Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 27, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/153/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6918208383
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6918208383.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov

Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobkyne W. L., narodenej XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom v D. T. XXX, právne zastúpenej Mgr. Ľudovítom Paulovičom, advokátom so
sídlom v Lučenci, M. Rázusa 19 proti žalovaným 1/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866 a 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava,
Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 12C/49/2018-56 z 24. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v časti prvého výroku, ktorým bola žaloba vo vzťahu k žalovanému 1/

zamietnutá a v časti druhého výroku o trovách konania, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť
žalovanému 1/ náhradu trov konania p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok okresného súdu v časti prvého výroku, ktorým bola žaloba vo vzťahu k žalovanému 2/
zamietnutá a v časti druhého výroku o trovách konania, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť
žalovanému 2/ náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

III. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota, ako súd prvej inštancie (ďalej ako „okresný súd“, resp. „súd prvej
inštancie“, event. „prvoinštančný súd“), rozsudkom zo dňa 24. 04. 2019 žalobu zamietol (prvý výrok). O
trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy
konania v plnom rozsahu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o určení výšky trov konania (druhý výrok).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobkyňa sa domáhala uloženia
povinnosti žalovaným zaplatiť jej sumu 30.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch s tým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného. Nárok odôvodnila ujmou,
ktorú utrpela v dôsledku úmrtia manžela, spôsobeného vodičom Y. Y., ktorý bol uznaný za vinného zo
spáchania prečinu usmernenia v konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.
4T/114/2016. Skutku sa dopustil počas výkonu služby príslušníka Polície a v dôsledku predmetného
konania vodiča prišla o svojho manžela, navždy stratila možnosť rozvíjať citové a rodinné väzby so

svojím manželom, čím utrpela veľkú citovú ujmu.

3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 19 ods. 2 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2,
3, § 15, § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, 2, § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 2písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č.
381/2001Z.z.“,resp.„Zákonopovinnomzmluvnompoistení“),zák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostiza

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ,,zák. č. 514/2003
Z. z.“) a konštatoval nedôvodnosť žaloby žalobkyne. Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č.
k. 4T/114/2016 zo dňa 24. 11. 2016, právoplatným dňa 24. 11. 2016, o schválení dohody o vine a treste
bol obvinený H. Y. uznaný za vinného za to, že dňa 19. 12. 2015 počas výkonu služby príslušníka Polície
viedol služobné osobné motorové vozidlo v obci D. T. rýchlosťou vyššou ako bola povolená a primeraná,

pričom pred rodinným domom č. XXX nesledoval situáciu v cestnej premávke, neprispôsobil rýchlosť
jazdy svojim schopnostiam a nezareagoval včas na chodca G. L., ktorému bola po dopravnej nehode
v krvi zistená koncentrácia alkoholu 1,85 g/kg, idúcemu cez vozovku mimo vyznačený priechod pre
chodcov. Chodec G. L. v dôsledku ťažkých zranení dňa XX. XX. XXXX zomrel. Vodič Y. Y. bol odsúdený
na trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený so skúšobnou dobou
v trvaní 36 mesiacov, tiež mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v trvaní 30

mesiacov a žalobkyňa ako poškodená bola s celým nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný
proces. Okresný súd sa vo vzťahu k žalovanému 1/ sa v prvom rade zaoberal otázkou pasívnej vecnej
legitimácie. Poukázal na označenie žalovaného 1/ ako Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
vnútra SR, pričom vodič, ktorý spôsobil dopravnú nehodu bol príslušníkom Polície a dopustil sa jej
počas výkonu služby. Slovenská republika ako aj Ministerstvo vnútra SR sú samostatnými subjektmi

práva so spôsobilosťou mať práva a povinnosti. Režim ochrany osobnosti je postavený na princípe
zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to,
že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú pojmovo odlišné od
nárokovnanáhraduškody.Právonaochranuosobnostipredstavujenemajetkovéprávoosobnejpovahy,
pričom právo na náhradu škody je právo majetkovej povahy a v občianskoprávnych vzťahoch za škodu

zodpovedá ten, kto ju spôsobil. V prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb,
ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, § 11 a nasl. OZ). Z uvedenej zásady sú výnimky
len v prípadoch uvedených v zákone (§ 422 a § 427 OZ) a tiež zo zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého za
škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento orgán, ale za neho zodpovedá
štát. Subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je

štát, to však neplatí v právnych vzťahoch ako bol prejednávaný prípad o ochranu osobnosti. Žalobkyňa v
žalobe poukazovala na § 420 ods. 2 OZ, avšak žalovaného 1/ neoznačila ako právnickú osobu v zmysle
predmetného ustanovenia, ale označila ho ako štát, proti ktorému podala žalobu, pričom tento nebol
pasívne vecne legitimovaný v spore a preto žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. Ohľadne žalovaného
2/ prvoinštančný súd ustálil pasívnu vecnú legitimáciu a poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 31. 07. 2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016. Žalovaný 2/ bol poisťovateľom predmetného motorového
vozidla, ktorým bola nehoda spôsobená, preto je pasívne vecne legitimovaný v spore. Vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania žalovaným 2/ prvoinštančný súd ustálil, že došlo k premlčaniu nároku
žalobkyne a to uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňa 20. 12. 2015,
ktorým dňom zomrel manžel žalobkyne, teda hneď po dopravnej nehode dňa 19. 12. 2015 zistila, že

ju spôsobil príslušník PZ a mala vedomosť o všetkých skutočnostiach, pre ktoré mohla uplatniť svoje
právonanáhradunemajetkovejujmy.Dvojročnásubjektívnapremlčaciadobauplynuladňa20.12.2017,
pričom žalobkyňa žalobu podala až dňa 20. 12. 2018, preto došlo k premlčaniu jej nároku podľa § 106
ods. 1 OZ. Z dôvodu premlčania nároku žalobkyne podľa § 100 ods. 1 a § 106 ods. 1 OZ žalobu voči
žalovanému 2/ zamietol. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.

10. 2016, ktorý konštatoval správnosť názorov súdov, ktorý zahrnuli nemajetkovú ujmu podľa ustanovení
OZ o ochrane osobnosti pod pojem škoda podľa Zákona o povinnom zmluvnom poistení.

4. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni náhradu

trov konania v plnom rozsahu.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby
odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil tak, že zaviaže žalovaných 1/ a 2/ k povinnosti
zaplatiť jej sumu 30.000,- Eur a trovy konania, event. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátiť súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Nesúhlasila so záverom prvoinštančného súdu o premlčaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
pretože sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe, čo je v súlade s ustálenou súdnou praxou, ako aj OZ.Vzhľadom na podanie žaloby dňom 20. 12. 2018, ktorým došlo k začatiu sporu a keďže došlo k zásahu
do práva na ochranu osobnosti žalobkyne a k vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
úmrtímmanželadňom20.12.2015,uvedenýmdňomvzniklojejprávoprvýkráthouplatniťnasúde,preto

jej nárok nie je premlčaný. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/565/2009,
sp. zn. 1Cdo/100/2009, sp. zn. 2Cdo/194/2011. V súvislosti s vyjadrením žalovaného 2/, ktorý predložil
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/106/2018, poukázala na iné rozhodnutie toho istého
odvolacieho súdu sp. zn. 7Co/296/2018 zo dňa 13. 03. 2017, ktorý sa stotožnil s argumentáciou o
premlčanínárokunanáhradunemajetkovejujmyvovšeobecnejtrojročnejpremlčacejdobe.Spoukazom

na § 15 ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení, na premlčanie nároku na náhradu škody proti
poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.
Za právne neudržateľné považovala, aby rovnaký nárok podliehal rôznemu režimu premlčania voči
pôvodcovi zásahu a voči poisťovateľovi povinného zmluvného poistenia. Nesúhlasila ani s výrokom o
jej povinnosti nahradiť žalovaným trovy konania, pretože prvoinštančný súd mal rozhodnúť podľa § 257
CSP vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými súd jej vek a celkové okolnosti prípadu.

7. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne sa stotožnil s rozsudkom prvoinštančného súdu, ktorý
považoval za vecne správny a navrhol, aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil.

8. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdiť. Poukázal na nárok žalobkyne, ktorý je voči žalovanému 1/ ako škodcovi a vo vzťahu
k nemu ako poisťovateľovi uplatňovaný z iného právneho titulu. Navyše ich nemožno zaviazať na
solidárne plnenie, pretože u každého z nich je nárok uplatňovaný z iného právneho dôvodu. V spore
majú postavenie samostatných spoločníkov a súdnym rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný
na plnenie celého dlhu poškodenému. Vzhľadom na povahovú rozdielnosť nároku vo vzťahu k nemu a

k žalovanému 1/, on môže byť zaviazaný iba v rozsahu stanovenom zák. č. 381/2001 Z. z. a iba v lehote
podľa § 106 OZ. Rozdielna dĺžka premlčacej doby nemá vplyv na ochranu práv žalobkyne, nie je na jej
ujmu, pretože sa stále môže domáhať náhrady škody od prípadného škodcu. Zároveň poukázal aj na
ním ďalšie námietky vznesené počas sporu vo vzťahu k výške uplatneného nároku, preto bez ďalšieho
dokazovania je daná nemožnosť zmeny napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom, pretože žalobkyňa

neosvedčila okrem iného ani výšku nároku.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ust. § 379, § 380 a § 381
CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v časti prvého výroku, ktorým bola žaloba vo vzťahu k žalovanému 1/ zamietnutá a

v časti druhého výroku o trovách konania, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť žalovanému
1/ náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ v časti prvého výroku, ktorým bola žaloba
vo vzťahu k žalovanému 2/ zamietnutá a v časti druhého výroku o trovách konania, ktorým bola žalobkyni

uložená povinnosť zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil
a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu,
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu voči žalovanému 1/ je vecne správne, pretože
prvoinštančný súd správne posúdil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/. Odvolací súd
(v súlade ust. § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením v uvedenej časti, v
ktorej je dostatočne jasné, zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadal so všetkými relevantnými

i právnymi otázkami.

14.Odvolacísúddodáva,ževdanomprípadeišloospôsobeniedopravnejnehodyprivýkonepríslušníka
Policajného zboru, pričom žalobkyňa neoznačila za žalovaného jeho zamestnávateľa, ktorého anineuviedla, ale označila Slovenskú republiku, ktorá zodpovedá za zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý na
prejednávanú vec nedopadá.

15. K zamietnutiu žaloby voči žalovanému 1/ pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je nevyhnutné
poukázať na to, že vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého
je jedna zo strán sporu nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhá strana je nositeľom
právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej)
vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 53/2001

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 49/2001, resp. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo
99/2012,2Cdo283/2013,3Cdo201/2007).Otázku,ktojevtom-ktoromprípadeaktívneapasívnevecne
legitimovaný, musí súd riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, kto je z hľadiska
hmotnoprávneho účastníkom právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, nie je
(ešte) opodstatnené riešenie ďalších otázok (v danom prípade nemajetková ujma voči žalovanému 1/).
Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých

sa táto spornosť týka.

16. Pokiaľ ide o rozhodnutie prvoinštančného súdu vo vzťahu k žalovanému 2/, odvolací súd dospel k
záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil premlčanie nároku žalobkyne a preto je jeho
rozhodnutie v danom rozsahu, teda týkajúce sa žalovaného 2/, vecne nesprávne.

17. Žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v súvislosti
so vznesenou námietkou premlčania žalovaným 2/.

18. Odvolací súd uvádza, že právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie NS
SR sp. zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26. februára 2010).

19.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného

skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu
právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon
právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/4/2009).

20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil námietku premlčania
vznesenú žalovaným 2/.

21. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje
(rozsudok NS SR z 27. novembra 2012, sp. zn. 2Cdo/194/2011 - ako judikát R 58/2014 publikovaný

v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR). Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 OZ predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany
jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo
osobné právo, nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do
osobnostných práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv,

jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy.
Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom
princíp právnej istoty vylučuje, aby uplynutím času neboli priznané žiadne právne účinky. Najvyšší
súd SR ustálil aj to, že začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady
za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih kedy došlo k neoprávnenému zásahu

objektívne spôsobilému porušiť alebo obmedziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba
začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.

22. V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním vodiča bolo zasiahnuté do práva
na život manžela žalobkyne, ale tiež do práva na jej súkromný a rodinný život, pretože zásah do práv

žalobkyne nastal momentom smrti manžela a to dňom 20. 12. 2015. Podľa § 101 OZ je premlčacia doba
trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, čiže dňom nasledujúcim po dni,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Žalobkyňa preto mohla uplatniť právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prvýkrát dňa 21. 12. 2015 a od uvedeného dňa jej začala plynúťvšeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila dňa 21. 12. 2018. Žalobu podala na súd dňa 20.
12. 2018, teda vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

23. Otázka, či sa premlčuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy a kedy začína plynúť všeobecná
trojročnápremlčaciadobanauplatneniepráva,jevrozhodovacejpraxiriešená(napr.rozhodnutiaNSSR
sp. zn. 2Cdo/278/2007, 5Cdo/265/2009, 1Cdo/100/2009, 8Cdo/24/2017, 8Cdop/119/2017 a rozhodnutie
sp. zn. 2Cdo/194/2011- R 58/2014). V danom prípade i keď extenzívnym výkladom nemajetkovej ujmy
ide o škodu, ktorú hradí aj poisťovateľ z titulu povinného zmluvného poistenia za škodcu, v danom

prípade žalovaný 2/, nemožno aplikovať ustanovenia o premlčaní podľa § 106 OZ, ale je potrebné
posúdiť premlčanie nároku iba podľa § 101 OZ, čo prvoinštančný súd neurobil a preto nesprávne vec
právne posúdil, keď prihliadal na premlčaciu dobu podľa ustanovení § 106 ods. 1, 2 OZ.

24. V súvislosti s posúdením nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd dodáva, že predstavuje jedno
z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti. Vzniká vtedy,

keď morálna satisfakcia (ospravedlnenie) ako rýdzo osobné právo, nestačí na zmiernenie nepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti
nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o
osobné právo majetkovej povahy. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj rodinný život spočívajúci v
udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami.

Konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny je neoprávneným
zásahom do osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Tragická strata spôsobená úmrtím nie je
však nenahraditeľná. Inštitút peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je preto potrebné vnímať len ako
prostriedok slúžiaci k zmierneniu závažného dosahu protiprávneho konania, keďže finančný ekvivalent
za ľudský život nie je možné určiť. Charakter spôsobenej ujmy však vyžaduje od škodcu spolupodieľať

sa na uvedenej strate adekvátnym spôsobom. Znamená to zmierniť ujmu žalobcu v maximálnej možnej
miere. Nemajetková ujma musí byť preto adekvátna zákonom požadovanému zmierneniu vzniknutej
ujmy. OZ neurčuje minimálnu ani maximálnu hranicu nemajetkovej ujmy. Posúdenie výšky nemateriálnej
ujmy je závislé od úvahy súdu. Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať
je ohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo

žalobného návrhu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej umy je predmetom voľnej úvahy súdu,
táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať
nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu mimo rámec akejkoľvek kontroly. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy
v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol neoprávnený zásah vyvolať. Nemožno

presne zistiť skutočnú ujmu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná základnými
zákonnými kritériami. A to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k
porušeniu práva došlo.

25. Preto odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, ako rozsudok súdu prvej inštancie v časti prvého

výroku vo vzťahu k žalovanému 1/ vrátane závislého výroku o trovách konania (časť druhého výroku vo
vzťahu k žalovanému 1/) ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, pretože prvoinštančný
súd sa správne vysporiadal s nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/.

26. V súvislosti s posúdením správnosti rozsudku prvoinštančného súdu vo vzťahu k žalovanému 2/,

odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, ako rozsudok súdu prvej inštancie v časti prvého výroku vo
vzťahu k žalovanému 2/, vrátane závislého výroku o trovách konania (časť druhého výroku vo vzťahu k
žalovanému 2/) podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP v tomto rozsahu
vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie v
uvedenej časti (§ 387 CSP), ani na jeho zmenu (§ 388 CSP).

27. Úlohou prvoinštančného súdu bude vzhľadom na vyslovený právny záver odvolacieho súdu o
nepremlčaní nároku žalobkyne, náležite posúdiť dôvodnosť výšky uplatňovaného nároku žalobkyne,
ktorý je nárokom z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 11, § 13 OZ. Prihliadne
preto na závažnosť ujmy vzniknutej žalobkyni, do akej miery došlo k narušeniu, resp. zásahu do jej práva

na rodinný a súkromný život (aký status mala blízka osoba) a tiež na okolnosti, za ktorých k zásahu
do práva došlo. Na určenie výšky nemajetkovej ujmy má do značnej miery vplyv aj finančná situácia
zodpovednej osoby. V neposlednom rade treba prihliadnuť aj na to, či pozostalí (v danom prípade
žalobkyňa) nebola „morálne uspokojená“ v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo verejnéhoospravedlnenia. Preto výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí byť adekvátna zákonom
požadovanému zmierneniu vzniknutej ujmy.

28. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

29. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite zdôvodní tak, aby bolo konkrétne, jednoznačné a
zrozumiteľné, teda preskúmateľné, čiže, aby spĺňalo zákonné kritériá uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP.

30. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania voči žalovanému 1/ vychádzal odvolací súd z ust. § 396
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva : „O nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní voči
žalovanému 1/ aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu), vyplývajúcu z ust. § 255
ods.1CSP,akeďževodvolacomkonaníbolžalovaný1/plneúspešný,podľauvedenýchustanovenímu

vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. V novom rozhodnutí voči žalovanému 2/ rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda

i odvolacieho konania voči žalovanému 2/ (§ 396 ods. 3).

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).