Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/203/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2618200235
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2618200235.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: Y. P., nar. X.XX.XXXX, U. U. U., S. Y.
XXXX/XX, právne zastúpený JUDr. Ester Bujnovskou, advokátkou, Záhorácka 5478/15B, Malacky, proti
žalovanej: Mgr. V. U., nar. XX.X.XXXX, W. XXXX/XX, U., zastúpená Mgr. Petrom Volochom, advokátom,
Čáčovská 305, Senica, o zaplatenie 916 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Senica zo dňa 20. marca 2019, č.k. 6C/6/2018-102, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 916 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konaniavrozsahu100%,ovýškektorejnáhradyrozhodnesúdsamostatnýmuznesením.Zodôvodnenia
rozsudku vyplynulo, že žalobca sa žalobou domáhal na žalovanej zaplatenia sumy 916 eur a náhrady
trov konania z dôvodu, že so žalovanou sú bývalí partneri a žalovaná ho v priebehu roku 2017 požiadala
o poskytnutie finančných prostriedkov. Ako jeden z dôvodov uviedla, že čaká so žalobcom spoločné
dieťa. V prvej polovici roka žalobcu presviedčala, že otcom dieťaťa je on. V dôsledku toho poskytol

žalobca žalovanej finančné prostriedky v období od apríla do mája 2017 celkovo v sume 916 eur, ktorá
suma predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej. Súd vo veci vydal platobný rozkaz,
proti ktorému žalovaná podala odpor. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že zmluvou o podnájme č.
NZ 2021505 zo dňa 29.5.2015 spoločnosť Medisen plus s.r.o., ako prenajímateľ, dala žalobcovi ako
podnájomníkovi do podnájmu byt na O. ulici v U. na dobu určitú do 1.7.2017. V deň uzatvorenia zmluvy
žalovaná vložila na účet žalobcu sumu vo výške 728 eur. žalobca poukázal na účet žalovanej dňa
3.4.2017 sumu 466 eur, dňa 2.5.2017 sumu 50 eur, dňa 9.5.2017 sumu vo výške 400 eur. Pri poslednej

sume je v detaile výpisu uvedený Y. P. pre V. U. na nájom salón. Následne rozsudkom Okresného
súdu Senica sp.zn. 3Pc/14/2017-30, zo dňa 7.12.2017 bolo určené, že žalobca nie je otcom maloletého
J. U., pochádzajúceho z matky (žalovanej). Listom s názvom oznámenie o postúpení pohľadávok zo
dňa 14.1.2019 rodičia žalovanej P. a J. U. oznámili žalobcovi, že na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 14.1.2019 postúpili pohľadávku č. 1 v sume 1.375 eur a pohľadávku č. 2 v sume
3.375 eur na žalovanú. Listom s názvom započítanie pohľadávok zo dňa 16.1.2019 žalovaná oznámila
žalobcovi jednostranné započítanie uvedených pohľadávok proti pohľadávke žalobcu. Listom s názvom

oznámenie o postúpení pohľadávok zo dňa 18.2.2019 rodičia žalovanej oznámili žalobcovi, že na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.2.2019 postúpili pohľadávku č. 1 v sume 1.900 eur a
pohľadávkuč.2vsume760eurnažalovanú.Listomsnázvomzapočítaniepohľadávokzodňa18.2.2019
žalovanáoznámilažalobcovijednostrannézapočítanieuvedenýchpohľadávokprotipohľadávkežalobcupodľa § 580 a nasl. OZ. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že so žalovanou žili v spoločnej domácnosti do
apríla 2017. Dňa 3.4.2017 poukázal žalobca žalovanej na účet finančné prostriedky vo výške 466 eur,
v čase už nežili v spoločnej domácnosti. Nevie prečo jej ich poukázal, či to bola suma, ktorá jej chýbala

na nájom ale bol presvedčený, že žalovaná čakala jeho dieťa. Nechcel, aby bola v nejakej psychickej
záťaži, aby to neublížilo plodu, predtým sa so žalovanou osobne stretol a povedala mu, že toľko jej
chýba a preto jej takú sumu poslal. Sumu 400 eur jej poslal na nájom. Taktiež jej poslal sumu 50 eur dňa
2.5.2017 z dôvodu, že si myslel, že syn je jeho a treba to na výbavičku. Žalovaná ho vedome klamala
ohľadom dieťaťa a napriek tomu prijímala od neho peniaze. Ich vzťah trval štyri a pol roka, bývali na W.

u rodičov žalovanej, potom bývali v K. v dome otca žalovanej viac ako rok, následne bývali znovu na
W. tak asi tri mesiace u rodičov žalovanej, potom bývali v prenajatom byte do februára 2017, následne
mesiac a pol znova u rodičov žalovanej, nájom za bývanie im neplatili. V K. sa neplatilo nájomné, dom
bol dlhodobo neužívaný, starali sa oň. Sumu 466 eur, ktorú poukázal na účet žalovanej netvorila vrátená
kaucia, nakoľko žalovaná mu neprispela ničím, lebo nájom energie a kauciu platil žalobca. Z výsluchu
žalovanej súd zistil, že táto porodila XX.X.XXXX syna. V čase, keď odchádzala zo spoločnej domácnosti

1.4.2017 , dôvodne predpokladala, že syn, ktorého čakala, je žalobcov. Dozvedela sa to až potom, keď
dala urobiť testy s biologickým otcom. Sumu 466 eur jej žalobca vrátil, kauciu, ktorú skladali na byt, platil
ju žalobca vo výške 730 eur a ona mu na to dávala 400 eur. Doma mala nejaké peniaze v hotovosti, myslí
si, že mu dala všetky peniaze. Zábezpeka bola v sume 430 eur, nájom 210 a energie 88. Suma 466
eur je tak vrátenie kaucie, lebo jemu to vlastník vrátil na účet a on to potom poukázal jej. Sumu 50 eur,

ktorú jej poslal, brala ako dar. Neukradla ich, poslal jej ich dobrovoľne. Nevie, ako by mohla preukázať,
že sa jednalo o dar. Dňa 9.5.2017 jej poslal sumu 400 eur na nájom salónu, ale tieto peniaze nepoužila
na nájom. Na začiatku ich vzťahu bola zamestnaná na veterine, potom bola nezamestnaná. Následne
nastúpila do plastových okien, od marca 2016 do júna 2016 bola nezamestnaná, založila si živnosť
a tá sa až do času, kedy opustil žalobca spoločnú domácnosť, rozbiehala. Na základoch spoločnej

domácnosti sa podieľali so žalobcom na základe dohody. Keď bola zamestnaná, zarábala v čistom
600 eur na veterine a pri plastových oknách 350. So žalobcom si vzájomne finančne pomáhali. Keď
bola tehotná, bola nútená od žalobcu si vypýtať finančné prostriedky. Z výsluchu svedkyne J. U., matky
žalovanej, súd zistil, že so žalobcom nekomunikuje. Mávali dobrý vzťah. Nemala vedomosť o finančných
záležitostiach žalobcu a žalovanej. Nevidela, že by dcéra dávala žalobcovi finančné prostriedky. Vie, že

išla vyberať peniaze, nevie koľko si vyberala, 300 - 400 eur, dozvedela sa o tom, keď išli kauciu platiť,
že tam idú zložiť peniaze. Počula iba to, čo sa pred ňou rozprávali, že ide vybrať peniaze na kauciu
a dá ich žalobcovi, aby ju zaplatil. O tomto jej nikto nehovoril, toto iba zaregistrovala. Keď sa k nim
nasťahovali, nedohodli sa, že by platili nájom, robili nákupy do domu pre všetkých, čo bolo treba. Nikdy
im neprispeli na nič. Nedali im žiadne finančné prostriedky, žalobcovi sa nepáčili určité veci, ktoré boli u

nich zaužívané. Tak sa vzájomne dohodli, že pôjdu bývať do K., kde sa dohodli, že sami si budú platiť
prevádzkové náklady ale nie nájom. Náklady si platili, nedoplatky nevznikli. Istý čas si začala odkladať
bločky od nákupov, aby vedela, koľko ich stojí bežná domácnosť, aby vedela od nich pýtať nejakú
adekvátnu čiastku, aby vedeli, aké sú celkové náklady na bývanie, k tomu ale neprišlo. Žalobcovi len
povedala, keď v roku 2017 odchádzal, že sa musia dohodnúť na nejakých platbách, čo treba vyrovnať,

lebo si žil u nich ako v bavlnke. So žalobcom počas spolužitia s jej dcérou mal dobrý vzťah. Nemohla na
nehopovedaťničzlé.Vurčitýchprípadochsanechovalakochlap,rádsaľutoval,nikdynemalidohodnutú
nájomnú alebo inú zmluvu o užívaní nehnuteľností. Vie, že dcéra mala našetrené peniaze, šetrili jej
na stavebnom sporení, bolo tam 6.000 eur, použila ich na zariadenie salónu na šaty. Vedela o tom, že
žalovaná si kúpila motorku, nevie za aké peniaze. Stála viac ako 1.000 eur. Kúpila si ju, keď bývali v

K.. Tiež vie, že žalobca a jeho rodičia nakupovali veci pre bábätko, pričom potom si ich zobrali naspäť.
Žalobca užíval garáž a letnú kuchyňu v K. po celý čas bývania. Odniesol si tam veci, ktoré nemal kam
odložiť, voči čomu svedkyňa s manželom nemali námietky. Nechceli od neho, aby za to platil. Rodičia si
pýtali za užívanie nehnuteľnosti finančné prostriedky od žalobcu až vtedy, keď odchádzal preč. Vlastne
sa vadili, vrieskali jeden po druhom a vtedy od neho svedkyňa žiadala sumu 3.000 eur, ktorá ju napadla

v tom hneve. Svedkyňa C. P., matka žalobcu uviedla, že synovi požičala peniaze 350 eur na zaplatenie
niečoho, na čo si už teraz nevie spomenúť. Inak mu peniaze nepožičiavala. Teraz žije žalobca u nich, na
domácnosť žalobca prispieva 100 eur. Myslí si, že väčšinu nákladov na ich spoločný život so žalovanou
platil syn, pretože žalovaná bola dlhšiu dobu nezamestnaná. Z výsluchu svedka W. P., otca žalobcu,
vyplynulo, že vzťah so žalovanou mávali dobrý, od rozchodu so synom sa s ňou nestretol. Má vedomosť

o tom, že syn si požičiaval peniaze od svojej mamy. Táto mu to oznámila, avšak ho to nezaujímalo.
Svedok mu peniaze nedával. Požičiaval si peniaze aj na opravu auta, ale nevie koľko. Právne súd prvej
inštancie vec posúdil podľa § 488, § 489, § 451, § 456, § 563, § 580 OZ. Z predložených listinných
dôkazov mal za preukázané, že žalobca poukázal na účet žalovanej dňa 3.4.2017 sumu vo výške 466eur, dňa 2.5.2017 sumu vo výške 50 eur, dňa 9.5.2017 sumu vo výške 400 eur, pričom pri poslednej
sume je v detaile výpisu uvedené „Y. U. pre V. U. na najom salon“. V uvedenom čase bola žalovaná
tehotná. Žalobca tvrdil, že ho udržiavala v domnení, že otcom dieťaťa je on a žiadala od neho finančné

prostriedky. Žalobca nechcel, aby žalovaná bola v nepriaznivej situácii a preto jej poukázal na bankový
účet sumu 466 eur. Sumu 50 eur jej poukázal z dôvodu, že si myslel, že je to na výbavu dieťaťa. Sumu
400 eur poskytol na nájom svadobného salóna, ktorý žalovaná prevádzkovala. Rozsudkom Okresného
súdu Senica bolo rozhodnuté dňa 7.12.2017, že žalobca nie je otcom maloletého J., pochádzajúceho
z matky - žalovanej. Žalovaná tvrdila, že suma 466 eur predstavuje vrátenie kaucie, ktorú žalovaný

zaplatil v roku 2015 za nájom bytu a na ktorú mu žalovaná požičala sumu 400 eur. Suma 50 eur je
dar a sumu 400 eur poslal síce na nájom, avšak peniaze na tento účel nepoužila, nakoľko v tom čase
žila z ušetrených peňazí. Pokiaľ ide o sumu 466 eur, súd nemal preukázané, že medzi žalobcom a
žalovanou bola v roku 2015 uzatvorená zmluva o pôžičke a nejde teda o vrátenie požičanej sumy peňazí.
Takisto nemal preukázané uzatvorenie darovacej zmluvy medzi sporovými stranami ohľadne sumy 50
eur. Suma 400 eur bola žalovanej poskytnutá na nájom salónu. Žalovaná uviedla, že tieto peniaze neboli

použité na nájom, súd však ani v tomto prípade nemal preukázaný právny dôvod poskytnutia finančných
prostriedkov. Uvedené sumy spolu vo výške 916 eur žalobca plnil žalovanej bez právneho dôvodu a
žalobca má preto nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ sa týka započítania pohľadávok,
tak žalovaná
oznámila žalobcovi jednostranné započítanie pohľadávok, ktoré boli na ňu postúpené jej rodičmi a ktoré

predstavovali nájom a platby za služby spojené s užívaním nehnuteľností vlastnícky patriacich rodičom
žalovanejžalobcom.Súdskúmal,čibolisplnenépodmienkyustanovenézákonomnatakétozapočítanie.
Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Podľa § 581 ods. 2 veta
druhá OZ, proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná. Povinnosť
plniť dlh vzniká až momentom, kedy pohľadávka veriteľa nadobudne vlastnosť splatnosti, a práve týmto

momentom vzniká tzv. žalobné právo. Pokiaľ ide o pohľadávky postúpené žalovanej, čas ich splnenia
nebol dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v súdnom rozhodnutí. Preto je žalobca
povinný splniť dlhy až prvého dňa po tom, čo ho o plnenie postupcovia požiadali. V danom prípade k
takémuto úkonu zo strany postupcov nedošlo, teda ich pohľadávky sa nestali splatnými a neboli ani
spôsobilým predmetom postúpenia. Navyše žalovaná súdu nepreukázala žiadny právny dôvod vzniku

týchto pohľadávok. Súd jej postup v konaní posudzoval ako procesnú obranu, pričom žalovaná sa môže
domáhaťplnenianazákladepostúpeniapohľadávoksamostatnoužalobou.Pohľadávkažalobcusastala
splatnou dňa 23.4.2018, teda dňom doručenia žaloby žalovanej. Súd tak považoval žalobu za dôvodnú,
opodstatnenú a žalobcovmu nároku vyhovel. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa §
255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podala odvolanie žalovaná.
Uviedla, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. V prípade všetkých platieb poukázaných
žalobcom žalovanej išlo o darovanie. Žalobca veľmi dobre vedel na aký účel a komu tieto platby
poukazuje, takže nešlo o platby uskutočnené omylom na neznámy účet, ale platby vykonané s

plným vedomím a úmyslom žalobcu ich žalovanej poskytnúť darovaním. To, že vedel, komu peňažné
prostriedky poskytuje, preukazujú aj informácie pre príjemcu. Pri platbe v sume 466 eur uviedol
informáciu pre príjemcu Y. P., platbu identifikoval svojim menom, aby žalovaná vedela, kto prostriedky
poukazuje.Jetakzrejmé,žemedzisporovýmistranamitakboladohodaoichposkytnutí.Prisume50eur
je informácia pre príjemcu Y. P. pre V. U.. Jasne a zrozumiteľne tak určil pre koho sú finančné prostriedky

určené, je tak nesporné, že chcel poskytnúť prostriedky priamo žalovanej, nešlo teda o chybnú platbu
a teda prostriedky sú preto darom. Pri platbe v sume 400 eur uviedol Y. P. pre V. U. na nájom salón.
Tu navyše aj výslovne určuje, na aký účel prostriedky poskytuje. Opäť je tak vylúčený akýkoľvek omyl
žalobcu ohľadom povahy a účelu poskytnutia týchto prostriedkov, ktorým je jednoznačne darovanie.
Suma 466 eur poukázaná žalovanej dňa 3.4.2017 predstavuje vrátenie časti peňažnej zábezpeky na

spoločný prenajatý byt, ktorú žalobca uhradil dňa 29.5.2015 v hotovosti v sume 728 eur, avšak z
prostriedkov,ktorémunatentoúčelposkytlažalovaná,očomsvedčívýpiszúčtužalovanejpreukazujúci,
že toho istého dňa 29.5.2015 žalovaná vybrala prostredníctvom bankomatu zo svojho účtu sumu 300
eur. Je prinajmenšom pochybné, že by toho dňa bola spoločná domácnosť sporových strán uhrádzala
v hotovosti okrem sumy 728 eur na kauciu za nájom bytu aj ďalšiu sumu v hotovosti 300 eur za niečo

iné, a to vzhľadom k veľmi skromným príjmom s ťažkým finančným podmienkam, v akých vtedy žili,
pričom je naozaj len veľmi ťažko predstaviteľné za akým iným účelom si mohla žalovaná akurát presne
v deň splatnosti platby 728 eur vyberať sumu v hotovosti 300 eur. Podľa vzájomnej dohody sa žalobca
zaviazal uhrádzať nájomné za byt v sume 210 eur mesačne a preddavok za energie 88 eur mesačne,spolu 298 eur mesačne, zatiaľ čo žalovaná zo svojich vlastných prostriedkov seba aj žalobcu kompletne
živila, starala sa o domácnosť a zabezpečovala do nej všetko potrebné. Nájom bytu skončil sporovým
stranám v mesiaci február 2017, následne do 15.4.2017 bývali v rodinnom dome u rodičov žalovanej,

za ktoré uspokojovanie svojej bytovej potreby žalobca neplatil rodičom žalovanej žiadnu odplatu a ešte
počastohtospolužitiavspoločnejdomácnostiposkytolžalovanejdňa3.4.2017466eur,pričomjezrejmé,
že mu predtým v období po ukončení nájmu bytu bola vrátená zložená peňažná zábezpeka v sume
400 eur, ktorú žalobcovi poskytla žalovaná. Predmetná suma 466 eur tak predstavuje v časti 400 eur
vrátenie peňažnej zábezpeky žalovanej a 66 eur vrátenie časti nájomného poskytnutého dňa 29.5.2015

žalovanou žalobcovi, nejde tak o bezdôvodné obohatenie žalovanej. Právny záver súdu prvej inštancie,
že tento neprihliadol na započítanie z dôvodu, že zo strany postupcov nedošlo k žiadosti o plnenie, preto
sa nestali splatnými a neboli ani spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky rodičov žalovanej voči
žalobcovi a zároveň žalovaná údajne nepreukázala žiaden právny dôvod vzniku, ktorý by relevantným
spôsobom preukazoval existenciu pohľadávok a nárok na ich započítanie. Tento záver súdu je úplne
absurdný, svojvoľný, arbitrárny. Vôbec nie je zrejmé, ako vlastne prišiel súd k právnemu záveru, že

pohľadávky, ktoré ešte nie sú splatné, nemožno postúpiť. Nie je pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie,
že zo strany postupcov, t.j. rodičov žalovanej, nedošlo voči žalobcovi k žiadosti o plnenie, preto sa nestali
splatnými. Matka žalovanej v svedeckej výpovedi uviedla, že keď žalobca v apríli 2017 odchádzal z
ich rodinného domu, žiadala ho o zaplatenie odplaty za užívanie ich rodinných domov v W. aj v K..
Pohľadávky rodičov žalovanej voči žalobcovi na odplatu za dlhoročné užívanie rodinného domu v K.

a rodinného domu v W., v prípade garáže a letnej kuchyne v K., sa tak stali splatnými prvý deň po
tom, ako ho v apríli 2017 o túto úhradu požiadali, teda v apríli 2017 v čase postúpenia pohľadávok
na žalovanú (január a február 2019), tak už boli takmer dva roky splatné. Ak by sa aj čisto teoreticky
pripustilo,žepostúpenéazapočítanépohľadávkyvčasepostúpenianebolieštesplatné,taksarozhodne
stali splatnými ešte pred vyhlásením rozsudku. Ich započítanie tak bolo platné a účinné ešte pred

vyhlásením rozsudku. Na pojednávaní dňa 16.1.2019, na ktorom boli žalobcovi doručené oznámenie
o postúpenie pohľadávky ako aj zápočet pohľadávky zo strany žalovanej, žalovaná vyzvala žalobcu
na okamžitú úhradu tejto postúpenej pohľadávky v celkovej sume 4.750 eur. Splatnosť postúpenej
pohľadávky žalovanej tak nastala v hypotetickom prípade, ak sa predpokladá, že jej splatnosť nenastala
už pred postúpením, prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, teda deň nasledujúci po tomto

pojednávaní dňa 17.1.2019. Obdobne to platí aj pre ďalšie postúpené pohľadávky v celkovej sume 2.660
eur, keď žalovaná vyzvala žalobcu na ich úhradu na pojednávaní dňa 22.2.2019, splatnosť tak nastala
dňa 23.2.2019. O tom, že postúpené pohľadávky boli pred vyhlásením rozsudku splatné, tak nie sú
žiadne pochybnosti. V čase vyhlásenia rozsudku bol skutkový stav taký, že pohľadávky postúpené na
žalovanú boli splatné, započítanie týchto pohľadávok voči pohľadávke žalobcu uplatňovanej žalobou

tak bolo platné a účinné, žalobou uplatnená pohľadávka tak zanikla započítaním ešte pred vyhlásením
rozsudku. Súd v rozhodnutí ďalej konštatuje, že žalovaná nepreukázala žiaden právny dôvod vzniku
postúpených pohľadávok. Tento zistený skutkový stav je opäť v rozpore s vykonanými dôkazmi. Je úplne
zrejmé, že žalobca po dlhú dobu užíval nehnuteľnosti rodičov žalovanej, na ktorých si tak dlhodobo
uspokojoval ako svoju potrebu bývania, tak aj ich dlhodobo využíval na skladovanie svojich osobných

vecí. To, že ich skutočne využíval, žalobca výslovne sám potvrdil na pojednávaní dňa 7.11.2018. Ak
tak aj nebola medzi rodičmi žalovanej a žalobcom uzatvorená formálna písomná nájomná zmluva,
stále platí, že žalobca získal bez právneho dôvodu na úkor rodičov žalovanej plnenie oceniteľné v
peniazoch, teda sa na ich úkor bezdôvodne obohatil. Nie je tak právny záver súdu prvej inštancie, že
žalovaná nepreukázala žiaden právny dôvod vzniku postúpených pohľadávok pravdivý. V rozpore so

základným princípom rovnosti sporových strán je skutočnosť, že súd odmietol sa zaoberať postúpenými
pohľadávkami žalovanej s poukazom, že v čase ich uplatnenia na súde údajne ešte neboli splatné,
hoci na druhej strane rovnakú pohľadávku žalobcu z rovnakého právneho dôvodu bezdôvodného
obohatenia žalovanému priznal, hoci v čase uplatnenia na súde, teda v čase podania žaloby tiež nebola
splatná. Tento rozpor je prípadom postupu súdu prvej inštancie v rozpore so základným princípom

rovnosti sporových strán, keď presne to isté posudzuje u každej zo sporových strán diametrálne odlišne.
Podľa článku 2 ods. 1 a článku 6 ods. 2 základných princípov CSP, žalovaná poukazuje na svoje
špecifické potreby, keď je matkou samoživiteľkou malého synčeka J. na materskej dovolenke, bez
relevantných príjmov, v priam zúfalej sociálnej situácii, finančne odkázaná len na symbolický rodičovský
príspevok a pomoc od rodičov, bez vlastného bývania, bývajúca u svojich rodičov, bez pomoci ktorých

by sa vôbec neobišla. Ak by musela v prospech žalobcu uhrádzať akékoľvek plnenia, zo svojich veľmi
skromných zdrojov, tak by to bolo na úkor malého syna a jeho oprávnených potrieb. Je tak namieste
otázka, či je skutočne spravodlivé, aby žalobca, ktorý ako sám priznáva, roky býva v nehnuteľnostiach
jej rodičov a celý tento čas tak bezodplatne uspokojoval svoju potrebu bývania, mal na úkor oprávnenýchpotrieb jej syna, nárok na žalovanú sumu. V závere odvolania uviedol odvolateľ, že rozsudok súdu
prvej inštancie neobsahuje dostatočné odôvodnenie svojich záverov a je tak vydaný v rozpore s
ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie, alternatívne, aby zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietol.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že z písomných podaní žalovanej
nie je zrejmé, či sa má jednať o vzájomnú žalobu, vzhľadom na to, že nároky uplatnené žalovanou
vysoko prevyšujú nárok uplatnený žalobcom alebo sa má jednať len o prostriedok procesnej obrany

žalovanej. Stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie o nespôsobilosti započítania pohľadávok
žalovanej s pohľadávkou žalobcu. Považuje za dôležité poukázať na skutočnosť, že súd prvej inštancie
sa žiadnym spôsobom nezaoberal námietkou premlčania údajných pohľadávok žalovanej, vznesenú v
priebehu konania žalobcom. Má za to, že súd mal prihliadnuť na námietku premlčania a túto skutočnosť
rovnako zohľadniť pre posúdenie otázky nemožnosti započítania pohľadávok žalovanej. Vzhľadom na
skutočnosť, že pohľadávka žalovanej je v celom rozsahu premlčaná, nemohlo dôjsť k jej započítaniu a

to ani v prípade, ak by v čisto hypotetickej rovine súd pripustil záver o tom, že pohľadávka žalovanej
je nesporná a je spôsobilá na započítanie. Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu
trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou sporu (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené
náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 6C/6/2018 je určenie povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 916 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a náhradu trov
konania.

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 916 eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a určil, že nie je možné započítanie pohľadávky žalovanej voči
žalobcovi titulom nájmu za užívanie nehnuteľností vlastnícky patriacich rodičom žalovanej žalobcom, z
dôvodu, že žalovaná nepreukázala žiadny právny dôvod vzniku týchto pohľadávok, ktorý by relevantným

spôsobom preukazoval ich existenciu a jej nárok na ich započítanie a to z dôvodu, že pohľadávky
žalovanej sa v čase započítania ešte nestali splatnými a neboli ani spôsobilým predmetom postúpenia
z rodičov žalovanej na žalovanú.

7. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s

poukazom na ust. § 387 ods.2 CSP odvolací súd odkazuje na správne písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvoinštančného súdu odchýliť.

8. Odvolací súd mal za to, že pokiaľ sa týka žalovanej istiny tak súd prvej inštancie správne považoval

nárok žalobcu za dôvodný, nebolo preukázané, že by sa jednalo zo strany žalobcu o dar. U všetkých súm
je listinným dôkazom preukázané, že uvedené sumy 50 eur, 400 eur a 466 eur boli poukázané žalobcom
z jeho účtu na účet žalovanej. I keď strany sporu spolu žili v partnerskom vzťahu, každý mal svoj vlastný
účet, na ktorý im zamestnávateľ poukazoval mzdu a nebolo bežné, že by si navzájom posielali peniaze
z účtu na účet. Suma 400 eur bola prevedená na účet žalovanej za účelom úhrady nájomného za

salón, ktorý žalovaná prevádzkovala, na čo uvedenú sumu následne použila je irelevantné, no z ničoho
nevyplýva, že by uvedená suma bola darom. Tvrdenie žalovanej o tom, že sa jedná o vrátenú kauciu
za byt, na ktorú požičala žalobcovi peniaze, nie je takisto ničím preukázané. Tvrdenie, že v deň keď sa
mala platiť kaucia vybrala zo svojho účtu sumu 300 eur a ešte dala 100 eur v hotovosti bez ďalšieho nieje postačujúcim dôkazom. Suma 50 eur bola poskytnutá žalovanej podľa tvrdenia žalobcu tak ako suma
466 eur na výbavičku pre dieťa, ktoré žalovaná čakala, avšak po narodení dieťaťa sa preukázalo, že
žalobca nie je biologickým otcom dieťaťa. Konštatovanie súdu o tom, že sa jedná zo strany žalovanej o

bezdôvodné obohatenie tak odvolací súd považoval za správne.

9. Pokiaľ sa týka započítania tak, záver súdu o jeho nemožnosti považoval odvolací súd za správny.
Započítanie je jedným zo spôsobov zániku pohľadávky za splnenia predpokladov uvedených v ust.
§ 580 OZ, a to okamihom stretu pohľadávok spôsobilých na započítanie s účinkami ex nunc. K

stretu pohľadávok dochádza okamihom splatnosti neskoršie splatnej pohľadávky. Započítanie môže
byť jednostranný aj dvojstranný právny úkon. Podľa § 581 ods. 2 veta druhá proti splatnej pohľadávke
nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná. Ustálená judikatúra k otázke jednostranného
započítania zaujala stanovisko, podľa ktorého započítanie nesplatnej pohľadávky na pohľadávku
splatnú jednostranným úkonom veriteľa je zo zákona vylúčené (viď rozhodnutie NS ČR sp.zn. 29Odo
204/2003).Vtedy,akjesplatnosťviazanánavýzvuveriteľa,niejemožnéuskutočniťzapočítaniesúčasne

sprejavom-výzvounazaplateniezdôvodu,žesplatnosťdlhunastávaažnasledujúcideňpouskutočnení
výzvy. To isté platí v prípade, ak je v priebehu súdneho konania uskutočnený započítací prejav bez
toho, aby bola predtým uskutočnená výzva na plnenie (rozsudok NS ČR sp.zn. 33Cdo 4561/2011). Toho
dôsledkom je, že takéto započítanie nemá za následok zánik pohľadávky. V danom prípade žalovaná
nepreukázala,žebyžalobcuonaalebojejprávnipredchodcoviakvalifikovanouvýzvoupredzapočítacím

prejavomvyzvalinazaplatenie,resp.vráteniebezdôvodnéhoobohatenia. Zavýzvunaplnenienemožno
považovať tvrdenie matky žalovanej v jej svedeckej výpovedi na pojednávaní, kde uviedla, že v roku
2017, keď od nich odchádzal mu povedala, že sa musia dohodnúť na nejakých platbách, čo treba
vyrovnať, lebo si u nich žil ako v bavlnke a na následnú otázku žalovanej odpovedala, že finančné
prostriedky od žalobcu za užívanie garáže a letnej kuchyne v K. nechceli, aby platil, tieto pýtali až

keď odchádzal, vlastne sa vadili, vrieskali po sebe a vtedy od neho žiadala sumu 3000 eur, ktorá ju
napadla v tom hneve. Žalovaná žalobcovi doručila oznámenie o postúpení pohľadávky voči nemu
na žalovanú zo dňa 14.1.2020 a započítací prejav žalovanej zo dňa 16.1.2020 na pojednávaní dňa
16.1.2020, takže splatnosť započítavanej pohľadávky nastala dňom nasledujúcim, teda 17.1.2020. V
čase urobenia započítacieho prejavu tak nebola splatná. Žalovaná ani v priebehu konania neučinila

právny úkon započítania, iba odkazovala na započítanie urobené listom zo dňa 16.1.2020, ktorým ale k
započítaniu nemohlo dôjsť. To isté platí aj o započítacom prejave zo dňa 18.2.2020, na základe ktorého
tak tiež nemohlo dôjsť k započítaniu pohľadávok.

10. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods.1 za
použitia ust. § 255 ods.1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v celom
rozsahu.

12. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).