Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/298/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113234142
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8113234142.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcov: X. T. P., B.. XX.X.XXXX,

X. P. Š. XX, XXX XX L., X. Z. P., B.. X.XX.XXXX, X. P. Š. XX, XXX XX L.C. H. X. H. P., B.. X.X.XXXX, X.
P. Š. XX, všetci zastúpení JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 25.11.2013 sa žalobcovia (pôvodne štyria) domáhali, aby súd rozhodol o

povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne sumu (po oprave chyby
v písaní - viď bod 4. tohto odôvodnenia) vo výške 6.448,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
ďalej o určení, že „poplatok v časti dvoch tretín zahŕňajúci náklady na vypracovanie a uzatvorenie
ZmluvyoúverespolusovšetkouadministratívoustýmspojenouuvedenývoVšeobecnýchpodmienkach
poskytnutia úveru v zmluve č. XXXXXXX zo dňa 17.4.2009 je neprijateľný“, a o povinnosti žalovaného
nahradiť im trovy konania.

2.1. V žalobe tvrdili (§ 220 ods. 2 CSP), že nebohá T. P.Á. st., naposledy bytom P. Š. XX, uzavrela dňa
17.4.2009 so žalovanou, z dôvodu že sa ocitla vo finančnej tiesni, zmluvu o úvere č. XXXXXXX v sume
800,- Eur, za poplatok 772,- Eur na 12 mesiacov. Spolu teda mala vrátiť žalovanej 1.572,- Eur, a podľa
prehľadu práv, povinností a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere ku dňu 22.3.2011 uhradila 1.700,-
Eur, poplatok tak predstavuje 96,49% ročne.

2.2. Ďalej žalobcovia uviedli, že Okresný súd Prešov pod sp. zn. 35D 290/2013 zo dňa 31.5.2013

vydal osvedčenie o dedičstve po poručiteľke T. P., zomrelej dňa 19.2.2013, naposledy bytom P. Š. XX,
a že dedičmi po poručiteľke sú oni žalobcovia (pozn. súdu: z osvedčenia o dedičstve pritom vyplýva
len to, že dedičia v ňom uvedení sú, v rozsahu podielov uvedených v tomto osvedčení, dedičmi v
ňom uvedeného dedičstva). Tvrdili, že po smrti poručiteľky uhradili (pozn.: bez toho aby uviedli kto a v
akom rozsahu) dlh z predmetnej zmluvy o úvere v hotovosti dňa 22.3.2013 vo výške 3.500,- Eur a dňa
11.4.2013 vo výške 2.048,- Eur. Už na prvý pohľad ide podľa nich o veľmi úžerný poplatok, ktorý je v
rozpore s dobrými mravmi. Poukázali na to, že na stránke Ministerstva spravodlivosti SR sa nachádza

rozhodnutie nemeckého súdu o tom, že administratívny poplatok za vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy je neprijateľný. Takýto poplatok predstavuje 2/3-iny z predmetného poplatku (64,32%). Žalovaný
neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neprijateľný. Naviac je podľa nich neurčitý predmet administratívneho poplatku. Zo zmluvy nie je možnézistiť o aké administratívne plnenie sa jedná s tým, že neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s
údajnou administratívou má dopad na platnosť administratívneho poplatku.

2.3. Následne žalobcovia poukázali na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3. mája
2010 č. k. AZ 17 U 192/2010 o neprijateľnosti bankových poplatkov za spracovanie úveru (pozn. súdu: v
konaní o abstraktnej kontrole neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a nie v individuálnom spotrebiteľskom
spore) a uviedli, že predmetný úver je úžerný, preto odporuje dobrým mravom a je neplatný podľa
§ 39 Obč. zákonníka (pozn. súdu: určujúci absolútnu neplatnosť právnych úkonov) s tým, že trvajú

na neplatnosti v časti úžerných úrokov a neprijateľného administratívneho poplatku. Dodali, že oproti
bankám sú úroky a poplatok niekoľkonásobne vyššie, a že zmluvou boli porušené aj spotrebiteľské
práva, pretože žalovaný neuviedol RPMN. Z toho dôvodu je tu aj iný dôvod na vydanie bezdôvodného
obohatenia,pretožespotrebiteľskýúverjebezúročnýabezpoplatkovpodľazákona129/2010Z.z.(pozn.
súdu: zmluva bola uzavretá v r. 2009) .Vzhľadom na viaceré úvery a každý v rozpore so zákonom je
podľa nich nemysliteľné, že by takéto konanie sa dalo označiť len ako nedbanlivostné. Bezdôvodné

obohatenie žalujú „vo výške rozdielu medzi platbami dlžníčky a žalobcov a výškou úveru“. Napokon ešte
uviedli, že „rozhodcovské konanie (pozn. súdu: nijako bližšie nešpecifikované) neuznávajú“, pretože
dlžníčka si takéto konanie osobitne nevyjednala a bola to takmer (?) ultimatívna požiadavka žalovaného.
Tvrdili, že rozhodcovská zmluva je neplatná z dôvodu nevýhodnosti miesta rozhodcovského konania
pre spotrebiteľa vo vzdialenosti až do 500 km (pozn. súdu: neuviedli o aké konkrétne konanie by malo

ísť, či sa k nemu vzhľadom na námietku vzdialenosti aspoň nejako písomne vyjadrili, a ani či ho vôbec
nejako napadli).

3.1. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti s tým, že žalobcom
nemožno priznať postavenie spotrebiteľov. Na túto námietku však súd neprihliadol (§ 42 CSP), nakoľko

žalobcovia tvrdené práva uplatnené v tomto konaní odvodzovali od práv ich právnej predchodkyne
ako údajnej spotrebiteľky vo vzťahu k žalovanému ako dodávateľovi, a v zmysle tvrdenej sukcesie do
jej práv (všeobecným poukazom na dedenie) tak predmetné konanie z hľadiska miestnej príslušnosti
podľa žaloby a jej vymedzenia spotrebiteľským sporom je (žalobný nárok bol vymedzený a odôvodnený
spotrebiteľským právom).

3.2. Vo vzťahu k tvrdenej finančnej tiesni žalovaný uviedol, že nedostatok hotovosti je motívom každého
dlžníka vedúceho k uzavretiu zmluvy o úvere, a je preto sama o sebe irelevantná. K rozhodnutiu
Vrchného súdu v Karlsruhe uviedol, že nakoľko z dôvodov ktoré uviedol ďalej, zmluva uzavretá
medzi žalovaným a dlžníčkou nie je spotrebiteľská, je podľa neho zrejmé, že sa nemožno dovolávať

spotrebiteľskej ochrany (nakoľko 1. dlžníčka vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe
vyhlásenia,žeposkytnutépeňažnéprostriedkypoužijenavýkonpovolania,atedanienasvojusúkromnú
potrebustým,že 2.podľazákonaospotrebiteľskýchúverochč.258/2001Z.z.účinnéhovčaseuzavretia
zmlúv je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, a 3. dôležité teda je, na aký účel bol úver

poskytnutý, a nie na aký účel dlžník poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil). Navyše cena
plnenia podľa § 53 ods. 1 OZ nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Uviedol tiež, že ide o rozhodnutie
súducudziehoštátuapodľacudziehoprávastým,žeslovenskáprávnaúpravavoblastispotrebiteľských
úverov „účtovaniu“ poplatku výslovne nebráni. Poplatok za poskytnutie úveru nie je podľa žalovaného
neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko

podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám, a tento v 1/3 tretine
predstavuje úrok v zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a v 2/3 náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou.

3.3.Kvydaniubezdôvodnéhoobohateniažalovanýuviedol,žezozmluvyoúvereč.XXXXXXXnenastala

ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Dlžníčka ako aj žalobcovia plnili
na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy
o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový
prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Zároveň bol vo veci dňa 14.2.2011 vydaný rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 14808/10, ktorým

rozhodcovský súd vo svojom rozsudku priznal žalovanému (v rozhodcovskom konaní žalobcovi) plnenie
na základe zmluvy o úvere, a že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity
predmetu konania a účastníkov konania prekážku rozhodnutej veci. S poukazom na rozhodnutia iných
súdov uviedol, že rozhodcovský rozsudok možno preskúmať len postupom podľa § 37, § 40 a § 45zák. č. 244/2002 Z.z., ale nemožno znovu v konaní pred súdom riešiť to, čím sa mal prejudiciálne
zaoberať rozhodcovský súd, a že keďže navrhovateľ plnil na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodcovského rozsudku, nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení na strane odporcu, nakoľko

nešlo o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného úkonu,
či plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove
č.k. 1Co/79/2011-93 rozhodujúceho v obdobnom prípade, ktorý uviedol, že ak navrhovateľka plnila
dobrovoľne na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku nedošlo k bezdôvodnému obohateniu.

3.4. K výške požadovaného bezdôvodného obohatenia 6.648,- Eur žalovaný uviedol, že k predmetnej
zmluve o úvere č. XXXXXXX eviduje úhrady (iba) vo výške 6.118,- Eur.

4. Počas prípravy pojednávania predchádzajúca zákonná sudkyňa vyzvala žalobcov (cestou ich
advokáta), aby predložili dôkaz v akom rozsahu a ktorý so žalobcov realizoval úhrady dňa 22.3.2013 v
sume 3.500,- Eur a 11.4.2013 v sume 2.048,- Eur po smrti poručiteľky, a zdôvodnili uplatnený nárok nad

uvedenú sumu, t.j. nad sumu 5.548,- Eur s predložením listinného dôkazu o jeho úhrade. Žalobcovia na
to reagovali tak, že je podľa nich irelevantné ktorý žalobca predmetné úhrady realizoval, nakoľko „ich
zaplatenie je preukázateľné z predloženej listiny - splátky a pokuty z 21.1.2014“ (pozn. súdu: nevedno
kým), a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nad sumu 5.548,- Eur je daný celkovo zaplatenou
sumou na úver (spolu s úhradou 1.700,- Eur nebohou T. P.) a poskytnutým úverom 800,- Eur tak ako je

to uvedené v podanej žalobe. Pripustili iba, že v petite žaloby došlo k chybe v písaní, nakoľko správny
rozdiel vyššie uvedených platieb je 6.448,- Eur.

5. Na pojednávaní dňa 14.5.2014 bol zástupca žalobcov zo strany predchádzajúceho zákonného sudcu
v tejto veci upozornený, že bude potrebné preukázať existenciu zmluvnej podmienky, ktorej určenia ako

neprijateľnej sa domáhajú, nakoľko predmetná zmluva o úvere takúto zmluvnú podmienku v uvedenom
znení neobsahuje a všeobecné obchodné podmienky, z ktorých by takáto podmienka vyplývať mohla,
predložené neboli, a zároveň dôkazy preukazujúce ktorý so žalobcov mal po smrti poručiteľky realizovať
dve tvrdené úhrady zo dňa 22.3.2013 a dňa 11.4.2013 s tým, že právny zástupca žalobcov ich mal
predložiť. Žalobcovia tak však neurobili, hoci ich na to súd (po zmene zákonného sudcu) opätovne

2 x písomne vyzval s tým, aby zároveň predložili resp. označili listinné dôkazy o tom, že sú dedičmi
pohľadávky uplatnenej v tomto konaní, keďže podľa predloženého osvedčenia o dedičstve uplatnená
pohľadávka nebola predmetom dedičského konania, prípadne aby oznámili, aký procesný návrh v tejto
súvislosti robia.

6. Žalobcovia k výzve súdu oznámili, že určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa domáhajú na
základe skutočnosti, že podľa ich zistenia „žalovaná v rozhodnom období používala len jeden typ tlačiva
obchodných podmienok“ a vychádzajú z predpokladu, že súdu je to z jeho rozhodovacej činnosti (pozn.
súdu: neuviedli ktorým konkrétnym procesným postupom) známe. Čo sa týka predmetu dedičského
konania, tak podľa ich názoru „vychádzajúc v dedičskom práve z inštitútu hereditas iacens“ (pozn. súdu:

rímskej koncepcie tzv. ležiacej resp. spočívajúcej pozostalosti, podľa ktorej nevedno kto bude dedičom a
v medziobdobí patrí pozostalosť po smrti poručiteľa stále zomrelému a len potenciálne dedičovi do doby,
než dedič nadobudne vlastnícke právo k dedičstvo) dedičstvo sa nadobúda momentom smrti poručiteľa
a nie rozhodnutím o dedičstve. Dodali tiež, že súd ich nemôže nútiť uniesť dôkazné bremeno na ich
tvrdenia, a že neunesenie dôkazného bremena by sa malo odraziť v rozhodnutí o veci samej.

7. Na pojednávaní strana žalobcov na otázku súdu vo vzťahu k ich skutkovým tvrdeniam o úhrade sumy
6.448,- Eur žalovanému (ktoré žalovaný poprel poukazom na to, že eviduje na dotknutej zmluve iba
úhrady vo výške 6.118,- Eur) strana žalobcov poukázala (iba) na listinu neznámeho pôvodu označenú
ako prehľad práv, povinností a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, ktorý mal tvoriť prílohu zmluvy

(pozn. súdu: teda zrejme tzv. splátkový kalendár o záväzkoch pri uzavretí zmluvy alebo po posune
splátkového kalendára, a nie o reálnych úhradách), z ktorej by podľa nich mala vyplývať úhrada sumy
1.700,- Eur pred smrťou ich poručiteľky, a vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam žalovaného o tom, že
úver bol poskytnutý na účel výkonu povolania (ktorý bol vyznačený aj v zmluve), sa žalobcovia nijako
konkrétne (a výslovne, § 151 ods. 1 a 2 CSP) nevyjadrili, iba poukázali na potvrdenie zo sociálnej

poisťovne o tom, že poručiteľka bola poberateľom čiastočného invalidného dôchodku, a skutočnosť, že
spotrebiteľský úver môže napokon zobrať aj podnikateľ.8.1. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/298/2013-106 zo dňa 25.6.2019 tak, že žalobu zamietol.
Zistil, že žalovaný ako veriteľ uzavrel s T. P., B.. XX.X.XXXX ako dlžníkom zmluvu o úvere č. XXXXXXX
na sumu úveru 800,- Eur s písomným prehlásením dlžníka (vyznačením príslušného políčka na

predtlačenom zmluvnom formulári vyplnenom rukou), že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon
povolania, pričom žalobcovia (zastúpený advokátom) netvrdili žiadne konkrétne skutočnosti a okolnosti,
ktoré by svedčili o tom, že v tomto konkrétnom prípade nešlo úver na výkon povolania - a preto takéto
skutočnosti, ktoré nikto riadne netvrdil, súd ani nezistil (žalobcovia len poukázali na to, že poručiteľka
bola poberateľom čiastočného invalidného dôchodku, a že spotrebiteľský úver môže napokon zobrať

aj podnikateľ, čo nijako konkrétne neodporovalo tvrdeniam žalovaného). Súd ďalej vychádzal z toho,
že podľa evidencie žalovaného zo dňa 21.4.2014 (na č.l. 21), na ktorú pôvodne poukazovala aj strana
žalobcov (na č.l. 46) bolo pred smrťou dlžníka (T. P., B.. XX.X.XXXX) na túto zmluvu (naposledy dňa
23.10.2012) uhradených spolu 570,- Eur, v konaní nebolo nijako preukázané, že by bolo pred jej smrťou
uhradených 1.700,- Eur tak ako to tvrdili žalobcovia, a že celkovo žalovaný k tejto zmluve (vychádzajúc
z jeho tvrdení) eviduje úhrady vo výške 6.118,- Eur, avšak bez toho aby bolo zrejmé kto tieto úhrady,

najmä tie po smrti dlžníka, urobil. Napokon súd v tomto konaní (z osvedčenia o dedičstve predloženého
žalobcami)zistilužlento,žeúverovýdlžníkT.P.,B..XX.X.XXXX,J.XX.X.XXXXzomrela,ažežalobcovia
ako jej dedičia nadobudli po nej dedením, v podieloch uvedených v osvedčení o dedičstve, majetok,
resp. práva a povinnosti v ňom uvedené. V tomto osvedčení o dedičstve však nie sú nijako uvedené
práva, resp. pohľadávky z dotknutej zmluvy o úvere, ktoré sú predmetom tohto konania, a že by prešli (v

žalovaných podieloch) práve na žalobcov. Z osvedčenia o dedičstve totiž vyplýva len to, že žalobcovia
po úverovom dlžníkovi T. P. zdedili (v rôznych podieloch) iný majetok uvedený v tomto osvedčení,
nevyplynulo z neho však, že by predmetom dedičského konania po nej bola aj nejaká jej pohľadávka
resp. práva uplatnené v tomto konaní, a na koho (a v akom pomere) prešli.

8.2. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané a ani len tvrdené
už to, že na žalobcov prešlo (spoločne a nerozdielne) právo na plnenie, o ktoré v tomto konaní ide,
čo už samo o sebe vylučuje jeho priznanie voči žalovanému. Okrem toho súd uviedol (vzhľadom na
poukaz žalovaného na písomné vyhlásenie dlžníčky v zmluve o poskytnutí finančných prostriedkov
na výkon povolania), že žalobcovia v konaní dostatočne konkrétne (ničím) neodôvodnili, nevysvetlili

a nepreukázali samotnú spotrebiteľskú povahu jej zmluvného vzťahu so žalovaným v zmysle ust. § 3
ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, taktiež dostatočne konkrétne neodôvodnili,
nevysvetlili a nepreukázali neplatnosť rozhodcovského rozsudku (v súvislosti s obranou žalovaného
o dobrovoľnom plnení na základe právoplatného rozsudku, i s jeho námietkou nedostatku právomoci
tunajšieho súdu a prekážky res iudicata), a v tejto súvislosti ani konkrétny rozsah a dôvod bezdôvodného

obohatenia (aj s poukazom na to, že v zmysle ust. § 455 ods. 1 OZ za bezdôvodné obohatenie sa
nepovažujeplneniedlhuneplatnéholenprenedostatokformy),azároveňktosavdanomprípadeaakým
spôsobom (prečo žalovaný a nie nejaký konkrétny dedič dlžníčky, ak sa plnilo po jej smrti v prospech jej
pozostalosti to, čo mala plniť sama) obohatil, a konkrétne na čí úkor k obohateniu došlo (kto po jej smrti
plnil), a preto súd žalobu o zaplatenie ako nedôvodnú zamietol. Súd pritom zamietol žalobu aj v časti

o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky s tým, že jej konkrétne znenie (keďže určiť neprijateľnosť
možno len vo vzťahu ku konkrétnemu zneniu zmluvnej podmienky) žalobcovia jednak ani len netvrdili a
nepreukázali, a nevysvetlili a neodôvodnili tak ani jej neprijateľnosť, a hlavne (nevysvetlili a neodôvodnili)
ich oprávnenie dožadovať sa jej určenia a možnosť jej určenia vo vzťahu k nim (ako tretím osobám),
keďže žalobcovia účastníkmi zmluvy o úvere neboli.

9. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie z dôvodu podľa nich nesprávnych skutkových
zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom. Poukázali na to, že súd vydal rozsudok aj
voči pôvodnému žalobcovi K. P., aj keď údajne podaním z 24.5.2018 oznámili, že zomrel s tým, že oni
ďalší žalobcovia sú jeho právnymi nástupcami (pozn. súdu: žiadne takéto oznámenie sa však v spise

nenachádza, a ani na pojednávaní na to neupozornili). Vo veci samej súd podľa nich žalobu zamietol
z dôvodu, že 1. Vychádzal zo zistenia, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon povolania,
vychádzajúc z predpokladu, že dôkazná povinnosť na preukázanie účelu úveru je na žalobcoch. 2.
Vyslovil pochybnosti, či sa stali právnymi predchodcami ich právnej predchodkyne, keď predmetná
pohľadávka nebola predmetom dedičského konania - k čomu žalobcovia v odvolaní poukázali na to,

že súd s nimi konal, a ak s nimi koná, tak podľa nich zrejme len preto lebo sú, ako dedičia, právnymi
nástupcami ich predchodkyne, aj keď podľa dedičského rozhodnutia na nich právo poručiteľky neprešlo
(s tým, že ak na nich právo poručiteľky neprešlo, tak by mal súd konanie v zmysle § 63 ods. 1 CSP
zastaviť bez toho, aby sa zaoberal ďalšími dôvodmi, o ktoré oprel zamietnutie žaloby). 3. Vychádzalz námietky res iudicata, ktorú má predstavovať rozhodcovský rozsudok. 4. Žalobcovia neuviedli (súd
nezistil), na čí úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu - k čomu žalobcovia v odvolaní poukázali na
znenie žaloby, že oni zaplatili po smrti matky, podľa ich dohody spolu, žalovaný sa obohatil na úkor ich

všetkých, a nech súd posúdi či spoločne a nerozdielne, alebo skôr rovnakým dielom v zmysle § 512
OZ. Žalobcovia pritom však uznali nedostatky žaloby, a to že spolu bola na tento úver zaplatená suma
6.118,- Eur, z toho pred smrťou ich predchodkyne bola zaplatená suma 570,- Eur a po jej smrti suma
5.548,- Eur, ktorú zaplatili oni, a zostala tak suma 5.318 Eur, o ktorú sa žalovaný na ich úkor bezdôvodne
obohatil. Vyslovili preto názor, že žaloba je dôvodná ohľadne sumy 5.318,- Eur a zamietnutá mala byť

len nad sumu 5.318,- Eur.

10.1. Na základe takéhoto odvolania žalobcov Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok uznesením
č.k. 3Co/152/2019 - 170 zo dňa 12.5.2020 zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Poukázal na to, že súd prvej inštancie konal so žalobcom K. P., B.. XX.X.XXXX a
nezohľadnil skutočnosť, že tento zomrel dňa 8.5.2018, teda konal so stranou sporu, ktorá už nemala

právnu subjektivitu, čo bolo základným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia.

10.2. Ďalej odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutočnosť, či poručiteľka
žiadala o poskytnutie úveru za účelom zamestnania, povolania alebo podnikania, resp. ho žiadala iba
ako fyzická osoba s tým, že dôkazné bremeno ťaží toho, kto takú skutočnosť tvrdí /pozn. súdu prvej

inštancie: súdu prvej inštancie bola teória o dôkaznom bremene známa - vrátane toho že sa uplatňuje
až keď sú skutkové tvrdenia sporné - v danom prípade ale súd k týmto skutočnostiam, vzhľadom na
absenciuichpopretia,žiadnedokazovanienevykonávalaprisvojichzisteniachlenpoukázalnaskutkové
tvrdenia žalovaného, že dlžníčka vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia,
že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, teda nie ja súkromnú spotrebu, a na

písomné prehlásenie dlžníka v zmluve o úvere o tom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon
povolania, čo žalobcovia nijako výslovne nepopreli (viď § 151 ods. 1 CSP), a k čomu neuviedli ani
žiadne iné konkrétne vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach (viď § 151 ods. 2 CSP)
- nakoľko v čase rozhodovania súdu prvej inštancie boli predložené len všeobecné tvrdenia žalobcov,
zastúpených advokátom, o čiastočnej invalidite T. P. a o tom že „bola spotrebiteľkou“, bez výslovného

popretia a zrozumiteľného uvedenia vlastných tvrdení k okolnostiam zmluvy - k tvrdeniam žalovaného o
poskytnutí finančných prostriedkov na výkon povolania (ktoré žalobcovia nijako zrozumiteľne výslovne
nepopreli) - boli bez uvedenia konkrétnych skutočností, ktoré by mali byť predmetom dokazovania, bez
zjavného významu).

10.3. Odvolací súd tiež uviedol, že nesprávne bolo podľa neho aj rozhodnutie súdu o právnom
nástupníctve s tým, že z ust. § 63 ods. 2 CSP nevyplýva, že súd musí konať len s tými dedičmi, na
ktorých prešlo právo dedičským rozhodnutím, ale môže konať aj s dedičmi strany, aj keď právo, ktoré
je predmetom súdneho konania, v dedičskom konaní prejednané nebolo /pozn. súdu prvej inštancie:
v zmysle § 63 ods. 3 CSP (len) ak to povaha sporu, prípadne jeho fáza, pripúšťa/. V tejto súvislosti

odvolací súd všeobecne poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obo/8/2016 (o prerušení dedičského
konania do právoplatného rozhodnutia súdu v konaní o určenie pravosti pohľadávky patriacej do
dedičstva) a KS ZA sp. zn. 10Co/164/2017, a bez ďalšieho (akéhokoľvek odkazu na právnu normu a
jej výklad, a vysvetlenia jej aplikácie) vyslovil záver, že „je možné konštatovať, že dedičia ustáleného
okruhu dedičov môžu žalovať aj „spoločne a nerozdielne“. Z toho dôvodu nie je potrebné zisťovať, kto

presne z ustáleného okruhu dedičov uhrádzal konkrétnu platbu, stačí, ak sa ustáli, v akej výške došlo
k celkovej platbe zo strany ustáleného okruhu dedičov, a to z dôvodu, že protistrana bude povinná
týmto dedičom plniť spoločne a nerozdielne“. Námietka žalobcov (voči právnemu posúdeniu) bola podľa
odvolacieho súdu „dôvodná aj z dôvodu, že suma 5.318,- Eur bola zaplatená nimi až po úmrtí ich
právnej predchodkyne, teda úvahy súdu prvej inštancie o právnom nástupníctve a obsahu dedičského

rozhodnutia sa javia v časti nimi uhradenej sumy nadbytočné“ (pozn. súdu prvej inštancie: v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa sa však žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia vo
väčšom rozsahu v sume 6.448,- Eur, a to aj s poukazom na tvrdené úhrady ich právnej predchodkyne
ešte vo výške 1.700,- Eur, pričom dokonca ani počas odvolacieho konania žalobu v prevyšujúcej časti
nezobrali späť, a rovnaký nárok, odvodzovaný aj z úhrad poručiteľky, napokon uplatňovali ešte aj na

ďalšom pojednávaní po zrušení rozsudku).

10.4. Ohľadne pozície „res iudicata“ odvolací súd konštatoval, že „predmetná otázka už bola nespočetne
krát judikatúrou riešená“, a že „navrhovatelia v podanom odvolaní správne uvádzali rozhodnutiatunajšieho krajského súdu, v ktorých je predmetná právna otázka podrobne, jasne, zrozumiteľne a
dôkladne vysvetlená.“

10.5. Ohľadne zamietnutia žaloby o určení neprijateľnosti žalobcami „uvádzanej zmluvnej podmienky“ /
pozn. súdu prvej inštancie: ktorú súd zamietol aj s poukazom na to, že jej konkrétne znenie žalobcovia
jednak ani len netvrdili, a tiež preto, že nevysvetlili a neodôvodnili ani ich oprávnenie dožadovať sa jej
určenia vo vzťahu k nim (ako tretím osobám), keďže účastníkmi zmluvy o úvere neboli/ odvolací súd
uviedol, že „predmetná neprijateľnosť bola už opakovane judikovaná aj tunajším krajským súdom“, a že

súd bol povinný zabezpečiť Všeobecné obchodné podmienky, v ktorých sa mala nachádzať neprijateľná
zmluvná podmienka a túto aj riadne vyhodnotiť.

10.6.ÚlohousúduprvejinštanciebolovysporiadaťsasúmrtímžalobcuK.P.,anáslednevecprehodnotiť
podľa vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu.

11. Na základe toho sa súd prvej inštancie vecou zaoberal opätovne. S poukazom na to, že žalobca
K. P. počas konania zomrel, súd v zmysle ust. § 63 CSP zisťoval výsledky dedičského konania po
ňom. Z uznesenia Okresného súdu Prešov pod sp. zn. 35D/440/2018 o schválení dohody dedičov o
vyporiadaní dedičstva pritom súd zistil, že v dedičskom konaní po ňom boli ako dedičia povolané jeho 3
deti (ktoré boli zároveň už predtým spolu s ním žalobcami v tomto konaní), a preto (hoci jeho nárok, ktorý

je predmetom tohto konania, v dedičskom konaní doposiaľ prejednaný nebol) rozhodol o pokračovaní
v konaní namiesto zomrelého žalobcu K. P. s týmito potenciálnymi dedičmi jeho nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia (aj keď nevedno či, resp. v akom podiele na nich jeho nárok definitívne
prešiel), lebo podľa názoru odvolacieho súdu vysloveného v tejto veci „súd môže konať aj s dedičmi
strany, aj keď právo, ktoré je predmetom súdneho konania, v dedičskom konaní prejednané nebolo“.

Zároveň súd v zmysle pokynu odvolacieho súdu vyžiadal od žalovaného, na vyplnenie informačného
deficitužalobcov,Všeobecnézmluvnépodmienkykzmluveoúvereč.XXXXXXX,anásledneVšeobecné
podmienky poskytnutia úveru predložené žalovaným doručil na vedomie protistrane.

12. Aj na opätovné prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalovaný nedostavil, svoju

neúčasť však ospravedlnil a súhlasil, aby sa súdne konanie uskutočnilo v jeho neprítomnosti, a preto
súd vec v zmysle ust. § 180 CSP prejednal v jeho neprítomnosti.

13. Na pojednávaní strana žalobcov trvala na žalobe a napriek svojmu stanovisku v odvolaní (porovnaj
bod 9. tohto odôvodnenia) opätovne navrhovala, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom

spoločne a nerozdielne sumu 6.448,- Eur a zároveň určil neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá podľa
neho už bola určená vo viacerých súdnych rozhodnutiach.

14. Súd sa opätovne oboznámil so žalobou i obranou žalovaného, vykonal dokazovanie všetkými
predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto

ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204 CSP), a na základe už predtým vykonaných dôkazov a
ich doplnenia zistil tento podstatný skutkový stav:

15.Zpísomnéhovyhotoveniazmluvyoúvereč.XXXXXXXvyplýva,žejuuzavrelžalovanýakoveriteľsT.
P., B.. XX.X.XXXX ako dlžníkom na sumu úveru 800,- Eur s písomným prehlásením dlžníka (vyznačením

príslušného políčka na predtlačenom zmluvnom formulári vyplnenom rukou), že finančné prostriedky sú
poskytnuté na výkon povolania, hoci dlžník (T. P.) bol poberateľom čiastočného invalidného dôchodku.

16. Podľa evidencie žalovaného zo dňa 21.4.2014 (na č.l. 21), na ktorú poukazovala aj strana žalobcov
(na č.l. 46) bolo pred smrťou dlžníka (T. P., B.. XX.X.XXXX) na túto zmluvu (naposledy dňa 23.10.2012)

uhradených spolu 570,- Eur. V konaní nebolo nijako preukázané, že by bolo pred smrťou poručiteľky
žalobcov uhradených až 1.700,- Eur tak ako to žalobcovia tvrdili, čo súd prvého stupňa konštatoval už vo
svojom predchádzajúcom rozhodnutí (viď bod. 8.1. tohto odôvodnenia) a vo svojom odvolaní akceptovali
aj žalobcovia (viď bod 9. tohto odôvodnenia). Ďalej súd zistil, že žalovaný k tejto zmluve (vychádzajúc
z jeho tvrdení) eviduje úhrady v celkovej výške 6.118,- Eur, z toho 5.548,- Eur po smrti dlžníka (dňa

22.3.2013 sumu 3.500,- Eur a dňa 22.4.2013 sumu 2.048,- Eur), a to bez toho aby bolo zrejmé kto
a akým spôsobom tieto úhrady urobil. Z osvedčenia o dedičstve predloženého žalobcami pritom súd
zistil, že úverový dlžník T. P., B.. XX.X.XXXX, dňa 19.2.2013 zomrela, a že pôvodní žalobcovia ako jej
dedičia nadobudli po nej dedením, v podieloch uvedených v osvedčení o dedičstve, majetok, resp. právaa povinnosti tam uvedené. Už len pre úplnosť (najmä k nárokom na vydanie časti úhrad vykonaných
pred smrťou T. P. údajne až vo výške 1.700,- Eur, ktoré však v tejto sume preukázané neboli) pritom
súd dodáva, že v tomto osvedčení o dedičstve nie sú nijako uvedené žiadne práva, resp. pohľadávky

z dotknutej zmluvy o úvere, ktoré sú predmetom tohto konania, a že by prešli (v žalovaných podieloch)
práve na žalobcov. Z uvedeného osvedčenia o dedičstve súd zistil len to, že pôvodný žalobcovia po
úverovom dlžníkovi (T. P.) zdedili (v rôznych podieloch) iný majetok uvedený v tomto osvedčení, a
nevyplynulo z neho, že by predmetom dedičského konania po nej bola aj nejaká jej pohľadávka resp.
práva uplatnené v tomto konaní (z údajnej platby vo výške 1700,- Eur), a že by na základe toho na

niekoho (a v nejakom pomere) definitívne (právoplatne) prešli.

17. Súd ďalej (z dodatočného oznámenia žalobcov a osvedčenia o dedičstve) tiež zistil, že po podaní
žaloby následne počas súdneho konania zomrel jeden zo žalobcov (K. P.), a ostatní žalobcovia boli v
dedičskom konaní po ňom povolaní ako jeho dedičia, a sú tak potenciálnymi dedičmi jeho nároku (na
vydanie jemu patriaceho podielu z bezdôvodného obohatenia uplatneného v tomto konaní). Tento jeho

nárok (K. P.) však v dedičskom konaní po ňom doposiaľ prejednaný nebol. Z uznesenia o schválení
dohodydedičovovyporiadanídedičstvapotomtoporučiteľovi(č.l.161)vyplývalento,žejednotlivívtejto
dohode uvedení dedičia (žalobcovia) nadobudli po ňom (každý výlučne sám v celosti) nejaký iný majetok
uvedený v tejto dohode, nie je však zrejmé, že by v rámci predmetu dedičského konania po ňom bola
prejednaná aj nejaká jeho pohľadávka resp. práva uplatnené v tomto konaní (prípadne podiel z nich), a

teda že by na niekoho (a v nejakom pomere) definitívne (právoplatne) prešiel jeho eventuálny nárok na
vydanie jemu patriaceho podielu z bezdôvodného obohatenia (najmä ak jednotliví dedičia nadobúdali
jednotlivé časti majetku z dedičstva po ňom v celosti výlučne každý sám).

18. Ani ďalšie, podľa názoru súdu prvej inštancie dôležité okolnosti, a to kto konkrétne a akým spôsobom

(prípadnevakompodiele)vykonalúhradyevidovanéžalobcomvovýške5.548,-EurposmrtiT.P.,pritom
súd ani po viacerých výzvach adresovaných žalobcom (na doplnenie týchto podstatných skutočností,
viď § 150 ods. 2 CSP) nezistil.

19.Vtejtosúvislostisúdpripomína,ževnávrhovomkonaníjevýlučnenažalobcoviajehozodpovednosti

(najmä ak je zastúpený advokátom, viď aj § 291 ods. 3 CSP) čoho (akého práva) a na základe akých
skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v
žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok
(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom

je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu
prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa

sporu. Súd nemôže nahrádzať a vyhľadávať skutkové tvrdenia a skutočnosti (i okolnosti), ktoré žalobca
netvrdil a predmetom konania neurobil (ktorými svoj nárok neodôvodnil).

20. V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu
tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v

zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať
za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza
z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom
procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek,
iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých

(§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2
CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo
jednoduchých nesporných skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností
vyplývajúcich z verejných registrov alebo ktoré vyšli najavo) podkladom rozhodnutia nie sú (aj dôkazy
sa na súde vykonávajú len na preukázanie konkrétne tvrdených skutočností, a nie na vyšetrovanie

všetkých možných súvislostí: „Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a
niezisťovaťto,čostranynetvrdili.“(in:Števček,M.,Ficová,S.,Baricová,J.,Mesiarkinová,S.,Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571). Inými
slovami teda možno povedať, že iné skutočnosti než tie ktorými žalobca odôvodnil svoju žalobu (zktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu a jeho súvislosti), ktoré žalobca určite
a zrozumiteľne netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní
tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania

práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným
postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké
dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne

posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva
(neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby
musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

21. Žiadne iné než vyššie uvedené skutočnosti súvisiace s okolnosťami a úhradami evidovanými pri
zmluve o úvere č. XXXXXXX pritom stranami určite a zrozumiteľne tvrdené neboli a ani zákonom

ustanoveným procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) počas konania do ukončenia
dokazovania zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

22. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami
dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre

občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých strán, súd už len pre úplnosť pripomína, že
v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich
vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než
tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku
a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán v konaní určite a zrozumiteľne netvrdila, predmetom konania

a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a
§ 185 ods. 2 CSP) - čo v tomto prípade platí najmä vo vzťahu k všeobecným tvrdeniam žalobcov o
úhradách urobených na dotknutú zmluvu bez toho aby bolo zrejmé kto, prípadne ktorý žalovaný alebo
v akom podiele tieto úhrady urobil. Žalobcovia pritom pred ukončením dokazovania žiadne návrhy na
jeho doplnenie nemali. To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné

dopĺňanieďalšíchpodstatnýchskutočností,resp.skutkovýchtvrdení(§153ods.1vspojenís§149CSP)
a dôkazov, ktoré (ako novoty - doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, okrem stanovených výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú (§ 366 CSP). V
tejto súvislosti pritom súd osobitne pripomína, že žalobcovia sú zastúpení advokátom, a ustanovenia o
sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa tak na nich v tejto veci v zmysle

ust. § 291 ods. 3 CSP (i vzhľadom na ich neochotu doplniť rozhodujúce skutočnosti) v celom rozsahu
vzťahujú.

23. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a

rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v

rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.

H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu (pozn. súdu: nepochybne i
žalovaného) neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania.
Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k
ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným
skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade

neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri
zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre
ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že
žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplnéalebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie
dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby,
prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme

jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a
diligencie,tedabdelostiadôslednosti“(in:tamtiež,s.670).„Primárnebyvšetkyrelevantnéarozhodujúce
skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd
môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento

postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že
zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca
bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno
vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom
spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a
preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej

procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné
skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala
príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu
meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom
konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav

len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie
je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale
zisťovaťskutkovýstavvmiereprimeranejprocesnejaktivitesporovýchstrán.Beztejtoaktivitystránsúdv
zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie
a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

Právne posúdenie

24. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ - kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

25. Podľa § 454 OZ bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

26. Podľa § 455 ods. 1 OZ za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie
premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy.

27. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

28. V danom prípade žalobcovia svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia 6.448,- Eur
odvodzovali pôvodne jednak čiastočne (vo výške 900,- Eur) z údajného dedenia po ich poručiteľke T.
P. poukazom na úhrady vo výške 1.700,- Eur uskutočnené na zmluvu o úvere č. XXXXXXX pred jej
smrťou,ktoré(úhrady)všakvtomtorozsahuvkonanípreukázanéneboli,avďalšomrozsahu(vozvyšku)
od celkovo evidovaných úhrad prijatých žalovaným na túto zmluvu po smrti ich poručiteľky (vo výške

5.548,- Eur). Vec teda možno rozdeliť na (ad 1) ich tvrdenia o úhrade sumy 1.700,- Eur pred smrťou
ich poručiteľky T. P., ktoré však v tomto rozsahu v konaní preukázané neboli, a preto sa nimi súd ďalej
ani nezaoberal, a na (ad 2) tvrdenia o úhrade sumy 5.548,- Eur po smrti poručiteľky T. P., ktorá bola
zaevidovaná po smrti ich poručiteľky, a ktorú mali údajne zaplatiť žalobcovia (vrátane nebohého K. P.)
neznámym spôsobom a v neznámom pomere, z ktorých by podľa žalobcov mal žalovaný zaplatiť im -

zostávajúcim žalobcom (zrejme vrátane eventuálneho podielu nebohého K. P.) z titulu bezdôvodného
obohatenia spoločne a nerozdielne sumu 5.348,- Eur). Zostávajúcim žalobcom však ich aktívna vecná
legitimácia k tomu, že by im žalovaný mal byť povinný zaplatiť (spoločne a nerozdielne) túto sumu, v
tomto konaní (z nimi tvrdených skutočností a vykonaných dôkazov) podľa názoru súdu nesvedčí.

29.Bezdôvodnéobohateniasapodľa§456OZmusívydaťtomu,naúkorkohosazískalo.Predpokladom
(úspechu) žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia je teda tvrdenie (a preukázanie) toho, že
žalovaný získal majetkový prospech nejakým konkrétnym plnením, že toto plnenie bolo plnením bez
právnehodôvodu(resp.plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonu,alebozprávnehodôvodu,ktorýodpadol,prípadne z nepoctivých zdrojov), a že ho žalovaný získal (v žalovanom rozsahu) na úkor žalobcu. Nikto
totiž nie je oprávnený bez ďalšieho z titulu bezdôvodného obohatenia žiadať viac, než obohatenému
plnil sám alebo než malo byť obohatenému plnené v jeho prospech, a bolo tak získané žalovaným

na jeho úkor (teda nikto nie je bez ďalšieho oprávnený žiadať to, čo bolo žalovaným získané na úkor
niekoho druhého), lebo by sa tak (bezdôvodne) obohatil sám. Pre úspech v spore je preto nevyhnutné
zo strany (každého) žalobcu vždy určite a zrozumiteľne tvrdiť a preukázať, v akom rozsahu žalovaný
(neoprávnene) získal práve jeho resp. jemu patriace plnenie (a teda sa obohatil konkrétne na jeho úkor).
V danom prípade to však žalobcovia, ani napriek výzvam súdu (aby uviedli kto konkrétne a v akom

rozsahu plnil žalovanému po smrti ich poručiteľky sumu 5.548,- Eur, z ktorej požadujú sumu 5.348,- Eur)
nepreukázali a ani netvrdili, a neumožnili tak súdu zistiť a posúdiť rozhodujúce skutočnosti o nároku
každého z nich. Uvedený nedostatok a jeho význam je pritom zvýraznený aj situáciou tohto prípadu,
keď túto sumu 5.548,- Eur (v zmysle všeobecných tvrdení žalobcov) snáď mohol či mal uhradiť (aj)
teraz už zosnulý K. P., a zostávajúci žalobcovia nijako nepreukázali, že by jeho potenciálny nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia získaného na jeho úkor (v nejakom konkrétnom pomere) definitívne

(právoplatne) prešiel na nich (keďže v dedičskom konaní po ňom prejednaný nebol), a to aj vzhľadom
na to, že jeho ostatný majetok z dedičstva po ňom nadobudol vždy len jeden dedič (teda nie všetci, a
už vôbec nie „spoločne a nerozdielne“).

30. V tejto súvislosti súd opätovne (tentoraz ale už vo vzťahu k potenciálnemu nároku na vydanie

podielu z bezdôvodného obohatenia patriaceho K. P.) poukazuje na to, že predpokladom na to, aby
dedič mohol úspešne uplatniť svoje práva po poručiteľovi, je najmä to, aby (podľa výsledkov dedičského
konania) bolo preukázané, že právo (poručiteľa), ktoré uplatňuje, naňho riadne prešlo. Nestačí pritom,
že je potenciálnym dedičom, alebo že po poručiteľovi zdedil iný majetok. Jednotlivé majetkové hodnoty z
dedičstva (vrátane sporných nárokov resp. pohľadávok poručiteľa) môžu totiž pripadnúť aj len jednému

z dedičov poručiteľa alebo sa medzi jeho dedičov delia rôznym pomerom (či už napr. na základe závetu
alebo dohôd dedičov o vyporiadaní dedičstva) - viď aj situácia priamo dotknutých žalobcov opísaná
nižšie - a pre rozhodnutie v konaní sú teda rozhodujúce, obdobne ako to v ust. § 63 ods. 2 CSP výslovne
stanovuje aj zákon, (až) výsledky dedičského konania (po jeho skončení) určujúce na koho konkrétne
právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, prešlo (prípadne aj v akom podiele).

31. Napríklad aj priamo u dotknutých žalobcov z predloženého uznesenia o schválení dohody dedičov
o vyporiadaní dedičstva po pôvodnom žalobcovi K. P. vyplýva, že podľa výsledku dedičského konania
tam uvedený majetok (zostatok na osobnom účte a nehnuteľnosti po ňom nadobudla (z jeho 3 dcér)
vždy iba jedna dedička (zostatok na osobnom účte Z. P. a nehnuteľnosti T. P.), teda len dve jeho

dedičky, a aj to konkrétne majetkové právo poručiteľa prešlo celé vždy len na jedného dediča (a nie
na všetkých, a už vôbec nie „spoločne a nerozdielne“). Z uvedených výsledkov dedičského konania a
uznesenia o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva po K. P.W. ako jednom z pôvodných
žalobcov však nie je zrejmé, že by predmetom dedičského konania boli aj jeho (eventuálne) nároky voči
žalovanému (zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX) na vydanie jemu patriaceho podielu z bezdôvodného

obohatenia, a na koho, a prípadne v akom pomere, prešli. Pre posúdenie prechodu práva a jeho nositeľa
sú pritom nepochybne potrebné konečné výsledky dedičského konania o tomto práve - na koho a v akom
pomere definitívne prešlo. Súvisí to napokon aj s tým, že v sporovom konaní súd nemôže nahrádzať
dedičské konanie, ktoré má svoj osobitný postup a môže sa dotýkať aj práv iných osôb (potenciálnych
dedičov). Dokonca ani „jediný dedič sa nemôže s úspechom domáhať žalobou podľa § 80 písm. c) OSP

určenia, že je vlastníkom (spoluvlastníkom) veci (pozn. súdu: a nepochybne aj zaplatenia pohľadávky)
patriacej do dedičstva, pokiaľ táto nebola predmetom konania o dedičstve a ohľadom ktorej mu nebolo
potvrdené nadobudnutie dedičstva. Nemožno teda obchádzať zákonný postup pri prejednaní dedičstva
a určovacím výrokom vyhovieť žalobe podľa § 80 písm. c) OSP uplatňujúcej, že dedič je vlastníkom
veci patriacej do dedičstva a v konaní o dedičstve doposiaľ neprejednanej (pozn. súdu: a obdobne pri

žalobách na plnenie, že dedič má nárok na plnenie patriace do dedičstva po jeho poručiteľovi, ktorý však
v konaní o dedičstve doposiaľ prejednaný nebol), pretože takouto deklaráciou súdu by sa legalizovalo
nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia príslušného súdu v konaní o dedičstve, čo nie
je prípustné.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.4.2011, sp. zn. 30 Cdo 3368/2010, dostupné
na www.nsoud.cz).

32. Už len pre úplnosť k odvolacej úvahe (poznámke) žalobcov o tom, že súd s nimi konal zrejme
preto že sú dedičmi T. P. (viď bod 9. tohto odôvodnenia) súd dodáva, že súd s nimi konal na základe
ich žaloby (§ 60 a 132 ods. 1 CSP), a nie na základe ich právneho nástupníctva po T. P. podľa §63 ods. 1 CSP, nakoľko T. P., zomrelá XX.X.XXXX, nikdy stranou tohto konania nebola, a akýkoľvek
ich poukaz na procesné ustanovenie § 63 CSP (upravujúce výlučne len procesné otázky nástupníctva
strany, ktorá zomrela počas konania, a nie osoby ktorá stranou nikdy nebola, bez akéhokoľvek vplyvu

na hmotnoprávne otázky) je tak bez právneho významu.

33. V danom prípade žalobcovia svoje nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzujú z toho,
že mali údajne (aj spolu s K. P.) uhradiť žalovanému sumu 5.548,- Eur, avšak skutočnosti svedčiace o
tom ktorý z nich, v akom pomere a či vôbec túto sumu (nad rámec nejakej svojej povinnosti) uhradil,

a na koho konkrétne a v akom pomere prešiel aj eventuálny podiel K. P. (na vydanie jemu patriaceho
podielu z bezdôvodného obohatenia), ktorých by vyplývalo či a v akom rozsahu sa žalovaný obohatil na
úkor každého z nich, v konaní zistené (tvrdené a preukázané) neboli.

34. Odvolací súd v tejto veci síce pôvodne (bez akéhokoľvek odkazu na hmotnoprávnu normu a jej
výklad) vyslovil záver, že „je možné konštatovať, že dedičia ustáleného okruhu dedičov môžu žalovať aj

„spoločne a nerozdielne“ (a že „z toho dôvodu nie je potrebné zisťovať, kto presne z ustáleného okruhu
dedičov uhrádzal konkrétnu platbu, stačí, ak sa ustáli, v akej výške došlo k celkovej platbe zo strany
ustáleného okruhu dedičov, a to z dôvodu, že protistrana bude povinná týmto dedičom plniť spoločne a
nerozdielne“), uvedený záver však napokon, vzhľadom na zistený skutkový stav, na posudzovaný prípad
ani nedopadá. Žalobcovia totiž svoj nárok napokon ani neodvodzujú od dedičstva po T. P. (z poukazu

na jej úhrady ktoré by zároveň prevyšovali jej povinnosť - keď tvrdené úhrady vo výške 1.700,- Eur
pred jej smrťou v konaní preukázané neboli), ale len z ich údajných vlastných úhrad vo výške 5.548,-
Eur urobených až po smrti T. P.. Tento ich údajný nárok sa tak neodvodzuje z postavenia ustáleného
okruhu dedičov po T. P. - a teda, tak ako to uviedol aj odvolací súd, „úvahy o právnom nástupníctve
a obsahu dedičského rozhodnutia sa javia v časti nimi uhradenej sumy nadbytočné.“ V konaní by tak,

okrem nároku po K. P., malo ísť o priamy nárok pôvodných žalobcov na vydanie ich úhrad. Súdu prvého
stupňa však nie je známe žiadne hmotnoprávne ustanovenie, ktoré by modifikovalo ust. § 456 OZ a z
ktorého by vyplývalo právne posúdenie, že by za takejto situácie žalobcovia mali mať spoločný nárok
na vydanie požadovanej sumy bez ohľadu na to kto konkrétne a v akom rozsahu túto sumu plnil, a na
úkor koho presne ju mal žalovaný získať.

35. „Právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriadi zistený skutkový stav pod príslušnú
právnu normu. Relevantné skutkové zistenia v prejednávanom spore sú myšlienkovým postupom súdu
podriadené pod hypotézu právnej normy, ktorá sa má v danej veci aplikovať. V odôvodnení súd odcituje
túto právnu normu a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujúcich

aplikáciu práve tejto normy. Súd sa tiež vyjadrí, ako túto právnu normu interpretuje.“ (in: Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 816).

36. „Správne odôvodnené rozhodnutie pozostáva z logického odôvodnenia skutkových zistení, ktoré sa

uskutočňuje aplikáciou procesných ustanovení, a zo súčasne nadväzujúceho právneho odôvodnenia,
ktoré sa uskutočňuje zasa interpretáciou a aplikáciou hmotnoprávnych ustanovení. Vzájomný vzťah
medzi skutkovým základom a jeho právnym posúdením musí spočívať v dôslednom rozbore skutkovej
i právnej stránky každej prejednávanej veci. ... Po zhodnotení výsledkov dokazovania súd zistený
skutkový stav posúdi po právnej stránke, a to poukazom na príslušné zákonné ustanovenie, ktorého

obsah spravidla aj vyloží v súvislosti s riešeným prípadom. Ak odvolací súd zrušuje rozhodnutie súdu
prvého stupňa a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, musí v odôvodnení svojho rozhodnutia
právny názor, ktorým má byť súd prvého stupňa viazaný, náležite vysvetliť.“ (Z IV, s. 62, t.j. Sborník
stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR
1970-1983, sv. IV, vydal NS ČSSR nákladem SEVT, Praha 1986).

37. „Tam, kde důvodnost odvolání spočívala na nesprávném právním posouzení, odvolací soud
podrobne vyloží, v čem spočívalo pochybení soudu prvního stupně a jak je správně třeba hmotněprávní
ustanovení, dopadající na projednávaný případ, vyložit a uplatnit.“ (in: Handl, V., Rubeš, J. a kol.
Občanský soudní řád - komentář II. díl. Praha: Panorama, 1985, s. 100).

38. V konaní nebolo zistené (§ 154, § 291 ods. 3, § 215 ods. 1, § 366 a § 383 CSP), že by žalovaným
evidované úhrady po smrti T. P., B.. XX.X.XXXX H. Z. XX.X.XXXX, v nejakom určitom (konkrétnom)
rozsahu vykonali jednotliví žalobcovia, a pokiaľ ide o ich potenciálny nárok na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia po K. P. tak ani to, že by nejaký jeho konkrétny (eventuálny) nárok na vydanie jeho podielu z
bezdôvodného obohatenia prešiel (definitívne) na niektorého zo žalobcov, a preto, keďže súd nezistil, že
byk tvrdenému bezdôvodnému obohateniu u žalovaného došlo v nejakom konkrétnom rozsahu na úkor

jednotlivých žalobcov, a ani žeby takýto eventuálny nárok v konkrétnom rozsahu vznikol pôvodnému
žalobcovi K. P., a následne (definitívne) prešiel (či už v celosti alebo v určitom pomere) na niektorého zo
zostávajúcich žalobcov, súd žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. Jednoducho,
z predložených žalobných tvrdení a vykonaných dôkazov právo žalobcov, aby im žalovaný zaplatil
spoločne a nerozdielne nimi požadovanú sumu, nevyplýva.

39. Súd pritom považoval žalobu za nedôvodnú aj v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
V časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky súd žalobu zamietol s poukazom na viazanosť
žalobným návrhom, a to hlavne preto, že zmluvná podmienka v tom znení, v ktorom sa žalobcovia jej
neprijateľnosti domáhali, sa v zmluve ani nenachádza, a tiež preto, že žalobcovia (ako tretie) osoby
účastníkmi dotknutej zmluvy neboli, a určovanie neprijateľnosti označenej zmluvnej podmienky vo

vzťahu k nim a pre nich je tak bez naliehavého právneho významu, a ich právo domáhať sa určenia
neprijateľnosti nimi označenej zmluvnej podmienky nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.

40. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §

255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

42. Žalovaná bola v konaní procesne úspešná v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262
ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie

končí, priznať jej podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal
súdnyúradník).Keďževšakžalovanejstranevdoterajšomkonanípodľaobsahusúdnehospisudoposiaľ
žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešní žalobcovia na náhradu trov konania nemajú

právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.