Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. jún 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8417010579
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8417010579.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 30.06.2021, v trestnej
veci proti obžalovanému M. H. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 7T/152/2017 zo dňa 16.09.2020
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného M. H..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný M. H. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 156 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 11. 3. 2017 v čase okolo 12.00 hod. v meste Kežmarok na ul. K. č.X, v byte č. XX na X. poschodí

bytového domu, bez udania dôvodu fyzicky napadol Z. Q. tým spôsobom, že ju chytil rukou pod krk a
opakovane ju udrel chrbtovou stranou o radiátor, čím jej týmto konaním spôsobil pomliaždenie hrudnej
a driekovej časti chrbta s poúrazovou obličkovou kolikou, pričom sa z medicínskeho hľadiska jednalo o
ľahký úraz s dobou liečenia 38 dní, práceneschopnosťou 13 dní a so závažným spôsobom obmedzenia
na obvyklom spôsobe života po dobu 14 dní z dôvodu dlhotrvajúcich bolestí a obmedzení v pohybe.

Za to mu podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 2 Tr. zákona bol uložený trest odňatia
slobody vo výmere 10 mesiacov, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona bol podmienečne
odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určená skúšobná doba v trvaní 15 mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovaný bol tiež zaviazaný nahradiť poškodenej Všeobecnej
zdravotnej poisťovni, a.s. škodu vo výške 66,99 eur.

Proti uvedenému rozsudku podal obžalovaný, prostredníctvom svojho obhajcu, v zákonom stanovenej
lehote odvolanie. V písomnom odôvodnení svojho odvolania uviedol, že nie je možné súhlasiť s
argumentáciou prvostupňového súdu, ktorý uvádza (str. 7 napádaného rozsudku), že „skutočnosť, že
poškodená bola obžalovaným napadnutá potvrdili svojou výpoveďou svedkovia a to otec poškodenej
A. Q. a jej priateľ R. U., ktorí síce neboli priamymi svedkami incidentu, avšak o jeho spáchaní boli

poškodenou bezprostredne po ňom informovaní. Obaja zhodne uviedli okolnosti, za ktorých mala
poškodená byť napadnutá.“. O toto tvrdenie sa súd opiera aj v závere odôvodnenia rozsudku (str. 9
napádaného rozsudku), kedy poukazuje na konzistentnosť výpovede poškodenej. Poukázal na výpoveď
svedka A. Q. z 23.05.2018, kde uviedol, že „Z. Q. je moja dcéra, ktorá mi volala do práce, že ju M.
dokopal, že ju kopal do chrbtice“. Toho istého dňa na súde vypovedal aj R. U., ktorý útok popísal ako
„údery do chrbtice zozadu“, pričom na otázku, aby popísal tie údery odpovedal: „že išla pred ním a on ju

zozadu sotil a spadla na zem“. Svedok A. Q. uviedol, že mu poškodená volala, že bola dokopaná, svedok
R. U. uviedol, že ju mal sotiť zozadu, na čo mala poškodená spadnúť na zem. Samotná poškodenápopísala údajný útok pod prísahou na súde tak, že „chytil ma okolo krku, stál popri mojej pravej strane a
chytilmarukouokolokrkuabúchalmojouzadnoučasťoutelaoradiátor.“.Podľaobžalovanéhojezrejmé,
že poškodená si výpoveď vymyslela, každému z účastníkov uviedla inú verziu za účelom získania

finančných prostriedkov na liečbu zdravotných problémov, ktoré ako sama uviedla, mala odmala. Podľa
odvolateľa sa s uvedeným rozporom prvostupňový súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. To, že od
neho po zranení poškodenej chceli peniaze, potvrdili obaja svedkovia navrhnutí poškodenou - A. Q. a
R. U.. Ďalej namietal, že súd tiež neprihliadol na to, že poškodená v priebehu prípravného konania ani
nezmienila osoby otca a priateľa. Preto považuje výpovede svedkov A. Q. a R. U. za účelové.

Obžalovaný v odôvodnení svojho odvolania ďalej nesúhlasil ani so záverom súdu v časti zranenia
poškodenej. Podľa neho súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy časť znaleckého posudku, kde znalec
uvádza, že vzhľadom na bolesti v krížoch, ktoré mala poškodená (aj podľa vlastných slov predtým), stačí
jedenprudkýpohybalebozlýkrok.Poukázalnato,žerýchloutekalizbytu,čopotvrdilaajsvedkyňaZ.U..
Podľa neho je teda vysoko pravdepodobné, že pri rýchlom úteku po schodisku mohlo dôjsť k prudkému

pohybu, ktorý by spôsobil viditeľné zranenie poškodenej po opustení bytového domu poškodenou.
Zároveň samotná poškodená uviedla, že v tom čase bola pod vplyvom alkoholu (sama uviedla, že vypila
5-6 pohárikov vodky), čo vzhľadom na jej telesnú konštrukciu podľa jeho názoru spôsobilo minimálne
miernu opitosť, ktorá mala vplyv na jej koordináciu. V lekárskych správach, o ktoré opiera súd svoje
odôvodnenie, je uvedené, že pacientka bola napadnutá opilcom, priateľom a to sotením o radiátor.

Zdôraznil, že ide o subjektívne tvrdenie poškodenej, ktoré lekár pri spisovaní lekárskej správy uvádza
len na základe tvrdení pacientky - poškodenej, bez akéhokoľvek skúmania reality. Ďalej poukázal na to,
že súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy, že poškodená bezprostredne po údajnom napadnutí
odmietla dovyšetrenie (CT a USG) a podpísala reverz (lekárska správa z Kežmarskej nemocnice zo
dňa 20.03.2017). Poškodená začala až po niekoľkých dňoch chodiť po vyšetreniach, pričom ich mala

možnosť absolvovať ihneď. Aj toto konanie poškodenej považuje odvolateľ za účelové, nakoľko jej
konaním sú dané dôvodné pochybnosti o tom, že jej mal dňa 11.03.2017 ublížiť na zdraví. Nesúhlasí
ani s tým záverom (str. 9 napádaného rozsudku) prvostupňového súdu, že svojím konaním spôsobil
poškodenej pomliaždenie hrudnej a driekovej časti chrbta s poúrazovou obličkovou kolikou. V lekárskej
správe zo dňa 11.03.2017, t.j. po údajnom napadnutí, sa totiž nespomína zranenie či bolesť hrudníka.

Má za to, že pomliaždenie hrudnej časti chrbta je bolestivý stav, ktorý by poškodená (ak by ju to skutočne
bolelo) uviedla aj pri popise svojich zranení pred ošetrujúcim lekárom v deň údajného napadnutia.

V odôvodnení odvolania obžalovaný napokon poukázal aj na to, že sa súd pri odôvodňovaní rozsudku
zameral na jeden rozpor, a to v dôvode hádky medzi ním a poškodenou, avšak ostatným, podľa jeho

názoru podstatným rozporom vo svedeckých výpovediach (a to hlavne vo výpovediach poškodenej a
ňou navrhovaných svedkov) sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nevenoval. Súd zhodnotil výpovede
svedkov, ktorí popierali jeho vinu ako účelové, tendenčné v snahe napomôcť mu. Súd pri tomto
zhodnotenínevzaldoúvahy,ževšetcisvedkoviavypovedalipredsúdompodprísahou,kedybolipoučení
o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a krivého obvinenia v zmysle §§ 345 a 346 Trestného

zákona. Preto účelovosť týchto výpovedí podľa neho nepripadá do úvahy tvrdiac, že žiaden zo svedkov
by kvôli nemu nepodstúpil riziko trestného stíhania. Druhý rozpor, ktorý súd v odôvodnení rozsudku
uvádza, podľa neho vlastne nie je rozporom (čo má potvrdzovať aj samotné odôvodnenie rozsudku),
nakoľko súd uvádza, že svedkovia Z. Q. a G. U. uviedli, že incident sa stal v kuchyni pri okne a svedok Z.
N. uviedol, že sa zobudil na krik a vošiel do obývačky, kde pri vchodových dverách videl hádať sa jeho a

poškodenú. Svedok Z. N. vo svojej prvotnej výpovedi v prípravnom konaní dňa 28.08.2017 uviedol, že „v
tom som za zobudil na krik, ktorý išiel z kuchyne“. To, že k incidentu došlo v kuchyni, uviedla aj samotná
poškodená vo svojej výpovedi, a preto nie je možné od svedka Z. N. chcieť, aby si presne pamätal skutok
rok a pol po incidente (incident sa stal dňa 11.03.2017 a svedok vypovedal na súde dňa 05.09.2018).
Tiež nesúhlasil so záverom súdu, že jediné logické vysvetlenie je, že musel napadnúť poškodenú a

preto bolo potrebné ho zavrieť Z. N. do kúpeľne. Súd neuviedol jediný relevantný dôvod, prečo svedok
Z. N. nemohol riešiť už samotnú hádku bez napadnutia tým, že ich oddelil a zavrel jeho do kúpeľne.
Má za to, že jeho vina nebola riadne preukázaná, teda nebolo bez dôvodných pochybností možné určiť,
že skutok spáchal, a v takom prípade musí súd rozhodnúť v prospech obžalovaného a oslobodiť ho
v zmysle zásady „in dubio pro reo“, t.z. v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Porušenie práva

garantujúceho prezumpciu neviny v konečnom dôsledku znamená porušenie základného ľudského
práva, resp. práva garantovaného jednotlivcovi priamo Ústavou SR (ústavného práva). Na základe
uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vo veci sám rozhodol a zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa alebo vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa.Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pritom prihliadal
len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o
ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy
vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym
skutkovým a následne i právnym záverom.

Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané,

ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú
dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach
aj poukazuje.

Len vzhľadom na odvolacie námietky považuje krajský súd za potrebné niektoré skutočnosti zvýrazniť,
doplniť a poopraviť.

Napriek tomu, že obžalovaný spáchanie trestného činu poprel, brániac sa tým, že sa s poškodenou Z.
Q. len pohádal, ale k žiadnemu fyzickému kontaktu medzi nimi nedošlo, tak aj podľa krajského súdu

výrok o vine je možné oprieť o súhrn dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek
rozumných pochybností odôvodňujú záver, že sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt
spáchal obžalovaný.

Záver o vine obžalovaného je možné oprieť predovšetkým o svedeckú výpoveď poškodenej Z. Q., ktorá

popísala, ako ju v kuchyni pri okne obžalovaný bezdôvodne chytil rukou okolo krku a búchal jej zadnou
časťou tela o radiátor, na čo prišiel Z. N., ktorý obžalovaného od nej vzal a zavrel do kúpeľne, kde
obžalovaný ešte trieskal na dvere a snažil sa dostať z kúpeľne von. Po odchode z bytu a vystúpení z
výťahu si poškodená sadla na schody, mala už problém vstať, na čo prišli policajti a zavolali jej RZP.
Záchranári ju uložili na lôžko a odviezli na vyšetrenie.

Tieto tvrdenia poškodenej Z. Q. sú potom podporené lekárskymi správami a znaleckým posudkom
z odboru zdravotníctva, ktoré potvrdzujú, že poškodená utrpela pomliaždenie hrudnej a driekovej
časti chrbta a poúrazovú obličkovú koliku, ktorá síce nie je úrazom, ale ide o stav navodený
úrazovým mechanizmom driekovej oblasti - pomliaždením po opakovaných nárazoch tela poškodenej.

K mechanizmu vzniku zranenia znalec uviedol, že pomliaždenie v oblasti chrbtových svalov vznikli tak,
ako to uviedla poškodená, teda útokom útočníka - jedným, alebo opakovanými nárazmi jej tela chrbtovou
stranou do radiátora. K poraneniu mohol prispieť aj úder päsťou útočníka do oblasti chrbta.

Znalec síce pripustil, že teoreticky sa vylúčiť nedá ani vznik poranenia po páde na chrbát, avšak žiaden

pád poškodenej na chrbát vo svojich výpovediach neuvádzajú ani svedkovia vypovedajúci v prospech
obžalovaného a takýto pád nevyplýva ani z iných vykonaných dôkazov. Správne prvostupňový súd tiež
zdôraznil, že pred útokom obžalovaného poškodená žiadne viditeľné bolesti nemala a ani sa na nič
nesťažovala, čo potvrdila aj svedkyňa Z. U., ktorá bola s poškodenou predtým aj v autoškole a ktorej sa
poškodená sťažovala na bolesti chrbta až bezprostredne po útoku obžalovaného.

Znalec Z.. E. U. potvrdil aj primeranosť doby liečenia 38 dní a doby práceneschopnosti 13 dní, ako aj ich
obvyklosť pri uvedenom poranení a následných komplikáciách. Uviedol, že poškodená bola po poranení
14 dní závažným spôsobom obmedzovaná na obvyklom spôsobe života, bola obmedzovaná v pohybe,
bol jej odporúčaný kľud na posteli a nemohla vykonávať bežné domáce práce z dôvodov bolestí.

Nielen uvedené skutočnosti, ale aj následné správanie sa obžalovaného jednoznačne potvrdzujú,
že sa skutok stal tak, ako je ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku a že tento skutok
spáchal obžalovaný. Predovšetkým je potrebné poukázať na facebookovú komunikáciu medzi ním apoškodenou, v ktorej okrem iného uviedol, že sa veľmi hanbí a že sa poškodenej veľmi ospravedlňuje
a prosí ju, aby z neho nemala strach. Pýtal sa jej ako jej je a či ju fest zbil. Poškodená zase uviedla, že
nevie či keď obžalovaného uvidí, či nebude ho mať pred očami ako ju bije; na to odpovedal obžalovaný,

že na to má poškodená právo, ale že jej v živote nechcel ublížiť, a vie, že to už nevráti späť.

Správne súd prvého stupňa vyhodnotil aj výpovede svedkov G. U., Z. U. a Z. N., ktorí vypovedali
zjavne v snahe pomôcť obžalovanému vyviniť sa, ale ktorých výpovede si výrazne vzájomne odporujú a
nepotvrdzujú ani výpoveď obžalovaného. V prvom rade je potrebné poukázať na pomer týchto svedkov

k obžalovanému, keď G. U. je družkou obžalovaného a má s ním aj dieťa, Z. U. je jej sestra a Z. N. je
kamarát a kolega obžalovaného. Len tým je možné logicky vysvetliť výrazné vzájomné rozdiely v ich
výpovediach, na ktoré podrobne poukázal prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ich
výpovede skutočne nie je možné považovať za hodnoverné za situácie, keď podľa G. U. sa obžalovaný
s poškodenou len pohádali, lebo mu poškodená nechcela dať kľúče a nijako ju nenapadol, avšak podľa
Z. U. sa obžalovaný s poškodenou v kuchyni naťahovali, poškodená mu držala ruky a tak sa snažila

dostať medzi nich a oddeliť ich, na čo prišiel Z. N., ktorý obžalovaného držal za jednu ruku a G. U. za
druhú ruku, a následne zavreli obžalovaného do kúpeľne. Svedok Z. N. zase tvrdí, že ani v kuchyni
nebol, ale len pri vchode do bytu videl, ako sa obžalovaný háda s poškodenou, ktorá tohto nechcela
pustiť z bytu von a tak poškodenú poslal preč a obžalovaného vzal do kúpeľne. Kým G. U. vypovedala,
že sa nič nestalo, zároveň hovorila o zmätku.

Nelogickyvýpovedetýchtosvedkovvyznievajúajzhľadiskaďalšíchskutočností,leboniejezrejméprečo
obžalovaného museli držať a zavrieť do kúpeľne, a prečo poškodená musela utekať z bytu a susedia
volať políciu, keď podľa týchto svedkov k ničomu závažnému nedošlo.

Vzhľadom na uvedené bolo teda aj podľa názoru krajského súdu nepochybne preukázané, že skutok
uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku tak, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, sa stal
a tiež, že ho spáchal obžalovaný M. H..

Na tomto konštatovaní nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že nie celkom hodnoverne vyznievajú aj

svedecké výpovede priateľa poškodenej R. U. a otca poškodenej A. Q.. Títo svedkovia pri skutku neboli
a teda ich tvrdenia o kopaní do chrbtice poškodenej či udieraní odzadu sú irelevantné.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj právna kvalifikácia. Je totiž nepochybné, že
obžalovaný poškodenej úmyselne ublížil na zdraví. Obžalovaný opakovane udrel poškodenú chrbtovou

stranou o radiátor, čím jej spôsobil také poškodenie zdravia, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske
vyšetrenie, ošetrenie a liečenie, počas ktorého bol minimálne po dobu 14 dní sťažený obvyklý spôsob
jej života. Obžalovaný chcel poškodenej svojím útokom vedeným na jej chrbát spôsobiť ujmu majúcu
charakter ublíženia na zdraví. Okresný súd teda správne kvalifikoval konanie obžalovaného ako prečin
ublíženia na zdraví podľa

§ 156 ods. 1 Tr. zákona s tým, že podľa odvolacieho súdu je táto právna kvalifikácia správne založená
na priamom úmysle obžalovaného podľa § 15 písm. a) Tr. zákona.

Pochybenia, ktoré by bolo možné napraviť v prospech obžalovaného nezistil krajský súd ani pri
rozhodovaní o treste. Prvostupňový súd totiž, po zohľadnení zásad ukladania trestov uvedených v ust.

§ 34 ods. 1 až 5 Tr. zákona, uložil obžalovanému mierny trest odňatia slobody blízko dolnej hranice
zákonom ustanovenej trestnej sadzby vo výmere 10 mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil na
skúšobnú dobu 15 mesiacov.

Za rozhodnutie v súlade so zákonom je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o

náhrade škody.

Keďže teda krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, jeho
odvolanie ako nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol.
jednomyseľne

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.