Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2013

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/150/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6310206800
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jaroslav Gallo
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6310206800.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jaroslava Galla a
členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Oľgy Maľovej v právnej veci navrhovateľa C.. O.
G., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č.XXX/XX, H., proti odporcom 1/ Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie č.13, Bratislava, IČO: 00 166 073, 2/ C.. C. H., sudcovi O. súdu L., F.
č.XX, L., zastúpeného spoločnosťou Podtatranská advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Murgašova
č.6/87, 058 01 Poprad, IČO: 47 234 237, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 3C/168/2010-238, zo dňa 16.
03. 2012, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu proti odporcovi 1/ p o t v r d z u je .

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcovi 2/ trovy konania
vo výške 649,09 eur p o t v r d z u j e .

III. Odporcovi 1/ sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

IV. Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi 2/ trovy odvolacieho konania vo výške 28,38 eur v lehote
troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Brezno rozsudkom č. k. 3C/168/2010 - 238 zo dňa 16. 03. 2012 návrh navrhovateľa
voči odporcom 1/, 2/ zamietol, uložil navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi v 2/ rade trovy
konania vo výške 649,09 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, odporcovi v 1/ rade náhradu
trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 11 Občianskeho zákonníka, nakoľko
navrhovateľ sa domáhal ochrany svojich osobnostných práv z toho dôvodu, že mala byť konaním
odporcu v 2/ rade, ako konajúceho sudcu narušená, resp. znevážená jeho občianska česť a narušená
ľudská dôstojnosť. Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal toho, aby súd určil, že opakovaným
protokolovaním do zápisnice súdneho konania Okresného súdu Kežmarok vo veci sp. zn. 8C/85/2010
na pojednávaní dňa 10. 09. 2010, kde odporca v 2/ rade uvádzal, že navrhovateľ všetko dokáže bez
výpočtovej techniky pochopiť a všetko rozumie, a nútil navrhovateľa, hoc vedel, že je úplne hluchý,
aby sa dostavil pred súd a vypovedal bez možnosti sledovať prednes a protokoláciu na monitore
počítača a prednášal výroky dotýkajúceho sa zdravotného postihnutia navrhovateľa, došlo zo strany
odporcu v 1/ rade k zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, a to najmä osobnej cti a
dobrého mena navrhovateľa. Zároveň sa navrhovateľ domáhal nemajetkovej ujmy. Okresný súd došiel
k záveru, že napriek subjektívnym pocitom, ktoré z takéhoto priebehu navrhovateľ mohol mať, nebolo

možné konštatovať objektívnu spôsobilosť zneváženia navrhovateľa, pred prítomnými osobami, či jeho
poníženie a zásah do jeho osobnostných práv v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka a z týchto dôvodov
návrh na určenie zásahu do osobnostných práv, ktorých sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi v 1/ rade
zamietol. Voči odporcovi v 2/ rade konštatoval neodôvodnenosť návrhu aj z toho dôvodu, že navrhovateľ
sa voči tomuto účastníkovi nedomáhal žiadneho určenia ani plnenia. Voči odporcovi 2/ návrh zamietol
z nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď samotný navrhovateľ, ktorý uznávajúc, že zodpovedným
za spôsobenú ujmu je aj v tomto prípade subjekt v mene ktorého samosudca konal, nie samotný sudca
uviedol, že odporcu v 2/ rade žaloval len z dôvodu opatrnosti, pričom voči odporcovi v 2/ rade sa ničoho
nedomáhal. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., kedy odporcovi v 1/ rade
náhradu trov konania nepriznal nakoľko si ju neuplatnil, a odporcovi v druhom rade priznal trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, cestovných výdavkov a náhrady za stratu času.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ a to vo vzťahu k odporcovi v 1/ rade v
zmysle § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p., kedy žiadal odvolací súd, aby v tejto časti bol napadnutý rozsudok
zrušený a vec vrátená prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie. V časti rozsudku týkajúcej
sa odporcu v 2/ rade podal odvolanie len voči výroku o trovách konania a žiadal, aby podľa § 220 O. s. p.
bol rozsudok okresného súdu v tejto časti zmenený tak, že odporcovi sa náhrada trov konania neprizná.
V odôvodnení odvolania poukázal najmä na procesné vady prvostupňového konania, keď napriek
obojstrannej hluchote navrhovateľa samosudca odmietol použiť záznamové zariadenie na nahrávanie
pojednávania, samosudca porušil ustanovenia O. s. p. pri vykonávaní dôkazov, o nevykonaní dôkazov
nerozhodol uznesením, ale konštatovaním, nevykonal dôkaz výsluchom odporcu 2/. Navrhovateľ okrem
procesných pochybení okresného súdu, v odvolaní poukázal tiež na samotné rozhodnutie súdu a na jeho
právne pochybenie, keď súd nezistil porušenie práv navrhovateľa v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Závery súdu o tom, že odporca v 2/ rade iba pravdivo opísal dianie v súdneho sieni a nemal v
úmysle, či inak zasiahnuť do práv navrhovateľa na ochranu osobnosti, sú v rozpore s judikatúrou, pričom
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. II. ÚS 211/2008 kde ústavný súd uvádza, že zásahu
sa možno dopustiť jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide
spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový
základ, pričom v oboch prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce vyfamačný charakter. Sudca Okresného
súdu Kežmarok v rozpore s dianím v súdnej sieni, kde navrhovateľ sedel za stolom a mal pred sebou
duálny monitor a sledoval protokoláciu jeho zápisu, uviedol v zápisnici z pojednávania, že je mimo
monitoru a nesleduje obrazovku a napriek tomu so sudcom normálne komunikuje. Na druhej strane zo
zápisnice je zrejmé, že navrhovateľ odmietol pristúpiť pred sudcu, a teda nepochybne musel vidieť na
monitor počítača , a tak nemôže byť pravdou skutkové tvrdenie, že bol mimo záznamového zariadenia.
Z tohto vyplýva nesprávne hodnotiaci úsudok porušovateľa práva navrhovateľa podľa § 11 Občianskeho
zákonníka, ak tvrdí, že všetkými svojimi zmyslami, teda aj sluchom, normálne vnímal, hoc mal v spise
lekárske správy o jeho absolútnej obojstrannej strate sluchu. Okresný súd v Brezne, teda nesprávne
posúdil aj právnu stránku veci a nepochybne k tomu prispelo nesprávne dokazovanie, porušenie práva
rovnosti účastníkov a nevypočutie odporcu v 2/ rade, hoc o to sám žiadal. Navrhovateľ odvolaním
napadol aj rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu k odporcovi v 2/ rade. Uviedol, že žalobu pôvodne
podal iba voči odporcovi v 1/ rade a na základe jeho písomného vyjadrenia, že za výroky, týkajúceho
sa osoby musí niesť zodpovednosť sudca Okresného súdu Kežmarok, ktorý sa ich v súdnej sieni
dopustil, rozšíril žalobu aj na sudcu. Popieral nutnosť odporcu v 2/ rade vziať si právneho zástupcu v
postavení advokáta , vzhľadom k tomu, že odporca v 2/ rade je vysokokvalifikovaný právnik. Navrhovateľ
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. II. ÚS 78/2003, kde v otázke právnej pomoci rovnosti
v konaní a trovách konania Ústavný súd rozhodol, že nie je porušením práva na právnu pomoc, ak súd
neprizná účastníkovi, ktorý má pracovníkov s právnickým vzdelaním , právo na náhradu trov právneho
zastupovania advokátom.

Odporca 2/ vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľa týkajúceho sa výroku o náhrade trov konania
navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec v medziach daných ustanovením § 212
ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu v
napadnutej časti potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O. s. p..

Odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Navrhovateľ
napadol rozsudok okresného súdu v rozsahu zamietnutia návrhu voči odporcovi 1/ a rozhodnutia o
povinnosti nahradiť odporcovi 2/ trovy konania.

V odvolaní vo vzťahu k zamietnutiu návrhu proti odporcovi 1/ poukázal najmä na procesné vady konania
na okresnom súde.

Podľa § 212 ods. 3 O. s. p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd skúmal procesné vady konania, na ktoré poukazoval navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu z toho hľadiska, či mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukázal na to, že „samosudca odmietol použiť záznamové zariadenie,
hoc pojednávania miestnosť má k dispozícii viac ako 10 mikrofónov a v iných
dvoch veciach Okresného súdu Brezno sudca JUDr. Zlocha koná s použitím konferenčného záznamu
celého procesu“, pričom poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu II. ÚS 135/2005, III. ÚS 153/2007,
I. ÚS 230/2003, II. ÚS 157/2006, je potrebné uviesť, že Občiansky súdny poriadok , ktorý
upravuje postup súdu v súdnom konaní, nemá ustanovenia o povinnosti viesť záznam pojednávania
prostredníctvom záznamového zariadenia.

O súdnom pojednávaní sa vedie zápisnica o súdnom pojednávaní, ktorej náležitosti a spôsob
vyhotovenia je upravený v § 52 vyhl. č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy a v § 40 O. s. p..

Zaznamenávanie priebehu súdneho pojednávania pomocou technických prostriedkov, upravuje § 56
vyhl. č. 543/2005 Z. z., kde podľa § 56 ods. 14 citovanej Vyhlášky priebeh súdneho pojednávania možno
zaznamenať pomocou technických zariadení a prostriedkov určených na zaznamenávanie zvuku a
obrazu. Takto vyhotovený záznam sa uchová za nosiči dát, ktorý sa po skončení súdneho pojednávania
pripojí k súdnemu spisu, alebo sa v súdnom spise urobí poznámka, kde je nosič dát uložený.

O tom, či priebeh súdneho pojednávania sa zaznamená aj pomocou technických zariadení a
prostriedkov určených na zaznamenávanie zvuku a obrazu rozhoduje predseda senátu (samosudca).
Ustanovenia O. s. p. síce výslovne nevylučujú zaznamenávanie aj občianskeho súdneho konania
pomocou technických zariadení a prostriedkov na určenie na zaznamenávanie zvuku a obrazu, ale
tieto technické zariadenia a prostriedky sú určené najmä na zaznamenávanie hlavného pojednávania
a verejného zasadnutia v trestnom konaní, čo výslovne umožňujú ustanovenie § 58 a nasl. zák. č.
301/2005 Z. z., Trestný poriadok.

Tým, že okresný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa na zaznamenávanie priebehu súdneho
pojednávania aj pomocou technických zariadení a prostriedkov určených na zaznamenávanie zvuku,
nemohlo dôjsť k vade konania pred súdom prvého stupňa, na ktorú by odvolací súd musel prihliadnuť
a ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Aj zo zápisnice o pojednávaní zo
dňa 16. 03. 2012 jasne vyplýva, že zápisnica o súdnom pojednávaní je diktovaná pri prítomnosti
zapisovateľky, s použitím duálneho monitoru, ktorý má k dispozícii navrhovateľ. Navrhovateľ tak mal
možnosť sledovať priebeh konania a oboznámiť sa aj so záznamom vyjadrení účastníkov konania. Zo
zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 03. 2012 vyplýva, že bol podrobne zaznamenaný celý priebeh
pojednávania, ako aj vyjadrenia účastníkov konania, pričom bolo dokonca umožnené navrhovateľovi,
aby diktát z jeho strany bol zaznamenaný priamo do zápisnice. Pritom je potrebné poukázať aj na ust.
§ 52 ods. 5 vyhl. č. 543/2005 Z. z. z ktorého vyplýva, že do zápisnice o súdnom pojednávaní sa
spravidla napíše alebo nadiktuje len podstatný obsah výpovedí a prednesom, ak predpisy o konaní pred
súdmi neustanovujú inak. Ak je to dôležité na posúdenie veci, zapíšu sa odpovede vypočúvaných osôb
doslovne, prípadne sa v zápisnici uvedú jednotlivé otázky a odpovede k nemu.

Navrhovateľ v odvolaní poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR. Pokiaľ poukazoval na
rozhodnutie II. ÚS 135/2005, obsahom sťažnosti sťažovateľky bolo namietnutie porušenia základného
práva na súdnu ochranu z dôvodu, že všeobecné súdy neakceptovali jej právny názor na predmet
sporu, a preto sa nedomohla žalovanej náhrady škody. Sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá pre
zjavnú neopodstatnenosť uznesením Ústavného súdu SR II. ÚS 135/05. Nie je zrejmé z akých dôvodov
navrhovateľ poukázal na toto rozhodnutie Ústavného súdu, nakoľko s vecou nesúvisí. Navrhovateľ tiež
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu III. ÚS 153/2007. Ústavný súd SR nálezom č.
III. ÚS 153/07 - 35 zo dňa 18. 10. 2007 konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces, súčasťou
ktorého je právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Odvolaním navrhovateľa však tieto okolnosti napádané neboli, preto nie je zrejmý poukaz navrhovateľa
na tento nález Ústavného súdu v súvislosti s otázkou odmietnutia použitia záznamového zariadenia
súdom prvého stupňa. Nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 230/03 - 56 zo dňa 31. 03. 2004 v ktorom
Ústavný súd dospel k názoru „že rešpektovanie práva na spravodlivé súdne konanie si vyžadovalo, aby
sťažovateľ dostal v príhodnom (pre neho užitočnom čase) možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je
potrebné alebo vhodné z jeho strany reagovať na písomné vyjadrenie žalovaného z právneho orgánu.
Skutočnosti, že sťažovateľ mal možnosť s týmto písomným vyjadrením (z jeho existenciou) oboznámiť
až prostredníctvom samotného rozhodnutia Najvyššieho súdu, pričom možnosť vyjadriť sa k nemu v
predmetnom konaní nemal žiadnu.“ Z tohto hľadiska, keďže Najvyšší súd nepostupoval v súlade s
princípom rovnosti zbrane a princípom kontradiktórnosti konania, porušil napadnutým rozsudkom právo
na spravodlivé súdne konanie. Ani v kontexte tohto nálezu Ústavného súdu navrhovateľ nepoukázal, v
čom došlo k porušeniu rovnosti zbraní a k akému právnemu úkonu, resp. písomnému vyjadreniu druhej
strany sa nemal možnosť vyjadriť. V náleze Ústavného súdu SR č. II.ÚS 157/06 - 55 zo dňa 29. 03.
2007, sa riešila otázka predloženia plnomocenstva účastníka konania na zastupovanie v dovolacom
konaní, kedy došlo k zastaveniu dovolacieho konania, pričom následne bolo preukázané, že dovolateľ
bol riadne právne zastúpený a dokázal pre zastupovanie na dovolacom súde plnú moc na zastupovanie
advokátom. Ústavný súd rozhodol, že Najvyšší súd uznesením, ktorým zastavil dovolacieho konanie z
dôvodu nepredloženia splnomocnenia na zastupovanie advokátom, porušil základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu. Z akého dôvodu navrhovateľ poukázal v odvolaní na tento nález Ústavného súdu,
taktiež nie je zrejmé.

Odvolací súd nepopiera právo účastníka konania vyhotoviť si zvukový záznam o priebehu pojednávania.
Účastník konania má právo vyhotoviť si zvukový záznam na vlastné technické zariadenie. Právo
na vyhotovenie vlastného zvukového záznamu mu nemôže byť odopreté. Navrhovateľ mal možnosť
vyhotoviť si vlastný zvukový záznam o priebehu pojednávania, mal možnosť v konaní sa dať
zastupovať advokátom, rovnako vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie mal možnosť doprovodu
ďalšej osoby, pričom ani jednu z týchto možností nevyužil. To, že súd nevykonal záznam súdneho
pojednávania pomocou technických prostriedkov, pričom súdu zákon takúto povinnosť neukladá,
neznamená porušenie procesných procesných predpisov zo strany súdu.

Navrhovateľ v odvolaní tiež napáda porušenie ustanovenia O. s. p. okresným súdom v rozsahu
dokazovania vo veci samej, kedy súd podľa navrhovateľa, oboznamoval dôkazy, pričom nikde v zápisnici
neuviedol ani slovom, čo uvedené doklady preukazujú. Poukázal na to, že sudca musí listinu, resp. jej
podstatný obsah na pojednávaní prečítať.

Podľa § 129 ods. 1 O. s. p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje
pojednávanie.

Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s . p. dôkazy listinami treba vykonávať tak, že predseda senátu ich na
pojednávaní prečíta alebo oznámi ich obsah. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 03. 2012 jasne
vyplýva, ktorými listinnými dôkazmi sa súd zaoberal, teda ktoré listiny oboznamoval, pričom vyslovene
je aj uvedené na strane 15 zápisnice, že „súd ukončil čítanie dôkazov a vyzýva navrhovateľa, aby sa k

nim vyjadril.“, z čoho vyplýva, že k prečítaniu listinných dôkazov došlo, a túto skutočnosť navrhovateľ
na pojednávaní nenamietal.

Je potrebné rozlišovať medzi vykonaním dôkazu a hodnotením dôkazu. Pri vykonávaní dôkazu listinou,
kedy sa listina prečíta alebo oznámi jej obsah, sa zároveň nevykonáva aj hodnotenie tohto dôkazu,
teda čo listina a v akom rozsahu preukazuje.

Nakoľko súd vykonal dôkazy listinami, ich prečítaním prípadne oboznámením ich obsahu, čo je priamo
zaznamenané v zápisnici o pojednávaní a zároveň aj vyzval navrhovateľa, aby sa k nim vyjadril, kedy
navrhovateľ vykonanie dôkazov na pojednávaní nenapadol, k tejto jeho námietke vznesenej v odvolaní
nebolo možné prihliadnuť.

Navrhovateľ v odvolaní tiež poukázal na to, že sudca v rozpore s O. s. p. o vykonaní, či nevykonaní
navrhovaných dôkazov nerozhodol uznesením, ale konštatovaním. Nedal ani najmenšiu možnosť
účastníkom konania navrhnúť nové dôkazy a bez možnosti reagovať na postup súdu, uznesením ukončil
dokazovanie a dal právo k záverečným návrhom.

Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania, nie je postupom, ktorým by súd odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom. Rozhodovanie o tom, ktoré sa navrhovaných dôkazov budú
vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
č. k. 2Cdo/259/2008, č. k. 4Cdo/309/2008, 4Cdo/3/2009).

V sporovom konaní o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci
sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.) a sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná (viď § 120 ods. 1 O. s. p.). Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré
skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci
relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy,
ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania,
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1
O. s. p.) a nie účastníkov konania. Uvedené vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom
zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových
zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia) nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p..
K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom vyslovil názor, že ak súd v
priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm.
f) O. s. p. lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom alebo za znemožnenie
uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z
nich vylúčení. Ten istý záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v uznesení z 27. 11. 1997 sp.
zn. Obdo V 56/98, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
pod č. 6/2000 (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo/70/2008 z 22. 07. 2008).

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že súd „ o vykonaní, či nevykonaní navrhovaných dôkazov
nerozhodol uznesením, ale konštatovaním“ v tomto rozsahu sa s názorom navrhovateľa odvolací
súd nestotožňuje. Žiadne z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu nevychádzalo z toho, že by o
nevykonaní dôkazov malo byť rozhodnuté uznesením. Odvolací súd sa síce stretol s názorom teoretikov
(ASPI, Mazák a kol., komentár k § 120 ods. 1 O. s. p.), že „o nevykonaní dôkazov súd rozhodne
uznesením“, ale stretol sa aj s opačným názorom, podľa ktorého „o tom, či vykoná alebo nevykoná
navrhovaný dôkaz, súd nevydáva žiadne rozhodnutie. Má iba povinnosť v odôvodnení rozhodnutia vo
veci samej uviesť, z akého dôvodu navrhovaný dôkaz nevykonal“ (JUDr. Jaroslav Krajčo a kolektív
Občiansky súdny poriadok, prvý diel, Eurounion, spol. r. o. Bratislava, 2010, jún strana 488 - 489).

Odvolací súd sa prikláňa k názoru, že je zbytočné o nevykonaní dôkazu vydávať uznesenie, keď
Občiansky súdny poriadok takúto povinnosť neukladá, a pokiaľ by aj uznesenie bolo vydané, šlo by o
uznesenie o vedení konania, proti ktorému odvolanie nie je prípustné a ktorým súd nie je ani viazaný.
Zákon dáva do výlučnej právomoci súdu, aby posúdil, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie,
pričom účastník konania môže namietať nevykonanie dôkazu iba v prípadnom opravnom prostriedku,
kedy nevykonanie dôkazu by mohlo viesť k nesprávnemu rozhodnutiu súdu, vzhľadom na zle zistený
skutkový stav.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na tú skutočnosť, že účastníci konania v zmysle § 114 ods. 2 O.
s. p. boli poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. aj s poukazom na § 120 ods. 1 vety prvej a druhej O. s. p.
a samostatne boli poučení o procesných právach a povinnostiach aj podľa § 118a ods. 1 - 3 O. s. p..

Okresný súd tým, že vykonal dokazovanie čítaním dôkazov, vyzval účastníkov konania, aby sa k nim
vyjadrili, čo je konštatované aj v zápisnici o pojednávaní, dodržal procesný postup v rozsahu, ako je
upravený Občianskym súdnym poriadkom. Po ukončení dokazovania dal právo účastníkom konania
k záverečným návrhom. Tvrdenie navrhovateľa, že takýmto postupom sudcu bola dokázaná jeho
zaujatosť v konaní, nie je možné akceptovať, nakoľko v zmysle § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie
sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach. V týchto prípadoch v zmysle § 15a ods. 5 O. s. p. sa vec nadriadenému
súdu ani nepredkladá.

Odvolacím dôvodom navrhovateľa nemôže byť ani tá skutočnosť, že odporca v 2/ rade ospravedlnil
neúčasť na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodu pracovných povinností,
pričom súhlasil s tým, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti a žiadal byť vypočutý dožiadaným
súdom. Odporca 2/ bol riadne zastúpený (právnickou osobou založenou podľa osobitného zákona na
účel výkonu advokácie podľa § 26 ods. 4 O. s. p.), kedy dochádza k zastupovaniu v rámci celého
konania, ktoré nie je možné obmedziť. Vzhľadom na tú skutočnosť, že navrhovateľ nepodal odvolanie
voči zamietavému rozhodnutiu súdu voči odporcovi 2/, jeho námietka o nevypočutí odporcu 2/ v konaní
ako účastníka konania, tak nemá význam, navyše, ak ani neuviedli, čo malo byť jeho výpoveďou nad
rámec zistených skutočností preukázané.

Navrhovateľ v odvolaní navrhol voči odporcovi v 1/ rade rozsudok okresného súdu zrušiť.

Navrhovateľ považoval za nesprávny hodnotiaci úsudok porušovateľa jeho práva podľa § 11
Občianskeho zákonníka, ak porušovateľ tvrdil, že navrhovateľ so všetkými svojimi zmyslami (teda aj
sluchom) normálne vnímal, hoc mal v spise lekárskej správy o jeho absolútnej obojstrannej strate sluchu.
Podľa navrhovateľa samosudca konštatoval, že odporca 2/ rade iba pravdivo opísal dianie v súdnej
sieni a nemal v úmysle, či inak nezasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti, pritom však samosudca
Okresného súdu Kežmarok v rozpore s dianím súdnej sieni, kde navrhovateľ sedel za stolom a mal za
sebou duálny monitor a sledoval jeho protokoláciu jeho zápisnice, uviedol v zápisnici z pojednávania,
že je mimo monitoru a nesleduje jeho obrazovku a napriek tomu s ním stále komunikuje. Na druhej
strane navrhovateľ uviedol, že logickým a doslovným výkladom je zrejmé, že keď odmietol predstúpiť
pred sudcu, nepochybne musel vidieť na monitor počítača a nemôže byť pravdivou skutkové tvrdenie,
že bol mimo záznamového zariadenia.

Ako okresný súd uviedol vo svojom rozsudku, navrhovateľ subjektívne dôvodil, že tým konajúci sudca
mienil spochybniť jeho tvrdenia o úplnej hluchote a znevážiť ho pred prítomnými osobami. Zo strany
súdu bolo možné vysloviť presvedčenie, že v prípade ďalšie komunikácie a prípadných vysvetlení
na predmetnom pojednávaní, by vyplynulo za akých podmienok navrhovateľ dokáže komunikovať
priamo, bez použitia výpočtovej techniky a za akých podmienok prejavy sudcu, či účastníkov nedokáže
pochopiť. Samotné zaprotokolovanie skutočností, že v určitom priebehu a v určitej časti pojednávania
komunikuje účastník sám bez výpočtovej techniky a bez problémov, nemôže spochybniť jeho zdravotné
postihnutie ako také, prípadne jeho tvrdenia o tomto zdravotnom postihnutí a takto ho znevážiť a označiť
ho dokonca za klamára a hypochondra. Napriek subjektívnym, pocitom, ktoré z takéhoto priebehu

navrhovateľ mohol mať, nebolo možné konštatovať objektívnu spôsobilosť zneváženia navrhovateľa
pred prítomnými osobami, či jeho poníženie a zásah do jeho osobnostných práv v zmysle citovaného
§ 11 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd k rozhodnutiu okresného súdu uvádza, že k zásahu do cti a dôstojnosti môže dôjsť
rôznym konaním, či prejavmi. Niektoré prejavy nesúce znaky zásahu, však nemožno považovať za
neoprávnený zásah. Vždy treba skúmať, za akých okolností a v súvislosti s plnením akých práv, či
povinností ku konaniu, či prejavu došlo. Porušenie práva na ochranu osobnosti môže byť spôsobené
len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti
dotknutého subjektu v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie
difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s
prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam za ktorých k tvrdeniu došlo.

Pri posudzovaní porušenia práva na ochranu osobnosti je potrebné odlišovať skutkové tvrdenia od
hodnotiaceho úsudku. Na rozdiel od skutkového tvrdenia, hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor
svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí s hľadiska správnosti a
prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek
dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho prezentácie je
primeraná, a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom úsudku, to znamená,
či primárnym cieľom úsudku nie je hanobenie, či zneuctenie danej osoby.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že pokiaľ odporca 2/ ako konajúci sudca
konštatoval, že s navrhovateľom komunikuje bez použitia výpočtovej techniky a bez problémov, došlo
k zaznamenaniu priebehu konania a opisu spôsobu komunikácie medzi súdom a navrhovateľom, tak
ako to v danej chvíli vnímal odporca 2/ ako sudca konajúci o veci.

Zo záznamu priebehu pojednávania vôbec nevyplýva, že by vysloveným úsudkom odporcu 2/ ako sudcu
na pojednávaní dňa 10. 09. 2010 na Okresnom súde v Kežmarku „že komunikuje s navrhovateľom aj
bez použitia výpočtovej techniky a bez problémov“ došlo k spochybneniu navrhovateľom preukázaného
zdravotného stavu ohľadom celkovej straty sluchu, kedy došlo len k zaznamenaniu vzájomnej
komunikácie, pričom tieto tvrdenia nie súd takými skutkovými tvrdeniami, ktoré by boli objektívne
spôsobilé privodiť ujmu na cti alebo dobrej povesti navrhovateľa v očiach ostatných osôb, a teda
pôsobiť difamačne. Išlo len o zaznamenanie priebehu skutkových okolností (komunikácie aj bez použitia
výpočtovej techniky) bez toho, aby zo strany odporcu 2/ bol vyvodený akýkoľvek hodnotiaci úsudok.
Správne okresný súd uzavrel, že len takéto tvrdenia nemohli navrhovateľa znevážiť, ani ho označiť
za klamára alebo hypochondra. Je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že odporca 2/, ako sudca
Okresného súdu Kežmarok, akceptoval zdravotný stav navrhovateľa, nakoľko mu bolo umožnené
prostredníctvom simultánne prepojených monitorov online sledovať priebeh súdneho pojednávania
na samostatnej obrazovke. V tomto rozsahu okresný súd správne uzavrel, že pre závery súdu bolo
postačujúce dokazovanie v rozsahu výsluchu navrhovateľa a doložených listinných dôkazov, najmä
zápisnice z predmetného pojednávania. Okresný súd taktiež vo svojom rozhodnutí odôvodnil, prečo
bolo upustené od výsluchu odporcu 2/, ako aj prečo nevykonal ďalšie dôkazy. Nakoľko záver
okresného súdu bol vecne správny, krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu
k navrhovateľovi 1/ potvrdil ako vecne správny.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, zároveň potvrdil rozhodnutie okresného súdu aj vo
výroku o trovách konania priznaných odporcovi v 2/ rade. Trovy konania boli priznané v zmysle § 142
ods. 1 O. s. p. teda s prihliadnutím na procesný úspech odporcu 2/.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa uplatňuje zásada zodpovednosti za výsledok, ktorá je
obmedzená iba v prípadoch, v ktorých to zákon expressis verbis upravuje. Ustanovenia § 142 ods.
1 O. s. p. sú vyjadrením zásady zodpovednosti za výsledok, podľa ktorej účastník konania má právo
na náhradu trov konania v pomere zodpovedajúcom jeho úspechu v konaní. Ustanovenie vyjadruje
povinnosť súdu priznať účastníkovi konania, ktorý má vo veci plný úspech, plnú náhradu účelne

vynaložených trov konania voči účastníkovi, ktorý nemal vo veci úspech. Úspech v konaní treba
chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle
procesného výsledku. Plný úspech na strane odporcu je stav, pri ktorom súd návrh zamietne. Vzhľadom
na skutočnosť, že návrh navrhovateľa bol zamietnutý v plnom rozsahu, teda aj voči odporcovi v 2/ rade,
odporca 2/ bol v konaní úspešný a preto mu prináleží náhrada trov konania. Odporca 2/ bol žalovaný ako
fyzická osoba, mal právo zvoliť si právneho zástupcu, a to aj vo forme právnickej osoby podľa § 26 ods. 4
O. s. p. a toto jeho právo nemožno obmedziť. Trovy konania zo strany odporcu 2/ boli účelne vynaložené
a preto pri úspechu má právo na ich náhradu. Zo stany navrhovateľa je irelevantný poukaz na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. US 78/03 - 29 zo dňa 09. 09. 2004, v ktorom sa rieši náhrada
trov konania účastníka, ktorý je právnickou osobou. Rozsudkom okresného súdu však bola priznaná
náhrada trov konania odporcovi 2/ ako fyzickej osobe, a teda neexistuje súvis s nálezom Ústavného
súdu, na ktorý poukazuje navrhovateľ. Rovnako nebol dôvod na použitie ust. § 150 ods. 1 O. s. p.,
nakoľko neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktorý by súd výnimočne náhradu trov
konania nemusel celkom alebo sčasti priznať. Okolnosti prípadu tak, ako na to poukazuje navrhovateľ
v odvolaní len z toho dôvodu, že ide o konanie o ochranu osobnosti, nie sú výnimočnými, pre ktoré
by bolo potrebné uvažovať o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi v konaní. Aj v
tejto časti bol preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdený. Pre rozhodnutie o trovách
konania nemá význam ani tá skutočnosť, že žalobu navrhovateľ podal pôvodne iba proti odporcovi 1/
a na základe jeho vydania rozšíril žalobu o odporcu 2/. Navrhovateľ disponoval návrhom a bolo len na
jeho rozhodnutí, koho bude žalovať.

Odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania odporcovi v 1/ rade podľa § 224 ods. 1 O. s.
p. v nadväznosti na § 142 ods. 2 O. s. p. nakoľko odporcovi 1/ trovy odvolacieho konania nevznikli.

O trovách odvolacieho konania odporcu v 2/ rade odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v
nadväznosti na § 142 ods. 1 O. s. p. nakoľko odporca 2/ mal v odvolacom konaní úspech, keďže
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vo výroku o trovách konania proti nemu potvrdené. Priznané
trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej pomoci
z tarifnej hodnoty 649,09 eur vo výške polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, teda zo sumy 41,50
eur podľa § 14 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov a režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky v sume 7,63 eur, teda
spolu vo výške 28,38 eur.

Vo veci senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 30. 7. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.