Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. marec 2016

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 18Er/34/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111200789
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jakub Čuba
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2016:2111200789.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava, v právnej veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: Advocate, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: U. J.,
K..Č..: XXXXXX/XXXX, P. XXXX/XX, XXX XX V., vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý,
PhD., so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pre vymoženie pohľadávky 480 Eur s príslušenstvom, trov
predchádzajúceho konania a trov exekúcie, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu z a s t a v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava poverením č. 5207*106457 zo dňa 20.01.2011 v zmysle § 45 ods. 1 Zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) poveril
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., v Bratislave, č. k. SR 08623/10 zo dňa 29.09.2010, ktorý
sa stal právoplatným dňa 18.10.2010 a vykonateľným dňa 21.10.2010.

Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu 480
Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 480 Eur od 19.04.2010 do zaplatenia,
zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 480 Eur od 06.07.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy

rozhodcovského konania vo výške 173,14 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

PrimárnyprávnyvzťahmedziúčastníkmivznikolnazákladeZmluvyoúvereuzatvorenejdňa10.12.2009,
ktorú povinný riadne a včas neplnil.

Podľa § 25 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľných úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, ustanovenia § 10 ods. 2

a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu
neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať
spotrebiteľský úver.

Podľa § 2 písm. a) Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30. 11. 2009
(ďalejlen„Zákonospotrebiteľskýchúveroch“)sanaúčelytohtozákonarozumiespotrebiteľskýmúveromdočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Zo zmluvy o úvere mal tunajší súd možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci jedná jednoznačne o
úver spotrebiteľský. Obsah zmluvy spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, t. j. zákonné znaky
spotrebiteľských úverov vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských

úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto
právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona.

V danom prípade sa jedná jednoznačne i o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá
obsiahnuté v § 52 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“).

V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

V zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný nie je podnikateľským subjektom a v danej veci pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv preukázateľne nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti na rozdiel od oprávneného, ktorý má poskytovanie úverov ako
predmet obchodnej činnosti riadne zapísaný v Obchodnom registri.

Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako
spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre

fyzické osoby (t. j. v zmluve „osobnými údajmi“) - nepodnikateľa. Je zrejmé, že ide o fyzickú osobu
nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú
tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to,
že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia má teda zmluva o úvere
jednoznačne povahu spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez
akýchkoľvekpochybnostízmluvnédojednania,ktorépovinnýovplyvniťnemohol,nakoľkobolipripravené

už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd má za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený
má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol
predmetný úver poskytnutý povinnému na výkon zamestnania či akejkoľvek obchodnej či podnikateľskej
činnosti. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že
oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti (oprávnený

v obdobných prípadoch vystupuje opätovne) a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou -
nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd za jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení zmluvných dojednaní zmluvy
o úvere, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku

bez ohľadu na dohodu strán.

Aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka, s veľkou
pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného zákonníka, vzmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva
právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone práva a
tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku, majú

tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva o úvere
nespĺňala ani túto obchodnoprávnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej rovnováhy
účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky je v dôsledku
§ 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi (napr. povinnosti sú v zmluve stanovené
takmer výlučne povinnému a naopak, práva len oprávnenému, zjavná nerovnováha účastníkov ...atď.).

Táto občiansko-právna zásada vyjadrená v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je o to určujúcejšia pre
oblasť súkromného práva a jej porušenie je v konečnom dôsledku i v ostrom rozpore so zásadou ekvity,
ktorej uplatnenie je neodmysliteľné najmä v spotrebiteľských vzťahoch, pri ktorých hrozí nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) priznáva

v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených
predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b) Zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak

rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.

V zmysle § 40 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.

Podľa § 3 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 4 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej

zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Jediným exekučným titulom, pri ktorom súd v zmysle jednoznačných ustanovení vstupuje aj do
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je teda len rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc

exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v
rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j.
preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Zo znenia vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho
odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom
na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku.Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal
rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj
exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a
posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým

zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom
rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones

SL).

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu

zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania

i bez návrhu zastavená.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú zmluvné dojednania, v ktorých bod 15 obsahuje
rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými
stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s jej porušením, ukončením alebo

neplatnosťou budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v
rozhodcovskom konaní, pričom výber jednej z alternatív spočíva na žalobcovi - takúto alternatívnu
rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že v
prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý
si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd, čo priamo potvrdzuje aj rozhodcovská doložka uvedená v

bode 15 zmluvy, v zmysle ktorej budú akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými
stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s jej porušením, ukončením či jej
neplatnosťou riešené s konečnou platnosťou v písomnom rozhodcovskom konaní pred jednotlivo
určenými rozhodcami.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho a eurokonforného výkladu § 53 ods. 1 až ods. 4
Občianskeho zákonníka. V odseku 4 sú demonštratívnym výpočtom uvedené neprijateľné podmienky
v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s

dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r) v aktuálnom znení). Doplnenie
výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej súlad so
smernicou č. 93/13/EHS, v zmysle eurokonformného výkladu teda de facto nejde o nové ustanovenie,
ale o zákonný výklad už existujúceho všeobecného ustanovenia.

Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.Podľa článku 3 odseku 1. smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q) podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,

je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v Zmluve o úvere vychádzal
súd z teleogického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské
podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je
poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako členskom štáte Európskej únie, minimálne taký
štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o

nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
eurokonformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice
a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle zmluvných dojednaní si však spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak

príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených podmienkach, t.j. v
podmienkach individuálne nedojednaných, boli už dopredu určení rozhodcovia oprávnení rozhodnúť,
resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby, resp. rozhodcu mal
povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i ustanovenie § 87 písm.
f) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom

môžunakonanievybraťajsúdspríslušnosťouvmiesteichbydliska.Rozhodcovskádoložkajejednouzo
zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných dojednaní zmluvy bez toho, aby bola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa
voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská doložka totiž dáva

na výber tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, pričom v praxi je reálny predpoklad, že je to
takmer vždy veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver.
Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Tak dôležité ustanovenia, ktoré
upravujú dojednanie príslušnej autority na rozhodovanie sporu, sú pritom skryté v množstve drobných

klauzúl z dôvodu minimalizácie akýchkoľvek komplikácií pri založení sporového procesu vyhovujúcemu
oprávnenému.

V zmysle zmluvných dojednaní úveru si síce žalujúca strana môže vybrať medzi príslušným súdom
Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma, pretože v praxi

je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred súkromným
rozhodcovským, a nie pred štátnym súdom. Tunajší súd doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký
spotrebiteľ vyvolal konanie pred rozhodcom a pokiaľ by sa tak predsa len stalo, išlo by pravdepodobne
o výnimočný prípad. Okresný súd Trnava má za to, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,
pretože rozhodcovské žaloby s pravidelnosťou hraničiacej takmer s istotou podávajú len veritelia.

Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva vyplývajúce zo zmluvy o úvere (plnenie
zo strany veriteľa je takmer vždy uspokojené už pri podpise zmluvy), využíva štátny súd.

V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa
konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v

zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto
kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zospotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný
súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti
arbitrážneho súdu.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci Všeobecných podmienok ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej
zmluve, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná
vylučujúc súd inak príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokonformného

výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008, a preto je v zmysle § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 neplatná. Povaha celej formulárovej a
predtlačenej zmluvy je jednoznačne adhézna, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok
alebo ju úplne odmietnuť.

Možnosť voľby príslušného súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a

vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom
takmervždylendodávateľajetedapochopiteľné,žeakožalobcauprednostnínímzvolenýrozhodcovský
súd/rozhodcu, a to aj na úkor spotrebiteľa.

Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť,

že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j.
drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie
sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno

predpokladať,žesibolspotrebiteľvedomývšetkýchdôsledkov,ktorésosebounesie„dohodnuté“znenie
rozhodcovskej doložky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským
súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú
kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/EHS.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Rozhodcovské konanie sa totiž uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a
takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská
doložka totiž nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto
rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného

titulu so zákonom, čo je aj dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to

možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu
vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť
počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej
neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie,

ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý
v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné
vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda
nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného
titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti

rozhodnutiu ktorého smeruje.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca

odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne
rozhodne sudca.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.