Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 23, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/57/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617207536
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6617207536.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcu: S.. R. Z., narodený
XX. XX. XXXX, trvale bytom F. XXX/XX, XXX XX L., zastúpeného VIKTÓRIA HELLENBART advokátska
kancelária s.r.o., so sídlom Ulica Martina Rázusa 146/23, 984 01 Lučenec, IČO: 47 250 640, proti
žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava,
IČO: 00 166 481, o zaplatenie 962,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/17/2017-149 zo dňa 25. 06. 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/17/2017-149 zo dňa 25. 06. 2020 vo výrokoch I. a III.

p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie žalovaného proti výroku II. o d m i e t a .

III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote
troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške
náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi

962,15 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 962,15 Eur od 13. 04. 2017 do zaplatenia,
všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Žalobu žalobcu v časti o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 962,15 Eur od 07. 02. 2017 do 12. 04. 2017 zamietol
(výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania
v celosti, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom,
v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok III.). Súd prvej inštancie rozhodoval o
žalobe žalobcu ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 962,15 Eur s 5 % ročným úrokom z

omeškania z tejto sumy od 07. 02. 2017 do zaplatenia z dôvodu, že uznesením č. ORP-663/2-VYS-
LC-2014 zo dňa 17. 02. 2015 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za prečin podvodu podľa § 221
ods. 1 a 2 Trestného zákona. Sťažnosť žalovaného, ktorú podal voči tomuto uzneseniu dozorujúci
prokurátor rozhodnutím č. 3Pv 599/14/6606-13 zo dňa 13. 03. 2015 ako nedôvodnú zamietol. Následne
vyšetrovateľ po skončení prípravného konania podal prokurátorovi návrh na zastavenie trestného
stíhania voči obvinenému, pričom prokurátor sa s týmto návrhom nestotožnil a podal vo vzťahu k
žalobcovi obžalobu na Okresný súd Lučenec, ktorý vo veci rozhodol trestným rozkazom, proti ktorému

žalobca podal odpor. Následne žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 3T/26/2016
zo dňa 22. 09. 2016 oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol žalobca obžalovaný,
nie je trestným činom. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie prokurátor, ktoré odvolanie Krajský súd
v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 3To/138/2016 zo dňa 18. 01. 2017 zamietol, trestné stíhanie vočižalobcovi bolo právoplatne skončené dňom 18. 01. 2017. Žalobca si uplatnil právo na náhradu škody ako
náhradu účelne vynaložených trov konania z titulu odmeny obhajcovi v trestnom konaní podľa zmluvy
o poskytovaní právnych služieb zo dňa 07. 04. 2015 spolu vo výške 462,15 Eur, ktorú odmenu zaplatil

na základe faktúr advokáta. Ďalej si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500,- Eur. Súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že uplatnený nárok čo do základu a
výšky vo veci samej, teda nárok titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy je v plnom rozsahu dôvodný,
súd prvej inštancie poukázal na to, že v súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá za škodu
spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo oslobodením spod obžaloby. Ten kto bol

spod obžaloby oslobodený má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003
Z.z. zásadne právo na náhradu škody, vrátane náhrady nákladov za trovy obhajoby. Ide o špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa
v konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania, ale postačuje
právoplatný oslobodzujúci rozsudok z dôvodov podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku (ide
o tzv. „kvázi nezákonné rozhodnutie“). Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z. v časti zrušenia, resp. zmeny nezákonného rozhodnutia je potrebné splnenie tejto podmienky v
tomto prípade vykladať extenzívne. Zmyslu a účelu tohto ustanovenia zodpovedá výklad, podľa ktorého
rovnaké dôsledky ako zrušenie, resp. zmena nezákonného rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení
alebo rozhodnutia o väzbe má tiež rozhodnutie spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.
V konaní pred súdom sa spáchanie trestného činu nepotvrdilo a zakladá to nezákonnosť rozhodnutí o

vznesení obvinenia, ktorým dôsledkom následne bolo samotné podanie obžaloby. Danosť nezákonnosti
rozhodnutia sa nemusí prejaviť na začiatku trestného stíhania, prípadne v čase podania obžaloby,
ale môže byť zistená a konštatovaná až v konečnom rozhodnutí v konaní pred súdom, avšak ani
uvedená skutočnosť štát nezbavuje zodpovednosti za škodu, ktorá v dôsledku takéhoto zistenia (napr.
oslobodzujúcim rozsudkom) dotknutému subjektu vznikla v podobe jeho nákladov a trov konania a

ktoré v takom prípade primárne sa odvíja od príslušného rozhodnutia, počnúc ktorým bolo trestné
stíhanie vedené voči konkrétnej osobe, t.j. uznesenia o vznesení obvinenia. Na takýto prípad je potom
potrebné aplikovať právnu úpravu, ktorá je danému prípadu najbližšia, a to úpravu zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť
štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia

jeho orgánu z hľadiska či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim
kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Uznesenie
o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho
vydaniaexistujúcapravdepodobnosťspáchaniatrestnéhočinusaneskôrzrôznychdôvodovnepotvrdila.
Podobne, ak sa trestné stíhanie vo veci vedie, keď je dané dôvodné podozrenie, že došlo k spáchaniu

trestného činu, ale ešte nie je možné určiť ktorá osoba je z jeho spáchania podozrivá a že pre jednotlivé
štádiá trestného konania postačuje istá miera pravdepodobnosti. Súd poukázal na to, že zákon č.
514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie či porušenie právnej
povinnosti konkrétnym orgánom verejnej moci. Teda aj keď sa trestné stíhanie v čase, keď bolo vedené
javilo ako zákonné a dôvodné, v súlade s ustálenou judikatúrou vzhľadom na jeho konečný výsledok

treba ho považovať za nezákonné, uplatňuje sa fikcia nezákonnosti začatia vedenie trestaného konania
práve v dôsledku právoplatného oslobodzujúceho rozsudku. Na základe vyššie uvedených dôvodov mal
súd za to, že zodpovednosť štátu je daná, nakoľko boli splnené zákonné predpoklady zodpovednosti
za škodu, a to zodpovednosti objektívnej bez ohľadu na zavinenie spočívajúcej v „kvázi protiprávnosti“
uznesenia o vznesení obvinenia, vzniku škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia žalobcu

v trestnom konaní advokátom, ktoré vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím,
v tomto prípade trestným konaním, ktoré bolo založené uznesením o vznesení obvinenia. Preto súd
žalobcovi priznal náhradu škody, ktorá mu vznikla v súvislosti so zvolením obhajcu na zastupovanie
v trestnom konaní. Súd podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z.z.
preskúmal správnosť a účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia v trestnom konaní. Žalobca si

síce uplatňuje právo na náhradu trov konania s poukazom na dohodu o právnej pomoci uzatvorenú s
advokátskou kanceláriou Mgr. Viktórie Hellenbart, v zmysle ktorej bola dojednaná v súlade so zákonom
tzv. hodinová odmena, pričom však zákon č. 514/2003 Z.z., konkrétne § 18 ods. 3, odkazuje v rámci
určenia výšky náhrady škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia na odmenu tarifnú. Súd
prepočtom tarifnej odmeny za 8 úkonov právnej služby (viď bod 60 odôvodnenia rozsudku súdu prvej

inštancie) zistil, že trovy právneho zastúpenia na tarifnej odmene by predstavovali 588,08 Eur, pričom
žalobca si uplatnil právo na zaplatenie trov právneho zastúpenia vo výške 462,15 Eur (t. j. menej), ktoré
preukázateľne uhradil, a preto mu ich súd aj priznal. Vo vzťahu k uplatnenému právu na zaplatenie
nemajetkovej ujmy súd mal preukázané, že sú splnené zákonné podmienky v zmysle § 17 ods. 2 a3 zákona č. 514/2003 na priznanie nemajetkovej ujmy, pričom súd prvej inštancie poukázal na to, že
podstatnou skutočnosťou pri určení výšky nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatnil vo výške 500,-
Eur, je skutočnosť, že samotné trestné stíhanie trvalo od doručenia uznesenia o vznesení obvinenia z

25. 02. 2015 do 18. 01. 2017, t. j. 693 dní s poukazom na existenciu neistoty žalobcu z nepochybným
dopadomnajehocelkovúpsychickúpohoduzatotoobdobie,čopredstavujevčíselnomvyjadrení0,7215
Eur na deň, pričom súd dospel k názoru, že uplatnená výška nemajetkovej ujmy 500,- Eur je primeraná.
Vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu, a to úroku z omeškania, ktorého sa žalobca domáhal, súd
považoval tento nárok za dôvodný počnúc dňom 13. 04. 2017 do zaplatenia, nakoľko mal preukázané,

že žalobca zaslal žiadosť na predbežné prejednanie svojho nároku Generálnej prokuratúre dňa 06. 02.
2017, pričom Generálna prokuratúra listom zo dňa 04. 04. 2017 oznámila žalobcovi, že jeho návrhu
nevyhovie a jeho nárok neobstojí, lehota na uspokojenie nároku žalovaného začala plynúť dňom 13. 04.
2017, ktorým dňom sa dostal do omeškania, a preto žalobcovi náleží úrok z omeškania počnúc dňom
13. 04. 2017 a v časti uplatneného úroku z omeškania od 07. 02. 2017 do 12. 04. 2017 preto žalobu
súd prvej inštancie zamietol. Vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f/, § 6 ods. 1, §

15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 1 ods. 1, 4, § 12 ods.
3 písm. a/, § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., § 517 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., § 517 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. pri aplikácii ustanovenia čl. 46
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie
žalovaný s poukazom na to, že s interpretáciou zákona a príslušných súdnych rozhodnutí nesúhlasí.
Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
patrí medzi základné práva, ktorých dostupnosť podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR je odkázaná na zákon

č. 514/2003 Z. z. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom však nie je právom absolútnym, pretože v zmysle
čl. 46 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, t. j. náhrada škody sa neposkytuje automaticky každému,
voči komu orgán verejnej moci porušil jeho ochranu priznanú právnym poriadkom, ale iba tomu, u

koho sú splnené všetky predpoklady ustanovené v zákone č. 514/2003 Z. z. (uznesenie Najvyššieho
sudu SR sp. zn.4MCdo 20/2009). Niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, ktoré sa zdanlivo
javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané
okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde
vtedy, keď zasahujúcim je organ štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. V danom prípade

dochádza ku stretu dvoch záujmov - individuálneho záujmu fyzickej osoby do osobnosti ktorej sa
zasahuje, s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. Teda nejde o neoprávnený
zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej vznesené obvinenie z trestného činu,
na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr došlo k oslobodeniu spod obžaloby (rozsudok
Najvyššieho sudu SR sp. zn. 3 Cdo 201/2007). Obdobne názor, že oslobodenie obžalovaného spod

obžaloby nemá automaticky za následok nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia prezentoval
tiež Ústavný sud SR v náleze z 13.11.2013 č.k. II. ÚSv 163/2013 - 50 a konečne i Európsky súd
pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike (sťažnosť č. 57404/08 z 20.06.2013), ktorý
vo svojom rozhodnutí konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej
osobe vyžaduje, aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom zaujme a bol primeraný. To znamená,

že musí predstavovať, spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti
a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca. ESĽP vo svojom rozhodnutí v podstate
konštatoval, že skutočnosť, že bol sťažovateľ v prerokovávanej veci zbavený obžaloby, samo o sebe
neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak chybné. ESĽP konštatoval,
že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (obvykle označované

ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby
mohla byť osoba trestne stíhaná (v tomto prípade sú obvykle označované ako dôvodné podozrenie,
že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia,
ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia. V zmysle označených súdnych rozhodnutí potom
zovšeobecnene, za nezákonné rozhodnutie možno teda považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo

zákonnýpodkladužvčasejehovydaniaanietakérozhodnutie,ktorébolovčasejehovydaniazákonným
rozhodnutím a ani neskôr nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené, resp. jeho nezákonnosť
nebola žiadnym príslušným orgánom verejnej moci ani inak konštatovaná. V odvolaní ďalej uviedol,
že vo vzťahu k uloženiu povinnosti žalovanému uhradiť žalobcovi náhradu škody spočívajúcej vovynaložených trovách právneho zastúpenia, má za to, že toto nie je plne dôvodné, poukázal, že žalobca
si zvolil obhajcu a tomuto za poskytnuté služby právnej pomoci zaplatil celkovo 462,15 Eur, ako to
žalobca v žalobe uvádza. Právo na právne zastúpenie osoby právnym zástupcom z radov advokátov

v konaní pred orgánom verejnej moci je priznané už v článku 47 ods. 2 Ústavy SR. Ide každopádne o
právo a nie povinnosť, pričom v trestnom konaní povinnosť obvineného „byť právne zastúpený“ precizuje
zákonodarca v ust. § 37 Trestného poriadku, pričom, poukázal, že v predmetnej právnej veci nešlo o
prípad „povinnej obhajoby“ a obvinený si obhajcu zvolil dobrovoľne už 28. 04. 2015, pričom obžaloba
na neho bola podaná až dňa 22. 02. 2016. Ako nedôvodné a nespravodlivé sa potom javí tvrdenie

žalobcu, že už úkony obhajcu v prípravnom konaní (od 17. 02. 2015 do 22. 06. 2016) boli vynaložené
účelne. Je totiž nesporné, že ani jeden z procesných úkonov právnej obhajoby neviedol k obvineným
želanému výsledku, a teda zrušeniu obvinenia, či zastaveniu trestného stíhania. Úkony prípravného
konania nie sú vo svojej podstate úkonmi, na podklade ktorých možno riadnym rozsudkom u páchateľa
trestného činu uznať vinu a uložiť trest, či ho naopak spod obžaloby oslobodiť, dôkazy, na podklade
ktorých možno takéto rozhodnutie urobiť sa musia pred trestným súdom riadne a zákonne vykonať s

tým, že dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní slúžia výlučne pre rozhodnutie prokurátora, či podá
na obvineného obžalobu, resp. o vedenom trestnom konaní rozhodne inak. Má za to, že o úkonoch
obhajcu v prípravnom konaní nemožno za použitia žiadneho v práve prípustného výkladu tvrdiť, že práve
tieto úkony sú v príčinnej súvislosti so samotným vznikom škody u žalobcu, resp. boli vykonané účelne.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný sa v odvolaní zameral
na vyvrátenie právneho názoru prijatého súdom prvej inštancie, ako aj právneho názoru prijatého
vyššími súdnymi autoritami, o ktoré sa súd prvej inštancie oprel. Žalovaný sa opiera o rozhodnutia,

ktorých obsah nevyvracia súdom prijaté závery. Rozhodnutie ÚS SR II.ÚS 163/2013 nepodporuje
argumentáciu žalovaného a nie je v opozícii s právnymi názormi súdnych autorít vo vzťah k objektívnej
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú osobe vznesením obvinenia a následným oslobodzujúcim
rozsudkom. Konštatovanie Ústavného súdu, o ktoré sa argumentačne opiera žalovaný, je reakciou na
špecifickú situáciu v konkrétnej veci (či bola uplatnená náhrada škody z dôvodu väzby alebo vznesenia

obvinenia a v otázke príčinnej súvislosti vzniku ušlého zisku s trestným stíhaním). Rovnako to platí aj
v prípade citovaného rozhodnutia ESĽP. Žalobca ďalej namietal, že argumentácia žalovaného v otázke
výkladu práva na obhajobu, ktorú žalobcovi garantuje článok 47 ods. 2 Ústavy SR je protiústavná.
Pokiaľ má každý právo na právnu pomoc, má rovnako každý právo na náhradu škody spočívajúcej v
zaplatení odmeny za takúto právnu službu. Výklad žalovaného popiera definíciu materiálneho právneho

štátu, ktorý je postavený okrem iného na dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takej
dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stanovisko žalovaného
uvedené v odvolaní „Ako nedôvodné a nespravodlivé sa potom javí tvrdenie žalobcu, že úkony obhajcu v
prípravnom konaní boli vynaložené účelne. Je totiž nesporné, že ani jeden z procesných úkonov právnej
obhajoby neviedol k obvineným želaného výsledku, a teda zrušeniu obvinenia, či zastaveniu trestného

stíhania proti obvinenému“ považuje žalobca až za výstredné, keďže ho prezentuje žalovaný, ktorého
úloha je uvedená v § 3 ods. 1 Zákona o prokuratúre tak, že je orgánom, ktorý chráni práva a zákonom
chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu, ktorú je povinný plniť aj ako sporová strana
v súdnom konaní. V ďalšom poukázal, že obhajoba v prípravnom konaní viedla k návrhu vyšetrovateľky
na zastavenie trestného stíhania, a tento výsledok maril právo postup prokurátora, ktorý napriek návrhu

vyšetrovateľa obžalobu podal. Prípravné konanie je pevnou súčasťou trestného stíhania vedeného
voči konkrétnej osobe, kde má obvinený svoje práva, medzi ktoré patrí právo na obhajobu, ktoré je
navyše jednou zo základných zásad trestného procesu. Žalobca si neuplatnil náhradu trov konania voči
žalovanému, ale náhradu skutočnej škody, ktorá mu vznikla zaplatením odmeny advokátovi, s ktorým
žalobca dojednal hodinovú odmenu. Účelnosť práce advokáta, za ktorú mu žalobca zaplatil hodinovú

odmenu, a to nahliadnutie do spisu po prevzatí prípadu, je asi len ťažko možné spochybniť, pretože
bez znalosti spisu sa advokát nemôže riadne ujať obhajoby. Žalobcovi vznikla škoda až zaplatením
odmeny advokátovi, ktorým momentom došlo k zmenšeniu majetku žalobcu, čo žalobca preukázal
výpismi z účtu. Právne názory žalovaného prezentované nielen v podanom odvolaní, ale prednesené aj
na pojednávaní pred súdom prvej inštancie považuje žalobca za protiústavné, a súčasne aj porušujúce

povinnosti žalovaného, ako štátneho orgánu, ktorého úlohou je dbať na dodržiavanie zákonnosti. Žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu vo vzťahu k predmetu sporu neuviedol žiadne
nové skutočnosti.

5. Žalobca v ďalšom podaní uviedol, že nevyužíva právo ďalšej reakcie na vyjadrenie žalovaného a
zotrváva na svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu.

6. V dôsledku odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380

CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej
inštancie v meritórnom výroku I. a vo výroku III. o trovách konania podľa ust. § 378 ods. 1 a 2 ako vecne
správny potvrdil. Odvolanie žalovaného smerujúce voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd odmietol podľa ust. § 389 písm. b/ CSP ako podané neoprávnenou osobou.

7. Odvolací súd sa v prvom rade procesne vysporiadal s odvolateľom vymedzeným rozsahom odvolania,

ktorým je v sporovom konaní viazaný (§ 379 CSP), ktorý uviedol v podanom odvolaní, že podáva proti
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 962,15
Eur s 5%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 962,15 Eur od 13. 04. 2017 do zaplatenia, všetko
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žaloba žalobcu v časti o zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 962,15 Eur od 07. 02. 2017 do 12. 04. 2017 zamietnutá a uložená

žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v celosti vo výške, ako budú rozhodnuté
osobitným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia, pričom v podanom odvolaní jednoznačne špecifikoval, že odvolanie podáva proti tomuto
rozsudku.

8. Podľa § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
nevylučuje.

9. Podľa ust. § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

10. V nadväznosti na uvedené podľa ust. § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo
podané neoprávnenou osobu.

11. Odvolací súd uvádza, že k podaniu odvolania je subjektívne legitimovaná strana sporu, avšak
odvolanie nemôže podať strana, ktorej výrokom rozhodnutia súdu nebola spôsobená žiadna ujma

na jej právach. Zákonná úprava ustanovuje, že odvolanie môže podať výlučne len strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané. Pokiaľ žalovaný vymedzil rozsah svojho odvolania, tak, že ho
smeroval voči všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, je tak zrejmé, že sa jeho odvolanie
dotýka aj výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd rozhodol tak, že žalobu žalobcu čiastočne
v časti príslušenstva zamietol. Teda je zrejmé, že súd týmto výrokom II. rozhodol v prospech odvolateľa.

Odvolací súd preto s poukazom na dikciu ustanovenia § 359 CSP potom odvolanie žalovaného
smerujúce voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 386 písm. b/ CSP odmietol
ako podané neoprávnenou osobou, keďže vo vzťahu k výroku II., ktorým bola žalobcu zamietnutá,
je žalovaný neoprávnenou osobou na podanie odvolania, pretože v tomto rozsahu bolo rozhodnuté v
prospech žalovaného.

12. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného voči výroku I. (meritórnemu výroku vo veci samej) a výroku III.
(rozhodnutie o trovách konania) odvolací súd z dôvodu vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie
postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. potvrdil.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Na základe podaného odvolania žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie tak v rozsahu
podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP (ktorým jeodvolací súd viazaný) po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v
odôvodnení rozhodnutia aj skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej

inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie. Súd dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite
odôvodnil, keď odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Je
potrebné zdôrazniť, že žalovaný ako odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné
skutočnosti,ktorébybolispôsobilévyvodiťzmenu,čizrušenierozhodnutiasúduprvejinštancie,nežiadal

ani doplniť dokazovanie za podmienok stanovených ust. § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné
skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd
preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom neboli
naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie
zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3, v spojení s ust. § 366 CSP). S prihliadnutím
na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní, odvolací súd konštatuje,

že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovaného nie je dôvodné a
nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za
vecne správne, pri preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom
prvej inštancie, ktoré by ta týkali procesných podmienok.

16. S poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, pričom zároveň
v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného
odvolací súd k najzásadnejšej odvolacej námietke žalovaného, ktorá spočívala v tvrdení, že za
nezákonné rozhodnutie možno považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný podklad už v

čase jeho vydania, a nie také rozhodnutie, ktoré bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím a
ani neskôr nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené, resp. jeho nezákonnosť nebola žiadnym
príslušným orgánom verejnej moci inak konštatovaná, uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade
s ustálenou súdnou praxou, na ktorú prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia aj poukázal (viď bod
49, 51, 52 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd poukazuje, že v prípade nároku

na náhradu škody uplatneného podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ide o špecifický prípad zodpovednosti,
pričom sa jedná o zodpovednosť objektívnu, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je
potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, t. j. zodpovednosť za výsledok. Pokiaľ žalovaný v
odvolaní v zásade poukazuje na tú skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo v čase

jeho vydania zákonné a dôvodné, a teda žaloba o náhradu škody je nedôvodná, odvolací súd s
takouto odvolacou námietkou nesúhlasí, pričom odvolací súd poukazuje na to, že nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením,
je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (viď rozhodnutie NS SR
sp. zn. 4Cdo/183/2009). Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/74/2010

uviedol, že ten, proti komu bolo stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má
podľa § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesením obvinenia (R 35/1991). Na podstate týchto právnych záverov vo vzťahu k prípadom škôd
vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrvala súdna prax i po prijatí zákona č. 514/2003
Z. z., ktorý zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (teda bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže

zbaviť. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto
konania. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR vo veci I.ÚS 540/2016
zo dňa 13. 12. 2016, v ktorom Ústavný súd zdôraznil, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 07. 2004, a rovnako aj podľa

predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, účinného do 30. 06. 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969
Zb.), doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania

alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v
čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné [rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo 15/2009] a svojou rozhodovacou činnosťou ho

v prevažnej miere potvrdzuje aj Ústavný súd (napr. III.ÚS 117/06, I.ÚS 320/2016, I.ÚS 395/2016 a
iné)“. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé, že súd prvej inštancie
pri rozhodovaní okrem rozhodnutí súdov vyššej inštancie (ktoré uviedol v bode 49 odôvodnenia) vzal
do úvahy aj rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 540/2016, a teda rozhodol v súlade s ustálenou
rozhodovacou činnosťou Najvyšších súdnych autorít, a to či už rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR,

ako aj Ústavného súdu SR, pričom súd prvej inštancie na túto existujúcu ustálenú judikatúru najvyšších
súdnych autorít v odôvodnení rozhodnutia poukázal, v určitých častiach ju aj citoval a v súlade s
touto ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít vo veci aj rozhodol. Preskúmaním veci odvolací
súd mal za preukázané, v zhode so súdom prvej inštancie, že v súdenej veci sú splnené všetky
predpoklady na priznanie práva na náhradu škody ustanovené v zákone č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ
žalovaný v odôvodnení poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 13. 11. 2013 č. k. II.ÚS

163/2015 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike
(sťažnosť č. 57404/08 zo dňa 20. 06. 2013), odvolací súd uvádza, že rozhodnutie Ústavného súdu
SR II.ÚS 163/2013 sa zaoberalo špecifickou situáciou v konkrétnej veci, a síce, či bola uplatnená
náhrada škody z dôvodu väzby alebo vznesenia obvinenia a riešením otázky príčinnej súvislosti vzniku
ušlého zisku s trestným stíhaním, pričom v zásade je potrebné konštatovať, že toto rozhodnutie nie

je v rozpore s právnymi názormi najvyšších súdnych autorít vo vzťahu k objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú osobe vznesením obvinenia a následným oslobodzujúcim rozsudkom. Vo
vzťahu k poukazu na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej
republike vo veci č. 57404/08 zo dňa 20. 06. 2013 odvolací súd uvádza, že toto rozhodnutie rieši inú
právnu situáciu, než ktorá je predmetom tohto súdneho konania, a síce prepadnutie peňažnej záruky,

ktorá pripadla štátu za situácie, že obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený, pričom z odôvodnenia
tohto rozhodnutia nepochybne vyplýva, že sa jednalo o prijatie peňažnej záruky v priebehu trestného
konania, pričom sťažovateľ maril vedenie trestného konania, keď súd dospel k záveru, že sťažovateľ
svojím konaním (nedostavením sa k žiadnemu súdnemu pojednávaniu, niekoľkoročný pobyt v zahraničí,
neposkytnutie súčinnosti) skutočne skomplikoval vedenie trestného konania a prepadnutie záruky sám

zavinil, keďže nedodržal podmienky prijatia peňažnej záruky, to znamená, že sa jednalo o zavinené
konanie sťažovateľa v priebehu procesného konania v rámci trestného konania. Súdená vec podľa
názoru odvolacieho súdu preto nie je aplikovateľná vo veci, ktorá bola predmetom rozhodovania v
konaní o žalobe žalobcu v tomto súdnom konaní. Hore uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd
nepovažuje za dôvodnú.

17. Rovnako za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v
zásade v tom, že v súdenej veci nešlo prípad „povinnej obhajoby“ a obvinený si obhajcu dobrovoľne
zvolil ešte pred podaním obžaloby, pričom žalovaný odvodil, že o úkonoch obhajcu v prípravnom konaní
nemožno tvrdiť, že by práve tieto úkony boli v príčinnej súvislosti so samotným vznikom škody u žalobcu,

resp. boli vykonané účelne. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný sám v odvolaní
poukázal na článok 47 ods. 2 Ústavy SR, ktorým článkom je priznané právo na právne zastúpenie
osoby právnym zástupcom z radov advokátov v konaní pred orgánom verejnej moci, avšak nemožno
súhlasiť s názorom odvolateľa, že keďže sa jedná o právo a nie povinnosť, v prípade, že sa nejedná o
prípad takzvanej povinnej obhajoby, nevzniklo žalobcovi právo na náhradu trov vzniknutých zastúpením

žalobcu v trestnom konaní advokátom, špeciálne vo vzťahu k štádiu prípravného konania, pričom výklad,
ktorývodvolaníuviedolžalovaný,odvolacísúdpovažujezavýklad,ktorýjevrozporeprávesčlánkom47
ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom.
Je preto potrebné súhlasiť s tvrdením žalobcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného, že pokiaľ

má každý právo na právnu pomoc, má rovnako každý právo na náhradu škody spočívajúcej v zaplatení
odmeny za takúto právnu službu, pričom odvolací súd uvádza, že zo žiadneho zákonného ustanovenia
nevyplýva, že by právo na právnu pomoc vyplývajúce z ust. § 47 ods. 2 Ústav SR sa malo vzťahovať len
na prípad nutnej obhajoby. Keďže v konaní boli preukázané všetky zákonom stanovené podmienky na
priznanie škody, pričom v konaní bola preukázaná aj výška skutočnej škody, ktorá spočívala v zaplatení

čiastky 462,15 Eur žalobcom titulom poskytnutia právnych služieb žalobcovi príslušným advokátom,
považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi náhradu škody vo
výške 462, 5 Eur, za správne rozhodnutie vychádzajúce z náležite zisteného skutkového stavu pri
správnom aplikovaní príslušných právnych predpisov, ktoré sú už uvedené vyššie, a to s prihliadnutímna v prevažnej miere ustálenú rozhodovaciu prax, či už Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 500,- Eur, keďže odvolací súd je striktne viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa a žalovaný v

podanom odvolaní neuviedol žiadne odvolacieho dôvody vo vzťahu k priznaniu nemajetkovej ujmy vo
výške 500,- Eur, odvolací súd z týchto dôvodov sa nad rámec skúmania splnenia procesných podmienok
(§ 380 ods. 2 CSP) pri rozhodovaní o podanom odvolaní nezaoberal a ani sa nemohol zaoberať
náhradou nemajetkovej ujmy. Rovnako to platí aj vo vzťahu k rozhodnutiu súdu, čo sa týka priznaného
príslušenstva, a to úroku z omeškania z priznanej čiastky 962,15 Eur, ktorým rozhodnutím súd uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť aj ročný úrok z omeškania vo výške 5 % zo sumy 962,15 Eur od 13.
04. 2017 do zaplatenia, keďže ani v tejto časti žalovaný v podanom odvolaní žiadne odvolacie dôvody
neuviedol.

18. V nadväznosti na vecnú správnosť meritórneho výroku I. je potom vecne správny aj závislý výrok o
nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, keď súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 255

CSP.Žalobcabolvkonaníúspešnývplnomrozsahu,čosatýkauplatnenejistiny,bollenvnepatrnejčasti
neúspešný,včastiuplatnenéhoúrokuzomeškania,čovšaknemávplyvnacelkovýúspechvkonaní,ako
to správne konštatoval súd prvej inštancie v bode 69 odôvodnenia, a preto súd prvej inštancie správne
rozhodol, keď uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v celosti.

19. Odvolací súd z hore uvedených dôvodov preto rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku
I. a v závislom výroku o trovách konania - výrok III. podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne
správny.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP

v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca bol
v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, preto odvolací súd uložil žalovanému, ktorý bol neúspešnou
stranou sporu v odvolacom konaní povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu
100 %, pričom o výške trov rozhodne súd prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

21. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).