Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 13, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/10/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117223296
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8117223296.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.
XX, XXX XX M. - Y. B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferova, s. r. o., so sídlom Bajzova
2, 040 01 Košice proti žalovanému: F. E., zastúpená U. X. F. E., so sídlom P. X, XXX XX V., o náhradu
škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov,
č.k. 19C/48/2017-370 z 19.11.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v II. zamietavom výroku.

II. Mení rozsudok v I. vyhovujúcom výroku tak, že žalobu zamieta.

III. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v tomto spore už v poradí druhým) súd prvej
inštancie I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 82,20Eur s 5% ročným úrokom z
omeškania od 07.11.2017 do zaplatenia; II. výrokom žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a III. súvisiacim
výrokom o trovách konania rozhodol tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Učinil tak po tom, ako mu bol jeho skorší rozsudok na odvolanie žalobcu v časti zamietnutia žaloby o
zaplatenie sumy 16.165,-Eur s prísl., ktorá mala predstavovať škodu z jeho strany zložených preddavkov
vo výške 8.380,-Eur a 7.785,-Eur na kúpu nehnuteľností, ku ktorej nikdy v dôsledku trestného činu
nedošlo, odvolacím súdom potvrdený a vo zvyšnej časti týkajúcej sa nároku žalobcu na náhradu
nákladov vo výške 900,-Eur za právne služby poskytnuté žalobcovi jeho advokátom v trestnom konaní
a v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,-Eur, odvolacím súdom zrušený, súčasne bol na

odvolanie žalovaného zrušený aj výrok o trovách konania (ten by bol ako súvisiaci výrok zrušený aj bez
odvolania žalovaného). Odvolací súd uzavrel, že v súdenej veci bol nepochybne indikovaný nesprávny
úradný postup policajných orgánov, opierajúc sa o výsledky vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu
policajta z XX.XX.XXXX, v ktorej zo strany oprávneného subjektu - prokurátora - bol konštatovaný
prieťah vo veci začatia trestného stíhania. V časti náhrady škody zahŕňajúcej náhradu trov konania podľa
odvolacieho súdu súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť na prvom mieste otázke, či trovy
trestného konania súviseli priamo s nesprávnym úradným postupom policajných orgánov, a následne,

v prípade kladného zistenia i otázke ich účelnosti a výšky. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme sa
pre zmenu súd prvej inštancie neriadil východiskami v tomto smere danými ustálenou rozhodovacou
praxou, pričom rozhodnutie v tomto smere bolo aj nepreskúmateľné. Výsluch žalobcom navrhnutého
svedka I., bolo z pohľadu meritórneho skutkového a právneho kontextu veci významné. Samotnáškoda uplatňovaná v tomto spore mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu policajných
orgánov, podľa žalobcu spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon a vydať rozhodnutie v lehote
stanovenej trestným poriadkom, v konečnom dôsledku znamenajúcim zmarenie možnosti odhaliť

konkrétneho páchateľa trestného činu, ktorého obeťou sa stal žalobca, pričom nečinnosť policajných
orgánov bola skonštatovaná dozorovým prokurátorom. Potom v časti nároku na náhradu trov konania
uznal za oprávnenú odmenu iba za úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej
porady s klientom z 19.06.2015 vo výške žalobcom žiadaných 60,11Eur za jeden úkon právnej služby,
zohľadňujúctzv.zásaduneultrapetitum,hocbypodľaadvokátskejtarifyžalobcovipatrilavyššieodmena

za jeden úkon, ku čomu priznal žalobcovi aj 8,39Eur titulom režijného paušálu, to všetko navýšil o
DPH v sadze 20%, čo predstavuje priznanú sumu 82,20Eur. Mal za to, že iba tento úkon právnej
pomoci bol vykonaný v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovaného, u ostatných
príčinná súvislosť absentovala, lebo boli vykonané po začatí trestného stíhania uznesením z 01.07.2015
(žiadosť o prešetrenie postupu policajta z XX.XX.XXXX bola odoslaná 31.07.2015, teda až po začatí
trestného stíhania), resp. k poradám s klientom nebol preukázaný relevantný dôkaz o ich vykonaní,

ktoré navyše považuje sa súčasť úkonu, pri ktorom sa táto porada uskutočňuje. K námietke žalovanej
strany o nepredložení dôkazu o úhrade tejto sumy, vychádzal z domnienky, že žalobca ju advokátke
iste zaplatil, inak by ju vystavil tomu, že by boli z jej strany nezákonné uplatňované a zdaňované. Pokiaľ
išlo o náhradu nemajetkovej ujmy, prokurátorom zistený prieťah polície v trestnom konaní považoval za
nesprávny úradný postup, no jeho zistenia a predovšetkým jeho vysvetlenie vzniku prieťahov (zložité

zisťovanie miestnej príslušnosti a nejasná právna úprava ku zisťovaniu údajov od mobilných operátorov)
považoval za dostatočné a objektivizujúce samotný postup polície a ktorý ani sám nevyhodnotil ako
závažné pochybenia. Okrem toho v tejto časti mal za to, že niet príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a nemajetkovou ujmou a ani z dôkazov vykonaných na návrh žalobcu (jeho výsluch,
čestné vyhlásenie jeho manželky a výpoveď svedka I.), nevyplynulo k akým následkom v dôsledku

nesprávneho úradného postupu došlo v jeho doterajšom živote a v prostredí. Žalobca stratil dôveru v
políciu, lebo nebol zistený páchateľ trestného činu. V tomto žalobcovi taktiež vytýka neobozretnosť v
jeho konaní. Pri trovách konania vzhliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými v tomto spore
boli osobné, zárobkové a majetkové pomery žalobcu ako i to, že žalovaným je štátny orgán, ktorého
zastupoval jeho zamestnanec, čo predstavuje jeho pracovný výkon. Takto ustálený skutkový stav po

právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, 3, 4, § 17 ods. 1 - 4, § 18 ods. 1 - 3 zák. č.
514/2003Z.z.; výrok o trovách konania podľa ustanovenia § 257 CSP.

3. Tento rozsudok včas podanými odvolaniami napadli obe strany.

4. Žalobca, ako to vyplýva z obsahu jeho odvolania, ako i konečného odvolacieho návrhu, ho napadol
v II. zamietavom výroku, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/,
f/, h/ CSP (iná vada - nepreskúmateľnosť, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). V časti nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy svoju
odvolaciu argumentáciu postavil na presvedčení, že preukázal všetky predpoklady pre jej priznanie, t.j.

nesprávny úradný postup, vznik ujmy, a existenciu príčinnej súvislosti medzi nimi. Jemu vzniknutú ujmu
nemožno odstrániť, možno ju iba kompenzovať. Samotné prieťahy v trestnom konaní mali jednoznačne
za následok zásah do jeho práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Bolo zasiahnuté do
jeho osobného a rodinného života, čo preukázal svojou výpoveďou, výpoveďou svedka I. a čestným
vyhlásením svojej manželky. Neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa samotnú morálnu

ujmu a žiadne ďalšie dôkazy sa v tomto už zásadne nevyžadujú, tu poukazujúc na ustálenú judikatúru
ESĽP. V časti nepriznania trov konania poukázal na to, že do spisu predložil ich vyčíslenie a vyjadril
nesúhlas s tým, ako ich účelovosť a výšku posúdil súd, lebo samotným začatím trestného konania
nemohlo dôjsť k vymazaniu vzniknutých prieťahov a vyčíslené trovy boli vynaložené v konaní, v ktorom
došlo ku prieťahom. K nepriznaniu náhrady za žiadosť o prešetrenie postupu policajta uviedol, že práve

táto žiadosť smerovala k prešetreniu prieťahov a výsledok jej prešetrenia je podkladom pre toto konanie.
Príčinná súvislosť je teda zrejmá. Jeho výsluch, za ktorý tiež nebola priznaná náhrada trov, je jedným
zo základných úkonov v trestnom konaní, teda v konaní v ktorom boli spôsobené prieťahy. Uplatnil
si náhradu podľa tarifnej, nie zmluvnej odmeny, ktorú treba potom považovať za účelne vynaložené
náklady. Rozhodnutie súdu v zamietavej časti považuje taktiež za nepreskúmateľné. Navrhol zmenu

rozsudku a priznanie mu aj zvyšného ním uplatneného nároku.

5. Žalovaný ho napadol v I. vyhovujúcom a III. súvisiacom výroku o trovách konania, poukazujúc na
odvolacie dôvody vedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP (iná vada - nepreskúmateľnosť,nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). Na prvom mieste žalovaný poukázal
na to, že v predmetnom prípade dozorový prokurátor skonštatoval, že postup vyšetrovateľa bol zákonný
a správny, a teda, že nedošlo ku nesprávnemu úradnému postupu. Žalobca nepreukázal nesprávny

úradný postup, škodu a príčinnú súvislosť s tým, že v časti náhrady trov konania žalobca v spore
nepredložil ani žiaden dôkaz o ich úhrade svojmu právnemu zástupcovi a ani o tom, že ten je platcom
DPH. Navyše návrhy na dokazovanie neboli zo strany žalobcu uplatnené včas. Pokiaľ ide o trovy
konania súdu prvej inštancie vytkol, že žiadnym spôsobom neprihliadol a nezohľadnil jeho úspech v
spore s tým, že si uplatnil iba náhradu cestovných výdavkov za účasť na pojednávaniach pričom v

odôvodnení rozhodnutia nie sú presvedčivo a náležite označené dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoréaplikoval§257CSP.Celkovorozhodnutiesúduvzhľadomnaniekoľkoprotirečivýchúvah,považuje
za nepreskúmateľné. Navrhol rozsudok v ním napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a uplatnil
trovy konania.

6. Žalovaný vo svojej odvolacej replike na odvolanie žalobcu upriamil na tú skutočnosť, že náhrada

nemajetkovej umy v peniazoch prichádza do úvahy iba v prípade, ak je zrejmé, že samotné
konštatovanie porušenia práv nie je dostačujúcou formou satisfakcie s tým, že zopakoval, že zo
strany žalobcu nebol v spore predložený dôkaz o úhrade trov právneho zastúpenia. Uvedené rovnako
zopakoval vo svojej duplike k odvolacej replike žalobcu.

7. Žalobca vo svojej odvolacej replike na odvolanie žalovaného upriamil na to, že existencie nesprávne
úradného postupu bola potvrdená v prvom rozsudku odvolacieho súdu s tým, že nárok na náhradu škody
a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajú z toho istého protiprávneho konania, no nemajetková
ujma v peniazoch nie je závislá na tom, či došlo k naplneniu podmienok zodpovednosti za majetkovú
škodu. Samotné prieťahy sú zásahom do jeho práv. Dôkazy predložil na výzvu súdu prvej inštancie.

Vyčíslené trovy boli vynaložené v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu a v jeho
súvislosti a uplatnil si iba náhradu účelných a dôvodne vynaložených trov.

8. Žalobca vo svojej odvolacej duplike k odvolacej replike žalovaného upriamil na tú skutočnosť,
že priznanie ním uplatňovanej nemajetkovej umy bude mať skôr povahu symbolickej satisfakcie s

tým, jednotlivé úkony právnej služby vyplývajú z pripojeného trestného spisu, odmena za nich bola
vyúčtovaná v súlade s príslušnou vyhláškou, boli vynaložené v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom a ich úhrada bola veriteľom potvrdená. Rovnaké platí i pre žalobcovu tripliku ku odvolaniu
žalovaného.

9. Iné podania strán už dané neboli.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.

1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez

potrebyzopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383,§384CSP),postupombeznariadeniaodvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli, na webovej stránke súdu a právnemu zástupcovi žalobcu minimálne 5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je,
naproti dôvodnému odvolaniu žalovaného, v dôsledku čoho boli splnené podmienky tak pre čiastočne

potvrdenie rozhodnutia (§ 387 ods. 1 CSP) ako i pre jeho čiastočnú zmenu (§ 388 CSP).

11. Z obsahu oboch podaných odvolaní vyplýva, že odvolatelia uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. §
365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP, hoc žalobca formálne cituje aj odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods.
1 písm. e/ CSP.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastalsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd tak v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok
v kontexte s namietanou inou vadou - nepreskúmateľnosťou, nesprávnymi skutkovými zisteniami a
nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. Strany namietali nepreskúmateľnosť rozsudku, čo podľa nich zakladá inú vadu konania. Tu
odvolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť rozsudku možno subsumovať iba pod odvolací dôvod
uvedený v § 365 ods. 1 písm. /b CSP - porušenie práva na spravodlivý proces, a nie pod odvolací

dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d/ CSP - inú vadu, lebo tento odvolací dôvod dopadá na
akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. (napr.
nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

15. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz

hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

16. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,

ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje

hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm.
f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého
možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom právnom posúdení
veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.

18. Predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu
nesprávnym úradným postupom policajných orgánov v trestnej veci vedenej pod I.: D.-XXX/X-X.-XXXX,

I.: D.-XXX/X-X.-XXXX a I.: D.-XX/X-X.-XXXX, v ktorej žalobca vystupoval ako poškodený, a to podľa
zákona č. 514/2003Z.z. Samotná škoda žalobcu má pozostavovať z trov právneho zastúpenia v trestnej
veci vo výške 900,-Eur ako i nemajetkovej ujmy, ktorú výšku žalobca vyčíslil sumou 1.000,-Eur. Samotný
nesprávnyúradnýpostupžalobcavidelvporušenípovinnostipolicajnýchorgánovvzákonomstanovenejlehote urobiť úkon a vydať rozhodnutie, v dôsledku čoho došlo k zmareniu vykonania niektorých úkonov
potrebných pre odhalenie konkrétneho páchateľa trestného činu, ktorého obeťou sa stal žalobca.

19. Pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné
splnenie troch základných podmienok: 1/ nesprávny úradný postup štátneho orgánu, 2/ vznik škody a
3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

20. V súdenej veci, tak ako to už ustálil odvolací súd vo svojom skoršom rozsudku, vychádzajúc

z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu policajta z XX.XX.XXXX,. bol zo strany
oprávneného subjektu - prokurátora - konštatovaný prieťah vo veci začatia trestného stíhania, teda bol
nepochybne indikovaný nesprávny úradný postup policajných orgánov (ku tomu pozri napr. analogicky,
Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 383/2015). Od uvedeného záveru, aj napriek jeho tvrdošijnému
odmietaniu, v tomto smere zrejme vychádzajúc z mylnej interpretácii § 9 ods. 3 zák. č. 514/2003Z.z. zo
strany žalovaného, niet racionálneho dôvodu odchýliť sa ani v tomto rozhodnutí.

21. Pokiaľ ide o náhradu trov z trestného konania. V pôvodne podanej žalobe boli vyčíslené sumou
900,-Eur. Na základe výzvy súdu prvej inštancie, po prvom rozhodnutí odvolacieho súdu, žalobca
predložil nedatované vyúčtovanie trov právneho zastúpenia podľa advokátskej tarify v celkovej sume
657,97Eur s DPH. V uvedenom potvrdení sa nachádza poznámka o zaplatení zálohy vo výške 900,-

Eur dňa 19.06.2015. Žalovaná strana následne v priebehu sporu namietala nepredloženie relevantného
dôkazu o zaplatení trov právneho zastúpenia a platcovstva DPH zo strany právneho zástupcu. Okrem
toho bolo namietané i nepreukázanie účelnosti jednotlivých úkonov ako i to, či jednotlivé úkony priamo
súviseli s nesprávnym úradným postupom. Je ustálené, že pre účely náhrady škody za zodpovednosť
štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny právnemu zástupcovi

považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
existencia škody, ktorá sa prejaví zmenšením majetku poškodeného (žalobcu), ktorého v tomto smere
zaťažuje dôkazné bremeno. Žalobca však iba tvrdil, že k jeho škode (zmenšeniu majetku), najsamprv
zaplatením sumy vo výške 900,-Eur, neskôr aj predložením vyúčtovania podľa advokátskej tarify, došlo,
jej existenciu však zákonom predpísaným spôsobom (predložením účtovne relevantného dokladu o

zaplatení) nepreukázal. S poukazom na § 373 ods. 4, § 366 CSP v tomto smere nemožno brať na zreteľ
ani tvrdenia žalobcu v jeho odvolacej duplike o potvrdení úhrady trov právneho zastúpenia veriteľom
(právnym zástupcom). Ak súd prvej inštancie vychádzal iba z domnienky o zaplatení, bez toho, aby mal
zaplatenie aj náležite preukázané, zaťažil svoje rozhodnutie v tejto časti skutkovou vadou.

22. Odvolaciemu súdu tak potom neostávalo nič iné, iba I. vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku
postupom podľa § 388, § 390 CSP zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť a naproti tomu, II. zamietavý
výrok v časti nepriznania ostatnej náhrady trov konania, ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdiť.

23. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup. Tá predstavuje zásah
do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do
osobnostnej integrity poškodeného vyplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný
a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určovaní výšky
nemajetkovej ujmy výslovne, demoštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy

posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky
nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych
a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania
vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života
dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno

vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by
mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je
potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok
na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho
úradnéhopostupu,bezzreteľananásledkydopaduvzniknutejujmynajednotlivéstránkyživotadotknutej

osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.

24. Odvolací súd poukazuje na to, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v
konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však alepoškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik
tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či

zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu
spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom
ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom,
aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo
významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal.

25. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup
nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal
nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v tomto smere uzavrel, že žalobca dostatočne
spoľahlivo ním navrhnutými a súdom vykonanými dôkazmi nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré

mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť. Aj tu totiž žalobcu zaťažovalo dôkazné
bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu policajných orgánov vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je
potrebné priznať aj náhradu v peniazoch.

26. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorý v odvolaní s poukazom na judikatúru
ESĽP tvrdí, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa samotnú morálnu ujmu a žiadne
ďalšie dôkazy v tomto ohľade v zásade už nevyžaduje, nakoľko táto ujma vzniká samotným porušením
práva. Takáto argumentácia je totiž v rozpore s ustanovením § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý
nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného

nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia
nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak.
Konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemožno
stotožňovať čo do jeho účelu a cieľa s konaním pred ESĽP, ktoré vychádza z iných princípov.

27. Preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti (II. zamietavý výrok ohľadne
zaplatenia nemajetkovej ujmy) postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správne potvrdiť.

28. Pokiaľ ide o trovy konania. V súhrne bol celkom úspešný žalovaný, lebo žaloba bola v konečnom
dôsledku voči nemu v celom rozsahu zamietnutá. Má teda v zásade nárok na náhradu trov

prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 a § 396 ods. 1,
2 CSP). Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 257 CSP a stranám sporu
nárok na náhradu trov konania nepriznal. Zohľadnil osobné, zárobkové a majetkové pomery žalobcu ako
i to, že žalovaným je štátny orgán, ktorého zastupoval jeho zamestnanec, čo predstavuje jeho pracovný
výkon.

29. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje zásadou úspechu v spore.
Jediná možnosť prelomenia zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách konania je vyjadrená v § 257
CSP, pričom už vo formulácii predmetného ustanovenia je expressis verbis vyjadrená požiadavka
výnimočnosti jeho aplikácie v nadväznosti na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd

výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to,
že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať
stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie
tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu
trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam

konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre
rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch
podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa,
ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax,
dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3

MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možnéinterpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trováchkonania.Kdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto

konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky,
či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo,
ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR,
III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri
nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo

odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). K
aplikácii ustanovenia § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v
takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán
sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť
trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov

dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní
(pozri R24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá
nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácií, ktorá predstavuje
dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Iba
konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na náhradu trov konania nezasiahne

nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany
akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný.
Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková
situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na
odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,

pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

30. Žalobca v súdenej veci existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa tvrdil, tie mali podľa neho
spočívať v samotnej povahe veci, keď bol indikovaný prieťah v trestnom konaní, ale aj v jeho nelichotivej
majetkovej situácii. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa tkvejúcich v jeho nelichotivej

majetkovej situácie, však dostatočným spôsobom, hoc mu bol na to vytvorený dostatočný priestor, najmä
po prvom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sa podrobne zaoberalo splnením podmienok pre aplikáciu
§ 257 CSP, nepreukázal. Odvolací súd nespochybňuje ani to, že do práv žalobcu bolo zasiahnuté.
Predmetom sporu bol jeho nárok na náhradu škody, resp. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, v
ktorom bol žalobca plne neúspešný, pri náhrade škody titulom zložených preddavkov pre neexistenciu

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom policajných orgánov a vzniknutou škodou a
pri ostatných dvoch nárokoch - náhrada škody titulom trov trestného konania a náhrada nemajetkovej
ujmy, bol žalobca neúspešný v dôsledku neunesenia dôkazného bremena. Existencia dôvodov hodných
osobitného zreteľa tak v súdenej veci nie je daná/preukázaná. Preto o nároku na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov konania proti
neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

31. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Preto na ďalšiu argumentáciu strán zachádzajúcu
do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).