Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 3, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/14/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413205404
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6413205404.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie

Jamriškovej PhD., členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu
JUDr. Oliver Korec, so sídlom správcu Kominárska 2,4, 831 04 Bratislava, správca úpadcu SHSM, s.r.o.,
so sídlom Suché Mýto č. 6, 811 03 Bratislava, IČO: 44 170 769 proti žalovanému SITNO HOLDING, a.s.,
so sídlom Zechenterova 328/5, 967 01 Kremnica, IČO: 36 040 932, v konaní právne zast. UHRINČAŤ
- VAJDA s.r.o., so sídlom Rybné námestie 1, 811 02 Bratislava, IČO: 51 308 185, v konaní o zaplatenie
71.241,74,-Eursprísl.,oodvolanížalobcuažalovanéhoprotiprvej,druhej,štvrtejapiatejvýrokovejvete
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 12Cb/40/2013-613 zo dňa 14. novembra 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 12Cb/40/2013-613 zo dňa 14. novembra 2019 v
rozsahu prvej, druhej, štvrtej a piatej výrokovej vety p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 93,80
%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania
vo výške 0,05 % denne zo sumy 8.225,28 Eur od 02.05.2013 do 14.06.2013, zo sumy 6.808,46 Eur
od 02.05.2013 do 14.06.2013, zo sumy 26.400 Eur od 02.05.2013 do 14.06.2013 a zo sumy 755,99

Eur od 02.05.2013 do 14.06.2013. Druhou výrokovou vetou žalobu vo zvyšnej časti istiny a úroku
z omeškania zamietol. Treťou výrokovou vetou okresný súd zastavil konanie v časti istiny vo výške
42.189,73 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 8.225,28 Eur od 18.01.2013
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 6.808,46 Eur od 25.03.2013
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 26.400 Eur od 20.03.2013
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 755,99 Eur od 08.03.2013 do
zaplatenia. Štvrtou výrokovou vetou okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči

žalovanému v rozsahu 18,44 % a piatou výrokovou vetou zaviazal obe strany sporu nahradiť svedkovi
H. Goldschmidtovi svedočné v rozsahu 100 %, a to žalobcu v rozsahu 40,78 % a žalovaného v rozsahu
59,22 %.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu
súdu dňa 30.04.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške
71.241,74 Eur spolu s príslušenstvom z titulu neuhradenej odmeny za poskytovanie služieb na základe

zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností. V žalobe poukázal na to, že
30.12.2011 uzavrel ako poskytovateľ služieb so žalovaným ako vlastníkom nehnuteľností zmluvu
o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu
obstarávaťprežalovanéhodohodnutéslužbyspojenésosprávounehnuteľnostívsúladespodmienkamiurčenými v zmluve a súčasne záväzok žalovaného za poskytnuté služby platiť riadne a včas odmenu.
Dňa 28.02.2013 na základe zmluvy o predaji podniku uzatvorenej medzi spoločnosťou BRC Property,
a.s. a žalovaným došlo popri prevode vlastníckeho práva k veciam, iným právam a k iným majetkovým

hodnotám, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku BRC Property, a.s. k prevzatiu záväzkov BRC Property,
a.s. súvisiacich s jej podnikom spoločnosťou SITNO HOLDING, a.s., ktorý prevod práv a povinností bol
žalobcovi oznámený. Na základe poskytnutých služieb žalobca vystavil v súlade s článkom 6 zmluvy
žalovanému faktúry, ktoré do dnešného dňa žalovaný neuhradil. Pre prípad omeškania žalovaného s
úhradou odmeny si zmluvné strany v čl. 7 zmluvy dojednali zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z dlžnej

sumy za každý deň omeškania.

3. Okresný súd vydal v skrátenom konaní platobný rozkaz č. k. 16Rob 422/2013-32 zo dňa 04.06.2013,
voči ktorému podal žalovaný odôvodnený odpor. Žalovaný v odpore uviedol, že faktúru č. 2012120063
vo výške 8.225,28 Eur s DPH, faktúru č. 2013020049 vo výške 755,99 Eur s DPH, faktúru č. 2013020055
vo výške 6.808,46 Eur s DPH a faktúru č. 2013030040 vo výške 26.400,- Eur s DPH, spolu vo výške

42.189,73 Eur uhradil dňa 14.06.2013 na bankový účet žalobcu, teda nejestvuje právny dôvod, aby súd
žalovaného na takéto plnenie zaviazal. V ďalšom žalovaný poukázal na to, že pokiaľ ide o zvyšné faktúry,
atofaktúruč.2013040040vovýške26.400,-EursDPHafaktúruč.2013030060vovýške2.0652,01Eur
s DPH, dňa 25.03.2013 nastali ex lege okolnosti (prechod záväzkov voči žalobcovi), na základe ktorých
žalovaný prestal byť účastníkom zmluvného vzťahu, na podklade ktorého si žalobca voči žalovanému

tieto nároky uplatňuje, a teda žalovaný nie je povinný platiť žalobcovi zvyšnú časť. Žalobca bol pritom o
tejto skutočnosti riadne informovaný a v čase podania žaloby a mal objektívnu vedomosť o tom, že nie
je veriteľom žalovaného z titulu uplatneného nároku.

4.Okresnýsúduviedol,žežalobcavreakciinaodporžalovanéhopísomnýmpodanímzodňa12.03.2014

zobral žalobu v časti žalovanej sumy vo výške 42.189,73 Eur späť a žiadal konanie v danej časti
zastaviť. V konaní tak zostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 29.052,01 Eur spolu s
príslušenstvomztituluneuhradenýchfaktúrč.2013040040sosplatnosťou18.04.2013nasumu26.400,-
Eur a č. 2013030060 so splatnosťou 25.04.2013 na sumu 2.652,01 Eur. Žalobca vo svojich vyjadreniach
k námietkam žalovaného poukazoval na protiprávne ukrátenie žalobcu ako aj ďalších veriteľov a

zamestnancov žalovaného prevodom podniku žalovaného zmluvami o prevode časti podniku zo dňa
25.03.2013 a zo dňa 01.05.2013. Poukázal na to, že uvedený postup je v rozpore s dobrými mravmi
a zásadami poctivého obchodného styku, ktoré spočívajú v snahe žalovaného obísť ustanovenia §
476 ods. 1 a § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka o predaji podniku, v zmysle ktorých je s predajom
aktív podniku spätý i prevod záväzkov, na ktoré sa prevádzané aktíva viažu. Žalovaný sa pokúsil svoje

záväzky oddeliť od majetku, na ktorý sa tieto záväzky vzťahujú a následne previesť majetok a záväzky
na dva rozdielne subjekty, a to na schránkovú spoločnosť BRCS a majetok na spriaznenú spoločnosť.
Poukázal na to, že rozhodnutie mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 15.03.2013 a
naň nadväzujúce rozhodnutie mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 22.03.2013 sú
absolútne neplatnými právnymi úkonmi, nakoľko bolo vykonané v rozpore so zákonom ako aj s dobrými

mravmi. Rozhodnutie mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 15.03.2013 o rozčlenení
podnikunadvesamostatnéorganizačnézložkyneviedlokvytvoreniusamostatnejorganizačnejjednotky
v zmysle § 7 obchodného zákonníka, nakoľko organizačná zložka bola vytvorená ako zmes odpadu,
ktorého sa žalovaný snažil zbaviť. Podľa názoru žalobcu zmluva o predaji podniku je nespôsobilá
previesť záväzky voči žalobcovi zo žalovaného na spoločnosť BRCS z dôvodu absolútnej neplatnosti

zmluvy o predaji podniku pre jej rozpor s dobrými mravmi a obchádzania zákona, ako aj z dôvodu,
že kupujúci (spoločnosť BRCS Ltd.) bol nespôsobilým subjektom, z ktorého dôvodu je tiež zmluva
absolútne neplatná. Poukázal na to, že spoločnosť BRCS Ltd. ku dňu uzatvorenia zmluvy o predaji
podniku nemala oprávnenie na podnikanie na území Slovenskej republiky, nakoľko toto oprávnenie jej
podľa zápisu v Obchodnom registri vzniklo až dňom 02.08.2013, kedy bola táto organizačná zložka

zapísaná do Obchodného registra. Podľa žalobcu zmluva o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 je len
fiktívny, simulovaný úkon, ktorý nebol vykonaný vážne a jeho účelom bol výlučne len prevod záväzkov
voči žalobcovi a niektorým ďalším veriteľom na schránkovú spoločnosť v Anglicku, pričom prevod aktív
nebol vôbec podstatný. V ďalšom žalobca poukázal na to, že počas roku 2013 dodával služby v zmysle
zmluvy o správe nehnuteľností najskôr žalovanému a neskôr spoločnosti OMEGA Investments s.r.o. s

ktorou napokon v decembri 2013 ukončil zmluvný vzťah odstúpením od zmluvy o správe nehnuteľností
z dôvodu neplatenia za služby a následným podpísaním preberacieho a odovzdávacieho protokolu
dňa 23.12.2013. V ďalšom žalobca poukázal na to, že je vylúčené, aby na základe zmluvy o predaji
podniku zo dňa 25.03.2013 došlo k prevodu záväzkov voči žalobcovi zo žalovaného na spoločnosťBRCS, nakoľko na takýto prevod záväzkov by bol potrebný výslovný súhlas žalobcu, ktorý však so
zmenou dlžníka ani s prevodom celého zmluvného vzťahu nikdy nesúhlasil. Žalobca sa preto domnieva,
že keď žalovaný zmluvou o predaji podniku zo dňa 01.05.2013 uzatvorenou so spoločnosťou OMEGA

Investments s.r.o. previedol podnik na túto spoločnosť, jeho záväzky zo zmluvy o správe nehnuteľností
voči žalobcovi prešli spolu s hotelom na spoločnosť OMEGA Investments s.r.o.. Žalobca bol o prevode
podniku upovedomený oznámením o prevode pohľadávok a prevzatí záväzkov zo dňa 28.05.2013. V
závere žalobca poukázal na to, že boli naplnené všetky podmienky pre právne účinný prevod záväzkov
a celého zmluvného vzťahu voči žalobcovi zo žalovaného na spoločnosť OMEGA Investments s.r.o..

Súčasne nadobudnutím účinnosti zmluvy o predaji podniku zo dňa 01.05.2013 žalovaný na základe §
477 ods. 3 Obchodného zákonníka sa stal ručiteľom ručiacim za splnenie týchto záväzkov žalobcovi.
Z uvedeného dôvodu mal za to, že žalovaný je v spore naďalej pasívne legitimovaným subjektom ako
ručiteľ.

5. Okresný súd pripomenul, že vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 12Cb/40/2013-403 zo dňa

21.06.2018, ktorým súd žalobu v časti späťvzatia žalobcom zastavil a vo zvyšnej časti uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 29.052,01 Eur spolu s príslušenstvom. Odvolací súd
rozsudok prvostupňového súdu uznesením sp. zn. 43Cob/117/2018-485 zo dňa 21.02.2019 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že uložil prvostupňovému súdu, aby skúmal, či záväzok, z ktorého si
žalobca uplatňuje nárok vznikol v období, kým tá časť podniku, na ktorú sa vzťahuje zmluva o obstaraní

služieb spojených so správou nehnuteľnosti zo dňa 30.12.2011 patrila žalovanému, ako aj zaoberať
sa tvrdením žalobcu, že kupujúci tej časti podniku, na ktorý sa zmluva vzťahuje (BRSC Ltd.) bol ako
podnikateľský subjekt v Anglicku zrušený. Pokiaľ okresný súd dospeje k záveru, že žalovaný je pasívne
vecne legitimovaný, v prípade paušálnych služieb nie je potrebné dokazovať rozsah vykonaných služieb
a v prípade nadpaušálnych služieb znáša dôkazné bremeno tvrdenia žalobca ohľadom toho, že dané

služby boli žalovaným objednané a prevzaté.

6. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu prejudiciálne
skúmal, či je žalovaný správne pasívne legitimovaným subjektom v konaní, teda či je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z daného zmluvného vzťahu, ktorý vznikol medzi žalobcom ako

obstarávateľom služieb a právnym predchodcom žalovaného (spoločnosť BRC Property, a.s.). Pokiaľ
žalovaný vo svojich vyjadreniach namietal platnosť zmluvy o predaji časti podniku (časti, ktorá nesúvisí
s prevádzkou podniku) zo spoločnosti žalovaného na spoločnosť BRC Services Ltd. zo dňa 25.03.2013,
súd poukazuje v danom smere na právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí,
podľa ktorého žalovanému žiaden právny predpis nebráni, aby na základe rozhodnutia svojho valného

zhromaždenia rozhodol o rozdelení svojho podniku na samostatné organizačné zložky podľa vlastných
potrieb. Takéto rozhodnutie je plne v súlade s jeho kompetenciou rozhodovať o vlastných vnútorných
vzťahoch. Žalovaný ako podnikateľ bol preto oprávnený samostatnými zmluvami o prevode podniku
previesť zmluvou o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 samostatnú organizačnú zložku zahrňujúcu
správu a údržbu nehnuteľností, správu časti podniku, ktorá nesúvisí s hotelom a zmluvou o prevode

podniku zo dňa 01.05.2013 bol oprávnený previesť druhú samostatnú organizačnú zložku, ktorá zahŕňa
prevádzku hotela, ubytovacie služby, fitnes, parkovisko, obchodné priestory. Pokiaľ žalobca považoval
prevod časti podniku vykonaný na základe zmluvy zo dňa 25.03.2013 za účelový a obával sa, že
vymožiteľnosť jeho pohľadávky vyplývajúcej z nezaplatených faktúr č. 2013040040 a č. 2013030060 je
ohrozená, mal postupovať v zmysle ustanovenia § 478 Obchodného zákonníka a uvedenému právnemu

úkonu žalovaného riadne odporovať. Samotný žalobca v konaní pred súdom potvrdil, že takýto postup
nevyužil. Absenciu tohto postupu potom nemôže nahrádzať v konaní tým, že sa dodatočne domáha
neplatnosti zmluvy o prevode podniku (samostatnej organizačnej zložky podniku).

7. Okresný súd pripomenul, že žalobca poskytoval služby podnikateľovi, ktorému patril podnik, to

znamená od dátumu 25.03.2013 ich poskytoval spoločnosti BRCS Ltd., ktorá vstúpila do práv a
povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu založeného zmluvou o obstaraní služieb spojených
so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011, z uvedeného dôvodu si žalobca môže od uvedeného
dňa uplatniť nárok na zaplatenie za dané služby u tohto subjektu. Pokiaľ aj spoločnosť BRCS Ltd.
delegovalaoprávnenievydávaťkonkrétnepokynyvrámcivykonávaniaslužiebnainésubjekty(napríklad

na spoločnosť OMEGA Investments s.r.o.), nezbavuje ho to záväzkov, ktoré zmluvou na seba prevzal
ako zaviazaný subjekt zo zmluvy. V zmysle bodu 2.1 uvedenej zmluvy bol predmetom zmluvy
záväzok obstarávateľa služieb obstarať pre vlastníka zmluvne dohodnuté služby spojené so správou
nehnuteľností v súlade s podmienkami určenými v zmluve a na druhej strane záväzok vlastníka platiťobstarávateľovi služieb riadne a včas dohodnutú odmenu. Jednalo sa pritom o tzv. paušálne služby, za
ktoré bol vlastník v zmysle bodu 6.1 zmluvy povinný platiť paušálnu odmenu vo výške 22.000,- Eur bez
DPH, a to bez ohľadu na množstvo poskytovaných služieb v danom období. Preto v prípade nároku na

zaplatenie paušálnych služieb nie je nutné preukazovať rozsah a výšku týchto služieb na preukázanie
nároku žalobcu na zaplatenie odmeny za dotknuté obdobie poskytovania služieb. Žalobca sa ďalej
vlastníkovi zaviazal poskytovať v zmysle zmluvy tzv. „nadpaušálne služby“ špecifikované v prílohe 1
zmluvy, ktoré nemal poskytovať automaticky, avšak iba za predpokladu, že zmluvné strany sa na ich
výkone dohodnú, a taktiež sa dohodnú na odmene za tieto nadpaušálne služby. V zmysle bodu 6.3

zmluvy sa strany dohodli, že v prípade obstarávania nadpaušálnych služieb sa vlastník zaväzuje zaplatiť
žalobcovi ako obstarávateľovi služieb odmenu za nadpaušálne služby vo výške určenej v cenovej
ponuke, ktorú obstarávateľ služieb vlastníkovi predloží po prijatí jeho písomnej objednávky v zmysle
bodu 2.5.1, a ktorú vlastník pred začatím objednávania týchto nadpaušálnych služieb akceptoval v
zmysle bodu 2.5.2.. Podkladom pre fakturáciu podľa bodu 6.3 zmluvy je vzájomne odsúhlasený výkaz
o obstarávaní služieb v súlade s bodom 2.5.3., ktorý bude priložený v kópii k vystavenej faktúre. Nárok

na zaplatenie týchto nadpaušálnych služieb môže preto žalobca preukázať iba vtedy, ak v súdnom
konaní predloží dôkazy o tom, že nadpaušálne služby boli zo strany vlastníka v danom časovom období
objednané a zároveň, že vlastník odsúhlasil výkaz o obstaraní služieb.

8. Okresný súd uviedol, že z doplneného dokazovania vyplynulo, že faktúra č. 2013040040 vystavená

na sumu 26.400,- Eur s DPH so splatnosťou 18.04.2013, ktorá bola vystavená za tzv. paušálne služby
dňa 04.04.2013 bola vystavená žalobcom za poskytnuté aprílové služby, ktorá skutočnosť nebola medzi
stranami sporu sporná. Vzhľadom k tomu, že zmluva o predaji podniku medzi žalovaným a BRCS Ltd.
bola uzatvorený dňa 25.03.2013, teda nárok na zaplatenie odmeny za poskytnuté paušálne služby
za mesiac apríl 2013 vznikol v čase, kedy žalovaný svoju časť podniku zmluvou o prevode podniku

previedol na právneho nástupcu, nemôže preto zodpovedať za záväzky, ktoré vznikli už priamo novému
subjektu. V danom prípade nie je možné aplikovať ani ustanovenie § 477 ods. 3 Obchodného zákonníka,
v zmysle ktorého predávajúci ručí za splnenie prevedených záväzkov kupujúcim, nakoľko uvedený
záväzok vznikol až po prevode podniku. V danom prípade je tak namieste námietka žalovaného, že nie
je v danej časti nároku uplatneného žalobcom vecne pasívne legitimovaným subjektom, keďže správne

legitimovaným subjektom je už spoločnosť BRCS Ltd.. Preto okresný súd v danej časti nárok žalobcu
ako nedôvodný zamietol.

9. Pokiaľ ide o poskytované nadpaušálnych služby, ktoré boli žalovanému fakturované faktúrou č.
2013030060 vo výške 2.652,01 Eur, splatnou dňa 25.04.2013, okresný súd uviedol, že žalobca v konaní

tvrdil, že ide o marcové nadpaušálne služby, ktoré boli objednané žalovaným v marci 2013, a taktiež
boli v tomto mesiaci aj vykonané. Žalobca pritom poukázal na ním predložené doklady - objednávky
9/2013 zo dňa 09.01.2013 na sumu 603,70 Eur, kde bol objednávateľom BRC PROPERTY, objednávku
č. 15/2013 zo dňa 22.01.2013 na sumu 215,10 Eur, kde bol objednávateľom tak isto BRC PROPERTY,
objednávku č. 26/2013 zo dňa 14.02.2013 na sumu 188,10 Eur, kde bol objednávateľom BRC

PROPERTY, objednávka č. 38/2013 zo dňa 27.02.2013 na sumu 939,10 Eur, kde bol objednávateľom
BRCPROPERTY,objednávkuč.41/2013zodňa25.03.2013nasumu144,-Eur,kdebolobjednávateľom
žalovaný (s poznámkou žiadateľ BRC PROPERTY) a objednávku č. 44/2013 zo dňa 27.03.2013 na 90,-
Eur, kde bol objednávateľom žalovaný (s poznámkou žiadateľ BRC PROPERTY). Z predložených listín
vyplýva, že žalobcom mali byť v prospech vlastníka vykonané nadpaušálne služby vo výške 2.180,-

Eur, hoci žalobca si žalobou uplatňoval nárok v danej časti vo výške 2.652,01 Eur. Ďalšie doklady
preukazujúce objednanie nadpaušálnych služieb v rozsahu 2.652,01 Eur súdu nepredložil. Pokiaľ ide o
žalobcom predložené doklady, teda vyššie označené objednávky, predmetné objednávky boli spísané
jednak právnym predchodcom žalovaného (spoločnosťou BRC PROPERTY, a.s. - objednávka č.
9/2013, 15/2013, 26/2013, 38/2013 ) a jednak samotným žalovaným (objednávka č. 41/2013, 44/2013),

žalobca súdu nepreukázal predloženými listinnými dôkazmi, že žalovaný, resp. jeho právny predchodca
písomne akceptoval cenovú ponuku služieb za túto nadpaušálnu službu, a taktiež súdu nepredložil (ani
v jednom prípade pri daných objednávkach nadpaušálnych služieb) písomne potvrdený výkaz zo strany
oprávneného zástupcu vlastníka. Vzhľadom k tomu, že v súlade s bodom 2.5.3. zmluvy je až obstaraním
služby a súčasným potvrdením výkazu splnená podmienka k tomu, aby mohol obstarávateľ služieb

obstarať nadpaušálnu službu, nie je možné žalobcovi nárok uplatnený žalobou za nadpaušálne služby
priznať ani v tomto prípade. Z uvedeného dôvodu sa okresný súd v ďalšom v intenciách rozhodnutia
odvolacieho súdu, nezaoberal tým, či za daný záväzok zodpovedá žalovaný titulom ručiteľstva, resp.
zaň nesie zodpovednosť prípadne jeho právny nástupca (BRC Services Ltd.). Žalobca tak nesplniljednu zo zmluvných podmienok k tomu, aby si mohol nárokovať úhradu za prípadné poskytnuté
nadpaušálne služby žalovanému, či jeho právnemu nástupcovi. Samotná skutočnosť, že žalobca zaplatil
za poskytnutie konkrétnych služieb svojim dodávateľom nie je dôkazom o tom, že tieto konkrétne služby

boli objednané ako nadpaušálne služby vlastníkom, a taktiež nie je dôkazom o tom, že žalovaný mal o
ich vykonanie záujem a že ich odsúhlasil spôsobom dojednaným v zmluve. Z vyššie uvedených dôvodov
okresný súd žalobu žalobcu v časti, ktorou sa domáhal úhrady faktúr č. 2013040040 vystavenej na sumu
26.400,- Eur a faktúru č. 2013030060 vystavenej vo výške 2.652,01 Eur zamietol v celom rozsahu.

10. Okresný súd uviedol, že sa nestotožnil s obranou žalobcu, že na spoločnosť BRCS nebol
prevedený záväzkový vzťah zo zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľnosti zo
dňa 30.12.2011, a teda že žalobca a žalovaný zostali zmluvnými stranami aj po 25.03.2013, keďže k
uvedenému prevodu a jeho platnosti sa už vyjadril odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorý v celom
rozsahu považoval daný prevod za platný a účinný.

11. Prvú výrokovú vetu odôvodnil okresný súd tým, že vzhľadom k tomu, že žalovaný sa dostal
nepochybne so zaplatením splatného peňažného záväzku do omeškania, keďže faktúry č. 2013030040,
2012120063, 2013020049, 2013020055 uhradil až po doručení žaloby na súd, okresný súd súčasne
žalobcovi priznal právo na účtovaný úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne v súlade s § 369 ods. 1
ObZ, nakoľko výška úroku z omeškania bola zmluvnými stranami dojednaná v bode 6.7 zmluvy. Okresný

súd priznal žalobcovi právo na účtovaný úrok z omeškania až od dňa 02.05.2013, t.j. nakoľko mal z
predložených dokladov žalobcu za preukázané, že dané faktúry boli doručené žalovanému postupom
podľa bodu 10.1 zmluvy a najneskôr k tomuto dátumu sa žalovaný dostal do omeškania s ich úhradou.
Z listiny zo dňa 15.03.2013 (čl. 563 druhá strana listu) vyplýva, že žalobca zasielal žalovanému dané
faktúry a žiadal o ich úhradu, a to v čase pred prevodom časti podniku zo žalovaného na BRCS

Ltd.. Daná zásielka sa žalobcovi vrátila s poznámkou poštového doručovateľa „odberná lehota končí“
dňa 28.04.2013. V zmysle bodu 10.1 zmluvy sa písomné zásielky považujú za doručené žalovanému
uplynutímtrochpracovnýchdníododňavrátenialistužalobcovi,t.j.vdanomprípadedňom01.05.2013.Z
uvedenéhodôvodusažalovanýdostaldoomeškanianajneskôrdňom02.05.2013,t.j.deňnasledujúcipo
dni doručenia faktúr. K výhradám žalovaného v tom smere, že žalovaný nie je legitimovaným subjektom

na úhradu úroku z omeškania, okresný súd uviedol, že z výpisu z účtu žalovaného (čl. 38) jednoznačne
vyplýva, že dané faktúry žalovaný uhradil dňa 14.06.2013, teda v priebehu súdneho konania. Daným
spôsobom uznal svoj splatný záväzok voči žalobcovi a voči svojej legitimácii nič nenamietol. Pokiaľ
mal za to, že dané faktúry má uhradiť iný subjekt (právny nástupca BRSC Ltd.) bolo, podľa názoru
okresného súdu, jeho povinnosťou tieto faktúry postúpiť v zmysle zmluvy o predaji časti podniku na túto

spoločnosť. O tom, že k daným záväzkom sa hlásil samotný žalovaný svedčí aj mailová komunikácia
pracovníčky žalovaného (p. U.) zo dňa 22.05.2013. Žalobca v čase doručovania daných faktúr nemohol
mať vedomosť o tom, že žalovaný chystá prevod časti podniku vrátane jeho záväzkov z danej zmluvy o
obstaraní služieb, a preto mu doručoval faktúry správne. Obrana žalovaného v súdom konaní sa preto
okresnému súdu javila ako účelová a okresný súd na ňu neprihliadol. Keďže žalobca súdu nepreukázal,

že uvedené faktúry nadobudli splatnosť k dátumu ich splatnosti uvedenému na faktúrach, okresný súd
vo zvyšnej časti úroku z omeškania žalobu žalobcu zamietol.

12.Okresnýsúduviedol,ženevykonaldokazovaniezadováženímdôkazov-dopytomnaOÚvBratislave
za účelom zistenia v koho vlastníctve bol hotel Danube v marci 2013 a na Sociálnu poisťovňu za účelom

zistenia okruhu pracovníkov právneho nástupcu žalovaného, nakoľko sa nestotožnil s obranou žalobcu
o fiktívnom prevode hotela Danube. Uvedené skutočnosti boli ustálené aj v zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu, na ktoré prvostupňový súd poukázal.

13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa s § 255 ods. 2 v spojení s § 256

ods. 1 CSP tak, že priznal pomerne úspešnejšiemu žalobcovi nárok na pomernú náhradu trov konania v
rozsahu 18,44% (úspech žalobcu v rozsahu 42.189,73 Eur, t.j. 59,22% - úspech žalovaného v rozsahu
29.052,01 Eur, t.j. 40,78%). Okresný súd mal za to, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania v
časti 42.189,73 Eur, keďže uvedenú sumu uhradil až po splatnosti daných faktúr v priebehu súdneho
konania.

14. Okresný súd súčasne uložil stranám sporu povinnosť nahradiť svedočné svedkovi H. R. v rozsahu
100 %, keďže svedok si dané svedočné uplatnil v súdnom konaní riadne a včas. Súd uložil stranámsporu povinnosť uhradiť svedočné podľa pomeru ich úspechu v spore, t.j. žalobca v rozsahu 40,78 %
a žalovaný v rozsahu 59,22 %.

15. Vočirozhodnutiuokresnéhosúdupodalodvolaniežalobcavrozsahudruhej,štvrtejapiatejvýrokovej
vety z dôvodu, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,

ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol,
že v časti výrokovej vety I. a III. napadnutého rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu
prvej inštancie i s jeho právnym posúdením zisteného skutkového stavu. K zostávajúcej žalovaným
nezaplatenej čiastke vo výške 29.052,01 Eur s príslušenstvom uviedol, že konanie v tejto časti súd
prvej inštancie zastavil s odôvodnením, že v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu považoval
zmluvný vzťah zo Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011,

prevedený zo žalovaného na spoločnosť BRATISLAVA RIVER CENTER SERVICES Ltd. (ďalej len
BRCS) na základe Zmluvy o predaji podniku uzatvorenej dňa 25.03.2013 medzi žalovaným a BRCS.
Žalobca uviedol, že z uvedeného dôvodu mal okresný súd za to, že pohľadávky žalobcu z titulu
poskytovania nadpaušálnych služieb za mesiac marec 2013 a paušálnych služieb za mesiac apríl
2013 sú pohľadávkami voči spoločnosti BRCS a nie voči žalovanému. Tieto skutkové zistenia a právne

posúdenie žalobca napadol z dôvodu, že súd prvej inštancie ani odvolací súd sa pri posudzovaní veci
nikdy dostatočne dôsledne nezaoberali otázkou, či rozhodnutím mimoriadneho valného zhromaždenia
žalovaného zo dňa 15.03.2013 skutočne došlo k vytvoreniu samostatnej organizačnej zložky. Žalobca
poukázal na vyjadrenie zo dňa 10.06.2016, kde sa venoval nezlučiteľnosti rozhodnutia MVZ s právnym
poriadkom a rozboru toho, čo žalovaný podľa prílohy uznesenia MVZ do organizačnej zložky vymedzil so

záverom, že rozhodnutím MVZ k vytvoreniu žiadnej samostatnej organizačnej zložky nedošlo. Uviedol,
že žalovaný sa s týmito námietkami v priebehu konania nevysporiadal. Žalovaný ani netvrdil, že by
jeho tzv. druhá organizačná zložka nejakú relatívne samostatnú podnikateľskú činnosť vykonávala či
to, že by mala samostatne vedené účtovníctvo. Poukázal na vyjadrenia p. U. a p. Halmeša, osobitne
na vyjadrenie p. Halmeša, ktorý vylúčil, že by niekedy pre BRCS pracoval, hoci by na základe Zmluvy

o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 mal byť od marca 2013 jej zamestnancom. Žalobca namietol,
že druhá organizačná zložka žalovaného nespĺňala náležitosti samostatnej organizačnej zložky s
poukazom na to, že organizačná zložka má byť dostatočne odlíšiteľná od ostatných organizačných
zložiek podniku, predstavovať ucelenú samostatne hospodáriacu časť, ktorá v rámci podniku vykonáva
relatívne samostatnú činnosť a ktorá vedie samostatné oddelené účtovníctvo. Uviedol, že v danom

prípade pre druhú organizačnú zložku žalovaného nič z toho neplatí. Namietol, že žalovaný samostatné
fungovanie a vedenie účtovníctva druhej organizačnej zložky ani nepreukázal. Nevysvetlil tiež, ako malo
vyzerať podnikanie nehotelovej druhej organizačnej zložky. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp.zn. 21Cdo/1323/2000 zo dňa 25.05.2001 a uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nepodložené,
nezdôvodnené a odporujúce vykonanému dokazovaniu v takom rozsahu, ktorý vzhľadom na závažnosť

riadneho posúdenia danej otázky pre rozhodnutie vo veci označil žalobca za zásah do svojho práva na
súdnu ochranu. Mal za to, že ak by súd otázku, či došlo k vytvoreniu samostatnej organizačnej zložky
riadne preskúmal, dospel by k záveru, že k reálnemu vytvoreniu nedošlo a následne nemohlo dôjsť ani k
jej prevodu na základe § 487 ObZ a teda nemohlo dôjsť ani k prevodu záväzkového vzťahu žalovaného
zo Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 na BRCS na

základe § 477 v súvislosti s § 487 ObZ.

16. Žalobca v odvolaní zopakoval, že Zmluvu o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 považuje za neplatný
právny úkon. Poukázal pritom na predchádzajúce vyjadrenia, osobitne zo dňa 10.06.2016. Mal za to, že
popri nespôsobilom subjekte na strane kupujúceho, nespôsobilom predmete, ktorý nebol organizačnou

zložkou podniku a preukázanej snahe žalovaného o obchádzanie zákona, konkrétne ust. § 531 OZ o
prevode záväzkov označil za významný dôvod neplatnosti zmluvy zjavnú fiktívnosť. Uviedol, že žiadny
zo zamestnancov, ktorí boli rozhodnutím MVZ zo dňa 15.03.2013 vyčlenení do druhej organizačnej
zložky podniku a následne mali na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 prejsť k novému
zamestnávateľovi - spoločnosti BRCS, sa v skutočnosti nikdy zamestnancom BRCS nestali. Vzťahuje sa

to na p. V., ktorý ostal zamestnancom žalovaného až do 01.05.2013, keď bol Hotel Danube prevedený
na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 01.05.2013 na spriaznenú osobu žalovaného, spoločnosť
OMEGA Investments s.r.o. Žalobca považoval za rozporuplné, ak súd na jednej strane bez ďalšieho
akceptuje, že na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 záväzkový vzťah p. V. na BRCSneprešiel a na druhej strane súd konštatuje, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným na BRCS
prešiel.PodľažalobcunímnamietanáneplatnosťZmluvyopredajipodnikuzodňa25.03.2013spôsobila,
že na jej základe nedošlo a nemohlo dôjsť k prevodu záväzkového vzťahu a záväzkov zo Zmluvy o

obstarávaní služieb spojený so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 zo žalovaného na BRCS, ako
to v napadnutom rozhodnutí uviedol okresný súd.

17. Žalobca uviedol, že aj v prípade, ak by Zmluva o predaji podniku zo dňa 01.05.2013 bola platným
právnym úkonom, potom ide o úkon, ktorého obsah nezodpovedá ust. § 487 ObZ a z uvedeného dôvodu

tento úkon nikdy nebol spôsobilý vyviesť záväzky žalovaného voči žalobcovi na BRCS. V reakcii na
zrušujúce rozhodnutie krajského súdu 43Cob/117/2018-485 zo dňa 21.02.2019 uviedol, že predmet
prevodu v zmysle Zmluvy o prevode podniku uzatvorenej dňa 25.03.2013 nebol totožný s vytvorenou
druhou organizačnou zložkou podniku žalobcu. Odkázal pritom na svoje podanie zo dňa 18.04.2019 a
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR v rozhodnutí 21Cdo/1323/2000 a rozhodnutie Krajského
súduTrenčín1Cob/166/2014.Zmluvaopredajipodnikuzodňa25.03.2013podľanehonespĺňazákladnú

pojmovú náležitosť zmluvy o predaji podniku v zmysle § 487 ObZ. Uviedol, že ak by odvolací súd mal
za to, že v režime zmluvy o predaji časti podniku je možné previesť aj niečo, čo organizačnou zložkou
nie je, ako to naznačuje žalovaný vo svojom podaní zo dňa 07.11.2019 a súčasne by mal za to, že je
možné prevádzať iba organizačné zložky podniku v súlade s § 487, ako to uvádza samotný odvolací súd
v zrušujúcom uznesení, tak by boli uvedené dva názory v zjavnom rozpore, pričom prvý z uvedených

názorov by bol súčasne v zrejmom rozpore aj so zákonom, § 487 ObZ. Podľa žalobcu je interpretácia
zrušujúceho uznesenia žalovaným nepodložená a Krajský súd v Banskej Bystrici v zrušujúcom uznesení
podľa názoru žalobcu neodobril taký prevod záväzkov na základe zmluvy o predaji podniku, ktorý by
súčasnenebolspätýsriadnymprevodomcelejaúplnejorganizačnejzložkypodniku.Nakoľkoposúdenie
následkov vyššie uvedeného nesúladu nie je obsahom napadnutého rozhodnutia, pričom podľa žalobcu

ide o otázku, ktorá má na rozhodnutie vo veci závažný právny dosah, mal žalobca za to, že konanie trpí
v tomto smere vadou konania vedúceho k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Žalobca uviedol, že
sa nemohol domáhať vyslovenia relatívnej neúčinnosti prevodu záväzku na základe § 478 ods.1 ObZ,
pretože predpokladom takéhoto postupu je existencia platnej a účinnej zmluvy o predaji podniku, na
základe ktorej skutočne došlo k prevodu časti podniku, čo v danom prípade splnené nebolo. Úvahu súdu,

že žalobca v tomto smere nevyužil zákonnú možnosť nápravy nedobromyseľného konania žalovaného
preto nepovažoval za právne podloženú a správnu.

18. Žalobca uviedol, že aj v prípade, ak by Zmluva o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 bola platným
právnym úkonom spôsobilým previesť záväzkový vzťah zo zmluvy o obstarávaní služieb spojených so

správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011, tento zmluvný vzťah by zanikol ku dňu jeho prevodu, t.j. k
25.03.2013 z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia podľa § 575 a nasl. OZ. Zmluva o obstarávaní
služieb spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 bola totiž uzatvorená výlučne ako
zmluva medzi vlastníkom Hotela Danube (žalovaným) a správcom hotela (žalobcom). Jej zmluvnou
stranou bol jednak vlastník Hotela Danube a jednak správca, ktorý sa zaviazal vykonávať správu hotela

priamo pre jeho vlastníka. Uvedená väzba jednej zo zmluvných strán na vlastnícky vzťah k Hotelu
Danube vyplýva z výslovného označenia jednej zo zmluvných strán ako vlastníka, z preambuly zmluvy,
kde sa uvádza, že vlastník je vlastníkom Hotela Danube, ako aj z ustanovení upravujúcich predmet
zmluvy, podľa ktorých žalobca má pre vlastníka a na jeho účet obstarávať tzv. paušálne služby, t.j.
služby spojené so správou nehnuteľností. Ak by sa na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa

25.03.2013 zmluvnou stranou Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností zo
dňa 30.12.2011, t.j. vlastníkom stala iná osoba ako skutočný vlastník Hotela Danube, tak žalobca by
už nemohol dodávať služby správy hotela tomuto novému zmluvnému partnerovi, keďže ten vlastníkom
Hotela Danube nie je, ale dodával by ich pre tretiu osobu - reálneho vlastníka hotela. Preto ak by na
základe zmluvy zo dňa 25.03.2013 bola zo žalovaného na BRCS prevedená Zmluva o obstarávaní

služiebzodňa30.12.2011akototvrdížalovaný,akdňom25.03.2013byZmluvaoobstarávaníslužiebzo
dňa 30.12.2011 na základe ust. § 575 OZ zanikla tým, že ďalšie poskytovanie služieb zo strany žalobcu
vlastníkovi Hotela Danube (t.j. žalovanému) by založilo bezdôvodné obohatenie vlastníka hotela z titulu
plnenia bez právneho dôvodu. Žalobca nevylúčil, že úpravou Zmluvy o obstarávaní služieb spojených
so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 by bolo možné na základe dohody jej strán a spoločnosti

BRCS transformovať dvojstranný zmluvný vzťah medzi vlastníkom hotela (žalovaným) a dodávateľom
služieb (žalobcom) na trojstranný zmluvný vzťah medzi vlastníkom, dodávateľom a subdodávateľom
tak, že by subdodávateľ na účet dodávateľa dodával svoje služby vlastníkovi Hotela Danube, avšak k
takejto úprave nikdy nedošlo. Záver, ktorý vyplýva z právnej argumentácie žalovaného, že v dôsledkuuzatvorenia Zmluvy o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 došlo nielen k zmene zmluvnej strany Zmluvy o
obstarávaníslužiebspojenýchsosprávounehnuteľnostízodňa30.12.2011zožalovanéhonaBRCS,ale
ex lege aj k vyššie popísanej transformácii dodávateľského vzťahu na vzťah subdodávateľský, označil

žalobca za právne nepodložený a neústavný, nakoľko takáto interpretácia zasahuje do práva žalobcu
na zmluvnú slobodu nielen pokiaľ ide o nedobrovoľnú zmenu subjektu zmluvného vzťahu, voči ktorej
žalobca nenamietol, lebo takáto zmena by v prípade platnosti a účinnosti Zmluvy o predaji podniku zo
dňa 25.03.2013 vyplývala priamo z ust. § 477 ods.1 a § 487 ObZ, ale pokiaľ ide o nedobrovoľnú zmenu
predmetu a obsahu zmluvného vzťahu, ktorá žiadnu oporu v zákone nemá. Uvedený názor prevzal bez

bližšieho skúmania aj súd, pričom napadnutý rozsudok v tomto smere neobsahuje akékoľvek iné úvahy
súdu ako záver, že prvoinštančný súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Nakoľko sa však
otázka zániku Zmluvy o predaji podniku zo dňa 01.05.2013 nevenoval ani odvolací súd v zrušujúcom
rozhodnutí, má žalobca za to, že súdy uvedenú otázku vôbec neskúmali, čo vzťahom na jej právnu
relevanciu označil za vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

19. Žalobca označil za neopodstatnené nevykonanie ním navrhovaných dôkazov a síce dopytu na
Sociálnu poisťovňu, ktorým mienil preukázať, že menované osoby G. T., T. V., H. D., T. O. a P. H.
sa nikdy nestali zamestnancami spoločnosti BRCS, hoci sa nimi mali stať, ak by na základe Zmluvy
o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 skutočne došlo k prevodu časti podniku a tým aj k prevodu
pracovnoprávnych vzťahov uvedených osôb na BRCS. Nakoľko odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí

vyslovil názor o nedostatočnom preukázaní žalobcom tvrdenej fiktívnosti Zmluvy o predaji podniku zo
dňa 25.03.2013, predmetným dopytom na Sociálnu poisťovňu mienil žalobca doplniť dokazovanie práve
v uvedenom smere. Nevykonaním navrhovaného dôkazu súd znemožnil žalobcovi riadne realizovať
jeho procesné práva a viedol k nedostatočnému a nesprávnemu zisteniu skutkového stavu a následne
k jeho nesprávnemu právnemu posúdeniu. K nevykonaniu dôkazu dopytu na Okresný úrad Bratislava,

odbor katastra žalobca uviedol, že navrhol, aby konajúci súd od Okresného úradu Bratislava, katastrálny
odbor vyžiadal prehľad, z ktorého bude vyplývať, kto a v akom období v roku 2013 bol vlastníkom stavby
nachádzajúcej sa v Bratislave na Rybnom námestí 1, teda k stavbe Hotela Danube so súp.č. 104135.
Navrhovaným dôkazom mienil žalobca preukázať, že vlastníkom Hotela Danube bol v období marec a
apríl2013žalovaný,resp.jehoprávnypredchodcaspoločnosťBRCProperty,a.s.,čoznamená,žepokiaľ

žalobca vykonával v období marec a apríl 2013 správu Hotela Danube, vykonával ju pre žalovaného,
keďže ten bol v danom období vlastníkom podniku zahŕňajúceho Hotel Danube. Podľa žalobcu bolo
na mieste skúmať, kto bol v marci a apríli 2013 vlastníkom Hotela Danube a teda mal so žalobcom
vykonávanej správy Hotela Danube prospech. To, že služby správy hotela boli poskytované žalobcom
žalovanému aj po 25.03.2013 pritom nepochybne vyplýva z celého radu vykonaných dôkazov, napr. z

výsluchu zamestnanca žalobcu a žalovaného, z pracovnej i mailovej komunikácie medzi p. U. na jednej
strane a p. R., zamestnancom žalobcu na strane druhej. Zo spomenutej komunikácie je zrejmé, že aj
po 25.03.2013 p. U. a zamestnanci hotela priamo a teda nie prostredníctvom BRCS p. Goldschmidtovi
zadávali úlohy súvisiace so správou hotela a p. Goldschmidt a ďalší zamestnanci žalobcu tieto úlohy
realizovali. Vykonaním navrhovaného dopytu na Sociálnu poisťovňu mal žalobca v úmysle potvrdiť

skutkový stav vyplývajúci z uvedených dôkazov.

20. Ku štvrtému a piatemu výroku napadnutého rozhodnutia žalobca uviedol, že s obsahom
odvolania proti druhému výroku napadnutého rozsudku žalobca v zmysle príslušných ustanovení CSP
upravujúcich náhradu trov konania žiada odvolací súd, aby uložil žalovanému povinnosť náhrady trov

konania v rozsahu 100%, a to tak vo vzťahu k žalobcovi, ako aj vo vzťahu k svedkovi p. R. Vzhľadom na
uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd druhý výrok napadnutého rozsudku zmenil tak, že namiesto
pôvodného výroku okresného súdu uloží žalovanému zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 29.052,01 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 26.400,- Eur od 19.04.2013 do zaplatenia
a zo sumy 2.652,01 Eur od 26.04.2013 do zaplatenia a že štvrtý výrok napadnutého rozsudku zmení tak,

abynamiestopôvodnéhovýrokupriznalžalobcovivočižalovanémunáhradutrovkonaniavovýške100%
a piaty výrok napadnutého rozhodnutia zmenil tak, že namiesto pôvodného výroku uloží žalovanému
zaplatiť svedkovi H. svedočné v rozsahu 100%. Zároveň navrhol, aby odvolací súd zaviazal žalovaného
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

21. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril, že ho považuje za nedôvodné v celom rozsahu. Mal
za to, že v súvislosti s argumentáciou žalobcu ohľadom platnosti Zmluvy o predaji podniku zo dňa
25.03.2013 sa dostatočne vysporiadal vo svojich predchádzajúcich podaniach a mal za to, že táto
zmluva je platnou a účinnou zmluvou o predaji časti podniku podľa § 476 a nasl. ObZ so všetkýmis tým spojenými právnymi následkami a teda s následkom prevodu Zmluvy o obstarávaní služieb
spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 na BRCS. Mal za to, že súdy sa dostatočne a
vyčerpávajúcimspôsobomvysporiadalisotázkouvytvoreniasamostatnejorganizačnejzložkyaplatnosti

Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 25.03.2013. Všetky argumenty, tvrdenia a dôkazy s výnimkou
dôkazu Dopyt na Sociálnu poisťovňu a dopyt na Okresný úrad Bratislava boli žalobcom predložené
tak v konaní súdu prvej inštancie, odvolacom konaní, ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie po
vydaní zrušujúceho rozhodnutia. Skutočnosť, že sa súdy napokon nestotožnili s právnym názorom
žalobcu v zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, nepredstavuje porušenie práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaný mal za to, že žalobca na viacerých
miestach odvolania uviedol nesprávne a účelové tvrdenia. Konkrétne upozornil, že v obsahu spisu nie
je žiadna zmienka o tom, že by súdy či už okresný alebo odvolací akceptovali, že na základe Zmluvy o
predaji časti podniku zo dňa 25.03.2013 neprešiel pracovnoprávny vzťah p. V. na spoločnosť BRCS. Za
rovnako nepravdivé označil tvrdenie žalobcu, že žiadny zo zamestnancov, ktorí boli rozhodnutím MVZ
dňa 15.03.2013 vyčlenení do druhej organizačnej zložky podniku sa v skutočnosti zamestnancom BRCS

nestali. Ani táto skutočnosť v žiadnom ohľade zo spisu a vykonaného dokazovania nevyplývala. Naopak
súdy tým, že Zmluvu o predaji časti podniku zo dňa 25.03.2013 posúdili ako platnú Zmluvu o predaji
časti podniku podľa § 476 a nasl. ObZ potvrdili, že tak p. Halmeš, ako aj ostatní zamestnanci uvedení
v Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 25.03.2013 sa platne stali zamestnancami spoločnosti BRCS
Ltd. v zmysle ust. § 480 ObZ. Poukázal tiež na to, že súdy v zmysle ustálenej judikatúry najvyšších

súdnych autorít nemusia dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Žalovaný ďalej v rozsiahlom vyjadrení uviedol, že pokiaľ ide o namietané nevykonanie dôkazov, dopytu
na Sociálnu poisťovňu a Okresný úrad Bratislava, tak žalobca sa nimi snažil preukázať skutočnosti,

ktoré sa vôbec v zmysle zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu ani nemali preukazovať. Vykonanie
týchto dôkazov by bolo v rozpore so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu a teda súd prvej inštancie
postupoval správne, ak tieto dôkazy nevykonal. Zároveň pripomenul, že uvedené dôkazy mohol žalobca
predložiť pred vydaním prvého rozsudku vo veci samej, zvlášť, keď všetky svoje tvrdenia, ktoré sa
nimi snažil preukázať, uviedol už vo svojich skorších podaniach. Tieto dôkazy však nepredložil ani

neoznačil, a preto mal žalovaný za to, že ani z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať
pred súdom na strane žalobcu nevykonaním týchto dôkazov. Žalovaný pripomenul, že žalobca vždy
tvrdil, že si uplatňoval svoj nárok z titulu platnej Zmluvy o obstarávaní služieb zo dňa 30.12.2011 a že
na základe tejto zmluvy mal žalobca poskytovať služby spojené so správou nehnuteľností žalovanému.
Nikdy si neuplatňoval svoj nárok z titulu, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil a nikdy nespochybňoval

ani nenamietal platnosť Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností zo dňa
30.12.2011. Uvedené začal tvrdiť až v podaní zo dňa 12.11.2019 a v odvolaní. V tomto prípade je však
potrebné uviesť, že ak si chcel uplatniť nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, bolo potrebné, aby
zmenil svoju žalobu, pretože v tomto prípade nejde len o zmenu právnej kvalifikácie jeho nároku, ale
aj o zmenu skutkových okolností, v súvislosti s čím poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR IIIÚS

451/2015-21 zo dňa 22.09.2015. Žalovaný uviedol, že z dôvodu procesnej opatrnosti, ak by odvolací
súd posúdil podanie žalobcu zo dňa 12.11.2019, resp. odvolanie žalobcu ako zmenu žaloby, ktorou
si žalobca uplatňuje svoj nárok z titulu bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, žalovaný podal
námietku premlčania voči celému nároku žalobcu, keďže prípadná zmena žaloby a tým uplatnenie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia by nastala dávno po uplynutí 4-ročnej lehoty od splatnosti

nároku žalobcu. Dodal, že námietku premlčania uplatnil aj v konaní pred súdom prvej inštancie ešte pred
vydaním uznesenia o skončení dokazovania.

22. Žalovaný poukázal na to, že žalobca pripisuje Zmluve o obstarávaní služieb spojených so
správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 vecno-právny účinok, t.j. ako by táto zmluva, resp. jeho

pohľadávka bola vecne, právne spojená s vlastníctvom nehnuteľností, čo označil za nezmysel. Zmluva o
obstarávaní služieb bola obchodnoprávnym záväzkovým vzťahom, ktorý sa v žiadnom prípade neviazal
na vlastníctvo nehnuteľností a bola prevoditeľná bez ohľadu na prevod vlastníctva nehnuteľností, ku
ktorej sa služby podľa tejto zmluvy vzťahujú. Skutočnosť, že Zmluva o obstarávaní služieb spojených
so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 bola prevedená na iný subjekt, ktorý nie je vlastníkom

nehnuteľnosti, ku ktorej sa služby podľa tejto zmluvy vzťahujú, v žiadnom prípade nespôsobuje zánik
predmetu plnenia, ako uvádza žalobca. Táto úvaha nemá žiadnu oporu v zákone ani v judikatúre
slovenských súdov. Je v praxi bežné, aby sa služby spojené so správou nehnuteľností poskytovali iným
subjektom než vlastníkovi nehnuteľností, napr. nájomcovi, správcovi, užívateľovi a pod.23. Žalovaný namietol, že žalobcom vyjadrený nesúlad medzi uznesením valného zhromaždenia
žalovaného a Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 25.03.2013 alebo nesúlad jednotlivých položiek

medzi prvou a druhou organizačnou zložkou nemôžu mať (v prípade aj keby bol tento nesúlad v konaní
preukázaný, k čomu však nedošlo) za následok neplatnosť Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa
25.03.2013, ani za následok to, že táto Zmluva o predaji časti podniku zo dňa 25.03.2013 z tohto
dôvodu nemôže vyvolať účinky, ktoré sú so zmluvou o predaji podniku späté, t.j. prevod záväzkov
podľa § 477. Okrem toho, že otázku namietaného nesúladu medzi uznesením valného zhromaždenia

žalovaného a Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 25.03.2013 alebo nesúladu jednotlivých položiek
medzi prvou a druhou organizačnou zložkou odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie nepovažoval za
podstatnú pre posúdenie neplatnosti Zmluvy o predaji časti podniku, prípadné rozdiely a nesúlad medzi
týmito položkami by mohli mať účinok jedine do vnútra zmluvného vzťahu medzi dotknutými účastníkmi
zmluvy, napr. vyvodenie zodpovednosti za vady, zodpovednosti za náhradu škody a pod., prípadne
do vnútra právneho vzťahu medzi orgánmi spoločnosti, napr. vyvodenie zodpovednosti štatutárneho

orgánu spoločnosti za konanie v rozpore s uznesením valného zhromaždenia. V žiadnom prípade
však nemohli mať tieto skutočnosti účinky voči tretím osobám. Vo zvyšku sa žalovaný pridržal svojich
predchádzajúcich vyjadrení.

24. Voči rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie aj žalovaný, a to v rozsahu prvého, štvrtého a

piateho výroku rozhodnutia okresného súdu, a to podľa ust. § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný
uviedol, že rozsudok v rozsahu prvej výrokovej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a zároveň z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Uviedol, že v zmysle zistení okresného súdu je zrejmé, že na kupujúceho BRCS
Ltd. boli prevedené aj všetky práva a záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o obstarávaní služieb spojených

so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011, pretože ide o práva a záväzky, na ktoré sa predaj
vzťahuje. Vzhľadom na skutočnosť, že faktúry č. 2013030040, č. 2012120063, č. 2013020049 a č.
2013020055 boli vystavené z titulu Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností
zo dňa 30.12.2011, museli byť a aj boli v zmysle platnej právnej úpravy prevedené na spoločnosť BRCS
Ltd. aj záväzky z týchto faktúr vrátane príslušenstva. Nie je preto správny hodnotiaci záver súdu prvej

inštancie, že žalovaný tieto faktúry nepostúpil na spoločnosť BRCS Ltd. Zmluvou o predaji časti podniku
zo dňa 25.03.2013, pretože tieto faktúry s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti na spoločnosť
BRCS Ltd. jednoznačne prevedené boli. V tejto časti tak okresný súd nesprávne vec právne posúdil
a zároveň dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že faktúry neboli postúpené na spoločnosť
BRCS Ltd. Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 25.03.2013. Žalovaný zotrval na tom, že nebol

povinný uhradiť ani vyššie vymedzené štyri faktúry, preto nebol povinný uhradiť žalovanému ani úroky
z omeškania z týchto faktúr, pretože v čase úhrady týchto faktúr žalovaným dňa 14.06.2013 žalovaný
ako ručiteľ plnil záväzok za dlžníka, hoci neboli splnené zákonné podmienky na vznik ručiteľského
záväzku. Pripomenul, že z dokazovania vyplynulo, že žalobca pred podaním žaloby písomne nevyzval
spoločnosť BRCS Ltd. na úhradu dlhu, pričom je nepochybné, že v čase podania žaloby spoločnosť

BRCS Ltd., ako aj v čase úhrady faktúr existovala a písomné vyzvanie bolo možné zo strany žalobcu
uskutočniť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoločnosť BRCS Ltd. zanikla až dňa 24.11.2015.
Z vykonaného dokazovania zároveň nevyplynulo, že v čase podania žaloby bola spoločnosť BRCS
Ltd. v konkurze alebo že by existoval iný dôvod, pre ktorý bolo nepochybné, že spoločnosť BRCS
Ltd. svoje záväzky nesplní. Podľa názoru žalovaného je irelevantné, že žalobca doručil uvedené štyri

faktúry žalovanému v čase pred prevodom časti podniku na spoločnosť BRCS Ltd., pretože doručenie
týchto faktúr nemá vplyv na platnosť prevodu časti podniku na spoločnosť BRCS Ltd. a zároveň takéto
doručenie nenahrádza povinnosť žalobcu ako veriteľa realizovať písomnú výzvu v zmysle § 306 ods.1
ObZ. Názor súdu prvej inštancie, že žalobca v čase doručovania daných faktúr nemohol mať vedomosť o
tom, že žalovaný chystá prevod časti podniku vrátane jeho záväzkov z danej Zmluvy o obstaraní služieb

a preto mu doručoval faktúry správne, je tak z dôvodov uvedených vyššie bezpredmetný. Žalovaný sa
nestotožnil s tým, že by svoju vecnú legitimáciu nenamietal, naopak uviedol, že svoju vecnú legitimáciu
od počiatku namietal a mal za to, že všetky záväzky zo Zmluvy o obstaraní služieb spojených so správou
nehnuteľností boli prevedené na spoločnosť BRCS Ltd., a to s účinnosťou ku dňu 25.03.2013. Poukázal
na zrušujúce rozhodnutie krajského súdu a uviedol, že ak mala splatnosť uvedených štyroch faktúr

nastať dňom 02.05.2013, tak mal súd prvej inštancie zamietnuť žalobu aj v časti úrokov z omeškania
z týchto faktúr, pretože záväzky z týchto faktúr neboli splatné pred 25.03.2013. Na základe uvedeného
mal za to, že jeho ručiteľský záväzok vo vzťahu k týmto faktúram v čase podania žaloby a v čase úhrady
týchto faktúr neexistoval a preto sa s úhradou týchto faktúr nemohol dostať do omeškania a preto aninemohol uznať akýkoľvek svoj záväzok voči žalobcovi. Z uvedeného tak vyplýva, že žaloba bola voči
žalovanému nedôvodná a preto zastavenie konania v časti istiny 42.189,73 Eur nezavinil žalovaný tým,
že 14.06.2013 uhradil sumu 42.189,73 Eur. Žalovaný uviedol, že v čase podania žaloby už žalobca

dobre vedel, ako to vyplývalo z e-mailu p. Segečovej zo dňa 15.05.2013 a zo dňa 22.05.2013, ktoré
predložil sám žalobca, že došlo k prevodu časti podniku na spoločnosť BRCS Ltd. a že úhrady záväzkov
vzniknutých z titulov Zmluvy o obstaraní služieb, t.j. aj záväzkov z faktúr, ktorých sa týka prvá výroková
veta má žalobca primárne domáhať sa od spoločnosti BRCS Ltd. Žalobca však predaj časti podniku
na spoločnosť BRCS Ltd. odignoroval, písomne spoločnosť BRCS Ltd. nevyzval, hoci mu v tom nič

nebránilo a aj napriek tomu podal žalobu priamo voči žalovanému, čím sa sám vystavil riziku, že súd
zamietne žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie a v prípade, že bude jeho pohľadávka
uhradenápočassúdnehokonaniaaztohodôvoduzoberiežalobcažalobuspäť,žalobcaprocesnezaviní
zastavenie konania.

25. Žalovaný v odvolaní napadol aj výrok rozhodnutia okresného súdu ohľadom náhrady trov konania

a ohľadom náhrady svedočného, keď poukázal na to, že žalovaný nezavinil zastavenie konania v časti
istiny 42.189,73 Eur, zavinil ho žalobca a vo zvyšnej časti bola žaloba nedôvodná, preto mal mať
žalovaný 100%-ný úspech vo veci.

26. Pre prípad, že by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že konanie v časti istiny

42.189,73 Eur zavinil žalovaný, žalovaný napadol výrok súdu prvej inštancie o trovách konania a výrok
o svedočnom pre svedka R. ako nesprávny. B., že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov
konania zohľadňoval iba istinu žalovanej sumy bez príslušenstva. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 1MCdo/1/2004 a domáhal sa toho, že ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie činila
istina celkovo 71.241,74 Eur a úroky z omeškania vzhľadom na úhradu zo dňa 14.06.2013 sumu

35.795,84 Eur, z toho ú roky z omeškania, ktoré má byť povinný uhradiť žalovaný predstavovali v čase
vyhlásenia rozsudku sumu 928,18 Eur a úroky z omeškania z istiny, ktorá bola žalobcovi zamietnutá
(26.400,- Eur + 2.652,01 Eur) predstavovali v čase vyhlásenia rozsudku sumu 34.867,66 Eur. Okresný
súd tak mal podľa názoru žalovaného vychádzať pri rozhodovaní o pomere úspechu vo veci zo sumy
107.037,58 Eur (istina 71.241,74 Eur + úroky z omeškania 35.795,84 Eur a nie zo sumy 71.241,74 Eur).

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol podľa rozsudku úspešný v sume 43.117,91 Eur (42.189,73
Eur + 928,18 Eur) a žalovaný v sume 63.919,67 Eur (29.052,01 Eur + 34.867,66 Eur) mal mať žalobca
úspech vo veci 40,28% a žalovaný 59,72%. Na základe vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie
rozhodnúť o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania vo výške
19,44% (59,72 - 40,28) a o svedočnom pre H. Goldschmidta mal rozhodnúť tak, že žalobcu mal zaviazať

nahradiť mu svedočné v rozsahu 59,72% a žalovaného v rozsahu 40,28%. Vzhľadom na uvedené
navrhol, aby odvolací súd konanie v časti istiny vo výške 42.189,73 Eur s príslušenstvom zastavil, vo
zvyšnej časti žalobu zamietol, žalovanému priznal nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu
100% a žalobcu zaviazal nahradiť svedkovi H. R. svedočné v rozsahu 100%.

27. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219
ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na

úradnej tabuli krajského súdu.

28. Odvolací súd bol v zmysle § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd:

29. Dňa 30.12.2011 bola medzi spoločnosťou BRC Property, a.s. a žalobcom uzatvorená zmluva o

obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľnosti, na základe ktorej sa žalobca zaviazal v
prospech spoločnosti BRC Property, a.s. vykonávať služby súvisiace so správou nehnuteľnosti vo
vlastníctve spoločnosti BRC Property, a.s., a to tzv. paušálne služby uvedené v prílohe č. 1 a taktiež
nadpaušálneslužby,ktoréniesúuvedenévpríloheč.1aobjednávateľsazaviazalzaplatiťzaposkytnuté
služby dojednanú odmenu. Odmena za paušálne služby bola dojednaná v bode 6.1 zmluvy vo výške

22.000,- Eur mesačne, ktorú sa vlastník ako objednávateľ služby zaviazal uhradiť žalobcovi na základe
vystavenej faktúry vždy ku piatemu dňu príslušného mesiaca, so splatnosťou do 10 dní od jej doručenia.
V bode 2.5 predmetnej zmluvy bolo dojednané, že vlastník si môže u žalobcu obstarať ďalšie služby,
ktoré nie sú uvedené v prílohe č. 1 zmluvy, pričom požiadavka na obstaranie týchto prác musí byťpísomná a žalobca ako obstarávateľ bol povinný nadpaušálnu službu obstarať a o obstaraní vyhotoviť
výkaz. V bode 6.7 predmetnej zmluvy sa vlastník nehnuteľnosti zaviazal zaplatiť žalobcovi v prípade
omeškania z úhradou paušálnej odmeny alebo nadpaušálnej odmeny úrok z omeškania vo výške 0,05

% denne z dlžnej sumy. Žalobca vyúčtoval Hotelu Park Inn Danube faktúrou č. 2013040040 odmenu
podľa čl. 6.1 zmluvy (paušálnu odmenu) vo výške 26.400,- Eur so splatnosťou 18.04.2013 a faktúrou
č. 2013030060 splatnou dňa 25.04.2013 sumu vo výške 2.652,01 Eur odmenu podľa čl. 6.4 zmluvy za
nadpaušálne služby.

30. Zmluvou o predaji podniku uzatvorenou medzi SITNO HOLDING, a.s. ako kupujúcim a BRATISLAVA
RIVER CENTER Property a.s. ako predávajúcim došlo k predaju podniku ako celku na spoločnosť
žalovaného, pričom uvedená skutočnosť bola žalobcovi oznámená oznámením zo dňa 11.03.2013 s
tým, že žalobca bol upovedomený o tom, že žalovaný prevzal všetky záväzky ako aj iné povinnosti
obchodnej spoločnosti BRC voči nemu, ktoré súvisia s podnikom.

31. Dňa 11.03.2013 zaslal žalovaný žalobcovi aj listinu s názvom „Odstúpenie od zmluvy“, podľa ktorej
vypovedal zmluvu o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľnosti k dátumu 31.12.2013.
Žalovaný následne zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 25.03.2013 previedol časť podniku, ktorá
nesúvisí s prevádzkou podniku na spoločnosť BRATISLAVA RIVER CENTER SERVICES Ltd., pričom
predmetom prevodu podniku bol iný majetok - ochranné známky, logá a peňažná pohľadávka v hodnote

300.000,- Eur voči spoločnosti BIFROST INVESTMENT GROUP, a.s. a zmluvy, medzi ktorými je
v prílohe 1 časti 2 uvedená aj zmluva uzatvorená so žalobcom dňa 30.12.2011. Z prílohy č. 2 k
predmetnej zmluve o predaji časti podniku vyplýva, že z predaja bol vyňatý akýkoľvek nehnuteľný
majetokvovlastníctvežalovanéhoaakýkoľvekmajetoknadobudnutýžalovanýmpred28.02.2013,akoaj
pohľadávky a záväzky žalovaného vyplývajúce z akéhokoľvek právneho vzťahu podľa verejného práva.

32. Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 01.05.2013 previedol žalovaný na spoločnosť OMEGA
Investments s.r.o. zvyšnú časť podniku súvisiacu s prevádzkovaním hotela, pričom predmetom prevodu
boli podľa prílohy nehnuteľnosti, neobežný majetok, zásoby, ako aj bankové účty, peňažné pohľadávky
a zmluvy voči spoločnostiam uvedeným v časti 4 príloh.

33. Písomným podaním zo dňa 29.07.2013 žalovaný odstúpil od zmluvy o obstarávaní služieb spojených
so správou nehnuteľnosti z dôvodu podstatného porušovania zmluvy tým spôsobom, že žalobca pri
plnení povinností zmluvy dlhodobo využíval zamestnancov žalovaného v rámci pracovnej doby na
vykonávanie činností, ktoré sú predmetom poskytovaných služieb.

34. Podľa § 476 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), zmluvou o
predaji podniku sa predávajúci zaväzuje previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a
iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, a kupujúci sa zaväzuje prevziať záväzky
predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu.

35. Podľa § 477 ods. 1 ObZ, na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj
vzťahuje.

36. Podľa § 477 ods. 3 ObZ, na prechod záväzku sa nevyžaduje súhlas veriteľa, predávajúci však ručí

za splnenie prevedených záväzkov kupujúcim.

37. Podľa § 306 ods. 1 ObZ, veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade,
že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto
vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj

záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

38. Podľa § 312 ObZ, ustanovenia § 305 až 311 platia primerane aj pre ručenie ktoré vzniklo zo zákona.

39. Podľa § 369 ods. 1 ObZ, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti,

vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej
sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.40. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie okresného súdu a zistil, že tento postupoval v intenciách
právneho názoru vyjadreného odvolacím súdom v zrušovacom rozhodnutí sp.zn. 43Cob/117/2018 a
vzhľadom na skutkové tvrdenia prednesené sporovými stranami a vzhľadom na dôkazy navrhované

sporovými stranami dospel k skutkovému stavu, ktorý vyplýval z tvrdených skutočností a tento správne
právne posúdil.

41. Základnou námietkou žalobcu aj v odvolacom konaní ostalo tvrdenie, že pasívne vecne
legitimovaným z uplatneného nároku bol po celý čas žalovaný, a to v rozsahu oboch uplatnených faktúr,

teda faktúry za paušálne služby v rozsahu 26.400,- Eur, aj faktúry za nadpaušálne služby vo výške
2.652,01 Eur. Žalobca mal za to, že úkony žalovaného boli neplatné a neúčinné, a to v celej nadväznosti
počnúc rozhodnutím mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa 15.03.2013, ktorým podľa názoru
žalobcu nedošlo k vytvoreniu samostatnej organizačnej zložky, následne neplatnosťou Zmluvy o predaji
podniku zo dňa 25.03.2013 zo žalovaného na nadobúdateľa BRCS Ltd., ktorá podľa žalobcu nebola
schopná privodiť prechod záväzkového vzťahu zo Zmluvy o obstaraní služieb spojených so správou

nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 zo žalovaného na BRCS. Ak by aj bola schopná prevodiť prechod
záväzku, žalobca mal za to, že táto zmluva zanikla z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia.

42. Odvolací súd sa vzhľadom na opakované námietky žalobcu v plnom rozsahu pridržiava argumentov,
ktoré uviedol v zrušujúcom rozhodnutí 43Cob/14/2012-485 zo dňa 21.02.2019 a tieto nebude opakovať.

Považuje však za nevyhnutné uviesť, že okresný súd nesprávne v napadnutom rozhodnutí skonštatoval,
že odvolací súd považoval prevod časti podniku zo dňa 25.03.2013 v celom rozsahu za platný a účinný.

43. Odvolací súd sa k prevodu podniku vyjadroval v odvolacom konaní výlučne na základe princípov
odvolacieho konania ako konania apelačného, odvodeného od rozsahu námietok vznesených v

odvolacom konaní. Platnosť zmluvy posudzoval iba v intenciách rozhodnutia okresného súdu č.k.
12Cb/40/2013-403 zo dňa 21.06.2018, v ktorom tento označil Zmluvu o prevode časti podniku zo
dňa 25.03.2013 za neplatnú z dôvodu, že bola uzavretá v rozpore so zákonom, že neobsahovala
skutočnú vôľu žalovaného na prevode danej časti podniku a že je tento prevod fiktívny a v intenciách
námietok vzneseným v prvom odvolacom konaní. Vzhľadom na námietky vznesené žalovaným v

prvom odvolacom konaní odvolací súd poukázal na skutočnosť, že vnútorná organizácia je výlučne v
rozhodovacej kompetencii príslušného podnikateľa a že podnikateľovi žiaden právny predpis nebráni,
aby na základe rozhodnutia svojho valného zhromaždenia rozhodol o rozdelení svojho podniku na
samostatné organizačné zložky. Odvolací súd skonštatoval, že vzhľadom na námietku žalovaného
a vzhľadom na zistenia okresného súdu bol záver okresného súdu, že pasívna vecná legitimácia

žalovanéhojedanávdôsledkutoho,žekprevodučastipodnikusúvisiacejsosamostatnouorganizačnou
zložkou nemohlo dôjsť a že Zmluva o prevode časti podniku zo dňa 25.03.2013 na spoločnosť BRCS
Ltd. je neplatná, nemal podklad vo vykonanom dokazovaní, ani v platných právnych predpisoch.
Odvolací súd sa v prvom odvolacom konaní nezaoberal inými argumentmi, pre ktoré by mohla byť
Zmluva o prevode časti podniku zo dňa 25.03.2013 neplatná, tzn. nepreskúmaval zmluvu ako celok z

hľadiska subjektov, predmetu, objektu a ostatných náležitostí právneho úkonu. Odvolací súd je totiž v
zmysle ust. § 380 ods.1 CSP odvolacími dôvodmi viazaný, preto preskúmaval iba zistenia okresného
súdu napadnuté odvolaním, a to v rozsahu odvolania. Odvolací súd nie je oprávnený postupovať
nad rámec vyjadrení odvolateľa a sám vznášať námietky voči preskúmavanému rozhodnutiu. Preto aj
v tomto odvolacom konaní súd preskúmava iba tie námietky, ktoré jednotlivé strany vzniesli. Pokiaľ

súd konštatuje, že z dôvodov preskúmavaných v konaní nebola zistená neplatnosť zmluvy, toto
konštatovanie nemôže bez ďalšieho znamenať, že zmluva ako taká nemôže trpieť inou vadou, ktorá by
mohla viesť k jej neplatnosti. Preto nie je možné zamieňať si vyjadrenie súdu, že neboli zistené dôvody
neplatnosti za vyjadrenie, že zmluva je bez ďalšieho platná a účinná. Ak odvolací súd konštatoval, že
nezistil dôvody neplatnosti uplatnené žalobcom, znamená to, že preskúmaval iba tie a iným prípadným

dôvodomneplatnosti,nenamietnutýmvkonaní,sanezaoberal.Pretoodvolacísúdaniraznekonštatoval,
že Zmluva o prevode podniku je platná, konštatoval iba, že v konaní neboli preukázané tie dôvody
neplatnosti, ktoré tvrdil žalobca.

44. V zmysle ďalej uvedeného, odvolací súd naďalej zotrváva na závere, že z námietok vznesených

žalobcom v priebehu konania na okresnom súde, ako aj v priebehu oboch odvolacích konaní
nevyplynulo, že by pomenoval taký dôvod, pre ktorý by bolo možné vyhodnotiť Zmluvu o prevode časti
podniku zo dňa 25.03.2013 medzi žalovaným a spoločnosťou BRCS Ltd. ako neplatnú.45. Žalobca v odvolaní nesprávne konštatoval, že v časti uplatneného nároku 29.052,01 Eur okresný
súd konanie zastavil s odôvodnením, že v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu považoval
zmluvný vzťah zo Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011

prevedený zo žalovaného na BRCS Ltd., a to na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 25.03.2013.
Žalobca v odvolaní tiež nesprávne uviedol, že z uvedeného dôvodu mal prvoinštančný súd za to, že
pohľadávky žalobcu z titulu poskytovania nadpaušálnych služieb za mesiac marec 2013 a paušálnych
služieb za mesiac apríl 2013 sú pohľadávkami voči spoločnosti BRCS a nie voči žalovanému. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že okresný súd konanie v časti o nároku z

uplatnenej pohľadávky vo výške 29.052,01 Eur za poskytovanie nadpaušálnych služieb za mesiac
marec 2013 a paušálnych služieb za mesiac apríl 2013 nezastavil, ale nárok v tomto rozsahu zamietol.
Zároveň okresný súd ohľadom nadpaušálnych služieb za mesiac marec 2013 nekonštatoval, že sú
pohľadávkami voči spoločnosti BRCS a nie voči žalovanému, nárok v tejto časti zamietol z dôvodu, že
žalobca nepreukázal, že by nadpaušálne služby za mesiac marec 2013 boli poskytnuté, preto už ďalej
nevyhodnocoval, ktorý zo subjektov, či žalovaný alebo BRCS by zodpovedal za úhradu týchto služieb,

ak by ich prevzatie bolo preukázané.

46. K námietke žalobcu, že súdy nevyhodnocovali posúdenie vytvorenia samostatnej organizačnej
zložky, odvolací súd v zhode so svojim predchádzajúcim vyjadrením pripomína, že rozhodovanie
mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného je plne v jeho kompetencii. Okruh subjektov, ktoré

môžu napadnúť platnosť uznesenia valného zhromaždenia podnikateľa je striktne limitovaný v ust.
§ 131 ods.1 ObZ a žalobca, ako obchodný partner podnikateľa, medzi tieto subjekty nepatrí. Pokiaľ
sa žalobca domáha toho, že rozhodnutie mimoriadneho valného zhromaždenia nebolo v súlade so
zákonom, pretože deklarovalo vytvorenie samostatnej organizačnej zložky, k čomu však podľa žalobcu
v skutočnosti nedošlo, žalobca tým napáda platnosť rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia.

Pokiaľ mimoriadne valné zhromaždenie na svojom zasadnutí dňa 15.03.2013 rozhodlo o zriadení
samostatnej organizačnej zložky a pokiaľ toto rozhodnutie nebolo napadnuté ako neplatné, považuje
sa za platné. V konaní zároveň nebol predložený dôkaz, že by toto rozhodnutie mimoriadneho valného
zhromaždenia bolo napadnuté neplatnosťou a teda že by následne nevyvolávalo právne účinky.
Výpovede svedkov (p. U. a p. Halmeš), ktoré podľa žalobcu viedli k preukázaniu nezákonnosti a

neurčitosti rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia tak nemôžu mať vplyv na posudzovanie
rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia ako platného alebo zákonného. Následne potom
dôvody, pre ktoré sa domnieva žalobca, že rozhodnutie mimoriadneho valného zhromaždenia bolo
v rozpore so zákonom (vedenie účtovnícva, predmet činnosti organizačnej zložky) už potom súd ani
nie je oprávnený preskúmavať v tomto konaní, pretože by sa nimi mohol zaoberať iba v prípade, ak

by bolo riadne vedené konanie o neplatnosť rozhodnutia valného zhromaždenia v zmysle ust. § 131
ods.1 ObZ. Odvolací súd preto zotrváva na svojom právnom závere formulovanom v predchádzajúcom
rozhodnutí, že bolo v kompetencii žalovaného ako samostatného podnikateľa rozhodnutím svojho
valného zhromaždenia kreovať samostatné organizačné zložky v súlade s potrebami a zameraním
svojej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ valné zhromaždenie rozhodlo uznesením, ktoré je považované za

platné (keďže jeho platnosť napadnutá nebola), súd musí vychádzať zo záveru, že rozhodnutím valného
zhromaždenia bola vytvorená organizačná zložka.

47. Žalobca počas celého konania opakovane označoval Zmluvu o predaji podniku zo dňa 25.03.2013
za neplatný právny úkon. Mal za to, že na strane kupujúceho bol nespôsobilý subjekt, pričom vo

vyjadrení zo dňa 10.06.2016, ktorého sa v odvolaní domáhal poukazoval na ust. § 21 ods.4 ObZ, v
zmysle ktorého oprávnenie zahraničnej osoby podnikať na území SR vzniká ku dňu zápisu podniku
tejto osoby alebo jeho organizačnej zložky do obchodného registra v rozsahu predmetu podnikania
zapísaného v obchodnom registri a spoločnosť BRCS ku dňu uzatvorenia Zmluvy o predaji podniku
nemala oprávnenie na podnikanie na území SR. Podľa zápisu v obchodnom registri jej toto oprávnenie

vzniklo až dňom 02.08.2013. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že nemožno zamieňať „oprávnenie
na podnikanie“ s nadobudnutím podniku kúpou. Nadobudnutie podniku na základe kúpnej zmluvy nie
je viazané na získanie oprávnenia na podnikanie, takže oprávnenie na podnikanie nie je podmienkou
nadobudnutia podniku alebo jeho časti. Právne predpisy nebránia takému postupu, aby kupujúci
(zahraničná osoba) kúpil určitý podnik, resp. jeho časť a až následne bol ako zahraničná osoba zapísaný

do obchodného registra. Z uvedeného dôvodu samotná skutočnosť, že nadobúdateľ BRCS nemal
oprávnenie na podnikanie pred dňom 02.08.2013 tak nebránila tomu, aby v postavení kupujúceho ako
zahraničná právnická osoba nadobudol Zmluvou o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 podnik. Nad
rámec uvedeného je nutné pripomenúť, že aj v tom extrémnom prípade, kedy by kupujúcemu oprávneniena podnikanie vôbec nevzniklo a on by napriek tomu vykonával na našom území podnikateľskú činnosť,
takéto porušenie zákonnej povinnosti by ho nezbavovalo právnej subjektivity, iba by zakladalo jeho
povinnosť znášať následky protiprávneho konania. Zmluvné vzťahy do ktorých vstúpil by ale neboli

takýmto konaním sankcionované neplatnosťou z dôvodu, že by bol nespôsobilým subjektom.

48. Pokiaľ ide o rozsah majetku a záväzkov, ktoré podnikateľ v rozhodnutí mimoriadneho valného
zhromaždeniazahrnuldoorganizačnejzložky,toto,akoužbolouvedenévyššie,jevýlučnevkompetencii
podnikateľa.Užvcitovanomvyjadrenízodňa10.06.2016žalobcauviedol,žerozhodnutiemimoriadneho

valného zhromaždenia zo dňa 15.03.2013 a naň nadväzujúce rozhodnutie (schválenie predaja časti
podniku spoločnosti BRCS) sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. V tejto súvislosti odvolací
súd opakovane poukazuje na zákonný postup určenia neplatnosti úkonov valného zhromaždenia
podnikateľa. Úkony valného zhromaždenia podnikateľa nie sú úkonmi podnikateľa, sú formou
rozhodnutia orgánu podnikateľa. Práve z uvedeného dôvodu je v Obchodnom zákonníku špeciálna
úprava ohľadom určenia ich prípadnej neplatnosti a súd si ich nemôže vyhodnocovať ako prejudiciálnu

otázku v konaní iniciovanom žalobcom, ktorý nie je subjektom oprávneným domáhať sa určenia tejto
neplatnosti.

49. Žalobca mal za to, že Zmluva o predaji podniku zo dňa 25.03.2013 je fiktívnym právnym úkonom,
ktorým žalovaný obchádzal zákon. V tejto súvislosti odvolací súd skonštatoval, že ani fiktívnosť,

ani obchádzanie zákona z údajov uvedených žalobcom či už v jeho vyjadreniach pred okresným
súdom alebo v odvolaní nevyplývala a nebola potvrdená ani skutkovými tvrdeniami žalobcu. Žalobca
bol iba obchodným partnerom právneho predchodcu žalovaného, ako taký nemá možnosť ovplyvniť
vnútorný postup žalovaného ohľadom jeho vnútornej organizačnej štruktúry, ani ohľadom jeho politiky
zamestnávania. Zo zákona prešli záväzky žalovaného voči jeho zamestnancom na nadobúdateľa

časti podniku podľa Zmluvy zo dňa 25.03.2013, a preto aj keby došlo k porušeniu povinnosti
nového nadobúdateľa podniku voči zamestnancom, nezakladalo by to dôvod pre neplatnosť Zmluvy
o prevode podniku, ale zakladalo by to povinnosť plniť si záväzky voči týmto zamestnancom zo
strany nadobúdateľa podniku. Preto tvrdenia ohľadom jednotlivých zamestnancov, ktorí boli pôvodne
zamestnancami žalovaného sú vzhľadom na posúdenie platnosti Zmluvy o predaji podniku zo dňa

25.03.2013 irelevantné.

50. Žalobca v odvolaní označil za jeden z dôvodov neplatnosti Zmluvy o predaji podniku zo dňa
25.03.2013 aj obchádzanie zákona, konkrétne obchádzanie ustanovení § 531 OZ o prevode záväzkov.
V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ust. § 531 OZ je všeobecnou právnou úpravou prevzatia

dlhu, avšak pre prípad prevodu podniku sú relevantné ustanovenia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka
o predaji podniku. Obchodný zákonník v kogentnom ust. § 477 ods.1 uvádza, že na kupujúceho
prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje, čo je špeciálna norma vzhľadom na
prechod práv a záväzkov na kupujúceho oproti ust. § 531 OZ o prevode záväzkov. Obchodný zákonník
vymedzuje prechod záväzku ako zákonný následok zmluvy o predaji podniku, a to vzhľadom na všetky

práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje, teda aj vzhľadom na záväzky žalovaného voči žalobcovi v
prípade Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011. V tomto
prípade ide o zákonný prechod záväzkov (§477 ods. 1 ObZ) a nie o ich zmluvný prevod (§ 531 OZ).
Ustanovení o zmluvnom prevode záväzkov sa žalobca preto nemôže domáhať.

51. Odvolací súd tak opätovne konštatuje, že z dôvodov, ktoré uviedol žalobca v priebehu konania pred
okresným súdom a opätovne v odvolaní voči rozhodnutiu okresného súdu, nebola zistená neplatnosť
Zmluvy o predaji podniku zo dňa 25.03.2013. Inými aspektami neplatnosti Zmluvy o predaji podniku, než
akých sa domáhal žalobca, sa odvolací súd nezaoberal.

52. Žalobca v odvolaní namietol aj posúdenie právnych účinkov Zmluvy o predaji podniku. Uviedol,
že v prípade, ak by aj bola Zmluva o predaji podniku zo dňa 01.05.2013 platným právnym úkonom,
potom ide o úkon, ktorého obsah nezodpovedá ust. § 487 ObZ a preto nebol spôsobilý vyviesť záväzky
žalovaného voči žalobcovi na BRCS. Odhliadnuc od toho, že pravdepodobne myslel žalobca Zmluvu o
predaji podniku zo dňa 25.03.2013 (a nie zo dňa 01.05.2013, keďže táto bola uzavretá so spoločnosťou

OMEGA Investments s.r.o. a týkala sa inej organizačnej zložky žalovaného), tak nie je zrejmé, k čomu
námietka žalobcu smeruje. Podľa § 487 sa totiž ustanovenia o predaji podniku použijú aj pre zmluvy,
ktorými sa predáva časť podniku tvoriaci samostatnú organizačnú zložku, čo je práve predmetom
sporu. Ako už bolo uvedené vyššie, námietka žalovaného o neplatnosti rozhodnutia mimoriadnehovalného zhromaždenia, ktoré viedlo k vytvoreniu samostatnej organizačnej zložky je v prebiehajúcom
konaní irelevantná, keďže žalobca nie je oprávnený domáhať sa neplatnosti takéhoto rozhodnutia. Preto
rozhodnutie mimoriadneho valného zhromaždenia je považované za platné, vytvorenie samostatnej

organizačnej zložky bolo účinné a preto v zmysle § 487 ObZ sa práve na tento prevod časti podniku,
tvoriacej organizačnú zložku aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o predaji
podniku.

53. Žalobca v odvolaní namietol, že aj v prípade, ak by Zmluva o predaji podniku zo dňa 25.03.2013

bola platným právnym úkonom spôsobilým previesť záväzkový vzťah zo Zmluvy o obstarávaní služieb
spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 zo žalovaného na BRCS, potom by tento
zmluvný vzťah zanikol ku dňu jeho prevodu, t.j. k 25.03.2013 z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia
podľa ust. § 575 a nasl. OZ. Žalobca pritom argumentoval tým, že Zmluvu o obstarávaní služieb
spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 uzatváral ako zmluvu s vlastníkom Hotela
Danube. Z toho vyvodil, že práva a povinnosti vznikli medzi ním a medzi vlastníkom Hotela Danube a

preto by jeho nárok na zaplatenie smeroval vždy voči vlastníkovi Hotela Danube bez ohľadu na to, kto
by bol zmluvnou stranou zo Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností. Takáto
právna argumentácia žalobcu však nemá oporu v platných právnych predpisoch. Zmluva o obstarávaní
služieb spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 bola uzavretá medzi dvoma subjektmi
- spoločnosťou BRC Property a.s., ktorý bol pre skratku v rámci textu zmluvy označený ako „vlastník“

a subjektom žalobcu SHSM, s.r.o., ktorý bol v texte zmluvy pre skratku označený ako „obstarávateľ
služieb“. Zmluva tak bola uzavretá medzi dvoma podnikateľskými subjektmi a na jednej strane bol
podnikateľský subjekt BRC Property a.s., ktorý svoj podnik previedol dňa 28.02.2013 na nadobúdateľa,
ktorým je žalovaný SITNO HOLDING. Na základe prevodu podniku na žalovaného v zmysle ust. § 477
Obch. zák. zo zákona prešli záväzky a práva vzťahujúce sa na predávaný podnik na nadobúdateľa.

Nadobúdateľ sa tak vzhľadom na tieto záväzky a práva stal právnym nástupcom prevádzajúceho, v
konečnom dôsledku túto skutočnosť zrejme akceptoval aj žalobca, keďže si svoj nárok uplatnil práve
proti žalovanému ako nadobúdateľovi podniku po pôvodnom majiteľovi BRC Property a.s. Následne bol
žalovaný povinný poskytovať služby, na ktoré sa zaviazal Zmluvou o obstarávaní služieb spojených
so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 novému právnemu nástupcovi, t.j. žalovanému SITNO

HOLDING a.s. Rovnaký procesný postup potom nastal v ďalšej fáze, kedy SITNO HOLDING a.s.
previedol časť svojho podniku na nového nadobúdateľa BRC Services Ltd. Nový nadobúdateľ v zmysle
ust. § 477 vstúpil do práv a povinností svojho predchodcu a prešli na neho všetky práva a záväzky, na
ktoré sa predaj tejto časti podniku vzťahoval. Skutočnosť, či v rámci predaja podniku bola prevedená
aj nehnuteľnosť, v ktorej sa poskytovanie služieb vykonávalo, je v danom prípade irelevantná. Výkon

služieb bol dohodnutý v rámci Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností,
teda v rámci záväzkového vzťahu a nebol viazaný na budovu ako nehnuteľnosť a nebol viazaný na
postavenie vlastníka budovy. Práve na základe toho sa povinnou osobou zo záväzkov zo Zmluvy o
obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 vzhľadom na uhradenie
poskytovaných služieb stal nový nadobúdateľ, spoločnosť BRC Services, a to počnúc platnosťou tejto

zmluvy dňom 25.03.2013. Obstarávanie služieb žalobcom tak nemalo charakter vecného bremena,
ktoré by bolo viazané na nehnuteľnosť, ale malo charakter obligačného záväzku, ktorý žalobca plnil
druhému zmluvnému partnerovi. Ak sa zmluvný partner v dôsledku zákonného prechodu záväzkov
zmenil, žalobca bol viazaný poskytovať ich novému právnemu nástupcovi a ten bol povinný mu za
poskytnuté služby zaplatiť dohodnutú cenu. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že zmena zmluvného

partnera v dôsledku právneho nástupníctva je neústavná, nakoľko zasahuje do práva na zmluvnú
slobodu pokiaľ ide o nedobrovoľnú zmenu predmetu a obsahu zmluvného vzťahu, takéto konštatovanie
je nezrozumiteľné. Obsah ani predmet právneho vzťahu sa prechodom záväzkov pri predaji podniku
nezmenili. Zmenil sa subjekt, ktorý je zo záväzkov daného právneho vzťahu oprávnený, resp. povinný.
Prípadný nesúhlas so zákonným prechodom záväzkov na nového nadobúdateľa môže veriteľ toho, kto

predáva podnik premietnuť iba do odporovania predaju podniku voči nemu, čím môže docieliť, že prevod
záväzku predávajúceho na nového nadobúdateľa podniku je voči veriteľovi neúčinný.

54. Z argumentov uvedených odvolacím súdom vyššie tak vyplýva, že jeho záver vyjadrený v
zrušujúcom rozhodnutí 43Cob/117/2018 nebol dôvod revidovať, keďže odvolací súd má naďalej za to,

že organizačné zmeny boli plne v kompetencii žalovaného ako podnikateľa a že nič nebránilo tomu,
aby previedol časť svojho podniku na nového nadobúdateľa, spoločnosť BRC Services Ltd. Na nového
nadobúdateľa v dôsledku toho zo zákona prešli práva a povinnosti zo zmluvného vzťahu založeného
Zmluvou o obstaraní služieb spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011.55. Pri zmluve o prevode podniku je zo zákona prevádzajúci v zmysle § 477 ods.3 ObZ ručiteľom, ktorý
ručí za splnenie prevedených záväzkov kupujúcim. Týka sa to však iba tých záväzkov, ktoré na podniku

viazli pred dňom jeho prevodu na nadobúdateľa. Pokiaľ je podnik prevedený na nadobúdateľa, za nové
záväzky, ktoré vznikli až po prevode už zodpovedá nadobúdateľ a ručenie pôvodného prevádzajúceho
v týchto prípadoch ani nevzniklo. Práve preto bolo dôležité ustáliť, ku ktorému dňu vznikli nároky
žalobcu uplatnené v tomto konaní vzhľadom na poskytovanie paušálnych a nadpaušálnych služieb.
Skutkové zistenia okresného súdu, že faktúra č. 2013040040 vystavená na sumu 26.400,- Eur s DPH

so splatnosťou 18.04.2013 bola vystavená za tzv. paušálne služby poskytované v apríli a skutkové
zistenie okresného súdu, že faktúra č. 2013030060 vo výške 2.652,01 Eur, splatná dňa 25.04.2013
bola vystavená za nadpaušálne služby poskytované v období mesiaca marec 2013, žalobcom ani
žalovaným namietnuté neboli. Vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu tak za úhradu
služieb poskytovaných žalobcom v mesiaci apríl 2013 tzv. paušálnych služieb v rozsahu 26.400,- Eur
s DPH bol povinný nový vlastník podniku, spoločnosť BRCS Ltd. V tejto časti okresný súd správne

skonštatoval, že žalovaný nebol vecne pasívne legitimovaným subjektom na uspokojenie nárokov
žalobcu za mesiac apríl 2013.

56. Pokiaľ ide o nadpaušálne služby fakturované za marec 2013, nebolo sporné, že v tomto období bol
vlastníkom podniku žalovaný. Bolo tak na žalobcovi, aby preukázal, že nadpaušálne služby boli riadne

objednané, vykonané aj prevzaté v súlade so Zmluvou o obstarávaní služieb spojených so správou
nehnuteľností. Nárok na zaplatenie nadpaušálnych služieb vznikal žalobcovi v zmysle bodu 6.3 zmluvy,
a to vo výške odmeny určenej v cenovej ponuke, ktorú obstarávateľ služby mal vlastníkovi predložiť po
prijatí jeho písomnej objednávky v zmysle bodu 2.5.1 a ktorú vlastník pred začatím objednávania týchto
nadpaušálnych služieb mal akceptovať v zmysle bodu 2.5.2. Podľa bodu 6.4 zmluvy ako podklad pre

fakturáciu podľa bodu 6.3 mal byť vzájomne odsúhlasený výkaz o obstaraní služieb v súlade s bodom
2.5.3 priložený v kópii k vystavenej faktúre. Okresný súd správne skonštatoval, že žalobca vzhľadom
na uplatnenú faktúru za nadpaušálne služby vykonané v marci 2013, predložil objednávky iba do výšky
2.180,- Eur napriek tomu, že si uplatňoval nárok za nadpaušálne služby v hodnote 2.652,01 Eur a
zároveň okresný súd skonštatoval, že žalobca nepreukázal postup v zmysle zmluvy, tzn. nepreukázal,

že žalovaný alebo jeho právny predchodca písomne akceptoval cenovú ponuku služieb za nadpaušálnu
službu, nepredložil ani písomne potvrdený výkaz zo strany oprávneného zástupcu žalovaného alebo
jeho právneho predchodcu. Tým pádom nepreukázal, že služby boli žalobcom vykonané a následne
prevzaté zo strany žalovaného alebo jeho právneho zástupcu. Okresný súd tak v tomto rozsahu nároku
žalobcu nevyhovel preto, že neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že nárok vznikol. Následne už

okresnýsúdnevyhodnocoval,vočikomubytentonárokmoholžalobcauplatniť,pretožepokiaľnevznikol,
tak je jedno, kto by bol býval povinný ho uhradiť.

57. K námietke žalobcu, že okresný súd nevykonal navrhované dôkazy v rozsahu dopytu na Sociálnu
poisťovňu a v rozsahu dopytu na Obvodný úrad Bratislava, odbor katastra odvolací súd pripomína, že

je vždy na posúdení súdu, či navrhované dôkazy vykoná, a to vzhľadom na posúdenie hospodárnosti
vykonávania dokazovania vo vzťahu k relevancii navrhovaného dôkazu. Pokiaľ ide o dopyt na Sociálnu
poisťovňu, vykonanie tohto dôkazu nemalo v konaní žiaden zmysel, pretože tvrdenie, ku ktorému
tento dôkaz mal smerovať, teda tvrdenie, že menované osoby T., V., D., O. a Antušek sa nikdy
nestali zamestnancami spoločnosti BRCS by nemalo vplyv na rozhodnutie súdu, pretože ako bolo

uvedené vyššie, ani prípadné porušenie povinností nového nadobúdateľa podniku voči jednotlivým
zamestnancom by nespôsobovalo neplatnosť Zmluvy o prevode podniku, ale spôsobovalo by vznik
povinnosti nadobúdateľa podniku nahradiť týmto zamestnancom škodu, resp. iným spôsobom reparovať
ich vzájomný vzťah v dôsledku porušenia svojej povinnosti. Rovnako dopyt na Obvodný úrad Bratislava,
odbor katastra by v konaní nemal vplyv na rozhodnutie súdu a bol by irelevantný, pretože ako bolo

uvedené vyššie, právny vzťah zo Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností
vznikol medzi dvoma samostatnými podnikateľskými subjektmi BRC Property a.s. a žalobcom, pričom
neskôr bol tento právny vzťah v dôsledku kogentného ustanovenia § 477 ObZ transformovaný z hľadiska
subjektov ako vzťah medzi žalobcom a právnym nástupcom BRC Property a.s., ktorým bol v prvej fáze
SITNO HOLDING a.s. ako žalovaný a následne ním bola spoločnosť BRC Services Ltd. Obligačný

zmluvný vzťah nebol naviazaný na vlastníctvo nehnuteľnosti, v ktorej podnik pôsobí, preto je irelevantné,
kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej je umiestnený Hotel Danube. Keďže navrhované dôkazy boli
vzhľadom na rozhodnutie súdu irelevantné, ich nevykonaním nemohli byť porušené procesné práva
žalobcu a okresný súd postupoval správne, ak návrh na ich vykonanie zamietol.58. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd nezistil dôvody, pre ktoré by zrušil alebo zmenil
rozhodnutie okresného súdu vzhľadom na druhú výrokovú vetu napadnutú žalobcom, nebol ani dôvod

meniť vzhľadom na žalobcu rozhodnutie okresného súdu ohľadom nároku na náhradu trov konania
pred okresným súdom a ani rozhodnutie ohľadom povinnosti žalobcu o náhrade svedočného svedkovi
H.59. Žalovaný napadol rozhodnutie okresného súdu vzhľadom na jeho prvú výrokovú vetu, ktorou
bol zaviazaný zaplatiť úroky z omeškania súvisiace s istinou vo výške 42.189,73 Eur, ktorú žalovaný
uhradil dňa 14.06.2013. Išlo o úhradu faktúry č. 2013030040, 2012120063, 2013020049 a 2013020055.

Žalovaný namietol, že nie je správny hodnotiaci záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nepostúpil
uvedené faktúry na spoločnosť BRCS Ltd. Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 25.03.2013 a mal za
to, že keďže dňom 25.03.2013 sa subjektom zaviazaným zo Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so
správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011 stala spoločnosť BRCS Ltd., táto spoločnosť je zaviazaná aj
zo záväzkov z uvedených štyroch faktúr, a to vrátane príslušenstva.

60. Ako okresný súd správne uviedol, dané faktúry žalovaný uhradil dňa 14.06.2013, teda v priebehu
súdneho konania a tým spôsobom uznal svoj splatný záväzok voči žalobcovi a voči svojej legitimácii
nič nenamietol. Okresný súd v tomto prípade reagoval na skutočnosť, že žalovaný nič nenamietol voči
svojej legitimácii vzhľadom na zaplatenie sumy 42.189,73 Eur, túto naopak potvrdil tým, že uvedenú
sumu dobrovoľne po začatí konania zaplatil. Okresný súd tým nehodnotil otázku legitimácie žalovaného

na zaplatenie ostatných uplatnených nárokov žalobcu.

61. Odvolací súd sa plne stotožnil s hodnotením okresného súdu v tom, že pokiaľ žalovaný zaplatil za
štyri faktúry dňa 14.06.2013 sumu 42.189,73 Eur, uznal tým tento záväzok v celom rozsahu. V zmysle
ust. § 407 ods.3 ObZ, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu,

ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Tým, že žalovaný zaplatil nárok
uplatnený žalobcom v súdnom konaní, uznal v zmysle Obchodného zákonníka v zaplatenom rozsahu
tento záväzok. V zmysle Obchodného zákonníka tak zároveň vznikla fikcia, že záväzok na zaplatenú
sumu v čase jeho uznania existoval a že zaviazaný z neho bol práve žalovaný ako ten, kto ho veriteľovi
uspokojil. Žalovaný v priebehu konania túto zákonnú fikciu žiadnym spôsobom nevyvrátil, nepredkladal

skutkové tvrdenia, z ktorých by vyplývalo vyvrátenie tejto fikcie vo vzťahu k zaplatenej sume 42.189,73
Eur. Ohľadom sumy zaplatenej žalovaným nebolo okresným súdom vykonávané dokazovanie práve
preto, že táto suma bola dobrovoľne uhradená. Okresný súd sa preto ani nezaoberal tým, či vzhľadom na
uvedenú sumu 42.189,73 Eur bola alebo nebola daná pasívna vecná legitimácia žalovaného, teda či išlo
o poskytovanie služieb žalobcom za obdobie, kedy ešte bol žalovaný subjektom zaviazaným zo Zmluvy

o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností zo dňa 30.12.2011. Okresný súd ani nemal
dôvod takéto dokazovanie vykonávať, pretože zaplatením sumy bol záväzok považovaný za uznaný.

62. Pokiaľ však žalovaný zaplatením sumy záväzok uznal, je odôvodnené, ak okresný súd ho zaviazal aj
na zaplatenie príslušenstva prislúchajúcemu k ním uznanému záväzku. Dôvody, pre ktoré sa žalovaný

rozhodol tento záväzok uhradiť, i keď ako v odvolaní sám tvrdí na to nebol povinný, pretože v tomto
období už nebol zaviazaným zo Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností, sú
v súdnom konaní irelevantné a súd nebol povinný pátrať po dôvodoch, pre ktoré sa rozhodol žalovaný
tento záväzok zaplatiť. Pokiaľ ho zaplatil a teda uznal, je považovaný za subjekt ktorý je z uznaného
záväzkuzaviazanýatedajezaviazanýajzpovinnostiuhradiťpríslušenstvouznanéhozáväzku.Odvolací

súd preto prvý výrok rozhodnutia okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

63. Žalovaný vzniesol v odvolaní námietku voči rozhodnutiu okresného súdu ohľadom trov konania
a ohľadom určenia pomeru úhrady svedočného medzi žalobcom a žalovaným. Pokiaľ ide o určenie
pomeru úspechu vzhľadom na sumu, v ktorej bol v konaní úspešný žalovaný, tzn. vzhľadom na druhú

výrokovú vetu, ktorou súd zamietol žalobu v časti uplatnenej istiny za poskytnutie nadpaušálnych
služieb za mesiac marec 2013 a paušálnych služieb za mesiac apríl 2013, bol žalovaný úspešný v
rozsahu 29.052,01 Eur. Naopak žalobca bol úspešný v rozsahu 42.189,73 Eur, čo okresný súd posúdil
správne, keďže v tomto rozsahu konanie bolo zastavené na základe toho, že žalovaný po podaní žaloby
uhradil nárok žalobcu v uvedenom rozsahu. Tým pádom žalobca spôsobil zastavenie konania v rozsahu

42.189,73 Eur a preto v tejto časti správne rozhodol okresný súd tak, že vzhľadom na povinnosť nahradiť
trovy konania je neúspešným žalovaný. Jeho námietka, že z tejto sumy vôbec nemal byť zaviazaný
vzhľadom na prechod záväzkov zo Zmluvy o obstarávaní služieb spojených so správou nehnuteľností
na jeho právneho nástupcu je v danom prípade irelevantná, pretože ak ich už raz zaplatil, tak práve týmspôsobil, že ďalej sa v konaní o sume 42.189,73 Eur nekonalo, pretože jej zaplatením vyvolal späťvzatie
žaloby. Pokiaľ by túto sumu zaplatil pred podaním žaloby, konanie by v tomto rozsahu neprebiehalo
a naopak pokiaľ by túto sumu nezaplatil vôbec, konanie by riadne prebiehalo aj v rozsahu 42.189,73

Eur a až na základe vyhodnotenia toho, či vzhľadom na túto sumu bola alebo nebola daná pasívna
vecná legitimácia žalovaného, by súd mohol rozhodnúť o tom, či v tejto sume by bol žalovaný úspešný
alebo neúspešný. V danom stave veci, kedy žalovaný po podaní žaloby túto s umu sám dobrovoľne
zaplatil, tým pádom spôsobil, že sa o nej ďalej nekonalo, v tejto časti bola žaloba vzatá späť a konanie
zastavené, takže vzhľadom na trovy konania bude jemu prisudzovaný neúspech. Samotné zastavenie

konania v rozsahu 42.189,73 Eur s príslušenstvom nebolo napadnuté odvolaním ani zo strany žalobcu,
ani zo strany žalovaného, odvolací súd ho preto nepreskúmaval.

64. Žalovaný v odvolaní namietol, že súd mal pomer úspechu a neúspechu vyhodnotiť nielen vzhľadom
na istinu, v ktorej bol žalobca a žalovaný úspešný, ale v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
1MCdo/1/2004 zo dňa 27.04.2004 mal vziať do úvahy aj pomer príslušenstva, ktoré si mal ku dňu

rozhodnutia okresného súdu vypočítať. S takýmto záverom sa odvolací súd nestotožnil a v zmysle
ustálenej súdnej praxe všeobecných súdov zhodne s okresným súdom má za to, že pre pomer úspechu
a neúspechu je relevantné posúdenie vzájomného pomeru istiny, čo však vo výnimočných prípadoch
nebráni tomu, aby sa do úvahy bral aj pomer v súvislosti s príslušenstvom. Takáto situácia môže nastať
napr. v prípadoch, kedy predmetom rozhodnutia bolo iba príslušenstvo, takže ani nie je možné dať

do pomeru úspech a neúspech vzhľadom na určitú konkrétnu istinu. Rozhodnutie najvyššieho súdu 1
Mcdo/1/2004, na ktoré žalovaný poukazoval, v tomto prípade nie je možné aplikovať, keďže jeho právna
veta smeruje k vymedzeniu pochopenia „neúspechu v pomerne nepatrnej časti“, a to v nadväznosti na
ust. § 142 ods.2 a 3 OSP. Civilný sporový poriadok v ust. § 255 neprevzal dikciu ust. § 142 o ds.3
OSP, v zmysle ktorého bolo možné priznať plnú náhradu trov konania za predpokladu, že neúspech

účastníka bol „v nepatrnej časti“. Civilný sporový poriadok už vychádza z toho, že súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v prípade čiastočného úspechu je nárok
na náhradu trov konania pomerne rozdelený, pričom už súd na rozdiel od OSP neskúma, či neúspech
je v pomerne nepatrnej časti. Preto vymedzenie „neúspechu v pomerne nepatrnej časti“ uvedené v
rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalovaný je v danom prípade prekonané novou právnou úpravou.

Rozsah príslušenstva by pre určenie náhrady trov konania bol relevantný napr. za predpokladu, že
by príslušenstvo bolo kapitalizované, čomu sa však samotné sporové strany vyhýbajú, a to vzhľadom
na povinnosť platiť súdny poplatok z nároku uplatneného pred súdom. Nie je odôvodnené zaťažovať
súdy povinnosťou vypočítavať vždy príslušenstvo k rôznym faktúram za rôzne časové obdobia ex
offo v súvislosti s nárokmi právnych zástupcov sporových strán na náhradu trov nákladov. Pokiaľ títo

majú záujem o presné vyčíslenie pomeru úspechu aj vzhľadom na príslušenstvo, sporovým stranám
nič nebráni, aby bolo príslušenstvo kapitalizované a ako také sa stalo relevantným aj pre určenie
vzájomného pomeru úspechu a neúspechu pre posúdenie nároku na náhradu trov konania. Súd berie
do úvahy hodnotu príslušenstva najmä vtedy, keď predmetom konania je iba príslušenstvo, už bez istiny.
Vtedy môže predstavovať relevantný spôsob určenia pomeru úspechu a neúspechu sporových strán

v konaní.

65. Keďže okresný súd správne určil pomer úspechu a neúspechu sporových strán, správne zároveň
rozhodol o ich povinnosti hradiť pomerne náklady svedka, ktoré si uplatnil v konaní ako svedočné a
preto odvolací súd potvrdil aj štvrtý a piaty výrok rozhodnutia okresného súdu ako vecne správny.

66. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP odvolacími dôvodmi viazaný, preto napadnuté
rozhodnutie okresného súdu preskúmaval iba v rozsahu odvolania žalovaného a inými dôvodmi sa
nezaoberal.

67. Pokiaľ sa okresný súd nevyjadril k niektorým z podstatných tvrdení sporových strán, zaoberal sa
nimi odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP.

68. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je v
rozsahu napadnutom odvolaním vecne správne, preto ho v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

69. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods.1 a § 255 ods.2
CSP. Žalobca ani žalovaný neboli úspešní v odvolaní voči štvrtej a piatej výrokovej vete rozhodnutia
okresného súdu a preto v tomto rozsahu bol pomer ich úspechu aj neúspechu rovnaký a odvolací súd honezohľadňoval. Suma 42.189,73 Eur, už nebola predmetom odvolacieho konania, pretože okresný súd
konanie v tomto rozsahu vzhľadom na späťvzatie žaloby zastavil, voči čomu nebolo podané odvolanie
žalobcom ani žalovaným, preto nemala vplyv na určenie nároku na náhradu trov odvolacieho konania.

70. Žalobca nebol úspešný v odvolacom konaní vzhľadom na jeho odvolanie voči druhej výrokovej vete
v rozsahu zamietnutia nároku vo výške 29.052,01 Eur, v tomto rozsahu bol úspešný žalovaný. Žalovaný
nebol úspešný v rozsahu odvolania voči prvej výrokovej vete rozhodnutia okresného súdu v rozsahu
928,18 Eur (ako úroky z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 8.225,28 Eur od 02.05.2013 do

14.06.2013,zosumy6.808,46Eurod02.05.2013do14.06.2013,zosumy26.400,-Eurod02.05.2013do
14.06.2013 a zo sumy 755,99 Eur od 02.05.2013 do 14.06.2013), v tomto rozsahu bol úspešný žalobca.

71. V danom prípade ide o ten výnimočný stav, kedy odvolací súd berie do úvahy aj výšku príslušenstva
preurčeniepomeruúspechuaneúspechu,atopráveztohodôvodu,žepredmetomodvolaciehokonania
na základe odvolania podaného žalovaným je už iba príslušenstvo, ktoré je určené vzhľadom na presne

ohraničený čas a teda je možné ho kapitalizovať a následne je možné ho vziať do úvahy pre určenie
pomeru úspechu a neúspechu sporových strán v odvolacom konaní. Pokiaľ by nešlo o samostatné
príslušenstvo, ale šlo by o náväznosť na určenie istiny, do úvahy by odvolací súd bral výšku istiny.

72. Predmetom odvolacieho konania je tak suma 29.980,19 Eur (29.052,01 + 928,18 Eur) a vzhľadom

na túto sumu bol žalovaný úspešný v rozsahu 29.052,01 Eur, teda v pomere 96,90 % a žalobca bol
úspešný v rozsahu 928,18 Eur, teda v pomere 3,10 %. Z pomeru úspechu žalobcu a žalovaného tak
vyplýva, že žalovanému vznikol nárok na zaplatenie náhrady trov odvolacieho konania v rozsahu 93,80
% (96,90 % - 3,10 %).

73. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).