Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 10, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/122/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117213312
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5117213312.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej
a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobkyne : F. H., nar. XX.
XX. XXXX, bytom L. XXXX/XX, Q., právne zastúpená: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka, so
sídlom G. U. XX, Q., proti žalovanému : Mesto Žilina, so sídlom Nám. obetí komunizmu 1, Žilina, IČO :
00 321 796, právne zastúpený : JUDr. Lukáš Bútora, advokát, so sídlom H. F. XX, Q., o určenie, že

právo na bytovú náhradu nezaniklo, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
13C/26/2017-181 zo dňa 23. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. m e n í tak, že žalobkyni priznáva proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu.

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že právo žalobkyne na bytovú náhradu v zmysle
rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 27C/499/2015 zo dňa 04.10.2016 nezaniklo. Žalobkyni nepriznal

právo na náhradu trov konania proti žalovanému.
Mal za nesporné, že Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 27C/499/2015-182 zo dňa 04.10.2016 uložil
žalobkyni povinnosť vypratať byt č. 2, vo vchode č. 17 na prízemí, nachádzajúci sa na ul. Korzo v
Žiline, v dome súp. č. XXXX, ktorý je postavený na parc. č. 1472/433, zapísaný na LV č. XXXX pre
okres Žilina, obec Žilina, katastrálne územie Q. a odovzdať ho žalovanému do 30 dní po zabezpečení
náhradného ubytovania žalovaným. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 23.11.2016. Rovnako nebolo

sporné, že nájomný vzťah k tomuto bytu zanikol už 31.05.2011, nakoľko bol dohodnutý na dobu určitú,
a to od 01.06.2008 do 31.05.2011. Teda žalobkyňa byt užíva bez právneho dôvodu už od 01.06.2011
až do súčasnosti. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa od 31.07.2010 neuhrádza žiadne platby za
užívanie bytu, teda neplatí nájomné a platby spojené s užívaním bytu a toto prestala uhrádzať ešte
počas trvania nájmu tohto bytu. Žalobkyni bolo do vlastných rúk doručené „vyhlásenie o zabezpečení
náhradného ubytovania“ zo dňa 01.03.2017, ktorým jej žalovaný oznámil, že jej zabezpečil náhradné

ubytovanie v ubytovacom zariadení Garni Žilina, na ul. Vysokoškolákov 4, 010 08 Žilina a zároveň v
tomto vyhlásení upozornil žalobkyňu, že v zmysle § 712c Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) je povinná
uzatvoriťdo30dníoddoručeniavyhláseniaozabezpečeníbytovejnáhradynájomnúzmluvustým,žeak
nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jej nárok na bytovú náhradu zanikne. Prílohou vyhlásenia bola
ponuka ubytovania s kontaktnými údajmi spoločnosti TINECO, ktoré prevádzkuje uvedené ubytovacie
zariadenie. Tiež nebolo sporné, že žalobkyňa svojím listom zo dňa 06.04.2017, doručeným žalovanému

10.04.2017, oznámila žalovanému, že s uvedenou ponukou nesúhlasí, žiadne dôvody svojho nesúhlasu
však neuviedla. Na tento list žalobkyne reagoval žalovaný listom z 21.04.2017, zaslaným právnejzástupkyni žalobkyne, v ktorom oznámil, že si splnil všetky povinnosti a keďže žalobkyňa bezdôvodne
odmietla uzatvoriť nájomnú zmluvu, nárok na bytovú náhradu jej zanikol. Žalovaný dňa 31.03.2017 podal
návrh na vykonanie exekúcie vyprataním predmetného bytu, pričom poverenie exekútorovi bolo vydané

dňa 01.12.2017 a exekučné konanie sa vedie na Exekútorskom úrade Q. JUDr. Stanislava Hulmanová
Janušová pod č. EX 299/2017. Súdny exekútor doručil dňa 23.07.2018 žalobkyni do vlastných rúk
upovedomenie o začatí exekúcie. Žalobkyňa ako povinná námietky u súdneho exekútora proti exekúcii
nevzniesla, pričom uviedla, že tieto nevzniesla z dôvodu, že má viacero exekúcií, chodí jej veľa dokladov
a listín, takže na to pozabudla a prispelo k tomu aj to, že boli letné prázdniny. Žalobkyni bol doručený aj

exekučný príkaz a exekúcia prebieha počas tohto konania. V cene ponúknutého náhradného ubytovania
na jednu osobu na mesiac vo výške 240,- eur by musela žalobkyňa platiť mesačne sumu 1.440,-
eur vzhľadom na počet jej detí, ktoré s ňou bývajú vo vypratávanom byte. Na základe toho dospel
k záveru, že žalovaný nezabezpečil adekvátne náhradné ubytovanie pre žalovanú, a to z hľadiska
výšky mesačného nájomného, ktoré by musela žalobkyňa platiť za užívanie ponúknutého náhradného
ubytovania, ktorá výška je neadekvátna voči mesačnému nájomnému vo vypratávanom byte, v ktorom

sa nájomné pohybuje okolo sumy 300,- eur mesačne. Z tohto dôvodu nedošlo k zániku práva žalobkyne
na náhradné ubytovanie.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 257 Civilného sporového poriadku
(ďalej „CSP“). Vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalobkyni nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému nepriznal, keď táto užíva predmetný byt bez právneho dôvodu od roku

2011, za byt riadne a včas neplatí už niekoľko rokov, riadne a včas platiť prestala ešte počas trvania
nájomnej zmluvy. Od februára 2011 žalobkyňa tak dlhuje len čo do istiny na nezaplatenom nájomnom a
bezdôvodnomobohatenísumuviacako25.000,-eur,pričomdlhstálerastie.Napriektomu,žežalobkyňa
disponovala financiami, ako sama uviedla sumou 9.000,- eur, svoje dlhy voči žalovanému neplatila
vôbec, odmietla svoj dlh čo do dôvodu a výšky uznať a platiť ho v splátkach. V nezodpovednom

prístupe a konaní žalobkyňa pokračuje naďalej, nakoľko aj v danej veci bolo nesporné, že naďalej
neplatí riadne a včas za užívanie vypratávaného bytu a tento naďalej užíva bez právneho dôvodu.
Celú situáciu si žalobkyňa zavinila sama tým, že počas mnohých rokov riadne a včas neplnila svoje
povinnosti vyplývajúce jej z nájmu a užívania predmetného bytu. Práve žalobkyňa sama by mala brať
ohľad najmä na svoje maloleté deti a neohrozovať ich existenčné záujmy tým, že za užívanie bytu

riadne a včas neplatila, hoci jej to finančná situácia umožňovala. Tak zavinila vznik všetkých doterajších
súdnych sporov, vrátane exekučného konania.

2. V zákonom stanovenej lehote žalobkyňa podala odvolanie voči výroku II. nároku na náhradu trov
konania z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Poukázala na to, že mala plný úspech v spore, a preto s poukazom na § 255 ods. 1 CSP jej
mal súd priznať právo na náhradu trov konania proti žalovanému. Nezavinila podanie tejto žaloby,
nakoľko musela v prekluzívnej 30-dňovej lehote podať žalobu na súd proti žalovanému o určenie, že
jej právo na bytovú náhradu nezaniklo. § 257 CSP nie je možné aplikovať svojvoľne kedykoľvek a bez
zreteľa na základné zásady rozhodnutia o trovách konania a je ho možné aplikovať iba za splnenia

podmienok, že ide o dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Tieto podmienky neboli
v konaní naplnené a súd v rozpore so zákonom jej nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo/102/2017. Súd
pri rozhodovaní o trovách konania neprihliadal na jej majetkové, sociálne, osobné, zárobkové pomery
ako slabšej strany sporu. Je matkou piatich detí a je v závažnej sociálnej a majetkovej situácii. Súd

zovšeobecňuje svoje tvrdenia, že zavinila vznik ďalších doterajších sporov, pričom nekonkretizoval,
ktoré konania mal na mysli. Posudzovanie toho, prečo má vysoký dlh na nájomnom voči žalovanému
a do akej miery sa o to pričinila a do akej miery žalovaný, je podľa názoru žalobkyne v tomto konaní
iba všeobecným hodnotiacim záverom súdu, ktorý nemôže mať dopad na rozhodovanie o nároku na
náhradu trov konania. Žalobkyňa je fyzická osoba a žalovaný je právnická osoba. Žalovaný odmietal

s ňou uzatvoriť nájomnú zmluvu, hoci sa jej opakovane domáhala. Pohľadávku voči nej si uplatňoval
iba prostým výpočtom odhadovaných zálohových platieb a celkom ignoroval skutočnosť, že v minulosti
zobral žalobu proti nej späť, resp. konanie o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške určenej
odhadovanými zálohovými platbami bolo zastavené. Podľa nej v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa na strane žalovaného, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti

nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Navrhuje rozsudok v tejto časti zmeniť tak, že jej proti
žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zároveň jej prizná nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.3. Žalovaný k odvolaniu žalobkyne uviedol, že zo zisteného skutkového stavu jednoznačne vyplýva,
že žalobkyňa užívala byt na ťarchu verejných zdrojov, t.j. neplatila (aj napriek tomu, že preukázateľne
disponovala finančnými prostriedkami hotovosťou cca 9.000,- eur), už takmer 9 rokov za vypratávaný

byt, a to ani za služby spojené s nájmom (energie), čím jej vznikol dlh voči žalovanému cca 30.000,- eur
a v roku 2019 bol na žalobkyňu vyhlásený konkurz, čím sa takmer celý dlh stal nevymožiteľným. Má za
to, že súd v danej skutkovej situácii správne postupoval, keď aplikoval § 257 CSP a náhradu trov konania
žalobkyni nepriznal. Pri svojej úvahe sa riadil preukázaným skutkovým stavom, ako aj v konaniach, ktoré
s ním súviseli. Žalobkyňa zavinila tým, že porušovala povinnosť platiť nájomné za byt a po skončení

nájomného vzťahu riadne odovzdať byt žalovanému, vznik súdneho sporu o vypratanie bytu, ktorého
dôsledkom bolo vznik konania o určenie, pre právo na bytovú náhradu nezaniklo. Ak by súd posudzoval
dôvody hodné osobitného zreteľa izolovane, bez ohľadu na celkový skutkový stav a bez zohľadnenia
dôvodov, ktoré viedli k vzniku tohto konania, viedlo by to k absurdnej situácii a čisto formalistickému
aplikovaniu práva. Nemal dôvod osobitne skúmať majetkové, sociálne a zárobkové pomery žalobkyne,
keďže by to malo význam, ak by žalobkyňa bola v spore neúspešná a mala by ona platiť trovy konania.

Zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa bola v minulosti zastúpená na základe rozhodnutia
Centra právnej pomoci, keďže spĺňala podmienku materiálnej núdze, avšak v tomto konaní jej bezplatná
právna pomoc nebola poskytnutá, čo naznačuje, že je v jej schopnostiach si hradiť náklady právneho
zastúpenia a nenachádza sa v materiálnej núdzi. Preto aplikáciu § 257 CSP považuje za správnu.

4. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný v celom rozsahu v súlade s §
365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietal, že súd sa v rozhodovaní nijako nevysporiadal s jeho obranou
týkajúcousaadekvátnostizabezpečenejbytovejnáhrady.Žalovanejbolopriznanénáhradnéubytovanie,
čomu zodpovedá jednoizbový byt alebo obytná miestnosť v slobodárni či ubytovni. Nakoľko žalovaná
býva so 6 deťmi (spolu 7 osôb), nie je možné ju ubytovať do jednoizbového bytu, a to z dôvodu, že 7

osôb nemôže trvalo obývať jednu obytnú miestnosť a takéto ubytovanie by nespĺňalo hygienické, ako
ani sociálne parametre a hrozilo by odňatie detí príslušným úradom a taktiež takéto ubytovanie prakticky
je nerealizovateľné, keď do jednej obytnej miestnosti sa nezmestí vybavenie pre riadne bývanie 7 osôb.
Vzhľadom na to nie je možné ani „prinútiť“ akéhokoľvek prenajímateľa na uzatvorenie zmluvy, ktorá by
bola v rozpore s obytným určením jednoizbového bytu, ako aj s tým súvisiacimi predpismi. Preto bol

nútený orientovať sa na vyhľadanie ubytovania v slobodárni alebo ubytovni. Vyhľadal najdôstojnejšie a
najlacnejšie ubytovanie tohto typu, ktoré sa v meste Žilina pre 7 osôb nachádza, čo jednak preukazoval
v konaní a nebolo to ani zo strany žalobkyne rozporované. Preto zabezpečil náhradné ubytovanie,
ktoré bolo adekvátne s ohľadom na čas, miesto, reálne možnosti, ako aj podmienky žalobkyne. Súd
sa výlučne zameral na porovnanie nájomného, ktoré žalobkyňa mala platiť a 9 rokov neplatila za

mestský sociálny nájomný byt a sumárnu odplatu na zabezpečené náhradné ubytovanie pre 7
osôb. Objektívne možnosti zabezpečenia náhradného ubytovania v danom mieste a čase v danom
prípade nezohľadnil. Inak sa rozsudok o vypratanie bytu stane materiálne nevykonateľným, nakoľko
vzhľadom na uvedené argumenty nie je možné zásadne inú bytovú náhradu zabezpečiť. Tiež sa súd
nevysporiadal s námietkami týkajúcimi sa rozporu s dobrými mravmi v prípade určenia, že právo na

bytovú náhradu žalobkyni nezaniklo, a to s poukazom na to, že žalobkyňa užíva byt na ťarchu verejných
zdrojov, keď neplatí už takmer 9 rokov za vypratávaný byt, a to ani za služby spojené s nájmom, čím jej
dlh voči žalovanému vznikol cca vo výške 30.000,- eur a v roku 2019 bol na ňu vyhlásený konkurz, čím
sa dlh stal nevymožiteľným. O zabezpečenie bytovej náhrady sa vôbec nezaujímala, nekontaktovala
prenajímateľa, ani si ju nebola pozrieť. Rovnako neprejavila ani neprejavuje reálnu konštruktívnu snahu

svoju situáciu vyriešiť, svoj dlh uznať, za svoje ubytovanie platiť. Z vypratávaného bytu, ktorý má slúžiť
občanom mesta za podmienok stanovených platným VZN sa mu vzhľadom na rozhodnutie v tejto
veci, situáciu na trhu, reálne možnosti, ako aj platobnú históriu žalobkyne, byt nepodarí reálne nikdy
vypratať a bude nútený ďalšie roky žalobkyňu prakticky zadarmo na verejné útraty ubytovávať, čo je
výsmech pravidlám prideľovania a užívania mestských nájomných bytov v spravodlivosti, ako aj ďalším

nájomníkom, ktorí v ťažkých životných situáciách robia čo môžu, aby svoje dlhy platili a radšej si odoprú
v iných oblastiach života. Navrhuje rozsudok zmeniť tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta
a zaväzuje žalobkyňu na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

5. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny.
Poukázala na to, že rozsudkom sp.zn. 27C/499/2015 bola žalovanému uložená povinnosť zabezpečiť jej
náhradné ubytovanie, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť a žalovaný na jeho podklade podal návrh
na vykonanie exekúcie. Proti rozsudku sa žalovaný v uvedenom konaní nebránil, nevzniesol v ňom aninámietku možnej materiálnej nevykonateľnosti jeho výrokov. Táto námietka žalovaného nemôže obstáť
v prebiehajúcom konaní. Už vtedy pritom bolo zjavné, že žalobkyňa v byte, ktorý má byť vyprataný,
nebýva sama a rozhodnutie o vyprataní bytu sa tak dotýka nielen žalobkyne, ale aj jej detí. Z ponuky

bytovej náhrady ani z internetovej stránky ubytovania nevedela zistiť, čo vlastne je predmetom ponuky a
aké konkrétne náhradné ubytovanie jej s deťmi bolo ponúkané. Samotná ponuka nebola z tohto pohľadu
preskúmateľná ani súdom, a to ani po tom, čo žalovaný v konaní predložil doklady, ktoré mali ponúkané
ubytovanie bližšie špecifikovať. Opakovane sa u žalovaného domáhala uzatvorenia nájomnej zmluvy,
splátkového kalendára, avšak žalovaný jej žiadosti nikdy nevyhovel. Žalovaným vyčíslený dlh je iba jeho

odhadom a nemá žiadny reálny základ. Nie je pravda, že by sa o bytovú náhradu nezaujímala, zaoberala
sa ponukou a jej znením a navštívila www stránku ubytovateľa, hoci v tom čase našla pod rovnakým
názvom dve rôzne ubytovania v Žiline a s ohľadom na to, že ani tak nevedela zistiť, aké ubytovanie je jej
vlastne ponúkané, reagovala na ponuku žalovaného a podala žalobu na súd. Žalovaný jej nikdy nedal
príležitosť splácať svoj dlh na nájomnom a už aj v minulosti sa ju pokúsil z bytu vypratať rozsudkom
OkresnéhosúduŽilinasp.zn.2C/186/2012z24.07.2013,ktorýbolzrušenýuznesenímNajvyššiehosúdu

SR sp.zn. 8Cdo/418/2014 zo dňa 14.októbra 2015. Ani tak však žalovaný žalobkyni žiadnu príležitosť
na vyrovnanie dlhu nedal a neumožnil jej ani uzatvorenie nájomnej zmluvy k bytu, hoci aj na dobu určitú.

5. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas sporové strany
proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil, vo výroku II. podľa ň 388 CSP zmenil tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania v konaní pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu.

6.Podľa§712ods.1,2,3a4OZ,bytovýmináhradamisúnáhradnýbyt,náhradnéubytovanieaprístrešie
(1). Náhradným bytom je byt, ktorý svojou veľkosťou a vybavením zabezpečuje ľudsky dôstojné bývanie
nájomcu a členov jeho domácnosti (2). Náhradným ubytovaním je byt s jednou obytnou miestnosťou
alebo obytná miestnosť v slobodárni, ubytovni alebo v iných zariadeniach určených na trvalé bývanie
alebo podnájom v zariadenej alebo nezariadenej časti bytu u iného nájomcu. Byt alebo obytnú miestnosť

môžu užívať viacerí nájomcovia(3). Prístreším je prechodné ubytovanie, najmä v spoločnej nocľahárni
alebovinýchzariadeniachnatourčených,5e)apriestornauskladneniebytovéhozariadeniaaostatných
vecí domácej a osobnej potreby (4).

7. Podľa § 712c ods. 1, 2 a 3 OZ, ak tento zákon neustanovuje inak, nájomca nie je povinný vysťahovať

sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada. Spoloční
nájomcovia majú právo len na jednu bytovú náhradu (1). Ustanovenia osobitného zákona o zabezpečení
bytovej náhrady a prístrešia platia primerane (2). Nájomca, ktorý má byt vypratať, je povinný uzavrieť
zmluvuobytovejnáhradedo30dníoddoručeniapísomnéhovyhláseniaozabezpečeníbytovejnáhrady;
ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne (3).

8. V preskúmavanej veci bolo preukázané že Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 27C/499/2015-182 zo
dňa 04.10.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2016, uložil žalobkyni povinnosť vypratať byt
č. 2, vo vchode č. 17 na prízemí, nachádzajúci sa na ul. Korzo v Žiline, v dome súp. č. XXXX, ktorý
je postavený na parc. č. 1472/433, zapísaný na LV č. XXXX pre okres Žilina, obec Žilina, katastrálne

územie Q. a odovzdať ho žalovanému do 30 dní po zabezpečení náhradného ubytovania žalovaným.
V odôvodnení tohto rozhodnutia sa konštatuje, že žalobkyňa užívala byt bez právneho dôvodu
(nájomný pomer skončil uplynutím doby dňa 31.05.2011). Pôvodne bolo rozhodnuté rozsudkom č.k.
2C/186/2012-43 zo dňa 24.07.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp.zn. 11Co/227/2013
zo dňa 24.03.2014 s tým, že žalobkyňa je povinná sporný byt vypratať do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku bez bytovej náhrady. Na základe dovolania žalobkyne boli uvedené rozsudky uznesením
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8 Cdo 418/2014 zo dňa 14.10.2015 zrušené a vrátené na nové konanie s
tým, že je nutné sa zaoberať aj otázkou, či vypratanie predmetného bytu nemá byť viazané na pridelenie
bytovej náhrady. Na základe toho v novom rozhodnutí súd uložil žalobkyni povinnosť vypratať byt do
30 dní po zabezpečení náhradného ubytovania z dôvodu ochrany súkromia, rodinného života a obydlia

žalovanej, so zreteľom na osobitnú ochranu detí a mladistvých.
Žalovaný listom zo dňa 01.03.2017, označeným ako „Vyhlásenie o zabezpečení náhradného
ubytovania“ (č.l. 7,8) oznámil žalobkyni, že jej bolo zabezpečené náhradné ubytovanie v ubytovacom
zariadení Garni Žilina, na ul. Vysokoškolákov 4, 010 08 Žilina, ktoré prevádzkuje spoločnosť TINECO,s.r.o., so sídlom Žilina a poukázal na § 712c OZ, inak jej nárok na bytovú náhradu zanikne. Prílohou
listu bola e-mailová správa z 1.3.2017 od [email protected] s obsahom, že potvrdzujú že od
1.3.2017 majú voľné ubytovanie pre 8 osôb na dobu neurčitú v ubytovacom zariadení Garni Žilina na

ul. Vysokoškolákov 4, cena pre jednu osobu na mesiac 240,-€ (dieťa do 5 rokov bez nároku na lôžko
- zdarma). Žalobkyňa si uvedené oznámenie prevzala dňa 10.03.2017 (č.l. 108) a nasledujúci deň jej
začala plynúť 30-dňová lehota na uzavretie nájomnej zmluvy. Na uvedené žalobkyňa reagovala listom
zo dňa 06.04.2017 (žalovaný prevzal dňa 10.04.2017) s tým, že s uvedenou ponukou nesúhlasí (č.l.
92) a dňa 07.04.2017 podala žalobu na súd o určenie, že jej právo na náhradné ubytovanie nezaniklo

(všetko v 30-dňovej lehote v zmysle § 712c OZ). Žalovaný listom zo dňa 21.04.2017 (č.l. 81) oznámil
žalobkyni, že si voči nej splnilo všetky zákonné povinnosti a zároveň ju upozornil, že v zmysle § 712c
OZ jej zanikol nárok na bytovú náhradu.
Žalovaný dňa 31.3.2017 podal návrh na vykonanie exekúcie u súdnej exekútorky JUDr. Stanislavy
Hulmanovej Janušovej, ktorá vedie exekúciu pod sp.zn. EX 299/2017, ktorej bolo vydané poverenie na
vykonanie exekúcie dňa 1.12.2017 pod sp.zn. 12Er/1751/2017. Súdna exekútorka dňa 10.1.2018 vydala

upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré si žalovaná ako povinná prevzala dňa 23.7.2018 (č.l. 82-88).

9. Náhradným ubytovaním môže byť byt s jednou obytnou miestnosťou alebo obytná miestnosť v
slobodárni,ubytovni,alebovinýchzariadeniachurčenýchnatrvalébývaniealebopodnájomvzariadenej
alebo nezariadenej časti bytu u iného nájomcu, pričom ich môžu užívať viacerí nájomcovia. V zmysle

citovaného ustanovenia § 712 ods. 2 a 3 OZ vyplýva, že rozdiel medzi náhradným bytom a náhradným
ubytovaním spočíva v kvalite bývania v prospech náhradného bytu. Náhradný ubytovanie nemusí svojou
veľkosťou a vybavením zabezpečiť také ľudsky dôstojné bývanie nájomcu a členov jeho domácnosti,
ako náhradný byt, dokonca právo bývania môže byť výrazne obmedzené aj ďalšími nájomcami. Ďalším
kritériom vymedzujúcim bytovú náhradu je tiež výška nájomného v bytovej náhrade. Uvedené sa

však neposudzuje vo vzťahu k sociálnym pomerom povinnej osoby vypratať byt, ale vo vzťahu k
vypratávanému bytu. Uvedené platí tak k primeranému náhradnému bytu, ako aj k bytovej náhrade
nižšej kvality, ako je náhradné ubytovanie. Ak je nájomné v ponúkanej bytovej náhrade podľa miestnych
podmienok rovnocenné nájomnému v byte vypratávanom, treba ponúkanú bytovú náhradu z tohto
hľadiska považovať za primeranú, bez ohľadu na aktuálnu sociálnu situáciu povinných.

10. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne vo veci konštatoval, že žalovaný si nesplnil
svoju povinnosť a žalobkyni nezabezpečil adekvátne náhradne ubytovanie, a to z hľadiska výšky
mesačného nájomného za náhradné ubytovanie, ktoré je neadekvátne voči mesačnému nájomnému
vo vypratávanom byte. V zabezpečenom náhradnom ubytovaní by za 6 osôb mesačne nájomné

predstavovalo 1440 €, pričom nájomné vo vypratávanom byte sa pohybuje mesačne cca 300 €. Ako
už bolo konštatované v predchádzajúcom bode pri porovnávaní náhradného bývania s vypratávaným
bytom sa neprihliada na majetkové pomery osoby povinnej vypratať byt.

11. Odvolací súd navyše považuje za nutné poukázať okrem vyššie uvedeného konštatovania, že

bytová náhrada sa považuje za zabezpečenú predložením písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne
náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme s osobou,
ktorá má byt vypratať, prípadne predložením návrhu nájomnej zmluvy a pod. Z tohto preukazu musí
byť jasne zrejmá identita (z hľadiska vlastností) ním zabezpečenej bytovej náhrady s náhradou určenou
v rozhodnutí (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. M Cdo 263/02, 2 Cdo 83/01). Žalovaný k oznámeniu o

zabezpečení bytovej náhrady pripojil e-mailovú správu, z ktorej je iba zrejmé, že spoločnosť TINECO,
s.r.o. Žilina má od 1.3.2017 voľné ubytovanie pre 8 osôb na dobu neurčitú v ubytovacom zariadení Garni
Žilina na ul. Vysokoškolákov 4, cena pre jednu osobu na mesiac 240,-€ (dieťa do 5 rokov bez nároku
na lôžko - zdarma). Z tohto vyhlásenia však nie je zrejmé, že uvedená spoločnosť je ochotná uzavrieť
zmluvu o ubytovaní so žalobkyňou, tiež či tieto ubytovacie miesta boli k dispozícii aj dňa 10.3.2017, kedy

si žalobkyňa prevzala oznámenie žalovaného a ubytovanie bolo rezervované na 30-dňovú lehotu, počas
ktorej v zmysle § 712c ods. 3 OZ (ktorá žalobkyni plynula od 11.3.2017 do 9.5.2017) mala žalobkyňa
možnosť uzavrieť zmluvy o bytovej náhrade. Pokiaľ by teda nebol dôvod vyhovieť žalobe z dôvodov,
na ktoré poukázal súd prvej inštancie, uvedené by bolo ďalší z dôvodov na vyhovenie žalobe. Odvolací
súd sa teda stotožňuje s argumentáciou žalobkyne prezentovanej počas celého konania, že žalovaným

ponúknuté náhradné ubytovanie nebolo riadne špecifikované.

12. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.13. Citované ustanovenie § 257 CSP nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek
bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (zásada úspechu vyplývajúca z § 255

CSP), obzvlášť v situácii, keď sa jedná o sporové konanie. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Ustanovenie § 257 CSP preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu. Vždy
musí ísť o celkom výnimočný prípad. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je

potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu a
je nutné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj
dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery z náhrady trov oprávnenej strany sporu. Významnými
z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán
sporu v priebehu konania a pod. Nepriznanie náhrady trov konania musí zároveň zodpovedať zvláštnym
okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie

nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči niektorej strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom.

14.Vpreskúmavanejvecimalaplnýúspechžalobkyňa.Zobsahuspisuvyplýva,žekpodaniupredmetnej
žaloby ju viedlo samotné konanie žalovaného, keď napriek tomu, že jej ešte plynula zákonná 30-
dňová lehota na uzavretie zmluvy o náhradnom ubytovaní, bol žalovaným u súdneho exekútora podaný

návrh na vykonanie exekúcie vyprataním (počas plynutia tejto lehoty), ďalej listom zo dňa 21.4.2017 jej
žalovaný oznámil, že v zmysle ustanovenia § 712c OZ jej zanikol nárok na bytovú náhradu. Súd prvej
inštancie odôvodnil aplikáciu § 257 CSP tým, že žalobkyňa užíva predmetný byt bez právneho dôvodu
od r. 2011 a od februára 2011 jej dlh na nezaplatenom nájomnom a bezdôvodnom obohatení predstavuje
viacako25.000€,ktorýstálerastie.Medzistranaminebolosporné,žežalobkyňabytužívabezprávneho

dôvodu, teda nemá so žalovaným uzatvorenú nájomnú zmluvu na sporný byt a že si voči žalovanému
žalobkyňa neplní finančné povinnosti a len v poslednom období si ju začala voči žalovanému plniť iba
čiastočne. Žalovaný však nepreukázal aký má žalobkyňa voči nemu skutočný dlh, avšak predovšetkým
nepreukázal aké právne prostriedky využil, aby uvedený dlh od žalobkyne získal. Z dôkazov vykonaných
v tomto konaní nie je možné prijať záver aký vysoký dlh má žalobkyňa voči žalovanému a do akej

miery sa tá-ktorá sporová strana pričinila k tomu, že predmetný dlh sa doposiaľ nevymáha. Žalobkyňa v
odvolaní uvádzala, že „žalovaný si voči nej uplatňoval pohľadávku iba prostým výpočtom odhadovaných
zálohovýchplatiebacelkomignorovalskutočnosť,ževminulostizobralžalobuprotižalobkynispäť,resp.
konanie o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške určenej odhadovanými zálohovými platbami
bolo zastavené“. Tieto tvrdenia žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadnym spôsobom

nepoprel, ani ich nevysvetliť, dokonca na ne žiadnym spôsobom nereagoval. Teda sám žalovaný je
nečinný, aby získal tvrdený dlh od žalobkyne. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru,
že v danom prípade neboli zistené (preukázané) také výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa,
aby v zmysle § 257 CSP úspešnej strane nebol priznaný nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa
žalobu podala pre správanie sa žalovaného a pokiaľ ide o pohľadávku žalovaného voči žalobkyni, nebolo

preukázanéoakúčiastkusamájednaťažalovanýnetvrdilaaninepreukázalaképrávnekrokyuskutočnil
na vymoženie pohľadávky od žalobkyne.

15. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám
sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP

Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS
46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej
aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko (nález Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS
387/2019-60). Hoci súd prvej inštancie pri aplikácii § 257 CSP nepostupoval v zmysle vysloveného
záveru ústavného súdu, odvolací súd má za to, že obe strany túto možnosť mali v rámci odvolacieho

konania (žalobkyňa v odvolaní, žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne).

16. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP vo
výroku I. ako vecne správny potvrdil a vo výroku II. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanej priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.
Pri ich rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvejinštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí). Na trovy odvolacieho konania

nebolo aplikované ustanovenie § 257 CSP s poukazom na konštatované dôvody v predchádzajúcich
bodoch tohto odôvodnenia.

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)