Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 16, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/11/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717201301
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:6717201301.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej,
a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu K. A.Á., bývajúceho v J.,
H. XXX, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., so sídlom v Banskej Bystrici,
Janka Kráľa 1, IČO: 42 307 121, proti žalovanej I. A. O..I.., so sídlom vo C. R. T., K. XXXX, IČO: XX XXX
XXX, zastúpenej AK NOVIKMEC s.r.o., so sídlom vo Vranove nad Topľou, Rázusova 125, IČO: 36 868

701, v mene ktorej koná JUDr. Marián Novikmec, advokát a konateľ, o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a o zaplatenie náhrady mzdy, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod
sp. zn. 11Cpr/2/2017, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. júna
2020 sp. zn. 16CoPr/1/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“) čiastočným rozsudkom z 15. decembra 2017,
č.k. 11Cpr/2/2017-223 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnanca (žalobcu) zo dňa
19.12.2016 zamestnávateľom (žalovanou), je neplatné. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že
žalobca bol u žalovanej zamestnaný ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, pričom žalovaná

okamžite skončila pracovný pomer so žalobcom podľa § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca mal dopustiť tým, že po 24.11.2016,
keď mu skončilo náhradné voľno, sa mal hlásiť a nastúpiť do zamestnania, čo neurobil a na telefonáty
nereagoval. Žalobca svoje nenastúpenie do práce odôvodňoval aj písomne tým, že mu zamestnávateľ
nevypláca riadne cestovné náhrady. Podľa žalovanej boli žalobcovi cestovné náhrady vyplácané v
súlade s ustanovením § 36 ods.2 Zákona o cestovných náhradách tým spôsobom, že žalobcovi bola

pridelená bankomatová platobná karta, ktorú žalobca aj užíval. Súd dospel k záveru, že žalovaná
si neplnila riadne svoje povinnosti v zmysle uvedeného ustanovenia o cestovných náhradách, keď
žalobcovi ani na jeho opakovanú žiadosť nezačala vyplácať zálohu na cestovné náhrady, nenastúpenie
žalobcu do práce z dôvodu týchto prekážok v práci preto súd nepovažoval za závažné porušenie
pracovnej disciplíny.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd uznesením z 15. mája 2019 sp.zn. 16CoPr/3/2018
zrušil čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Zvolen rozsudkom z 22. novembra 2019, č. k. 11Cpr/2/2017-401 zamietol žalobu a
žalobcovi uložil nahradiť žalovanej trovy konania v plnom rozsahu. Vykonaným dokazovaním zistil, že z
24.6.2016 bola medzi stranami sporu uzavretá dohoda o hmotnej zodpovednosti, podľa ktorej žalobca

od zamestnávateľa prevzal kreditnú kartu, zo správy Č., O..I.. banky zistil rovnaký denný cash limit na
karte ako bol aj pridelený (vo výške od 100 eur do 700 eur) a mal za to, že pridelením a používaním kartydošlo ku konkludentnej dohode. Podľa jeho názoru však nebolo pre rozhodnutie právne významné, či
došlo k uzavretiu konkludentnej dohody o používaní bankomatovej karty medzi stranami sporu. Uviedol
vtejtosúvislosti,ženevyplateniealebonevyplácaniecestovnýchnáhradvsúladesoželanímžalobcunie

je dôvodom na jeho ospravedlnenú neúčasť v práci. Skonštatoval, že nevyplatenie cestovných náhrad
môžebyťdôvodomlennaokamžitéskončeniepracovnéhopomerupodľa§69ods.1písm.b)Zákonníka
práce zo strany zamestnanca. Preto pokiaľ žalobca po 24.11.2016 nenastúpil do práce u žalovanej,
dopustil sa neospravedlniteľnej absencie v práci a žalovaná s ním dôvodne skončila okamžite pracovný
pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny (§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce).

4. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozsudkom z 25. júna 2020 sp. zn. 16CoPr/1/2020
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanej trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie
dospel k rozhodnutiu na základe správne zisteného skutkového stavu veci, nezistil žiaden namietaný
nesprávny procesný postup a súd vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd argumentoval, že

„žalobca opakovane používal predmetnú medzinárodnú bankovú kartu zamestnávateľa v zahraničí,
a teda k uzavretiu takejto dohody došlo konkludentne. Pokiaľ by zamestnávateľ vydal autoritatívny
pokyn na používanie bankovej karty bez existencie dohody so zamestnancom, bol by daný dôvod na
strane žalobcu na nenastúpenie do práce, resp. na odmietnutie výkonu práce pre riadne neposkytnutie
preddavkov na služobnú cestu. Žalobca však nenastúpil do práce z dôvodu ním tvrdeného porušovania

predpisov o cestovných náhradách, resp. preddavkov až po vykonaní pracovnej cesty, ktorá skončila 02.
11.2016.Vtomtosmeresaodvolacísúdstotožňujesprávnymizávermiokresnéhosúdu,ženevyplatenie
alebo nevyplácanie cestovných náhrad v súlade so želaním žalobcu nie je dôvodom na ospravedlnenú
neúčasť v práci. Tvrdenie žalobcu (v bode 6 odvolania), že okresný súd stručne skonštatoval, že
podľa názoru súdu nevyplatenie alebo nevyplácanie cestovných náhrad v súlade so želaním žalobcu

nie je dôvodom pre jeho absenciu v práci, že to zakladá len právo žalobcu na okamžité skončenie
pracovného pomeru z jeho strany v zákonom stanovenej lehote, pričom však žalobca svoj pracovný
pomer okamžite neskončil, je zavádzajúcim tvrdením, nakoľko súd v dôvodoch rozhodnutia v bode 70
uviedol, že nevyplatenie cestovných náhrad by mohlo byť dôvodom na okamžité skončenie pracovného
pomeru žalobcom podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, čo by žalobca musel urobiť písomne

v lehote jedného mesiaca odo dňa, kedy sa dozvedel o dôvode na okamžité skončenie pracovného
pomeru. K tomuto však zo strany žalobcu vôbec nedošlo. Takýto právny záver okresného súdu nie je
nepreskúmateľný, len zo strany žalobcu nepochopený. Odvolací súd teda napokon zhrňuje, že žalobca
po skončení pracovného voľna od 24. 11. 2016 nemal zákonný dôvod na nenastúpenie do práce,
prekážku na strane zamestnávateľa žalobca v konaní nepreukázal, a preto bol daný dôvod na okamžité

skončenie pracovného pomeru so žalobcom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny.“ O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262
ods. 2 CSP.

5. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol,

aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP, keď v tejto súvislosti tvrdil, že súd prvej inštancie bez
akéhokoľvek odôvodenia zmenil svoj právny názor, pričom odvolací súd sa nevysporiadal so zásadnými
otázkami uvedenými v odvolaní (že platobná karta bola žalobcovi zapožičaná až dva mesiace po
nástupe do práce, slúžila len na niektoré druhy cestovných náhrad, nestačila na celú úhradu, boli

vyplácané na pokyn zamestnávateľa a spätne), rozhodnutie preto nemá oporu ani vo vykonanom
dokazovaní. Dovolateľ považuje napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za zmätočné, vnútorne
rozporné, nenapĺňajúce ústavnoprávne požiadavky na kvalitu súdneho rozhodnutia.

6. Žalovaná vo vyjadrení žiadala dovolanie zamietnuť ako nedôvodné.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie treba ako neprípustné odmietnuť.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.9. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

11. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,

na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie
týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.
Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

12. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou

všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný,t.j.jehorozhodnutiemusíbyťkonzistentnéajehoargumentymusiapodporiťpríslušnýzáver.
Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.

ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

13. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,

sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodneniasúdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

14. Dovolateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (žalobca tvrdil neexistenciu dohody použitia platobnej karty na
cestovné náhrady) a následne k nesprávnemu právnemu záveru, považoval odôvodnenie rozhodnutia
súdom prvej inštancie za stručné a neprekúmateľné aj vzhľadom k zmenenému právnemu záveru súdu.
Podľanázorudovolaciehosúdusavšakodvolacísúdnáležiteskaždoupodstatnouodvolacounámietkou

vysporiadal(bod9a10odôvodnenia),pričomsastotožnilsprávnymzáveromsúduprvejinštancie(§387
ods. 1 a 2 CSP), že aj keď z dokazovania vyplýva konkludentná dohoda o používaní platobnej karty na
cestovnénáhrady,nebolopodstatné,čikjejuzavretiudošlo,nakoľkozamestnanecnenastúpildoprácez
dôvodu ním tvrdeného porušovania predpisov o cestovných náhradách až po vykonaní pracovnej cesty
(skončenej z 02. 11. 2016), a to po skončení pracovného voľna od 24. 11. 2016, pričom nemal zákonný
dôvod na nenastúpenie do práce, prekážku na strane zamestnávateľa žalobca v konaní nepreukázal,

z jeho strany preto došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, čo bolo dôvodom na okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

15. Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje náležité
vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Za vadu konania v zmysle § 420

písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd dostatočným spôsobom
vysporiadal s odvolacími námietkami uvedenými v podanom odvolaní a odôvodnenie jeho rozhodnutia
má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Odvolací súd podal odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce
sa skutkového a právneho posúdenia veci, pričom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ako posúdil žalobcom

uplatnený nárok.

16. Vzhľadom na dovolacie námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho (nenáležitého) zistenia
skutkového stavu dovolací súd akcentuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok
nepredstavuje taký opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pre ustálenie

skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení. Už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie
(§ 422 CSP) a je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa

preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani
prieskumunimivykonanéhodokazovania(porovnajrozhodnutianajvyššiehosúdusp.zn.1Cdo/41/2017,
2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017, aj
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 465/2017).

17. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezistil, preto
dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné.

18. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §
453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že v súlade so zásadou úspechu (§ 255 ods. 1 CSP)

žalovanejpriznalnároknanáhradutrovdovolaciehokonania,ovýškektorejrozhodnesúdprvejinštancie
samostatným rozhodnutím (§ 262 ods. 2 CSP).

19. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.