Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 27, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoCsp/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317209185
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2317209185.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobkyne: I. G., nar. X.X.XXXX, bytom R. N.,
A. č. XXXX, právne zastúpená advokátom: Mgr. Petrom Baranom, Nám. SNP 538/16, Stropkov, proti
žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova č. 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpený
splnomocnencom: AK JUDr. Marek Hic, s.r.o., P. O. Hviezdoslavova 10625/23B, IČO: 36 865 036, o
zaplatenie 1.593,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta
zo dňa 28. novembra 2019, č.k. 15Csp/110/2017-524, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobkyni sumu 1.593,98 eur s úrokom z omeškania 5,05% ročne od 11.3.2017 do zaplatenia do 3 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa
domáhala na žalovanom zaplatenia sumy 1.593,98 eur s príslušenstvom a to úrokom z omeškania
5% ročne od 11.3.2017 do zaplatenia, keď dôvodila, že so žalovaným uzavrela zmluvu o splátkovom
úvere, ktorá neobsahuje náležitosti, ktoré v čase jej uzavretia vyžadoval platný a účinný zákon o

spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. a to výšku, počet, termíny splátok, správnu výšku splátky
istiny ani správnu výšku celkových nákladov, takže úver je potrebné považovať za bezúročný a bez
poplatkov a keďže žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 3.651,33 eur a žalobkyňa žalovanému
uhradila spolu 5.245,31 eur, došlo na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške
1.593,98 eur, ktoré žiada zaplatiť. Žalovaný uviedol, že nárok žalobkyne neuznáva, keď žalobkyňa ani
netvrdí, čo má byť bezdôvodným obohatením, neuvádza žiadne konkrétne plnenia, ktoré mali dať údajne
vzniknúť bezdôvodnému obohateniu, navyše zmluva má všetky náležitosti a z opatrnosti uplatnil aj

námietku premlčania žalobou uplatnenej pohľadávky. Žalobkyňa uviedla, že od zaplatenia prvej splátky
od roku 2009 bola splácaná iba istina, a to až do zaplatenia sumy 3.651,33 eur. Z tohto dôvodu
boli všetky splátky zaplatené žalovanému iba splátkami istiny, za bezdôvodné obohatenie považuje
všetky splátky uhradené po dátume, ku ktorému došlo k zaplateniu sumy 3.651,33 eur. V zmluve je
nesprávne uvedená aj výška RPMN, ktorá sa odvíja od nesprávneho uvedenia celkových nákladov
spojených s úverom. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 15.5.2018,
č.k. 15Csp/110/2017-404, ktorým žalobe vyhovel. Žalovaný podal proti rozsudku odvolanie a Krajský

súd v Trnave svojím rozhodnutím, č.k. 11Co/164/2018-479 zo dňa 28.6.2019 rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a to z dôvodu, že súd prvej inštancie sa dopustil procesného
pochybenia, keď si sám zospornil žalobcove tvrdenia, neuviedol predbežné právne posúdenie veci, čím
bol rozsudok prekvapivý a bola odňatá možnosť stranám konať pred súdom. Po vrátení veci žalobkyňadodala, že k splateniu poskytnutej istiny ňou došlo dňa 20.11.2014, čiže platbou označenou č. 92 vo
vyjadrení zo dňa 23.11.2017. Časť z tejto platby vo výške 27,44 eur ako aj všetky nasledovné platby
označené vo vyjadrení zo dňa 22.11.2017 pod č. 93 a č. 132 považuje za bezdôvodné obohatenie sa

žalovaného. Žalobkyňa nikdy neplnila na úrok alebo na poplatky. Žalovaný uviedol, že zmluva obsahuje
všetky povinné náležitosti a to aj výšku celkových nákladov, pričom žalobkyňa si zjavne zamieňa pojmy
neexistencie údaju a nesprávnosť údaju. V § 11 ods. 1 písm. a) sa uvádza, že úver je bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva neobsahuje požadované náležitosti a v písm. b) je uvedené, že je bezúročná a
bezpoplatková len v prípade, ak je RPMN uvedená nesprávne, v neprospech spotrebiteľa. Je evidentné,

že celkové náklady v zmluve uvedené sú, to nikto nepopiera a sú uvedené správne, sú vypočítané
bankovým informačným systémom. Takisto je na úplne nesprávnom výklade založená premisa o tom,
že v zmluve nemá byť uvedená adresa, na ktorej má spotrebiteľ možnosť uplatniť reklamáciu, keďže
z textácie zákona je úplne zrejmé, že táto povinnosť sa týka výlučne predávajúceho a nie veriteľa.
Uvedená požiadavka sa však týka úverovania pri splátkovom predaji, nie pri poskytovaní úverov bankou.
Poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C 42/15. Z predložených výpisov z účtu je zrejmé, že s

jednotlivými plneniami bolo naložené tak, že časť bola použitá na istinu, časť na platenie úrokov, časť na
úhradu poplatku za správu úveru, časť na úhradu úroku z omeškania. Zároveň je z uvedeného zrejmé,
že tieto plnenia alebo neboli plnené len žalobkyňou, alebo boli hradené z prostriedkov patriacich do
podnikania, z čoho jednoznačne vyplýva, keďže v rámci hospodárenia podnikateľa možno uhrádzať len
záväzky, ktoré súvisia s podnikaním, že je vysoko pravdepodobné, že sa o žiaden úver podľa zákona

č. 258 /2001 Z.z. nejedná, keďže je dôležité reálne použitie prostriedkov, nie to, čo je prípadne uvedené
v zmluve. Sama žalobkyňa predložila dôkazy, ktoré vyvracajú domnienku o tom, že úver bol použitý
spôsobom, ktorý zmluva predpokladá. Časť splátok je hradená podnikateľským subjektom I. J. - Pekáreň
Lagúna, čo evokuje hradenie záväzku z podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie skonštatoval, že
sporné medzi stranami nebolo, že došlo medzi nimi k uzatvoreniu zmluvy o úvere, na základe ktorej

bol žalobkyni poskytnutý úver, rovnako tak nebola sporná ani poskytnutá či splatná čiastka. Sporným
zostalo to, či na strane žalovaného došlo, alebo nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom toto
malo byť spôsobené tým, že v dôsledku absencie zákonných náležitostí úverovej zmluvy, sa poskytnutý
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 497
Obchodného zákonníka, podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa § 52,

§ 53 Občianskeho zákonníka. Súd dospel k záveru, že medzi žalovaným ako bankou a žalobkyňou
ako dlžníčkou došlo dňa 1.12.2008 k podpisu Zmluvy o splátkovom úvere č. 0202945846, na základe
ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 3.651,33 eur. Zo zmluvy vyplýva, že bol stanovený
spracovateľský poplatok vo výške 89,50 eur, poplatok za správu úveru vo výške 1,99 eur mesačne,
výška splátky istiny 56,79 eur splatná v 20. deň v kalendárnom mesiaci. Počet splátok bol dohodnutý na

119, splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20.1.2009 a splatnosť poslednej splátky na 20.11.2018.
Výška úrokovej sadzby bola dohodnutá na 12,95% ročne, pričom splatnosť úrokov bola dohodnutá
mesačne na posledný deň kalendárneho mesiaca. Ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená
na 15,74%, celkové náklady spojené s úverom mali byť vo výške 3.224,19 eur a priemerná hodnota
RPMN bola stanovená na 17,05%. Súd úver poskytnutý žalobkyni považoval za úver spotrebný, ktorý

podlieha právnej regulácii vyplývajúcej z vtedy platného zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001
Z.z.. Žalobkyňa tvrdila, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov, nakoľko neobsahuje všetky
zákonom predpísané náležitosti. Súd sa zaoberal tvrdenou absenciou uvedenia výšky počtu a termínov
splátok istiny, úrokov a poplatkov. Tu poukázal na odklon od pôvodnej rozhodovacej praxe, podľa ktorej
absencia rozpísania zložiek splátok bola považovaná za nedostatok majúci za následok bezúročnosť

a bezpoplatkovosť. Najvyšší súd SR v nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C/42/15
vo svojich rozhodnutiach pod sp. zn. 3Cdo/146/2017, 4Cdo/211/2017, 4Cdo/187/2017 a 3Cdo/56/2018,
opakovane konštatoval, že nie je potrebné, aby zmluva obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je
konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Ďalej sa súd zaoberal náležitosťou a to výškou
celkových nákladov, tu poukázal na prednes právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní zo dňa

28.11.2019, v ktorom uviedol, že táto požadovaná náležitosť je v zmluve uvedená. Zo zmluvy vyplýva,
že prvá splátka bola dohodnutá až na 20.1.2009, teda je z toho zrejmé, že do doby od začatia splácania
po poskytnutí úveru akcentujúc dojednanie o splatnosti úrokov v posledný deň v mesiaci, došlo pred
splatením prvej splátky istiny k prvej splatnosti úrokov a to dňa 31.12.2008. Uvedené úroky boli vo výške
870,60 Sk, čo vyplýva aj z výpisu. Celkové náklady sú tvorené nasledujúcim súčtom: spracovateľský

poplatok vo výške 2.699,- Sk + prvý úrok vo výške 870,60 Sk + kvantitatívne vyjadrenie príslušných
splátok,pričomposlednásplátkajevovýškezostatkupohľadávky,ktorýjenižší,akojeregulérnasplátka.
Z uvedeného mal súd za to, že ustanovenia úverovej zmluvy týkajúce sa splatnosti istiny, splatnosti
úroku, ako aj výšky celkových nákladov, sú zo zmluvy zistiteľné a určiteľné, teda sú v zmluve uvedené.Žalobkyňaanivprípadeuvedenýchnáležitostídôkaznébremenoneunieslaatoanipritvrdení,žezmluva
neobsahuje údaj o RPMN, keď v zmluve je jasne uvedené, že ročná percentuálna miera nákladov
bola stanovená na 15,74 % a priemerná hodnota RPMN na 17,05 %. Pokiaľ žalobkyňa namietala,

že v zmluve nie je jednoznačne uvedená adresa predávajúceho, na ktorej mohla žalobkyňa uplatniť
reklamáciu, súd uviedol, že reklamácie sú riešené v osobitnom reklamačnom poriadku, ktorý bol riadne
inkorporovaný do zmluvy, a na ktorý zmluva odkazuje v čl. II/2. Žalobkyni, ktorá riadne zmluvu podpísal
musel byť známy obsah zmluvy a aj obsah inkorporovaného reklamačného poriadku. To, či sa žalobkyňa
s obsahom písomností aj skutočne oboznámila je a bolo len na nej, pričom to, že tak neurobila, nemôže

byť sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Súd tak neposúdil zmluvu
o úvere ako bezúročnú a bez poplatkov. Zo skutkových tvrdení žalobkyne nevyplývajú žiadne ďalšie
skutočnosti odôvodňujúce vydanie plnenia, ktoré od nej mal žalovaný získať bez právneho dôvodu.
Keďže súd vylúčil, že by zmluvu bolo možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, vychádzajúc z
toho, že ide o zmluvu odplatnú, v podmienkach ktorej sa žalobkyňa zaviazala, že úver vo výške 3.651,33
eur vráti spolu s úrokmi a dojednanými poplatkami, súd mal za to, že žalovaný prijal od žalobkyne plnenia

v súlade so zmluvou. Vzhľadom k uvedenému súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 CSP, keď v konaní úspešnému žalovanému
priznal ich náhradu v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podala odvolanie žalobkyňa.

Uviedla, že nikdy netvrdila, že v zmluve musí byť uvedený tzv. rozpis splátky. Namieta, že v zmluve
absentuje súhrnná (celková) výška splátky. V zmluve sa nachádza iba výška splátky istiny a to 56,79
eur. Bolo nevyhnutné, aby sa v zmluve uviedla aj výška splátky úroku alebo výška celkovej súhrnnej
splátky úveru. Keďže táto v zmluve uvedená nebola, došlo k porušeniu § 4 ods. 2 písm. i). Odôvodnenie
súdu smerovalo k argumentácii, ktorú nikdy nenamietali a to rozpisu splátok. Ďalej namietala absenciu

splatnosti poplatku za správu úveru. Súd poukázal iba na prednes právneho zástupcu žalovaného,
pričom takéto odôvodnenie je neprípustné. Z odôvodnenia malo minimálne vyplývať to, kde v zmluve
sa údaj o splatnosti poplatku uvádza a kedy bola táto splatnosť dohodnutá. Čo sa týka výšky celkových
nákladov a RPMN, tak tu namietajú správnu výšku celkových nákladov a RPMN. Pri posudzovaní
splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí súd vychádzať zo zmluvy a nie z ostatných

dokumentov, ktoré zmluvu netvoria, napr. z výpisu z úverového účtu. Z údajov uvedených v zmluve
vyplýva, že výška splátky istiny predstavuje 1.711,- Sk, výška poplatku za správu úveru 60,- Sk. Spolu
teda výška splátky istiny a poplatku za správu úveru predstavovala 1.771,- Sk. Ak túto sumu vynásobíme
počtom splátok 119, dostaneme sumu 210.749,- Sk. Ak k tomu pripočítame výšku spracovateľského
poplatku 2.699,- Sk, získame sumu 213.448,- Sk, ktorá predstavuje celkovú čiastku, ktorú by mal

spotrebiteľ zaplatiť pri riadnom splácaní. Ak od tejto sumy odpočítame výšku istiny, teda poskytnutý úver
110.000,- Sk, dostaneme rozdiel vo výške 103.448,-Sk ktorý predstavuje celkové náklady spotrebiteľa
na poskytnutý úver. Táto suma 103.448,- Sk je odlišná od sumy 97.131,90 Sk/3.224,19 eur, ktorá
je uvedená v zmluve. Keďže sú nesprávne uvedené celkové náklady, tak po zapracovaní vyššie
uvedených údajov do výpočtu RPMN vyjde odlišný údaj oproti údaju, ktorý je uvedený v zmluve a to

vyjde RPMN vo výške 16,66% a nie 15,74%. Absencia adresy na uplatnenie reklamácie je takisto súdom
prvej inštancie nedostatočne odôvodnená, keď súd uviedol, že reklamácie sú riešené v reklamačnom
poriadku, ktorý bol riadne inkorporovaný do zmluvy. Pokiaľ zákon vyžaduje písomnú formu zmluvy, musí
byť táto zachovaná vo vzťahu k jej podstatným obsahovým náležitostiam. Ak zákon vyžaduje písomnú
formu, musia byť náležitosti vyžadované zákonom podchytené v písomnej forme, teda dokument, v

ktorom sú náležitosti uvedené, musí byť podpísaný. Tu poukázal na rozhodnutie NS SR, sp.zn. 2Cdo
245/2010, kde NS SR vyslovil názor, že ak nie sú obchodné podmienky podpísané oboma zmluvnými
stranami, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté, ak im zákon povinne ukladá písomnú formu, sú pre
absenciu tejto predpísanej formy neplatné. V závere odvolateľka namietala neuvedenie predbežného
právneho posúdenia. Súd prvej inštancie svoje procesné pochybenie nenapravil, jeho nové rozhodnutie

je ešte prekvapivejšie ako to pôvodné. Súd na pojednávaniach vôbec neuviedol svoj predbežný právny
názor, ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 28.11.2019, iba naznačil, že uplatnený nárok
bude posudzovať s prihliadnutím na zákon o spotrebiteľských úveroch. Z takéhoto konštatovania možno
vyvodiť len to, že súd uznal, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy a túto zmluvu považuje za
zmluvu spotrebiteľskú. Vôbec nebolo možné posúdiť, či považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov

a či žalobou uplatnený nárok považuje za bezdôvodné obohatenie. Navrhol preto rozsudok súdu prvej
inštanciezmeniťažalobevcelomrozsahuvyhovieťapriznaťmunáhraduprvoinštančnéhoiodvolacieho
konania.3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené

náležitosti, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a
§ 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP á contrario) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny.

4. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobkyňa sa žalobou domáhala na žalovanom zaplatenia sumy

1.593,98 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 11.3.2017 do zaplatenia titulom bezdôvodného
obohatenia, keď tvrdila, že úverová zmluva, ktorú so žalovaným uzavrela dňa 10.12.2008 je bezúročná
a bez poplatkov a z úverovej zmluvy zaplatila žalovanému viac finančných prostriedkov ako jej žalovaný
poskytol.Zospisuďalejvyplynulo,žestranysporuuzatvorilidňa10.12.2008úverovú zmluvu,nazáklade
ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 3.651,33 eur s úrokovou sadzbou fixnou do splatnosti
12,95%, zároveň bol dohodnutý spracovateľský poplatok 89,59 eur, poplatok za správu úveru 1,99 eur

mesačne, výška splátky istiny 56,79 eur, splatnosť prvej splátky istiny 20.1.2009, počet splátok 119,
periodicita a splatnosť splátok istiny mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť
úveru20.11.2018,splatnosťúrokovmesačnevposlednýdeňkalendárnehomesiaca,priemernáhodnota
RPMN 17,05%, RPMN 15,74% a celkové náklady spojené s úverom 3.224,19 eur.

5. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou
medzistranamisporuakospotrebiteľkouzmluvou,keďžetátospĺňaladefiničnéznakytakejtozmluvy,ako
aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy nevyplýva, že by
bol úver poskytnutý žalobkyni na účely podnikania a skutočnosť, že niektoré splátky úveru boli uhradené
z podnikateľského účtu žalobkyne nepreukazuje účel poskytnutia úveru. Úprava spotrebiteľskej zmluvy

tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom
spotrebiteľského práva.

6. Žalobkyňa tvrdila, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov. Ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001
Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný

a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto
zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z
týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je
faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza ku kontraktácii vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho,

lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky
jednostranne cestou formulárových zmlúv. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Z
uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti
spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia uvedenej faktickej nerovnováhy bol

spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie
ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z
uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 4 ods.
3 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie
sankcionovalbezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveruakosankciupredodávateľa,ktorýnerešpektuje

zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

7. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
musí obsahovať podľa písm. d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu
alebo sťažnosť, podľa písm. i) výšku, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov a podľa

písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

8. Pokiaľ sa týka náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ, tak jej účelom je informovanie spotrebiteľa,
aby vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje

zorientovaťsavdanejsituácii,pretožeinakbynebolodostatočneurčité,akúčasťistinyzaplatil(akobude
s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalovanému.
To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak
sa každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami suma, výška, počet a termíny splátok viaže kukaždej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť.
Táto obligatórna náležitosť predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať, ako
konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. Odvolací súd sa nestotožnil s

názoromžalovaného,žepresplnenieobsahovýchzákonomstanovenýchnáležitostízmluvypostačovalo
uspokojiť sa s uvedením výšky mesačnej splátky istiny. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na čas
istiny, úrokov a iných poplatkov spotrebiteľ nevie koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky.
Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je
potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s úverom. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie

splátky, je naplnené pravidlo, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky úrokov, poplatkov,
o čom spotrebiteľ má vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ mimo vôle spotrebiteľa nemôže
jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. V danom prípade v
zmluve je uvedená výška splátky istiny v sume 56,79 Eur. Táto informácia je pre spotrebiteľa zmätočná,
pretože pravdepodobne táto výška splátky v sebe obsahuje už aj splátku úroku a poplatku. Ak by však
predstavovala iba výšku istiny, tak potom absentuje údaj o výške splátky úroku a poplatku tak, že tento

údaj “výška splátky istiny“ v zmluve nie je uvedený správne, je mätúci a absentuje výška splátky úroku
a poplatku. Žalovaný výšku splátky úroku a poplatku neuviedol, napriek tomu však uviedol splatnosť
splátky istiny ako aj splatnosť splátky úroku a to odlišne. Na danú vec podľa názoru odvolacieho súdu
nemožno aplikovať rozsudok SD EÚ C-42/15, v ktorom sa Súdny dvor zaoberal výkladom Smernice EP
a Rady 2008/48/ES, ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná až zák. č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ani nemožno vychádzať z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017,
3Cdo/56/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017, 7Cdo/98/2018, ktoré vychádzajú z právnej úpravy zák.
č. 129/2010 Z.z. a nie z právnej úpravy zák. č. 258/2001 Z.z. vzťahujúcej sa na prejednávanú vec.
Odvolací súd tak mal za to, že v danej úverovej zmluve absentuje obligatórna náležitosť v súlade s ust.
§ 4 ods. 2 písm. i) a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

9. Pokiaľ sa týka ďalšej namietanej náležitosti a to podľa § 4 ods. 2 písm. j) celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom vypočítaných na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak odvolací súd má za to, že z údajov uvedených v zmluve
v bode I.1. nie je možné dospieť k výške nákladov uvedených v zmluve 3.224,19 eur (počet splátok 119

x 56,79 eur + 119 splátok x 1,99 eur poplatok za správu úveru + 89,59 eur spracovateľský poplatok,
čo je spolu 7.084,41 eur, od ktorej sumy keď sa odráta výška úveru 3.651,33 eur dostaneme 3.433,08
eur a nie 3.224,19 eur). Výpočet tvrdený žalovaným neobsahuje 1,99 eur mesačne poplatok za správu
úveru a nie je zo zmluvy zrejmá tvrdená prvá splátka iba úveru, ani jej výška. Takže výpočet uvedený
žalovaným pri uzatváraní zmluvy spotrebiteľ nijakým spôsobom nemohol aplikovať a tak odvolací súd

mal za to, že takisto údaj celkové náklady nie je uvedený v zmluve správne, nakoľko z údajov uvedených
v zmluve nie je možné dospieť k výške celkových nákladov uvedených v zmluve. Takže odvolací súd mal
za to, že nesprávne/nepreskúmateľne uvedený údaj je možné považovať za neplatný a teda neuvedený,
resp. chýbajúci.

10. Pokiaľ sa týka náležitosti namietanej žalobkyňou a to neuvedenia adresy predávajúceho, na ktorej
môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, tu dal odvolací súd za pravdu žalovanému, že
uvedená náležitosť sa týka predávajúceho, ktorý v danom zmluvnom vzťahu nefiguroval.

11. Vzhľadom k uvedenému tak odvolací súd považoval v súlade s ust. § 4 ods. 3 veta druhá predmetný

úver za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) a písm. j)
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Žalobkyni
bol na základe uvedenej zmluvy poskytnutý úver vo výške 3.651,33 eur. Zo žalobkyňou predloženého
rozpisu úhrad vyplynulo, že na základe tejto zmluvy zaplatila žalovanému sumu 5.245,31 eur, teda o
1.593,98 eur viac ako jej žalovaný poskytol, o ktorú sumu sa žalovaný bezdôvodne obohatil (§ 451 ods.

2 OZ), preto odvolací súd v súlade s § 451 ods. 1 OZ rozhodol, že žalovaný je povinný toto bezdôvodné
obohatenie žalobkyni vydať. Keďže sa žalovaný so svojím plnením dostal do omeškania, odvolací súd
mu v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. priznal aj
požadovaný úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne s účinnosťou od 11.3.2017 (žalovaný bol vyzvaný
na vrátenie bezdôvodného obohatenia do 10.3.2017).

12. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.13.Onárokunanáhradutrovtohtokonania(prvoinštančnéhoiodvolacieho)odvolacísúdrozhodolpodľa
§ 396 ods. 2 CSP za použitia ust. § 255 ods. 1 CSP, keď v konaní úspešnej žalobkyni priznal ich náhradu
proti žalovanému v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

14. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).