Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 27, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/74/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718200272
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6718200272.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobkyne: L. N., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom S.. XXXX/XX, XXX XX L., občianka SR, v konaní právne zastúpená PhDr. Mgr. Petrom
Rosputinským, PhD., advokátom, so sídlom Kukučínova 18, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 021 791,
proti žalovanému: F.. S. N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom S.. XXXX/XX, XXX XX L., občan SR, adresa

pre doručovanie: L. X, XXX XX G. G., o určenie času splatnosti pôžičky, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/1/2018 - 761 zo dňa 14. 08. 2020, takto

r o z h o d o l :

I.RozsudokOkresnéhosúduZvolenč.k.12C/1/2018-761zodňa14.08.2020 potvrdzuje.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v
lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo aj „okresný
súd“) výrokom I. určil žalovanému splatnosť dlhu, ktorý má žalovaný voči žalobkyni titulom pôžičky
zo dňa 28. 12. 2007 vo výške 192.524,73 Eur tak, že označený dlh bude splatný 90.-tym dňom od
právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej. Výrokom II. súd priznal žalobkyni právo na náhradu trov
konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v
predchádzajúcom priebehu konania Okresný súd Zvolen rozhodol rozsudkom č. k. 12C/1/2018 - 383 zo

dňa22.03.2019tak,žežalobuvcelomrozsahuzamietol.Odôvodniltotak,žežalobkyňažiadalažalobou
určiť splatnosť dlhu 192.524,73 Eur na základe poskytnutých pôžičiek v celkovej sume 5.800.000,- Sk.
Dve pôžičky, jedna vo výške 4.000.000,- Sk a druhá vo výške 1.800.000,- Sk. Žalovaný poskytnutie
pôžičiek nespochybnil. V prípade pôžičky na sumu 4.000.000,- Sk vzniesol námietku premlčania. Súd
v danom prípade uviedol, že nemohol vyhovieť žalobe žalobkyne na určenie lehoty splatnosti na
pôžičku pôvodne v sume 4.000.000,- Sk, nakoľko v zmluve o pôžičke zo dňa 28. 12. 2007 (na č.
l. 32 spisu) je určená splatnosť do 31. 12. 2011. Pokiaľ je už raz určená splatnosť, nemôže ju súd

určovať duplicitne. Pokiaľ sa týka určenia splatnosti pôžičky v sume 1.800.000,- Sk, ktorej výber s
dispozičným oprávnením žalovaný z účtu nespochybnil, v tomto smere súd poukázal na list označený
dátumom 09. 01. 2016, pričom v kontexte s listom zo dňa 24. 02. 2017 vyplýva, že správny dátum
má byť 09. 01. 2017, v ktorom žalobkyňa požiadala o vrátenie celej dlžnej sumy do 30. 06. 2017.
Tým, že určila v liste zo dňa 09. 01. 2017 splatnosť do 30. 06. 2017, súd už nemohol rozhodovať o
určení splatnosti pôžičky ani v zostávajúcej časti 1.800.000,- Sk. Súd už preto nemohol určiť splatnosť

celej pôžičky, ktorá je celkovo vo výške, po prepočítaní na menu euro, 192.424,73 Eur, do 90 dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a preto žalobu zamietol. V dôsledku odvolania
podaného žalobkyňou vo veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, ktorýmrozsudok okresného súdu a tiež uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 26. 02. 2019, ktorým bolo
ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, pričom vo veci vyslovil právny názor. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia

vyslovil, že žalobkyňa v priebehu konania preukázala tú skutočnosť, že žalovaný a žalobkyňa uzatvorili
dňa 19. 12. 2007 Kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k bytu žalobkyne
nachádzajúceho sa na ulici S.. vo L. v sume 5.800.000,- Sk, žalobkyňa ďalej preukazovala, že na
kúpu uvedeného bytu bol žalovanému poskytnutý hypotekárny úver bankou vo výške 5.800.000,- Sk
(Zmluva o hypotekárnom úvere zo dňa 19. 12. 2007 nachádzajúca sa na č. l. 89 spisu) a žalobkyňa

listinnýmdôkazom,nachádzajúcimsavspisenač.l.20spisu,preukázala,žeprávesumu5.800.000,-Sk
žalovanýnazákladedisponenčnéhooprávneniavybralzvkladnejknižky,resp.účtužalobkynevedeného
v TatraBanke, ktorá výška zodpovedala finančným prostriedkom poskytnutým z hypotekárneho úveru na
kúpu bytu žalobkyne. Tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v žalobe a v jej následných písomných podaniach
a ústnych prednesoch mal odvolací súd dosiaľ v konaní dostatočne preukázané ňou predloženými
(vyššie uvedenými) listinnými dôkazmi a majú i logický základ a konštrukciu, pričom podporne uvedeným

vyznieva i svedecká výpoveď syna žalobkyne a zároveň brata žalovaného - S. N., ktorý potvrdil tú
skutočnosť,žežalobkyňaažalovanýsadohodlinatom,žežalobkyňaprevedienažalovanéhovlastnícke
právo k jej bytu, nachádzajúcom sa vo L., žalovaný kúpu uvedeného bytu bude financovať hypotekárnym
úverom a finančné prostriedky poskytnuté bankou z hypotekárneho úveru na účet žalobkyne, žalobkyňa
ďalej poskytne opätovne žalovanému za tým účelom, aby si tento mohol zakúpiť byt nachádzajúci sa

v G. G. na ul. H. č. XX. Odvolací súd konštatoval, že dôkazy dosiaľ predložené v konaní nasvedčujú
tvrdeniu žalobkyne o tom, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzavretá zmluva o pôžičke na sumu
5.800.000,- Sk (okrem predchádzajúcej písomnej zmluvy o pôžičke 4.000.000,- Sk), keďže nebol žiadny
iný v konaní preukázaný dôvod a titul, na základe ktorého by žalovaný vybral z účtu žalobkyne práve
sumu5.800.000,-Sk.Odvolacísúdvnasledujúcomobsahuodôvodneniazrušujúcehouzneseniauviedol

výklad a rozlíšenie ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 564 OZ, kedy je
čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka. V ďalšom odvolací súd uložil okresnému súdu na základe
dosiaľ zistených skutočností, aby súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní v novom rozhodnutí
o veci určil splatnosť ústnej zmluvy o pôžičke zo dňa 28. 12. 2007 tak, aby čas plnenia nebol v
rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na skutočnosť, že od momentu (tvrdeného) uzatvorenia zmluvy o

pôžičke a samotného výberu sumy 5.800.000,- Sk žalovaným uplynulo už viac než 12 rokov, žalobkyňou
navrhovaná splatnosť pôžičky 90.- tym dňom od právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej, je
dostatočne dlhým časovým úsekom na to, aby si žalovaný usporiadal svoje pomery tak, aby mohol
uvedené finančné prostriedky žalobkyni, t.j. svojej matke - od ktorej previedol vlastnícke právo k bytu, v
ktorom táto býva, na seba a svoju manželku a zároveň z účtu matky „vybral“ celú kúpnu cenu za tento

byt matke poskytnutú bankou - vrátiť.

2.Ďalejvnapadnutom rozsudkusúdprvejinštanciekonštatoval,žepozrušeníavrátenívecisažalovaný
opakovane vyjadril dňa 28. 05. 2020 a doložil listinné doklady (viď č. l. 537 až 606). Žalobkyňa doložila
listinné doklady na č. l. 611 až 635. V ďalšom obsahu odôvodnenia súd prvej inštancie poukázal na

vykonanédokazovanieadetailnekonštatoval(prevažnecitoval-poznámkaodvolaciehosúdu)jednotlivé
prednesy a vyjadrenia sporových strán a ich právnych zástupcov.

3. Po konštatovaní vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uviedol, že zistil, že žalobkyňa od
01. 01. 1999 do 31. 12. 2017 poberala starobný dôchodok vo výške 972.000,- Sk. „Príjem z predaja

súkromnej nehnuteľnosti 2.500.000,- Sk za rodinný dom - okál. Súbor príjmov dosiahnutých vlastnou
prácouodroku1999do2007bol595.084,-Skplus517.708,-Sk, plus972.000,-Sk, plus2.500.000,-Sk,
spolu 4.584.791,- Sk plus 2.602.266,- Sk predstavuje spolu 7.187.067,- Sk. Žalovaný mal čistý príjem vo
výške 1.465.046,- Sk za rovnaké obdobie, v rokoch 1999 až 2004 mal príjem 0,- Sk“. Súd prvej inštancie
zvýraznil, že žalobkyňa poukázala i na pripojený spis Okresného súdu Zvolen pod sp. zn. 5P/704/2003,

konkrétne na rozsudok zo dňa 13. 10. 2004, v ktorom sa konštatuje, že žalovaný nemal príjmy. Žalovaný
mal v roku 2002 príjmy 1.210.542,- Sk, výdavky 1.439.384,- Sk, v roku 2003 mal príjmy 750.147,- Sk
a výdavky 964.558,- Sk, t. j. bol v strate. Neustále si požičiaval od svojej najbližšej rodiny 1,6 až 1,8
milióna Sk, od priateľov a od blízkych.

4. Súd prvej inštancie v ďalšom obsahu odôvodnenia rozsudku citáciou poukázal na § 564 OZ a ust. § 3
ods. 1, 2 OZ a uviedol, že rešpektoval rozhodnutie odvolacieho súdu a odstránil procesné pochybenie,
umožnil právnym zástupcom účastníkov na pojednávaní uskutočniť záverečnú reč. Súd mal za to,
že žiadosť právneho zástupcu žalovaného na iné vyhodnotenie skutkového stavu, než bolo ustálenéodvolacím súdom, nie je dôvodná. Žalobkyňa preukázala poukázaním na pripojený spis Okresného
súdu Zvolen sp. zn. 5P/287/2010, že žalovaný v rozhodnom období nemal finančné prostriedky, na
strane druhej žalobkyňa preukázala dokladmi, že ona mala finančné prostriedky a žalovaný z účtu vybral

finančné prostriedky vo výške 5.800.000,- Sk. Žalobkyňa požičala žalovanému 5.800.000,- Sk dňa 28.
12. 2007, t. j. 192.524,73 Eur s tým, že jej pôžičku vráti podľa uváženia. Žalovaný nieže pôžičku nevrátil,
ale dokonca sa v konaní účelovo bránil tomu, že nemá takúto povinnosť. Ďalej súd prvej inštancie
uviedol, že je v súlade s dobrými mravmi, aby keď žalobkyňa poskytla žalovanému pôžičku, tak tento
jej ju aj vrátil. Keďže nie je určená splatnosť pôžičky, súd určil splatnosť dlhu, ktorý má žalovaný voči

žalobkyni titulom pôžičky zo dňa 28. 12. 2007 vo výške 192.524,73 Eur, ktorý bude splatný do 30 dní
od právoplatnosti rozhodnutia. Nie je dôvod iným spôsobom vyhodnotiť skutkové okolnosti, než ustálil
krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení. Súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, a
preto tak ako Krajský súd Banská Bystrica uložil Okresnému súdu Zvolen rozhodnúť, tak i rozhodol. O
trovách rozhodol súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP, a keďže žalobkyňa bola úspešná
a žalovaný v celom rozsahu neúspešný, žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania, a preto jej

ich súd priznal v rozsahu 100 %.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, tvrdiac existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Úvodom odvolania žalovaný zvýraznil, že i napriek tomu, že v danom

konaní došlo k vydaniu uznesenia krajským súdom (zrušujúce uznesenie krajského súdu), Okresný
súd Zvolen nebol jeho právnym názorom viazaný, pričom práve naopak, mal opätovne vyhodnotiť
novozistený skutkový stav veci. Podľa § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil súd prvej inštancie, ak sám dokazovanie nezopakuje alebo ho nedoplní podľa § 384 CSP. Z
tohto dôvodu aj právny názor obsiahnutý v zrušujúcom rozhodnutí súdu vyššej inštancie vychádza zo

skutkového stavu veci, ktorý bol zistený súdom nižšej inštancie. V konaní na súde nižšej inštancie, ktoré
nasleduje po zrušení jeho rozhodnutia, sa však môže zistený skutkový stav veci zmeniť tak, ako sa stalo
i v tomto konaní. Tak, ako to vyplýva okrem iného i z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo
896/2003, za takýchto okolností je tak nemysliteľné, aby bol súd nižšej inštancie viazaný takým právnym
názorom, ktorý súd vyššej inštancie vyjadril vo vzťahu k pôvodne zistenému skutkovému stavu veci.

Naopak, je povinnosťou súdu nižšej inštancie, aby samostatne posúdil novo zistený skutkový stav veci. Z
uvádzaného tak jasne vyplýva, že Okresný súd Zvolen nie je v danom konaní viazaný právnym názorom
Krajského súdu v Banskej Bystrici tak, ako to podľa názoru žalovaného nesprávne uviedol Okresný súd
Zvolen v rozsudku, nakoľko po zrušujúcom rozsudku (správne uznesení - poznámka odvolacieho súdu)
vydanomzostranykrajskéhosúdu,okresnýsúdvykonaldokazovaniezameranénaposúdeniepredmetu

sporu. Vzhľadom na skutočnosť, že po zrušovacom uznesení krajského súdu došlo k zmene skutkových
zistení, Okresný súd Zvolen by mal novozistený skutkový stav opätovne posúdiť bez ohľadu na právny
názor krajského súdu, ktorý vychádzal z iného skutkového stavu veci. Pre úplnosť žalovaný v úvode
odvolania uviedol i ďalšie skutočnosti, na základe ktorých má za to, že už nie je možné na uvedený spor
aplikovať právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici vyjadrený v zrušujúcom uznesení. Žalobkyňa

v podanom odvolaní voči predchádzajúcemu (prvému) rozsudku súdu prvej inštancie namietala najmä
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v neposkytnutí práva na záverečnú reč a
tiež nesprávne zistený skutkový stav veci a s tým súvisiace nesprávne vyvodené právne závery súdu
prvého stupňa. Uznesením krajský súd obom odvolacím námietkam žalobkyne vyhovel, pričom však
žalovaný s odôvodnením vo vzťahu k odvolacej námietke nesprávne zisteného skutkového stavu v

celom rozsahu nesúhlasí, pričom uviedol svoje dôvody. Konštatoval, že odôvodnenie odvolacieho súdu
nie je v súlade so zisteným skutkovým stavom a ide o svojvoľné, ničím nepodložené a neodôvodnené
vyhodnotenie dôkazov. Zvýraznil, že žalobkyňa v konaní nikdy nepreukázala, že by mali existovať dve
pôžičky poskytnuté v rovnaký deň, pričom i podľa aktuálnej judikatúry nie je možné akékoľvek výbery
uskutočnené zo strany žalovaného z účtu žalobkyne považovať automaticky za poskytnutie pôžičiek, a

to i s ohľadom na následne vykonané dokazovanie, v ktorom žalovaný preukázal a žalobkyňa potvrdila,
že žalovaný mal k účtu žalobkyne dispozičné oprávnenie, čo automaticky nemožno považovať za
poskytovanie pôžičiek. Teda v danom prípade tak došlo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu
a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalovaný finančné prostriedky z účtov žalobkyne vyberal
výlučne za účelom ich zhodnocovania (pričom k uvedenému sa žalovaný vyjadril v ďalšom obsahu

odvolania), pričom následne v ďalšom doplnenom dokazovaní žalobkyňa potvrdila, že dispozičné
oprávnenie žalovaný získal za účelom zhodnocovania jej finančných prostriedkov a nie za účelom
získavania pôžičiek od žalobkyne. V danom prípade tak došlo k zmene skutkového stavu veci v jednej zo
základnýchotázokdanéhokonania,nakoľkožalobkyňasvojetvrdeniaodôvodňovalanajmädispozičnýmoprávnením žalovaného k jej účtom, a teda pred uznesením krajského súdu tvrdila, že dispozičné
oprávnenie k účtom preukazuje poskytovanie pôžičiek, zatiaľ čo po vydaní uznesenia krajského súdu
(v novom dokazovaní) už tvrdila, že dispozičné oprávnenie žalovaný získal za účelom zhodnocovania

majetku žalobkyne. Z týchto okolností vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie (v poradí druhý) už
vychádza z iného skutkového stavu, aký existoval v čase vydania uznesenia krajského súdu, a teda
Okresný súd Zvolen nebo právnym názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici viazaný. V ďalšom
obsahu odvolania žalovaný namietal správnosť rozhodnutia a odôvodnia uznesenia Krajského súdu v
Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho. Zvýraznil, že žalovaný sa počas konania vyjadril, ako aj riadne

preukázal, že existuje písomná zmluva, kde bola riadne dohodnutá lehota splatnosti pôžičky a nikto
okrem žalovaného, jeho manželky a žalobkyne pri uzatvorení písomnej zmluvy v roku 2007 nevedel,
čomu nasvedčuje následné správanie pána S. N., ktorý podľa vlastných slov v roku 2016 musel zisťovať
pravdu, aby vedel, čo sa medzi žalobkyňou a žalovaným stalo (z čoho vyplýva, že nemohol potvrdiť
skutočnosti tak, ako ich uvádza v uznesení odvolací súd). Uvedené žalovaný v konaní riadne preukázal
e-mailovou komunikáciou žalovaného s S. N. zo dňa 20. 06. 2016 a 15. 07. 2016, v ktorej S. N. ako

odosielateľ potvrdil, že v roku 2016 začal pátrať po detailoch kúpnej zmluvy na prevod bytu vo L. a
vyplateniakúpnejcenyžalovanému,nakoľkotietoskutočnostimudoroku2016neboliznáme.Stakýmito
rozpormi vo svedeckých výpovediach sa však Krajský súd v Banskej Bystrici nevysporiadal, zjavné
rozpory medzi svedeckými výpoveďami a predloženými listinami neodstránil, a teda jeho záver nemôže
vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu veci, a teda záver odvolacieho súdu nemôže byť ani

pre súd prvého stupňa záväzný.

6. V ďalšom obsahu odvolania namietal žalovaný arbitrárnosť rozsudku Okresného súdu Zvolen,
zhrnul vykonané dokazovanie a poukázal na rozporuplnosť vykonaných dôkazov a tvrdení žalobkyne.
Zvýraznil, že ako dôkaz uzatvorenia ústnej zmluvy a dohody o ponechaní splatnosti pôžičky na vôli

žalovaného, žalobkyňa do konania predložila čestné vyhlásenie S. N. (brata žalovaného), podľa ktorého
žalobkyňa požičala žalovanému v roku 2007 sumu 5.800.000,- Sk. Takéto vyhlásenie však nesúvisí so
súdnym sporom, predmetom ktorého je preukázanie skutočnosti, či bola splatnosť pôžičky ponechaná
na vôľu žalovaného. O túto pôžičku požiadal žalovaný matku na kúpu svojho bytu na ul. H. XX/B, G. G.. Z
uvádzaného vyhlásenia tak jednoznačne nevyplýva, že čestné prehlásenia S. N. nepreukazujú splatnosť

pôžičky tak, ako to uvádza žalobkyňa v podanej žalobe. Q. čestného prehlásenia bola len skutočnosť,
že si žalovaný od žalobkyne finančné prostriedky v decembri 2007 požičal a účel poskytnutia finančných
prostriedkov, ktorý však s podanou žalobou nesúvisí. Následne súd na pojednávaní dňa 26. 02. 2019
vykonal ďalší dôkaz navrhnutý žalobkyňou, a to výsluch svedka S. N.. S. N. uviedol, že bol svedkom
rozhovoru, dohody medzi jeho mamou a bratom o tom, ako mama pomôže jeho bratovi s kúpením si

bytu v G. G., na ktorý potreboval od nej si požičať peniaze a dohodli sa na tom, že tie peniaze získa
takým spôsobom, že od matky kúpi byt a tie peniaze, ktoré by jej mal zaplatiť, si ponechá a za tie on
kúpi byt v G. G., pričom jej prisľúbil, že jej spätne vráti byt vo L., ktorý od nej odkúpil (viď zápisnica z
pojednávania zo dňa 26. 02. 2019). Zo svedeckej výpovede S. N. tak jednoznačne vyplýva, že tento
nikdy nepotvrdil, že by splatnosť pôžičky, ktorá je predmetom podanej žaloby, žalobkyňa ponechala

na vôli žalovaného, práve naopak, svedecká výpoveď nasvedčuje skôr dohodu medzi žalobkyňou a
žalovaným o splatení pôžičky vo forme vrátenia bytu. V prípade, ak teda Okresný súd Zvolen odôvodňuje
rozsudok okrem iného aj svedeckou výpoveďou pána S. N. v prospech žalobkyne, má žalovaný za to,
že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo následne zakladá
nesprávne právne posúdenie veci. Na druhej strane, žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie

tvrdil, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo dňa 28. 12. 2007 k uzatvoreniu písomnej Zmluvy, v
ktorej bola presne určená lehota splatnosti pôžičky, a to do 31. 12. 2011, a teda splatnosť pôžičky
nemohla byť ponechaná na vôľu žalovaného tak, ako tvrdí žalobkyňa. Písomná zmluva nebola nikdy zo
strany žalobkyne rozporovaná, prípadne spochybnená. Nakoľko z tejto písomnej zmluvy jasne vyplýva
lehotasplatnosti,rozsudokokresnéhosúdujezaloženýnanesprávnomprávnomposúdeníveci,nakoľko

súd nemôže určiť splatnosť pôžičky tam, kde táto bola medzi stranami jasne dohodnutá. Akékoľvek
rozporuplné tvrdenia svedka S. N. nemôžu podľa názoru žalovaného zakladať opačný názor.

7. V ďalšom obsahu odvolania žalovaný namietal absenciu riadneho odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom súd vôbec nehodnotil nanovo vykonané dôkazy

(predmetom ktorých je napríklad skutočnosť, že žalobkyňa potvrdila dispozičné právo žalovaného
k jej účtom za účelom zhodnocovania jej finančných prostriedkov, a teda sama poprela svoje
predchádzajúce tvrdenia o predchádzajúcich pôžičkách, ktoré mali byť vyjadrené súhrnne v písomnej
zmluve). Žalovaný tak považuje rozsudok Okresného súdu Zvolen za nedostatočne odôvodnený, ato i s poukazom na množstvo vykonaných dôkazov, ktoré však okresný súd žiadnym spôsobom
nehodnotí, neodôvodňuje ich vykonanie či nevykonanie, a teda žalovaný považuje rozsudok súdu
za arbitrárny, čo spôsobuje jeho nezákonnosť. V rozsudku okresného súdu absentuje i akékoľvek

odôvodnenie, na základe ktorých skutočností dospel okresný súd k tvrdeniam v ňom obsiahnutých,
nakoľko sama žalobkyňa počas konania svoje tvrdenia preukazujúce pôžičku vo výške 4.000.000,-
Sk menila podľa procesnej obrany žalovaného, čo podľa názoru žalovaného zakladá odvolací dôvod
spočívajúci v nesprávnom zistení skutkového stavu veci, na základe ktorého tak súd následne
dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie nezohľadnil dôkazy žalovaného

preukazujúce, že žalobkyňa nedisponovala dostatočným množstvom finančných prostriedkov na to,
aby mohla žalovanému poskytovať pôžičky v ňou uvádzanej výške, čím došlo k nesprávne zistenému
skutkovému stavu veci. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie uvádzala, že mala dostatok
finančných prostriedkov na to, aby žalovanému požičala do roku 2007 dokopy sumu 4.000.000,- Sk a
rovnako v roku 2007 ďalšiu pôžičku vo výške 5,8 mil. Sk, čo preukazovala predložením zmluvy o predaji
podniku, na základe ktorej mala nadobudnúť finančnú hotovosť v sume celkom 6,5 mil. SK. V tejto

súvislostižalovanýpoukázalnajednotlivévýdavkyžalobkyne,ktorésamažalobkyňaúčelovoopomenula
v konaní spomenúť, a ktoré opätovne žalovaný rozpísal v podanom odvolaní. Po uvedenom prehľade
príjmov a výdavkov žalobkyne učineným žalovaným v ďalšom obsahu odvolania žalovaný uviedol, že
peniaze si od žalobkyne požičal, aby ich mohol investovať do svojho podnikania. Z tohto dôvodu, keďže
nešlo o využitie peňazí na súkromné účely, chcel zmluvu uzatvoriť písomne, pričom jeho zákonnou

povinnosťou, ako konateľa obchodnej spoločnosti, je vedieť preukázať pôvod finančných prostriedkov
investovaných do rozvoja jeho podnikania. Z tohto dôvodu došlo k uzatvoreniu písomnej zmluvy.
Rozsudok okresného súdu však ani uvádzaný dôkaz v konaní nezohľadňuje, a teda v danom prípade
opätovne došlo k nevykonaniu nezohľadňuje, a teda v danom prípade opätovne došlo k nevykonaniu
navrhovaných dôkazov, ktoré majú podstatný vplyv pre rozhodnutie vo veci samej, čo opätovne zakladá

odvolací dôvod. Žalovaný nikdy nespochybnil, že by mu žalobkyňa finančné prostriedky poskytla, avšak
počas celého konania spochybňuje výlučne splatnosť pôžičky zo dňa 28. 12. 2007, nakoľko ako v konaní
žalovaný riadne preukázal, táto nebola ponechaná na vôli žalovaného. Ak teda Okresný súd Zvolen
rozsudok odôvodnil okrem iného i poukazom na konanie okresného súdu 5P/287/201 (neúplne uvedená
spisová značka - poznámka odvolacieho súdu), ide opätovne o svojvoľné závery súdu, nakoľko tieto

inak neodôvodnil, neuviedol, ktoré konkrétne časti tohto konania ho mali viesť k záveru na základe
ktorého rozhodol. Okrem už vyššie uvedeného žalovaný namietal i nesprávne právne posúdenie veci a
zvýraznil, že predmetom tohto súdneho konania o určenie času splnenia dlhu je určenie lehoty splatnosti
pôžičky a nie preukazovanie jej výšky. Vzhľadom na uvedené, ako aj na vykonané dokazovanie má za
to, že žalobkyňa túto skutočnosť v konaní nepreukázala, pričom však žalovaný zdôrazňuje najmä tú

skutočnosť, že okresný súd sa v konaní o určenie splatnosti pôžičky výškou pôžičky ani nemal zaoberať.
V tomto smere okresný súd ani nevykonával dokazovanie, avšak aj napriek uvedenému v rozsudku
ustálil výšku pôžičky, čo spôsobuje podľa názoru žalovaného nesprávne právne posúdenie. Ak mal
Okresný súd Zvolen za to, že je viazaný názorom Krajského súdu Banská Bystrica, a teda je povinný
rozhodnúť tak, ako to uviedol Krajský súd v Banskej Bystrici, nebol Okresný súd Zvolen oprávnený

rozhodnúť tak, že určil konkrétnu výšku pôžičky, keďže v celom rozsiahlom konaní absolútne nevykonal
jediný dôkaz preukazujúci výšku pôžičky. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na tvrdenia samotnej
žalobkyne, z ktorých vyplynulo, že na základe ústnej dohody sa so žalovaným dohodli, že jej pôžičku vo
výške kúpnej ceny za byt vráti prevodom jej bytu nezaťaženého hypotékou do jej výlučného vlastníctva,
uvedenú skutočnosť potvrdil aj S. N., brat žalovaného a syn žalobkyne, ktorý opakovane na pojednávaní

uvádzal, že mama s bratom boli dohodnutí na tom, že on jej spätne prepíše byť. Záverom žalovaný
uviedol, že lehota, ktorú žalobkyňa navrhla, ako termín vrátenia pôžičky, a to lehotu 90 dní, považuje
vzhľadom na výšku pôžičky za neprimeranú, s prihliadnutím na dobré mravy za neprimerane krátku.
Majetkové pomery spoločnosti AMS Design Studio, s. r. o., na ktoré žalobkyňa opakovane v konaní
pred súdom prvého stupňa poukazovala, nemožno stotožňovať s finančnou situáciou žalovaného, ako

fyzickej osoby. Žalovaný má tak za to, že prípadnú splatnosť pôžičky je nevyhnutné určiť i s prihliadnutím
na konanie žalobkyne, ktorá z vlastnej iniciatívy kontaktovala obchodných partnerov žalovaného (e-
mailom, ktorý je obsahom súdneho spisu), ktoré konanie žalovaný považuje i za konanie v rozpore
s dobrými mravmi, kedy žalobkyňa neoprávnene zasahovala do obchodných vzťahov žalovaného. V
prípade, ak teda žalobkyňa zasahovala do konania žalovaného, ktoré absolútne nesúvisí s predmetom

tohto sporu, žalovaný predpokladá, že sa rovnakého konania môže dopúšťať aj naďalej, a teda
žalobkyňa podľa názoru žalovaného bude mariť nakladanie s majetkom vo vlastníctve žalovaného a s
majetkom vo vlastníctve spoločnosti žalovaného. Žalovaný má tak dôvodné obavy, že to bude práve
žalobkyňa, ktorá žalovanému spôsobí možné nedodržanie lehoty splatnosti tak, ako to určil Okresnýsúd Zvolen v rozsudku, pričom zároveň má žalovaný za to, že uvedenú skutočnosť je nevyhnutné pri
určovanílehotysplatnostizohľadniť.Navrholpreto,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciezrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok zmenil tak,

že podanú žalobu v celom rozsahu zamietne. Zároveň navrhol, aby odvolací súd priznal žalovanému
trovy konania vo výške 100 %.

8. Odvolanie žalovaného bolo doručené žalobkyni cestou jej právneho zástupcu dňa 22. 09. 2020 s
možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

9. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním
doručeným okresnému súdu dňa 05. 10. 2020. Uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje
za správny, zákonný a nestotožňuje sa s hodnotením rozsudku zo strany žalovaného, ktoré žalovaný
uviedol do odvolania. Žalobkyňa nesúhlasí s tým, že sú tu dané odvolacie dôvody označené žalovaným
na druhej strane odvolania, pričom žalobkyňa zastáva názor, že predmetné dôvody nie sú v odvolaní buď

riadne špecifikované alebo vychádzajú iba z jednostranných a neopodstatnených vyjadrení a tvrdení
žalovaného opakovane v tomto konaní prezentovaných, ktoré sa merita sporu často týkajú iba veľmi
okrajovo a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Podstatou sporu v tomto súdnom konaní bolo
určenie času plnenia - vrátenia pôžičky. Žalovaný v bode 72. odvolania uviedol, že dokazovanie v
spore holo zamerané výlučne na preukázanie dohody o lehote splatnosti. Už len zo samotného obsahu

odvolania je zrejmé, že žalovaný nemá v citovanom výroku pravdu. Dokazovanie bolo v tomto súdnom
konaní v mnohých aspektoch zamerané jednak na množstvo iných otázok týkajúcich sa pôžičky zo
dňa 28. 12. 2007 vo výške 5.800.000,- Sk, ako je splatnosť danej pôžičky, a jednak aj na množstvo
iných vzťahov žalobkyne a žalovaného, resp. iné okolnosti a skutočnosti časovo, miestne či personálne
previazané na predmet sporu a strany sporu. Bol to však práve žalovaný, kto od začiatku tohto súdneho

konania pozornosť súdu odkláňal od podstaty sporu a snažil sa zamerať dokazovanie čo najďalej od
pôžičky označenej v žalobe. Žalobkyňa zvýraznila, že nič z tvrdenia o uzatvorení ústnej zmluvy o pôžičke
dňa 28. 12. 2007 nezmenila. K zmene tvrdenia by došlo vtedy, ak by žalobkyňa sprvu tvrdila, že v daný
deň bola uzatvorená iba jedna zmluva o pôžičke alebo práve jedna zmluva o pôžičke, alebo výlučne len
ústna zmluva o pôžičke, čo však žalobkyňa nikdy neurobila. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalovanému

požičala na základe ústnej zmluvy sumu 5.800.000,- Sk; keďže sa žalobkyňa v tomto konaní chcela
a chce domáhať určenia splatnosti danej pôžičky, druhou zmluvou o pôžičke sa žalobkyňa v žalobe
úplne prirodzene nezaoberala a bol to žalovaný, kto prvý v tomto súdnom konaní uviedol, že dňa 28.
12. 2007 došlo k uzatvoreniu písomnej zmluvy o pôžičke, čo následne žalobkyňa potvrdila a v rámci
procesnej obrany uviedla, že predmetná písomná zmluva sa netýka sumy 5.800.000,- Sk požičanej

žalovanému dňa 28. 12. 2007 podľa ústnej zmluvy o pôžičke, hoci ide o ten istý dátum. Žalobkyni v
čase podávania žaloby až do prečítania si príslušného podania žalovaného ani nenapadlo, že žalovaný
bude písomnou zmluvou o pôžičke, týkajúcej sa starých dlhov v sume 4.000.000,- Sk, preukazovať
či vyvracať úplne inú zmluvu o pôžičke na úplne inú sumu peňazí a tak danú zmluvu nezmienila ako
prvá, keďže sa netýka určenia splatnosti pôžičky v sume 5.800.000,- Sk, ktorá je jediná predmetom

tohto súdneho konania. Žalovaný v podanom odvolaní uvádza, že došlo k zmene skutkového stavu
veci v jednej zo základných otázok daného konania, nakoľko žalobkyňa svoje tvrdenia odôvodňovala
najmä dispozičným oprávnením žalovaného k jej účtom, a teda pred uznesením krajského súdu tvrdila,
že dispozičné oprávnenie k účtom preukazuje poskytovanie pôžičiek, zatiaľ čo po vydaní uznesenia
krajského súdu (v novom dokazovaní) už tvrdila, že dispozičné oprávnenie žalovaný získal za účelom

zhodnocovania majetku žalobkyne. Na uvedené tvrdenie žalobkyňa zvýraznila, že nezmenila v priebehu
tohto súdneho konania svoje tvrdenie ohľadne disponovania účtami žalobkyne žalovaným, žalobkyňa
uviedla, že pôžičky poskytovala žalovanému aj tým spôsobom, že súhlasila s tým, aby žalovaný z jej účtu
vyberal podľa svojho uváženia peniaze pre svoju potrebu, pričom žalobkyňa nevedela presne, kedy a
koľko si jej syn takto požičal výbermi peňazí z jej účtu a čo bol jeden z dôvodov, že žalobkyňa podpísala

písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 28. 12. 2007 na sumu 4.000.000,- Sk, o ktorej jej žalovaný povedal,
že ide o sumár pôžičiek poskytnutých žalobkyňou žalovanému v minulosti, pričom šlo predovšetkým o
pôžičky v podobe výberov peňazí z účtu žalobkyne - žalobkyňa sa nevyjadrovala k dohode so žalovaným
o tvrdenom zhodnocovaní peňazí, pričom išlo o úplne inú záležitosť. Pokiaľ sa týka otázky určenia lehoty
splatnosti pôžičky v sume 5.800.000,- Sk, samotný žalovaný v odvolaní opakovane uvádza dohodu o

vrátení bytu, ktorá je kľúčom k vyriešeniu danej otázky. Táto dohoda žalobkyne a žalovaného potvrdená
a preukázaná svedeckou výpoveďou S. N. je dohodou o spôsobe (forme) vrátenia pôžičky. Ide o spôsob
vrátenia pôžičky, ktorý žalobkyni v prítomnosti svedka S. N. navrhol samotný žalovaný a ktoré vrátenie
je veľmi jednoducho uskutočniteľné prevodom vlastníckeho práva k bytu z jeho súčasných vlastníkovna žalobkyňu s tým, že dôjde k vzájomnému započítaniu kúpnej ceny a pôžičky. Podstatnejším je, že
výpoveďou S. N. zo dňa 26. 02. 2019 bola nad všetky pochybnosti preukázaná okolnosť ponechania
splatnosti pôžičky na vôľu žalovaného. Daný svedok totiž uviedol, že: „Dohoda znela tak, že môj brat

vráti mame jej byt, prepíše ho na ňu a vráti jej pôžičku. Povedal, že to urobí o pár rokov, keď sa mu
začne dariť“. Obdobne sa daný svedok vyjadril na strane 16 tej istej zápisnice, keď uviedol, že žalovaný
žalobkyni „prisľúbil, že jej spätne vráti byt vo Zvolene, ktorý od nej kúpil, povedal, že tak urobí za pár
rokov, keď sa mu začne dariť, že rýchlo veci splatí a dá veci do poriadku“. Uvedené formulácie o „pár
rokov“ a „keď sa mu začne dariť“ jednoznačne znamenajú, že rozhodnutie o tom, či nastal čas vrátenia

pôžičky, bol ponechaný na rozhodnutie žalovaného, ako dlžníka, a nie žalobkyne, ako veriteľky. Berúc
do úvahy podstatu tohto sporu a správne zameranie dokazovania v tomto spore, žalobkyňa tvrdí, že
určenie lehoty splatnosti ústnej zmluvy o pôžičke, ktorá pôžička bola poskytnutá žalovanému žalobkyňou
dňa 28. 12. 2007 v sume 5.800.000,- Sk. tým spôsobom, že bola ponechaná na vôľu dlžníka, bolo
preukázané, a to vyššie citovanými výpoveďami svedka S. N.. V neposlednom rade takúto dohodu
preukazujú i nepriame dôkazy vrátane správania sa žalobkyne a žalovaného a tiež e-mail zo dňa 19. 06.

2016, v ktorom je uvedené, že žalovaný „v strednodobejšom horizonte bude riešiť aj prevod majetku“.
Žalobkyňa zvýraznila, že v celom konaní tvrdila a tvrdí, že špecifikácia výšky pôžičky podľa ústnej zmluvy
o pôžičke poskytnutej žalovanému dňa 28. 12. 2007 bola dojednaná odkazom na výšku kúpnej ceny
za predaj bytu (čo potvrdili svedkovia S. N. a I. N.), t. j. nebolo potrebné uviesť konkrétne číslo (sumu),
postačovalo uviesť konkrétny spôsob určenia výšky pôžičky, čo sa napokon i presne stalo - dôkazom

určitosti dojednania výšky a aj času pôžičky je samotný výber peňazí žalovaným zo dňa 28. 12. 2007
v presne dojednanej výške jednej jedinej sumy 5.800.000,- Sk po tom, čo bola daná suma pripísaná
na vkladnú knižku osobitne pre túto finančnú transakciu žalobkyňou zriadená. Teda nedošlo k dvom
výberom titulom dvoch pôžičiek, ale iba k jednému výberu - presne podľa ústne dojednanej zmluvy o
pôžičke na sumu 5.800.000,- Sk. Pokiaľ sa týka lehoty splatnosti uvedenej v rozsudku a jej súladnosti

s dobrými mravmi, žalobkyňa dodala, že v prípade realizácie dohody o spôsobe vrátenia pôžičky z
roku 2007 (t. j. vo forme vrátenia bytu ktorý podľa slov žalovaného z roku 2016 vlastne „skutočne patrí
mame“), je lehota 90 dní viac ako postačujúca, a to vrátane odstránenia záložného práva k danému
bytu z príslušného listu vlastníctva. Predpokladom toho je však záujem, vôľa a chcenie tak urobiť.
Zvýraznila, že hodnota daného bytu je v súčasnosti vyššia ako bola v roku 2007, a to v dôsledku rastu

cien nehnuteľností, a preto žalobkyňa predpokladá, že žalovaný jej nebude chcieť splniť záväzok z roku
2007. Potvrdením správnosti jej domnienky je neustále odsúvanie otázky vrátenia pôžičky žalovaným
či už v štádiu predsúdneho riešenia celej záležitosti ako aj v štádiu súdneho konania. Žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu na samotný odvolací návrh žalovaného uviedla, že v tejto
fáze konania už nie je možné, aby odvolací súd opätovne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a tomuto

vec vrátil na ďalšie konanie, ako sa toho domáha žalovaný v odvolaní, ale z dôvodu presvedčenia o
vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

10. Popri vyjadrení žalobkyne učinenom prostredníctvom právneho zástupcu žalobkyne sa k odvolaniu

žalovaného vyjadrila i samotná žalobkyňa písomným podaním zo dňa 02. 10. 2020. Uviedla, že jej syn,
žalovaný,neustálevosvojichpodaniachdoslovazahlcujesúdargumentmi,ktoréniesúpredmetomtohto
sporu. K podstatným argumentom, ktoré majú priamu súvislosť k predmetu žaloby, teda k podstatným
a priamym súvislostiam sa žalovaný odmieta vyjadriť. Žalobkyňa poukázala na daňové priznania
žalovaného, ktoré žalovaný predložil na základe vyzvania súdu, považovala za dôkazy kľúčové, ktoré

potvrdzujú tvrdenia žalobkyne, ktoré prezentovala počas celého konania, dokazujú, v akej fatálnej
finančnej situácii sa žalovaný v priebehu 6 rokov nachádzal, prečo, ako sám tvrdil v inom konaní na
súde, sa u nej svojej matky enormne zadlžoval a odkryl aj dôvody ako sa naakumulovala pôžička
4.000.000,- Sk. Išlo o obdobie, keď si žalovaný od žalobkyne masívne požičiaval, čo potvrdzujú nielen
daňové priznania žalovaného, ale i výpovede žalovaného v konaní o výživné pre syna žalovaného -

S. N.. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný za obdobie rokov 1999 až 2004 dosiahol na základe výpočtov,
ktoré sú podrobne uvedené v jej vyjadrení zo dňa 30. 07. 2020, hrubý celkový príjem za uvedené
obdobie 13.082,- Sk, čo po prepočítaní na 72 mesiacov znamená príjem 181,70 Sk, t. j. cca 6,- Eur
mesačne. Rovnakú výpovednú hodnotu majú i daňové priznania žalovaného za obdobie od 01. 01. 2005
do konca roka 2007. Mesačný príjem žalovaného na základe jeho daňových priznaní za toto obdobie

a ním uvádzaná výška životných nákladov preukázali, že pôžičky, ktoré si od matky napožičiaval v
predchádzajúcich rokoch, v danom období nedokázal splatiť. Práve z tohto dôvodu v roku 2007 uzavreli
písomnú zmluvu na pôžičku vo výške 4.000.000,- Sk, ako sumár predchádzajúcich pôžičiek (podrobný
výpočet s komentárom i za toto obdobie je vo vyjadrení žalobkyne zo dňa 30. 07. 2020). Ďalej sažalobkyňa vyjadrila k dôkazom o bankových účtoch žalovaného a opätovne zvýraznila, že napríklad z
priloženého výpisu z účtu z ČSOB je zrejmé, že až na ojedinelé výnimky všetky operácie na tomto účte
realizoval žalovaný S. N.. Vo svojom vyjadrení žalovaný správne uvádzal, že na účet v ČSOB vložil

a vybral rovnakú sumu, pričom však neuviedol, že úvodný vklad 3.000.000,- Sk neboli jeho finančné
prostriedky, ale boli to financie z predaja vydavateľstva žalobkyne. Z akého dôvodu by žalovaný vkladal
na účet svojej matky vlastné prostriedky 3.000.000,- Sk a následne ich vyberal, ani odkiaľ mal žalovaný
k dispozícii takúto sumu neuviedol. Práve uvedené dôkazy, daňové priznania žalovaného a bankové
účty žalovaného preukázali nielen to, že žalovaný bol na žalobkyni finančne závislý, ale demonštrovali

aj to, s akým prešpekulovaným a rafinovaným spôsobom zavádza súd doslova, keď sa prezentuje s
cudzími peniazmi na svojich vlastných účtoch s cieľom navodiť dojem, že bol de facto milionárom, ktorý
si vlastne nemusel vôbec požičiavať. Ďalej žalobkyňa sa vyjadrila k výpočtu žalovaného objasňujúcom
príjmy a náklady žalobkyne a uvedený označila za zavádzajúci a úplne nesprávny. Sama v ďalšom
obsahu vyjadrenia uviedla prehľad obratov, predajov a finančných operácií, z ktorých žalobkyňa mala
príjem v rozhodnom období. Preukazovala ním, že ku dňu 30. 03. 2000 jej na súkromnom účte v

ČSOB stále zostávalo 2.600.000,- Sk, ktoré sú premietnuté v ňom uvedenom minimálnom čistom príjme
7.187.057,- Sk, teda v už jej príjme po zaplatení nákladov spojených s nadštandardným vybavením
bytu, resp. jeho najväčších položiek vyčíslených žalovaným na sumu 500.000,- Sk, bez ktorých by byt
nemohol byť dňa 15. 05. 2000 skolaudovaný. Pokiaľ tak žalovaný podľa vlastných výpočtov uviedol, že
reálny zostatok finančných prostriedkov žalobkyne bol 2.852.777,- Sk, žalobkyňa uviedla ňou vypočítaný

zostatok finančných prostriedkov v sume 5.258.541,- Sk. Z uvedeného je zrejmé, že mala dostatok
finančných prostriedkov na to, aby synovi mohla v predmetnom období priebežne požičiavať, a to v
celkovej výške 4.000.000,- Sk. Naopak, žalovaný mal v rovnakom období, t. j. v priebehu rokov 1999 až
2007 priemerný mesačný príjem na úrovni 181,70 Sk mesačne, resp. 6,- Eur. Podrobne sa vyjadrila k
príjmom žalovaného na základe ním predložených daňových priznaní za roky 1999 až 2007 vo svojom

vyjadrení zo dňa 30. 07. 2020. Po tom, čo žalovaný v roku 2000 natrvalo odišiel od svojej prvej manželky
a svojho syna, týmto ponechal ich spoločný byt vo L., kompletné zariadenie a vybavenie dvojizbového
bytuaautomobil.Prenajalsi4-izbovýbyt,potrebovalhozrekonštruovať,kúpiťnábytokdo4izieb,vybaviť
kuchyňu kompletným zariadením a podobne, a to z príjmu 6,- Eur mesačne. Ďalej žalobkyňa uviedla,
že žalovaný neustále opakuje, že peniaze, ktoré z účtu žalobkyne vyberal na základe dispozičného

práva, neboli pôžičky, ale že išlo o zveľaďovanie financií žalobkyne a jej majetku na základe mandátnych
zmlúv. Téma mandátnych zmlúv nie je predmetom žaloby, ale žalobkyňa uviedla, že činnosť žalovaného,
ako mandatára, bola ukončená dňa 31. 12. 1999. Preto je otázne, na základe akých pokynov, akej
zmluvy tvrdil, že zhodnocoval majetok žalobkyne aj po dátume 31. 12. 1999, keď už nemal mandátnu
zmluvu. Na výzvu žalobkyne žalovanému zo dňa 08. 07. 2020, v ktorej ho žiadala, aby sa k tejto

téme písomne a zrozumiteľne vyjadril, žalovaný neodpovedal. Žalovaný tiež v odvolaní uviedol, že si
peniaze od žalobkyne požičal, aby ich mohol investovať do svojho podnikania. Keďže však nešlo o
pôžičku na súkromné účely, ale bola to investícia, vklad do žalovaného firmy AMS Design s. r. o., musel
zmluvu na 4.000.000,- Sk uzatvoriť písomne. Ako uviedol žalovaný, bola to jeho povinnosť plynúca zo
zákona pre konateľa obchodnej spoločnosti, aby vedel preukázať pôvod finančných prostriedkov. Na

pojednávaní však uviedol, že 4.000.000,- Sk mal na základe zmluvy o pôžičke a sumu 60.000,- Eur na
základetoho,žeboldisponentvkladnejknižky.Sumu60.000,-Euruviedol,ženezhodnocovalvprospech
žalujúcej strany, ale vložil ju do svojho podnikania, takže ju zhodnotil vo svoj prospech. Uvedené takto
uviedol na pojednávaní dňa 26. 02. 2010. Žalovaný sa tak teda jednoznačne vyjadril, že vložil do svojho
podnikania celú sumu 5.800.000,- Sk, avšak sám uviedol, že zmluvu do účtovníctva potreboval len na

sumu 4.000.000,- Sk, preto je otázne, či na sumu 1.800.000,- Sk už nepotreboval písomnú zmluvu
o pôžičke. Záverom zvýraznila, že žalovaný po podanom odvolaní upozorňuje tiež na dobré mravy,
poukazujúc na e-mail, ktorý žalobkyňa adresovala možnému kupcovi jeho firemného bytu. Žalobkyňa
uviedla, že práve v období januára 2019, keď predmetný firemný byt žalovaný predával, očakávala, že
z tržby za predaj bytu, v ktorej bude v rozhodujúcej výške aj pôžička, ktorú žalovanému poskytla, že

týmito vlastnými peniazmi žalovanej vyplatí zostatok hypotéky na byte E. ulici vo L.. Následne by tak
dodržal dohodu z roku 2007 a vrátil by žalobkyni - matke - jej byt nezaťažený hypotékou do jej výlučného
vlastníctva. Uvedené bola podmienka, že zmluvu o prevode vlastníctva bytu podpíše len za okolností, že
jej byt, ktorý jej syn vlastne zaplatil len na okamih, aby mu kúpnu cenu žalobkyňa obratom poskytla ako
pôžičku, prevedie opäť do jej výlučného vlastníctva. Reakciou na uvedené žiadal žalovaný od žalobkyne

(svojej matky), aby mu žalobkyňa zaplatila spätne nájomné vo výške 486,96 Eur za mesiac, za 10 rokov
dozadu, celkovo vo výške 57.948,24 Eur, a to si on odpočíta z ceny bytu. Pritom žalovaný zrejme v
súlade s dobrými mravmi jemu vlastnými zabudol, že predmetná miliónová pôžička bola bezúročná.Záverom žalobkyňa uviedla, že vo veku jej 75 rokov musí konštatovať, že žalovaný syn doslova speňažil
vo svoj prospech celý jej produktívny život.

11. Vyjadrenie žalobkyne učinené prostredníctvom jej právneho zástupcu, ako i vyjadrenie žalobkyne
samotnej bolo doručené žalovanému prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 07. 10. 2020 s
možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

12. Dňa 19. 10. 2020 bolo súdu prvej inštancie elektronicky doručené vyjadrenie žalovaného k

vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného. V úvode uvedeného žalovaný predovšetkým uviedol, že
s podaným vyjadrením žalobkyne v celom rozsahu nesúhlasí, v celom rozsahu zotrváva na podanom
odvolaní a na skutočnostiach v ňom uvedených. Reagoval na vyjadrenie právneho zástupcu o tom,
že z dôvodov argumentácie, týkajúcej sa odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, žalovaný napriek
uvedenému nepodal dovolanie voči uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18. 02. 2020.
Žalovaný uviedol, že s poukazom na ustanovenia Civilného sporového poriadku je potrebné prijať

záver, že uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie,
nie je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej. Z tohto dôvodu uznesenie krajského súdu nie je
rozhodnutím podľa CSP, voči ktorému je prípustné dovolanie. Ďalej sa žalovaný vyjadril ku skutkovým
tvrdeniam žalobkyne a s tým súvisiacim právnym posúdením. Má za to, že tvrdenia o tom, že žalovaný
„odkláňal“ dokazovanie od predmetu sporu, sú účelové a zavádzajúce. Žalovaný však zvýraznil, že

ide o absolútne irelevantné tvrdenia žalobkyne, ktoré nesúvisia s predmetom sporu. Ďalej vo vyjadrení
žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že nemenila ani svoje tvrdenia ohľadom dispozičného oprávnenia
k jej účtom zriadeným v prospech žalovaného, pričom však neuviedla, o ktoré jej konkrétne tvrdenia
sa jedná. Žalovaný poukázal napríklad na vyjadrenie žalobkyne zo dňa 18. 04. 2018, kde vo vzťahu
k dispozičnému oprávneniu žalobkyňa uviedla výlučne, že takýmto spôsobom údajne požičiavala

žalovanému finančné prostriedky a súdu za účelom preukázania poskytnutia finančných prostriedkov
vo výške 4.000.000,- Sk predkladá výpisy zo svojho účtu, kde mal žalovaný zriadené dispozičné
oprávnenie. Z uvádzaného tak vyplýva, že nakoľko žalobkyňa vo vzťahu k takto predloženému dôkazu
neuviedla,ženievšetkyvýberyavkladysapovažujúzapôžičky,prípadneneoznačilakonkrétnefinančné
operácie, ktoré by mali byť pôžičkami žalovanému, je zrejmé, že na začiatku prebiehajúceho súdneho

konania uvádzala, že všetky finančné operácie, ktoré žalovaný uskutočnil, sú pôžičkami, čo si údajne
ohraničili písomnou zmluvou o pôžičke zo dňa 28. 12. 2007, ktorú žalovaný predložil od konania
ako dôkaz preukazujúci skutočnosť, že žaloba nie je opodstatnená. Žalovaný však od začiatku tohto
konania tvrdil, že dispozičné oprávnenie mal zriadené z dôvodu zhodnocovania finančných prostriedkov
a tiež z dôvodu, aby zabezpečoval žalovaný aj chod životných potrieb žalobkyne tak, ako to uviedol

žalovaný aj v záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 14. 08. 2020. V prípade, ak žalobkyňa
počas konania tvrdila, že suma 4.000.000,- Sk bola akýmsi ohraničením predchádzajúcich pôžičiek, bola
zároveň povinná svoje tvrdenie preukázať. Žalobkyňa svoje tvrdenie opierala o dispozičné oprávnenie
k jej účtom, čo však následne zmenila a tvrdila, že dispozičné oprávnenie získal žalovaný aj za
účelom zhodnocovania finančných prostriedkov a z dôvodu, aby zabezpečoval aj chod životných potrieb

žalobkyne. Žalobkyňa pritom však už neuviedla, ktoré finančné operácie by mali predstavovať sumu
4.000.000,- Sk. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k jej tvrdeniam o tom, že v
prípade písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 28. 12. sa nejedná o pôžičku, ktorej určenie splatnosti je
predmetom tohto konania. Pokiaľ sa jedná o výpoveď žalovaného a svedka S. N., žalobkyňa podľa
názoru žalovaného opakovane vytrhla tvrdenia žalovaného z ich celého kontextu, kedy uvedená časť

pojednáva o výpovedi svedka Martina Sotníka a z odseku 21 podaného odvolania žalovaného tak
jednoznačne vyplýva, že predmetom rozhovoru, ktorého sa zúčastnil uvádzaný svedok, nebola ani
výška pôžičky, resp. jej splatnosť, výška. Z rozhovoru len vyplynulo, že žalobkyňa požičala žalovanému
peniaze vo výške a spôsobom, ktorý určia následne. K takémuto následnému určeniu zároveň aj došlo
tak, ako je uvedené v samotnej písomnej zmluve o pôžičke, zo dňa 28. 12. 2007, ktorú žalovaný

predložil do konania. Následne žalobkyňa uvádza, že v prípade dohody o vrátení bytu má ísť len o
spôsob (formu) vrátenia pôžičky, pričom v konečnom dôsledku by malo dôjsť len k akémusi započítaniu
kúpnej ceny za byt a pôžičky. Takéto skutočnosti žalobkyňa nikdy v konaní netvrdila, počas celého
konania tvrdila, že došlo k dohode, že žalovaný žalobkyni vráti byt, nie, že započíta kúpnu cenu bytu
s pôžičkou. Opakovane tak ide o tvrdenia žalobkyne, ktoré účelovo mení počas konania podľa toho,

čo žalovaný v konaní riadne preukázal. Takéto nové tvrdenie žalobkyne tak je len výsledkom toho, že
žalovaný v podanom odvolaní riadne preukázal, že žalobkyňa nikdy nepreukázala existenciu dohody
o ponechaní splatnosti na vôli žalovaného. Žalobkyňa však aj sama vo vyjadrení uvádza, že spôsob
daného vyrovnania medzi žalobkyňou a žalovaným bol dohodnutý vo forme vrátenia bytu, a teda zuvádzaného je zrejmé, že nedošlo k dohode o vrátení sumy 5.800.000,- Sk s ponechaním splatnosti
na vôli žalovaného tak, ako to žalobkyňa tvrdí v podanej žalobe. Ďalej sa žalovaný vyjadril k časti
vyjadrenia žalobkyne samotnou žalobkyňou. V tejto súvislosti z výpočtom príjmov a výdavkov žalobkyne

obsiahnutých v samotnom vyjadrení žalovaný dal do pozornosti vyjadrenie žalobkyne zo dňa 02. 06.
2020, príloha „Moje príjmy od roku 1998 do roku 2007“, kde vyčíslila celkový sumár príjmov žalobkyne
od roku 1998 do konca roka 2007 na 12.981.100,- Sk. Vo vyjadrení zo dňa 30. 07. 2020 žalobkyňa
uvádza, že bola súdom vyzvaná, aby sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného zo dňa 01. 07. 2020 a aby
uviedla ďalšie skutočnosti a označila ďalšie dôkazy na preukázanie jej tvrdení. Žalobkyňa tak predložila

do konania ďalšie dôkazy, na základe ktorých zmenila svoje tvrdenia tak, že uviedla sumár čistých
príjmov žalobkyne dosiahnutých vlastnou prácou za obdobie 1997 až 2007 na sumu 4.584.791,- Sk,
ktoré pozostávali z príjmu a ako zamestnanca (šéfredaktorka Žurnál), ďalej z príjmu žalobkyne ako
šéfredaktorky Zvolenských novín, starobný dôchodok v priemernej mesačnej výške mesačne 9.000,- Sk
od roku 1999 do roku 2007 a z príjmu z predaja rodinnému domu Okál v roku 2002 vo výške 2.500.000,-
Sk. Žalobkyňa tak vyššie uvádzaným porovnaním tvrdení žalobkyne poukazuje na to, že najskôr účelovo

tvrdila, že celkový sumár jej príjmov bol 12.981.100,- Sk, a následne po predložení nových dôkazov na
základe výzvy súdu uviedla, že celkový sumár jej príjmov bol 4.584.791,- SK + 2.602.266,- Sk. Rozdiel
v príjmoch, tak ako ich žalobkyňa predkladala súdu počas konania oproti príjmom, ktoré žalobkyňa
preukázala na základe nových predložených dôkazov, je tak suma vo výške 5.794.032,- Sk. V ďalšom
sa vyjadroval žalovaný k tvrdeným investíciám do nadštandardnej výbavy bytu na E. ulici a poukázal

na výdavky žalobkyne číselne a položkovito vyjadrené. Uviedol, že po odpočítaní sumy 4.000.000,- Sk
(o ktorej žalobkyňa tvrdí, že je akýmsi sumárom predchádzajúcich pôžičiek poskytnutých žalovanému,
čo v konaní nepreukázala), tak žalobkyni zostalo celkom 812.541,- Sk na obdobie 110 mesiacov, t. j.
obdobie od roku 1998 (konkrétne od prijatia poslednej splátky kúpnej ceny za predaj budovy na ulici
P., L.) až do 31. 12. 2007, a teda nie tak, ako uvádza žalobkyňa vo svojom vyjadrení 96 mesiacov,

čo predstavuje sumu zaokrúhlene 7.386,73 Sk na mesiac, t. j. 242,85 Sk na deň. Nakoľko táto suma
7.386,- Sk mala žalobkyni pokryť predpokladané výdavky, je podľa názoru žalovaného tak zrejmé, že
žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by disponovala dostatočným množstvom finančných prostriedkov
na poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému vo výške 4.000.000,- Sk a ďalších 5,8 miliónov tak,
ako to však žalobkyňa v konaní účelovo tvrdí. Vo vzťahu k vyčísleniam príjmov žalobkyne žalovaný v

Ďalšom zotrval na svojich dovtedajších vyjadreniach a najmä na výpočtoch uvádzaných v samotnom
odvolaní. Opätovne poukázal na skutočnosť, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, a teda na jej
vznik je nevyhnutné odovzdanie finančných prostriedkov, a teda akékoľvek tvrdenia o tom, že finančnými
prostriedkami veriteľ disponoval, sú absolútne irelevantnými. V prípade preukázania vzniku zmluvy o
pôžičke je nevyhnutné preukázať, že k odovzdaniu finančných prostriedkov aj reálne došlo. K tvrdeniam

žalobkyne ohľadom jej konania vo vzťahu k predaju bytu vo vlastníctve spoločnosti žalovaného žalovaný
súdu len zdôraznil, že žalobkyňa nemá oprávnenie akýmkoľvek spôsobom zasahovať do obchodných
vzťahov žalovaného. Žalobkyňa sama prezentuje, že tak robila z dôvodu, že išlo o jej finančné
prostriedky, ktoré boli do podnikania vložené, čo však len potvrdzuje tvrdenia žalovaného uvádzané v
odvolaní, nakoľko ak žalobkyňa počas konania tvrdí, že žalovanému poskytla okrem iného aj finančné

prostriedky vo výške 4.000.000,- Sk, je možné predpokladať, že každú finančnú operáciu žalovaného
bude mariť z dôvodu, že podľa jej názoru ide o jej finančné prostriedky, a teda o jej oprávnenie mariť
obchody žalovaného. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

13.Vyjadreniežalovanéhokvyjadreniužalobkynebolodoručenéžalobkyniprostredníctvomjejprávneho
zástupcu dňa 20. 10. 2020.

14. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila podaním zo dňa 28. 10. 2020. Poukázala na
elektronickú komunikáciu jej so žalovaným z júna 2016 týkajúcich sa prevodu vlastníctva k bytu, v ktorom

okrem iného žalovaný zvýraznil, že je „šialené“ žiadať, aby vyporiadal vlastníctvo bytu zo dňa na deň,
a tiež uviedol, že zrejme prehodnotí, že v strednodobejšom horizonte bude riešiť aj prevod majetku.
Taktiež poukázala na zápisnicu z pojednávania a výpoveď svedka S. N. zo dňa 26. 02. 2019, ktorý
uviedol: „Neskôr som svojmu bratovi telefonoval s otázkou, kedy príde podpísať čestné prehlásenie
a môj brat mi povedal, že on nespochybňuje to, že byt patrí mame, že po porade s právnikom bude

mlčať. Ak budeme na neho naliehať, aby byt vrátil, tak prestane byt splácať, banka ho zoberie a mama
skončí na ulici.“ Podľa žalobkyne sa žalovaný priznal o svojom konaní a svojich zámeroch v uvedených
mailoch a uviedol tak objektívnu pravdu, i keď sa počas celého konania odmieta priamo vyjadriť. Exaktne
píše o tom, za akých okolností sa stali spoločne so svojou manželkou I. papierovými vlastníkmi bytuna E. ulici. Žalovaný vo svojom e-maile priznáva a potvrdzuje i to, že medzi nimi bola dohoda o tom,
že platbu za byt na E. ulici rovnajúcu sa kúpnej cene bytu, t. j. 5.800.000,- Sk žalovanému žalobkyňa
poskytneakopôžičkuzapodmienok,žejužalobkynivstrednodobejšomhorizontevrátibytdovlastníctva

žalobkyne, a to v čase, keď sa mu bude dariť, keď bude môcť. Žalovaný splatnosť definoval tak, že
to urobí v strednodobom horizonte. V ďalšom obsahu vyjadrenia žalobkyňa opätovne poukazovala na
predchádzajúce vyjadrenia a na týchto zotrvala.

15. Vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovaného bolo doručené žalovanému.

16. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 23. 11. 2020, pričom uviedol, že
žalobkyňa uvádza niekoľko svojich tvrdení, pričom v prevažnej časti ide o tvrdenia, vyjadrenia a dôkazy,
ktoré do konania pred súdom prvej inštancie nepredložila, a teda ide o nové dôkazy. Poukázal na
ust. § 366 CSP a uviedol, že má za to, že odvolací súd by na uvedené prihliadať nemal, a teda
by sa s nimi v rámci odvolacieho konania ani nemal zaoberať. Vo svojom ostatnom vyjadrení sa

žalobkyňa rozsiahlo venuje majetku, ktorý je práve vo vlastníctve spoločnosti žalovaného, pričom
žalovaný opätovne dal do pozornosti, že majetok vo vlastníctve spoločnosti nie je predmetom tohto
konania a zároveň ani nepreukazuje akékoľvek majetkové pomery žalovaného. Zotrval na argumentácii
a prednesoch obsiahnutých v odvolaní ako aj na odvolacom návrhu.

17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario a napadnutý rozsudok ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

19. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že v súdenej veci o určenie času splatnosti pôžičky 192.524,73
Eur (pôvodne 5.800.000,- Sk) v danom konaní bol odvolaciemu súdu predložený na rozhodnutie v

poradí druhý rozsudok ktorým súd prvej inštancie vo veci rozhodol. Predchádzajúci rozsudok Okresného
súdu Zvolen č. k. 12C/1/2018-383 zo dňa 22. 03. 2019, ktorým bola žaloba žalobkyne v celom rozsahu
zamietnutá, bol v dôsledku odvolania žalobkyne odvolacím súdom zrušený a vec bola vrátená súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ust. 389 ods. 1
písm. b/ CSP a písmeno c/ CSP, pričom súdu prvej inštancie vytkol závažnú procesnú vadu spočívajúcu

v nesprávnom procesnom postupe v rámci vykonávania dokazovania, vyhlásenia procesu dokazovania
za skončené a (ne)udelenia práva sporovým stranám na prednes záverečných rečí.

20. Zároveň odvolací súd v predchádzajúcom odvolacom konaní konštatoval i nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie zisteného zo skutkového stavu a v uvedenom odvolací súd

vzhliadol dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 2 písm. c) CSP.

21. V odôvodnení predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolací súd zvýraznil rozdiel medzi
právnou úpravou času plnenia na výzvu veriteľa v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka a § -om
564 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje čas splnenia (záväzku) ponechaný na vôli dlžníka. V

súdenej veci je predmetom konania žaloba žalobkyne o určenie času splnenia, resp. splatnosti pôžičky,
pričom žalobkyňa v podanej žalobe tvrdila existenciu ústnej zmluvy o pôžičke zo dňa 28. 10. 2007
na sumu 5.800.000,- Sk, ktorej čas splatnosti žiadala určiť súdnym rozhodnutím a na preukázanie
reálneho odovzdania (poskytnutia) uvedenej pôžičky žalobkyňou žalovanému, predložila dôkaz o
výbere sumy 5.800.000,- Sk žalovaným z účtu žalobkyne. Vykonaným dokazovaním, predkladanými

dôkazmi, žalobkyňa súdu prvej inštancie preukazovala ústnu dohodu medzi žalobkyňou a žalovaným
o tom, že finančné prostriedky - poskytnuté bankou žalovanému titulom hypotekárneho úveru, avšak
poukázanénaúčetpriamožalobkyni-žalobkyňaobratomumožnila čerpať(„vybraťzúčtu“)žalovanému.
Skutočnosť,žežalobkyňaposkytlažalovanémucelúkúpnucenuzabyt,ktorájejbolabankoupoukázaná
na účet titulom plnenia z hypotekárneho úveru poskytnutého žalovanému, žalovaný v predmetnom

konaní nespochybnil; žalovaný nerozporoval, že výber sumy 5.800.000,- Sk z účtu žalobkyne učinil
práve on.22. V rámci svojej procesnej obrany však žalovaný tvrdil, že suma 5.800.000,- Sk, ktoré z účtu žalobkyne
dňa 28. 12. 2007 vybral, sa viaže k odlišnej, písomne dohodnutej pôžičke, resp. zmluve o pôžičke z
totožného dňa, avšak znejúcej na sumu 4 000 000,- Sk. Takáto písomná zmluva o pôžičke zo dňa 28.

12. 2007 vo svojom obsahu upravuje i dátum splatnosti pôžičky vo výške 4 000 000. Sk a to do 31. 12.
2011. Žalovaný mal tak v celom konaní za to, že súd v predmetnom konaní už splatnosť pôžičky (dlhu)
určiť nemôže, nakoľko táto už bola dohodnutá v písomnej zmluve o pôžičke a to dňom 31. 12. 2011.

23. Podľa ust. § 563 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý,

ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
24. Podľa ust. § 564 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ak je čas plnenia ponechaný na vôli
dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.

25. Odvolací súd, tak ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, zvýrazňuje, že v prípade, ak je čas

plnenia ponechaný na vôli dlžníka (v zmysle ust. § 564 zák. č 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ďalej
aj len „OZ“), tak ako to tvrdí žalobkyňa v súdenej veci, uvedené je spravidla vyjadrené a dohodnuté medzi
zmluvnými stranami spôsobom, že dlžník bude plniť „keď bude môcť“, „keď bude mať“ a pod.. V takom
prípade nemožno postupovať podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka (čas plnenia na výzvu veriteľa),
ktorý bezprostredne predpokladá absenciu akejkoľvek právnej skutočnosti určujúcej splatnosť dlhu.

26. Na základe takejto dohody o čase (s)plnenia ponechanom na vôli je dlžníka, je dlžník oprávnený
splniť svoj dlh kedykoľvek po jeho vzniku a veriteľ je pod hrozbou omeškania povinný riadne ponúknuté
plnenie prijať. Neprichádza preto do úvahy plnenie dlžníka, ktoré by bolo možné legitímne odmietnuť
ako predčasné. Veriteľ však ani nie je za daných okolností oprávnený domáhať sa plnenia záväzku

od dlžníka a jeho prípadná žiadosť o plnenie (§ 563 OZ) by bola bez akýchkoľvek právnych účinkov
vo vzťahu k splatnosti dlhu. V prípade záväzku, ktorého čas plnenia je ponechaný na vôli dlžníka je
charakteristické to, že dlžník sa sám rozhodne, kedy bude plniť a veriteľ je povinný to rešpektovať,
pokiaľ sa skôr nedomohol určenia splatnosti dlhu rozhodnutím súdu. Za predpokladu, že dlžník sa
nerozhodol splniť dlh, ktorého splatnosť bola dohodu ponechaná na jeho vôli, považuje sa tento dlh

za nesplatný. Veriteľ sa pritom nemôže úspešne domáhať samotného plnenia a prípadnej žalobe v
zmysle § 137 písm. a/ CSP na plnenie musí nevyhnutne predchádzať osobitné súdne konanie o určenie
splatnosti dlhu. Veriteľ sa tak môže osobitným návrhom proti dlžníkovi domáhať, aby bol čas plnenia
určený rozhodnutím súdu. Právoplatným rozsudkom určená splatnosť dlhu je následne pre účastníkov
záväzná a vymedzuje predovšetkým omeškanie dlžníka ale aj moment actio nata vo vzťahu k veriteľovi,

ktorý sa môže žalobou na plnenie efektívne domáhať uspokojenia svojej splatnej pohľadávky, o ktorej
splatnosti bolo súdom rozhodnuté. Rozsudok súdu, ktorým je určený čas plnenia podľa § 564 OZ
má konštitutívny charakter vo vzťahu k splatnosti dlhu. Žalovaný dlžník nie je ešte v čase vyhlásenia
rozsudku povinný plniť a táto povinnosť mu vznikne až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia. Pre
stanovenie času plnenia súdom vymedzuje pritom Občiansky zákonník dve osobitné kritériá. Splatnosť

dlhu určí súd podľa okolností prípadu, ktoré môžu byť relevantné z hľadiska predmetu a obsahu záväzku
dlžníka a sú nevyhnutne vždy individuálne pri zohľadnení reálnych dôvodov, ktoré účastníkov pôvodne
viedli k ponechaniu času plnenia na vôli dlžníka. Druhým zákonným kritériom je súlad určeného času
plnenia s dobrými mravmi. Konanie o určenie splatnosti musí predchádzať žalobe na plnenie a súd v
ňom ako prejudiciálnu otázku rieši iba otázku existencie a platnosti dohody účastníkov, ktorou bol čas

plnenia ponechaný na žalovanom dlžníkovi. Hmotnoprávne posúdenie pohľadávky veriteľa súdu v tomto
konaní neprináleží. Právo domáhať sa, aby súd rozsudkom určil splatnosť dlhu, je nepremlčateľné a
dlžník nemôže v konaní prostredníctvom námietky premlčania docieliť, aby súd žalobu zamietol a v
konečnom dôsledku splatnosť dlhu neurčil. Právo domáhať sa určenia splatnosti dlhu totiž vo svojej
podstate nie je právom majetkovým, ale aj z povahy veci a nevyhnutnosti zachovania princípu rovnosti

medzi účastníkmi záväzkového vzťahu.

27.Pokiaľsatedavpredmetnejveci, vpredmetomtypekonania, žalobkyňadomáhalaurčeniasplatnosti
dlhu,súdprepožadovanérozhodnutieovecimalprejudiciálneriešiťotázkuexistencieaplatnostidohody
účastníkov, ktorou bol čas plnenia ponechaný na žalovanom. Žalobkyňa súdu preukazovala a odvolací

súd má v zhode so záverom súdu prvej inštancie za to, že bolo dostatočne preukázané, že pokiaľ ide
o sumu 5.800.000,- Sk, žalovaný zo súhlasom žalobkyne predmetnú sumu z účtu žalobkyne vybral,
pričom uvedená konkrétna suma predstavovala kúpnu cenu za byt prevádzaný kúpnou zmluvou zo
žalobkyne(akopredávajúcej) nažalovaného(akokupujúceho),pričommedzisporovýmistranami nebolspor o tom, že výber finančných prostriedkov žalovaným z účtu žalobkyne nebol mienený s úmyslom,
aby si žalovaný predmetné finančné prostriedky ponechal, avšak zmluvné strany sa zhodli na tom, že
žalovaný je, resp. bude povinný finančné prostriedky žalobkyni vrátiť.

28. V rámci procesnej obrany žalovaný však tvrdil, že výber finančných prostriedkov ním realizovaný
z účtu žalobkyne, sa vzťahuje výlučne k písomnej zmluve o pôžičke zo dňa 28. 12. 2007; uvedená
písomná zmluva o pôžičke predstavuje podľa tvrdení žalovaného titul, na základe ktorého výber sumy
5.800.000,- Sk realizoval a tvrdí, že čas plnenia bol medzi zmluvnými stranami dohodnutý priamo v

obsahu písomnej zmluvy o pôžičke a to dňom 31. 12. 2011. Uvedená procesná obrana žalovaného
má však vážne logické vady a podľa záverov odvolacieho súdu nemôže obstáť ako dôvodná, keďže
výška poskytovaných finančných prostriedkov, t. j. reálne poskytnuté plnenie žalobkyňou žalovanému,
nie je totožné so špecifikáciou písomnej pôžičky zo dňa 28. 12. 2007, na ktorú v rámci obrany žalovaný
poukazuje. Písomná pôžička znie na sumu 4 000 000 Sk, žalovaný naproti tomu realizoval výber z
účtu žalobkyne vo výške 5.800.000,- Sk a nijakým logickým, presvedčivým, či aspoň akceptovateľným

spôsobom súdu nevysvetlil rozpor reálneho plnenia, od ním označeného písomného titulu (písomnej
zmluvy o pôžičke zo dňa 28. 12. 2007). K tejto otázke žalovaný argumentoval, že finančné prostriedky
poskytnuté žalobkyňou a čerpané žalovaným z jej účtu potreboval a použil ako vklad v rámci
podnikateľskej činnosti spoločnosti žalovaného, prípadne pre svoje podnikateľské aktivity, a preto bolo
jeho zákonnou povinnosťou z dôvodu vedenia účtovníctva zaevidovať príjem a použitie finančných

prostriedkov do účtovníctva podnikateľského subjektu žalovaného na základe zákonného titulu, t. j.
písomnej zmluvy o pôžičke znejúcej na sumu 4 000 000 Sk. Žalovaný však z účtu žalobkyne vybral
sumu 5.800.000,- Sk a o rozdiele medzi sumou, na ktorú písomná pôžička znela, a reálne čerpanými
finančnými prostriedkami tvrdil, že ho rovnako použil na podnikateľskú činnosť. Uvedené tvrdenie a
obrana žalovaného však postráda akékoľvek logické zdôvodnenie, nakoľko sám tvrdí, že pre použitie

finančných prostriedkov pre podnikateľské účely je v zmysle Zákona o účtovníctve povinný dokladovať
vklad finančných prostriedkov, resp. príjem finančných prostriedkov do účtovníctva spoločnosti, ale konal
tak len do výšky 4 000 000. Sk a čo do výšky 1.800.000,- Sk si však, na rozdiel od vlastných tvrdení,
zákonom vyžadovanú povinnosť už plniť nemusel, resp. nesplnil. Žalovaný pritom zároveň vlastnou
výpoveďou učinenou na pojednávaní vylúčil, že by zodpovedajúcu časť finančných prostriedkov, t.j. čo

do výšky 1.800.000,- Sk (60.000,- Eur), zhodnocoval v prospech žalobkyne (viď výpoveď žalovaného
na pojednávaní konanom Okresným súdom Zvolen dňa 26. 02. 2019: „túto sumu som nezhodnocoval
v prospech žalujúcej strany, vložil som ich do svojho podnikania, takže som ich zhodnotil vo svoj
prospech“ ... „Mali sme na základe toho dohodnutú pôžičku. Naša pôžička hovorí o tom, že si požičiam
a zaplatím 4 milióny Sk z vkladnej knižky. Z vkladnej knižky žalujúcej strany som vybral 5, 8 milióna SK,

Žalujúcastrana-mojamatkaotomvedela.Peniazesomvložildopodnikania,keďtomámkonkretizovať,
boli preinvestované v rámci tohto bytu. Keď hovoríme o tom byte, ktorý je vzorovým bytom mojej firmy“).
Predmetná procesná obrana a argumentácia žalovaného má vážne rozpory a dostatočne logicky a
presvedčivo nevysvetľuje existujúci skutkový stav spočívajúci v poskytnutí finančných prostriedkov z
účtu žalobkyne vo výške 5.800.000,- žalovanému, pričom medzi sporovými stranami nebol spor o tom,

že čo do základu, boli predmetné finančné prostriedky poskytnuté titulom pôžičky.

29. Naproti tomu logický a racionálny základ o (dôvode) existencii dvoch zmluv o pôžičke (jednej
ústnej a jednej písomnej), má zdôvodnenie žalobkyne (písomné vyjadrenie žalobkyne zo dňa 18. 04.
2018 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 19. 03. 2018): „K požičaniu 5 800 000,- Sk dňa 28. 12. 2007

došlo na ďalšie žiadosti a prosby žalovaného a to po tom, čo som „x rokov“ žalovanému požičiavala
- vždy na základe jeho žiadosti a prosieb s tým, že mi pôžičky vráti, podľa svojich možností, keď sa
mu začne dariť. Zmluvu na 4 000000,- Sk mi môj syn sám predložil, aby sme takouto formou ohraničili
vyššie spomínané predchádzajúce pôžičky. Tým sa jasne oddelili pôvodné mnohé pôžičky (vlastne boli
zosumarizované do jednej sumy, od novej pôžičky v sume 5 800 000,- Sk.... „Až keď som už na

konci roku 2007 nedisponovala takou hotovosťou, ktorú odo mňa žiadal, navrhol spôsob, ako by som
mu mohla poskytnúť pôžičku prostredníctvom prevodu môjho vlastného bytu do vlastníctva žalovaného
a jeho manželky. Na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytu mu banka poskytla hypotekárny úver,
ten bol zaplatený mne v podobe ceny za byt a ja som mu dané peniaze následne požičala. A teraz som
v situácii, že nevlastním ani byt a nemám ani peniaze, ktoré som zaň získala ako kúpnu cenu, a ktoré

som následne v celom rozsahu 5 800 000,- Sk žalovanému na základe našej ústnej dohody požičala.“

30. Vykonané dokazovanie - najmä výpovede žalobkyne, žalovaného a svedka S. N. svedčí o existencii
dvoch zmluv o pôžičke - a to písomnej zo dňa 28. 12. 2007 na sumu 4 000 000,- Sk s určením termínusplatnosti do 31. 12. 2011 a ústne dojednanej zmluvy o pôžičke sumy 5 800 000,- Sk s časom splatnosti
ponechanom na vôli dlžníka, teda žalovaného. Tvrdeniam žalobkyne o dohode o ponechaní splatnosti
na vôli dlžníka (žalovaného) dostatočne presvedčivo a vo všetkých logických súvislostiach prisvedčuje

výpoveď svedka - brata žalovaného S. N., ktorý vo svojej výpovedi opakovane svedčil o existencii
dohody medzi žalobkyňou a žalovaným o tom, že žalobkyňa prevedie na žalovaného byt na E. ulici vo
L., v ktorom reálne býva; okrem prevodu vlastníckeho práva k bytu žalovanému navyše poskytne i celú
bankou poskytnutú výšku finančných prostriedkov titulom kúpnej ceny za byt z hypotekárneho úveru a
žalovaný finančné prostriedky použije pre svoju potrebu - na zhodne tvrdenú kúpu bytu v G. G. na H.

ulici. Z okolností dokazovaním zistených v konaní je zrejmé, že v prípade prevodu vlastníctva k bytu na
E. ulici vo L. sa nejednalo o bezodplatný prevod nehnuteľností z matky na syna; v dôsledku uvedeného
dohodnutého prevodného procesu bolo v konaní nad všetky pochybnosti preukázané, že žalovanému
svedčalo i vlastnícke právo k bytu, v ktorom matka býva, a zároveň so súhlasom žalobkyne (matky)
vybral i celú výšku bankou poskytnutej kúpnej ceny za byt formou hypotekárneho úveru (doklad o výbere
hotovosti 5 800 000,- Sk Ing. S. N. na č.l. 20 spisu). Svedecká výpoveď svedka S. N. dostatočne dopĺňa

logicky zdôvodnené a obsahovo zhodné tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaný syn žalobkyni (matke)
finančné prostriedky za ňou prevedené vlastníctvo k bytu vráti, avšak v čase bližšie nešpecifikovanom,
v čase, keď sa žalovanému v jeho podnikateľskej činnosti „začne dariť“, keď to budú jeho finančné
možnostidovoľovať.Vyslúchnutýsvedokbolvosvojichvýpovediachučinenýchpredsúdomkonzistentný
ajehovýpovedenebolirozpornétak,akototvrdížalovaný.Pokiaľžalovanýosobitnevpodanomodvolaní

zvýrazňuje významný rozpor vo výpovedi o tom, že svedok spočiatku tvrdil, že žalovaný je v zmysle
ústnej dohody povinný vrátiť finančné prostriedky žalobkyni, pričom neskôr učinenými výpoveďami
svedčil o tom, že žalovaný sa so svojou matkou mal dohodnúť, že na ňu „spätne prepíše“ jej byt,
uvedené odvolací súd nevyhodnotil ako závažný rozpor v tvrdeniach a výpovediach svedka, ktorý by
znižoval relevanciu svedkom popisovaných skutočností. Z výpovede svedka, ktorý je synom žalobkyne a

zároveň bratom žalovaného, tak nepochybne vyplýva, že sporové strany sa dohodli na povinnosti vrátiť
hodnotu poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 5.800.000,- a to či už formou plnenia finančných
prostriedkov v sume 5.800.000,- Sk, alebo navrátením majetkového práva - prevodom vlastníckeho
práva k bytu v hodnote 5.800.000,- Sk. (viď výpoveď svedka S. N. na pojednávaní 26. 02. 2019 - „Ja som
bol svedkom rozhovoru, dohody medzi mojou mamou a mojím bratom o tom, ako moja mama pomôže

môjmu bratovi s kúpením si bytu v BB, na ktorý potreboval od nej si požičať peniaze a dohodli sa na
tom, že tie peniaze získa takým spôsobom, že od matky kúpi byt a tie peniaze, ktoré by jej mal zaplatiť
si ponechá a za tie on kúpi byt v BB, pričom jej prisľúbil, že jej spätne vráti byt vo L., ktorý od nej odkúpil,
povedal, že tak urobí za pár rokov, že sa mu začne dariť, že rýchlo veci splatí a dá veci do poriadku.
Neviem to presne kedy to bolo, bolo to v priebehu októbra 2007. Tam sa nehovorilo o čísle, neviem o

písomnej zmluve. Z účtu bolo vybraných 5 800 000,- Sk.“ ..... „Žalovaný, môj brat ten byt od nej
odkúpi, peniaze si ponechá, aby mohol kúpiť byt v G. za tie peniaze a spätne o pár rokov mame vráti jej
byt, prepíše ho na ňu, myslím ten byt vo L.. A takýmto spôsobom ona požičia peniaze na kúpu bytu v BB.“

31. Z výpovede svedka tak v každom prípade vyplýva skutočnosť o dohode sporových strán o povinnosti

žalovaného vrátiť finančné prostriedky 5.800.000,- Sk, ktoré zodpovedajú hodnote bytu žalobkyne,
ktorého vlastníctvo bolo odplatne prevedené na žalovaného v čase, podľa uváženia dlžníka, v čase, keď
bude môcť, tak ako to tvrdila a preukazovala žalobkyňa. Z uvedeného tak možno zhrnúť, že žalobkyňa
uniesla bremeno tvrdenia ako aj bremeno dôkazu o tom, že medzi ňou a žalovaným došlo k uzavretiu
ústnej zmluvy o pôžičke na sumu 5.800.000,- Sk, a zároveň, predovšetkým svedeckou výpoveďou a tiež

nepriamymi vyjadreniami a konaním žalovaného bolo preukázané, že čas plnenia bol ponechaný na vôli
dlžníka. Samotný žalovaný v počiatočnej fáze predmetného konania sám na pojednávaní konanom dňa
26. 10. 2018 uviedol: „Ja sa nebránim tej dohode, sme rodina, mne sa protistrana vyhrážala trestným
stíhaním, obludne si v miliónoch korún na mňa vymýšľa dlžoby, neprajem tomu, aby sme takéto veci
riešili. Uznávam pôžičku. Je nemožné dohodnúť sa do Vianočných sviatkov“. Žalovaný tak vyššie

uvedeným spôsobom vypovedal v konaní o určenie času splatnosti pôžičky 5 800 000,- Sk, po tom, čo
bol oboznámený so žalobou žalobkyne a skutkovým stavom popísaným žalobkyňou.

32. Žalovaný tak existujúcu reťaz priamych dôkazov a nepriamych dôkazov nedokázal v konaní
dôveryhodne vyvrátiť poukazom na existenciu písomnej zmluvy o pôžičke s určeným časom splatnosti,

ktorá však znie na inú sumu a ktorej okolnosti vzniku žalobkyňa dostatočným, presvedčivým spôsobom
súdu odôvodnila a ozrejmila.33. Pokiaľ v podanom odvolaní žalovaný tvrdí, že po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom súd
prvej inštancie nebol viazaný právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu,
nakoľko tento nebol založený na správne, resp. dostatočne zistenom skutkovom stave, odvolací súd

uvádza, že v odvolaní žalovaného proti v poradí druhému rozsudku súdu prvej inštancie žalovanému
neprináleží robiť záver o tom, prečo súd prvej inštancie nie je, resp. nemá byť viazaný právnym názorom
vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Viazanosť súdu prvej inštancie vysloveným
právnym názorom vyplýva súdu prvej inštancie priamo zo zákona - z ust. § 391 ods. 2 Civilného
sporového poriadku. V predchádzajúcom odvolacom konaní odvolací súd v rámci svojej revíznej

činnosti vyhodnotil, či súdom prvej inštancie zistený skutkový stav je zistený dostatočne, či dokazovanie
vykonané v konaní vytvára dostatočný podklad pre rozhodnutie o veci samej a či právne posúdenie súdu
prvej inštancie zodpovedá skutkovým okolnostiam zisteným v konaní pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ
sporová strana, - v danom prípade žalovaný - vytýka konajúcemu odvolaciemu súdu nesprávnosť
právneho posúdenia, resp. arbitrárne závery v odôvodnení rozhodnutia, uvedené môže byť dôvodom
pre využitie zákonom aprobovaných prostriedkov, t. j. podanie mimoriadneho opravného prostriedku

voči rozhodnutiu odvolacieho súdu (ktorým sa konanie končí). Uvedená fáza konania pred súdom
prvej inštancie nie je priestorom pre navádzanie záveru o tom, že súd prvej inštancie nie je viazaný
vysloveným právnym názorom odvolacím súdom v konkrétnom konaní. Uvedenému nemožno prisvedčiť
ani v tej súvislosti, že po zrušení a vrátení veci súdom prvej inštancie bol konajúcim prvoinštančným
súdom zistený iný skutkový stav. Odvolací súd konštatuje, že po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie

sa vec vrátila do štádia dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktoré už bolo vykonané a vyhodnotené
súdom prvej inštancie do fázy pred v poradí prvým odvolacím konaním a dokazovanie vykonané súdom
prvej inštancie po zrušení a vrátení veci bolo doplnené zákonom vyžadovaným spôsobom, pričom
zároveň proces dokazovania pred súdom prvej inštancie bol zavŕšený procesne správnym spôsobom v
zmysle ust. § 182 Civilného sporového poriadku.

34. Po zrušení a vrátení veci súdu prvej inštancie, vykonaním ďalších dôkazov nedošlo k zásadnej
zmene zisteného skutkového stavu, ale vykonaným dokazovaním boli doplnené skutočnosti najmä
ohľadom finančných možností žalobkyne, zisťovaných zjavne za účelom ustálenia tej skutočnosti,
či žalobkyňa bola schopná a bolo v jej možnostiach v období predchádzajúcom roku 2007 postupne

poskytnúť pôžičky žalovanému v celkovej súhrnnej hodnote 4 000 000,- Sk.

35. Odvolací súd uvádza, že z vykonaného dokazovania už v štádiu prvej fázy konania pred
súdom prvej inštancie bolo dostatočne preukázané, že žalobkyňa disponovala dostatkom finančných
prostriedkov za predaj vydavateľstva a za predaj nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v meste L. -

rodinného domu Okál, pričom len hodnota utŕžená predajom podniku - Vydavateľstva STK PRESS
vo výške 6.500.000,- Sk bez ďalšieho umožňovala žalobkyni či už postupné alebo jednorazové
poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému v tvrdenej výške 4 000 000. Sk. Nad rámec potrieb
pre rozhodnutie o predmetnej veci sa odvolaciemu súdu javí zisťovanie konkrétnych obratov, príjmov
a nákladov žalobkyne, keď je zrejmé a sporovými stranami nerozporované, že pôžička, o ktorej

určenie splatnosti sa koná, predstavovala sumu reálne poskytnutú a poukázanú žalovanej bankou na
základehypotekárnehoúveružalovaného,ktoréprijatéfinančnéprostriedkyžalobkyňaobratomposkytla
žalovanému, resp. umožnila mu ich čerpať priamo z účtu bezprostredne po ich poukázaní žalobkyni
(ako predávajúcej) hypotekárnou bankou. Nebolo preto nevyhnutné a účelné v konaní preukazovať,
či žalobkyňa disponovala takou sumou, že by bolo v jej možnostiach poskytnúť žalovanému pôžičku

i 4 000 000,- Sk a tiež vo výške 5.800.000,- Sk, keď uvedenou sumou 5.800.000,- Sk žalobkyňa
v čase pred poskytnutím pôžičky žalovanému disponovať nemusela, nakoľko sa jedná o finančné
prostriedky poukázané priamo žalobkyni bankou poskytujúcej žalovanému hypotekárny úver na kúpu
bytu žalobkyne. Z uvedeného však jednoznačne plynie záver, že bolo v možnostiach žalobkyne zo
svojich majetkových pomerov daných k decembru 2007 poskytnúť žalovanému i finančné prostriedky

v hodnote 4 000 000,-. Sk, ktoré boli odlišné od finančných prostriedkov prijaté žalobkyňou titulom
vyplatenej kúpnej ceny za byt plnením z poskytnutého hypotekárneho úveru.

36. Záverom tak možno konštatovať, že žalobkyňa v konaní preukázala tvrdenia obsiahnuté v žalobe,
a síce, že žalovanému požičala finančné prostriedky 5.800.000,- Sk, preukázala reálne odovzdanie

finančných prostriedkov v práve uvedenej výške a (najmä) svedeckou výpoveďou preukázala i tú
skutočnosť, že čas splatnosti pôžičky bol ponechaný na vôli dlžníka, t. j. žalovaného.37. Pokiaľ v podanom odvolaní žalovaný namieta, že konajúci súd prvej inštancie „nebol oprávnený
rozhodnúť tak, že určil konkrétnu výšku pôžičky, keďže v konaní nevykonal jediný dôkaz preukazjúci
výšku pôžičky“, uvedenú odvolaciu námietku nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú. Práve v dôsledku

uplatnenej procesnej obrany žalovaného bolo v celom konaní vykonávané dokazovanie v tom smere,
či finančné prostriedky v sume 5 800 000,- poskytnuté žalobkyňou žalovanému predstavujú plnenie
na základe ústnej zmluvy o pôžičke, kde bol čas splatnosti ponechaný na vôli dlžníka, alebo uvedená
čiastka 5 800 000,- Sk zodpovedá písomnej zmluve o pôžičke zo dňa 28. 12. 2007 znejúcej na sumu 4
000 000,- Sk, v ktorej bol čas splatnosti explicitne uvedený, tak ako to tvrdil žalovaný. Dôkaz o reálnom

poskytnutí sumy 5 800 000,- Sk (pôžičky) žalobkyňou žalovanému bol žalobkyňou súdu predložený
zároveň s podanou žalobou a tento dôkaz bol súdom i riadne vykonaný. Zároveň určenie konkrétnej
výšky pôžičky, ktorej čas splatnosti súd určuje, jej špecifikácia, je nevyhnutným predpokladom úplnosti,
určitosti a materiálnej vykonateľnosti výroku súdneho rozhodnutia.

38. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa rozporu s dobrými mravmi pri určení času splatnosti

pôžičky do 90 dní od právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ani v tejto časti odvolací súd
nevzhliadol odvolanie žalovaného ako dôvodné. Nemožno prehliadať, že pôžička bola žalobkyňou
žalovanému poskytnutá na konci roka (december) 2007, žalobkyňa sa musela domáhať určenia
splatnosti, resp. času plnenia pôžičky až na základe žaloby podanej v roku 2018, t. j. po viac než 10
rokoch od uzavretia ústnej pôžičky a súd prvej inštancie rozhodol v roku 2020. Žalovaný mal tak v

dispozícii požičané finančné prostriedky v hodnote 5.800.000,- Sk po dobu 13 rokov po rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktorý vo svojej výrokovej časti určením splatnosti pôžičky 90. dňom od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, poskytol žalovanému dodatočnú trojmesačnú lehotu, pokiaľ sa pôžička
stane splatnou. Doba bezmála 14 rokov po moment rozhodnutia odvolacieho súdu je tak podľa názoru
odvolacieho súdu dostatočne dlhá na to, aby bolo možné konštatovať, že určenie času plnenia nie je v

rozporesdobrýmimravmi,azároveňjedoba14rokovdostatočnedlháaprimeranánato,abysižalovaný
svoje majetkové a osobné pomery usporiadal tak, aby bol schopný matkou poskytnuté - požičané
finančné prostriedky vo vyššie uvedenej výške riadne vrátiť, navyše bez akéhokoľvek (dohodnutého
alebo zákonného) úročenia.

39.Spoukazomnauvedenédôvodyodvolacísúdnevzhliadolžiadnuzuplatnenýchodvolacíchnámietok
žalovaného v podanom odvolaní za dôvodnú a rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie
uvedené dôvody postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny v jeho meritórnom výroku
I.

40. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i výrok II. o trovách konania, ktorým súd priznal žalobkyni
právo na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. Vzhľadom na skutočnosť, že
žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu úspešná, nakoľko súd prvej
inštancie žalobe vyhovel a určil splatnosť pôžičky, tak ako žalobkyňa v žalobe požadovala, možno
konštatovať celkový procesný úspech žalobkyne v konaní pred súdom prvej inštancie. Správne teda súd

prvej inštancie postupoval podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ako procesne úspešnej strane
sporu v celom rozsahu v konaní pred súdom prvej inštancie, priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Z dôvodu vecnej správnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil i v
závislom výroku II. o trovách konania.

41. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1
CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného tento nebol úspešný
ani sčasti a procesne úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bola žalobkyňa, keďže odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobkyni tak prináleží celkový procesný úspech v odvolacom
konaní, a keďže bola žalobkyňa i vo fáze odvolacieho konania zastúpená právnym zástupcom z radov

advokátov a k odvolaniu a neskorším vyjadreniam žalovaného sa i prostredníctvom svojho právneho
zástupcu vyjadrovala, v súvislosti s odvolacím konaním jej preukázateľne trovy vznikli. Odvolací súd
preto postupujúc podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, zohľadniac celkový procesný úspech žalobkyne v
odvolacom konaní, uložil žalovanému ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní v
celom rozsahu, povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote

3dníododňaprávoplatnostirozhodnutiasúduprvejinštancie,ktorýmrozhodneovýšketrovodvolacieho
konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).42. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).