Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 31, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/83/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613222068
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6613222068.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.

Martina Štubniaka a JUDr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcov 1/ X. V., narodenej XX. XX. XXXX a 2/
R. V., narodeného XX. XX. XXXX, obaja trvale bytom L. XXX/XX T., obaja právne zastúpený Mgr. Petrom
Sitarčíkom, advokátom, so sídlom Jókaiho číslo 1, Lučenec, proti žalovaným 1/ Slovenská sporiteľňa
a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpená AK JUDr. Marek
Hic, s. r. o., so sídlom P.O. Hviezdoslava 10625/23B, 036 01 Martin, IČO: 36 865 036, 2/ U9, a.s.,
so sídlom Zelinárska 6, 821 08 Bratislava, IČO: 35 849 703, právne zastúpený STANĚK VETRÁK &
PARTNERI, s.r.o., so sídlom Dunajská 15, 811 08 Bratislava, IČO: 36 795 038, 3/ XXXX,i, narodenému

XX,, trvale bytom S., XXX XX F., o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, o odvolaniach žalovaného 1/
a žalovaného 3/ proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 5C/157/2013-561 z 24. marca 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ súp o v i n n í zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich
výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)

napadnutým rozsudkom určil neplatnosť dražby uskutočnenej dňa 16. 09. 2013 v hoteli LUX Banská
Bystrica, Námestie Slobody 2, Banská Bystrica osvedčenej Notárskou zápisnicou č. N 2567/2013, Nz
31439/2013, NCRls 32093/2013 zo dňa 16. 09. 2013, predmetom ktorej bol byt č. XX, vo vchode č.
XX, na treťom poschodí bytového domu, súpisné č. XXX v T., na ulici L. postavenom na parcele č.
XXXX a podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu v podiele XX/XXXX, ktoré sú zapísané na
LV č. XXXX k.ú. T. (I. výrok). Žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložil povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy
konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania

spoločne a nerozdielne (II. výrok) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (III. výrok).

2. Prvoinštančný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti
predmetnej dražby, po zrušení svojho prvého rozsudku vo veci doplnil dokazovanie v súlade s
vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu a na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru

o unesení dôkazného bremena žalobcami. Mal za preukázané, že žalobca 2/ vlastnoručne nepodpísal
zmluvu o zriadení záložného práva a mandátnu zmluvu so žalovaným 1/, ktoré predstavovali podklad
pre vykonanie celého dražobného procesu, tieto podpísala iba žalobkyňa 1/. Zmluvy preto vyhodnotil
ako absolútne neplatné vzhľadom na skutočnosť, že byt žalobcov ako manželov bol predmetom ichbezpodielového spoluvlastníctva. Žalovaný 1/ ako záložný veriteľ v dôsledku toho nebol oprávnený
podať návrh na vykonanie dražby podľa § 7 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách
ani uzavrieť s dražobníkom zmluvu o vykonaní dražby podľa § 16 ods. 1 cit. zákona. Citujúc ust. § 21

ods. 2, ods. 4 a ods. 5 cit. zákona s odkazom na ust. § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) preto určil, že zrealizovaná dražba je neplatná. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 a 2 CSP a neúspešných žalovaných zaviazal na náhradu trov konania žalobcom.

3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný 1/, ktorý ho požadoval zmeniť a žalobu

zamietnuť, resp. rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. V rozsiahlom odvolaní namietal v najpodstatnejšom nasledovné: Okresný súd svoje rozhodnutie
dostatočne zákonu zodpovedajúcim spôsobom nezdôvodnil a týmto nedostatkom trpí aj predošlé
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené prvé rozhodnutie okresného súdu v tomto spore.
Žalobca 2/ žalobu nepodal, keďže nie je ním podpísaná a nepodpísal ju ani ním zvolený zástupca,

čoho dôsledkom je nezákonnosť celého konania a napadnutého rozhodnutia. Prvoinštančný súd na
pojednávaniach neuviedol predbežné právne posúdenie veci a preto je jeho rozsudok prekvapivým.
Prvoinštančný súd mu nedoručil všetky písomné podania ostatných subjektov v spore, osobitne
vyjadrenia žalovaného 2/, nebolo mu umožnené vyjadriť sa k obsahu a pravosti listín, ktoré mali byť
podkladom pre znalecké dokazovanie a neboli mu doručené ani podania žalobcov tým sa zaoberajúce.

Zápisnica o výsluchu znalkyne mu bola doručená iba deň pred vyhlásením rozsudku v dôsledku čoho
nemohol kvalifikovane konať pred súdom, čo platí aj o nesprístupnení nahrávky z pojednávania včas.
Takisto mu nebolo umožnené po výsluchu znalkyne konzultovať výstupy z neho s odborne spôsobilou
osobou.Pojednávaniedňa17.01.2020boloodročenézaúčelomvykonaniaďalšíchdôkazov,naďalšom
pojednávaní dňa 06. 03. 2020 však bola vypočutá iba znalkyňa ale ostatné ním označené dôkazy už

vykonané neboli - výsluch žalobkyne, P. Y., znalecké posúdenie zdravotného stavu žalobcu 2/, doplnenie
posudku znalkyne L., znalecký posudok, ktorý by si žalovaný 1/ dal vypracovať na pravosť podpisu,
sprístupnenie originálov listín. Samotným zadaním vypracovania znaleckého posudku prvoinštančný
súd porušil zásadu rovnosti strán, pričom znalkyňa pri svojom výsluchu dňa 06. 03. 2020 uviedla
skutočnosti, ktoré spochybnili úplnosť a spoľahlivosť záverov jej znaleckého posudku. Preto mu mala

byť daná možnosť na konzultáciu zistených okolností s odborne spôsobilou osobou, pričom nedisponuje
porovnávacím materiálom na účely vypracovania znaleckého posudku. Súd nevykonal ním navrhnuté
dôkazy a vykonané dôkazy hodnotil jednostranne a v prospech žalobcov. Žalobcovia spochybnili po
vyše šiestich rokoch platnosť zmlúv, ktoré pri ich uzavretí nenamietali a nemali výhrady ani k výsledkom
vkladového konania. Začali tak robiť v čase, kedy úverový dlžník nesplnil svoju povinnosť a kedy mali

poskytnúť súčinnosť potrebnú k výkonu záložného práva. V súvislosti so zriadením záložného práva
bol zálohom byt v BSM záložcov, zmluva bola predmetom vkladového konania, v rámci ktorého bola
katastrom ako príslušným správnym orgánom preskúmaná. Vklad zmluvy bol povolený a rozhodnutie
o tom bolo riadne doručené každému zo žalobcov a teda prípadnú vadu zmluvy museli zistiť okamžite.
Žalobcovia sa ale nedomáhali žiadnej nápravy podaním správnej žaloby podľa § 247 a nasl. vtedy

účinného OSP. Prvoinštančný súd sa preto už nemohol zaoberať tvrdeniami o neplatnosti záložnej
zmluvypredstavujúcejtitulzriadeniazáložnéhopráva.Jenelogické,žeakžalobca2/zmluvunepodpísal,
že po dobu 6 rokov ju nenapádal a vysvetlenie je také, že buď ju skutočne podpísal alebo ju podpísal
niekto za neho s jeho súhlasom. Prvú možnosť potvrdila sama žalobkyňa vo svojom liste, ktorý bol
vykonanýakodôkazadruhúpripustilaznalkyňavosvojejvýpovedinapojednávaní.Totedaspochybňuje

relevanciu výsledku znaleckého dokazovania a všetko toto je relevantné z hľadiska dobrých mravov,
cez prizmu ktorých prvoinštančný súd tieto individuálne okolnosti sporu neposudzoval. Žalovaný 1/
tiež namietal, že postupoval v dobrej viere a nemal ani nemohol mať vedomosť o prekážkach pre
zriadenie záložného práva. Prvoinštančný súd napokon svojim záverom o absolútnej neplatnosti zmlúv
nereflektoval princíp, podľa ktorého treba uprednostniť výklad právneho úkonu nezakladajúci jeho

neplatnosť pred výkladom, ktorý neplatnosť zakladá.

5. Proti rozsudku podal včas odvolanie aj žalovaný 3/, ktorý napadol výrok o trovách konania. Navrhol
zmenu rozsudku tak, aby žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania voči nemu nebol priznaný.

6. Odvolanie odôvodnil tým, že prvoinštančný súd mal ex offo skúmať, či nie sú dané okolnosti pre
nepriznanie náhrady trov konania žalobcom voči nemu v zmysle § 257 CSP. Svojim konaním nezavinil
začatie tohto sporu, lebo ako účastník dražby a následne vydražiteľ konal v dobrej viere a nemal
dôvod skúmať neplatnosť záložnej zmluvy, ktorú takisto nespôsobil. V dôsledku súdneho rozhodnutia oneplatnosti dražby stratí vlastnícke právo a bude sa musieť domáhať vrátenia zaplatených peňazí. Je
nespravodlivé, aby znášal trovy konania v rovnakej miere ako žalovaní 1/ a 2/.

7. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

8. Uviedli, že okresný súd správne vyhodnotil vykonané dôkazy a tým dospel k správnemu právnemu
záveru o neplatnosti dobrovoľnej dražby. S dôvodmi neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktoré uviedol

prvoinštančný súd sa stotožňujú, avšak existovali aj iné dôvody, ktoré spôsobili neplatnosť dražby a
ktoré počas konania uvádzali. Nesúhlasili s tvrdeniami žalovaného 1/ o nedostatkoch odôvodnenia a
arbitrárnosti rozsudku prvoinštančného súdu. Ustanovená znalkyňaX/. L. dospela k tomu, že na zmluve
o zriadení záložného práva, mandátnej zmluve a návrhu na vklad záložného práva nie je vlastnoručný
podpis žalobcu 2/. Tento záver však nevyplýva len zo znaleckého dokazovania, ale aj z iných dôkazov.
Uvedené zmluvy totiž obsahujú nesprávne údaje o čísle občianskeho preukazu a trvalom pobyte žalobcu

2/. Tiež preukázali, že nikdy nerokovali so žalovaným 1/ o uzavretí zmluvy o zriadení záložného práva
a túto zmluvu v pobočke žalovaného 1/ nepodpisovali, ako to tvrdili svedkyne K.. E. Y. a K.. Y. C. ako
zamestnankyne žalovaného 1/. Túto skutočnosť preukázali aj tým, že sa v čase podpisovania zmluvy 13.
11. 2007 nachádzali v mieste svojho trvalého bydliska v T., čo dosvedčuje výpis odpracovaných hodín
u ich zamestnávateľa a nie v Novom Meste nad Váhom, kde sa podľa tvrdenia žalovaného 1/ zmluva

uzatvorila. Lekárskou správou všeobecnej lekárky žalobcu 2/ Y.. X. V. bolo preukázané, že v novembri
2007 žalobca 2/ nebol práceneschopný, nebol na žiadnom lekárskom vyšetrení, teda aj vzhľadom na
potvrdenie ich zamestnávateľa nemohli zmluvu podpísať v doobedňajších hodinách u nich doma ako
to tvrdil svedok T. Y., ktorý zabezpečoval podpísanie záložnej zmluvy a ani v pobočke žalovaného
1/. Preto sa jednalo o absolútne neplatné právne úkony, na základe ktorých nikdy nevzniklo záložné

právo v prospech žalovaného 1/. V dôsledku toho tento nemal postavenie záložného veriteľa, nebol
oprávnenou osobou, ktorá mohla byť navrhovateľom dražby podľa § 7 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z.
o dobrovoľných dražbách a preto ani nemohol platne uzavrieť zmluvu o vykonaní dražby so žalovaným
2/ ako dražobníkom podľa § 16 cit. zákona. Žalovaný 2/ v dôsledku toho nebol oprávnený predmetnú
dražbu vykonať. Pokiaľ ide o žalovaným 1/ namietanú spôsobilosť žalobcu 2/ na právne úkony a jeho

procesnú spôsobilosť, spôsobilosť žalobcu 2/ na právne úkony bola obmedzená odo dňa 29. 11. 2017
ako dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 6Ps/9/2016 zo dňa 19. 10. 2017 a
dovtedy mohol žalobca 2/ konať samostatne. Žalovaný 1/ pritom začal dôkazy navrhovať až dňa 11. 10.
2019, t. j. 6 rokov od podania žaloby a dovtedy bol v tomto ohľade nečinný. Pri nariadení znaleckého
dokazovania súd postupoval v súlade s CSP, pričom tento dôkaz navrhovali od začiatku konania v

súlade s ešte vtedy platným Občianskym súdnym poriadkom. Žalovaný 1/ vzhľadom na hrubé porušenie
odbornej starostlivosti pri uzatváraní záložnej zmluvy nemohol konať v dobrej viere a aj preto nie je
možné preferovať taký výklad, ktorý by zachovával platnosť predmetných právnych úkonov v prospech
žalovaných, ako sa toho dovolával žalovaný 1/.

9. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného 3/ žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že tento sám v podanom odvolaní
uznal, že pri rozhodovaní o trovách konania je rozhodujúci výsledok konania z hľadiska úspechu
sporových strán. V podanej žalobe označili sporové strany, ako to určuje zákon a preto značili aj
žalovaného 3/ ako vydražiteľa. Súd tak rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a ak
v prípade úhrady trov konania žalovaným 3/ dôjde na jeho strane ku škode, má právo sa jej domáhať

od žalovaného 1/, resp. od žalovaného 2/ vzhľadom na ich osobitnú zodpovednosť za škodu upravenú
v § 33 zákona o dobrovoľných dražbách.

10. Žalovaný 2/ sa k odvolaniam žalovaných 1/ a 3/ vyjadril tak, že sa s nimi plne stotožňuje.
Prvoinštančný súd vykonané dôkazy nevyhodnotil správne a preto vec aj nesprávne právne posúdil.

Neboli odstránené rozpory medzi výpoveďou svedka Y. a svedkyne T. a neboli pripustené ani dôkazy
navrhované žalovaným 1/, ktoré by mali zásadný vplyv na rozhodnutie. Navrhol preto napadnutý
rozsudok zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Na základe odvolania žalovaného 1/ a žalovaného 3/ krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34

CSP, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.12. V prejednávanej veci sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali určenia neplatnosti predmetnej dražby z troch
dôvodov:
- žalobca 2/ nepodpísal zmluvu o zriadení záložného práva a mandátnu zmluvu zo dňa 13. 11. 2017 so

žalovaným1/akozáložnýmveriteľom,ktorejpredmetombolozriadeniezáložnéhoprávakbytužalobcov,
čospôsobiloabsolútnuneplatnosťzáložnejzmluvyavdôsledkutohožalovaný1/neboloprávnenýpodať
návrh na vykonanie dražby a uzavrieť zmluvu o vykonaní dražby so žalovaným 2/ ako dražobníkom
- najnižšie podanie, za ktoré sa byt vydražil bolo pod dolnou hranicou určenou § 16 ods. 6 a 7 zákona
č. 527/2002 Z. z.

- dražobník porušil povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa pri svojej činnosti
dozvedel podľa § 13b ods. 1 cit. zákona.

13. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k tomu, že zmluvu o zriadení
záložného práva a mandátnu zmluvu zo dňa 13. 11. 2017 nepodpísal žalobca 2/ ako jeden z
bezpodielových spoluvlastníkov bytu spolu so žalobkyňou 1/ a túto podpísala iba ona. Tento čiastkový

záver považuje odvolací súd za správny, pretože prvoinštančný súd vykonal dostatočné dokazovanie,
vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a tiež riadne zdôvodnil prečo už iné
dôkazy nevykonal. Prvoinštančný súd v tomto smere totiž nevychádzal iba zo znaleckého posudku
písmoznalkyne PhDr. PaedDr. X. L., ale zohľadnil aj výpovede všetkých vypočutých svedkov i samotnej
žalobkyne 1/ a ďalšie listinné dôkazy, uviedol prečo neuveril výpovediam dvoch pracovníčok žalovaného

1/ (ktoré nepotvrdili, že žalobca 2/ zmluvu pred nimi podpísal, iba sa všeobecne vyjadrili k zaužívanému
postupu podpisovania zmlúv), prečo dospel k tomu, že zmluva nebola podpisovaná v Novom Meste nad
Váhom ako je v nej uvedené ale v T., kam ju priniesol T. Y. a že v zmluve sa nezhodovali údaje týkajúce
sa žalobcu 2/ so skutočnosťou (číslo jeho OP a adresa). Podľa odvolacieho súdu sa prvoinštančný súd
nedopustil pochybenia pri aplikácii ust. § 191 ods. 1 CSP a preto nemožno dať za pravdu žalovanému

1/, že dôkazy boli vyhodnotené iba jednostranne v prospech žalobcov. Naopak, súd prvej inštancie
hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a svoj myšlienkový postup dostatočne
konkrétne a zrozumiteľne vysvetlil v odsekoch 47 a 48 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací
súd týmto na označenú časť odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu poukazuje bez potreby
opakovať jeho správne úvahy vedúce aj odvolací súd k takému záveru, že žalobca 2/ skutočne zmluvu

o zriadení záložného práva a mandátnu zmluvu nepodpísal. Znalecký posudok, ktorý na návrh žalobcov
dal prvoinštančný súd vypracovať (čo bol postup súladný s ust. § 185 ods. 1 CSP a preto nedošlo k
porušeniu zásady rovnosti strán) nebol teda jediným dôkazom svedčiacim o nedostatku podpisu žalobcu
2/ na zmluve a pokiaľ žalovaný 1/ tvrdil, že znalkyňa vo svojom výsluchu pred súdom dňa 06. 03. 2020
spochybnila svoj znalecký záver, odvolací súd uvádza, že toto z jej výpovede nevyplynulo. Znalkyňa

jednoznačne zotrvala na tom, že sporný podpis nevyhotovil žalobca 2/ a tento svoj názor nezmenila ani
po množstve jej následne položených otázok ako je to zachytené v zápisnici o pojednávaní. Odvolací
súd nenašiel vo výpovedi znalkyne ani neúplnosť ani nepresvedčivosť výsledku ňou realizovaného
znaleckého dokazovania a preto nebolo potrebné, aby znalkyňa posudok nejakým spôsobom dopĺňala
ako to žiadal žalovaný 1/. Takisto znalecký posudok bol žalovanému 1/ doručený ešte dňa 22. 07. 2019

s tým, aby sa k nemu písomne vyjadril, tento ale svoje právo nevyužil. K výsluchu znalkyne potom došlo
na pojednávaní dňa 06. 03. 2020 a preto žalovaný 1/ mal od obdržania posudku dostatočný časový
priestor konzultovať znalkyňou zistené skutočnosti s odborne spôsobilou osobou v takom rozsahu ako
to len potreboval. Žalovaný 1/ mal reálnu možnosť vyjadriť sa aj k podkladom znaleckého posudku,
pretože tieto sú súčasťou jeho príloh. Prvoinštančný súd v plnej miere umožnil žalovanému 1/ vyjadriť

sa ku všetkým skutočnostiam, umožnil mu navrhovať dôkazy a podľa § 185 ods. 1 CSP je len vecou
súdu, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Preto nebol nesprávnym procesný postup okresného súdu,
ktorý nevykonal všetky žalovaným 1/ navrhnuté dôkazy. Žalovanému 1/ boli teda výsledky znaleckého
dokazovania známe od konca júla 2019, preto prvoinštančný súd nepochybil, ak mu po vypočutí
znalkyne neposkytol ďalší časový priestor na odborné konzultácie. Pojednávanie konané dňa 06. 03.

2020, na ktorom bol žalovaný 1/ (presnejšie jeho právny zástupca) prítomný, bolo odročené za účelom
vyhlásenia rozhodnutia vo veci po tom, čo súd rozhodol, že ďalšie dôkazy nebudú vykonané, v súlade s §
182 CSP odzneli záverečné reči sporových strán a dokazovanie bolo ukončené. V tejto situácii nemohol
byť žalovaný 1/ vôbec ukrátený na svojich procesných právach tým, že zápisnica i zvukový záznam z
pojednávania zo dňa 06. 03. 2020, na ktorom sa zúčastnil, mu boli zaslané až tesne pred vyhlásením

rozhodnutia vo veci. Je pravdou, že žalovanému 1/ nebolo doručené podanie žalobcov zo dňa 05. 11.
2018, ktorým predkladali porovnávací materiál na účely znaleckého dokazovania, avšak toto nebolo
potrebné mu osobitne doručovať, keďže išlo len o sprievodný list označujúci predkladané listiny a tieto
sú následne prílohami v konaní vypracovaného znaleckého posudku.14. Pokiaľ ide o žalovaným 1/ namietané nedoručenie písomných vyjadrení ostatných subjektov v spore,
žalovaný 1/ v odvolaní nekonkretizoval, ktoré podanie ktorého subjektu v spore mu nebolo doručené.

Odvolací súd tak k tomu môže uviesť len to, že žalovaný 1/ podľa obsahu spisu neobdržal iba vyjadrenie
k žalobe žalovaného 2/ datované dňom 21. 01. 2014 nachádzajúce sa na č. l. 48 a nasl. spisu, avšak s
jeho obsahom žalovaný 1/ oboznámený bol, nakoľko dňa 12. 02. 2020 jeho právny zástupca nahliadol
do spisu a vyhotovil si kópie č. l. 1 až 110 spisu, ako to vyplýva z úradného záznamu na č. l. 540 spisu.
Navyše predmetné vyjadrenie žalovaného 2/ podporovalo argumentáciu žalovaného 1/ smerujúcu k

zamietnutiu žaloby a k tejto sa žalovaný 1/ mal možnosť vyjadriť, preto k žiadnej ujme na procesných
právach žalovaného 1/ v tomto ohľade nedošlo.

15. K námietke žalovaného 1/ o nerešpektovaní ust. § 181 ods. 2 CSP odvolací súd uvádza, že cieľom
predmetného ustanovenia je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia
súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu.

Okrem toho cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré
súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré
sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia
však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Striktné nedodržanie postupu podľa
ust. § 181 ods. 2 CSP (predtým § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) zo strany súdu nemá

žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia sporovej strany z jej procesných práv priznaných Civilným
sporovým poriadkom. Porušenie tohto ustanovenia nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve
na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy atď. Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového
stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11

ods. 4 CSP) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje
dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Pri výkone spravodlivosti súd nesmie
byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným
vlastným predbežným právnym posúdením. Preto podľa odvolacieho súdu žalovaný 1/ neopodstatnene
namietal, že nedodržaním procesného postupu podľa ust. § 181 ods. 2 CSP bolo porušené jeho právo

na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd nepostupoval nepredvídateľne takým spôsobom, že by jeho
rozhodnutie malo byť pre žalovaného 1/ prekvapivým, pretože prekvapivosť rozhodnutia nespočíva v
tom, že výsledok sporu pretavený do súdneho rozhodnutie nezodpovedá očakávaniam sporovej strany,
ale v tom, že rozhodnutie je založené na takých skutkových okolnostiach a ich právnom posúdení, s
ktorými strana nemohla vôbec počítať. V tomto ohľade už len rozsiahla skutková a právna argumentácia

žalovaného 1/ počas prvoinštančného konania svedčí o tom, že si bol vedomý aké sú rozhodujúce
skutkové a právne okolnosti, ktoré budú podstatnými pre rozhodnutie v spore.

16. K porušeniu práva žalovaného 1/ na spravodlivý proces teda nedošlo, a to ani tým, že by
prvoinštančný súd svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil a že by teda postupoval v rozpore s

ust. § 220 ods. 2 CSP. Označené ustanovenie je procesnou garanciou práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Právo na spravodlivé súdne konanie totiž v sebe zahŕňa aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, lebo len dodržaním tohto čiastkového oprávnenia môže byť v
konečnom dôsledku naplnené právo na spravodlivý súdny proces ako celok. Za rozhodnutie napĺňajúce

toto právo možno pokladať potom iba súdne rozhodnutie obsahovo zodpovedajúce požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozsudku ustanovením § 220 ods. 2 CSP. K otázke odôvodňovania súdnych
rozhodnutí (tak vo vzťahu k predtým účinnému ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré do 01. 07. 2016 upravovalo náležitosti odôvodnenia rozsudku, ako aj k teraz platnému
ust. § 220 ods. 2 CSP) existuje rozsiahla judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Ústavného

súdu Slovenskej republiky, ktorá v konečnom dôsledku nadväzuje na východiská definované Európskym
súdom pre ľudské práva v rozhodnutiach týkajúcich sa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Jej spoločným menovateľom je v zásade jednoduchá téza: strana sporu
(resp. účastník) má v rámci práva na spravodlivý súdny proces právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným právom a obranou proti takému uplatneniu
(pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 119/03,
rozhodnutie ESĽP vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 01. 1999, prípadne Ruiz Torija proti
Španielsku z 09. 12. 1994, atď.).17. Rozhodnutie súdu musí teda obsahovať dostatočné a presvedčivé dôvody, na ktorých je založené.
Rozsah tejto povinnosti sa pritom môže meniť v závislosti od povahy veci, lebo je len logické, že

každá vec (spor) sa vyznačuje individuálnymi okolnosťami a tomu sa musí prispôsobiť aj odôvodnenie
rozsudku. Odvolací súd zastáva názor, že právu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
zodpovedá také rozhodnutie súdu, ktoré snáď i na menšom priestore, ale práve o to koncentrovanejšie
ponúka v odôvodnení vysvetlenie všetkých relevantných argumentov strán a úvah súdu, ktoré viedli
k určitému záveru majúcemu odraz vo výroku (výrokoch) rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu totiž

nie kvantita odôvodnenia, jeho rozsah („počet strán“) ale jeho kvalita (teda obsahová stránka) je
rozhodujúcim ukazovateľom pre posúdenie, či súdne rozhodnutie „jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené princípy súd prvej inštancie rešpektoval, a preto jeho
rozhodnutie nemožno označiť za porušujúce právo žalovaného 1/ na spravodlivý proces. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku obsahuje dostatok dôvodov, ktoré predstavujú vysvetlenie okresným súdom
prijatého záveru o dôvodnosti žaloby. Odôvodnenie rozsudku teda spĺňa podmienky vyplývajúce z ust. §
220 ods. 2 CSP, lebo obsahuje uvedenie čoho sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali a na základe akých tvrdení
a dôkazov, uvádza reakciu žalovaných, ďalej obsahuje podstatné zistenia, preukázané skutočnosti
a dôkazy, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie a napokon aj právne posúdenie vrátane citácie

použitých zákonných ustanovení. Právom sporovej strany totiž nie je dostať odôvodnenie rozhodnutia
zodpovedajúce jej (subjektívnym) predstavám. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo
strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, či navrhovaním a hodnotením dôkazov a
rovnako tak nie je nutné, aby na každý (aj na pre rozhodnutie bezvýznamný) argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

19. Ako už odvolací súd uviedol, prvoinštančný súd dospel k správnemu záveru, že zmluvu o zriadení
záložnéhoprávaamandátnuzmluvuzodňa13.11.2017žalobca2/nepodpísal.Podľaodvolaciehosúdu
však vzhľadom na všetky okolnosti prejednávaného prípadu dospel k neprimerane prísnemu záveru o

tom, že absencia podpisu žalobcu 2/ spôsobila absolútnu neplatnosť uvedenej zmluvy a v dôsledku toho
celej dražby.

20. Absencia podpisu jedného z manželov pri písomnom právnom úkone, ktorý mali uzavrieť obaja
manželia spôsobuje (absolútnu) neplatnosť právneho úkonu podľa § 40 ods. 3 OZ v spojení s § 39 OZ

a aj judikatúra (vrátane rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/73/2009 odkazujúceho na R
39/1974) spočíva na závere, že v takom prípade ide o právny úkon absolútne neplatný.

21. Súčasne je však treba z ústavnoprávneho hľadiska vo vzťahu k inštitútu neplatnosti (absolútnej,
či relatívnej) zdôrazniť, že neplatnosť je sankciou zasahujúcou do zmluvnej voľnosti a preto pri

posudzovaní (ne)platnosti každého právneho úkonu treba najskôr podrobiť analýze relevantné zákonné
ustanovenia z hľadiska ich účelu, významu a zmyslu a až v prípade, že prevažuje zákonnými
ustanoveniami chránená hodnota nad právom, ktoré bude neplatnosťou dotknuté, bude namieste
konštatovať neplatnosť právneho úkonu. Zjednodušene možno povedať, že neplatnosť právneho úkonu
mábyťvýnimkouaniepravidlom,pretoženiekaždý(čoajočividný)rozporsozákonommusínevyhnutne

viesť k označeniu právneho úkonu za neplatný, t. j. za taký, ktorý nespôsobuje zamýšľané právne účinky.

22. Sám zákonodarca úpravou ust. § 145 ods. 1 OZ v nadväznosti na § 40a OZ dáva najavo, že
v prípade nakladania so spoločným majetkom bez súhlasu druhého manžela nad rámec bežnej veci
je preferovanou relatívna (nie absolútna) neplatnosť právneho úkonu. Teda taká, ktorej nastúpenie je

závislé od aktivity dotknutého subjektu - obídeného manžela. Dokiaľ sa tento relatívnej neplatnosti
účinne nedovolá, právny úkon je platný. Súhlas druhého manžela pritom podľa označeného ustanovenia
ohľadne nie bežných vecí nemusí byť ani písomný, a to ani vtedy, ak sa dispozícia so spoločným
majetkom realizuje právnym úkonom majúcim písomnú formu a nemusí byť ani daný vopred. Preto
ak zákon postihuje iba relatívnou neplatnosťou taký písomný právny úkon, ktorý ohľadne spoločného

majetku urobil jeden z manželov v nie bežnej veci bez akéhokoľvek súhlasu druhého manžela
(pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 50/2000), odvolací súd zastáva názor, že nemožno
absolútnou neplatnosťou postihnúť menej závažné porušenie zákona spočívajúce v tom, že písomný
právny úkon týkajúci sa spoločného majetku manželov majúci povahu nie bežnej veci bol urobenýiba jedným z manželov za existujúceho, hoc aj konkludentného a prípadne aj dodatočne daného
súhlasu druhého manžela. Paradoxne by totiž absolútnou neplatnosťou bol postihnutý právny úkon s
menšími nedostatkami (a ktorej by sa mohol domáhať aj ten kto ju spôsobil), než právny úkon s oveľa

zásadnejšími vadami „honorovaný“ zákonom len relatívnou neplatnosťou viazanou na dotknutý subjekt.

23. Zákon v prípade dispozície so spoločným majetkom manželov, ktorá je v rozpore s ust. § 145
ods. 1 OZ nezvolil sankciu ex offo aplikovateľnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu porušujúceho
práva obídeného manžela, ale „iba“ neplatnosť relatívnu, ktorej aplikácia je ponechaná na vôľu dotknutej

osobyaktorejrelevanciapodliehačasovémuaspektu-právonamietaťrelatívnuneplatnosťsapremlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Z toho vyplýva zámer, že takýto právny úkon porušujúci
vlastnícke právo druhého manžela ako rovnakého bezpodielového (spolu)vlastníka nemá byť neplatným
vždy „za každú cenu“. V tomto kontexte treba podľa odvolacieho súdu chápať aj spomínané rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/73/2009, ktoré riešilo situáciu, že druhý manžel vôbec vôľu uzavrieť
daný právny úkon nemal, právny úkon ani dodatočne neodsúhlasil, práveže bol proti nemu, pričom toto

rozhodnutie odkazuje na rozhodnutie R 39/1974, ktoré sa týkalo znenia § 145 ods. 1 OZ účinného do
01. 04. 1983, dokedy porušenie tohto ustanovenia bolo sankcionované absolútnou neplatnosťou.

24. Vzhľadom na uvedené je nutné súhlasiť s tým, že žalobcovia 1/ a 2/ začali podpis zmluvy zo strany
žalobcu 2/ spochybňovať až po 6 rokoch od jej uzavretia. Urobili tak napriek tomu, že predmetná záložná

zmluva týkajúca sa spoločného bytu bola nepochybne podpísaná žalobkyňou 1/ ako manželkou žalobcu
2/ a zmluva bola predmetom vkladového konania, ktorého účastníkmi bol nielen žalovaný 1/, ale aj
samotní žalobcovia. Títo riadne prevzali rozhodnutie o povolení vkladu svedčiace o tom, že ich spoločný
byt je predmetom záložného práva a teda nepochybne si toho musel byť vedomý aj žalobca 2/, pretože
dňa11.12.2007podpísaldoručenkunachádzajúcusavpripojenomvkladovomspise.Pravdoupotomje,

že žalobca 2/ sa v tom čase nijak nedomáhal nápravy použitím zodpovedajúcich opravných prostriedkov
podľa vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku, nedal najavo vo vzťahu k žalovanému 1/ či už on
alebo žalobkyňa 2/ ako jeho manželka svoj nesúhlas so založením bytu. Jednoducho založenie svojho
bytu v prospech žalovaného 1/ dlhodobo akceptoval tak on, ako aj jeho manželka žalobkyňa 1/, ktorá
ešte aj začiatkom roku 2013 listom zo dňa 07. 01. 2013 adresovaným žalovanému 1/ (č. l. 83 spisu)

tohto v podstate ubezpečila, že zmluva je z ich strany ako záložcov riadne podpísaná. Žalobkyňa 1/
doslova vo svojom liste uviedla „... nakoľko podpísaná zmluva z našej strany je.“ a tým v danom čase
žalovaného 1/ len musela utvrdiť v tom, že záložná zmluva žiadnymi nedostatkami netrpí.

25. Ak v nadväznosti na uvedené treba vychádzať z toho, že treba dať prednosť takému výkladu

zákona, resp. právneho úkonu, ktorý nevedie k záveru o neplatnosti právneho úkonu, ak je možný
aj výklad vedúci k vyvodeniu neplatnosti a ak odvolací súd zvažoval riešenie otázky, či je v danom
komplexe skutkových a právnych okolností namieste uprednostniť vlastnícke právo žalobcov 1/ a 2/
alebo záložné právo žalovaného 1/, dospel k záveru, že treba favorizovať ochranu žalovaného 1/ ako
tretej osoby a jeho záložné právo ako výsledok zmluvnej voľnosti žalobcov 1/ a 2/ a žalovaného 1/ a nie

vlastnícke právo žalobcov 1/ a 2/, ktorí vedome realizovali svoje čiastkové oprávnenie s bytom nakladať
(§ 123 OZ). Z hľadiska ústavnej udržateľnosti výkladu dotknutých zákonných ustanovení je treba dať
prednosť platnosti napadnutej záložnej zmluvy, nakoľko pre konštatovanie jej neplatnosti za daných
súvislostí odvolací súd nenašiel akceptovateľný dôvod, keď v danom prípade by absolútna neplatnosť
predstavovala povahe veci neprimeraný následok.

26. Odvolací súd vzhľadom na uvedené sa nestotožnil s prvoinštančným súdom, ktorý neplatnosť
napadnutej dražby založil na absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy a na s tým súvisiacom porušení ust.
§ 7 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Žalovaný 1/ bol na základe
zmluvy o zriadení záložného práva záložným veriteľom, ktorý mal svoju pohľadávku zabezpečenú

zálohom - bytom žalobcov a preto bol aj oprávnený uzavrieť zmluvu o vykonaní dražby so žalovaným
2/ ako dražobníkom.

27. Žalobcovia 1/ a 2/ však neplatnosť dražby realizovanej dňa 16. 09. 2013 odvodzovali aj od žalobných
tvrdení o porušení ust. § 16 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 05. 2014,

podľa ktorého vo veciach zákonného záložného práva a v prípadoch, ak je predmetom dražby alebo
opakovanej dražby byt alebo dom, v ktorom má dlžník hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu,
najnižšie podanie nemôže byť nižšie ako tri štvrtiny hodnoty predmetu dražby určenej znaleckýmposudkom a v ostatných prípadoch výkonu záložného práva nižšie ako polovica hodnoty predmetu
dražby určenej znaleckým posudkom.

28. V tomto smere nebolo v konaní sporným, že žalobcovia 1/ a 2/ mali aj v čase konania dobrovoľnej
dražby hlásený trvalý pobyt v byte, ktorý bol jej predmetom. Z dôkazov vykonaných okresným súdom
vyplynulo, že znaleckým posudkom č. 142/2012 znalkyne K.. arch. E. U. bola stanovená hodnota bytu
na sumu 18.400,- Eur, pričom byt vydražil žalovaný 3/ za cenu 9.200,- Eur rovnajúcu sa polovici znalecky
určenej ceny.

29. Bolo preto potrebné posúdiť, či § 16 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 05.
2014, dopadal aj na žalobcov 1/ a 2/, ktorí síce nemali postavenie priamych dlžníkov vo vzťahu k nimi
bytom zabezpečenej pohľadávke, ale len postavenie záložcov a či v dôsledku toho nebol byt vydražený
za nižšiu cenu než bolo zákonom určené najnižšie prípustné podanie.

30. Jazykový výklad uvedeného ustanovenia pri prvom pohľade evokuje pomerne jasné znenie v tom,
že ochrana poskytovaná ust. § 16 ods. 6 cit. zákona sa vzťahuje iba na „dlžníka“. Zmysel právnej normy
však nemožno identifikovať iba podľa jej doslovného znenia, ale treba použiť aj iné spôsoby výkladu a ak
takýmto spôsobom súd dospeje k názoru, že slová presne nevyjadrujú účel toho, čo má daná norma na
mysli, súd sa nielenže môže ale musí odchýliť od jej doslovného znenia. Úmysel normotvorcu je pritom

spravidla dobre spoznateľný z dôvodových správ k danému predpisu.

31. Ust. § 16 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z. limitujúce najnižšie podanie bolo do zákona prijaté novelou
č.568/2007Z.z.súčinnosťouod01.01.2008aužhneďvšeobecnáčasťdôvodovejsprávyktejtonovele
hovorí o tom, že navrhované zmeny smerujú k zvýšeniu právnej ochrany vlastníka veci, ktorá má byť

predmetomdražby.Vosobitnejčastisazasuvádza,žesanavrhujeosobitnáochranapridražbáchtakých
predmetov, ktoré predstavujú obydlie, kedy najnižšie podanie pri nich nemôže ísť pod 3 hodnoty podľa
znaleckého posudku. Zvýšenú ochranu bude požívať iba také obydlie, v ktorom má vlastník evidovaný
trvalý pobyt podľa osobitného predpisu a na inom mieste sa uvádza, že nehnuteľnosti predstavujúce
obydlie budú osobitne chránené pred nekalosťami spočívajúcimi v ich predaji na dražbách tzv. výrazne

pod cenu.

32. Už teda hneď všeobecne deklarovaný účel novely, ktorou bolo ust. § 16 ods. 6 zavedené, bol
taký, že sa sleduje lepšia právna ochrana vlastníka predmetu dražby vo všeobecnosti bez osobitného
zvýraznenia toho, či sa tým chce „pomôcť“ len dlžníkovi alebo aj osobe, ktorá jeho dlh vecne

zabezpečuje. Dôvodová správa následne v relevantných častiach vôbec neviaže zvýšenú ochranu
obydlia na subjekt vlastníctva - či je ním dlžník, ktorý je súčasne vlastníkom bytu alebo záložca (vlastník
predmetu dražby). Ak teda ani v procese prijatia zákonnej úpravy zákonodarca nevyslovil potrebu
špecifickej ochrany vo vzťahu k niektorej skupine, niet dôvodu robiť takéto odlišnosti len s odkazom na
číre jazykové znenie zákonného textu. Zákon teda smeroval k zvýšenej ochrane domu, resp. bytu vo

význame obydlia, v ktorom má jeho vlastník evidovaný trvalý pobyt, a to bez ohľadu na to, či je tento
dlžníkom vo vzťahu k veriteľovi alebo je iba záložcom - vlastníkom predmetu dražby a dlžníkom je iná
osoba.

33. Na účely ust. § 16 ods. 6 cit. zákona je teda dôležité vlastníctvo obydlia a v ňom evidovaný

trvalý pobyt, lebo totiž doslovný výklad tohto ustanovenia by viedol k extrémnemu záveru, že ochrana
obmedzením najnižšej prípustnej výšky podania na dražbe je poskytovaná hociktorému dlžníkovi bez
ohľadu na jeho vlastnícky vzťah k bytu, resp. domu ktorý obýva a v ktorom má hlásený trvalý pobyt.
Takto by bol teda chránený aj dlžník v nájomnom byte, ktorý by tam mal evidovaný trvalý pobyt a k tomu
úmysel zákona nesmeroval - ten bol zameraný na ochranu vlastníckeho práva k obydliu, aby nedošlo

k jeho vydraženiu za neadekvátne nízku cenu.

34. Odvolací súd tiež poukazuje na znenie § 5 ods. 9 cit. zákona a k nemu sa vzťahujúcu dôvodovú
správu týkajúcu sa spomínanej novely č. 568/2007 Z. z., kedy toto ustanovenie zakotvilo, že účastníkom
dražby nemôže byť dlžník a manžel dlžníka. Niet potom pochýb, že tým zákonodarca chcel vylúčiť z

účasti na dražbe aj vlastníka predmetu dražby, lebo nie je logicky možné, aby tento dražil, vydražil a tak
nadobudol vlastníctvo k predmetu dražby, ktorého je zároveň vlastníkom.35. Aj tým chce odvolací súd poukázať na to, že zákon neoperuje s pojmom „dlžník“ len vo vlastnom
význametohtoslova,aleoznačujenímvpríslušnomkontexteiinékategórieosôbúčastnýchdražobného
procesu a tak je tomu aj v ust. § 16 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z. kde sa týmto označením nerozumie

iba ten, kto má dlh voči svojmu veriteľovi ale prioritne ten, kto je vlastníkom obydlia, ktoré má byť
predmetom dražby. Na iných miestach pritom zákon používa spojenie „vlastník predmetu dražby“, ust. §
16 ods. 6 však svojim zmyslom a dosahom dopadá práve na túto kategóriou osôb - vlastníka predmetu
dražby a týmto môže byť dlžník, ak je súčasne záložcom, resp. ním môže byť záložca, ak svojou vecou
zabezpečuje splnenie záväzku dlžníka.

36. Naostatok odvolací súd dodáva, že nenašiel racionálne vysvetlenie rozdielu, aby na jednej strane
existovala zvýšená ochrana obydlia záložcu - vlastníka predmetu dražby len preto, že je súčasne
aj dlžníkom a na druhej strane by sa takýto „preferenčný režim“ nedostal záložcovi - vlastníkovi
predmetu dražby, ktorý svojim obydlím zabezpečuje dlh iného (dlžníka). Rozumné kritérium, ktoré by
opodstatňovalo rozdielny prístup k obom kategóriám nie je uvedené ani v dôvodovej správe a odvolací

súd ho nevyvodil ani z textu dotknutého právneho predpisu.

37. Z týchto dôvodov odvolací súd opakuje, že hodnota bytu žalobcov bola znalecky určená na sumu
18.400,-Eur,žalobcoviaakovlastnícimalivbytehlásenýtrvalýpobyt,bytbolichobydlím.Pretonajnižšie
podanie na dražbe nemohlo byť nižšie ako 3 uvedenej hodnoty, t. j. mohlo byť najmenej 13.800,-

Eur. Tomu tak nebolo, najnižšie podanie na spornej dražbe bolo v sume 9.200,- Eur, ktorá sa stala
aj najvyšším podaním, za ktoré bol žalovanému 3/ udelený príklep a ktorý sa tak stal vydražiteľom
bytu žalobcov. Tým došlo k porušeniu ust. § 16 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách, lebo vydraženie bytu žalobcov sa udialo za cenu nižšiu než povoľovalo uvedené zákonné
ustanovenie. Vzhľadom na toto zásadné porušenie zákona o dobrovoľných dražbách sa žalobcovia

1/ a 2/ dôvodne podľa § 21 ods. 2 cit. zákona domáhali určenia neplatnosti dražby zrealizovanej dňa
16. 09. 2013. Pokiaľ potom okresný súd (hoc z iných dôvodov) vyslovil neplatnosť predmetnej dražby,
odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil dodávajúc, že tretí žalobcami označený dôvod
neplatnostidražbynebolspôsobilýmviesťktakémunásledku.Aktotižpodľatvrdeniažalobcovpracovník
žalovaného2/XU.malporušiťpovinnosťmlčanlivostivyplývajúcuzust.§13bods.1zákonač.527/2002

Z. z., porušenie tohto ustanovenia samo o sebe nemohlo viesť k neplatnosti dražby. Iba v prípade, ak
by dôsledkom toho boli nepriaznivo dotknuté práva žalobcov (boli by ukrátený), bolo by možné dospieť
k takému záveru. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/66/2019 predpokladom
úspešnosti žaloby o určenie neplatnosti dražby nie je len to, že boli porušené ustanovenie zákona, ale
aj to, že žalobca bol práve porušením týchto ustanovení fakticky dotknutý na svojich právach, pričom

obidva predpoklady musia byť splnené súčasne. V prejednávanej veci by preto žalobcovia museli nielen
preukázať porušenie § 13b ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z., ale aj to, že práve v dôsledku toho sa
nedosiahlo na dražbe vyššie podanie, než ktoré podľa ich tvrdení dohodol žalovaný 2/ so záujemcom
o vydraženie bytu na sumu 9.200,- Eur. Táto suma sa pritom rovnala zákonom určenej hranici a na
dražbe sa nezúčastnil žiaden iný záujemca okrem žalovaného 3/, ktorý vzhľadom na znalecky určenú

cenu bytu a zákonom určenú hodnotu najnižšieho podania vedel vypočítať, aké je najnižšie prípustné
podanie. Tým chce odvolací súd povedať, že bez ohľadu na žalobcami tvrdené porušenie mlčanlivosti
zo strany žalovaného 2/ by si žalovaný 3/ aj sám dokázal určiť na akej hodnote sa môže pohybovať
najnižšie podanie.

38. Vo vzťahu k námietkam žalovaného 1/ ohľadne toho, že súd konal so žalobcom 2/, hoci nemal
procesnú spôsobilosť na podanie žaloby, pričom podľa žalovaného 1/ teda žalobca 2/ žalobu nepodal,
keďže nie je ním podpísaná a nepodpísal ju ani ním zvolený zástupca, prvoinštančný súd sa k tejto
otázke podrobne vyjadril a rozobral ju v odsekoch 9 až 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktoré
odvolací súd týmto poukazuje ako na správne. Aj podľa odvolacieho súdu sa obmedzením spôsobilosti

na právne úkony žalobcu 2/ v priebehu tohto konania rozsudkom sp. zn. 6Ps/9/2016 zo dňa 19. 10.
2017 (právoplatným dňa 29. 11. 2017) nič nezmenilo na tom, že žalobca 2/ ešte dňa 24. 11. 2008
splnomocnil svoju manželku žalobkyňu 1/ na svoje zastupovanie vo všetkých veciach neobmedzene (na
plnomocenstve bol podpis žalobcu 2/ úradne overený dňa 24. 11. 2008) a tá následne v mene žalobcu
2/ udelila plnú moc advokátovi Y.. L.. Vzhľadom na to nebolo potrebné zaoberať sa zdravotným stavom

žalobcu 2/ v roku 2008.

39. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil a to vrátane výroku o trovách konania, kde súd prvej inštancie správne aplikovalustanovenie § 255 ods. 1 CSP zakladajúce plne úspešným žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania
v plnom rozsahu, t. j. v rozsahu 100 %. Odvolací súd nevyhodnotil totiž ako dôvodné ani odvolanie
žalovaného 3/, ktorý sa domáhal aplikácie ust. § 257 CSP.

40. Ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a zodpovednosti za
zavinenie, kedy súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. To znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, hoc
by ich inak mala znášať. Ide o právnu úpravu, ktorá umožňuje súdu zmierniť dôsledky právnych noriem

upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Je to výraz skutočnosti, že zákon
nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky situácie, ktoré sa v praxi môžu vyskytnúť a preto
poskytuje súdu priestor na to, aby urobil za dosť spravodlivosti aj v prípadoch, že zákonné znenie
riešenia otázky trov konania smeruje k inému výsledku. Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza do úvahy
v prípadoch, keď sú inak naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd
dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré inak procesne úspešnej strane

sporu náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad,
ktorýjepotrebnévrozhodnutínáležiteodôvodniť.Výnimočnosťmôžespočívaťvokolnostiachdanejveci,
ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pod dôvody hodné osobitného zreteľa sa spravidla zahŕňa
neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha okolností sporu, zložitosť
doposiaľ neriešenej právnej problematiky, či zložitosť prípadu v súvislosti s výkladom medzinárodnej

zmluvy, osobné pomery strany sporu, resp. nízky príjem.

41. Aj keď je pravdou, že žalovaný 3/ ako vydražiteľ nezavinil vznik tohto sporu, nie je to podľa
odvolacieho súdu dostatočný dôvod na uplatnenie § 257 CSP, pretože sa sám rozhodol nadobudnúť
vlastnícke právo v procese dobrovoľnej dražby. Tým si musel byť vedomý toho, že jej platnosť môže byť

na podklade ust. § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. preskúmavaná súdom, s čím sú spravidla spojené
určité náklady. Pre takéto prípady je v ust. § 33 cit. zákona upravená osobitná zodpovednosť za škodu, v
rámci ktorej je možné žiadať aj náhradu vynaložených trov. Za týchto okolností podľa odvolacieho súdu
nie je neprimeraným, aby aj žalovaný 3/, ktorý nebol úspešný v spore znášal náhradu trov konania, ak
tieto môže následne žiadať od žalovaných 1/ a 2/.

42. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust.
§ 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade boli v odvolacom konaní plne úspešní žalobcovia 1/ a 2/ a preto im
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/ až 3/ v rozsahu 100

%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).