Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, July 8, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/18/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120214443
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8120214443.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne T.. U. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom W. XX/XX, XXX XX U., právne zastúpená advokátom JUDr. Matúš Motyka, so sídlom Nám. SNP
7, 091 01 Stropkov, IČO: 50 487 108, proti žalovanému X. L. L. K. U. so sídlom X. V. X, XXX XX L.,
K. G., zapísaná v L. G. C. pod č. XXX XXX XXX, konajúca na území U. G. prostredníctvom X. L. L.

K. U., pobočka Z., so sídlom W. X, XXX XX X., N.: XX XXX XXX, zapísanej v C. registri C. súdu X.
I, oddiel: Po, vložka č. XXXX/B, právne zastúpený Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s.r.o., so
sídlom Ružinovská 42, 821 01 Bratislava, IČO: 36 862 169, o primerané finančné zadosťučinenie - trovy
konania, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 9Csp/248/2020-64 zo dňa
08. marca 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok v napadnutom výroku III. tak, že žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu

trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy s tým, že o výške tejto náhrady
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 150 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľavzneníúčinnomdo09.06.2013,§3ods.5poslednávetazákonač.250/2007Z.z.oochrane
spotrebiteľa v znení účinnom do 10.06.2013, § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
§ 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 251, § 257 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobou doručenou súdu dňa XX.XX.XXXX sa žalobkyňa domáhala od
žalovaného zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.216,36 Eur. Žalobkyňa
v žalobe uviedla, že v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 1Csp/223/2018 bola
ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľa úspešná v konaní o nároku na zdržanie sa použitia Dohody

o zrážkach zo mzdy. Výšku požadovaného zadosťučinenia určila tak, že žalovaný požiadal jej
zamestnávateľa o zrážky zo mzdy vo výške 2.432,73 Eur, preto z tejto sumy žiadala polovicu. Žalovanýžiadal žalobu zamietnuť. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 7Csp/223/2018-109 zo dňa 10.06.2019
rozhodol tak, že prvým výrokom určil povinnosť žalovaného zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo
mzdy upravenej v časti 3 bod 3 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 11.10.2011 uzatvorenej medzi

žalobkyňou a žalovaným na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku
vyplýva, že Dohodu o zrážkach zo mzdy považoval za individuálne nedojednanú a za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v prejednávanom prípade možno konštatovať, že zo

strany žalovaného došlo k porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré však nespôsobilo finančnú ujmu
spotrebiteľovi a túto tendenciu ani nemalo, keďže z rozsudku č.k. 7Csp/223/2018-109 nevyplýva, že
suma,ktorúchcelžalovanývymôcťprostredníctvomzrážokzomzdyjeneoprávnená.Súdprvejinštancie
mal za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať
z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo
dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi, a jednak ho

treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a
právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v
tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu už voči ďalším
spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Ďalej uviedol, že žalovaný vo
vzťahu k žalobkyni porušil nasledujúce zákonné povinnosti: (i) predávajúci nesmie ukladať spotrebiteľovi

povinnosti bez právneho dôvodu a (ii) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Ďalej uviedol, že pri neexistencii zákonných kritérií pre určovanie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia, tak pri priznávaní primeraného finančného zadosťučinenia za neprijateľnú zmluvnú
podmienku vychádza zo sumy 150,- Eur, ak neexistujú okolnosti, ktoré by túto sumu zvyšovali

alebo znižovali. Túto sumu považuje za primeranú, neohrozujúcu existenciu žalovaného a zároveň
nezabezpečujúcu žalobkyni neprimerané obohatenie sa.

5. O trovách konania rozhodol tak, že v prejednávanej veci išlo o konanie, v ktorom výška plnenia
závisela od úvahy súdu. V takomto druhu konania je úspech v zásade daný úspechom v základe nároku.

V prejednávanej veci videl dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že žalobkyňa v snahe o bezpracný
zárobok „prestrelila“ výšku požadovanej sumy oproti sume priznanej 8-krát, ako aj v tom, že primerané
finančné zadosťučinenie mohla požadovať už v konaní 7Csp a nemnožiť tak súdne konania.

6. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, a to proti výroku III.. Poukázala na

to, že súd prvej inštancie vyvodil uvedený právny záver aj napriek tomu, že sám potvrdil základnú
premisu, že v prejednávanej veci išlo o konanie, v ktorom výška plnenia závisela od úvahy súdu.
V tomto smere poukázala napr. na nález ÚS SR ČR, sp. zn. III ÚS 170/99, ako aj na komentár k
Civilnému sporovému poriadku. Ďalej poukázala na to, že § 257 negatívne dopadá na stranu sporu,
ktorá by mala inak právo na náhradu trov konania, preto musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať

osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter, ktorý súd aj
náležite odôvodní. Pre aplikáciu § 257 sú typické situácie, pri ktorých je potrebné zisťovať okolnosti
súvisiace so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami
uplatnenia nároku, resp. so sociálnym aspektom strán sporu. Predmetné ustanovenie má slúžiť na
odstránenie neprimeranej tvrdosti, resp. na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o

vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Ďalej poukázala na to, že nepriznané trovy konania, ktoré
je povinná zaplatiť svojmu právnemu zástupcovi predstavujú sumu 207,32 Eur, preto spravodlivosť
v podobe napadnutého rozsudku v konečnom dôsledku vyzerá tak, že úspešná sporová strana je v
mínuse 57,32 Eur. Hľadanie dôvodov hodných osobitného zreteľa pri žalovanom (nadnárodný gigant)
a žalobkyni pracujúcej v detskom domove ako tzv. profesionálny rodič, zaťaženej viacerými úvermi

z nebankových spoločností je potrebné označiť za absurdné. V danej veci je evidentné, že ide o
spor medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorý má nad svojim klientom mocenskú, ekonomickú a
právnu nadvládu. Pre žalovaného je tento spor ekonomicky zanedbateľný, avšak nepriznanie náhrady
trov konania zasiahne do jej majetkovej sféry a jej rodiny. Rovnako poukázala na to, že senát 9Co
dlhodobo nároky na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľom nepriznával a až po viacerých

rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR bol nútený svoju argumentáciu zmeniť. Najnovším vyjadrením jeho
negatívneho postoja k problematike ochrany spotrebiteľa je teda absolútne nedôvodné nepriznávanie
náhrady trov konania pri neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa. S poukazom na uvedenénavrhla, aby odvolací súd zmenil III. výrok tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že toto je nedôvodné. Uviedol, že súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne poukázal na výrazne neprimeranú výšku požadovaného
finančného zadosťučinenia, ktorú je možné považovať za vybočujúcu hranicu primeranosti. Dôležitou
okolnosťou je možnosť žalobkyne uplatniť svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie už pri
podaní žaloby o uloženie povinnosti zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy, čo však žalobkyňa

neučinila. Žalobkyňa tak svojim konaním nehospodárne sama prispela k ďalšiemu súdnemu sporu
a ku vzniku povinnosti platiť trovy konania svojmu právnemu zástupcovi. Ďalej uviedol, že tvrdenie
o povinnosti zaplatiť svojmu právnemu zástupcovi nepriznané trovy vo výške 207,32 Eur žiadnym
relevantným dôkazom nepreukázala. Na základe uvedených skutkových a právnych dôvodov žiadal,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil. Rovnako si voči žalobkyni
uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

8. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)), preskúmal napadnuté

rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a
nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

10. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa namieta nesprávne právne posúdenie (§ 365

ods. 1 písm. h) C.s.p.).

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd

zistil, že k naplneniu tejto odvolacej námietky došlo a to tým, že súd prvej inštancie síce na predmetný
prípad aplikoval správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretoval.

13. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva
zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude

musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným
súdom.

14. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je
samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo
dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti
Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

15.Vovzťahukaplikáciiust.§257C.s.p.,odvolacísúduvádza,žetotoustanoveniepredstavujevýnimku

pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkamiuvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynuli z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné

okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

16. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie
výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k
zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha

súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z
posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak,
že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať
náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v
rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je
potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán

konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je
nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Významnými z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva)
na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..

17. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257
C.s.p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982,
R 23/1989).

18. Súd prvej inštancie vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa jednak v snahe žalobkyne o tzv.
bezpracný zárobok a jednak aj v tom, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie si mohla uplatniť
už v pôvodnom konaní, avšak s uvedeným záverom sa odvolací súd nestotožňuje. Ako bolo už vyššie
uvedené, k aplikácii § 257 C.s.p. by malo dochádzať len vo výnimočných prípadoch, s potrebou
náležitého odôvodnenia, pričom je potrebné posudzovať viaceré skutočnosti a okolnosti na oboch

sporových stranách, rovnako aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej sporovej
strany. Odvolací súd má za to, že súdom prvej inštancie prezentované dôvody však nenapĺňajú cieľ ust.
§ 257 C.s.p. a neposkytujú dostatočný základ a dôvod pre aplikáciu tohto ustanovenia na predmetný
prípad. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa si v tomto konaní uplatnila nárok
na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.216,36 Eur, pričom z vykonaného dokazovania súdu

prvej inštancie vyplýva, že uvedená výška primeraného finančného zadosťučinenia má predstavovať
50% zo sumy pôvodného konania, t.j. 50% zo sumy, ktorú by žalovaný vymohol prostredníctvom zrážok
zo mzdy žalobkyne, ak by nepodala žalobu na zdržanie sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy,
k čomu odvolací súd uvádza, že je na rozhodnutí žalobkyne ako spotrebiteľky v akej výške bude
primerané finančné zadosťučinenie požadovať, pričom však musí počítať s tým, že žalobe nemusí byť

priznaný plný úspech, keďže výška primeraného finančného zadosťučinenia závisí na úvahe súdu.
Odvolací súd má pritom za to, že žalobkyňa si pravdepodobne aj s týmto vedomím uplatnila nárok
na primerané finančné zadosťučinenie v tejto „zníženej“ výške, pričom ako už správne uviedol súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, primerané finančné zadosťučinenie má plniť
funkciu satisfakčnú, sankčnú funkciu, ale aj funkciu odmeny spotrebiteľa za iniciovanie konania, v ktorom

má prirodzene slabšie/nevýhodnejšie postavenie. Rovnako odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyni
nebránila žiadna zákonná prekážka na to, aby si primerané finančné zadosťučinenie nemohla uplatniť
v samostatnom konaní. Z uvedeného tak vyplýva, že takýto postup, aký zvolila sama žalobkyňa nie je
postupom výnimočným, resp. nezvyčajným. Z vyššie uvedených dôvodov mal preto odvolací súd za to,
že v predmetnom prípade neboli splnené podmienky na aplikáciu § 257 C.s.p. a súd prvej inštancie tak

rozhodol nesprávne, keď žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.

19. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je
samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo

dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti
Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).20. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo
veci rozhodlo. O plný úspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje
so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech

vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech
nemala. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j.
strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené tak možno konštatovať, že na predmetný prípad bolo potrebné

aplikovať zásadu úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.), keďže výška plnenia závisela od úvahy súdu. V tomto
prípade nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu, ak jej bola priznaná len časť žalobou uplatneného
nároku, nemožno ju totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné
a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobkynho práva bolo zasiahnuté,
výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška

nasleduje. Žalobkyňu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešnú, keďže mala plný
úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného
úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Odvolací súd na tomto mieste dáva do pozornosti, že nárok
na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku (k
tomu pozri napr. KS TT, sp. zn. 10Co/191/2017, KS PO, sp. zn. 12Co/53/2018 a Veľký komentár CSP,

C.H.Beck, str. 926).

22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, preto odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. rozsudok v
napadnutej časti, t.j. vo výroku III. o trovách konania zmenil tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu voči žalovanému, avšak len zo súdom prvej inštancie

prisúdenej sumy, o ktorej výške potom rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným
súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

23.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nezistil žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p..

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).