Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 25, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/113/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118214969
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:6118214969.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a

členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu: G. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX C. XX, zastúpeného právnym zástupcom WEBBER LEGAL, s.r.o. so sídlom Na
rozhliadke 2, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 50 680 552, proti žalovanému: InDevel,
s.r.o., so sídlom Jesenského 1089/11, Žilina, IČO: 36 418 234, zastúpenému právnym zástupcom JUDr.
Ivanom Glovniakom, advokátom so sídlom D. Dlabača 2748/28, Žilina, IČO: 42 433 665, o zaplatenie
4.353,68 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
41C/22/2018-343 zo dňa 13. februára 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., III. a IV.p o t v r d z u j e .

Vo výroku II. ponechal rozsudok nedotknutý.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške4.353,68eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročnezosumy4.353,68eurod10.01.2018
do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. žalobu vo

zvyšnej časti zamietol. Vo výroku III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % trov konania s tým, že vo výroku IV. nepriznal žalovanému nárok na náhradu
separátnych trov konania.

2) Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu dňa 08.12.2010 uzavreli zmluvu o
pôžičkepodľa§657OZvovýške5.000,-eur,ktorúsumusažalobcaspolusúrokmizaviazalžalovanému
vrátiťdo07.12.2013súrokovousadzbou18%ročneamesačnousplátkou180eur.RPMNbola19,20%,

celkováčiastkabolavovýške6.480,-eura úrokzomeškania32%ročne.Pripodpisezmluvybolžalobca
povinný zaplatiť žalovanému poplatok za spracovanie a spísanie zmluvy o pôžičke vo výške 100,- eur.
Žalovanýodpočítalmanipulačnýpoplatok100,-eurzosumy,ktorúsazaviazalposkytnúťžalobcovi(5000
- 100 eur). Strany sporu sa dohodli, že splnenie záväzku žalobcu zabezpečia vznikom záložného práva
k nehnuteľnosti na LV č. XX, k.ú C.. Prílohou č. 1 k zmluve podpísanou stranami sporu bol dohodnutý
splátkový kalendár 36 splátok po 180 eur v čase od 08.01.2011 do 08.12.2013. Dodatkom č. 1 k zmluve
o pôžičke zo dňa 20.06.2012 sa strany sporu dohodli na zmene výšky a spôsobe splácania pôžičky

tak, že úrok z 18 % ročne sa mení na 25 % ročne. Žalobca spláca zostávajúcu časť istiny vo výške
2.846,70 eur a zvýšenú o poplatok za spísanie súvisiacich listín (dodatku) vo výške 100,- eur vo výške
2.946,70 eur v pravidelných mesačných splátkach 61,39 eur do 18.07.2012, pričom posledná splátka je
vo výške 3.008,09 eur. Celková čiastka bola vo výške 4.051,72 eur. Príloha č. 1 k dodatku k zmluve jesplátkový kalendár s 36 splátkami po 61,39 eur, pričom posledná splátka bola vo výške 2.946,70 eur.
Dodatkom č. 2 k zmluve o pôžičke zo dňa 12.11.2013 sa strany sporu dohodli, že žalovaný prenechá
žalobcovi peňažné prostriedky v celkovej výške 3.108,09 eur na dobu do 18.11.2016, pričom žalovaný

sa zaviazal pôžičku spolu s úrokom vrátiť. Úrok bol dohodnutý vo výške 25 % ročne zo sumy 3.108,09
eur. Žalobca mal peňažné prostriedky vrátiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške 64,75 eur.
Posledná splátka vrátane úroku bola dohodnutá vo výške 3.108,09 eur. RPMN bola vo výške 49,44 % a
celková čiastka bola vo výške 5.439,09 eur. Prílohou č. 1 k dodatku č. 2 zmluvy bol splátkový kalendár
s 36 splátkami po 64,75 eur a poslednou splátkou 3.108,09 eur. Ako prejudiciálnu otázku riešil platnosť

predmetnejzmluvyopôžičkeadospelkzáveru,žetátojepodľaust.39OZakocelokabsolútneneplatná.
Konštatoval, že sa nejedná o bežnú zmluvu o pôžičke ale ide o zmluvu spotrebiteľskú, preto musí byť
v súlade s ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy, so
zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a tiež v súlade so zákonom č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa. Predmet danej veci má charakter spotrebiteľského sporu, kde spotrebiteľ je priamo
zo zákona o súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb.) oslobodený vo všetkých

sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy a aj v každom konaní, ktoré má (v rovine nárokov)
svoj základ v spotrebiteľskej zmluve. Aj právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré uplatňuje
spotrebiteľ od dodávateľa je právom podľa osobitného predpisu, a to v súlade s ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany

svojho práva. Mal za to, že pri uzavretí predmetnej zmluvy o pôžičke v znení jej následných dodatkov
č. 1 a 2 existovalo vážne nebezpečenstvo nárastu dlhu a postihu nehnuteľného majetku žalobcu ako
spotrebiteľa bez súdnej kontroly. Žalovaný mal v súlade so zmluvou zaplatiť celkovú čiastku 6.480,-
eur, avšak po prijatí dodatkov žalobca žalovanému nesporne zaplatil až sumu 9.253,68 eur, t. j. sumu
o 2.773,68 eur vyššiu, ako pôvodne dojednanú, naviac pri existencii záložného práva k nehnuteľnosti

žalobcu, na ktorý výkon žalovaný žalobcu listom s názvom vyčíslenie úveru aj reálne upozornil. V danom
prípade žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď splatnosť úveru bola rozložená tak, že
žalobca mal zaplatiť 35 splátok po 64,75 eur, resp. 61,39 eur a poslednú 36 splátku vo výške istiny
3.108,09 eur, resp. 2.946,- eur. Priemerný spotrebiteľ nie je schopný takúto dohodu splniť, pričom veriteľ
ho neustále sankcionuje, jeho dlh napriek tomu, že ho čiastočne splnil neustále narastá až tak, že môže

prísť aj o nehnuteľnosť, o svoje obydlie, čo je neprípustné. Takýto spôsob vrátenia pôžičky je v rozpore
so zákonom, je nekalou obchodnou praktikou a v rozpore s dobrými mravmi. Spôsob vrátenia pôžičky
v danej veci preto zakladá nerovnováhu medzi právami a povinnosťami strán sporu v neprospech
spotrebiteľa, a preto takýto spôsob vrátenia pôžičky je neprijateľný. Vzhľadom na koncipovanie dodatkov
k zmluve je evidentné, že žalovaný využil ťaživú situáciu žalobcu a žalobca vzhľadom na situáciu v

ktorej sa nachádzal, nemal možnosť ovplyvniť obsah tohto zmluvného dojednania pri vrátení pôžičky,
jedine tento akceptovať a prijať. Žalobca nebol schopný zaplatiť poslednú splátku dohodnutú v dodatku
č. 1, a teda bol nútený uzavrieť ďalší dodatok. Na základe uvedeného nemohol dospieť k záveru, že
takýto spôsob splácania pôžičky - najskôr len všetkých úrokov a potom jednorázovo istiny, bol slobodnou
voľbou žalobcu podľa § 566 ods. 2 OZ. Nakoľko spôsob vrátenia pôžičky je podstatnou (obligatórnou)

náležitosťou zmluvy o pôžičke v zmysle ust. § 657 OZ dospel k záveru, že nemožno aplikovať ust. § 41
OZ, pri ktorom by konštatoval neplatnosť len časti právneho úkonu, ktorú možno oddeliť od ostatného
obsahu. Ak táto podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke je v rozpore s dobrými mravmi, resp. je v
rozpore so zákonom, alebo ho obchádza, potom je celý právny úkon absolútne neplatný (§ 39 OZ).
Zároveň prejudiciálne posúdil ako absolútne neplatnú v celom rozsahu aj predmetnú záložnú zmluvu,

keďže táto má akcesorickú povahu k zmluve o pôžičke, a teda zabezpečuje hlavný záväzok. Keďže
predmetnú zmluvu o pôžičke považoval v zmysle ust. § 39 OZ za absolútne neplatnú, právny vzťah
medzi stranami sporu posudzoval podľa predpisov o bezdôvodnom obohatení podľa § 457 OZ, kde
je každá zo strán sporu povinná vrátiť druhej strane všetko, čo podľa nej dostala. Čo sa týka aktívnej
vecnejlegitimáciežalobcumalpreukázané,žežalobca,prípadnejehosyn,akoajtretieosobyfinančnými

prostriedkami od žalobcu plnili dlh v mene žalobcu z titulu predmetnej zmluvy o pôžičke. Neplnili svoj
dlh voči žalovanému, boli len platobným miestom. To, že zakaždým bolo plnené v mene žalobcu z titulu
predmetnej zmluvy o pôžičke potvrdil sám žalovaný, ktorý tieto plnenia prijal, hoci vedel, že plní iná
osoba ako žalobca, čo vyplýva z jednotlivých potvrdení. Žalovaný po splnení dlhu vystavil žalobcovi
kvitanciu (§ 569 OZ), písomné potvrdenie o tom, že dlh bol splnený, potvrdenie o zániku záložného

práva, pričom došlo aj k výmazu záložného práva. Námietku premlčania zo strany žalovaného vyhodnotil
ako nedôvodnú. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka subjektívna premlčacia doba začne plynúť
odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Žalobca
vo výsluchu pred dožiadaným súdom vyslovene uviedol, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel ažv čase udelenia plnej moci právnemu zástupcovi. Žalobca plnú moc udelil právnemu zástupcovi dňa
25.11.2017. V konaní neboli produkované tvrdenia, ktoré by tvrdenie žalobcu relevantným spôsobom
spochybnili.Žalovanýnepreukázal,žežalobcasamalobezdôvodnomobohatenídozvedieťvinomčase,

resp. skôr. Ak bola žaloba podaná dňa 04.04.2018 bola podaná v rámci subjektívnej premlčacej doby.
Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu mal za to, že táto začne plynúť už od vzniku takéhoto právneho
úkonu. S ohľadom na okolnosti prípadu uzavrel, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor
žalobcu bol daný konštrukciou a koncipovaním zmluvy o pôžičke a jej dodatkov, pri existencii záložného
práva k nehnuteľnosti a predložením na podpis žalobcovi, ktorý v ťaživej situácii nemal na výber, a teda

bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Preto v danej veci
aplikoval 10-ročnú premlčaciu dobu. Ak zmluva a jej dodatky spadali do roku 08.12.2010, 20.06.2012 a
12.11.2013 a žaloba bola podaná dňa 04.04.2018, bola podaná v rámci objektívnej 10-ročnej premlčacej
doby. Mal preukázané, že žalobca na základe zmluvy o pôžičke dostal sumu 4.900,- eur a žalovaný
na základe zmluvy o pôžičke dostal sumu 9.253,68 eur, t. j. žalobca postupnými platbami vychádzajúc
z právneho záveru o neplatnosti predmetnej zmluvy o pôžičke preplatil žalovanému sumu 4.353,68

eur, predstavujúcu rozsah bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, resp. majetkový prospech
na strane žalovaného, ktorý je žalovaný povinný podľa § 451 Občianskeho zákonníka žalobcovi vydať.
S poukazom na § 457 OZ malo v danej veci plnenie žalovaného ako aj protiplnenie žalobcu rovnakú
povahu, rovnaký peňažný charakter (finančná pôžička a vrátenie finančnej pôžičky). Peniaze sú druhovo
určené, zameniteľné, veci, a preto formulácia petitu bez vyjadrenia vzájomného protiplnenia, a teda

len rozdielom v plnení a protiplnení je súladný so zákonom. Preto formulovaný petit v žalobe je v danej
veci vykonateľný. Žalobcovi vzniklo právo aj na úroky z omeškania podľa ustanovenia ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 ods. 1 v znení účinnom od 01.02.2013 nariadenia Vlády SR
č. 87/1995 Z. z. Vychádzal z ust. § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je dlžník povinný vydať
bezdôvodné obohatenie prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Za kvalifikované požiadanie

považoval predžalobnú výzvu zo dňa 29.12.2017 adresovanú žalovanému (doručená 03.01.2018), v
ktorej bola na splnenie dlhu stanovená päťdňová lehota od doručenia výzvy žalovanému. Žalobcovi tak
vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 353,68 eur od 10.01.2018
dozaplatenia.Vozvyšnejčastiúrokovzomeškaniažalobužalobcuzamietol.Otrováchkonaniarozhodol
podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP poukazujúc na úspech žalobcu v

konaní. Nepriznal žalovanému separátne trovy konania za účasť na pojednávaní dňa 17.06.2019.

3) Proti tomuto rozsudku, čo do výroku I., III. a IV. podal odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu
v zákonom stanovenej lehote žalovaný, ktorý namietal, že neboli splnené procesné podmienky, súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania.
Namietal, že súd nesprávne posúdil spor ako spor, v ktorom sa spotrebiteľ domáha ochrany svojho
práva podľa osobitného predpisu v zmysle § 4 ods. 2 zákona cˇ. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, nakoľko v tomto prípade sa žalobca domáhal

vydania bezdôvodného obohatenia, nie ochrany práva ako spotrebiteľ. V tomto konaní?sa žalobca ako
spotrebiteľ nedomáha ochrany svojho práva podlá osobitného predpisu, ale uplatňuje si nárok, ktorý iba
nepriamo súvisí so spotrebiteľskou zmluvou, a to neplatnou, pričom táto zmluva ani nemusela existovať
a na nárokoch žalobcu a žalovaného voči sebe by to nič nezmenilo, teda nie je možné ho zaradiť pod
nárok vyplývajúci iba spotrebiteľovi. Pokiaľ súd dospel k záveru, že zmluva medzi stranami sporu bola

neplatná, tak žalobca nemôže byť považovaný za spotrebiteľa, keďže vzťah spotrebiteľa a dodávateľa
platne vôbec nevznikol. Tieto účelové tvrdenia žalobcu o tom, že právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia je právo, v ktorom vystupuje žalobca ako spotrebiteľ potom nekriticky prevzal súd, keď
na žalobu žalobcu prihliadal. Mal za to, že súd nesprávne v odseku 17. dospel k záveru, že žalobca
zaplatil peniaze žalovanému vo výške 9.253,68 eur. Žalobca zaplatil žalovanému len sumu vo výške

celkom 807,90 eur. Pokiaľ žalovanému plnili niektoré tretie osoby, tie plnili taktiež bez platného právneho
dôvodu. Žalobca nemohol?nikdy uzatvoriť dohodu v zmysle § 534 OZ s nikým, nakoľko súd dospel?
k absolútnej neplatnosti akéhokoľvek záväzku žalobcu voči žalovanému a nemal sa na plnení akého
záväzku dohodnúť a taktiež neexistoval žiaden jeho veriteľ z neplatnej zmluvy. Tretie osoby plnili bez
platného právneho dôvodu žalovanému a iba tieto tretie osoby majú právo domáhať sa vrátenia plnenia,

ktoré poskytli, nie žalobca, a preto žaloba žalobcu mala byť v celom rozsahu zamietnutá. Pokiaľ súd
dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o pôžičke, tak každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému
všetko, čo podľa nej dostal. Potom aj výrok rozsudku (a aj žalobný petit) súdu musí znieť tak, aby bolo
možné vyjadriť vzájomnú povinnosť vrátiť si všetko, čo zmluvné strany na základe neplatnej zmluvyplnili, nielen časť týchto plnení a pokiaľ tomu tak nebolo, bolo potrebné žalobu žalobcu zamietnuť. Čo
sa týka preukazovania, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že uzatvoril zmluvu v konkrétnom znení, teda
zmluvu neplatnú uviedol, že už pri vykonaní platieb vedel, že plní na základe neplatného právneho

úkonu. Popieral, že by sa žalobca o skutočnosti, že došlo k bezdôvodnému obohateniu dozvedel
až na základe emailu právneho zástupcu žalobcu. Pokiaľ by teda žalobca skutočne podpísal zmluvu
neplatnú, tak o tomto sa samozrejme dozvedel už pri jej uzatváraní, čo potvrdil svojim podpisom na
zmluve. Žalovaný teda v žiadnom prípade sa neobohatil na úkor nikoho úmyselne a táto skutočnosť
nevyplýva z dokazovania. Vo vzťahu k IV. výroku uviedol, že žalovaný bol v dôsledku tohto správania

žalobcu predvolaný súdom na pojednávanie, ktoré sa nemuselo konať, pokiaľ by žalobca oznámil súdu
skutočnosti, ktoré uviedol na pojednávaní. Tieto trovy konania by preto nevznikli.

4) Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vo vzťahu k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací
súd rozsudok potvrdil ako vecne správny a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Mal za to, že žalovaný v odvolaní uplatňuje nesprávny výklad, podľa ktorého žalobca nemôže byť

považovaný za spotrebiteľa. V zmysle ustanovenia § 290 CSP je spotrebiteľským sporom „spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou.“ Definícia predmetného sporu je tak pojmovo viazaná na postavenie strán sporu a na
viazanosť, resp. súvis so spotrebiteľskou zmluvou. Stotožnil sa s právnym posúdením otázky plnenia
dlhu a zdôraznil, že každé plnenie, ktoré vykonali tretie osoby titulom predmetnej zmluvy o pôžičke

žalovaný ako veriteľ prijal. Žalovaný po splnení dlhu vystavil žalobcovi kvitanciu (§ 569 OZ), písomné
potvrdenie o tom, že dlh bol splnený, žalovaný po splnení dlhu vystavil potvrdenie o zániku záložného
práva a následne došlo k výmazu záložného práva. Názor žalovaného, podľa ktorého subjektívna
premlčacialehotanavydaniebezdôvodnéhoobohateniazačalažalobcoviplynúťdňomuzavretiazmluvy,
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že až do novembra 2017 vykonával

platby žalovanému vo viere, že na platby má žalovaný podľa Zmluvy právny nárok. Zo žiadneho
jeho správania nevyplýva, že by o neplatnosti zmluvy, resp. o bezúročnosti a bezpoplatkovosti mal
skoršiu vedomosť. O porušení povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou sa dozvedel až v
prebiehajúcom konaní, kedy subjektívna premlčacia doba začala plynúť. Pokiaľ ide o začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby, okrem správneho odôvodnenia súdu v bode 33 mal za to, že vo veci je

nevyhnutné aplikovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu aj z dôvodu hrubého porušenia odbornej
starostlivosti veriteľa. Žalovaný vedel, že poskytnutím úveru bez náležitého posúdenia schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver porušuje ust. § 7 zákona cˇ. 129/2010 Z. z., čo má za následok
získanie bezdôvodného obohatenia (hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 zákona cˇ. 129/2010 Z.
z. je totiž dôvodom bezúrocˇnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru) a pre prípad, že sa tak

stane bol s týmto následkom uzrozumený.

5)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu vo výške 4.353,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.353,68 eur
od 10.01.2018 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj v
súvisiacom výroku III. o trovách konania a vo výroku IV., ktorým nepriznal žalovanému nárok na náhradu
separátnych trov konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Vo výroku II., ktorým
vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol, odvolaním nenapadnutom, ponechal rozsudok nedotknutý.

6) Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ - žalovaný, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a
vykonal dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade
nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď odvolateľ neuviedol také skutočnosti, ktorými by
sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nezaoberal. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle

ust. § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec
podstatných skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil.7) V prejednávanej veci možno konštatovať, že nosnou námietkou žalovaného v celom konaní (na ktorej
v konečnom dôsledku založil aj svoje odvolanie) je to, že žalobca sa v konaní nemôže domáhať svojho
nároku z postavenia spotrebiteľa. Namietal, že žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, pričom ust. § 4 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registratrestovneupravujeoslobodenieodsúdnehopoplatkuvkaždomspotrebiteľskomsporepodľaust.
290 CSP, ale iba v prípade, ak sa spotrebiteľ domáha ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.
Namietal, že v tomto konaní sa žalobca ako spotrebiteľ nedomáha ochrany svojho práva, ale vydania
bezdôvodného obohatenia, a preto sa na neho nemôže vzťahovať oslobodenie od súdnych poplatkov,

v dôsledku čoho malo byť konanie zastavené, keďže žalobca nezaplatil súdny poplatok za návrh na
vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní.

8) Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že medzi stranami
konania nebolo sporným, že uzavreli zmluvu o pôžičke (v znení jej neskorších dodatkov). Na
záväzkový vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke, dopadá právna úprava Občianskeho

zákonníka upravujúca spotrebiteľské zmluvy. Predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, kde
žalobca vystupoval v postavení spotrebiteľa. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza
zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany a neprípustnosti zneužívania postavenia
dodávateľov ako tzv. silnejšej zmluvnej strany. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase podania návrhu na

vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, je od poplatku oslobodený spotrebiteľ domáhajúci
sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.4aa). Poznámka 4aa) k citovanému ustanoveniu
znie „napríklad § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov“. Je potrebné podotknúť, že
výpočet predpisov, v konaní ktorých vystupuje strana sporu ako spotrebiteľ, je uvedený iba príkladmo a

nie taxatívne, pričom pod tento pojem možno subsumovať aj Občiansky zákonník ako aj iné predpisy,
v ktorých fyzická osoba požíva status spotrebiteľa. Právna konštrukcia, podľa ktorej je spotrebiteľ
oslobodený od súdnych poplatkov, má základ v spotrebiteľskej zmluve a teda v právnom vzťahu, z
ktorého právo, ochrany ktorého sa žalobca ako spotrebiteľ v konaní domáha, vzišlo. Nepochybne v
predmetnom konaní, i keď sa jedná o nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, tento má

základ v spotrebiteľskej zmluve. Nie je preto prípustné, aby bolo spotrebiteľovi retroaktívne odňaté
postavenie spotrebiteľa. Pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany
spotrebiteľa a v tej súvislosti aj v rámci ukladania poplatkovej povinnosti treba uprednostniť výklad, ktorý
je na prospech poplatníka (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24.06.2013).
Pokiaľ teda žalovaný mal za to, že konanie malo byť zastavené z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku

zo strany žalobcu, odvolací súd uzatvára, že pokiaľ daná žaloba má základ vo vzťahu medzi stranami,
ktorý bol spotrebiteľským vzťahom, má v predmetnom konaní žalobca postavenie spotrebiteľa a teda
sa na neho vzťahuje zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. u) zákona
č. 71/1992 Zb.

9) Žalovaný v ďalšom namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že žalobca
zaplatil žalovanému sumu 9.253,68 eur, pričom pokiaľ žalovanému plnili niektoré tretie osoby, tie
plnili bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu o pôžičke ako absolútne neplatnú.
Konštatovaná neplatnosť zmluvy nebola sama o sebe dôvodom podania odvolania, ani nebola v
odvolaní žalovaného osobitne namietaná. V tejto súvislosti je ale potrebné uviesť, že podľa ust. § 457

Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal. Ide o špeciálnu úpravu bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k
zrušenej alebo neplatnej zmluve. Zo zákona vzniká synalagmatický záväzok, v ktorom je povinnosť
oboch strán na plnenie viazaná vzájomne na seba. V danom prípade preto každej zo zmluvných strán
neplatnej zmluvy vzniklo právo na vydanie toho, čo poskytol druhej zmluvnej strane a povinnosť vrátiť

plnenia, ktoré sám dostal podľa takejto zmluvy. Za žalobcu plnili titulom zmluvy o pôžičke aj tretie osoby,
preto nemožno hovoriť o tom, že by tieto plnili bez právneho dôvodu. Pokiaľ sa žalovaný snažil navodiť
dojem, že tieto plnenia „nepripočítal na účet žalobcu na úhradu dlhu“ je potom nepochopiteľné, prečo
a z akého titulu tieto plnenia prijal, resp. prečo si ich ponechal a nevrátil, keď ich považoval za plnenia
bez platného právneho dôvodu. V tomto smere žalovaný neprodukoval žiadne tvrdenia. Uvedený záver

podporuje aj kvitancia zo dňa 22.11.2017 vydaná žalovaným o zániku záložného práva a o vyplatení
pohľadávky žalovaného dlžníkom - žalobcom. Keďže šlo o vrátenie vzájomných plnení z neplatnej
zmluvy, z ktorej sú obe plnenia peňažného charakteru, nebolo potrebné formuláciou výroku zabezpečiť
vzájomnú viazanosť plnenia, iba tieto plnenia vzájomne zúčtovať.10) Ustanovenie § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka stanovuje pre vydanie bezdôvodného
obohatenia dvojitú kombinovanú premlčaciu dobu: subjektívnu, ktorá je dvojročná a objektívnu trojročnú,

resp. desaťročnú. Ich začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe
nezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca. Ak skončí plynutie ktorejkoľvek z nich, právo
sa premlčí bez ohľadu na plynutie druhej premlčacej doby. Premlčanie ako právny inštitút je následok
kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti práva. Pre začiatok behu
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade

skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal.
Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania (§ 107 ods. 2 OZ) nevymedzuje, preto sa pri skúmaní
úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie
podľa § 15 Trestného zákona je vybudované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa
vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení
podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že

svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel. O nepriamy úmysel ide
ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a
pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený. Pokiaľ žalovaný považoval záver súdu
prvej inštancie o úmyselnom bezdôvodnom obohatení zo strany žalovaného za nesprávny, je odvolací
súd naopak názoru, že v súhrne všetkých vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, ako

aj okolností uzavretia zmluvy o pôžičke (a najmä jej dodatkov) bolo dôvodným konanie žalovaného
v zmluvnom vzťahu so žalobcom vyhodnotiť ako motivované minimálne nepriamym úmyslom získať
majetkový prospech na úkor žalobcu, a preto stotožňujúc sa s argumentáciou uvedenou v bode 33.
rozhodnutia odvolací súd má za to, že žalobcov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v čase
podania žaloby nebol premlčaný. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd dodáva,

že iný postup nevyplýva ani z Nálezu Ústavného súdu SR z 12. mája 2020 sp. zn. III. ÚS 43/2020.

11) Odvolací súd považoval rozhodnutie za vecne správne aj v časti, v ktorej súd nepriznal žalovanému
separátnetrovykonaniazaúčasťnapojednávanídňa17.06.2019,nakoľkonemožnohovoriťotom,žesa
ho žalovaný zúčastnil jedine zavinením žalobcu. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa

01.04.2019 navrhol vypočuť syna žalobcu a vykonať aj výsluch žalobcu a žiadal ho vypočuť dožiadaním
na Okresnom súde Rimavská Sobota z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu. Žalovaný sa stotožnil s
návrhom na výsluch žalobcu, ale nesúhlasil, aby bol realizovaný prostredníctvom dožiadania z dôvodu
nesplnenia podmienok na tento postup. Na pojednávaní dňa 17.06.2019 súd oboznámil strany sporu s
odpoveďou ošetrujúceho lekára žalobcu, ktorý neodporučil jeho účasť na pojednávaní dňa 17.06.2019

na Okresnom súde Žilina. Žalovaný trval na výsluchu žalobcu dožiadaním a navrhol aj výsluch syna
žalobcu, pričom právny zástupca žalobcu netrval na výsluchu syna žalobcu a výsluch žalobcu navrhol
postupom § 193 ods. 3 CSP. Na základe uvedeného nemožno hovoriť o tom, že pojednávanie dňa
17.06.2019 by sa vôbec neuskutočnilo (ak by právny zástupca žalobcu oznámil, že výsluch žalobu a
ani jeho syna sa neuskutoční), keďže na tomto pojednávaní súd oboznámil strany sporu s oznámením

lekára, v dôsledku ktorého odročil pojednávanie za účelom výsluchu žalobcu dožiadaním.

12) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalobca mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).