Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 8, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/3/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316010670
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2316010670.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Rastislava Kresla JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného G. U., pre prečin podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 01.07.2020
pod sp. zn. 2T/43/2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 08.06.2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného G. U., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uznal obžalovaného G. U. za vinného zo spáchania prečin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, spáchaného spolupáchateľstvom s poukazom
na § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

doposiaľ nezistený páchateľ po dohode s G. U. dňa 16.03.2016 v čase od 10,30 hod. sa niekoľkokrát v
telefonickom rozhovore s JUDr. G. L. z telefónneho čísla XXXX XXX XXX vydával za jej bratranca Ing.
H. I. žiadal od nej požičať 8.000,- eur na kúpu auta, na čo mu povedala, že toľko peňazí nemá, asi po 10
minútach opäť zavolal na tel. číslo XXX/XXXXXXX a oznámil, že si inde požičal 5.000,- eur a potrebuje
požičať len 3.000,- eur, s čím JUDr. G. L. súhlasila a požiadal ju, aby uvedenú sumu peňazí priniesla
k obchodnému domu Billa v Galante, následne v čase asi o 11,00 hod. jej manžel Ing. H. L. prišiel na

uvedené miesto, kde ho jeden z páchateľov informoval, že je manažér bratranca a podal mu telefón
prostredníctvom ktorého ho druhý páchateľ vydávajúci sa za bratranca Ing. H. I. požiadal, aby peniaze
odovzdal jeho manažérovi, potom mu Ing. H. L. vydal obálku s požadovanou sumou peňazí, ale keď sa
vrátil domov, manželka mu oznámila, že boli podvedení, nakoľko telefonovala s bratrancom Ing. H. I.,
ktorý uviedol, že s nimi netelefonoval a peniaze od nich nežiadal, čím bola manželom Ing. H. L. a JUDr.
G. L. spôsobené škoda vo výške 3.000,- eur.

Za túto trestnú činnosť okresný súd uložil obžalovanému podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona s
prihliadnutím na § 37 písm. m/, 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva)
roky a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods.2 písm. a/ Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku mu uložil i povinnosť nahradiť škodu poškodenej JUDr. G. L.,
nar. XX.XX.XXXX v L., bytom O. č. XXX/XX, I., vo výške 3.000,- (tritisíc) eur.

Prvostupňový súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č. l. 362-365 spisu.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný G. U., ktoré aj následne
písomne zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu.

V písomnom zdôvodnení odvolania obhajca obžalovaného uviedol, že rozsudok okresného súdu
napádajú čo do výroku o vine a treste, považujú ho za nezákonný a to z nasledujúcich dôvodov.

Obžalovaný od začiatku trestného stíhania popiera spáchanie trestného činu, v prípravnom konaní
vypovedal zhodne tak, akoi na hlavných pojednávaniach, keď uviedol, že o veci nemá žiadnu vedomosť,

pričom za páchateľa označil osobu s menom G. M., ktorý (samozrejme), o veci nič nevedel.

Obžalovaný navrhol predvolať a vypočuť príslušníka PZ G. L., pričom súd bezdôvodne odmietol návrh
na vypočutie svedka, ktorý by mal potvrdiť obranu obžalovaného.
Súd o vine obžalovaného rozhodol iba na základe rekognície, pričom vzhľadom na podobu
obžalovaného s G. M. nebohý poškodený pravdepodobne pomýlil obžalovaného s osobou, ktorá

prevzalapeniazevparkovisku,obžalovanýnamietaajpriebehrekognície,keďžeonboljedinýrómmedzi
ďalšími osobami, ktorý sa zúčastnili rekognície a iba on sa podobal na skutočného páchateľa, G. M..

Okrem pochybnej rekognície (ktorá nebola vykonaná v súlade s trestným poriadkom), teda jediného
dôkazu, neboli zadovážené žiadne ďalšie dôkazy usvedčujúce obžalovaného, nebola zistená osoba

spolupáchateľa, všetky ďalšie dôkazy ( výpis hovorov, kamerové záznamy) potvrdzujú obranu
obžalovaného, pričom podľa ich názoru prokuratúra neuniesla dôkazné bremeno, teda nedokázala vinu
obžalovaného.

V danej dôkaznej situácie (dôkazná núdza) by nebolo možné uznať vinu ani osobe, ktorá bola prítomná

v parkovisku a prevzal peniaze od poškodeného, nakoľko nie je možné dokázať subjektívnu stránku
žalovaného trestného činu, keďže aj táto osoba mohla byť uvedená do omylu, keď bola poslaná na
miesto činu pre peniaze, nemusela vedieť že ide o trestný čin, mohlo ísť o pôžičku, atď., teda aj keby bol
prítomný na parkovisku obžalovaný, v žiadnom prípade nie je možné urobiť záver o vine obžalovaného,
o jeho spoluúčasti na spáchaní trestného činu, teda aj keď prijímame hypotézu prokuratúry o účasti

obžalovaného v parkovisku, nie je možné urobiť záver o vine obžalovaného.

Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie
a rozhodnutie.

Okresný prokurátor ani poškodená odvolanie nepodali, k odvolaniu obžalovaného sa v primeranej lehote
aj napriek výzve okresného súdu nevyjadrili.

Konanie na odvolacom súde:

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie za účasti zástupcu KP Trnava, obhajcu obžalovaného a za
splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti obžalovaného a poškodenej.

Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave sa na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhol odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku, považujúc napadnutý

rozsudok za správny a zákonný.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí poukazoval na písomné dôvody odvolania as tým,
že považuje napadnutý rozsudok za nesprávny, vykonané dôkazy za nedostatočne a nezákonne
vyhodnotené s návrhom na zrušenie rozsudku a vrátenie veci na nové konanie okresnému súdu.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania, podľa § 317 odsek l
Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a tak zistil, že
odvolanie obžalovaného je nedôvodné.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní,
ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s Trestným poriadkom, na hlavnom
pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutočnéhostavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal všetky
zákonné ustanovenia zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovaného na obhajobu, následne v
súlade s ustanovením § 2 ods.12 Trestného poriadku vykonané dôkazy vyhodnotil po uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré
zodpovedajú vykonaným dôkazom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods.1
Trestného poriadku jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých

skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa prvostupňový súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a
akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona v otázke viny a trestu.

Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v napadnutom
rozsudku nemá žiadne výhrady, závery okresného súdu v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

S prihliadnutím na obsah odvolacích námietok obžalovaného krajský súd považuje za potrebné iba

potvrdiť, že aj podľa jeho názoru vina obžalovaného na predmetnom skutku bola spoľahlivo a
bezpečne preukázaná. Na rozdiel od obhajoby, odvolací súd považuje výpovede poškodeného Ing. H.
L. a svedkyne JUDr. G. L. ako i výsledky vykonanej rekognície v prípravnom konaní za dôkazy s
takou mierou dôkaznej sily, ktorá nedáva žiadne pochybnosti o tom, ako sa predmetný skutok stal a
nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, že sa ho dopustil práve obžalovaný G. U..

Odvolaciemu súdu zo spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný sa od samého začiatku pokúšal
spochybniť výpoveď a zároveň vykonanú rekogníciu nebohého poškodeného Ing. L. o tom, že tento si ho
mohol pomýliť s možným páchateľom G. M.. Takéto tvrdenia obžalovaného boli jednoznačne vyvrátené
jednak svedkom G. M., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaného nepozná a nemá

žiadnu vedomosť ani o predmetnej veci, tak i výpoveďou poškodeného Ing. H. L., ktorý jednoznačne
opoznal obžalovaného pri rekognícii ako osobu, ktorej odovzdal finančnú hotovosť. V danom smere je
potrebné poznamenať, že výsledky rekognície boli ustálené až na tretí pokus ( v predchádzajúcich dvoch
prípadoch nebol obžalovaný zaradený medzi opoznávané osoby), a to dňa 02.06.2016, keď poškodený
bez zaváhania opoznal obžalovaného ako páchateľa skutku zo dňa 16.03.2016, podľa tváre, postavy

a výrazného obočia.

Z rozsiahlej rozhodovacej činnosti NS SR (viď napr. uznesenie NS SR pod sp. zn. 6To/7/2014) je zrejmé,
že pri rekognícii osoby je potrebné, aby vyslúchaný najskôr osobu opísal (výzor tváre, vlasy, výška
a pod.), tak ako to učinil i poškodený, a až potom sa osoba, ktorá má byť opoznaná zaradí medzi

viaceré osoby podobného vzhľadu. Z fotoalbumu na č.l. 107 a 108 je tiež preukázané, že v obidvoch
fotoalbumoch je obžalovaný a ostatí figuranti v tom istom oblečení (biely zvršok a modré rifle) a všetky
osoby sú rovnaké typy ľudí ( z hľadiska farby pleti, typu tváre, veľmi krátke strihy vlasov, resp. skôr s
výraznou plešinou a pod.). S poukazom na konštatované skutočnosti nie je možné vyhodnotiť vykonanú
rekogníciu ako nezákonný dôkaz. Úvahy o nezákonnosti rekognície učinenej v prípravnom konaní zo

strany obžalovaného sú preto nedôvodné.

Ani z hľadiska obsahu výpovedí poškodeného L. a svedkyne G. L. odvolací súd nevzhliada žiadne
rozpory, ktoré by vzbudzovali pochybnosti o priebehu skutku a o jeho páchateľovi ako i potrebu ďalšieho
dokazovania.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že v danom prípade nie je možné dokázať subjektívnu stránku žalovaného
trestného činu ( keďže aj táto osoba mohla byť uvedená do omylu, keď bola poslaná na miesto činu pre
peniaze, nemusela vedieť že ide o trestný čin, mohlo ísť o pôžičku, atď.,), takúto odvolaciu námietku
považuje odvolací súd za čisto hypotetickú, špekulatívnu, s cieľom spochybniť účasť obžalovaného na

predmetnom skutku v prípade, ak odvolací súd nebude akceptovať jeho námietky spočívajúce v tom,
že osoba, ktorá preberala peniaze od poškodeného, nie je obžalovaný.K uvedenej námietke odvolací súd poznamenáva, že ak obžalovaný má na mysli „osobou na parkovisku“
seba, a teda spochybňuje skutočnosť, že mal vôbec vedomosť o tom, že peniaze, ktoré preberal od inej
osoby, boli vylákané podvodným spôsobom, potom je pre odvolací súdu nepochopiteľné, že obžalovaný

na svoju obranu nepopísal, ako bolo s predmetnou sumou naložené, komu ju odovzdal, a podobne, aby
sa tým prípadne vyvinil zo spáchania skutku tým, že tak učinil v tzv. skutkovom omyle. Vzhľadom na to,
že ide v danom prípade o čisto teoretickú námietku, odvolací súd sa ňou ďalej nezaoberal.

Na základe všetkých vo veci vykonaných dôkazu preto i krajský súd dospel k záveru, že vina

obžalovanému bola preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, a preto rozsudok okresného súdu, pokiaľ
ide o ustálenie skutkového stavu a jeho právne posúdenie považoval za správny a zákonný s tým, že
konanie obžalovaného tak, ako je opísané v súlade so zisteným skutočným stavom veci vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku, napĺňa znaky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, ako to správne ustálil okresný
súd v napadnutom rozsudku.

V súlade so zákonom postupoval prvostupňový súd aj pri ukladaní trestu obžalovanému, prihliadal
pritom ku všetkým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska naplnenia účelu trestu a jeho výmery,
pričom starostlivo a uvážene prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, priťažujúce
okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, ich pomery a možnosti ich nápravy.

Rešpektujúc tieto hľadiská považuje odvolací súd obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo
výmere 2 (dva ) roky a 6 (šesť) mesiacov za zákonný a primeraný tak k závažnosti spáchanej trestnej
činnosti, ako aj možnostiam nápravy a prevýchovy obžalovaného. Takto uložené trest zodpovedá
požiadavke nielen individuálnej, ale i generálnej prevencie.

Zákonu zodpovedá aj výrok rozsudku, ktorým bol obžalovaný zaradený na výkon trestu do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko tento nebol v priebehu posledných 10-tich rokov
pred spáchaním trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

Na výrok o vine sa v plnom rozsahu viaže aj zákonný výrok o náhrade škody v ktorom bol obžalovaný
podľa § 287 ods.1 Trestného poriadku zaviazaný nahradiť poškodenej strane sumu uvedenú v
napadnutom rozsudku.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd nepovažoval odvolanie obžalovaného G. U. proti napadnutému

rozsudku za dôvodné, preto ho zamietol podľa § 319 Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.