Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/121/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115209941
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1115209941.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a

členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Moniky Školníkovej v právnej veci žalobcu: TRAVEL
FAMILY s.r.o., Palackého 717/11, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 170 49 415,
vo veci organizačnej zložky TRAVEL FAMILY s.r.o., organizačná zložka, Björnsonova 3044/8, 811 05
Bratislava, IČO: 36 065 463, zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Kozovským, Björnsonova 8, 811
05 Bratislava - mestská časť Staré Mesto proti žalovanému: IMN, spol. s r.o., Mickiewiczova 14, 811
07 Bratislava, IČO: 35 733 110, zastúpenému advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20,
831 03 Bratislava o zaplatenie sumy 6.667,77 eura s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I pod č. k. 38Cb/86/2015-191 zo dňa
22.1.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 38Cb/86/2015-191 zo dňa
22.1.2019 v napadnutom výroku I. o zamietnutí vzájomnej žaloby a v napadnutom výroku II. v časti,
ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.667,77 eura p o t v r d z u j e .

II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 38Cb/86/2015-191 zo dňa

22.1.2019 v napadnutom výroku II. v časti príslušenstva a v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu
trov prvoinštančného konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zamietol
vzájomnú žalobu žalovaného proti žalobcovi, výrokom II. zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 6.667,77 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 6.667,77
eura od 3.3.2016 do 15.3.2016, s úrokom z omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 6.667,77 eura od
16.3.2016 do zaplatenia a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania

v celom rozsahu, a to s poukazom na ustanovenia § 1, § 261 ods. 1, ods. 6, § 324 ods. 1, § 340 ods.
1, § 365, § 369 ods. 1, ods. 2, § 768k ods. 3 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 3, ods. 4, § 6 ods. 1, § 7
zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa

10.4.2015 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 6.667,77 eura s príslušenstvom. V
žalobe žalobca uviedol, že ako nájomca uzavrel so žalovaným ako prenajímateľom dňa 30.3.2010
Zmluvu o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej žalovaný prenajal žalobcovi nebytové priestory
v polyfunkčnom objekte na C. ulici v J. s tým, že v zmysle článku III. ods. 4 predmetnej zmluvy uhradilžalobca žalovanému preddavok vo výške 6.667,77 eura určený na nájomné, zálohové platby za služby
spojené s užívaním prenajatých priestorov a iné peňažné pohľadávky prenajímateľa voči nájomcovi,
ktoré by mohli zo zmluvy vzniknúť. Dňa 24.10.2013 došlo medzi žalobcom a žalovaným k uzatvoreniu

Dohody o ukončení Zmluvy o nájme nebytových priestorov, v zmysle ktorej sa žalovaný podľa článku
I. ods. 3 zaviazal vyplatiť žalobcovi preddavok vo výške 6.667,77 eura v prípade, že boli včas a riadne
splnené záväzky žalobcu vyplývajúce zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to do 15 dní od
odovzdania priestorov, pričom žalobca pôvodne v žalobe tvrdil, že žalovanému odovzdal priestory
dňa 2.4.2014 v stave zodpovedajúcom dohodnutému spôsobu užívania, vypratané, vymaľované, bez

akýchkoľvek vád alebo poškodení a súčasne všetky záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o nájme nebytových
priestorov si voči žalovanému včas a riadne splnil. Napriek žiadosti žalobcu o vrátenie preddavku zo
dňa 31.10.2014, výzve právneho zástupcu žalobcu zo dňa 11.11.2014 a upomienke pred podaním
žaloby zo dňa 24.2.2015 žalovaný doposiaľ preddavok žalobcovi nevrátil. Súd prvej inštancie vydal
dňa 8.2.2016 platobný rozkaz pod č. k. 38Cb/86/2015-27, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej
lehote odpor, ktorým žiadal žalobu zamietnuť a uplatnenou vzájomnou žalobou žiadal, aby súd zaviazal

žalobcu na zaplatenie istiny 2.683,- eur s príslušenstvom. Odpor a vzájomnú žalobu žalovaný odôvodnil
tým, že žalobca i po skončení nájmu naďalej užíval priestory prenajaté nájomnou zmluvou v období
od 1.12.2013 do 2.4.2014 a za toto obdobie preto žalovanému prináleží dohodnutá výška nájomného.
Podľa tvrdenia žalobcu v žalobe mal žalobca odovzdať priestory žalovanému až dňa 2.4.2014 a z toho
dôvodu žalovaný zložený preddavok žalobcovi nevyplatil, ale započítal ho na nájom a poplatky spojené

s užívaním nebytového priestoru za mesiac december 2013 vo výške 2.299,37 eura, za mesiac január
2014 vo výške 2.299,37 eura, za mesiac február 2014 vo výške 2.299,37 eura, za mesiac marec 2014
vo výške 2.299,37 eura a za mesiac apríl alikvotnú časť nájomného a poplatkov spojených s užívaním
nebytového priestoru za dva dni vo výške 153,29 eura s tým, že všetky sumy sú vrátane DPH. Celkové
nájomné s poplatkami za služby za uvedené obdobie predstavovalo sumu 9.350,77 eura a po odpočítaní

zloženejkaucie6.667,77eurazostalžalobcažalovanémudlžnýsumu2.683,-eur,ktorúžalovanýuplatnil
vzájomnou žalobou spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% do zaplatenia. Žalovaný vo vyjadrení
k odporu uviedol, že po skončení platnosti nájomnej zmluvy so žalovaným, t.j. od 1.12.2013 žalobca
užíval nebytové priestory na základe novej nájomnej zmluvy zo dňa 18.11.2013, ktorú žalobca ako
nájomca uzatvoril so spoločnosťou VISION entertainment production s.r.o., so sídlom Mickiewiczova

12, Bratislava, IČO: 36 797 979 ako prenajímateľom a tomuto prenajímateľovi žalobca nebytové
priestory odovzdal dňa 2.4.2014, pričom konateľkou spoločnosti prenajímateľa je W.. K. C., ktorá bola
v čase uzatvorenia novej nájomnej zmluvy zároveň vlastníčkou nebytových priestorov. Žalobca poprel
žalovaným uskutočnené započítanie z dôvodu jeho neoprávnenosti, nakoľko žalovanému po skončení
nájomnej zmluvy v zmysle dohody o jej ukončení, t.j. od 1.12.2013 nevznikli a ani objektívne nemohli

vzniknúťžiadnepohľadávkynazapočítanieztitulunájomnéhoaúhradspojenýchsužívanímnebytových
priestorov voči žalobcovi, keďže v danom čase žalovaný už nebol prenajímateľom daných priestorov, so
žalobcom už nebol v zmluvnom vzťahu a žalobca od 1.12.2013 do 2.4.2014 riadne uhrádzal nájomné
a úhrady spojené s užívaním nebytových priestorov novému prenajímateľovi - spoločnosti VISION
entertainment production s.r.o.

3. Právny zástupca žalovaného žiadal, aby súd prvej inštancie rozhodol o zmene žaloby, nakoľko
žalobca oproti tvrdeniu v žalobe, že žalovanému odovzdal priestory dňa 2.4.2014, vo svojich neskorších
vyjadreniach tvrdil, že priestory odovzdal v ten istý deň 2.4.2014 spoločnosti VISION entertainment
production s.r.o., čo žalovaný považoval za podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností tvrdených

v žalobe. Vo vzťahu k predmetnej žiadosti právneho zástupcu žalovaného súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku s poukazom na ustanovenie § 140 ods. 2 CSP uviedol, že predmetom žaloby
je nárok žalobcu na vrátenie zaplateného preddavku vo výške 6.667,77 eura, pričom žalobca žiadnym
spôsobomnezmenilskutočnostiodôvodňujúcejehonárok,ktorétvrdilvžalobestým,žektvrdeniu,žeby
mali byť priestory dňa 2.4.2014 odovzdané žalovanému, neboli ani zo strany žalobcu v podanej žalobe

a ani zo strany žalovaného produkované žiadne dôkazy a z toho dôvodu súd prvej inštancie označenie
spoločnosti VISION entertainment production s.r.o. ako subjektu, ktorému žalobca odovzdal priestory
dňa 2.4.2014 spolu s doložením dôkazu preukazujúceho toto tvrdenie, považoval len za spresnenie
skutkového stavu, čo možno považovať za prostriedok procesného útoku a obrany, pričom zmena
subjektu, ktorému boli odovzdané priestory, nemá žiaden vplyv na žalobcom uplatnený nárok. Žalovaný

v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že by žalobcu vyzval na vrátenie priestorov či už po ukončení
zmluvy na základe Dohody ku dňu 30.11.2013 alebo po 2.4.2014, resp. akým spôsobom reagoval na
výzvy žalobcu na vrátenie zaplateného preddavku. Súd prvej inštancie ďalej v napadnutom rozsudku
konštatoval, že žalovaný za účelom preukázania svojho nároku uplatneného vzájomnou žalobou protižalobcovi neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by jeho nárok preukazovali a z toho dôvodu súd prvej
inštancie vzájomnú žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalovaný súčasne súdu prvej inštancie žiadnym
spôsobom nepreukázal oprávnenosť jeho započítacieho prejavu, ktorým započítal svoju pohľadávku

vo výške 6.667,77 eura titulom nájomného a poplatkov spojených s užívaním nebytového priestoru
za obdobie od 1.12.2013 do 2.4.2014 oproti pohľadávke, ktorú si žalobca uplatnil žalobou. Súdu prvej
inštancie neboli predložené žiadne faktúry žalovaného, ktorými mal žalobcovi vyúčtovať nájomné za
uvedené obdobie a preto nebolo zo strany súdu prvej inštancie možné posúdiť, či započítací prejav
žalovaného bol účinne urobený, nakoľko tento možno urobiť po tom, keď sa pohľadávky stretnú.

Žalovaný súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal ani skutočnosť, či bol oprávnený dať
nebytový priestor do podnájmu aj v období od 1.12.2013 do 2.4.2014, nakoľko žalovaný nie je a ani
nebol vlastníkom nebytových priestorov a na pojednávaní konanom dňa 22.1.2019 právny zástupca
žalovaného uviedol, že zmluva s vlastníkom nehnuteľnosti K. C. bola skartovaná a touto zmluvou už
žalovaný nedisponuje. Súčasne súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že aj v prípade, ak by
žalovaný v konaní preukázal, že mal oprávnenie dať priestor do podnájmu i v období od 1.12.2013 do

2.4.2014, čo však vzhľadom na svoju pasivitu neurobil, nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že
by mu automaticky vznikol nárok žiadať od žalobcu nájomné vo výške dohodnutej v pôvodnej Zmluve o
nájme nebytových priestorov zo dňa 30.3.2010, nakoľko táto bola ukončená ku dňu 30.11.2013 a výška
nájomného by musela byť predmetom dokazovania, keďže dohoda o jeho výške absentovala. Žalobca
upravil petit žaloby tak, že nežiadal priznať úroky z omeškania od 18.4.2014, ale až odo dňa doručenia

žaloby žalovanému, v dôsledku čoho sa podľa súdu prvej inštancie skutočnosti týkajúce sa dátumu
odovzdania priestoru a akému subjektu stali v konaní nepodstatnými.

4. Súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy výsluchom svedkov W. T. a K. C..
Navrhovaný svedok W. T. sa mal vyjadriť k okolnostiam trvania nájmu a odovzdania predmetu nájmu,

avšak tieto okolnosti mal súd prvej inštancie preukázané už zo žalobcom predložených listinných
dôkazov. Navrhovaná svedkyňa K. C. nebola účastníkom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ide o
bývalú manželku konateľa žalovaného, pričom súd prvej inštancie opätovne konštatoval, že okolnosti,
ktoré mala navrhovaná svedkyňa ozrejmiť, mal už za preukázané z predložených listinných dôkazov.
Navyše z vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní konanom dňa 22.1.2019 vyplynulo,

že medzi navrhovanou svedkyňou a konateľom žalovaného existujú nezhody a z toho dôvodu sú
akékoľvek jej svedecké tvrdenia nehodnoverné. Na pojednávaní konanom dňa 22.1.2019 právny
zástupca žalovaného navrhol vykonanie dôkazu predstavujúceho predloženie originálu odovzdávacieho
protokolu zo dňa 2.4.2014 uzatvoreného medzi žalobcom a spoločnosťou VISION entertainment
production s.r.o., ako aj originálu Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej dňa 18.11.2013

medzi žalobcom a spoločnosťou VISION entertainment production s.r.o. tvrdiac, že podpisy na týchto
listinách nepatria konateľke W.. K. C., ale K. C. - jej matke. Súd prvej inštancie predmetné dôkazy
nevykonal, nakoľko mal za to, že nesúvisia s predmetom žaloby a ani s predmetom vzájomnej žaloby,
keďže v týchto konaniach je irelevantné, či predmetné listiny boli podpísané priamo konateľkou alebo
splnomocnencom.

5. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ustálil, že žalobca
so žalovaným uzatvorili dňa 30.3.2010 Zmluvu o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej
uhradil žalobca žalovanému preddavok vo výške 6.667,77 eura určený na nájomné, zálohové platby
na služby spojené s užívaním prenajatých priestorov a iné peňažné pohľadávky prenajímateľa voči

nájomcovi, ktoré by mohli zo zmluvy vzniknúť. Zmluva o nájme nebytových priestorov bola ukončená
Dohodou o ukončení Zmluvy o nájme nebytových priestorov ku dňu 30.11.2013, ku ktorému mal
žalobca voči žalovanému vysporiadané riadne a včas všetky záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o nájme
nebytových priestorov. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že
žalobca užíval nebytový priestor, ktorý mal v nájme od žalovaného do 30.11.2013 a od 1.12.2013

do 2.4.2014 na základe novej Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej medzi žalobcom a
spoločnosťou VISION entertainment production s.r.o., na základe ktorej uhrádzal žalobca spoločnosti
VISION entertainment production s.r.o. nájomné vyúčtované mu faktúrami, čo žalobca riadne doložil
listinnými dôkazmi vrátane výpisov z banky o úhrade faktúr za nájomné. Z vykonaného dokazovania mal
súd prvej inštancie za preukázané a stranami sporu ani nebol tvrdený opak, že žalobca po 2.4.2014 už

neužíval nebytové priestory, ktoré boli predmetom nájmu, resp. podnájmu. Žalovaný v konaní tvrdil, že si
žalobcom uhradený preddavok v sume 6.667,77 eura započítal so svojimi pohľadávkami, ktoré mal voči
žalobcovi titulom nájomného a poplatkov za obdobie od 1.12.2013 do 2.4.2014, avšak žalovaný súdu
prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal, že by došlo nejakým spôsobom k obnoveniu pôvodnejZmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.3.2010 a ani skutočnosť, že by mal platne uzatvorenú
zmluvu s vlastníčkou nebytových priestorov aj na obdobie od 1.12.2013 do 2.4.2014 a nepredložil ani
faktúry, ktorými mal vyúčtovať žalobcovi nájomné za obdobie od 1.12.2013 do 2.4.2014. Súd prvej

inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania považoval nárok
žalobcu za dôvodný a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd
prvej inštancie uviedol, že súčasne žalobcovi priznal ním uplatnené príslušenstvo pohľadávky vo výške
9,05% ročne zo sumy 6.667,77 eura od 3.3.2016 do 15.3.2016 spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,00% ročne zo sumy 6.667,77 eura od 16.3.2016 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol súd prvej

inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci, priznal náhradu
trov konania v celom rozsahu.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) CSP a navrhol, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a III. a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a rozhodnutie a zmenil napadnutý rozsudok vo výroku II. tak, že žalobu zamietne, alternatívne
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch I., II. a III. a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný v odvolaní namietal nezákonnosť napadnutého rozsudku,
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožňujúci žalovanému uskutočňovať jeho práva,
ako aj inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie a tiež skutočnosť, že rozsudok vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné a nepresvedčivé.
Žalovaný v odvolaní poukázal na skutočnosť, že medzi stranami sporu bolo zhodné podstatné tvrdenie
o tom, že žalobca nebytové priestory odovzdal žalovanému dňa 2.4.2014, čo rovnako tvrdil žalobca v
podanej žalobe, ako aj žalovaný v podanom odpore, avšak žalobca vo vyjadrení k podanému odporu

doplnil rozhodujúce skutočnosti (ktoré sa nenachádzali v žalobe, hoci o nich žalobca vedel v čase
podávania žaloby), čím žalovaný zmenil podstatné tvrdenie v žalobe o tom, že dňa 2.4.2014 neodovzdal
nebytovýpriestoržalovanému,aleúplneinejspoločnostiVISIONentertainmentproductions.r.o.adoplnil
podstatné skutkové tvrdenia o tom, že nájomná zmluva medzi žalobcom a žalovaným zanikla ku dňu
30.11.2013 a že dňa 18.11.2013 žalobca uzavrel novú nájomnú zmluvu na predmetný nebytový priestor

so spoločnosťou VISION entertainment production s.r.o., na základe ktorej tento nebytový priestor
užíval od 1.12.2013 do 2.4.2014. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný v odvolaní poukázal na
ustanovenia § 140 ods. 2, § 142 ods. 2, § 143 ods. 3 CSP s tým, že súd prvej inštancie procesne
zlyhal, pretože zle posúdil zmenu a doplnenie podstatných skutočností uvádzaných žalovaným (správne
malo byť zrejme v odvolaní uvedené „žalobcom“), že nejde o zmenu žaloby a bez toho, aby rozhodol o

zmene skutkových tvrdení žalobcu začal súd prvej inštancie jednoducho prihliadať na nové a zmenené
tvrdenia žalobcu a dôkazy, ktorými tieto nové a zmenené tvrdenia preukazoval. Podľa žalovaného je
to práve žaloba a žalobný návrh, ktorými je súd vždy viazaný pri rozhodovaní o uplatnenom nároku, a
nie doplňujúce podania, ktorými dochádza k zmene a dopĺňaniu tvrdení uvedených v žalobe. Súd prvej
inštancie bol povinný pridržiavať sa žaloby a tvrdení v nej uvedených a v rámci týchto mal prihliadať na

žalobcomneskôrpredkladanédôkazy,pokiaľnerozhodolozmenepodstatnýchskutkovýchtvrdení,ktoré
začal žalobca produkovať v spore po podaní žaloby neskoršími podaniami. Ďalej žalovaný v odvolaní
poukázal na skutočnosť, že dňa 2.10.2018 žalobca na pojednávaní žiadal priznať úrok z omeškania
zo žalovanej istiny od doručenia žaloby, t.j. od 3.3.2016 miesto pôvodne žalobou uplatneného úroku z
omeškania, ktorý žiadal priznať od 18.4.2014 do zaplatenia, a to vo výške 9,25% zo sumy 6.667,77 eura,

čím zo strany žalobcu došlo k späťvzatiu časti uplatneného nároku, a to v časti úrokov z omeškania
zo sumy 6.667,77 eura vo výške 9,25% od 18.4.2014 do 2.3.2016, čo ostalo bez povšimnutia súdu
prvej inštancie, ktorý túto požiadavku jednoducho prevzal do výroku svojho rozhodnutia bez toho,
aby sa vysporiadal so späťvzatím časti žaloby vo svojom rozhodnutí a bez toho, aby sa obrátil na
žalovaného, či súhlasí so späťvzatím časti žaloby, čím súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 145 ods. 2, § 146 ods. 1 CSP). Podľa žalovaného bol žalobca
povinný v konaní preukázať, či a kedy odovzdal nebytové priestory žalovanému a preukázať tak, že
žalovanému vznikla povinnosť po 15 dňoch odo dňa odovzdania nebytového priestoru uhradiť žalobcovi
preddavok v sume 6.667,77 eura, v nadväznosti na čo žalovaný v odvolaní namietal skutočnosť, že súd

prvej inštancie na predmetnú otázku nedáva vo svojom rozhodnutí vôbec odpoveď a z tohto pohľadu je
napadnuté rozhodnutie arbitrárne a absolútne nepreskúmateľné a nie je schopné u strán sporu vzbudiť
presvedčivosť o jeho správnosti. Až po tom, čo žalovaný podal odpor a započítal kauciu na nájom a
poplatky spojené s užívaním nebytového priestoru za mesiace december 2013, január 2014, február2014, marec 2014 a alikvotnú čiastku za apríl 2014, sa žalobca v rámci protižaloby začal brániť tým,
že dňa 18.11.2013 uzavrel novú nájomnú zmluvu so spoločnosťou VISION entertainment production
s.r.o., ktorej dňa 2.4.2014 odovzdal nebytové priestory. Vo vzťahu ku konštatácii súdu prvej inštancie,

že zo strany žalovaného neboli v konaní produkované žiadne dôkazy, žalovaný v odvolaní uviedol,
že súd prvej inštancie v priebehu konania začal prenášať dôkaznú povinnosť na žalovaného, ktorého
vyzvalnapredloženieodovzdávaciehoprotokolu,ktorýmmalžalobcaodovzdaťžalovanémupriestorypo
ukončení nájomnej zmluvy a na predloženie nájomnej zmluvy medzi vlastníčkou nebytových priestorov a
žalovaným. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že zmena označenia subjektu, ktorému žalobca po skončení

nájmu odovzdal nebytové priestory, nie je zmenou žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP, považuje žalovaný
za absolútne nesprávne právne vyhodnotené, nakoľko žalobca vo svojom návrhu opieral svoj nárok o
Dohodu o ukončení Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 24.10.2013 a tiež o to, že odovzdal
žalovanému priestory dňa 2.4.2014. Žalovaný považuje za nesprávne, nepresné a nekvalifikované
konštatovanie súdu prvej inštancie, že v predmetnom konaní nie je smerodajné to, ktorému subjektu
boli priestory dňa 2.4.2014 odovzdané s tým, že relevantné v konaní bolo preukázanie nároku žalobcu

na vrátenie preddavku žalovaným, resp. v prípade vzájomnej žaloby oprávnenosť nároku žalovaného
proti žalobcovi. Pokiaľ by sa aj súd prvej inštancie rozhodol prihliadať na odovzdávací protokol, ktorým
žalovaný dňa 2.4.2014 odovzdal nebytové priestory spoločnosti VISION entertainment production s.r.o.
(bez toho, aby zmenil žalobu na základe nových a odlišných skutkových tvrdení uvádzaných žalobcom)
mohol podľa žalovaného dospieť len k záveru, že žalobca nepreukázal týmto dôkazom svoje tvrdenie v

žalobe,žedňa2.4.2014odovzdalnebytovýpriestoržalovanémuakeďžežalobcanepreukázalpodstatnú
skutočnosť, od ktorej sa odvíja vznik povinnosti žalovaného vrátiť preddavok, musel by žalobu žalobcu
len zamietnuť. Žalobca dokonca v žalobe ani netvrdil, kedy malo dôjsť k ukončeniu nájomného vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, uvádzal len, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu Dohody o
ukončení Zmluvy o nájme nebytových priestorov dňa 24.10.2013 a že nebytové priestory odovzdal

žalovanému dňa 2.4.2014, pričom z takto nedostatočne popísaného skutkového stavu možno podľa
názoru žalovaného dospieť len k tomu, že nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným trval do
2.4.2014, a to na základe obnovenia uzatvorenej nájomnej zmluvy zo dňa 30.3.2010 v zmysle § 676
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súčasne žalovaný v odvolaní v súvislosti s uznesením súdu prvej
inštancie zo dňa 22.1.2019 pod sp. zn. 38Cb/86/2015 o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom

žalobcu poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol o zmene dodatočne, pretože počas
pojednávaniakonanéhodňa22.1.2019otejtoskutočnostiuznesenímnerozhodoval,pričomzozápisnice
o pojednávaní je zrejmé, že súd prvej inštancie vôbec nerozhodoval a nemal ani vedomosť o tom, že by
pôvodný žalobca VÍTKOVICE TOURS s.r.o. zanikol zlúčením a zároveň je zo zápisnice o pojednávaní
zrejmé, že ani zástupkyňa žalobcu nemala žiadnu vedomosť o zániku žalobcu zlúčením s nástupníckou

spoločnosťou TRAVEL FAMILY s.r.o., IČO: 170 49 415. Súd prvej inštancie až dodatočne vydal
uznesenie o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalobcu, čo podľa žalovaného spochybňuje
objektivitu súdu.

7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním svojho právneho zástupcu zo dňa 19.3.2019,

v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje a súhlasí s napadnutým rozsudkom súdu prvej
inštancie a nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného v podanom odvolaní s tým, že k jednotlivým odvolacím
dôvodom sa podrobne vyjadrí v doplnení tohto vyjadrenia. V doplňujúcom vyjadrení k odvolaniu zo dňa
27.3.2019 žalobca uviedol, že žalovaný na základe jediného upresnenia žalobcu ohľadne odovzdania
priestorov dňa 2.4.2014, ktoré žalobca urobil v konaní ihneď vo svojom ďalšom písomnom podaní po

podanej žalobe, postavil účelovo celú svoju procesnú obranu, ako aj odvolacie dôvody, čo v kontexte
všetkých skutkových a právnych okolností predmetného konania nemôže obstáť, pretože sa nimi súd
prvej inštancie riadne právne a skutkovo zaoberal a vysporiadal a určite týmto spresnením žalobca
nezmenil podstatné tvrdenia v žalobe, t.j. svoj žalobný nárok o tom, že mu je žalovaný povinný vrátiť
uhradený preddavok, čo je aj meritom veci a predmetom dokazovania. Od tohto spresnenia sa neskôr

na prvom pojednávaní vo veci dňa 2.10.2018 logicky odvíjala aj úprava petitu žalobcom v časti úrokov
z omeškania. Žalobca jednoznačne v konaní preukázal, že dňa 2.4.2014 odovzdal priestory novému
prenajímateľovi - spoločnosti VISION entertainment production s.r.o., a nie žalovanému. Tento fakt
žalovaný v konaní popieral, avšak žiadny dôkaz na preukázanie svojich tvrdení nepredložil a preto
nie je pravdivé ani tvrdenie žalovaného v odvolaní o tom, že táto skutočnosť nebola medzi stranami

sporná. Keďže išlo o spornú skutočnosť, súd prvej inštancie uznesením zo dňa 2.10.2018 a aj neskôr
na pojednávaní dňa 22.1.2019 žalovaného vyzval, aby v konaní predložil odovzdávajúci protokol zo dňa
2.4.2014 medzi žalobcom a žalovaným, o čom však žalovaný žiadny dôkaz nepredložil. V konaní pred
súdom prvej inštancie žalovaný nikdy prijatie preddavku od žalobcu nepoprel a nespochybňoval a z tohodôvodu táto skutočnosť nebola v konaní medzi stranami sporná a žalobcom nebola ani dokazovaná.
Žalobca nesúhlasí sni s tvrdením žalovaného v odvolaní, podľa ktorého úprava úrokov z omeškania
zo strany žalobcu zostala bez povšimnutia súdu, resp. že sa s tým súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku nevysporiadal. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie s úpravou petitu žalobcu v časti úrokov
z omeškania riadne vysporiadal, čo vyplýva jednak z bodu 30 napadnutého rozsudku, ako aj z jeho
výroku II., ktorý na úpravu petitu v časti úrokov reflektuje. Žalobca tiež zdôraznil, že podstatou sporu je
záväzok žalovaného v zmysle nájomnej zmluvy spočívajúci vo vrátení preddavku žalovaným v prípade,
že boli včas a riadne splnené záväzky žalobcu vyplývajúce z predmetnej nájomnej zmluvy, ktorých

splnenie vyplýva z toho, že žalovaný pred podaním žaloby nikdy žalobcu na plnenie žiadnych záväzkov
nevyzval a nesplnenie akýchkoľvek záväzkov z nájomnej zmluvy zo strany žalobcu žalovaný v tomto
konaní ani nepreukázal. Uznesenie a postup súdu prvej inštancie v tom smere, že pokračoval s právnym
nástupcom žalobcu svedčí podľa názoru žalobcu o tom, že súd prvej inštancie riadne počas celého
konania preveroval všetky procesné podmienky konania. Žalobca považuje napadnutý rozsudok za
vecne správny a podané odvolanie žalovaného za neopodstatnené.

8. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 24.4.2019 uviedol, že žalobca vo vyjadrení zo dňa 19.3.2019
vôbec nereaguje na dôvody odvolania s tým, že doplnenie vyjadrenia žalobcu nebolo žalovanému do
24.4.2019 doručené, pričom žalovaný má za to, že súd prvej inštancie uložil žalobcovi vyjadriť sa k
odvolaniu v stanovenej lehote, čo zrejme splnené nebolo, na čo žalovaný žiada prihliadnuť odvolacím

súdom v odvolacom konaní. Súčasne žalovaný uviedol, že zotrváva na dôvodoch svojho odvolania.

9. V nadväznosti na obsah odvolacej repliky žalovaného odvolací súd uvádza, že zo spisu je
zrejmé, že súdom prvej inštancie bolo vyjadrenie žalobcu k odvolaniu zo dňa 19.3.2019 doručené
právnemu zástupcovi žalovaného dňa 11.4.2019 a podanie žalobcu zo dňa 27.3.2019 nadpísané ako

„Doplnenie vyjadrenia žalobcu zo dňa 19.3.2019“ bolo súdom prvej inštancie doručené právnemu
zástupcovi žalovaného dňa 14.4.2019, t.j. v čase spisovania odvolacej repliky zo dňa 24.4.2019 mal
právny zástupca žalovaného k dispozícii obe podania žalobcu obsahujúce jeho vyjadrenie k odvolaniu
žalovaného.

10. Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 2.5.2019 opätovne uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje a
súhlasí s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie.

11. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania

a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je v napadnutom výroku I. o zamietnutí vzájomnej žaloby a v napadnutom výroku II. v časti,
ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.667,77 eura vecne správny, keď
súd prvej inštancie v tejto časti dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil
správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. V súvislosti s výrokom

II. v časti príslušenstva a súvisiacim výrokom III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania
odvolací súd dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti odvolania a potrebe napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku ako aj s

obsahom odvolania žalovaného a následných vyjadrení strán sporu odvolací súd konštatuje vecnú
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. o zamietnutí vzájomnej žaloby a v
napadnutom výroku II. v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
6.667,77 eura, s ktorého odôvodnením v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje súladnosť
odôvodnenia napadnutého rozsudku s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP s tým, že z odôvodnenia

napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným
skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Konanie pred
súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu
a odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

13. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov prenajímateľ
môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému (ďalej len „nájomca“) zmluvou o nájme (ďalej len
„zmluva“).14. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov zmluva musí
mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob

jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových
priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno
zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ak zmluva

neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

16. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov nájomca je
oprávnený prenechať nebytový priestor alebo jeho časť na určitý čas do podnájmu len so súhlasom
prenajímateľa.

17. Podľa § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ak výška nájomného
alebo úhrada za podnájom nie je upravená všeobecne záväzným právnym predpisom, určí sa dohodou.

18. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

19. Z obsahu spisu je zrejmé, že medzi žalovaným ako prenajímateľom a organizačnou zložkou
právneho predchodcu žalobcu ako nájomcom bola dňa 30.3.2010 uzavretá v písomnej forme Zmluva
o nájme nebytových priestorov, ktorej predmetom bol nájom nebytových priestorov č. NP X o výmere
65,11 m2 v polyfunkčnom objekte na C. ulici, orientačné číslo XX, súpisné číslo XXXX, XXX XX J.,

nachádzajúcom sa v katastrálnom území J. - D. C. na LV č. XXXX, a to na dobu určitú od 1.5.2010
do 31.10.2014 s tým, že podľa čl. IV., ods. 1 zmluvy bolo možné nájom nebytových priestorov skončiť
na základe písomnej dohody zmluvných strán, písomnou výpoveďou zo strany prenajímateľa alebo
zo strany nájomcu alebo odstúpením od zmluvy podľa ods. 3. V zmysle čl. III., ods. 4 zmluvy bol
nájomca povinný uhradiť prenajímateľovi dohodnutý preddavok vo výške 6.667,77 eura určený na

nájomné, zálohové platby za služby spojené s užívaním prenajatých nebytových priestorov a iné
peňažnépohľadávkyprenajímateľavočinájomcovi,ktorémôžuvzniknúťztejtozmluvy,pričomzoznenia
čl. III., ods. 5 zmluvy vyplýva, že ak prenajímateľ použije preddavok uvedený v ods. 4 na úhradu jeho
pohľadávok voči nájomcovi vyplývajúcich z tejto zmluvy, je nájomca povinný doplniť preddavok o použitú
časť preddavku do 30 dní odo dňa oznámenia o použití preddavku na pohľadávky prenajímateľa voči

nájomcovi s uvedením dôvodu a výšky použitia preddavku. V predmetnej Zmluve o nájme nebytových
priestorov nie je žiadnym spôsobom identifikovaný vzťah žalovaného ako prenajímateľa k predmetu
nájmu, pričom z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX na č. l. 51 bezpochyby vyplýva, že žalovaný v čase
uzavretia Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.3.2010 nebol vlastníkom nehnuteľnosti,
v ktorej sa nachádza predmet nájmu, ale jej výlučným vlastníkom bola na základe kúpnej zmluvy zo

dňa 13.6.2006 K. C.. Napriek uvedenej skutočnosti bola predmetná zmluva koncipovaná ako zmluva
o nájme nebytových priestorov, a nie ako zmluva o podnájme nebytových priestorov, pričom z čl.
VII., ods. 4 zmluvy je zrejmé, že jej neoddeliteľnou súčasťou ako príloha nebol súhlas prenajímateľa
udelený žalovanému na prenechanie predmetného nebytového priestoru do podnájmu a predmetná
zmluva neobsahuje ani žiadny odkaz na právny vzťah, z ktorého by vyplývalo právo žalovaného na

uzavretie predmetnej Zmluvy o nájme nebytových priestorov. V nadväznosti na vyššie uvedené v spojení
s uplatnenou vzájomnou žalobou odvolací súd konštatuje legitímnosť požiadavky súdu prvej inštancie
smerovanej na žalovaného za účelom predloženia nájomnej zmluvy medzi vlastníčkou nebytových
priestorov a žalovaným, čo predstavovalo jednu z výhrad žalovaného v odvolaní. Súčasne v tejto
súvislostiodvolacísúdpoukazujenaobsahvyjadreniaprávnehozástupcužalovanéhozodňa25.1.2017,

v ktorom je uvedené, že žalovaný mal platnú nájomnú zmluvu na nebytový priestor s W.. K. C. a mal
právo na základe tejto zmluvy s vlastníkom nebytového priestoru dať ho do ďalšieho podnájmu a z
toho dôvodu vlastníčka W.. K. C. nemohla prenajať 15.11.2013 tento nebytový priestor spoločnosti
VISION entertainment production s.r.o., avšak ani k vyjadreniu zo dňa 25.1.2017 a ani neskôr v
priebehu konania nebol zo strany žalovaného za účelom pravdivosti uvedeného tvrdenia predložený

žiadny dôkaz. Žalovaný svoju procesnú obranu vo vzťahu k žalobe a procesný útok vo vzťahu k
uplatňovaniu nárokov vzájomnou žalobou založil na tvrdení žalobcu v žalobe, že žalobca predmetné
nebytové priestory odovzdal dňa 2.4.2014 žalovanému, pričom toto tvrdenie žalovaný považuje za
zhodné tvrdenie strán sporu obsiahnuté v žalobe a v odpore proti platobnému rozkazu, a to napriektomu, že z listinných dôkazov tvoriacich súčasť spisu vyplýva zjavná nepravdivosť uvedeného tvrdenia,
v nadväznosti na čo odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 186 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa zamietnutia vzájomnej žaloby a vyhovenia

žalobe v časti uplatňovanej istiny 6.667,77 eura odvolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že
skutkový záver a naň nadväzujúci právny záver súd prvej inštancie správne odvodil z komplexného
posúdenia skutkového stavu veci nesporne vyplývajúceho z dôkazov tvoriacich súčasť spisu. V tejto
súvislosti je podstatný obsah Dohody o ukončení Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi
žalovaným a právnym predchodcom žalobcu dňa 24.10.2013, z ktorej jednak nesporne vyplýva dohoda

zmluvných strán o ukončení Zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 30.3.2010, a to ku dňu
30.11.2013 za súčasného prehlásenia zmluvných strán o tom, že sú navzájom finančne vyrovnaní v
úhrade nájomného a záloh na služby spojené s užívaním a jednak z nej nesporne vyplýva záväzok
žalovaného ako prenajímateľa vyplatiť právnemu predchodcovi žalobcu ako nájomcovi preddavok vo
výške 6.667,77 eura v prípade, že boli včasne a riadne splnené záväzky nájomcu vyplývajúce zo Zmluvy
o prenájme nebytových priestorov, ktorý mal byť vrátený do 15 dní od odovzdania priestorov. Formulácia

záväzku žalovaného vrátiť preddavok v sume 6.667,77 eura v predmetnej dohode nezakladá žiadnu
pochybnosťotom,žemáísťovráteniepreddavkureálneužuhradenéhoprávnympredchodcomžalobcu
žalovanému v zmysle Zmluvy o nájme nebytových priestorov. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že až do
podania odporu proti platobnému rozkazu žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval na výzvy žalobcu o
vrátenie predmetného preddavku, nevystavil právnemu predchodcovi žalobcu žiadne faktúry za nájom a

služby spojené s užívaním nebytového priestoru za obdobie od 1.12.2013 do 2.4.2014, nevystavil žiadne
oznámenieopoužitípreddavkunapohľadávkyprenajímateľavočinájomcovisuvedenímdôvoduavýšky
použitiapreddavkupredpokladanéčl.III.,ods.5Zmluvyonájmenebytovýchpriestorovzodňa30.3.2010
a nevykonal pred podaním žaloby žiaden jednostranný právny úkon smerujúci k započítaniu. Odpor proti
platobnému rozkazu žalovaný podal bez predloženia akýchkoľvek listinných dôkazov a tieto neboli zo

strany žalovaného doložené ani v ďalšom priebehu konania. Naproti tomu súčasťou spisu sú listinné
dôkazy predložené stranou žalobcu, ktoré potvrdzujú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo
vzťahukzamietnutiuvzájomnejžalobyakvyhoveniužalobevčastiuplatňovanejistiny6.667,77eura.Zo
Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 18.11.2013 medzi organizačnou zložkou právneho
predchodcu žalobcu ako nájomcom a obchodnou spoločnosťou VISION entertainment production s.r.o.

Bratislava, IČO: 36 797 979 ako prenajímateľom s účinnosťou od 1.12.2013 je zrejmý totožný predmet
nájmu ako pri Zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.3.2010, pričom skutočnosť, že počnúc
dňom 1.12.2013 právny predchodca žalobcu naďalej predmetné nebytové priestory reálne užíval na
základe nového zmluvného vzťahu uzavretého s právnym subjektom odlišným od žalovaného vyplýva
aj z predložených faktúr na nájomné a preddavky na plnenia spojené s užívaním nebytového priestoru

za mesiace december 2013 - marec 2014 a k nim pripojených výpisov z účtu preukazujúcich ich
úhradu, z čoho je zrejmé, že právny predchodca žalobcu riadne splnil svoje záväzky súvisiace s nájmom
predmetných nebytových priestorov v inkriminovanom období vo vzťahu k novému prenajímateľovi,
v dôsledku čoho ani objektívne nebolo možné predmetné nebytové priestory zo strany právneho
predchodcu žalobcu vypratať k dátumu 30.11.2013 a odovzdať ich žalovanému. Navyše je v tejto

súvislosti potrebné poukázať aj na čestné vyhlásenie založené v spise na č. l. 125, v ktorom výlučná
vlastníčka nebytového priestoru č. XX v polyfunkčnom objekte na C. ul. č. XX v J., so súp. č. XXXX,
nachádzajúcom sa v k. ú. J. - D. C., zapísanom na LV č. XXXX vyhlásila dňa 29.11.2013 (vyhlásenie
ku dňu, ktorý predchádzal dátumu skončenia zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným v zmysle Dohody o ukončení Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 24.10.2013),

že žalovaná spoločnosť a ani jej konateľ ako fyzická osoba nemajú žiadne práva a nároky týkajúce
sa nebytového priestoru č. XX, nie sú oprávnené vymáhať a/alebo žiadať akékoľvek plnenia týkajúce
sa nebytového priestoru č. XX od tretích osôb, ani sa domáhať vypratania a odovzdania predmetného
nebytovéhopriestoruč.XXdosvojejdispozícieažalovanáspoločnosťaanijejkonateľakofyzickáosoba
nie sú oprávnení užívať predmetný nebytový priestor č. XX, ani ho prenechať do užívania tretej osobe.

V nadväznosti na vyššie uvádzané čestné vyhlásenie vlastníčky nehnuteľnosti odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že žalovaný v ňom uvádzané skutočnosti vo svojom odvolaní žiadnym spôsobom
nespochybnil. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje neunesenie dôkazného
bremena zo strany žalovaného v nadväznosti na ním zvolenú procesnú obranu založenú na tvrdení
o započítaní nájomného a poplatkov za služby súvisiace s užívaním nebytového priestoru s nárokom

strany žalobcu na vrátenie zaplateného preddavku, ako aj ním uplatnené nároky vzájomnou žalobou.
Na unesenie dôkazného bremena vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného v danom prípade vzhľadom
na dôkaznú situáciu vyplývajúcu zo spisu rozhodne nepostačuje odvolávanie sa výlučne na tvrdeniežalobcu v žalobe týkajúce sa odovzdania nebytových priestorov dňa 2.4.2014 žalovanému, ktorého
pravdivosť a skutková opodstatnenosť bola v priebehu konania relevantným spôsobom spochybnená.

20. Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie
vo vzťahu ku zmene v žalobe uvádzaných skutkových okolností o odovzdaní nebytového priestoru
po ich vyprataní právnym predchodcom žalobcu dňa 2.4.2014, ktorú mal súd prvej inštancie podľa
názoru žalovaného posúdiť ako zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 2 CSP, vyhodnotil odvolací súd v
danom prípade ako irelevantnú s tým, že odvolací súd v tomto prípade konštatuje správnosť procesného

postupu súdu prvej inštancie, nakoľko samotnou žalobou sa strana žalobcu domáhala priznania
nároku na vrátenie zaplateného preddavku z dôvodu jeho nespotrebovania spôsobom predpokladaným
Zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.3.2010, pričom doplnením skutkových okolností
stranou žalobcu po podaní odporu proti platobnému rozkazu nedošlo k zmene alebo doplneniu
rozhodujúcich skutočností intenzity zodpovedajúcej podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností vo
vzťahu k žalobou uplatňovanému nároku, ktorá by zakladala dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 140

ods. 2 CSP. V súvislosti s ďalšou procesnou námietkou žalovaného obsiahnutou v odvolaní odvolaciemu
súdu nie je zrejmé, akým spôsobom má dodatočné vydanie uznesenia o pokračovaní v konaní s
právnym nástupcom žalobcu spochybňovať objektivitu súdu prvej inštancie. Z obsahu spisu je zrejmé,
že skutočnosť týkajúca existencie právnych skutočností zakladajúcich postup v zmysle § 64 CSP
nebola súdu prvej inštancie oznámená žiadnou zo strán sporu a bola zistená vlastnou činnosťou

súdu prvej inštancie, pričom pre rozhodovanie odvolacieho súdu v rámci odvolacieho konania je
podstatná skutočnosť, že súd prvej inštancie predmetný nedostatok podmienky konania odstránil
vydaním uznesenia zo dňa 22.1.2019 pod č. k. 38Cb/86/2015-190.

21. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani

nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku
obsahujúcej rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí vzájomnej žaloby a o zaviazaní žalovaného
na povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 6.667,77 eura, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti vecne správne a z toho
dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP odvolaním žalovaného dotknutý

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. o zamietnutí vzájomnej žaloby a v napadnutom
výroku II. v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.667,77 eura, v
zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

22. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o príslušenstve uplatňovanej pohľadávky, t.j. o

úroku z omeškania odvolací súd konštatuje dôvodnosť odvolania žalovaného v časti, ktorou namietal
nevysporiadanie sa s čiastočným späťvzatím žaloby. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobou žalobca
uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 6.667,77 eura od
18.4.2014 do zaplatenia a na pojednávaní konanom dňa 2.10.2018 právny zástupca žalobcu uviedol, že
žalobca žiada priznať úroky z omeškania odo dňa doručenia žaloby žalovanému, t.j. dňa 3.3.2016, čo je

potrebné kvalifikovať ako čiastočné späťvzatie žaloby v časti uplatňovaného príslušenstva pohľadávky,
a to po začatí pojednávania, v dôsledku čoho bolo potrebné aplikovať procesný postup v zmysle §
145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP, ktorý však súdom prvej inštancie aplikovaný nebol, keďže súd prvej
inštancie jednak nezisťoval stanovisko žalovaného k čiastočnému späťvzatiu žaloby a jednak ani v
priebehu konania prípadným samostatným uznesením a ani v napadnutom rozhodnutí vo veci samej súd

prvejinštancieočiastočnomzastaveníkonanianerozhodol,čozakladádôvodnosťpredmetnejodvolacej
námietky žalovaného. Navyše súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku okrem priznania nároku na
zaplatenie úrokov z omeškania od 3.3.2016 (čo zodpovedá čiastočnému späťvzatiu žaloby) zaviazal
žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 6.667,77 eura vo výške 9,05%
od 3.3.2016 do 15.3.2016 a vo výške 9,00% ročne od 16.3.2016 do zaplatenia, t.j. súd prvej inštancie

priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške nižšej ako bola žalobcom v žalobe
uplatňovaná sadzba 9,25% ročne, a to bez toho, aby rozhodol o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti
uplatňovanéhopríslušenstvaasúčasnebezakéhokoľvekzdôvodneniasvojhorozhodnutiavodôvodnení
rozsudku, v dôsledku čoho je odvolací súd nútený konštatovať nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku v tejto časti.

23. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatnéskutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

24. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

25. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (O. P. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303-A, s. 12, § 29; Y. J. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; N. c. Grécko z 29.
mája 1997; Y. c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

26. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet
v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 220 ods. 2, 3
CSP) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,
nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom
poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci.
Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia

a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní
rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
časti rozhodnutia o príslušenstve žalobou uplatnenej pohľadávky nespĺňa.

27. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v

napadnutom výroku II. v časti príslušenstva a v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 CSP zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v
ďalšomkonaníbudevyzvaťžalovanéhonapredloženiejehostanoviskakčiastočnémuspäťvzatiužaloby
a následne opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku na zaplatenie úrokov z omeškania spôsobom

súladným s príslušnou procesnoprávnou a hmotnoprávnou úpravou s tým, že svoje nové rozhodnutie je
súd prvej inštancie povinný náležitým a presvedčivým spôsobom odôvodniť.

28. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom
dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).