku prvej inštancie II ako výrok závislý, ktorým súd
prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Pri svojom rozhodnutí vychádzal a vo veci aplikoval ust. §

255 ods. 1 CSP a konštatoval celkový procesný úspech žalovaného v konaní, keď tomuto priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Uvedený postup súdu prvej inštancie odvolací
súd konštatuje ako správny a súladný so zákonom, konkrétne s ust. § 255 ods. 1 CSP, keď celkový
procesný úspech žalovaného vyplýva z výroku I. rozsudku, kedy súd žalobu zamietol v celom rozsahu
a teda žalobca nebol v konaní úspešný ani sčasti. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobca namieta takéto

rozhodnutie súdu prvej inštancie s odôvodnením, že žalovanému žiadne trovy v súvislosti s vedením
konania nevznikli, a preto navrhuje trovy žalovanému nepriznať, odvolací súd uvedenej odvolacej
námietke neprisvedčil, nakoľko z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný a pred tým jeho
právna predchodkyňa R. P. ako žalovaná sa jednak vyjadrovali k podanej žalobe, ako i k neskorším
vyjadreniam a prednesom žalobcu, pričom s doručením písomných vyjadrení súdu sú bez pochyby

spojené i reálne náklady a hotové výdavky. Ďalej z obsahu spisového materiálu vyplýva, že pôvodne
žalovaná (R. P.) sa tiež osobne zúčastnila pojednávania dňa 25.09.2017, ktorého sa zúčastnil na základe
plnomocenstva i X.. Q.. B. P. a tak isto sa X.. Q.. B. P. osobne zúčastnil pojednávania konaného v
predmetnej veci dňa 17.12.2018. Rovnako s účasťou na pojednávaní reálne vznikli náklady na náhradu
ktorýchmáprocesneúspešnástranasporunárok.Spoukazomnauvedenédôvodyodvolacísúdpotvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny i v závislom výroku II. o trovách konania, pričom
dodáva, že o výške trov rozhodne osobitne súd prvej inštancie uznesením vydaným súdnym úradníkom.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 262 ods. 1 CSP, § 255
ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP a žalovanému ako procesne úspešnej strane sporu priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. Odvolacie konanie bolo iniciované
odvolaním žalobcu, ktorý však v odvolacom konaní nebol úspešný ani sčasti, a preto úspešnou stranou
sporu v odvolacom konaní bol v celom rozsahu žalovaný. Nakoľko sa žalovaný písomne vyjadril
k predmetnému odvolaniu možno reálne predpokladať i vzniknuté náklady v súvislosti s odvolacím
konaním, a preto odvolací súd žalobcovi uložil povinnosť náhrady trov odvolacieho konania žalovaného

v rozsahu 100 % žalobcovi.

22. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie do konania vstúpil intervenient zastúpený zvoleným právnym
zástupcom. Ide o subjekt na podporu strany žalovanej (ktorá mala v odvolacom konaní úspech), pričom
samotný intervenient vo svojom oznámení o vstupe uviedol i argumentáciu k veci samej. Vzhľadom

však na skutočnosť, že intervenient vstúpil do konania a stranu žalovanú podporil až po rozhodnutí
súdu prvej inštancie vo veci samej, odvolací súd nevzhliadol v takto realizovanej procesnej podpore
žalovanej strany po skončení dokazovania vo veci účelnosť trov konania (trov právneho zastúpenia),
ktorú vyžaduje a predpokladá ustanovenie § 251 Civilného sporového poriadku. Odvolací súd z
uvedeného dôvodu intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa § 257

CSP nepriznal, o čom rozhodol výrokom III. tohto rozsudku.

23. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).