Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 17, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/52/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117217925
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8117217925.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcov: 1/ P. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. XXX, 2/ Y.. P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, 3/ P. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, všetci
zastúpení: Advokátska kancelária ROSOVÁ HUSOVSKÁ, s.r.o. so sídlom v Prešove, Weberova 2, IČO:
51590901, proti žalovanému: Y. T., so sídlom V. R., Y., S.: XXXXXXXX, zastúpený: Správa a údržba
ciest Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom Jesenná 14, Prešov, o zaplatenie peňažnej náhrady
za zriadenie vecného bremena a prísl., o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov,
č.k. 11C/29/2017-285 z 23.09.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v II. zamietavom výroku.

II. Mení rozsudok v I. vyhovujúcom výroku tak, že žalobu zamieta.

III. Stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v tomto spore v poradí druhým) súd prvej
inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 251,- Eur s úrokmi z omeškania vo
výške5%ročneod30.09.2016dozaplatenia,žalobkyni2/zaplatiťsumu61,74Eursúrokmizomeškania

vo výške 5% ročne od 30.09.2016 do zaplatenia a žalobcovi 3/ zaplatiť sumu 83,67 Eur s úrokmi z
omeškania vo výške 5% ročne od 30.09.2016 do zaplatenia; výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol a III. súvisiacim výrokom o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia 1/ a 3/ majú voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a žalobkyňa 2/ má voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 48%, ale len z prisúdenej istiny.

2. Učinil tak potom, ako mu bol jeho skorší zamietajúci rozsudok vychádzajúci z právneho názoru, že

peňažná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom, je jednorazová,
nemajúca charakter opakujúceho sa plnenia, ktorá sa premlčuje v 3-ročnej všeobecnej premlčacej
dobe, ktorá doba začala plynúť deň nasledujúci po účinnosti zák. č. 66/2009Z.z., t.j. dňa 02.07.2009, a
uplynula dňa 02.07.2012, a preto s poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného
a dátum podania žaloby 12.07.2017, vyhodnotil nárok žalobcov ako premlčaný s tým, žalobcom 2/ a 3/
v spore nesvedčí ani aktívna legitimácia, lebo v čase účinnosti cit. zák. neboli vlastníkmi nehnuteľnosti
a nárok na náhradu za zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vzniká iba tým vlastníkom,

ktorí nehnuteľnosť vlastnili v čase účinnosti, na odvolanie žalobcov odvolacím súdom zrušený, kedy
odvolací súd s takto vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie vo svetle rozhodovacej praxe
súdov naprieč celou republikou v tejto otázke nesúhlasil a mal za to, že náhrada podľa cit. zák. sa
má posudzovať ako opakujúca, a to predovšetkým z dôvodu jej dočasnosti. Viazaný právnym názoromodvolacieho súdu na návrh žalobcov následne pristúpil k znaleckému dokazovaniu za účelom ustálenia
všeobecnej hodnoty vecného bremena za žalované obdobie od 12.07.2014 do 12.07.2017 a na základe
znaleckého posudku znalca S.. R. H. č. XX/XXXX priznal žalobcovi 1/, ktorý bol spoluvlastníkom

nehnuteľnosti za celé žalované obdobie v podiele 1/2 finančnú náhradu vo výške 251,-Eur, žalobcovi
3/, ktorý bol spoluvlastníkom nehnuteľnosti za celé žalované obdobie v podiele 1/6 finančnú náhradu
vo výške 83,67,-Eur a žalobkyni 2/ finančnú náhradu vo výške 61,74Eur, lebo tá sa stala podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v podiele 1/6 až ku dňu 27.04.2015. Súčasne žalobcom priznal zákonný
úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení výzvy na zaplatenie a vo zvyšku žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke
posúdil podľa ustanovení § 3d ods. 2 zák. č. 135/1961Zb., § 6 ods. 1, ods. 3 zák. č. 446/2001Z.z., § 1
ods. 1, § 2 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1, ods. 3, § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009Z.z., § 151n ods. 1, ods. 2, § 151o
ods. 1, § 517 ods. 1, ods. 2, § 563 Obč. zák., § 3 nar. vlády SR č. 87/1995Z.z.; výrok o trovách konania
podľa ustanovení § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

3. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadli obe strany.

4. Žalobcovia čo do II. zamietavého výroku, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ustanovení §
365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia
a nesprávne právne posúdenie veci). Žalobcovia nesúhlasili s postupom súdu prvej inštancie, ktorý pri

určení výšky ich náhrady vzal pri svojom rozhodovaní v úvahu závery znaleckého posudku, ktoré oni
namietali ako i s tým, že rozsah a dobu od kedy bola žalobkyňa spoluvlastníčkou pozemku, náhrady za
užívanie ktorého sa v tomto spore domáhali, skúmal, hoc uvedené protistranou nebolo spochybnené.
Rovnako nesúhlasili s nepripusteným rozšírenia petitu žaloby. Navrhli rozsudok v nimi napadnutej časti
zrušiť a vec opätovne vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie.

5. Žalovaný čo do I. vyhovujúceho výroku, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods.
1 písm. d/ a h/ CSP (iná vada a nesprávne právne posúdenie veci) Podstatou odvolacej argumentácie
žalovaného je názor, že náhrada v zmysle zák. č. 66/2009Z.z. je jednorazová, premlčuje sa v 3-ročnej
všeobecnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť deň nasledujúcim po účinnosti cit zák., a patrí iba

tomu, kto bol vlastníkom pozemku v čase účinnosti cit. zák.. Opätovne vzniesol námietku premlčania v
žalobe upleteného nároku. Navrhol zmenu rozsudku v ním napadnutej časti znamenajúcu zamietnutie
žaloby v celom rozsahu.

6. Iné podania strán dané neboli.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)

a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potrebyzopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383,§384CSP),postupombeznariadeniaodvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov dôvodné nie je, naproti dôvodnému odvolaniu
žalovaného, v dôsledku čoho boli splnené podmienky tak pre čiastočne potvrdenie rozhodnutia (§ 387
ods. 1, § 390 CSP) ako i pre jeho čiastočnú zmenu (§ 388, § 390 CSP).

8. Zo spisu vyplýva, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi okrem iného aj parcely KN XXX/
X - záhrady o výmere XXXmX zapísanej na LV č. XX k.ú. E. a to žalobca 1/ v podiele 1, ktorý
nadobudol kúpnou zmluvou V XXXX/XXXX v roku XXXX. Žalobkyňa 2/ vlastní podiel 1/6 získaný
darovacou zmluvou V XXXX/XXXX v roku XXXX a žalobca 3/ má taktiež 1/6, ktorú nadobudol uznesením

26D/1625/2010, teda dedením v roku 2010. Zo spisu ďalej plynie, že na parcele KN XXX/X j.e postavená
cesta II. triedy, ktorej vlastníkom je žalovaný. Jedná sa o cestu II./XXX s názvom stavby „II./XXX
E. I. prel. cesty č. stavby XXXX“, ktorá bola postavená na základe stavebného povolenia OD-XXX/
XX zo dňa XX.XX.XXXX vydaného N. v Y.. Zápis o odovzdaní a prevzatí tejto stavby preberajúcimCestným investorským útvarom Q. je zo dňa 19.12.1990. Vlastníkom tejto cesty bol štát. V dôsledku
zmeny právnych predpisov - zákona č. 135/1961 Zb. (cestného zákona) a zákona č. 446/2001 Z.z.
prešlo vlastníctvo k cestám II. triedy na samosprávne kraje, preto aj 29.12.2003 bola uzavretá dohoda o

prechodemajetkuštátuvspráveT.správyciestnaY.samosprávnykraj.Žalobabolapodanánasúdedňa
12.07.2017 a žalovaný už v základnom konaní vzniesol námietku premlčania žalobcami uplatneného
nároku. Žalovaným obdobím v tomto spore je obdobie od 12.07.2014 do 12.07.2017, preto na súdenú
vec bezpochyby dolieha aplikácia zák. č. 66/2009Z.z..

9. V zmysle judikátu NS SR, R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu“ (§ 421 ods. 1 C.s.p.) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane
vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho

súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiskavecnéhonanenadviazali.“VovzťahukuvedenémupojmuzaujalobiterdictumstanoviskoajÚS
SR, sp. zn. I. ÚS 51/2020 zo dňa 09.06.2020: „Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie
zbierky, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára 2018), tak možno za

ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady, a to (i) buď
je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach, alebo (ii) názor je
vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v
ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho
názoruvoviacerýchďalšíchrozhodnutiachnajvyššiehosúdu.Zuvedenýchrozhodnutívyplýva,žepokiaľ

najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí.“

10. Podľa uznesenia NS SR, sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020: „Právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto
bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže byť tomu inak ani pri

zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ide o ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu.“

11. Podľa uznesenia ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28.10.2020: „Okrem iného sa poukazuje
aj na judikatúru Najvyššieho súdu, v zmysle ktorej finančná náhrada za vznik vecného bremena je

jednorazová; nemá charakter opakovaného plnenia“. Možno teda konštatovať, že ÚS SR uzavrel, že
finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová pričom z tohto dôvodu ÚS SR
ústavnú sťažnosť voči namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.
Ústavy SR napadnutým uznesením NS SR, sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.08.2019, v ktorom bol vyslovený
právny záver o jednorazovej finančnej náhrade za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009Z.z., odmietol.

12. Podľa rozhodnutia ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 03.09.2013 : „Pre odvolací súd nevyplýva z § 226
OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor
môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť“.

13. Potom vo svetle už na teraz ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít nemožno
prijať iný záver, ako ten, že peňažná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným
bremenom, je jednorazová, nemajúca charakter opakujúceho sa plnenia, premlčuje v 3-ročnej
všeobecnej premlčacej dobe, ktorá doba začala plynúť deň nasledujúci po účinnosti zák. č. 66/2009Z.z.,

t.j. dňa 02.07.2009, a uplynula dňa 02.07.2012, a preto s poukazom na vznesenú námietku premlčania
zo strany žalovaného v základnom konaní a dátum podania žaloby 12.07.2017, je nárok žalobcov
premlčaný.

14. Preto bolo potom potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v II. zamietavom výroku postupom podľa

§ 387 ods. 1, § 390 CSP ako vecne správny potvrdiť a naproti tomu v I. vyhovujúcom výroku postupom
podľa § 388, § 390 CSP zmeniť a žalobu zamietnuť. Na ďalšiu argumentáciu strán zachádzajúcu
do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech ich odvolaniu (aj z dôvodu procesnejekonomiky pre dôvodne vznesenú námietku premlčania), odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

15. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania. Úspešnou stranou v spore je žalovaný, ktorému v zásade
vznikol nárok na plnú náhradu trov konania. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa
totižto spravuje zásadou úspechu v spore. Jediná možnosť prelomenia zásady úspechu pri rozhodovaní
o trovách konania je vyjadrená v § 257 CSP, pričom už vo formulácii predmetného ustanovenia
je expressis verbis vyjadrená požiadavka výnimočnosti jeho aplikácie v nadväznosti na existenciu

dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu
trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá
by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri

napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP
vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné
okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2
MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za

ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže

dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú,
a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však
treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané
dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k
tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,

nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257
CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). K aplikácii ustanovenia § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych.
Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom
konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne,

osobné,zárobkovéainépomeryvšetkýchstránsporu(tedanielentejstrany,ktorúbypodľavšeobecných
ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola
výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu
nároku na súde a ich postoj v konaní (pozri R24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je
napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo

majetkovej situácií, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj
na pomery druhej strany sporu. Iba konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na
náhradu trov konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd
majetkovou sférou tejto strany akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska
súdu hodnotiť ako svojvoľný. Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná,

alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

16. V súlade s ustálenou rozhodovacou praxou ÚS SR boli strany sporu odvolacím súdom vyzvané

na vyjadrenie sa k prípadnej možnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP (nález Ústavného súdu SR z 2.
apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 387/2019, obdobne aj nález Ústavného súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS
153/2018). Strany sa k predmetnej výzve do rozhodnutia odvolacieho súdu nevyjadrili.

17. V súdenej veci ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania

úspešnej strane - žalovanému - vidí odvolací súd v skutočnosti, že v čase podania žaloby mohli mať
žalobcovia legitímne očakávania na úspech v spore, a to pre v tom čase nejednotnú rozhodovaciu prax
súdov v otázke finančnej náhrady za vznik vecného bremena v domnení, že tá si napokon osvojí ichprávny názor, pričom táto otázka, ktorá bola bezpochyby zložitou právnou problematikou bola definitívne
vyriešená v ich neprospech až po vyše 10-tich rokoch.

18. Odvolaciemu súdu nedá marginálne neuviesť, že procesný predpis upravujúci konanie pred súdmi
- Civilný sporový poriadok - ktorého znalosť sa u sudcu prvoinštančného súdu prezumuje, nedáva tomu
oprávnenie a povolanie (v prípade dotknutej sudkyne sa to už stáva notorickým) vnášať do dôvodov
svojhorozhodnutiasubjektívneemócie,zrejmevyvolanéneprijatím/nepochopenímzáverovzrušujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. glosovať jeho procesný postup. Tu odvolací súd poukazuje na

nevyhnutnosť rešpektovať vyslovené názory a výroky „vyššieho“ súdu, ak ten rozhodne o zrušení
rozhodnutia súdu „nižšieho“, pričom vo výnimočných prípadoch (napr. zmena skutkových zistení, zmena
právnej úpravy) je prípustný odklon od právneho názoru „vyššieho“ súdu, no ten musí byť aj náležite a
dôkladne odôvodnený. Opačný prístup by znamenal masívne komentovanie rozhodnutí „vyšších“ súdov
súdmi „nižšími“ a postupne by mohol viesť k navodeniu stavu anarchie v justícii. Z tohto pohľadu má
odvolacísúdzato,žesúdu,ktorémubolorozhodnutie„vyšším“súdomzrušené,neprináležíkomentovať,

polemizovať, rozoberať postup a rozhodnutie tohto súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia, ale pre tieto
dišputy slúži pôda seminárov, stretnutí, porád, pôda akademická, ako aj sféra odbornej právnej literatúry
a pod..

19. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).