Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/204/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6917205817
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6917205817.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov
Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne R. R., narodenej XX. XX.
XXXX, št. občan SR, s trvalým pobytom XXX XX V. M. 3, právne zastúpenej Advokátska kancelária
KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, proti
žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792

752, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16,
811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota
č. k. 8Csp/116/2017-177 z 28. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec okresnému súdu v r a c i a na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp.
„prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
1.631,15 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia (prvý výrok) a sumu 800,- Eur z titulu primeraného
finančného zadosťučinenia (druhý výrok), oboje v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Žalobkynitiežpriznalvočižalovanémunároknaplnúnáhradutrovkonania,ktorýchvýškabudevyčíslená

v samostatnom uznesení (tretí výrok).

2. Prvoinštančný súd mal preukázané, že sporové strany uzavreli dňa 22. 11. 2011 zmluvu o úvere č.
8200042787, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.170,- Eur majúci charakter
spotrebiteľského úveru v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“, resp. „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Dospel k záveru, že v uzavretej zmluve

absentovalo uvedenie termínu konečnej splatnosti, ktorý bol uvedený len v podobe údaja o konečnej
splatnosti 42 mesiacov, hoc tento mal byť vyjadrený konkrétnym dátumom a hoc aj dátumovo vyplýva z
oznámenia žalovaného o schválení úveru, toto nemožno považovať za súčasť zmluvy. V zmluve ďalej
absentovalo uvedenie toho, aká časť každej jednotlivej splátky bude započítaná na istinu, úroky a na
iné poplatky a tiež údaje o predpokladanej výške RPMN a o výške úrokovej sadzby na rovnakej úrovni
70,02 % neboli správne. Okresný súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že súčasne so

zmluvou uzavretá dohoda o poskytnutí služby nebola predpokladom ani podmienkou pre vznik zmluvy
o úvere a že bola uzavretá ako samostatná zmluva. V nadväznosti na absenciu podstatných náležitostí
vyžadovaných § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. okresný súd „predbežne posúdil, že zmluva je
bezúročná a bez poplatkov“ v dôsledku čoho sa žalovaný bezdôvodne obohatil a preto mal nárok len
na vrátenie poskytnutej istiny úveru. Nakoľko žalobkyňa uhradila celkovo sumu 2.632,98 Eur titulom
úverovej zmluvy a sumu 168,17 Eur titulom dohody o poskytnutí služby, žalovaný sa na jej úkor v zmysle

§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) bezdôvodne obohatil o sumu 1.631,15 Eur.
Vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietke premlčania okresný súd s poukazom na § 107 ods. 1 a2 OZ uviedol, že žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení žalovaného na jej úkor dozvedela v čase,
kedy splnomocnila právnu zástupkyňu na svoje zastupovanie dňa 20. 02. 2017 a pokiaľ ide o objektívnu
premlčaciu dobu, z predloženého prehľadu splátok a úhrad vyplynulo, že „splátkami zo dňa 18. 08. 2014

mala žalobkyňa uhradený celý úver“. Žalobu podala dňa 10. 04. 2017 a žalovaný nárok nebol premlčaný.

3. Vo vzťahu k žalobkyňou požadovanému finančnému zadosťučineniu okresný súd v 20. odseku
odôvodneniarozsudkucitoval§3ods.5poslednejvetyzákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaa
v 27. odseku odôvodnenia konštatoval, že pokiaľ sa žalobkyňa domáhala tohto nároku v sume 800,- Eur,

mal za to, že bol v zmysle „§ 3 ods. 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa dôvodný“, pretože „žalovaný porušil
práva žalobkyne ako spotrebiteľa tým, že používal nekalé praktiky pri poskytovaní spotrebiteľských
úverov a teda porušil svoje povinnosti ustanovené v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa, čím
zasiahol do práv žalobkyne a to najmä s ohľadom na to, že neustále vyzýval žalobkyňu na splácanie
dlžnej sumy a to aj navýšenej, čo nepriaznivo pôsobilo na zdravotný a psychický stav žalobkyne, súd
preto priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 800,00 Eur, ktorú súd považuje za sumu

primeranú. Žalobkyňa je navyše invalidnou dôchodkyňou s preukazom ZŤP.“.

4. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd poukazujúc na ust. § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a plne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému právo na plnú
náhradu trov konania, o ktorej výške rozhodne po právoplatnosti konečného rozhodnutia súdny úradník

samostatným uznesením.

5. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd sám rozhodol
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.

6. Podľa žalovaného prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil námietku premlčania, pretože z
odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho premlčacia doba ohľadne všetkých platieb,
ktoré mali tvoriť bezdôvodné obohatenie začala plynúť až dňa 18. 08. 2014. Nesporne dochádzalo zo
strany žalobkyne k splácaniu splátok, t. j. k jednotlivým čiastkovým platbám a teda každá z nich mala
svoj samostatný právny osud a premlčuje sa samostatne. Okresný súd nevysvetlil, prečo vychádzal z

uvedeného dátumu ako začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby aj pre čiastkové platby, ktoré boli
vykonané pred uvedeným dátumom, pretože v období od 10. 04. 2014 do podania žaloby 10. 04. 2017
žalobkyňa uhradila len sumu 877,66 Eur a nie čiastku zodpovedajúcu priznanej sume.

7. Tak isto okresný súd dospel k nesprávnemu záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia, pretože ním

zvolená interpretácia § 11 ods. 1 v nadväznosti na § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských
úveroch je v rozpore so zákonom a nezohľadňuje skutočnosť vyplývajúcu z predložených dôkazov.
ŽalovanýpoukázalnarozhodnutieSúdnehodvoraEÚvoveciC-42/15argumentujúctým,žerozhodnutie
zakotvuje pravidlo, podľa ktorého má byť úver bezúročný len vtedy, ak ide o neuvedenie náležitostí v
zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorých absencia je spôsobilá objektívne spochybniť rozsah záväzku

spotrebiteľa. Okresný súd nesprávne vyhodnotil, že zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti, tento
je obsiahnutý v zmluvných dojednaniach a tak isto v oznámení veriteľa o schválení úveru. Doba trvania
zmluvy aj termín konečnej splatnosti sú riadne uvedené, čím je naplnená zákonná požiadavka. Nutnosť
uvedenia termínu konečnej splatnosti nie je požiadavkou na presnú dátumovú špecifikáciu. Vo vzťahu
k rozčleneniu splátok na istinu, úroky a poplatky poukázal žalovaný na uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. 02. 2018, podľa ktorého nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna skladba tej-ktorej anuitnej splátky. Úver teda
nie je bezúročný a bezpoplatkový.

8. Súd prvej inštancie nesprávne rozhodol aj o nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Podľa

žalovaného sú dôvody uvádzané okresným súdom pochybné a odporujú skutočnosti, pretože nebolo
preukázané, že by vyzýval žalobkyňu na úhradu navýšenej sumy. Žalobkyňa v roku 2014 splatila všetky
splátky podľa splátkového kalendára a tak nie je zrejmé, aké výzvy mali byť žalobkyni vôbec adresované.
V odôvodnení nie je žiaden skutkový a právny záver o akomkoľvek konaní, ktoré by malo byť nekalou
praktikou,ideonepreskúmateľnýzáverokresnéhosúdu.Zodôvodneniarozsudkurovnakoniejezrejmé,

na základe čoho dospel k výške priznanej sumy žalobkyni, tento záver je arbitrárny a nepreskúmateľný.

9. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa navrhujúc rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.10. Uviedla, že rozsudok má všetky zákonom predpísané náležitosti, je riadne a vyčerpávajúco
odôvodnený. Nesúhlasila s názorom žalovaného o tom, že zmluva nemusela obsahovať štruktúru
splátky z hľadiska uvedenia jej rozloženia na istinu, úroky a poplatky. Argumentovala povahou smernice

o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (Smernica Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008), pričom podľa
žalobkynejenepoužiteľnýmžalovanýmoznačenérozhodnutieSúdnehodvoraEÚ.Kpremlčaniuuviedla,
že okresný súd správne vychádzal z toho, že premlčacia doba začala plynúť až doplatením poslednej
splátky bezdôvodného obohatenia, pretože k naplneniu skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia
došlo až zaplatením poslednej splátky.

11. K primeranému finančnému zadosťučineniu poukázala na to, že podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. je jediným predpokladom uplatnenia práva na primerané finančné zadosťučinenie porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej citovaným zákonom zo strany toho, kto za takéto porušenie zodpovedá
a žiadna reálna ujma sa preto nepreukazuje. Je logické, aby primerané zadosťučinenie vychádzalo zo
vzniknutej ujmy v dôsledku čoho bola nútená domáhať sa svojich práv v tomto konaní a preto závery

prijaté v napadnutom rozhodnutí sú v súlade so zákonom a sú vecne správne.

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods.

1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím prihliadajúc na obsah spisu okresného súdu a
vzhľadom na argumentáciu oboch strán sporu v rámci odvolacieho konania dospel odvolací súd k
záveru o dôvodnosti žalovaným podaného odvolania. V prvom rade treba dať za pravdu žalovanému,

že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené tak vo vzťahu k záveru okresného súdu, že
žalovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol premlčaný, ako aj vo vzťahu k dôvodom,
na ktorých okresný súd založil opodstatnenosť druhého žalobou uplatneného nároku (na primerané
zadosťučinenie). V týchto zásadných otázkach je rozhodnutie nedostatočné a tým nepreskúmateľné.

14. Súd prvej inštancie nevysvetlil zreteľne a jasne, odkedy začala plynúť objektívna premlčacia doba,
kedy uplynula, resp. že ešte neuplynula (a prečo), či aplikoval objektívnu premlčaciu dobu v trvaní troch
alebo desať rokov (§ 107 ods. 2 OZ), či začala plynúť v rovnaký deň ohľadne celej žalovanej sumy
bezdôvodného obohatenia alebo nie, atď., čo obdobne platí aj ohľadne subjektívnej premlčacej doby.
Okresný súd tu v podstate len poukázal na dva dátumy - 20. 02. 2017 pri subjektívnej premlčacej dobe a

18. 08. 2014 zrejme pri objektívnej premlčacej dobe, ale svoje úvahy už právne významným spôsobom
konkrétnejšie nerozviedol, hoc pre prisúdenie nároku bolo posúdenie týchto okolností rozhodujúce.
Odvolací súd len poznamenáva, že síce to žalovaný v odvolaní nenamietal, ale pre ďalší priebeh
sporu je nevyhnutné uviesť, že v napadnutom rozhodnutí úplne absentuje aj to, akú skutkovú podstatu
bezdôvodného obohatenia okresný súd použil, pretože v tejto súvislosti je v odôvodnení len citované

ust. § 451 ods. 1 a 2 OZ bez uvedenia toho, či bol tento nárok žalobkyni priznaný ako plnenie získané
žalovaným bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, či na inom podklade.

15. Nepresvedčivé a rozporné je aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o priznaní finančného
zadosťučinenia žalobkyni v sume 800,- Eur, keď v 20. odseku okresný súd cituje ust. § 3 ods. 5 poslednej

vety zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a v 27. odseku zas okresný súd argumentuje ust. §
3 ods. 3 cit. zákona a ďalej konštatuje porušenie bližšie nedefinovaných práv žalobkyne ako spotrebiteľa,
hovorí o nekalých praktikách žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov a o porušovaní
povinností stanovených v predpisoch na ochranu spotrebiteľa, avšak bez ich bližšej konkretizácie a bez
uvedenia toho, na podklade čoho (akých dôkazov) k týmto záverom dospel. To isté platí o konštatovaní,

že žalobkyňa bola „neustále“ vyzývaná na splácanie (navýšenej) dlžnej sumy, čo na jej zdravotný stav
pôsobilo nepriaznivo. Úplne už potom absentuje uvedenie dôvodu, prečo jej bola priznaná práve ňou
požadovaná suma 800,- Eur.

16. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,

aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonalďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17.Citovanéustanoveniejeprocesnougaranciouprávanaspravodlivésúdnekonaniepodľačl.46ods.1
ÚstavySlovenskejrepublikyačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.Právo
na spravodlivé súdne konanie totiž v sebe zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
lebo len dodržaním tohto čiastkového oprávnenia môže byť v konečnom dôsledku naplnené právo
na spravodlivý súdny proces ako celok. Za rozhodnutie napĺňajúce toto právo možno pokladať potom

iba súdne rozhodnutie obsahovo zodpovedajúce požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku
ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

18. K otázke odôvodňovania súdnych rozhodnutí (tak vo vzťahu k predtým účinnému ustanoveniu §
157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré do 01. 07. 2016 upravovalo náležitosti odôvodnenia
rozsudku, ako aj k aktuálne účinnému ust. § 220 ods. 2 CSP) existuje rozsiahla judikatúra Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá v konečnom dôsledku
nadväzuje na východiská definované Európskym súdom pre ľudské práva v rozhodnutiach týkajúcich
sa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jej spoločným menovateľom je
v zásade jednoduchá téza: strana sporu (resp. účastník) má v rámci práva na spravodlivý súdny proces
právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným právom
a obranou proti takému uplatneniu (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005, rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 119/03, rozhodnutie ESĽP vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 01. 1999,
prípadne Ruiz Torija proti Španielsku z 09. 12. 1994, atď.).

19. Rozhodnutie súdu musí teda obsahovať dostatočné a presvedčivé dôvody, na ktorých je založené.
Rozsah tejto povinnosti sa pritom môže meniť v závislosti od povahy veci, lebo je len logické, že
každá vec (spor) sa vyznačuje individuálnymi okolnosťami a tomu sa musí prispôsobiť aj odôvodnenie
rozsudku. Odvolací súd zastáva názor, že právu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
zodpovedá také rozhodnutie súdu, ktoré snáď i na menšom priestore, ale práve o to koncentrovanejšie

ponúka v odôvodnení vysvetlenie všetkých relevantných argumentov strán a úvah súdu, ktoré viedli
k určitému záveru majúcemu odraz vo výroku (výrokoch) rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu totiž
nie kvantita odôvodnenia, jeho rozsah („počet strán“) ale jeho kvalita (teda obsahová stránka) je
rozhodujúcim ukazovateľom pre posúdenie, či súdne rozhodnutie „jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“.

20. Do práva na spravodlivý súdny proces samozrejme nepatrí právo strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, či navrhovaním a hodnotením dôkazov a rovnako tak nie je
nutné, aby na každý (aj na pre rozhodnutie bezvýznamný) argument strany bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v súlade s uvedeným
nepostupoval a tento nedostatok vzhľadom aj na nesprávne právne posúdenie veci a nevykonanie
potrebných dôkazov (ako bude ďalej uvedené) nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní.

21. Pokiaľ ide o vecnú stránku prejednávanej veci, prvoinštančný súd správne skonštatoval, že zmluva

o úvere č. 8200042787 medzi žalobkyňou a žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. §
52 a nasl. OZ a súčasne zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a správne tiež podrobil zmluvu kontrole z hľadiska preskúmania jej zákonných
náležitostí v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch (jeho § 9). Nedostatočne sa ale vysporiadal
s otázkou, či vôbec došlo k uzavretiu úverovej zmluvy v zmysle § 44 ods. 1 OZ medzi žalobkyňou a

žalovaným vzhľadom na kontraktačný proces, ktorý prebehol medzi nimi, keď sám prvoinštančný súd
poukázal v napadnutom rozhodnutí, že sa nezhodujú v rámci bodov 5. a 6. zmluvy jednotlivé parametre
úveru (čo sa týka RPMN). V tomto aspekte teda neaplikoval ust. § 43a a nasl. OZ, ktoré upravujú
proces uzavretia zmlúv, pretože ak v časti 5. zmluvy o požadovanom úvere sú iné údaje než v časti
6. o schválenom úvere, tak nešlo o akceptovanie návrhu, ale o nový návrh v zmysle § 44 ods. 2 OZ

a teda nedošlo ku konsenzu na jednotlivých náležitostiach zmluvy. V súlade s ust. § 46 ods. 2 OZ tak
návrh na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj jeho prijatie musia mať písomnú formu, ktorú
vyžaduje § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom z dokazovania nevyplýva písomné prijatie návrhu
(nového návrhu v bode 6 žiadosti/zmluvy) na uzavretie zmluvy. Následkom nedodržania písomnej formyzmluvy o spotrebiteľskom úvere je v súlade s § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročnosť
a bezpoplatkovosť takto poskytnutého úveru.

22. Nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom spočíva aj v tom, že založil bezúročnosť
a bezpoplatkovosť žalobkyni poskytnutého úveru na tom, že zmluva neobsahuje termín konečnej
splatnosti a neobsahuje ani štruktúru splátok v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Ako správne uvádzal žalovaný, Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-42/15 uviedol, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere nemusí obsahovať vo forme amortizačnej tabuľky, aká časť každej splátky bude

započítaná na vrátenie istiny, úrokov a poplatkov, čo reflektovala následne aj vnútroštátna judikatúra
(pozrinapr.rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/146/2017zodňa22.02.2018)apodvplyvom
toho legislatíva, kedy s účinnosťou od 01. 05. 2018 zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v ust. § 9 ods. 2 písm. i) vyžaduje, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola uvedená výška, počet
a frekvencia splátok. Ani termín konečnej splatnosti úveru nemusel byť v zmluve uvedený označením
konkrétneho dátumu, ale postačovalo uvedenie údaja o splatnosti v trvaní 42 mesiacov.

23. Nesprávne okresný súd napokon vyhodnotil aj otázku primeraného finančného zadosťučinenia
požadovaného žalobkyňou. Tento nárok má svoj základ v ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, ktorého zmysel spočíva v tom, že má adekvátne kompenzovať následky
spôsobené spotrebiteľovi, ktorý úspešne uplatnil na súde svoje spotrebiteľské práva. Takáto peňažná

satisfakcia musí ale byť primeraná porušeniu práv a povinností a preto nemožno považovať toto
ustanovenie za také, ktoré automaticky a v každej situácii zakladá nárok spotrebiteľa na finančné
zadosťučinenie. S týmto sa prvoinštančný súd nevysporiadal, keď neuviedol aké konkrétne právo
žalobkyne ako spotrebiteľky mal žalovaný porušiť, pričom z dokazovania nevyplýva záver o tom,
že žalobkyňa bola vyzývaná na nejaké úhrady a že práve to malo nepriaznivo ovplyvniť jej fyzický

a psychický stav. Označené ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa síce neobsahuje žiadne
špecifické podmienky pre priznanie nároku na finančné zadosťučinenie, ale jeho priznanie musí spĺňať
i ústavnoprávne aspekty. Znamená to, že pokiaľ zákon hovorí o tom, že je možné priznať spotrebiteľovi
za daných okolností primerané finančné zadosťučinenie, tak potom musí byť adekvátne podložené a
zdôvodnené, prečo je takáto potreba, či vznikla nejaká ujma, aké boli následky takejto ujmy, na akých

skutkových okolnostiach sa takéto niečo zakladá, pretože bez ďalšieho konštatovať, že žalobkyňa bola
vyzývaná na úhradu nejakej zvýšenej sumy, alebo že jej vznikli v dôsledku toho nejaké následky, je
arbitrárnym záverom nemajúcim oporu v spise.

24. Vzhľadom na uvedené bolo podľa odvolacieho súdu nutné zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom konaní okresný súd bude postupovať v
naznačenom smere. V prvom rade vyrieši otázku, či došlo k uzavretiu zmluvy o úvere medzi žalobkyňou
a žalovaným, potom sa zameria na preskúmanie náležitostí zmluvy z hľadiska ust. § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch, taktiež vyhodnotí aj výšku úrokovej sadzby, ktorá bola dojednaná v úverovej
zmluve z hľadiska aplikácie ust. § 53 ods. 6 OZ a prípadne neopomenie vyvodiť závery aj z toho,

že ak podľa neho dohoda o poskytnutí služby bola podmienkou uzavretia úverovej zmluvy, aký to
malo vplyv na RPMN a jej výšku uvedenú v zmluve. Okresný súd musí potom presne uviesť, od kedy
začala plynúť subjektívna a objektívna premlčacia doba, ohľadne akej sumy, kedy prípadne uplynula,
či bol žalovaný nárok a v akom rozsahu premlčaný alebo nie (a ďalšie už vyššie spomínané aspekty
súvisiace s premlčaním), keď v zásade správne posúdil okresný súd plynutie subjektívnej dvojročnej

premlčacej doby, ohľadne ktorej nebolo preukázané, že by žalobkyňa vedela o bezdôvodnom obohatení
skôr než splnomocnila na zastupovanie svoju právnu zástupkyňu, nesprávne ale (zrejme) spojil plynutie
objektívnej premlčacej doby s jednou úhradou dňa 18. 08. 2014, hoci premlčaciu dobu mal počítať
samostatne ohľadne každej platby, ktorú žalobkyňa realizovala. Okresný súd neopomenie uviesť o akú
skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia sa z hľadiska ust. § 451 OZ jedná. V neposlednom rade

okresný súd vypočuje žalobkyňu, o čo sa podľa obsahu spisu evidentne snažil (a len samotná žalobkyňa
túto snahu zmarila viacnásobným ospravedlnením sa z pojednávania), lebo toto je potrebné zrealizovať
z dôvodu žalovaného nároku na finančné zadosťučinenie, ktoré žalobkyňa od žalovaného požaduje a
ohľadne ktorého práve ona sama navrhla svoje vypočutie.

25. V ďalšom konaní bude okresný súd postupovať popísaným spôsobom a nové rozhodnutie zdôvodní
tak, aby bolo konkrétne, jednoznačné a zrozumiteľné, teda preskúmateľné, čiže aby spĺňalo zákonné
kritéria uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP.26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí
rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).