Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, February 23, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoCsp/64/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216212606
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2216212606.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION a.s., IČO : 47
967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, zastúpeného splnomocnencom Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanému: V. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. Q. č. X, Q. R. V., o zaplatenie 1.781,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 4. júna 2019, č.k. 7Csp/47/2016-113, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 24,5% ročne zo sumy 1.781,34 eur od 1.5.2016 do 10.8.2018, do troch

dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej zamietajúcej časti výrok II. p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
1.781,34 eur, úroky vo výške 403,55 eur, úroky z omeškania vo výške 149,55 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.781,34 eur od 1.5.2016 do zaplatenia do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.), konanie čiastočne čo do úrokov
zastavil (výrok III.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Z odôvodnenia rozsudku

vyplynulo, že žalobca sa domáhal žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 12.8.2016 na žalovanom
zaplatenia sumy 1.781,34 eur, úrokov vo výške 827,55 eur, úrokov z omeškania vo výške 149,55 eur,
úrokov zo zostatku nesplatenej istiny 1.781,34 eur vo výške 24,5% od 1.5.2016 do zaplatenia a úrok
z omeškania vo výške 5,25% ročne z istiny 1.781,34 eur od 1.5.2016 do zaplatenia titulom nedoplatku
zo zmluvy o úvere, ktorú uzavrel právny predchodca žalobcu Poštová banka so žalovaným. Súd prvej
inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu Poštová banka uzavrel v právnom postavení veriteľa so
žalovaným v právnom postavení dlžníka zmluvu o úvere č. 6479333112 dňa 21.8.2012, na základe

ktorej poskytol žalovanému 2.000 eur a žalovaný sa zaviazal splácať úver v mesačných splátkach po
53 eur, v počte splátok 72, s dohodnutým dátumom konečnej splatnosti 10.8.2018 s úrokovou sadzbou
24,5% a celkovou výškou nákladov 1.883,04 eur. Žalovaný splnil svoj záväzok len čiastočne, ku dňu
30.4.2016 nezaplatená istina predstavovala 1.781,34 eur. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa
§ 1, § 2, § 9 ods. 1, 2, 6 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy, podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Súd konanie čiastočne v časti
úrokov prevyšujúcich sumu 403,55 eur na základe späťvzatia žaloby podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil. Zo

zmluvyvyplýva,žemánáležitostipredpísanézákonom,pretosúd,čosatýkanezaplatenejistinyaúrokov
považovalžalobuzadôvodnú.Kprisúdenejistinepriznalžalobcovipríslušenstvoatoúrokyzomeškania,
nakoľko žalovaný so splácaním dlhu sa dostal do omeškania. Žalobca žiadal aj úroky z nesplatenej istiny
vo výške 24,5% od 1.5.2016 do zaplatenia, teda po zosplatnení úveru. Súd opierajúc sa o konštantnújudikatúru vyšších súdov, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne
sadlžníkdostávadoomeškaniaajepovinnýplatiťlenúrokyzomeškania,atiežsodkazomnazáveryNS
SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 považoval v tejto časti žalobu za nedôvodnú. Zákon umožňuje

veriteľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté
úroky. Od začiatku sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec
završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov má veriteľ právo splatnosť skrátiť. Niet
zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po splatnosti
úveru úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po splatnosti splatený, zákon priznáva veriteľovi

za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie či už zákonné úroky z omeškania s kogentne
stanoveným limitom alebo zmluvné, napr. zmluvná pokuta. Úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny
obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať
a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru, či už celého alebo jednotlivých splátok, veriteľovi
vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru alebo
jeho časti. Ak nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať,

niet dôvodu ani na to, aby mu dlžník zaplatil riadne úroky tak, ako by ich mal splácať do konečnej
poslednejsplátky.Vzhľadomkuvedenémupretosúdprvejinštancievčastizaplateniaúrokovzozostatku
nesplatenejistinyvovýške24,5%od1.5.2016 dozaplateniazamietol.Onárokunanáhradutrovkonania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie a to proti jeho výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu
zamietol, podal odvolanie žalobca. Má za to, že napadnuté rozhodnutie je v zamietajúcej časti
nepreskúmateľné, arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal keď
uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné
úroky. Pokiaľ sa súd odvoláva na uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Obo 143/1998, tak s týmto záverom sa

nestotožňuje, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže
po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii relevantných smerníc do nášho
právneho poriadku. Tu poukázal na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a na to, že rozhodovacia prax
súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s
princípom právneho štátu, obsahom ktorého je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú

otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. V prípade zmluvného úroku
žalobca zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Takéto plnenie je
nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma
odmeny žalobcu za poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol spätý aj nárok žalobcu na
zmluvné úroky. Žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom zmluvy sa tieto úroky zaviazal

uhrádzať. Už z jazykového výkladu § 503 ods. 5 Obchodného zákonníka je zrejmé, že veriteľ má nárok
na úrok až do splatenia úveru. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho
poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia a to či už v lehote alebo v omeškaní, na povinnosť
splatiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho

vrátenia poskytnutého úveru. Je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho
poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanému musel byť tento zámer
vzhľadom na formuláciu jasný. Tento záver konštatoval vo svojom rozhodnutí aj NS ČR sp.zn. 32 Cdo
38302014. V prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru, pričom v
uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany žalovaného doposiaľ nedošlo, na základe čoho

je žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za
požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností - nedodržanie
dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo
záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako
dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Najvýraznejšie tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť,

že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve,
na druhej strane úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej
pôžičky. Obidva úroky môže veriteľ žiadať popri sebe a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde
o občianskoprávny vzťah. Zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k
zmene obsahu záväzku. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn. 41Co/13/2018

a Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 11Co/22/2018 a aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp.zn. 43Co/1/2018 a tiež na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu SR
JUDr. Milana Ľalíka. Vzhľadom k uvedenému navrhol v napadnutom rozsahu rozsudok súdu prvejinštancie zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie alebo alternatívne rozsudok zmeniť a žalobe v celom
rozsahu vyhovieť a priznať žalobcovi plnú náhradu trov celého konania.

3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, pretože

rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zmeniť.

4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 7Csp/47/2016 bolo určenie
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku sumu 1.781,34
eur, úroky vo výške 403,55 eur ( po čiastočnom zastavení konania pre späťvzatie návrhu), úroky z
omeškania vo výške 149,55 eur, úroky z istiny 1.781,34 eur vo výške 24,5% ročne od 1.5.2016 do

zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne z istiny 1.781,34 eur od 1.5.2016 do zaplatenia.

5. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie
v časti výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšku ( úroku po zosplatnení) zamietnutá a v závislom výroku
o nároku na náhradu trov konania.

6. Predmetom sporu boli nároky žalobcu z úverovej zmluvy. V konaní bolo nesporné, že zmluvný
vzťah medzi stranami konania, založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere, napĺňa definičné znaky
spotrebiteľskej zmluvy. V danej veci išlo o prípad, kedy veriteľ v dôsledku porušenia povinnosti dlžníka
pristúpil k zosplatneniu úveru pred dojednanou splatnosťou úveru. Základnou právnou otázkou bolo, či

veriteľovi aj v prípade predčasného zosplatnenia úveru zostáva zachovaný nárok na zmluvné úroky z
úveru a to popri úrokoch z omeškania a dokedy.

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v napadnutej zamietajúcej časti žaloby na právnom
závere, že žalobcovi prislúcha právo na zaplatenie zmluvného úroku z úveru len do predčasného

zosplatnenia úveru jednostranným právnym úkonom veriteľa. Žalobca s týmto jeho záverom nesúhlasil
dôvodiac, že nárok na zmluvný úrok trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda
aj po predčasnom zosplatnení.

8.Trebauviesť,žerozhodovaciapraxodvolacíchsúdovjenesúladnávriešeníotázkymožnéhopriznania

zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru. Časť súdov zastávajúca názor, že veriteľ má
nárok na úroky z úveru výlučne do splatnosti dlhu a od jeho splatnosti je dlžník povinný platiť iba
úroky z omeškania, sa opierala najmä o rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV.ÚS 476/2012, ktorý
akceptoval názory všeobecných súdov, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do
splatnosti dlhu (jeho splátok) a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, teda,

že po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.

9. Po prvýkrát k tejto otázke, hoci okrajovo, zaujal stanovisko Najvyšší súd SR v uznesení, sp. zn.
6Cdo 113/2018 zo dňa 30.7.2019, keď v závere rozhodnutia upriamil pozornosť odvolacieho súdu na
rozsudok Súdneho dvora (piatej komory zo 7.8.2018 v spojených veciach C-96/16 a C-94/17), v ktorom

sa uvádza, že cieľom úrokov z omeškania je sankcionovanie za nesplnenie povinnosti dlžníkom platiť
úver v lehotách stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinností a
prípadnenahradiťveriteľoviškodu,ktorámuvzniklazdôvoduomeškaniasplnenímpeňažnéhozáväzku,
zatiaľčobežnéúroky(úrokyzposkytnutéhoúveru)majúnaopakfunkciuodplatyzaposkytnutiepeňažnej
sumy zo strany veriteľa až do jej zaplatenia. Z týchto záverov tak vyplýva nielen záver o nároku na bežné

úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov
z omeškania.

10. Následne priamo túto otázku v dovolacom konaní riešil Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo
42/2020 zo dňa 16.6.2020, v ktorom skonštatoval, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka,

Občianskeho zákonníka či Zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov
úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný
zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v
prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie,že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu
veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť
úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol.

Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti
porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky
z omeškania.

11. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia

zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok
dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola
zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ.
Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky
z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania,
t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka

s platením úveru došlo alebo nedošlo.

12. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého
obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž
spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel

v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia
istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí.
Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že
jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude
povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť.

13. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie
tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho
omeškanianiejemožnéaniurčiťcelkovúvýškuzmluvnéhoúroku,ktorýsamôžebezfixnéhoohraničenia
navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne.

Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky
až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie
je teda porušením ustanovenia § 53 ods.1 OZ.

14. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože
v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva
zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej
náhrady škody.

15. Najvyšší súd v cit. veci, sp. zn. 5Cdo 42/2020 následne dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností
dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Neskôr Najvyšší súd SR i v ďalších veciach, napr. pod sp. zn.: 1 Cdo
94/2019, 3 Cdo 113/2019, 7 Cdo 118/2019, 8 Cdo 237/2019, 2 Cdo 115/2019, 5 Cdo 73/2020, 8 Cdo
135/2020, 8 Cdo 221/2019, 9 Cdo 24/2020 dospel k zhodnému riešeniu tejto právnej otázky.

16. Odvolací súd sa s vyššie prezentovaným názorom NS SR plne stotožňuje, majúc za to, že veriteľ
má nárok na úroky z úveru aj za čas po jeho predčasnom zosplatnení a to až do zmluvne dojednanej
doby splatnosti predmetného úveru. Odvolací súd vyhodnotil preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v
uvedenej časti ako nesprávne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia v danej otázke.

17. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že strany sporu dňa 21.8.2012 uzavreli zmluvu o úvere, na
základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému úver v sume 2.000 eur s dojednanou
výškou úrokovej sadzby 24,50% ročne a dojednaným dátumom konečnej splatnosti 10.8.2018.

18. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zamietnutia žaloby vo zvyšku podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi dojednané zmluvné úroky aj po zosplatnení úveru, od 1.5.2016 do zmluvne dojednanej
splatnosti úveru teda do 10.8.2018. V rozsahu, v ktorom sa žalobca domáhal zaplatenia úroku z úveru ajza čas po zmluvne dojednanom termíne konečnej splatnosti úveru, t.j. po 10.8.2018 tým, že sa domáhal
zaplatenia úroku z úveru neobmedzene až do jeho zaplatenia, ktoré môže nastať, resp. nastane po
uvedenom termíne, bolo dôvodným v tomto rozsahu, teda vo zvyšku zamietajúci výrok podľa § 387 ods.

1 CSP potvrdiť.

19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods.
1, 2 a § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi, ktorého neúspech predstavuje iba zanedbateľnú časť,
priznal voči neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania a to tak prvoinštančného i odvolacieho

s tým, že o jej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).