Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 28, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/27/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5719203943
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5719203943.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a

členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobcu: E. R., nar. XX.XX.XXXX,
P. č. XXX, XXX XX P., právne zastúpený: JUDr. Dašena Gombíková, advokátka, so sídlom M. R. L. č.
XX, XXX XX R., proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky, so sídlom Štúrova č. 2, 812 85 Bratislava I, o náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Martin č. k. 15C/48/2019-153 zo dňa 28.septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. Poukázal na to, že titulom na
uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu je nezákonné rozhodnutie,
a to uznesenie o vznesení obvinenia Obvodného oddelenia Policajného zboru Martin - západ ČVS:
ORP-1202/02-MT-2009 zo dňa 25. 09. 2009 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 25.

09. 2009“). Za Slovenskú republiku v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003
Z. z. v danom prípade koná Generálna prokuratúra SR. Podaniami zo dňa 22. 12. 2017 a 15. 02.
2018 (odstránenie nedostatkov podania) žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré listom zo dňa 26. 02. 2018 predmetnú žiadosť z dôvodu príslušnosti
postúpilo na Generálnu prokuratúru SR. V rámci tejto žiadosti žalobca uplatnil nárok na náhradu škody
z dôvodu nezákonného rozhodnutia, za ktoré označil uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 25.
09. 2009, a to škodu spočívajúcu vo výške účelne vynaložených trov konania 1 738,85 eur, ako aj

nemajetkovú ujmu vo výške 16 800 eur. Generálna prokuratúra SR na žiadosť žalobcu reagovala tak,
že ním uplatnený nárok na náhradu škody nebude uspokojený, nakoľko má zato, že zákonné dôvody a
zákonné podmienky na uspokojenie ním uplatnených nárokov nie sú dané a zároveň bolo poukázané
nato, že žalobca ako obvinený proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 25. 09. 2009 nepodal sťažnosť,
z ktorého dôvodu neexistuje nezákonné rozhodnutie prokurátora a ani nezákonný postup prokuratúry
v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na uvedené bola splnená zákonná podmienka upravená
v § 15 a § 16 zák. č. 514/2003 Z. z. a to, predbežné prerokovanie nároku na príslušnom orgáne.

Ustanovenie § 5 a § 6 zák. č. 514/2003 Z. z. upravuje všeobecné podmienky týkajúce sa nezákonného
rozhodnutiaakéhokoľvek,tedanezákonnéhorozhodnutia,vdôsledkuktoréhovzniklaúčastníkoviškoda.
Základnými podmienkami, ktoré vyžaduje § 6 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. je, aby poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Z pripojeného trestného spisu bolo zistené,že uznesenie o vznesení obvinenia z 25. 09. 2009 bolo žalobcovi doručené dňa 30. 10. 2009 a zároveň v
tento deň bola spísaná zápisnica o výsluchu obvineného, kde v samotnej zápisnici žalobca ako obvinený
uvádza, že svoje právo nevypovedať nevyužíva, sťažnosť voči uzneseniu si zatiaľ nepodáva, odklad

výsluchu nežiada a bol mu poskytnutý dostatočný čas k preštudovaniu uznesenia. Uviedol, že sa cíti
byť zdravotne v poriadku a obhajcu si zatiaľ nevolí. Zároveň v tento deň dal žalobca ako obvinený
súhlas k mediácii, t. j. k mimosúdnemu riešeniu sporu v predmetnej veci. Žalobca však súdu nepreukázal
podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Zákonodarca v ustanovení § 6 ods. 2 zák. č.
514/2003Z.z.podmienilpriznanienáhradyškodypoškodenémuvočištátuvýslovnesplnenímpovinnosti

zo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému
rozhodnutiu. Ide o určitý druh prevenčnej povinnosti kladenej na poškodeného vychádzajúc zo zásady
„právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým“ - „nech si každý chráni svoje práva“ ovládajúce
súkromné právo. Je potrebné, aby poškodený vlastným aktívnym konaním zabránil vzniku škody,
alebo aspoň zredukoval jej rozsah tým, že nezákonné rozhodnutie bude na podklade jeho opravného
prostriedku podrobené prieskumu zákonnosti a prípadne zrušené príslušným orgánom čo v najskoršom

možnom štádiu konania. Žalobca tvrdil, že samotné uznesenie o vznesení obvinenia nebolo riadne
zdôvodnené,že30.10.2009savyjadrovaldozápisnice,žesaničohonedopustil,nesúhlasilsozmierom,
podmienečným zastavením trestného stíhania a konaním o dohode o vine a treste po poučení s
týmito podmienkami. Avšak tieto tvrdenia nekorešpondovali s vyšetrovacím spisom, kde je jasne daný
súhlas žalobcu ako obvineného k mediácii, t. z. k mimosúdnemu riešeniu sporu v predmetnej veci. Za

prípad hodného osobitného zreteľa nemôže byť skutočnosť tvrdená žalobcom, že predmetné uznesenie
nemalo vypovedaciu hodnotu, nebolo v ňom uvedené to, čo by malo byť v súlade so znením § 176
ods. 2 Trestného poriadku. Poukazoval na to, že v uznesení sa spomína len jedno podanie údajnej
poškodenej, a to oznámenie vo veci podozrenia z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu zo
dňa 27. 06. 2009, zhodne ako v priestupkovom konaní. Ako osoba, ktorá nemá právne vzdelanie,

predpokladal, že keď zopakuje svoje vysvetlenia ohľadom skutku z priestupkového konania, nakoľko
jeho výsluch sa týkal oznámenia vo veci podozrenia z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia, nebude môcť byť odsúdený, nakoľko mal vedomosť, že
údajne poškodená si to na neho len vymyslela. Zároveň poukázal na obsahovú ľstivosť predmetného
uznesenia, spôsob jeho predvolania a doručenia tohto uznesenia. Zo zápisnice z ústneho pojednávania

v trestnej veci zo dňa 27. 04. 2010 vyplýva, že bol pripojený priestupkový spis č. 09/02593-414/E,
pričom na č. l. 68 sa nachádza rozhodnutie o zastavení konania Obvodného úradu Martin, odboru
všeobecnej vnútornej správy zo 28. 07. 2009, ktorým správny orgán konanie vo veci priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustiť žalobca tým, že dňa 27. 06. 2009 slovne napádal
O. J. a fyzicky ju napadol, zastavil, nakoľko bola vec postúpená na Okresnú prokuratúru Martin. O

uvedenom postupe bol žalobca upovedomený listom zo dňa 28. 07. 2009. Uznesenie zo dňa 25. 09.
2009 bolo žalobcovi riadne doručené pri jeho výsluchu dňa 30. 10. 2009 a je v ňom riadne uvedené,
že sa ním začína trestné stíhanie a súčasne vznáša obvinenie. Uznesenie obsahuje aj poučenie o
možnosti podať riadny opravný prostriedok, a to sťažnosť do 3 dní od jeho oznámenia u povereného
príslušníka policajného zboru, ktorý ho vydal. Ostatné skutočnosti, ktoré uvádzal žalobca súviseli so

samotným trestným konaním, to znamená, že išlo o skutočnosti, ktoré neboli relevantné vo vzťahu
posúdenia prípadu hodného osobitného zreteľa. V zmysle judikatúry sa považuje za prípad hodného
osobitného zreteľa taký výnimočný prípad, v ktorom sa vyskytujú osobitné skutkové alebo právne
okolnosti na strane účastníka, ktoré by mu vylučovali alebo znemožňovali podanie riadneho opravného
prostriedku. Napr. o náhlu hospitalizáciu v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej

spôsobilosti, prípadne výpoveď splnomocnenia advokátom, alebo takýto druh prípadu. V danom prípade
sa o prípady hodné osobitného zreteľa nejedná. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/171/2009, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/827/2015. Vzhľadom na uvedené,
žalobca nesplnil zákonnú podmienku, a to podanie riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému
rozhodnutiu a nepreukázal ani, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by splnenie tejto

podmienky sa nevyžadovalo. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie
§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalobca s tým, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nie je presvedčivé a nie je v
súlade s § 220 ods. 2 CSP. V bode 17. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie urobil preukázateľne
nesprávny záver, s poukazom na prílohu č. 1, t. j. 5. strana zápisnice o výsluchu obvineného E. R. zo dňa30.10.2009, keď nesúhlasil s ukončením veci zmierom, podmienečným zastavením trestného stíhania,
alebo dohodou o vine a treste nakoľko sa ničoho nedopustil. Na potvrdenie uvedeného poukazuje
na oslobodzujúci rozsudok sp. zn. 3T/211/2009-380 zo dňa 04.10.2016, v ktorom sa konštatuje, že

obžalovaný tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní jednoznačne poprel, že by sa
dopustil skutku. Súd prvej inštancie neaplikoval zákonom poskytnutú možnosť úvahy, len formalisticky
a drakonicky zvolil prísny postup, ako to vyplýva zo znenia bodu 16. odôvodnenia. Práve okolnosti,
za akých bolo žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie podrobne popísané v žalobnom
návrh, resp. preukazované obsahom trestného spisu, dávajú priestor pre aplikáciu zákonom poskytnutej

možnosti úvahy. V právnom štáte by malo byť samozrejmosťou že aj „ nebdelí, nepozorní, neostražití,
nebedliví“ nebudú trestne stíhaní a právoplatne odsúdení za skutky, ktoré nespáchali, že k tomuto
účelu nebudú používané postupy a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní ľstivého charakteru,
ako tomu bolo v danom prípade. Vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania sa
dovoláva aplikácie § 257 CSP, nakoľko má zato, že tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa
a výnimočné okolnosti pre nepriznanie náhrady trov konania, ktoré predstavuje odchýlku od zásady

zodpovednostizavýsledokkonania.Vzmyslednesužustálenejjudikatúry(napr.uznesenieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012) nemožno § 257 CSP považovať za
ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnúť. Z odôvodenia napadnutého rozsudku nevyplýva takýto postup súdu prvej inštancie. V tejto
súvislosti poukázal na účel predbežného prerokovania nároku, ktoré by malo smerovať k objasneniu
situácie a zároveň k vytvoreniu podmienok na mimosúdne urovnanie sporných nárokov, k čomu v
tejto veci nedošlo, čoho priamym následkom bolo následné podanie predmetného žalobného návrhu
na súd. Predbežné prerokovanie nároku bolo zásadným spôsobom v negatívnom zmysle ovplyvnené

neznalosťou rozhodujúcich skutočností ako je dôvodné sa domnievať najmä zo záverov Generálnej
prokuratúry SR pri odmietnutí podanej žiadosti a skončení konania na prokuratúre, na ktoré žalobca
poukazoval už vo svojom žalobnom návrhu. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku Generálnou
prokuratúrou SR bola prejednaná z dôvodu, že jej bola postúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a
v zamietavom stanovisku táto konštatuje, že Generálna prokuratúra SR nekoná v mene Slovenskej

republiky vo veci náhrady škody vzniknutej vedením civilného konania, ani vedením priestupkového
konania nakoľko v týchto konaniach nevystupovala. Ďalej v stanovisku bolo uvedené, že konanie trvalo
7 rokov na okresnom súde a nie v prípravnom konaní a že zo spisu je známe, že na dobu trvania
súdneho konania mala vplyv výmena zákonného sudcu, ako aj pribratie Úradu súdneho lekárstva
a forenznej traumatológie Žilina pre účely vypracovania kontrolného znaleckého posudku. Čiže v

stanovisku argumentuje v podstatnej časti preukázateľne nesprávnymi informáciami, ktoré potom toto
jej stanovisko robia nedôveryhodným. Na preukázanie opodstatnenosti svojho nároku uvádza rozhodné
skutočnosti púokiaľ sa vo vyjdrení SR - OP MT t 26.08.2020 uvádza, že „v súdnom spise sp. zn.
3T/211/2009 sa druhé trestné oznámenie nenachádza a rovnako ani mnou vyhotovenej lustrácie GP
SR nevyplýva, že by iné trestné oznámenie existovalo“ a v uznesení o začatí trestného stíhania sa

spomína len jedno podanie údajnej poškodenej, a to oznámenie vo veci podozrenia z priestupku z 27.
06. 2009, je to potom priamym tvrdením existencie žalobcom tvrdeného prípadu hodného osobitného
zreteľa. Obdobne vo vyjadrení SR - OP MT bolo uvedené, že skutok, ktorý mal údajne napĺňať znaky
skutkovej podstaty trestného činu nebol skutok v zmysle oznámenia vo veci podozrenia z priestupku
proti občianskemu spolužitiu z 27. 06. 2009. V postavení obvineného sa vyjadroval ku skutku v zmysle

oznámenia vo veci podozrenia z priestupku proti občianskemu spolužitiu zo dňa 27. 06. 2009 t. j.
zhodne ako v priestupkovom konaní. Keďže nemá právne vzdelanie a nikomu neublížil predpokladal,
že keď zopakuje svoje vysvetlenie ohľadom skutku z priestupkového konania, nakoľko jeho výsluch
sa týkal oznámenia vo veci podozrenia priestupku ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia o začatí
trestnéhostíhaniaasúčasnevzneseníobvinenia,nebudemôcťbyťodsúdenýnakoľkomalvedomosť,že

údajná poškodená si to na neho len vymyslela. Od začiatku svoju vinu popieral a z pohľadu následných
udalostí je dôvodné sa domnievať, že na jeho neprospech bol v uznesení o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia odkaz na oznámenie vo veci podozrenia z priestupku zo dňa 27. 06. 2009 vyslovene
účelový, lebo potom už vo vyšetrovacom spise sa nenachádzalo predmetné oznámenie. Ďalej poukázal
na to, že jediné v predmetnom uznesení o vznesení obvinenia spomínané oznámenie z 27. 06. 2009

nebolo povereným príslušníkom PZ predložené ani pribratej znalkyni MUDr. Hulejovej. Vo vyšetrovacom
spise nie je založené uznesenie na vypracovanie odborného vyjadrenia, z ktorého by bolo možné zistiť
okolnosti ustanovenia MUDr. Hulejovej. Okrem výpovede poškodenej urobenej na 2-krát a z 25. 09.
2009 zmätočného odborného vyjadrenia od nekompetentnej znalkyne nemal „poverený príslušník PZObvodného oddelenia Martin - západ“ dňa 25.09.2009 žiaden iný dôkaz pre vydanie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia. Uvedené bolo fakticky len na základe bezhraničnej dôvery vo
výpoveď údajnej poškodenej urobenej ako už bolo uvedené na 2 razy so značným časovým odstup,

najmä po skončení preukázateľne neprimeranej práceneschopnosti a navzájom diametrálne odlišne,
avšak odlišnosť zostala z neznámych dôvodov nepovšimnutá. Proti uzneseniu o začatí trestného
stíhania a súčasne vznesení obvinenia z 25. 09. 2009 nebola prípustná sťažnosť v časti týkajúcej sa
začatia trestného stíhania. Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové
konanie.

3. Žalovaný k odvolaniu žalobcu navrhol odvolanie zamietnuť a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
Má zato, že súd sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami s
poukazom na fakt, že nebola splnená základná podmienka pre vznik zodpovednosti žalovaného za
škodu stanovenú zákonom č. 514/2003 Z. z. v § 6 ods. 2, pretože žalobca nevyužil možnosť podať
proti uzneseniu o vznesení obvinenia, od ktorého odvodzuje svoj nárok, sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok. Žalobca existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa ako ju predpokladá § 6 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. nepreukázal žiadnymi konkrétnymi subjektívnymi ani objektívnymi okolnosťami. Je
zrejmé, že žalobca mohol pri vynaložení náležitej starostlivosti sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia podať a o tejto možnosti bol i riadne poučený. Uznesenie bolo doručené žalobcovi pri
výsluchu dňa 30. 10. 2009, ktoré obsahovalo poučenie o možnosti podať riadny opravný prostriedok

a zo zápisnice o výsluchu vyplýva, že poverený príslušník PZ vykonávajúci výsluch žalobcu vyslovene
sa pýtal, či si podáva sťažnosť, pričom žalobca uviedol, že túto si zatiaľ nepodáva. Tvrdenie, že od
začiatku popieral svoju vinu je z hľadiska splnenia podmienky stanovej v § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. irelevantné. K námietke, že súd neskúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre
nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 257 CSP, uviedol, že v tejto časti rozhodnutie považuje za

zákonnéasprávne.Vsporovomkonanísapovinnosťnahradiťtrovykonaniaspravujepomeromúspechu
vo veci, len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania na základe § 257 CSP.
Z ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o
náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť
k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. K žalobcom uvedenému dôvodu, že pri predbežnom prerokovaní

nároku neboli vytvorené podmienky pre mimosúdne urovnanie nárokov, čo bolo dôvodom podania
žaloby uviedol, že od počiatku bolo zrejmé, že nie sú splnené zákonné podmienky pre vznik nároku
na náhradu škody, a to tak existencia nezákonného rozhodnutia ako ani podanie riadneho opravného
prostriedku proti tomuto rozhodnutiu, o čom mal žalobca vedomosť, teda dôvody hodné osobitného
zreteľa nemožno vzhliadnuť. Pre úplnosť uviedol, že náhradu trov konania si neuplatnil.

4. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu zopakoval len svoje predošle
tvrdenia všeobecného charakteru, dokola opakuje, že žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o
vznesení obvinenia, avšak ani raz sa relevantným spôsobom nevyjadril k okolnostiam, za akých k
tomu došlo a ktoré v zmysle judikatúry súdov SR korešpondujú s definíciou prípadov hodné osobitného

zreteľa. Poukázal na znenie svojho odvolania a opakovane poukázal na nedostatok svojho právneho
vzdelania, pretože bez neho nad jeho schopnosti ako obvineného v zmysle uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia postrehnúť obsahovú ľstivosť predmetného uznesenia, ako aj obdobného
charakteru urobený spôsobom predvolania a doručenia uznesenia. Poukázal opäť na dôvody odvolania
ohľadne oznámenia vo veci priestupku z 27. 06. 2009. Z dôvodov uvedených v odvolaní vyplýva, že

bežná úroveň „bdelosti, pozornosti, ostražitosti, bedlivosti“ by žalobcovi nepostačovala na splnenie
požiadavky súdu „nech si každý chráni svoje práva“. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že ani súd
neprenikol do obludnej konštrukcie vyprodukovanej vyšetrovateľom a prokuratúrou proti žalobcovi.
Deklarovaná spokojnosť žalovaného so znením odôvodnenia rozsudku nemá žiadne opodstatnenie
vzhľadom na žalobcom preukázané nedostatky odôvodnenia rozsudku vrátane neaplikovania zákonom

poskytnutej možnosti úvahy súdu resp. len formalistický a drakonicky prísny postup súdu, na ktorý sa
súd obmedzil, ktoré ho robia nepresvedčivým a nie v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

5. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobca okrem toho, že osočuje orgány činné v trestnom konaní
neuviedol žiadne nové skutočnosti, a preto zotrváva na svojom vyjadrení. Pokiaľ poukazoval, že

uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia je obsahovo ľstivé a tak i spôsob predvolania
a doručenia uznesenia, a že bolo jednoznačne účelovo nakladané s oznámením vo veci podozrenia z
priestupku dňa 27. 06. 2009, tak poukázal na to, že trestné konanie je samostatným konaním odlišným
od konania o priestupku, kedy si orgán činný v trestnom konaní musí vykonať samostatné šetrenie ato kompletne bez ohľadu na zistenia z predtým vedeného priestupkového konania. Opäť poukázal na
to, že v spise sa nachádza rozhodnutie o zastavení konania o priestupku, nakoľko vec bola postúpená
po začatí konania na okresnú prokuratúru. O uvedenom postupe bol žalobca upovedomený listom zo

dňa 28. 07. 2009. Išlo o bežný procesný postup predpokladaný zákonom o priestupkoch, kedy sa o
skutku následne koná ako o trestnom čine v trestnom konaní. Žalobcovi bolo uznesenie o vznesení
obvinenia riadne doručené pri výsluchu 30. 10. 2009, v ktorom je výslovne uvedené, že sa ním začína
trestné stíhanie a súčasne sa znáša obvinenie, pričom uznesenie obsahuje i poučenie o možnosti podať
riadny opravný prostriedok. Má zato, že dodržanie zákonom predpokladaného postupu orgánmi činnými

v trestnom konaní, nemôže byť považované za ľstivé. Odvolanie žalobcu preto navrhuje zamietnuť a
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

6. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas sporová
strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.1CSPacontrario),preskúmalrozhodnutievintenciách

§ 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym

skutkovým záverom a prejednávanú vec vecne správne posúdil. Nakoľko odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje
správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje.
Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje iba na niektoré
ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).

8. V konaní nebolo sporné, že uznesením OO PZ Martin - západ č. ČVS: ORP-1202/02-MT-2009, bolo
začaté trestné stíhanie a zároveň žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, lebo na základe zistených skutočností je dostatočne odôvodnený
záver, že dňa 27.06. 2009 okolo 19:45 hod. v mieste svojho trvalého bydliska prišiel do kuchyne za

švagrinou O. J., ktorej povedal, aby sa nestarala do jeho rodiny, pričom jej vylepil facku na pravú stranu
tváre, na čo si O. J. ľahla na válendu a zodvihla pravú nohu, aby zabránila ďalšiemu možnému útoku
zo strany svojho švagra, na čo ju E. R. (žalobca) chytil za palec na pravej nohe a tento jej vykrútil,
čím jej spôsobil zranenie posledného článku prsta pravej nohy s rozvíjajúcou sa podliatinou s dobou
práceneschopnosti podľa odborného vyjadrenia v trvaní 22 dní. Predmetné uznesenie bolo žalobcovi

doručené vyšetrovateľom dňa 30.10.2009 pred prvým výsluchom. Dňa 18.12.2009 Okresný prokurátor
Martin podal na žalobcu obžalobu pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.zák. na rovnakom
skutkovom základe ako bolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia zo
dňa 25.9.2009. Okresný súd Martin vydal trestný rozkaz pod č.k. 3T/211/2009-37 zo dňa 05.02.2010,
proti ktorému žalobca ako obžalovaný podal odpor. Na základe toho následne Okresný súd Martin

rozsudkom č.k. 3T/211/2009-128 zo dňa26.7.2010 uznal žalobcu za vinného zo spáchania prečinu
ublíženia na zdraví v zmysle obžaloby a bol mu uložený peňažný trest, pričom poškodená bola odkázaná
s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie. Odvolanie žalobcu ako obžalovaného bolo
uznesením Krajského súdu Žilina č.k. 3To/136/2010-189 zo dňa18.11.2010 zamietnuté. Uznesením
OkresnéhosúduMartinč.k.2Nt/30/2012-46zodňa03.04.2013bolapovolenáobnovakonaniaazároveň

zrušený rozsudok Okresného súdu Martin sp.zn. 3T/211/2009 zo dňa 26.07.2010 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 3To/136/2010 z 18.11.2010. Napokon rozsudkom Okresného súdu Martin
č.k. 3T 211/2009-380 zo dňa 04.10.2016, právoplatný dňa 23.12.2016 bol žalobca, ako obžalovaný spod
obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku, nakoľko nebolo preukázané, že skutok
sa stal.

9. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú
činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich
postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány
činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní

potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z. z. účinného od 1. júla 2004. Súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom
dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal
a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

(uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014). S poukazom na bod
8. odôvodnenia tohto rozhodnutia uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 25.9.2009 je
nezákonným rozhodnutím, a teda je tu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia.

10. Základnými podmienkami pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
v zmysle § 5 a § 6 zák.č. 514/2003 Z.z. je nezákonné rozhodnutie, poškodený proti takémuto
nezákonnému rozhodnutiu musí podať zákonný riadny opravný prostriedok, pričom nesplnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje iba ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Vyššie bolo konštatované, že
uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím. Zároveň však vo veci bolo preukázané, že

žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal v zákonom stanovenej 3-dňovej lehote sťažnosť
(riadny opravný prostriedok). Preto je vo veci nutné skúmať, či sa nejedná o prípad hodný osobitného
zreteľa v zmysle § 6 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z.

11. Potrebné je uviesť, že zákonodarca v ustanovení vety druhej § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení

neskorších predpisov len všeobecne definoval prípady výnimky zo splnenia povinnosti podania riadneho
opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu v prípadoch hodných osobitného zreteľa. To, čo
treba chápať pod pojmom : „prípady hodné osobitného zreteľa“ ponechal v každej konkrétnej veci na
posúdenie orgánu, ktorý rozhoduje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo
všeobecnosti však možno ustáliť, že by sa malo jednať o prípady, keď nepodanie riadneho opravného

prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho
podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka (napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia
v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti a pod.) alebo na strane
orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie o možnosti podania opravného
prostriedku, diskriminácia a pod.). Medzi skutočnosti na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie

vydal je potrebné zaradiť aj diskriminačné správanie sa orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal,
voči účastníkovi pri ktorom sa s touto osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,
zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. ( rozsudok NS
SR sp.zn. 5 Cdo 171/2009 z 29.04.2010)

12. V preskúmavanej veci nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 25.9.2009)
obsahovalo riadne poučenie o možnosti podať riadny opravný prostriedok (sťažnosť) proti nemu.
Žalobcovi bolo uznesenie oznámené a zároveň doručované osobne vyšetrovateľom pred jeho prvým
výsluchomdňa30.10.2009.Zozápisnicetohtovýsluchuvyplýva,žežalobcasavyjadril,žesťažnosťproti
predmetnému uzneseniu „zatiaľ nepodáva“. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že sťažnosť ako riadny

opravný prostriedok nepodal ani následne v 3-dňovej zákonnej lehote. Zároveň sa vyjadril, že „odklad
výsluchu nežiada, bol mu poskytnutý dostatočný čas k preštudovaniu uznesenia, zdravotne sa cíti v
poriadku a obhajcu si nevolí“. Následne sa vyjadroval ku skutku, na základe ktorého mu bolo vznesené
obvinenie a tento skutok bol riadne popísaný vo výrokovej časti uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Preto podľa názoru odvolacieho súdu nemožno za prípad hodný osobitného

zreteľa považovať tvrdenie žalobcu, že uznesenie bolo po obsahovej stránke ľstivé z dôvodu, že v
odôvodnení uznesenia sa poukazuje na oznámenie poškodenej o podozrení zo spáchania priestupku
a z dôvodu, že nie je právne vzdelaný mal za to, že keď zopakuje svoje vysvetlenie ohľadom skutku v
priestupkovom konaní (keďže sa jeho výsluch týkal oznámenia o priestupkovom konaní) nebude môcť
byť odsúdený, nakoľko mal vedomosť, že údajná poškodená si to len vymyslela. V bode 8. odôvodnenia

tohto rozhodnutia sa konštatuje, že nezákonné rozhodnutie bolo riadne označené, že sa jedná o
uznesenie o začatí trestného stíhania (teda nie priestupku) a zároveň o vznesení obvinenia žalobcovi
pre prečin ublíženia na zdraví (nie z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu), a to pre skutok,
ktorý bol vo výroku uznesenia riadne opísaný. Uvedené teda nemôže zakladať prípad, ktorý by mal byť
hodnotený ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobca pri uplatnení nároku na náhradu

škody pre nezákonné rozhodnutie, nemusel splniť podmienku podania riadneho opravného prostriedku
protinezákonnémurozhodnutiu.To,žežalobcapočasceléhokonaniapopieralspáchanieskutku,naveci
nič nemení, že nevyužil riadny opravný prostriedok, pričom už týmto svojim postupom mohol prípadne
zabrániť ďalšiemu konaniu a vzniku ďalších nákladov vo veci. Žalobca nepreukázal ani diskriminačnésprávanie sa orgánov činných v trestnom konaní voči jeho osobe, teda že sa s ním zaobchádzalo
menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou
v porovnateľnej situácii. Napokon sám žalobca pri výsluchu dňa 30.10.2009 sa výslovne vzdal práva

preštudovania spisu po skončení vyšetrovania (druhá strana zápisnice) a uvedené zopakoval aj po
skončení výsluchu (piata strana zápisnice). Teda mal možnosť po ukončení vyšetrovania oboznámiť sa
so všetkými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a následne v zmysle toho zvoliť svoju obranu, prípadne
navrhnúť vykonať ďalšie dôkazy, ktoré právo vôbec nevyužil a výslovne sa ho vzdal.

13. Žalobca v odvolaní namietal, že v bode 17. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie urobil
preukázateľne nesprávny záver, s poukazom na prílohu č. 1, t. j. piata strana zápisnice o výsluchu
obvineného E. R. zo dňa 30.10.2009, keď nesúhlasil s ukončením veci zmierom, podmienečným
zastavením trestného stíhania, alebo dohodou o vine a treste nakoľko sa ničoho nedopustil. Na uvedené
je nutné poukázať, že zápisnica o výsluchu žalobcu zo dňa 30.10.2009 na štvrtej strane obsahuje
„súhlas obvineného k mediácii“, ktorý žalobca ako obvinený podpísal a následne na piatej strane

zápisnice po výsluchu ku skutku vyslovil, že nesúhlasí s podmienkami zmieru, podmienečnom zastavení
trestného stíhania voči jeho osobe, ako aj dohodou o vine a treste, nakoľko sa ničoho nedopustil.
Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že skutočne žalobca najskôr súhlasil s mediáciou a
následne pred ukončením výsluchu tento svoj súhlas zrušil. Teda odvolacia námietka žalobcu, že súd
prvejinštancievbode17.odôvodneniarozsudkuprijalnesprávnyzáverjeopodstatnená.Avšakuvedené

nemá vplyv na prijatý záver v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

14. Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového
súdu nie je v súlade s § 220 ods. CSP. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská sporových strán, výsledky vykonaného

dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal, poukázal na súdnu judikatúru. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné,
naopak rozsudok vyčerpávajúcim spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli
s uplatneným nárokom. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od

znenia príslušných ustanovení, ustálenej judikatúry, nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie
odvolací súd považoval za ústavne konformné.

15. Odvolateľ napokon v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vo vzťahu k trovám konania
neskúmal splnenie podmienok § 257 CSP. Citované ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je

naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania
(zásada úspechu vyplývajúca z § 255 CSP), obzvlášť v situácii, keď sa jedná o sporové konanie. Úvaha
súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z
posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 CSP preto nemožno vykladať tak,
že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať

náhradu trov úspešnej strane sporu. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad. Pri skúmaní existencie
podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym,
osobným a ďalším pomerom strán sporu a je nutné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal
trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery z
náhrady trov oprávnenej strany sporu. Významnými z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti,

ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán sporu v priebehu konania a pod. Nepriznanie
náhrady trov konania musí zároveň zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z
rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči niektorej
strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom.

16. Pokiaľ súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal zo zásady úspechu
strán sporu, odvolací súd sa s týmto rozhodnutím v plnom rozsahu stotožnil. Čo sa týka skutočností
uvádzaných žalobcom v podanom odvolaní, odvolací súd ich posúdením dospel k záveru, že tieto
nemožnoposudzovaťakoskutočnostiodôvodňujúcezásahdorozhodnutiaotrováchkonanianazáklade
úspechu strán sporu vo veci samej za použitia § 257 CSP.

17. Tvrdenie žalobcu (ako dôvod hodný osobitného zreteľa), že v rámci predbežného prerokovania
nároku nedošlo k objasneniu situácie a zároveň vytvoreniu podmienok na mimosúdne urovnanie
sporných nárokov, nakoľko bolo zásadným spôsobom v negatívnom zmysle ovplyvnené neznalosťourozhodujúcich skutočností, je zavádzajúce. V liste Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16.05.2018
(odpoveď na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) je konštatované, dokonca
zvýraznené, že žalobca, ako obvinený proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal sťažnosť,

na základe čoho neexistuje nezákonné rozhodnutie, ani nezákonný postup. Preto podľa názoru
odvolacieho súdu vo veci neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu, ktoré by
viedli k nepriznaniu nároku na náhradu trov konania úspešnému žalovanému.

18. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, spolu so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania,
keď súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v konaní.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP, aplikujúc ustanovenie
§ 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi. Už v predchádzajúcom bode bolo

konštatované, že vo veci neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP. O
výške týchto trov bude rozhodnuté samostatným uznesením podľa § 262 ods. 1 CSP.

20. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)