Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 30, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/7/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319200875
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2319200875.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v spore žalobcu: T. I., nar. X.X.XXXX, adresa trvalého
pobytu G., Z. XXX/XX, zastúpený advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, adresa sídla Šaľa, Jarmočná
2264/3, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, adresa sídla Bratislava,
Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci o 1.945.680 eur a 254.320
eur, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 8C/9/2019-256
z 8. októbra 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. a II. m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 15.012 eur z titulu rozhodnutia o väzbe a vo výške 1.385,12 eur
z titulu rozhodnutia o treste, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a v ostatnej časti
sa žaloba z a m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku III. p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 98,50% s

tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 17.395 eur z titulu rozhodnutia o väzbe do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku (výrok I.), nemajetkovú ujmu vo výške 2.275 eur z titulu rozhodnutia o treste do
3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a v ostatnej časti žalobu zamietol (výrok III.).

1.2.1 V konaní mal za dokázané, že žalovaný T. I. bol ešte v prípravnom konaní uznesením sudcu pre
prípravné konanie OS Galanta sp. zn. lTp/49/2010 zo dňa 3.10.2010 v spojení uznesením Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 3Tpo/48/2010 zo dňa 12.10.2010 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. c)
Tr. por. vzatý do väzby, so započítaním odo dňa 30.9.2010 o 13.38 hod. Zároveň sudca neprijal písomný
sľub obvineného nahradzujúci jeho väzbu. Sudca v rámci rozhodnutia o väzobnom stíhaní T. I. vychádzal
z predložených listinných materiálov, predovšetkým z uznesenia o vznesení obvinenia, z predbežného
výsledku skúmania zaistených vecí KEÚ P2 Bratislava, ako aj zo zápisnice o vykonaní prehliadky iných
priestorov. Na základe predložených listinných materiálov v čase rozhodovania o návrhu na vzatie do
väzby vyplývalo dôvodné podozrenie, že T. I. sa podieľal na trestnej činnosti, pre ktorú bol aj trestne

stíhaný. T. I. bolo vznesené trestné obvinenie za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so
zbraňami formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 294 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm. c) Tr. zák.
v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami formou
spolupáchateľstva podľa § 20 a § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe,že: spoločne s obvineným T. I. ml. od presne nezistenej doby do 30.9.2010 v obci E. G. Z., okres Šaľa v
objekte skladísk na parcelách č. 1514/2, 1514/5, 1521, 1525, ako aj v mieste trvalého bydliska v G. na
ul. Z. č. XXX/XX, spoločne bez oprávnenia a povolenia príslušných správnych orgánov PZ prechovávali,

zadovažovali, držali a upravovali zakázané zbrane so zásobníkmi vo väčšom rozsahu v množstve 34
kusov a to: hlavne pre nemecký guľomet zn. MG 42 kal. 8x57JS, výrobné číslo 1917i, samonabíjacia
pištoľ rakúsko-uhorskej výroby zn. Steyer 1911, kal. 9 mm, výrobné číslo 2365, samonabíjacia pištoľ
zn. Walther PPK, kal. 7,65 mm Browning, výrobné číslo 323667, samonabíjacia pištoľ zn. Beretta M 71
kal. 22 Long Fifle, výrobné Číslo A 20633U, samonabíjacia pištoľ zn. Beretta M 71 kal. 22 Long Rifle s

odstráneným výrobným číslom, samonabíjacia pištoľ zn. Glock 21, kal.45 Auto s odstráneným výrobným
číslom s dvoma zásobníkmi, samonabíjacia pištoľ zn. Grand Power P 380 kal. 9 Browning Court s
odstránenými výrobnými číslami, 8 kusov samonabíjacích pištolí zn. ČZ model 92 kal. 6,35mm Browning
s odstránenými výrobnými číslami, revolver bližšie nezistenej výroby pôvodne systému Lefaucheux kal.
9 mm, bez výrobného čísla, revolver belgickej výroby typu Bulldog kal. 320, výrobné číslo 1621, revolver
belgickej výroby typu British Constabulary, kal. 380, bez viditeľného výrobného čísla, samonabíjacia

pištoľ Českej výroby zn. CZ 92 kal. 6.35 Br, s odstránenými výrobnými číslami, jednovýstrelová pištoľ
československej výroby zn. Drulov, kal. 22 LR, výrobné číslo 8772, samopal československej výroby zn.
Vzor 26 kal. 7,62x25 s odstráneným výrobným číslom, samonabíjacia pištoľ.

1.2.2 Dňa 21.10.2013 pod sp.zn. 1T/171/2011 Okresný súd v Galante v senáte vyhlásil rozsudok, ktorým

okrem iného uznal obžalovaného T. I. za vinného zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Tr. zák. a uložil mu okrem trestu
prepadnutia veci aj úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov, pre výkon ktorého ho zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa

1.4.2014, na základe uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/17/2014. Krajský súd po vyhlásení
uznesenia dňa 1.4.2013 realizoval nariadenie výkonu trestu a zároveň v súlade s ustanovením § 408
ods. 1 písm. b) Tr. por. vydal príkaz na dodanie odsúdeného T. I. st. do výkonu trestu odňatia slobody.

1.2.3 Odsúdený T. I. st. bol dodaný do výkonu trestu odňatia slobody dňa 11.4.2014. Odsúdený T. I. st.

bol uznesením Okresného súdu v Trnave zo dňa 18.8.2014, právoplatného dňa 18.8.2014 podmienečne
prepustený z výkonu trestu odňatia slobody s uložením skúšobnej doby v trvaní 2 dvoch rokov. Z vyššie
uvedeného vyplýva, že väzba obž. T. I. trvala od 30.9.2010 do 19.6.2013 a výkon trestu odňatia slobody
trval od 11.4.2014 do 18.8.2014.

1.2.4 Na základe podaného dovolania v prospech odsúdeného T. I. st. vo veci rozhodoval Najvyšší súd
SR, ktorý dňa 23.11.2017 pod sp. zn. 4Tdo 67/2016 rozsudkom vyslovil, že uznesením Krajského súdu
v Trnave z 1. apríla 2014, sp. zn. 3To 17/2014, a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v
ustanoveniach. Dňa 29.12.2017 Najvyšší súd SR vydal uznesenie, ktorým sa podľa §174 ods. 1 Tr. por.
sa opravuje zrejmá nesprávnosť v druhom, treťom a štvrtom výroku petitovej časti rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2017, sp. zn. 4Tdo67/2016, na správne znenie: „bol porušený
zákon v ustanoveniach § 319 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, § 105 ods. 2, 3 Tr. por. a či. 8 ods. 1,2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v neprospech obvineného T. I., nar. X. M. XXXX.
Podľa § 386 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie krajského súdu v odsudzujúcej časti u obvineného T. I.,
nar. X. M. XXXX sa zrušuje. Zrušuje sa v odsudzujúcej časti u obvineného T. I., nar. X. M. XXXX rozsudok

Okresného súdu Galanta z 21. októbra 2013, sp. zn. 1T 171/2011". Okresný súd v Galante viazaný
právnym názorom Najvyššieho súdu SR na hlavnom pojednávaní konanom dňa 21.3.2018 pod sp. zn.
9T/196/2017 vyhlásil rozsudok, ktorým obžalovaného T. I. st. podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodil
spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Galante zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a § 294 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm.

c) Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. c) Tr. zák., pretože nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom
vyhlásenia, t. j. dňa 21.3.2018.

1.2.5 Žalobca na pojednávaní uviedol, že v minulosti si neuplatňoval vzhľadom na oslobodzujúci
rozsudok náhradu škody a ušlý zisk. V súčasnej dobe žije s manželkou a synom v záhradnom
domčeku, ktorý pôvodne slúžil ako rekreačná chata. Dom pozostáva zo štyroch miestností, kuchyne
a sociálneho zariadenia. Vlastníkom nehnuteľnosti je matka žalobcu. Žalobca nepracuje, je 30 rokovv invalidnom dôchodku, čoho príčinou bol úraz chrbtice. Invalidný dôchodok žalobcu činí 292,80 eur.
Žalobca charakterizoval svoju situáciu z roku 2010, keď bol zaistený ako uspokojivú. Vtedy býval v byte,
ktorého vlastníkom bol jeho syn. Jednalo sa o 3-izbový byt v G.. V spoločnej domácnosti žil so svojou

manželkou a mali aj úspory. V priebehu jeho výkonu väzby byt sa predal a rodina sa presťahovala do
záhradnej chaty. Po návrate s výkonu väzby rodina bola vyčerpaná, manželka žalobcu nemala prácu.
Žalobca poukázal na to, že bol znovu zadržaný a inzultovaný kukláčmi, čo bolo možné vidieť aj z
reportáže prehratej na pojednávaní. Za závažné následky, ktoré mu spôsobila väzba a trest odňatia
slobody žalobca považoval to, že zostali bez financií, že jeho manželka to nezvládla, že jeho rodina

prišla o byt. Za ďalšiu ujmu žalobca považuje to, že ľudia, ktorí boli pôvodne známi a priatelia sa od
nich dištancovali, médiá, ktoré mali pravdivo informovať, tak zavádzali. Podľa žalobcu šikanovanie a
prenasledovanie rodiny trvá doposiaľ. Za najťažšie počas výkonu väzby žalobca považoval utrpenie
celej rodiny, katastrofálne podmienky vo výkone väzby v Leopoldove, nedostatok lekárskej starostlivosti,
neodbornosť lekárov, zlá strava, odlúčenie od rodiny. V mladosti bol žalobca dvakrát súdne trestaný a
bol tiež vo výkone trestu pre mladistvých v Martine. Vtedy bol odsúdený za krádež. Žalobca za najhoršie

považoval to, že je neurotizovaný, že trpí bezmocnosťou, nakoľko to trvá už 10 rokov a vymožiteľnosť
práva je veľmi slabá.

1.2.6 Manželka žalobcu T. I. na pojednávaní uviedla, že po tom, čo vzali jej manžela do väzby prejavilo sa
to na jej psychike, nakoľko vo väzbe skončil aj jej syn. V tom období nepracovala - bola nezamestnaná. V

súčasnej dobe je dobrovoľne nezamestnaná. Taktiež v období keď bol žalobca vo väzbe a výkone trestu
bola nezamestnaná. Výkon väzby a trestu odňatia slobody u žalobcu doľahol na rodinu, keď rodina bola
nútená predať byt a svedkyňa si brigádnicky privyrábala. Svedkyňa navštevovala svojho manžela vo
väzbe a výkone trestu, pričom vídala zmenu v jeho psychike. Zle na nich vplývala odlúčenosť. Žalobca
sa jej sťažoval na režim vo väzbe, na to, že má bolesti, že nemal adekvátnu zdravotnú starostlivosť.

Podľa svedkyne v mieste bydliska ich považovali za grázlov a vyvrheľov, čo negatívne vyplývalo ako
na ňu, tak aj na syna.

1.2.7 Svedok T. I. syn žalobcu na pojednávaní uviedol, že keď jeho otca zadržali bývali v G. na Z. XX.
Tento byt bol jeho vlastníctvom. Po predaji bytu sa presťahoval na J. do chaty. Chata bola vlastníctvom

jeho starej matky. Nehnuteľnosť má 4 izby a výstavbu financoval ako on, tak jeho brat. Svedok nikde
nepracuje, je dobrovoľne nezamestnaný. Svedok uviedol, že zatknutie otca na neho veľmi zle vyplývalo
a mal problém aj so susedmi. Predaj bytu v G. svedok odôvodňoval tým, že bolo nutné otcovi posielať
balíky, že chodievali za otcom, na ktorého zle vyplývala väzba ako aj výkon trestu.

1.2.8 Svedok T. I. - syn žalobcu na pojednávaní uviedol, že bol zaistený spolu so svojim otcom a až po
18-tich mesiacoch bol prepustený. V tom čase už bol ženatý, mal dieťa a pracoval ako manager v jednej
českej firme. Počas 18 mesiacov nemal so svojim otcom žiaden kontakt. Po jeho prepustení chodil otca
navštevovať. Žalobca sa mu sťažoval, že sa cíti zle aj po psychickej stránke. To, že bol žalobca vo väzbe
a že bol odsúdený, ako aj to, že svedok bol prepustený až po 18 mesiacoch sa prejavuje aj v súčasnosti,

nakoľko manželka svedka má obchod so zbraňami a neustále sú vykonávané u nich kontroly, sú k nim
posielaní provokatéri, čo vyvrcholilo bezdôvodnou domovou prehliadkou.
1.2.9 Ošetrujúci lekár žalobcu pri výsluchu pred dožiadaným súdom uviedol, že zdravotný stav žalobcu
nikdy nebol dobrý, čoho príčinou bolo autonehoda, pri ktorej utrpel poškodenie chrbtice. Žalobcovi
bol priznaný invalidný dôchodok na základe trvalo zmeneného zdravotného stavu a jeho zdravotný

stav si vyžadoval celoročný lekársky manažment, pravidelné cvičenie, rehabilitačný režim v domácom
prostredí.Liečebnýrežimposeptembri2010nemoholbyťzachovaný,hlavnefyzioterapiaašetriacirežim
absentoval. Lekár deklaroval, že väzba a výkon trestu zanechali následky na zdravotnom stave žalobcu.
Významne sa zhoršila mobilita a tolerancia k fyzickej záťaži. Väzba a výkon trestu sa tiež prejavili na
psychike, nie však vo veľkej miere. U žalobcu sa prejavili depresie. Čo sa týka mobility, tá sa nenávratne

zhoršila. U žalobcu sa vyskytlo ochorenie na vysoký tlak, čo je však liečiteľné. MUDr. M. konštatoval, že u
pacienta s podobným ochorením pravidelne dochádzka k trvalým následkom a významnému zhoršeniu
zdravotného stavu pokiaľ nie sú vytvorené podmienky pre liečebný postup tak, ako zrejme v prípade
žalobcu neboli dostatočne vytvorené. K zhoršeniu zdravotného stavu došlo z dôvodu nedodržania
doporučeného liečebného režimu, rehabilitačného režimu, povinnej dennej fyzickej fyzioterapeutickej

záťaže, zanedbanie potrebnej rehabilitačnej liečby a možno aj medikamentóznej liečby. Z výkonu trestu
sa vrátil žalobca s vysokým krvným tlakom vyžadujúcim si medikamentóznu liečbu, ako hypertonik,
ako pacient s depresívnym syndrómom ako pacient, ktorého lieči psychológ. Čo sa týka prognóz do
budúcnosti, tak lekár uviedol, že nevie aký bude jeho psychický stav. Na psychologickej liečbe je pacientudržateľný. Psychika býva trvale poškodená. Nebude možné zvrátiť pohybové ochorenie, ktoré sa bude
vekom zhoršovať.

1.2.10 Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie aj obrazovou nahrávkou na elektronickom nosiči, z
ktorého je zrejmé akým spôsobom príslušníci Národnej kriminálnej agentúry zadržali žalobcu. V spise sa
tiež nachádzajú fotokópie novinových článkov slovenských periodík, ktoré informujú o zadržaní - rozbití
gangu priekupníkov so zbraňami. Denník „SME“ uverejnil článok s názvom: „Slovenskí a českí policajti
asi rozbili gang priekupníkov so zbraňami.“ Český denník Lidovky uverejnil článok s názvom: „Policie

rozprášila nebezpečný gang obchodníkú se zbraněmi.“ Aktuality.sk uverejnili článok s názvom: „Polícia
odhalila ilegálny obchod so zbraňami.“

1.2.11 Zo spisového materiálu v konaní 1T/171/2011 Okresného súdu Galanta č. l. 196, bol na
pojednávaní oboznámený úradný záznam Prezídia Policajného zboru - útvaru osobitného určenia zo
dňa 30.9.2010. Z tohto úradného záznamu vyplýva, že v katastri obce Trnovec nad Váhom príslušníci

Útvaru osobitného určenia zadržali pri úprave zbraní žalobcu ako aj jeho syna T. I. mladšieho. T. I.
mladší pri otváraní dverí držal v rukách 2 ks opracovaných hlavní do krátkej guľovej zbrane. Žalobca
sedel v zadnej časti miestnosti a za stolom chrbtom k zakročujúcemu tímu opracovával kovové časti.
Voči žalobcovi a jeho synovi boli použité donucovacie prostriedky. Pri prehliadke boli zaistené zbrane,
strelivo a ďalší pyrotechnický materiál. Z obsahu trestného spisu - z výpovede žalobcu vyplýva, že sa

ku skutkom kladeným mu za vinu priznal.
1.2.12 Podľa makroekonomických ukazovateľov príjmu pracujúcich v SR mesačná mzda zamestnanca
v hospodárstve SR za rok 2009 bolo v sume 744,50 eur, za rok 2010 v sume 769 eur, v roku 2011
bola v sume 786 eur, v roku 2012 bola mzda vo výške 805 eur. V zmysle ZoZŠVM (zákon č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení účinnom do 31.2.2010, ďalej len „ZoZŠVM“) nebol stanovený žiaden strop pre určenie výšky
nemajetkovej ujmy. Päťdesiatnásobok minimálnej mzdy v roku 2014 predstavoval sumu cca 16.880 eur.

1.3 Vec právne posúdil ako nárok toho, kto bol vzatý do väzby, voči Slovenskej republike na náhradu
škody, nemajetkovej ujmy nakoľko bol spod obžaloby oslobodený podľa § 8 ods. 5 písm. b) a § 17 ods. 2,

ods. 3 a ods. 4 ZoZŠVM, nárok osoby na ktorej bol vykonaný trest, voči Slovenskej republike na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o treste, na náhradu nemajetkovej ujmy ak táto osoba bola v ďalšom
konaní spod obžaloby oslobodená podľa § 8 ods. 1 písm. b) a § 17 ods. 2 , ods. 3 a ods. 4 ZoZŠVM a §
193, § 187 ods. 1 C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov)
a dospel k záveru, nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v súvislosti s rozhodnutím o

väzbe je dôvodný v rozsahu 17.395 eur a v súvislosti s rozhodnutím o treste v rozsahu 2.275 eur a preto
v tejto časti žalobe vyhovel, čo však neplatilo o zostatku žalobcom uplatnených nárokov, kde žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že uplatnil princíp proporcionality a vykonal dôkaz

z trestného spisu úradným záznamom Prezídia policajného zboru - útvaru osobitného určenia zo dňa
30.9.2010 ako aj dôkazmi, ktoré svedčia o nemajetkovej ujme žalobcu.

1.5 Trestné konanie už len tým, že vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená pre neho
významnú psychickú záťaž. Výrazne zasahuje od súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho

cti a dobrej povesti, a to aj vtedy, ak nie je stíhaný väzobne. Takýto zásah je potom citeľnejšie o to viac,
ak je trestné konanie následne skončené oslobodzujúcim rozsudkom, kde je konštatované, že skutok z
ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný sa nestal, prípadne nebol trestným činom. Ak dochádza
v takom konaní ešte k prieťahom, pochopiteľne pocity frustrácie môžu viesť k psychickému aj fyzickému
poškodeniu takéhoto jednotlivca. Navyše tam, kde je v stávke osobný, rodinný a pracovný život,

občianska časť a doterajšia bezúhonnosť, sú dôsledky o to závažnejšie a vedú niekedy k úplnej osobnej
spoločenskej a profesijnej likvidácii príslušného človeka. Tu je všeobecný súd nútený zodpovedne
prihliadnuť ku všetkým nepriaznivým následkom vyvolaným takýmto trestným konaním a zvážiť všetky
jeho negatívne dopady dotýkajúce sa najmä osobnostnej integrity konkrétneho poškodeného. Súd
potom s ohľadom na všetky jedinečné skutkové okolnosti takéhoto individuálneho prípadu určí výšku

finančnej náhrady, pracuje tu vlastne so všeobecným právnym princípom primeranosti a posudzuje
vec najmä v intenciách životného postavenia poškodeného pred a po zásahu orgánov verejnej moci.
Jedine také rozhodnutie prizerajúce ku všetkým kritériám, ktoré treba vziať do úvahy v kontexte daného
prípadu, je potom možné považovať za spravodlivé a ústavne konformné. Súdy pri stanovení formy čivýšky zadosťučinenia vychádzajú predovšetkým z povahy trestnej veci, tiež z dĺžky trestného stíhania
a predovšetkým dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby. Forma a prípadná
výška zadosťučinenia nesmie byť v rozpore vo všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti.

1.6 V konaní nie je sporné, aké rozhodnutia vydali orgány činné v trestnom konaní a že žalobca bol vo
väzbe 994 dní a o výkone trestu 130 dní čo spolu je 1124 dní. Uvedená dĺžka väzby a výkonu trestu
mala negatívny vplyv na psychické a fyzické zdravie žalobcu, na jeho rodinný život a na spoločenské
postavenie. Hneď po zatknutí žalobcu médiá informovali o rozbití gangu obchodníkov so zbraňami,

o obchodovaní s nelegálnymi zbraňami, čo sa týkalo aj žalobcu. Televízna reportáž, novinové články
vytvárajú verejnú mienku. Napriek prezumpcii neviny tieto médiá pôsobia na široký okruh prijímateľov
informácií a pôsobia tiež na okruh priateľov a známych žalobcu, pričom tieto média vytvárali o ňom
negatívnu mienku Médiám sú však poskytované informácie orgánmi činnými v trestnom konaní. Žalobca
má rozhodne právo na nemajetkovú ujmu za obraz v spoločnosti, ktorý bol o ňom vytvorený už len tým,
že bol vo väzbe o výkone trestu.

1.7 Výkon trestu ako aj väzba negatívne zasiahli do rodinného života ako žalobcu, tak príslušníkov jeho
rodiny. Žalobca bol po dlhú dobu od rodiny odlúčený, jeho kontakt s manželkou, s deťmi a s jeho matkou
bol veľmi obmedzený. Roky života vo väzbe, výkone trestu, a to aj počas vianočných sviatkov alebo
sviatkov príslušníkov rodiny, mali veľký vplyv na citovú sféru žalobcu.

1.8 Výkonom trestu a väzby bol ovplyvnený aj zdravotný stav žalobcu. Túto skutočnosť mal súd
potvrdenú výsluchom ošetrujúceho lekára MUDr. M.. Vzhľadom na predchádzajúce poškodenie zdravia
si zdravotný stav žalobcu vyžadoval celoročný lekársky manažment - pravidelné cvičenie. Liečebný
režim žalobcu nebol vo väzení zachovaný, čo bezpochyby zanechalo následky na jeho zdravotnom

stave. Lekárom bolo konštatované, že sa zhoršila mobilita. Záver lekára o zhoršenom zdravotnom stave
súd považoval za hodnoverný, pričom žalovanou stranou nebol ničím spochybnený.

1.9 Žalobca uvádzal, že následkom väzenia došlo u neho k zníženiu životnej úrovne jak v rovine
bytového štandardu, tak aj vo financiách. Súd k tomu uvádza, že žalobca ako pred väzbou a výkonom

trestu bol invalidným dôchodcom, tak invalidným dôchodcom bol aj potom, čo bol prepustený a je ním
aj v súčasnosti. Jeho príjem pozostával z dávok za invalidný dôchodok. Čo sa týka bytového štandardu
- bývania, tak žalobca ani pred väzbou ani v súčasnosti nie je majiteľom nehnuteľnosti. Čo sa týka
bezúhonnosti žalobcu, o ktorej bolo tvrdené v žalobe, tak žalobca na pojednávaní dňa 29.10.2019
uviedol, že ako mladistvý bol dvakrát trestaný a bol vo výkone trestu v ústave pre mladistvých v Martine.

1.10 Súd hodnotil svedecké výpovede svedkov - rodinných príslušníkov žalobcu ako hodnoverné, keď
emočne popisovali stav, ktorý prežívali v súvislosti s väzbou a výkonom trestu žalobcu. Za hodnoverné
súd považoval aj to, že na žalobcovi badali zmeny v jeho psychike.

1.11 Súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal ja z rozhodnutí súdov vyšších inštancií, ktoré
rozhodovali o výške nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci.
Súd príkladom uvádza tieto rozhodnutia:
Trestné stíhanie, ktoré sa skončilo inak ako právoplatným odsúdením:

7Co 121/2012 väzobné trestné stíhanie policajta od 2.7.2003-26.9.2003, 4,5 ročné trestné stíhanie OS
priznal 66.387,84 eur,

1MCdo 6/2013 nezákonné väzobné stíhanie od 30.3.1999-28.9.1999, 8 ročné trestné stíhanie KS
potvrdil 33.193,92 eur,

3MCdo 17/2014 nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia z 1.7.2003 a vzatí do väzby z 5.7.2003,
trestné stíhanie bolo zastavené 18.1.2008, OS priznal 33.120 eur,
3MCdo 10/2013 nezákonné vznesenie obvinenia a následné trestné stíhanie, OS priznal 26.555,14 eur,
5Cdo 201/2013 väzobné trestné stíhanie 1.7.2004 - 5.1.2005, trestné stíhanie zastavené 15.5.2006, OS
priznal 25.000 eur (česť, ľudskú dôstojnosť),

6MCdo 12/2014 trestné väzobné stíhanie policajta od 2.7.2003-30.10.2003 TS zastavené 18.1.2008,
OS priznal 20.000 eur,
5MCdo 4/2015 trestné stíhanie sudcu OS, OS priznal 17.600 eur,
7Co 325/2012 väzba 29.6.2004 - 1.6.2005 oslobodený spod obžaloby 1.8.2017 KS priznal 13.000 eur,5Cdo 229/2012 väzobné stíhanie od 24.5.2004 do 14.4.2005, oslobodený spod obžaloby KS priznal
9.750 eur - za 35 dní väzby patrí 30 eur/za deň,
14Co 433/2015 náhrada nemajetkovej ujmy odvodzovanej od oslobodenia spod obžaloby, OS priznal

6.000 eur,
12Co 133/2014 náhrada nemajetkovej ujmy odvodzovanej od oslobodenia spod obžaloby, OS priznal
5022,75 eur,
16Co 63/2016 náhrada nemajetkovej ujmy odvodzovanej od oslobodenia spod obžaloby, OS priznal
4.800 eur,

3Cdo 298/2013 nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia a väzba policajtky od 5.7.2003 -26.9.2003,
OS priznal 4.350 eur,
3Cdo 11/2012 vedenie trestného stíhania v dĺžke takmer 3 roky, oslobodená spod obžaloby, OS priznal
2.000 eur,
5Cdo 173/2015 vedenie trestného stíhania, navrhovateľ oslobodený spod obžaloby, OS priznal 1.813,76
eur,

3Cdo 95/2016 28 dní väzby, OS priznal 1.000 eur - za 28 dní väzby (NS ČR Cdo 2357/2010 - 35 eur
za deň väzby),
5Cdo 151/2012 vedenie premlčaného trestného stíhania, o ktorom médiá informovali KS Priznal 2 x
165,96 eur = 331,92 eur, zvyšok zamietol pre premlčanie nároku.

1.12 Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd svoje rozhodnutie oprel o rozhodnutie NS ČR sp. zn.
30Cdo 2357/2010, v ktorom bola určená nemajetková ujma 35 eur za deň väzby. Súd však v danom
prejednávanom spore uplatnil princíp proporcionality a z tohto dôvodu priznal žalobcovi 50% zo sumy
35 eur, čo je 17,50 eur za každý deň väzby a výkonu trestu. Za 994 dní väzby činí nemajetková ujma
17.395 eur (994x17,50) a za 130 dní výkonu trestu činí nemajetková ujma 2.275 eur (130x17,50).

1.13 O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal právo na náhradu trov
konania vo výške 100%. Takéto rozhodnutie odôvodnil právne § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2
C.s.p. a vecne potrebou priznania žalobcovi plnej náhrady trov konania aj v prípade, ak mu priznal nárok
nie však v požadovanej výške a to z dôvodu, že ide o prípad, keď výška nároku závisí od úvahy súdu

(rešpektujúc tak názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v uznesení z 23.2.2011 sp. zn. 5MCdo 7/2010).

2.1 Rozsudok vo výroku I., II. a III. napadol riadnym a včasným odvolaním žalobca s návrhom na
jeho zmenu a to úplným vyhovením žalobe, viniac súd prvej inštancie, že tento na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a napokon svojím

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b), h) a f) C.s.p.).

2.2 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že odvolacie dôvody smerujú len k nesprávnej výške
nemajetkovej ujmy (nie k základu nároku na nemajetkovú ujmu), pričom sumy priznané súdom prvej

inštancie považuje za neadekvátne nízke a to napriek tomu, že zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie vyplývajú značné zásahy do života, dôstojnosti žalobcu, jeho postavenia v spoločnosti,
života v rodine, v súkromnom živote vo vzťahoch, v očiach širšej verejnosti, do psychického zdravia
žalobcu, čím došlo k nedostatočnej aplikácii § 17 ods. 3 ZoZŠVM účinného do 31.12.2010, pričom výška
priznanej nemajetkovej ujmy nie je v súlade s § 17 ods. 4 ZoZŠVM v znení účinnom do 31.12.2010 (teda

nedosahuje ani 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej
republiky za predchádzajúci kalendárny rok a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody,
ktorá v roku 2010 mala byť minimálne v sume 24,82 eur/deň, v roku 2011 v sume minimálne 25,63
eur/deň, v roku 2012 v sume minimálne 26,20 eur/deň a v roku 2013 v sume minimálne 26,83 eur/
deň). Pokiaľ súd prvej inštancie predmetnú právnu normu neaplikoval, jeho rozhodnutie vychádzalo z

nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.3 Obdobne je možné dospieť k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci aj v prípade, že súd
vychádzal pri určení výšky nemajetkovej ujmy aj z v rozsudkov citovaných rozhodnutí súdov vyšších
inštancii, ktoré rozhodovali o výške nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a orgánov

verejnej moci, kde väzba trvala menej ako 11 mesiacov, nakoľko citované rozhodnutia súdov vyšších
inštancii nie sú porovnateľné so situáciou žalobcu u ktorého väzba trvala 994 dní. Obdobné platí aj pre
prípad,keď súdprvejinštancieoprelsvojerozhodnutieorozhodnutieNajvyššiehosúduČeskejrepubliky
spis. zn. 30Cdo/2357/2010, v ktorom podľa jeho názoru bola určená nemajetková ujma 35 eur/deň väzby(hoci v skutočnosti z predmetného rozhodnutia vyplýva, že súd odsúhlasil priznanie nemajetkovej ujmy
za 1 deň väzby v prepočte v sume 66 eur - čo bolo dokonca nad rámec ustáleného maxima rozmedzia
náhrady nemajetkovej ujmy v Českej republike). Aj v tomto prípade treba zdôrazniť to, že dotknutá

osoba bola vo väzbe 181 dní, pričom žalobca bol vo väzbe niekoľkonásobne dlhšie (cca 5,5 krát). Za
nesprávne potom žalobca považuje to, že keď sa súd prvej inštancie pri určení výšky inšpiroval práve
týmto rozhodnutím, tak nesprávne priznal žalobcovi iba 17,50 eur za každý deň väzby a nie sumu 66
eur, ako to bolo v práve citovanom rozhodnutí.

2.4 Nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie spočíva taktiež v tom, že tento
nezohľadnil kritériá a osobitné okolnosti prípadu žalobcu podľa § 17 ods. 3 ZoZŠVM napriek tomu, že
z vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, že negatívny obraz o žalobcovi
v spoločnosti bol vytvorený už len tým, že žalobca bol vo väzbe a výkone trestu odňatia slobody,
pričom média vychádzali z informácií a postupu orgánov činných v trestnom konaní proti žalobcovi,
že výkon trestu odňatia slobody aj väzba zasiahli negatívne do rodinného života žalobcu, ktorý bol

od rodiny dlhú dobu odlúčený, kontakty s manželkou, deťmi a matkou boli veľmi obmedzené, roky vo
väzbe a výkone trestu aj počas vianočných sviatkov a sviatkov príslušníkov rodiny mali veľký vplyv
na citovú sféru žalobcu, a že výkon trestu odňatia slobody a väzba mali vplyv aj na zdravotný stav
žalobcu, keď nevyhnutný liečebný režim žalobcu nebol vo väzbe počas výkonu trestu dodržaný. Tieto
zistenia potom súd prvej inštancie ani nevyhodnocoval pre účely určenia výšky nemajetkovej ujmy.

Obdobne súd nezobral do úvahy pri svojom rozhodovaní skutočnosť, že trestné stíhanie, ktoré viedlo k
väzbe žalobcu a výkonu trestu bolo od počiatku založené na nezákonnom dôkaze - prehliadke iných
priestorov v Trnovci nad Váhom, ktorá bola vykonaná v rozpore s trestným poriadkom a porušovala
právo žalobcu podľa článku 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čo vyslovene konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku spis. zn. 4Tdo

67/2016 z 23.11.2017. Obdobne súd nezohľadnil pri svojom rozhodovaní ani skutočnosť, že žalobca
je už vyše 30 rokov invalidným dôchodcom, chránenou osobou, pre ťažký poúrazový stav - zlomenina
chrbtice s následkami, ktoré sa prejavovali a prejavujú bolestivou obmedzenou dynamikou chrbtice a
takto zdravotne postihnutá osoba bola nedôvodne vo výkone väzby a trestu odňatia slobody, čo by ťažko
znášala akákoľvek osoba v postavení žalobcu.

2.5 Súd prvej inštancie pri určení sumy nemajetkovej ujmy za deň trvania väzby a výkonu trestu odňatia
slobody uplatnil "princíp proporcionality", čo žalobca považuje za právne nesprávne. Takéto určovanie
sadzby totiž nevyplýva ani zo ZoZŠVM, ani z ustálenej judikatúry. Ustálená judikatúra ako aj § 17 ods. 4
práve citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2010 vychádzali z dennej sadzby nemajetkovej ujmy

zadeňvýkonuväzby(§7)avýkonutrestuodňatiaslobody(§8)zvlášťatovminimálnejsadzbeprejeden
deň výkonu väzby a pre jeden deň výkonu trestu odňatia slobody, ktorá každá denná sadzba pre výkon
väzby ako aj výkon trestu odňatia slobody musí byť minimálne 1/30 priemernej mzdy zamestnanca,
preto úvaha súdu prvej inštancie o podiele alebo pomere sadzby nemajetkovej ujmy pri výkone väzby a
zároveň následne aj výkone trestu odňatia slobody predstavuje nesprávne právne posúdenie veci a je

v rozpore z § 17 ods. 4 predmetného zákona v znení účinnom do 31.12.2010. Pravidlo krátenia sadzby
nemajetkovej ujmy v prípade výkonu väzby a následne výkonu trestu odňatia slobody tou istou osobou
nemá oporu v zákone ani v judikatúre a je v rozpore s princípom úplného odškodnenia a je aj zásahom
do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu.

2.6 Nenáležitým bolo aj poukázanie na judikát R 22/1979 a vyvodzovať z neho, že je nutné
neuspokojovať sa s trestným rozsudkom, ale je potrebné vykonať dôkazy prečítaním listín z trestného
spisu, čím súd naznačuje, že nie je potrebné rešpektovať len oslobodzujúci rozsudok. Predmetné
rozhodnutie nemožno vzťahovať na práve prejednávanú vec, nakoľko závery v ňom uvedené neboli
vyslovené v súvislosti s právnymi otázkami náhrady škody, či ujmy spôsobenej pri výkone verejnej

moci, ale ku konaniu a rozhodovaniu súdov o žalobe o náhradu škody v občianskom súdnom konaní
vo veciach, v ktorých bol nárok na náhradu škody uplatnený už v trestnom konaní, avšak tento
mu úplne alebo sčasti priznaný nebol a po skončení trestného konania poškodený podal civilnú
žalobu na náhradu škody, v ktorom konaní sa ako dôkaz použil obsah trestného spisu. Súd potom
nedôvodne prihliadol pri svojom rozhodovaní na úradný záznam Prezídia policajného zboru, útvaru

osobitného určenia z 30.9.2010, použijúc „princíp proporcionality“, nakoľko tento bol vyhotovovaný
v rozpore so zákonom. Predmetný záznam svojím obsahom vychádza z postupu a zistení polície
pri nezákonnej prehliadke iných priestorov v Trnovci nad Váhom dňa 30.9.2010, ktorú nezákonnosť
výslovne konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom rozsudku z trestného konania protižalobcovi spis. zn. 4Tdo 67/2016 z 23.11.2017. Súd prvej inštancie totiž nemôže otvárať otázku dôkazov
z trestného konania vo vzťahu ku skutku, za ktorý bol žalobca stíhaný, ani ich zákonnosti, pretože civilný
súd je viazaný rozsudkom, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, ako to vyplýva z relevantnej

judikatúry k právnej otázke náhrady škody, ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, podľa ktorej
otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Ak ide
o rozhodnutie, ktoré bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné, súd
z takéhoto rozhodnutia vychádza pri rešpektovaní prezumpcie jeho správnosti. (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31.5.2005 spis. zn. 1Cdo16/2005 publikovaný v Zbierke rozhodnutí a

stanovísk súdov Slovenskej republiky číslo R 28/2006). Princíp resp. test proporcionality nemôže
odôvodniť použitie nezákonného dôkazu z trestného konania.

2.7 Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je riadne odôvodnené, nakoľko neposkytuje presvedčivé
dôvody, pre ktoré súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia. Súd prvej inštancie
v bode 33. odôvodnenia rozsudku výroky I. a II. oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky

spis. zn. 30Cdo 2357/2010, čo je jediný dôvod, ktorý súd prvej inštancie uviedol k výpočtu výšky
nemajetkovej ujmy a sadzby nemajetkovej ujmy za 1 deň výkonu väzby a 1 deň výkonu trestu odňatia
slobody, pričom dospel k záveru, že v predmetnom rozhodnutí bola určená nemajetková ujma v sume
35 eur za deň väzby, čo zobral za inšpiráciu pre sadzbu nemajetkovej ujmy pre žalobcu, ktorú následne
krátil na polovicu a tak dostal sadzbu 17,50 eur za deň väzby a 17,50 eur za deň výkonu trestu odňatia

slobody prehliadnuc, že Najvyšší súd Českej republiky vyšiel zo sadzby nemajetkovej ujmy vo výške cca
66 eur za deň väzby, čo považoval za primerané, hoci daná sadzba prevyšovala hornú hranicu hodnoty
nemajetkovej ujmy primeranej zo všeobecného hľadiska pre obdobné prípady. Súd prvej inštancie
žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo uplatnil princíp proporcionality pri určení výšky nemajetkovej ujmy
a ani bližšie neuviedol, prečo tento princíp viedol k zníženiu sadzby za výkon väzby a trestu odňatia

slobody v súdom určenej výške 35 eur za deň výkonu väzby. Zároveň nie je zrejmé, čo tento princíp
proporcionality v kontexte uplatnenom súdom prvej inšpekcie pri úvahe o výške nemajetkovej ujmy
znamená, pričom prípustné sú viaceré výklady.

2.8 Z vykonaného dokazovania súd dospel k nesprávnemu k záveru, že na strane žalobcu

nedošlo k zníženiu bytového štandardu, nakoľko žalobca ani pred väzbou ani v súčasnosti nie majiteľom
nehnuteľnosti, nakoľko z vykonaného dokazovania a výsluchu svedkov z rodiny žalobcov vyplynulo, že
výkon väzby aj z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu žalobcu bol pre žalobcu a pre jeho rodinu
nákladný, museli predať byt, v ktorom žili, a ktorý bol zapísaný v katastri na T. I., pretože žalobca
potreboval financovať stravu, lieky, potrebné veci, keďže podmienky vo výkone väzby neboli pre žalobcu

vyhovujúce najmä vzhľadom na jeho zdravotný stav. Takéto náklady na väzbu žalobcu viedli k zníženiu
bytového štandardu žalobcu a jeho rodiny, keď pre výdavky spojené s väzbou sa museli presťahovať do
záhradného domčeka s improvizovanými podmienkami, do ktorých išiel žalobca z výkonu väzby, teda
evidentne sa v súkromí žalobcu znížil jeho bytový štandard v dôsledku výdavkov spojených s výkonom
väzby, čo potvrdili svedkovia T. I. a T. I., ako aj samotný žalobca.

2.9 Žalobca rozsudok súdu prvej inštancie považuje za výsmech spravodlivosti, ústave a európskemu
právu. Súd prvej inštancie od počiatku odročoval pojednávania bezdôvodne, čo spôsobovalo žalobcovi
a jeho rodinným príslušníkom ďalšie zbytočné náklady, preskúmaval majetkové pomery žalobcu ako aj
jeho detí, hoci vedel, že nevlastnia žiaden majetok a bývajú spolu s manželkou a synom v záhradnej

chatke, ktorá je vo vlastníctve matky žalobcu, čo pôsobilo trápne na všetkých prítomných, zámerne
zahmlieval vážnosť jeho situácie, do ktorej sa dostal žalobca nie svojím pričinením.

3.1 Rozsudok vo výroku I., II. a IV. napadol riadnym a včasným odvolaním aj žalovaný s návrhom na
jeho zmenu zamietnutím žaloby aj vo vyhovujúcej časti a priznaním žalovanému plnej náhrady trov

konania, viniac súd prvej inštancie, že tento na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a napokon svojím nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b), h) a f) C.s.p.).

3.2.1 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o námietku porušenia práva na
spravodlivý proces súd prvej inštancie v rámci samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku
dostatočným spôsobom nereflektoval na existenciu dvoch samostatných právnych titulov uplatnených
nárokov žalobcu a v rámci odôvodnenia rozsudku tieto nároky de facto spojil do jedného celku, pričom zodôvodnenia rozsudku nie možné ustáliť a identifikovať, ktorá časť odôvodnenia (najmä, ktoré skutkové
zistenia a naň nadväzujúce právne posúdenie) sa vzťahuje na ten, ktorý žalobcom uplatnený nárok,
nakoľko súd vôbec nerozlišuje či sa jedná o rozhodnutie o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z

titulu rozhodnutia o väzbe, alebo z titulu rozhodnutia o treste, čo má za následok nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu.

3.2.2 Obdobne v odôvodnení samotného rozhodnutia je viacero zásadných nesprávností a
rozporuplných tvrdení súdu, majúcich za následok značnú nezrozumiteľnosť konečných úvah súdu

smerujúcich k vydaniu jeho rozhodnutia, ako napríklad v bode 24. odôvodnenia rozsudku, kde súd
poukázal na vykonanie žalovanou navrhnutého dôkazu - Úradného záznamu prezídia PZ, útvaru
osobitného určenia a z 30.9.2010 (ktorým žalovaný spochybňoval možnosť vzniku nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu), ktorý dôkaz súd vôbec nevyhodnotil a z rozhodnutia nie je možné dozvedieť sa nič
o tom, ako sa tento dôkaz odrazil v jeho rozhodnutí; žalovanému nie je ani zrejmé, či súd na tento dôkaz
prihliadol alebo nie, a eventuálne s akým záverom. Obdobne v bode 25. odôvodnenia rozsudku súd

konštatoval prieťahy v konaní, avšak z rozhodnutia nie je zrejmé s ohľadom na aké skutkové tvrdenia
sporových strán súd prvej inštancie odkazoval v tejto časti odôvodnenia na prieťahy v konaní, ktoré
z hľadiska právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu predstavujú samostatný kvalifikovaný právny
titul nároku na náhradu škody podľa § 9 ZoZŠVM, avšak existencia prieťahov v konaní nebola tvrdená
v rámci procesného útoku žalobcu, a jednoznačne nebola ani v konaní uplatňovaná ako právny titul

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Z rozsudku ďalej nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k
záveru o zhoršení zdravotného stavu žalobcu vo vzťahu k deklarovanému "nedodržiavaniu liečebného
manažmentu" vo väzbe, respektíve vo výkone trestu.

3.2.3 Rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené aj v časti samotnej výšky priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy, nakoľko súd síce na jednej strane uviedol, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy
vychádzalzrozhodnutísúdovvyššíchinštancií,pričomnáslednepríkladmouviedol17spisovýchznačiek
týchto rozhodnutí týkajúcich sa konaní Najvyššieho súdu SR, avšak k týmto poukazom neuviedol žiadne
ďalšie tvrdenia a žalovanému nie je vôbec zrejmé, akým spôsobom sa tieto poukazy majú vzťahovať
na prípad žalobcu a ním uplatnené nároky v tomto konaní, navyše, ak tieto boli následne znegované

samotným súdom prvej inštancie v nasledujúcom bode odôvodnenia (bod 33.), kde súd prvej inštancie
uviedol, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy svoje rozhodnutie oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky spis. zn. 30Cdo 2357/2010, v ktorom bola určená nemajetková ujma 35 eur za deň
väzby, avšak súd prvej inštancie uplatniac princíp proporcionality priznal žalobcovi 50% zo sumy 35 eur.
Takéto odôvodnenie ako celok je potrebné považovať za zmätočné a nezrozumiteľné, nevyjadrujúce

žiadne preskúmateľné objektívne zrozumiteľné kritéria, ktoré bral súd pri svojom rozhodnutí do úvahy
s ohľadom na skutkový stav danej veci.

3.2.4 Rovnako sa súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozsiahlou judikatúrou prezentovanou v
konaní zo strany žalovaného, v zmysle ktorej je súd pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy limitovaný

päťdesiatnásobkom minimálnej mzdy, čo by v prejednávanej veci predstavovala v prípade žalobcu
náhrada (nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe a z titulu rozhodnutia o treste za rok 2014 v
sume 17.600 eur).

3.2.5 Súd nedostatočným spôsobom odôvodnil aj priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi

vo výške 100%. Už samotný výrok je nesprávne formulovaný, keď súd namiesto pojmu "nárok na
náhradu trov konania" použil pojem "výška trov konania", pričom z hľadiska § 262 ods. 12 C.s.p. sa
nesporne jedná o dva rozličné pojmy. Okrem toho súd prvej inštancie nevysvetlil, ktoré ustanovenia
sa rozhodol pre založenie svojho právneho posúdenia veci v danom prípade použiť. Poukaz na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn 5MCdo 7/2010 z 23.1.2011 žalovaný považuje

za neadekvátny, keďže v danom prípade vo svetle zmeny procesnej úpravy je toto rozhodnutie
neaktuálne.

3.2.6Zrozhodnutianiejemožnédozvedieťsaničotomakosúdvyhodnotilprocesnúobranužalovaného
spočívajúcu v poukázaní na existenciu okolností vyplývajúcich z trestného konania vedeného voči

žalobcovi, majúcich pôvod v konaní samotného žalobcu, ktoré bolo jednoznačne zdokumentované
príslušnými orgánmi verejnej moci, v dôsledku ktorých nemožno s poukazom na citovanú rozhodovaciu
prax, ale taktiež s poukazom na dobré mravy, dospieť k záveru o vzniku zodpovednostného vzťahu
žalovaného voči žalobcovi (nikto nemôže mať prospech zo svojho protiprávneho konania). Súd sícevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy smerujúce k preukázaniu toho, že žalobca sa v trestnom konaní
jednak spočiatku k spáchaniu skutku kladeného mu za vinu priznal, ako aj toho, že žalobca bol
orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci prehliadky nebytových priestorov dňa 30.9.2010 zaistený

pri opracovávaní kovových častí zbraní, avšak týmto skutkovým zisteniam súd následne nevenoval
absolútne žiadnu pozornosť, nijako ich vo vzťahu k posudzovaniu vzniknutej nemajetkovej ujmy
nevyhodnotil.Súdnevyhodnotildôkazy,ktorésvedčiliotom,ženastranežalobcujednoznačneexistovali
okolnosti vylučujúce možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na počínanie si
samotného žalobcu v rámci trestného konania. Súd prvej inštancie taktiež podľa názoru žalovaného

bral do úvahy dôkazy, ktoré s predmetom konania nesúviseli (spravodajské články, reportáž TV JOJ,
výpoveď všeobecného lekára žalobcu).

3.3.1 Pokiaľ ide o námietku nesprávnych skutkových zistení súdu žalovaný ďalej namietal, že súd
prvej inštancie nesprávne vyhodnotil žalobcom deklarovanú medializáciu jeho trestného stíhania a jej
potenciálny vplyv na vznik nemajetkovej ujmy žalobcu, nakoľko zo žiadneho z vykonaných dôkazov

v tomto smere (novinové články, spravodajská reportáž televízie JOJ) nebolo možné hodnoverne bez
pochybností identifikovať, že sa v predmetnom trestnom stíhaní jednalo o osobu žalobcu, keďže jednako
tento nebol spomenutý v predmetných médiách menom, pričom zároveň nebola verejnosti prezentovaná
ani jeho podobizeň.

3.3.2 Súd nesprávne vyhodnotil aj výsluch všeobecného lekára žalobcu MUDr. M., keď na základe
takéhoto dokazovania dospel k záveru o preukázaní zhoršenia zdravotného stavu žalobcu, keďže
predmetom tohto konania nebol nárok vyplývajúci zo zhoršenia zdravia žalobcu (škoda na zdraví), a tak
tento dôkaz nemá žiadnu relevanciu z hľadiska odbornosti, a zároveň tvrdenia o skutočnosti vyplývajúcej
z tohto dôkazu nebolo možné zo strany súdu v konaní žiadnym spôsobom objektivizovať a považovať za

správneapreukázané.Súdsanijakýmspôsobomneoboznamovalspriebehomposkytovaniazdravotnej
starostlivosti žalobcovi vo výkone väzby, ani vo výkone trestu odňatia slobody, vychádzal výlučne zo
subjektívnych tvrdení samotného žalobcu, respektíve jeho všeobecného lekára, ktoré podľa názoru
žalovaného v žiadnom prípade nepreukázali zásadné zhoršenie zdravotného stavu žalobcu v príčinnej
súvislosti s rozhodnutím o väzbe, respektíve s rozhodnutím o treste.

3.4.1 Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný namietal, že súd
nedostatočne a nesprávne vyhodnotil naplnenia zákonom stanovených podmienok pre možnosť
priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi a to najmä s ohľadom na hypotézu
ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠVM, svoje rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy žalobcovi tak z titulu rozhodnutia o väzbe, ako aj z titulu rozhodnutia o treste založil na
nesprávnom právnom posúdení veci vychádzajúc pritom aj z nesprávnych skutkových zistení. V
dôsledku nesprávneho vykonaného dokazovania súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,
keď ustálil, že v prípade žalobcu došlo k naplneniu hypotézy ustanovenia § 17 ods. 2 ZoZŠVM, teda že v
prípade žalobcu samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a je potrebné
uhradiť aj nemajetkovú ujmu v peniazoch.

3.4.2 Nesprávneho právneho posúdenia veci sa dopustil súd taktiež tým, že pri prekročení maximálnej
možnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy nerešpektoval v tejto oblasti ustálenú rozhodovaciu prax

a priznal žalobcovi viac ako 50 násobok minimálnej mzdy, ktorý bolo možné v prípade preukázania
dôvodnosti nároku žalobcu priznať. Pokiaľ sa súd takýmito pravidlami stanovenými a rešpektovanými
rozhodovacou praxou v tejto oblasti jednoznačne neriadil, bol povinný takýto odklon vo svojom
rozhodnutí odôvodniť, čo sa však taktiež nestalo.

3.4.3 Na základe nesprávneho právneho posúdenia veci súd dospel k nesprávnemu záveru o vzniku
nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy ako takej a to napriek absencii relevantného skutkového
základu pre takýto spôsob rozhodnutia. Podľa názoru žalovaného v prípade žalobcu nebol vôbec
preukázaný zásah obmedzenia jeho osobnej slobody do jeho profesijného života, bytovej ako ani
finančnej situácie (bod 30. odôvodnenia). Medializácia prípadu žalobcu, ako ani (navyše nedostatočne

preukázané) zhoršenie jeho zdravotného stavu nemajú v zmysle platnej právnej úpravy náhrady
nemajetkovej ujmy (najmä § 13 ods. 3 ZoZŠVM) na vznik takejto ujmy žiaden vplyv, a teda pri riadnom
posúdení takéhoto nároku by nemali byť súdom vôbec zohľadňované v rámci kritérií pri posudzovaní
vznikunemajetkovejujmynastranepoškodeného.Navyše,berúcdoúvahypredchádzajúceprávoplatnéodsúdenia žalobcu, ako aj okolnosti trestného stíhania žalobcu vyplývajúce z dôkazov vykonaných v
konaní (úradný záznam Prezídia policajného zboru, útvaru osobitného určenia z 30.9.2010 a pôvodné
priznanie samotného žalobcu ku skutku, ktoré vzal súd prvej inštancie za preukázané) v prípade žalobcu

jednoznačne neexistuje s odkazom na § 17 ods. 2, 3 a 4 podklad pre úvahy o priznaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobcovi vôbec.

3.4.4 Súd nesprávne rozhodol aj o náhrade trov konania, keď nezaťažil zodpovednosťou za výsledok
sporu stranu, ktorá sa domáhala nárokov, ktoré sú zjavne nedôvodné, ich výška je premrštená a

to s ohľadom aj na to, že v čase podania žaloby bolo už účinné znenie § 17 ods. 4 ZoZŠVM v
súčasnom znení, ustanovujúce maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v konaní podľa
ZoZŠVM možno priznať a žalobca zastúpený advokátom na základe tejto skutočnosti nemohol mať
legitímne očakávania, že náhrada nemajetkovej ujmy presahujúca zákonom stanovený limit bude v
tomto konaní priznaná. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 23.1.2011 spis. zn. 5MCdo 7/2010, žalovaný poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky č.k. IV ÚS 652/2018-44 z 13.2.2020, kde Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil presne
opačný záver, s akým v napadnutom rozsudku operuje súd prvej inštancie a to, že by bolo v rozpore
s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania
práva, nie síce v jeho základe, ale v podstate jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu
k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva, napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania
proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti
žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením.

4.1 Žalobca vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a

odvolacích návrhoch, považujúc námietky žalovaného za nedôvodné. Neobstojí námietka žalovaného
o nepreskúmateľnosti rozsudku v otázke základu nároku, nakoľko tento je podľa názoru žalobcu
plne jasný, zreteľný a preskúmateľný. Nevysvetlenie vplyvu nezákonného dôkazu (úradného záznamu
Prezídia policajného zboru, úradu osobitného určenia z 30.9.2010) nemôže znamenať naplnenie
žiadneho odvolacieho dôvodu, ako ani nevysvetlenie všeobecných právnych úvah súdu prvej inštancie o

prieťahoch v konaní. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil v bode 27. odôvodnenia rozsudku samotný
vplyv výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody na vytvorenie obrazu o žalobcovi v spoločnosti a
pretonámietkažalovanéhoonezrozumiteľnostirozsudkuvtejtočastinemôžeobstáť.Súdprvejinštancie
uvedenú otázku jasne a zrozumiteľne vysvetlil v bode 29. odôvodnenia rozsudku. Otázka zdravia spadá
pod ochranu osobnostnej sféry podľa § 11 O.z..

4.2 Neobstojí námietka žalovaného o tom, že liečebný režim žalobcu nebol vo väzbe a výkone trestu
odňatia slobody zachovaný, nakoľko žalovaný uvedenú skutočnosť nerozporoval ani preukazoval opak,
výsluchu svedka MUDr. M. sa nezúčastnil a v zmysle dôkaznej teórie nemožno zásadne dokazovať,
že niečo sa nestalo alebo nebolo zachované. Žalobca teda nemá dôkazné bremeno preukazovať,

že liečebný režim zachovaný nebol, ale pokiaľ žalovaný bol presvedčený, že takýto liečebný režim
zachovaný bol, tak má navrhnúť dokazovanie a preukázať pozitívne tvrdenie. Svedok MUDr. M. popísal
zdravotný stav žalobcu v septembri 2010 (mesiac, kedy bol vzatý žalobca do väzby), keď už bol žalobca
niekoľko rokov na invalidnom dôchodku, a popísal aj zmenu, ku ktorej po uvedenom dátume došlo, ako
aj príčiny tejto zmeny, najmä nedodržanie liečebného, rehabilitačného režimu, fyzioterapeutickej záťaže,

čo naozaj v ústave na výkon väzby a trestu odňatia slobody nemožno dodržať, keďže nejde o liečebno-
rehabilitačné zariadenie.

4.3 Žalobca nesúhlasí ani s námietkami k výške nemajetkovej ujmy a to najmä s názorom žalovaného,
že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovaný žalobou je limitovaný päťdesiatnásobkom

minimálnej mzdy ani s tým, že uvedený limit platí bez ohľadu na to, či súd rozhoduje podľa zákona v
znení účinnom do 31.12.2012 alebo účinnom od 1.1.2013. Konflikt právnej úpravy je zrejmý, pretože
právna úprava do 31.12.2012 vychádzala zo zákonného minima výšky nemajetkovej ujmy za každý
deň pozbavenia osobnej slobody a právna úprava účinná od 1.1.2003 zaviedla maximálnu výšku
nemajetkovej ujmy. Z ústavnoprávneho hľadiska je určite správny názor, že na situáciu žalobcu je

potrebné aplikovať § 17 ods. 4 zákona v znení účinnom do 31.12.2012 ako je to vysvetlené pre obdobné
prípady v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 7Cdo 262/2015 a spis. zn. 7Cdo
145/2011. Nerozlišovanie odlišných teleologických koncepcií zákona 514/2003 Z.z. žalovaným je preto
právne nesprávne.4.4 Správny je aj spôsob rozhodnutia o trovách konania, keďže žalobca bol úspešný čo do základu
svojho nároku. Pokiaľ žalovaný poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV

ÚS 652/2018-44 z 13.2.2020 žalobca uvádza, že predmetným nálezom nebolo vyslovené porušenie
žiadnych základných práv ani slobôd, preto nemôže byť použitý ako inšpirácia pre námietku, že by
došlo výrokom rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania k porušeniu práva na spravodlivé
konanie niektorej zo strán. V samotnom náleze je v závere v bode 45 uvedené, že Ústavný súd
nepovažuje za nespôsobilú, respektíve ústavne neudržateľnú ani argumentáciu sťažovateľov. Je teda

vecou zjednocovania mechanizmu všeobecného súdnictva, aby v aplikačnej rovine zákona kreoval
judikatúrne riešenie nastolenej, chronicky pertraktovanej problematiky, a to predovšetkým spôsobom
ustanoveným podľa § 221 ods. 3 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch. Preto Ústavný súd Slovenskej
republiky v podstate odsúhlasil, že ústavno-konformný je aj postup všeobecného súdu, ktorý v rámci
sporu o ochranu osobnosti, respektíve náhradu nemajetkovej ujmy prizná náhradu trov konania v
rozsahu 100% pri prisúdení aspoň nejakej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, čím sa potvrdzuje

úspech v základe nároku.

4.5 Žalovaný sa snaží spochybňovať nárok žalobcu tým, že v prípade žalobcu jednoznačne existujú
okolnosti vyplývajúce z trestného konania vedeného voči žalobcovi, majúce pôvod v konaní samotného
žalobcu. Takéto tvrdenie žalovaného je však nekonkrétne a nie je vôbec naplnené. Žalobca si uplatňuje

nárok na nemajetkovú ujmu z titulu rozhodnutia o väzbe a rozhodnutia o treste, nie z titulu nezákonného
rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, respektíve trestného stíhania ako takého. Predpokladom
nárokužalobcuztitulurozhodnutiaoväzbejevýsledokjehotrestnéhostíhania-právoplatnéoslobodenie
spod obžaloby, v konkrétnom prípade dokonca z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý
bol žalobca stíhaný stal. Žalobca preto odmieta tvrdenia žalovaného o "protiprávnom konaní" žalobcu,

čím žalovaný nerešpektuje výsledok trestného stíhania - oslobodenie žalobcu spod obžaloby, ktorým je
aj súd viazaný, a žalovaný sa snaží otvárať vinu žalobcu, čo je však neprípustné. Dôležitý pre posúdenie
nároku žalobcu (jeho základu) je len a jedine výsledok trestného stíhania žalobcu. Žalovaný nijako
nekonkretizuje a nebolo to ani preukázané, že by si žalobca zavinil väzobné stíhanie, pričom v rámci tejto
otázkyznášaldôkaznébremenožalovaný.Priotázkezavineniaväzbyniejemožnémechanickypreberať

okolnosti, ktoré existovali v čase vzatia do väzby, pričom vzhľadom na konkrétne okolnosti je zrejmé,
že keby orgány činné v trestnom konaní a trestný súd od počiatku prihliadli na nezákonnosť prehliadky
iných priestorov vykonanej dňa 30.9.2010, tak by žalobca ani nemohol byť vzatý do väzby, pretože od
počiatku neexistovala dôvodnosť takéhoto stíhania ako nevyhnutná podmienka väzby. Žalobca podal
proti uzneseniu o vzatí väzby, ako aj proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť a viackrát podával

žiadosti o prepustenie z väzby.

4.6 Súd prvej inštancie vysvetlil, že väzobné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného
osobného života jednotlivca, popísal konkrétne následky v živote žalobcu v dôsledku výkonu väzby a
výkonu trestu odňatia slobody a preto je zrejmé, na základe akých konkrétnych zistení a konkrétnej

situácie žalobcu priznal práve nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a zvolil práve predmetnú formu
satisfakcie. Preto neobstojí námietka žalovaného o nevysporiadaní sa súdom prvej inštancie s touto
otázkou v napádanom rozsudku. Základ nároku bol súdom prvej inštancie správne zistený a vyplýva
najmä z bodov 27., 28., 29. a 31. odôvodnenia rozsudku.

4.7 Pre rozhodnutie bolo dôležitým, kedy bol žalobca vzatý do väzby, a nakoľko to bolo uznesením z
3.10.2010, teda pred účinnosťou novely ZoZŠVM účinnej od 1.1.2013, preto sa má na prípad žalobcu
vzťahovať ustanovenie § 17 ods. 4 predmetného zákona v znení účinnom do 31.12.2012.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§

362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 C.s.p.), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 355 ods. 1
C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) a že
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, a h/ C.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1

C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené sporovými stranami súd s časti dôvodné.6.1 Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 1.945.680 eur ako náhrady za nemajetkovú ujmu
spôsobenú žalobcovi, ktorý bol oslobodený spod obžaloby a to rozhodnutím o väzbe a sumy 254.320
eur ako náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi ktorý bol v ďalšom konaní oslobodený spod

obžaloby rozhodnutím o treste. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v časti o náhradu za nemajetkovú
ujmuzarozhodnutieoväzbevsume 17.395euravčastionáhraduzanemajetkovúujmuzarozhodnutie
o treste k sume 2.275 eur vyhovel a v ostatnej časti žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú a žalobcovi
voči žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.

6.2 S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom
na uplatnenú odvolaciu argumentáciu sporových strán bolo posúdiť, či súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (riadnym neodôvodnením svojho rozhodnutia) a vec aj
nesprávne právne posúdil (pokiaľ ide o zavinenie väzby žalobcu a uloženia mu trestu, o finančné limity
náhrady nemajetkovej ujmy a zákonné kritériá, na ktoré je potrebné pri určovaní výšky nemajetkovej

ujmy v peniazoch prihliadať) čo malo za následok nesprávnosť samotného rozhodnutia vo veci samej.

7.Podľa§388C.s.p.,odvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciezmení,akniesúsplnenépodmienky
pre jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav uvedený v bodoch
1.2.1 až 1.2.12 tohto rozhodnutia, ktorý vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre
posúdenie žalobou uplatnených nárokov, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach náležite
vyhodnotil a napokon dospel v časti podstatnej pre rozhodnutie vo veci k správnym skutkovým záverom,
vec však nie celkom správne právne posúdil rozhodujúc o primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy

za rozhodnutie o väzbe a rozhodnutie o treste, v dôsledku čoho v tejto časti odvolací súd považoval za
potrebné rozhodnutie korigovať.

9. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe z 3.10.2010 a titulom
rozhodnutia o treste z 21.10.2013, teda nárokov ktoré vznikli za účinnosti ZoZŠVM pričom nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné
posúdiť podľa predmetného zákona v znení účinnom do prijatia zákona číslo 508/2010 a nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o treste v znení účinnom od 1.1.2013, ktoré bolo
zavedené novelou číslo 412/2012 Z.z., ako to v konaní namietal aj žalovaný (tu pozri aj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2005 spisovej značky 1Cdo 16/2005 - R 28/2006).

10.1 Nakoľko v konaní bolo nesporným, že žalovaný bol Okresným súdom Galanta dňa 30.9.2010
vzatý do väzby v ktorej sa nachádzal do 19.6.2013, že následne mu bol tým istým súdom uložený trest
odňatia slobody, ktorý vykonával od 11.4.2014 do 18.8.2014 a napokon, že bol rozsudkom Okresného
súdu Galanta spod obžaloby oslobodený preto, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol

žalobca stíhaný, odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalovaného, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe nevzniklo, nakoľko si tento
väzbu zavinil sám tým, že sa pred sudcom pre prípravné konanie doznal k trestnej činnosti, pre ktorú bol
trestne stíhaný. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca
si väzbu zavinil sám a preto vyhodnotil žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za

rozhodnutie o väzbe v základe za dôvodný.

10.2 Podľa § 8 ods. 5 písm. b) a ods. 6 písm. a) ZoZŠVM v znení účinnom k 30.9.2010 právo
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, bol oslobodený
spod obžaloby (5 písm. b)). Právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu, ochranného

opatrenia alebo väzbu zavinila sama (6 písm. a)).

10.3 Podľa čl. 6 ods. 1 C.s.p., strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene

nerovnovážne postavenie strán.10.4 Podľa článku 8 C.s.p., strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje skutkové tvrdenia dôkazmi, a to súlade s princípom hospodárnosti a podľa
pokynov súdu.

10.5 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že posudzovanie viny obvineného na vzatie do väzby
je náročnou otázkou a jej úplné objasnenie v daných prípadoch nie je vždy dobre možné v rámci
predbežného prerokovania nároku. V prípade uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za
rozhodnutie o väzbe na súde je preto povinnosťou procesnej strany, ktorá zavinenie namieta (teda

žalovaného) tvrdiť a preukazovať konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých je možné urobiť presvedčivý
logický záver, že právo žalobcu na náhradu škody nevzniklo z dôvodu, že tento si väzbu zavinil
sám. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody
totiž ZoZŠVM bližšie nestanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia
zverená všeobecným súdom, ktoré o nároku na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto
rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených zo skutkových tvrdení

strán sporu a z vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha robiť právny záver o
zavinení, respektíve nezavinení väzby osobou žiadajúcou o náhradu škody. Povinnosť substancovať
všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých strana vyvodzuje svoju procesnú taktiku
(útok alebo obranu), je totiž základnou procesnou povinnosťou sporovej strany, ktorú v žiadnom prípade
rešpektujúc základný princíp rovnosti sporových strán (článok 6 ods.1 C.s.p.) nemôže nahrádzať

súd. V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo
a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie
k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak strata sporu pre neunesenie
konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu pristihne pri porušení povinnosti
tvrdenia, tak je v rámci takzvaného materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti

prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní
sporou. Nástrojom materiálneho vedenia sporu v tejto súvislosti je oprávnenie a zároveň povinnosť súdu
normatívne zakotvená v § 191 ods. 1 C.s.p. za stredníkom - ide o oprávnenie a povinnosť starostlivo
prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie
procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t. j. substancovať ich

pravdivo a úplne). Obdobnú základnú procesnú povinnosť sporovej strany predstavuje aj povinnosť
dôkazná, ktorá stíha v kontradiktórnom procese nielen žalobcu, ale aj žalovaného. Dokazovať je povinný
každý, kto v spore niečo tvrdí. To znamená, že aj žalovaný v rámci procesnej obrany znáša povinnosť
tvrdenia, a tým pádom aj dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie
dôkazného bremena vedie v prípade žalovaného k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankcionovaná

stratou sporu. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno
má v spore každý, kto obstojí vo svojej procesnej povinnosti tvrdiť.

10.6 Podľa názoru odvolacieho súdu je nedostatočné, ak sporová strana zavinenie väzby žiadateľa o
nemajetkovú ujmu odvodzuje len z dôvodov, o ktoré bolo rozhodnutie o uvalení väzby opreté trestným

súdom a okrem výsluchu žalobcu a všeobecným poukazom na obsah trestných spisov takúto námietku
nepodloží žiadnymi inými skutkovými tvrdeniami a dôkazmi. K vylúčeniu nároku na odškodnenie/
náhradu za nemajetkovú ujmu za väzbu podľa § 8 ods. 6 písm. a) ZoZŠVM totiž nestačí, že tu bol
zákonný dôvod väzby v zmysle § 71 Trestného poriadku, ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil.
Aj keď zákon, ako už bolo vyššie uvedené neuvádza, ktoré konanie obvineného treba považovať za

zavinenie väzby, rozhodne vždy predpokladá určité konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu
na uvalenie väzby. Podľa úpravy vzatia do väzby a jej trvania zakotvenej v Trestnom poriadku bude
tu zákonný dôvod väzby, keď podľa § 71 Trestného poriadku bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje
obavu, že obvinený napríklad ujde, alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti, alebo že bude pôsobiť
na svedkov a podobne. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie/na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

za väzbu malo by však byť tvrdené a preukázané aj určité konkrétne konanie obvineného, napríklad
pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a podobne, ktorým dal príčinu k
obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jeho predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť
o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby (tu pozri aj rozhodnutie NS SR sp.zn. 8Cdo 134/2020
z 30.11.2020 a rozhodnutie sp.zn. 2Cdo 154/2019). Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno preto

jednoznačne vidieť zavinenie na uvalenie väzby len v tom, že okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do
väzby konštatovaním, že išlo napríklad o osobu niekoľkokrát súdne trestanú pre majetkové a iné delikty
a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyholtrestnému stíhaniu a trestu, a že je to dôvodná obava, že by mohol i naďalej pokračovať v páchaní
trestnej činnosti obdobnej povahy.

10.7 Žalovaný v rámci procesnej obrany tvrdil, že v čase rozhodovania o vzatí žalobcu do väzby súd pre
prípravné konanie vychádzal predovšetkým z výsledkov prehliadky iných priestorov a v nadväznosti na
ňu zaistených vecí ako aj z informácií získaných pri tejto prehliadke, ale tiež zo svedeckých výpovedí,
z ktorých jednoznačne vyvstáva dôvodné podozrenie, že sa žalobca trestnej činnosti, pre ktorú mu
bolo vznesené obvinenie dopustil a konaním, ktorým si zavinil väzbu je jeho priznanie sa k trestnej

činnosti pred sudcom pre prípravné konanie. Na preukázanie týchto svojich skutkových tvrdení navrhol
vykonať dokazovanie prečítaním úradného záznamu vyhotoveného podplukovníkom B. P., veliteľom
Útvaru osobitného určenia prezídia PZ z 30.9.2010, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho spisu číslo PPÚ-
ÚOU-594-002/2010. Iné skutkové tvrdenia ohľadom konkrétneho konania žalobcu, ktorým mal dať
príčinu na uvalenie väzby zo strany žalovaného v konaní tvrdené ani preukazované neboli.

10.8 Pokiaľ teda súd prvej inštancie (rešpektujúc rovnosť strán v spore a kontradiktórnosť civilného
sporovéhokonania)vkonanídospelkzáveru,žezvykonanéhodokazovanianebolomožnéprijaťzávero
tom,žežalobcasiuvalenieväzbyzavinilsvojímkonanímsámapretomuprávonanáhradunemajetkovej
ujmy vzniknuté mu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe nevzniklo, tento je potrebné považovať za vecne
správny a odvolaciu námietky žalovaného za nedôvodnú. Všeobecný poukaz žalovaného na existenciu

dôvodného podozrenia zo spáchania trestnej činnosti žalobcu v čase rozhodovania súdu pre prípravné
konanie o väzbe a dôkazy, z ktorých sudca pre prípravné konanie pri svojom rozhodovaní vychádzal
nebol totiž spôsobilým preukázať zavinenie žalobcu (spočívajúce v konkrétnom jeho konaní) na jeho
vzatí do väzby. Za takýto dôkaz nie je možné považovať ani „priznanie sa žalobcu pred sudcom pre
prípravné konanie ku skutkom kladeným mu za vinu“, nakoľko samotné priznanie sa žalobcu k určitému

jeho konaniu (ktoré by mohlo byť považované za rozporné so zákonom - konkrétne „ ....že od roku
1972 sa zaoberá zbieraním rôznych historických zbraní a od tejto doby nadobudol množstvo takýchto
historických zbraní a to tak, že ich vykopáva na rôznych miestach, prípadne niektoré zbrane a náboje
získal od P. Z., ktorý bol taktiež zberateľom zbraní, ... prípadne expanzné zbrane kupoval v rôznych
predajniach na území SR a tieto zbrane a náboje mal uložené v bedni ...“) nemalo priamy vplyv na jeho

vzatie do väzby (takýto záver o neexistencii vplyvu priznania sa osoby o uväznení ktorej sa rozhoduje k
jej minulému, prípadne zamýšľanému budúcemu konaniu pravdaže nemožno zovšeobecňovať - nebolo
by možné k nemu dospieť totiž napríklad v situácii, ak by sa takáto osoba pred sudcom pre prípravné
konanie pred jeho rozhodnutím o väzbe priznala k tomu, že ujde, že bude pokračovať v trestnej činnosti
alebo že bude pôsobiť na svedkov a podobne, čo však nebol prípad práve prejednávanej veci). Za dôkaz

preukazujúci zavinenie väzby žalobcom napokon nie je možné považovať ani Úradný záznam Prezídia
PZ útvaru osobitného určenia z 30.9.2010, nakoľko z tohto ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie
(hoci v odôvodnení jeho rozhodnutia takéto zdôvodnenie chýba, ako to správne namietal aj žalovaný,
avšak postupom podľa § 387 ods. 3 C.s.p. ho dopĺňa odvolací súd), keď z jeho rozhodnutia (ktorým
nárok ako dôvodný priznal) vyplýva, že uzavrel, že z dokazovania nie je možné dospieť k záveru, že by

sa žalobca pri tomto zásahu správal spôsobom vyžadujúcim si jeho vzatie do väzby. Zo záznamu totiž
pokiaľ ide o konanie žalobcu pri zásahu majúcom za následok jeho zadržanie vyplýva len to, žalobca
sedel v zadnej časti miestnosti za stolom chrbtom k zakročujúcemu tímu a opracovával kovové časti (tu
pozri bod 1.2.11 tohto rozhodnutia).

10.9 Nakoľko žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia a neuviedol žiadne konkrétne skutkové okolnosti z
ktorých by pri ich preukázaní bolo možné dospieť k záveru o zavinení si väzby samotným žalobcom, jeho
námietka, že tento nárok z tohto konkrétneho dôvodu nevznikol nemohla obstáť a súdy na ňu nemohli pri
svojom rozhodovaní prihliadať. V tejto súvislosti ďalej odvolací súd dopĺňa, že pri hodnotení následkov
neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodeného je nutné vychádzať z toho, že samotné

držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady do slobody pohybu či práva na súkromie a že v
tomto ohľade výkon väzby sám osebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti
dotknutej osoby (naďalej pôsobí stres, neistota, úzkosť a podobne - tu pozri aj závery Najvyššieho súdu
Českej republiky v spis. zn. 30Cdo 2357/2010) a tak neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že
držanie žalobcu vo väzbe nezasiahlo do jeho osobnej sféry.

11.1 V ďalšom však už bolo možné odvolacej argumentácii žalovaného čiastočne prisvedčiť. Tento
v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil v otázke rozhodnutia
o výške náhrady nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie žalobcu a čiastočný výkon trestu, keďtento pri určovaní výšky náhrady na jednej strane nedôvodne prihliadol na žalobcom deklarovanú
medializáciu jeho trestného stíhania a jej potenciálny vplyv na vznik nemajetkovej ujmy na strane
žalobcu ako aj na žalobcom tvrdené a preukazované zhoršenie jeho zdravotného stavu v období, keď

bol vo väzbe a vykonával trest odňatia slobody a na druhej strane neprihliadol na iné hmotnoprávne
predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie ani na judikatúru ESĽP, či ustálenú
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (resp. z rozhodnutia nie je možné zistiť
či prihliadol a v kladnom prípade s akým záverom), poukazoval na neprimeranosť priznanej výšky
nemajetkovej ujmy a jej rozpornosť s princípom spravodlivého zadosťučinenia, najmä v súvislosti

so zákonom 215/2006 Z.z., ktorý stanovuje limit pre priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy
za najzávažnejší následok (smrť), priznaním žalobcovi nemajetkovej ujmy celkovo vo výške 19.670
eur (pozostávajúcej zo sumy 17.395 eur z titulu rozhodnutia o väzbe a sumy 2.275 eur z titulu
rozhodnutia o treste), bagatelizoval nároky priznané podľa zákona čísl 215/2006 Z.z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi, navyše podľa neho nerozlíšil výšku priznanej náhrady v
prípade náhrady nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe a výšku priznanej nemajetkovej ujmy

z titulu rozhodnutia o treste, hoci ide o dva samostatné nároky.

11.2 Niet pochýb, že ako väzba, tak aj trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnostných práv
jednotlivca a v prejednávanej veci aj boli preukázané ich negatívne dopady na osobný život žalobcu. Aj
podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na rozsah aj intenzitu neoprávneného zásahu spočívajúceho

vo väzobnom vedení trestného stíhania žalobcu za závažnú trestnú činnosť a výkon trestu nebolo
postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nakoľko
pre uvedené nároky neexistuje právnou normou upravená výška priznaných náhrad, pri rozhodovaní o
nej bolo treba vychádzať najmä z existujúcej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a prihliadnuť aj na iné hmotnoprávne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie

prípadne judikatúru ESĽP týkajúcu sa obdobných prípadov. Táto požiadavka bola prvoinštančným
súdom naplnená iba čiastočne.

11.3 K otázke priznávania takýchto náhrad nemajetkovej ujmy v rozhodnutí z 31. mája 2007 sp. zn.
4Cdo 177/2005, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky ako judikát R 13/2009, Najvyšší súd SR pri riešení otázky odškodnenia väzby
vyslovil záver, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti
s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), i
keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len

„zákon č. 58/1969 Zb.). Najvyšší súd zdôraznil, že ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru obsahuje tzv.
neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité
právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré
by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom
rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia

aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejedávanej veci obdobných veciach (v tomto
rozhodnutí poukázal na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike).
V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou

súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napríklad pri
porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. Touto problematikou sa najvyšší

súd zaoberal aj v rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo 37/2012, a aj v tomto pripomínal, že súd
je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o
neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci
obdobných veciach; (tu dovolací súd poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn.
III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike).

Aj v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo 15/2012 Najvyšší súd SR zopakoval, že určenie
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala
žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Vyslovil požiadavku, aby súdy v súvislosti s týmvzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z.,
v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho

násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia
vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným
rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou
spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Vyššie

uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali sporov, v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravoval náhradu (a teda ani jej výšku) nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať túto náhradu v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až v súvislosti s právnymi
názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R 13/2009 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3Cdo/19/2018 zo dňa 24. júla 2018).

11.4 V prejednávanej veci si uplatnil žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona číslo
514/2003 Z.z., ktorý na rozdiel od zákona číslo 58/1969 Z.z. už upravuje možnosť priznať aj takúto
náhradu.

11.5 Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 a ods. 4 ZoZŠVM v znení účinnom ku dňu 3.10.2010 (deň vzatia žalobcu
do väzby), uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (1). V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (2). Výška nemajetkovej ujmy v

peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (3). Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej
rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy

zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj
začatý deň pozbavenia osobnej slobody (4).

11.6 Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 a ods. 4 ZoZŠVM v znení účinnom ku dňu 21.10.2013 (deň nástupu žalobcu
do výkonu trestu), uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (1). V

prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (2). Výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej

došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (3). Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a) (4).

11.7 V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného
súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry
Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel Najvyšší súd už v
rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona číslo 58/1969

Zb. nezmenil nič ani zákon 514/2003 Z.z. a to či už v jeho znení zákona číslo 517/2008 Z.z. alebo v jeho
znení zákona číslo 412/2012 Z.z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž vo svojom ďalšom rozhodnutí
zo 7. augusta 2008 na spis. zn. 3Cdo 7/2017 pri riešení predmetnej otázky poukázal na judikatúru ESĽP,
podľa, ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej
ujme a povesti poškodeného (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že

pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux
v. Moldavsko, Stveel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého
výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Covmunicacáo Social, S.A.v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo, ktorá je
priznávaná obetiach násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala

bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznanú za
telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Napokon v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júla 2018 v spis. zn. 3Cdo 19/2018 tento konštatoval, že
povinnosť všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po
zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako

aj judikatúry Ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel Najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých
bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona číslo 58/1969 Zb. nezmenil neskôr
nič ani zákon číslo 514/2003 Z.z. určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona číslo 514/2003 Z.z. v (znení zákona číslo 412/2012 Z.z.)
tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov,
je pokračovaním už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP. V tomto

rozhodnutí dovolací súd vo vzťahu k predmetnej otázke poukázal na už vyššie citovanú judikatúru.

11.8 Základnou premisou vyslovenou judikatúrou najvyššieho súdu pri určovaní výšky primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy je teda požiadavka na súdy, aby pri uplatňovaní voľnej úvahy vychádzali zo
zistenia skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných

súvislostí, aby sa uplatnenie voľnej úvahy nestalo nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa
akejkoľvek kontrole, pričom nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by
vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by pri porovnaní odškodňovaní
zásahu do práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním zásahov do iných základných práv zaručených
ÚstavouSlovenskejrepublikymohliniektoréujmynainýchzákladnýchprávach(napríkladujmynazdraví

či dokonca živote) bagatelizovať.

11.9 Preskúmajúc samotné odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie odvolacím súdom vzhľadom
na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že dôvodnou je námietka žalovaného, že súd prvej
inštancie v rozsudku nezdôvodnil ako sa konkrétne vysporiadal s námietkou žalovaného o potrebe

pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať na skutočnosť, že slovenský právny
poriadok už aj v čase uväznenia žalobcu, prípadne jeho nástupu na výkon trestu odňatia slobody
umožňoval osobám, ktorým bola v dôsledku násilných trestných činov spôsobená na ujma na zdraví/
smrť vyplatiť odškodnenie vo výške nepresahujúcej päťdesiatnásobok minimálnej mzdy (tu pozri zákon
číslo 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi) a tak odvolací súd

postupom podľa 387 ods. 3 C.s.p. uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené, pri úvahách o určení
primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je nevyhnutné prihliadať na závery Najvyššieho súdu
SR, ESĽP a Ústavného súdu SR o potrebe určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej rozhodnutím o
väzbe a rozhodnutím o treste po náležitom zohľadnení skutočnosti, že slovenský právny poriadok už
aj v čase uväznenia žalobcu/nástupu žalobcu do výkonu trestu odňatia slobody umožňoval osobám,

ktorým bola v dôsledku úmyselných násilných trestných činov spôsobená ujma na zdraví vyplatiť
odškodnenie vo výške nepresahujúcej päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, ako to počas celého konania
namietal žalovaný, pričom zároveň je pri rozhodovaní potrebné výšku náhrady posúdiť aj v kontexte
s rozhodnutiami ESĽP a Ústavného súdu. Námietku riadneho neodôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie prípadne nesprávneho právneho posúdenia veci vznesenú žalovaným preto bolo potrebné

považovať za dôvodnú a vyjadrenia žalobcu spochybňujúce správnosť takéhoto prístupu zo strany súdu
z dôvodu, že takýto prístup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spochybňoval by aj
neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásadu legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol
by porušením zákazu retroaktivity za nesprávne, judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prekonané (tu pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 30Do 25/2019 z 20.

júna 2019).

12.1 V preskúmavanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru (bez možnosti dozvedieť sa konkrétne
dôvody, ktoré ho k tomu viedli), že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vniknutej mu
rozhodnutím o väzbe vo výške 17.395 eur ako suma rovnajúca sa násobku sumy 17,50 eur a počtu dní

väzby (994 dní), ktorý záver odvolací súd považuje za nesprávny.

12.2Pokiaľideoosobužalobcu,jehodoterajšíživotaprostredievktoromžilažije,akoosobyoprávnenej
na náhradu nemajetkovej ujmy (poškodeného) v prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že vprípade žalobcu ide o ženatého muža, otca dvoch už plnoletých detí, v minulosti dva krát ako
mladistvého súdne trestaného za majetkovú trestnú činnosť, ktorému bol uložený aj nepodmienečný
trest odňatia slobody a ktorý žalobca vykonal v ústave pre mladistvých, v čase vzatia do väzby žijúceho

bežným rodinným spôsobom života, teda v úplnej rodine so svojou nezamestnanou manželkou a už
plnoletým synom T. I., v štandardnom 3 izbovom byte svojho syna v G., udržiavajúceho len štandardné
priateľské vzťahy s tretími osobami (iné tvrdené nebolo), nezamestnaného, ktorého jediným príjmom
bol invalidný dôchodok vo výške 292,80 eur, teda príjem vo výške cca 9,76 eur na deň (1/30 zo
sumy 292,80 eur) od ktorého príjmu sa odvíjala jeho životná úroveň a prostredie v ktorom žil (ako

aj životná úroveň jeho trojčlennej spolužijúcej rodiny, kde na uspokojovanie osobných potrieb jednej
dospelej osoby zostávala suma necelých 100 eur mesačne, čo predstavuje sumu cca 3,34 eur na deň),
ktorý bol vzatý do väzby v 47 roku svojho života, už v tom čase dlhodobo (najmenej 30 rokov) trpiacim
hendikepom prehlbujúceho sa znižovania hybnosti chrbtice v dôsledku predchádzajúceho poškodenia
chrbtice pri dopravnej nehode s mierou postihnutia 70%, vedúceho k jeho invalidizácii, trpiaceho aj
bežnými ochoreniami. Po návrate z väzby začal žiť bežným rodinným spôsobom života spolu so svojou

manželkou a synom vo štvorizbovom dome - záhradnej chatke v G. I., vlastnícky patriacom jeho matke,
naďalej bol invalidným dôchodcom pre poškodenie chrbtice s mierou postihnutia 70% a jediným jeho
príjmom bol invalidný dôchodok.

12.3 Pokiaľ ide o závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, v konaní bolo nesporným, že

žalobca strávil v súvislosti s jeho trestným stíhaním za nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so
zbraňami, kvalifikované ako zločin vo väzbe 994 dní a vo výkone trestu odňatia slobody ďalších 130 dní,
pričom na osobnej slobode bol obmedzený príslušníkmi Útvaru osobitného určenia Prezídia PZ počas
akcie „PODKOVA“ pri prehliadke nehnuteľnosti v Trnovci nad Váhom dňa 30.9.2010 (ktorá akcia trvala
od 6:00 hod. do 22:00 hod.) po tom, čo po obkľúčení objektu príslušníci útvaru otvorili dvere a objekt

obsadili. V tom čase žalovaný sedel v zadnej časti miestnosti za stolom chrbtom k zakročujúcemu tímu
a opracovával kovové časti. Pri zákroku boli voči nemu použité donucovacie prostriedky a to hrozba
zbraňou, hmaty a chvaty sebaobrany a boli mu priložené služobné putá. K obmedzeniu osobnej slobody
žalobcu došlo o 13:38 hod.. Žalobcu si následne prevzal vyšetrovateľ ÚBOK P PZ. Počas zákroku
nedošlokzraneniužalobcuatentonepožadovallekárskeošetrenie.Následnebolžalobcaeskortovanýa

o 20:10 hod. bol odovzdaný vyšetrovateľovi ÚBOK Bratislava. Dňa 3.10.2010 o 17:15 hod. bol vypočutý
sudcom pre prípravné konanie a po jeho výsluchu bol vzatý do väzby s tým, že väzba sa bude vykonávať
v ústave na výkon väzby v Leopoldove a táto sa mu bude započítavať od 30.9.2010 o 13:38 hod., kedy
došlo k realizácii prehliadky iných priestorov a pozemkov a kedy bola obmedzená jeho osobná sloboda.
Voči rozhodnutiu o vzatí do väzby sa odvolal avšak odvolací súd sťažnosť zamietol. Počas výkonu väzby

viackrát podával sťažnosti o prepustenie z väzby avšak bezvýsledne. Obmedzenie slobody žalobcu z
titulu väzby trvalo do 19.6.2013, kedy bol na základe rozhodnutia Okresného súdu Galanta z 19.6.2013
prepustený z väzby na slobodu ihneď (obmedzenia osobnej slobody žalobcu z titulu väzby teda trvalo
celkovo 994 dní).

12.4 Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote v súvislosti s
jeho väzbou je nesporným, že žalobca pri zadržaní utrpel prvotný šok zo zatknutia v spojení s
najintenzívnejším pociťovaním obmedzenia jeho slobody a náhlym prerušením takmer všetkých zložiek
jeho každodenného života a aj následným výkonom väzby v Leopoldove došlo k zásahu do jeho
ľudskej dôstojnosti, osobnej slobody jeho izolácii od rodiny v dôsledku čoho bol traumatizovaný, prežíval

stres, frustráciu, pocity neistoty, depresie, narušené bolo jeho súkromie v oblasti sociálnych vzťahov,
nakoľko nemohol štandardne udržiavať vzťah so svojou rodinou - manželkou deťmi, matkou, čo prežíval
ťažšie, ďaleko od miesta svojho bydliska, a to aj v čase vianočných a novoročných sviatkov. Závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote považoval za kritérium rozhodujúce pre
posúdenie výšky odškodnenia aj ESLP v rozhodnutí zo 6.10.2005 vo veci Shilyayev proti Rusku,

sťažnosť číslo 9647/02, odstavec 21. Pre poriadok je potrebné dodať, že v tomto prípade sa jednalo o
neoprávnené pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa, ktorý strávil vo väzbe celkom 1 rok a 8 mesiacov
a 21 dní - teda približne 626 dní a ESPL považoval čiastkou približne 2.700 eur, ktorú ruské orgány
sťažovateľovi vyplatili ako odškodné za takú, ktorá sa javí ako svojvoľná či nerozumná.

12.5 Pokiaľ ide o závažnosť následkov ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení v konaní bolo
nesporným, že výkon väzby mal za následok morálne odsúdenie žalobcu jeho známymi, priateľmi a
spoločnosťou.12.6 Žalobca bol vo väzbe od 30.9.2010 do 19.6.2013, teda v roku 2010 to bolo 93 dní, v roku 2011 to
bolo 365 dní, v roku 2012 to bolo 366 dní a v roku 2013 to bolo 170 dní.

12.7 Podľa makroekonomických ukazovateľov príjmu pracujúcich v SR mesačná mzda zamestnanca v
hospodárstve SR za rok 2009 bola v sume 744,50 eur a tak 1/30 predstavuje sumu 24,82 eur, za rok
2010 v sume 769 eur a tak 1/30 predstavuje sumu 25,63 eur, v roku 2011 bola v sume 786 eur a tak
1/30 predstavuje sumu 26,20 eur a v roku 2012 bola mzda vo výške 805 eur a tak 1/30 predstavuje
sumu 26,83 eur (nesporné skutočnosti).

12.8 V roku 2013 bola minimálna mzda vo výške 337,70 eur a v roku 2014 vo výške 352 eur.
Päťdesiatnásobok minimálnej mzdy tak predstavoval sumu cca 16.880 eur a 17.600 eur (nesporné
skutočnosti).

12.9. Vzhľadom na vyššie uvedené rešpektujúc názor NS SR o povinnosti všeobecného súdu

určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych
predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry Ústavného
súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (a to najmä, že náhrada nemajetkovej ujmy musí byť
rozumne primeraná utrpenej ujme a povesti poškodeného, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie
osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo,

ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv
by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady
priznanú za telesné zranenia alebo násilné činy) odvolací súd dospel k záveru že je dôvodným žalobcovi
za obdobie prvých dvoch dní väzby vrátane jeho zatknutia teda za deň 30.9.2010 a 1.10.2010 priznať
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 132 eur (66 eur/deň), zohľadniac závažnosť pôsobenia zadržania

žalobcu a jeho vzatie do väzby z hľadiska plynutia času (kedy u zadržanej osoby dochádza k prvotnému
šoku so zadržaním, pričom sa jedná spravidla o najintenzívnejšie pociťované obdobie, kedy sú náhle
narušené takmer všetky zložky každodenného života) a za obdobie od 2.10.2010 do 16.6.2013 vo
výške 15 eur/deň, t.j. 14.880 eur (992x15 eur = 14.880 eur), teda za ďalšie obdobie plynutia tejto väzby
kedy trvanie väzby už poškodená osoba neprežíva tak intenzívne), t.j. spolu vo výške 15.012 eur (pokiaľ

ide o potrebu zohľadnenia plynutia času na výšku priznanej náhrady ale aj samotnú výšku primeranej
náhrady za väzbu pozri aj na závery Najvyššieho súdu Českej republiky spis. zn. 3Cdo 2357/2010, a
pokiaľ ide o samotnú výšku primeranej náhrady aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7Cdo/243/2019 zo dňa 28.10.2020, v ktorom súd ustálil, že Krajský súd v Košiciach sa neodklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď priznal náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu od

17.11.2007do14.4.2008,teda150dní(10.000eur).Suma15eur/deňvprípadežalobcu predstavujecca
150% sumy jeho príjmu (invalidného dôchodku), ktorý dlhodobo dosahoval pred jeho uväznením (takto
stanovená výška náhrady obdobne ako vyššie citovaný ZoZŠVM v znení účinnom ku dňu 3.10.2010
v ust. § 17 ods. 4 sleduje odškodnenie poškodeného minimálne v takej výške, ktorá zodpovedá
priemernému štandardu príjmov fyzickej osoby, ktoré dosahovala táto pred jej uväznením), zodpovedá

jeho životnej úrovni, zohľadňuje skutočnosť, že väzba nezasiahla do jeho profesijného života, výrazne
nezhoršila jeho finančnú situáciu, že v jeho prípade sa výrazne nezmenili jeho bytové pomery, že jeho
väzobné stíhanie nemalo za následok pretrhnutie jeho rodinných väzieb, ďalej zohľadňuje čiastočnú
stratu jeho priateľov a napokon takáto náhrada je rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti žalobcu
a v konečnom dôsledku neprevyšuje maximálnu náhradu priznanú za telesné zranenia a násilné činy.

13.1 V preskúmavanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, žalobcovi vznikol nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vniknutej mu rozhodnutím o treste vo výške 2.275 eur ako suma rovnajúca sa
násobku sumy 17,50 eur a počtu dní väzby (130 dní), ktorý záver odvolací súd považuje za nesprávny.

13.2Pokiaľideoosobužalobcu,jehodoterajšíživotaprostredievktoromžilažije,akoosobyoprávnenej
nanáhradunemajetkovejujmyzavýkontrestu(poškodeného)vprejednávanejveci akoužbolouvedené
vyššie z dokazovania vyplynulo, že v prípade žalobcu ide o ženatého muža, otca dvoch už plnoletých
detí, v minulosti dva krát ako mladistvého súdne trestaného za majetkovú trestnú činnosť, ktorému bol
uložený aj nepodmienečný trest odňatia slobody a ktorý žalobca vykonal v ústave pre mladistvých, v

čase nastúpenia do výkonu trestu žijúceho bežným rodinným spôsobom života, teda v úplnej rodine so
svojou nezamestnanou manželkou a synom vo štvorizbovom dome -záhradnej chatke v G. I., vlastnícky
patriacom jeho matke, udržiavajúceho len minimálne priateľské vzťahy s tretími osobami (tieto boli totiž
výrazne narušené/stratené už počas väzby a iné tvrdené nebolo), nezamestnaného, ktorého jedinýmpríjmom bol invalidný dôchodok, ktorý nastúpil výkon trestu odňatia slobody v 51 roku svojho života, už
v tom čase dlhodobo (najmenej 30 rokov) trpiacim hendikepom prehlbujúceho sa znižovania hybnosti
chrbtice v dôsledku predchádzajúceho poškodenia chrbtice pri dopravnej nehode s mierou postihnutia

70%, vedúceho k jeho invalidizácii, trpiaceho aj bežnými ochoreniami. Po návrate z výkonu trestu
odňatia slobody začal žiť bežným rodinným spôsobom života spolu so svojou manželkou a synom vo
štvorizbovomdome-záhradnejchatke vNitrianskychHrnčiarovciach-takakoprednástupomdovýkonu
trestu, vlastnícky patriacom jeho matke, naďalej bol invalidným dôchodcom pre poškodenie chrbtice s
mierou postihnutia 70% a jediným jeho príjmom bol invalidný dôchodok.

13.3 Pokiaľ ide o závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, v konaní bolo nesporným, že
žalobca strávil v súvislosti s jeho odsúdením za nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami,
vo výkone trestu odňatia slobody 130 dní, pričom výkon trestu nastúpil 11.4.2014 a to potom, čo bol
na verejnom priestranstve zaistený zásahovou jednotkou NAKA. Z výkonu trestu odňatia slobody bol
podmienečne prepustený dňa 18.8.2014 rozhodnutím Okresného súdu Trnava z 18.8.2014 a bola mu

určená skúšobná doba v trvaní dvoch rokov.

13.4Pokiaľideozávažnosťnásledkov,ktorévznikližalobcovivsúkromnomživotevsúvislostisvýkonom
jeho trestu je nesporným, že nástup do výkonu trestu mu spôsobil prvotný šok a ďalej výkon trestu v
Hrnčiarovciach nad Parnou bol pre neho traumatizujúci, pričom prežíval stres, frustráciu, pocity neistoty,

depresie, narušené bolo čiastočne aj jeho súkromie v oblasti sociálnych vzťahov, nakoľko nemohol
štandardne udržiavať vzťah so svojou rodinou, od ktorej bol odlúčený.

13.5 Pokiaľ ide o závažnosť následkov ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení v konaní bolo
nesporným, že výkon trestu odňatia slobody mal za následok ďalšie morálne odsúdenie žalobcu jeho

známymi, priateľmi (ktorí mu ešte zostali aj po prepustení z väzby) a spoločnosťou.

13.6 Vzhľadom na vyššie uvedené rešpektujúc názor NS SR o povinnosti všeobecného súdu
určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych
predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry Ústavného

súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (a to najmä, že náhrada nemajetkovej ujmy musí byť
rozumne primeraná utrpenej ujme a povesti poškodeného, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie
osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo,
ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv
by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady

priznanú za telesné zranenia alebo násilné činy) odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodným žalobcovi
za prvé dva dni výkonu trestu vrátane jeho zadržania teda za deň 11.4.2014 a deň 12.4.2014 priznať
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 132 eur (66 eur/deň), zohľadniac závažnosť pôsobenia zadržania
žalobcunajehovzatiedovýkonutrestuodňatiaslobodyzhľadiskaplynutiačasu(kedyuzadržanejosoby
dochádza k prvotnému šoku so zadržaním, pričom sa jedná spravidla o najintenzívnejšie pociťované

obdobie,kedysúnáhlenarušenétakmervšetkyzložkykaždodennéhoživota) azaobdobieod13.4.2014
do 18.8.2014 vo výške 9,79 eur/deň, t.j. 1.253,12 eur (128x9,79 eur = 1.253 eur), teda za ďalšie obdobie
plynutia výkonu trestu v prvej nápravnovýchovnej skupine, kedy trvanie výkonu trestu už poškodená
osoba neprežíva tak intenzívne), t.j. spolu vo výške 1.385,12 eur. Suma 9,79 eur/deň v prípade žalobcu
predstavuje cca 100% sumy jeho príjmu (invalidného dôchodku), ktorý dlhodobo dosahoval pred jeho

uväznením zodpovedá jeho životnej úrovni, zohľadňuje skutočnosť, že výkon trestu nezasiahol do jeho
profesijného života, výrazne nezhoršil jeho finančnú situáciu, že v jeho prípade sa už vôbec nezmenili
jeho bytové pomery, že výkon trestu nemal za následok pretrhnutie jeho rodinných väzieb, ďalej
zohľadňuje už takmer nezmenené priateľské vzťahy a napokon takáto náhrada je rozumne primeraná
utrpenej ujme na povesti žalobcu a v konečnom dôsledku neprevyšuje maximálnu náhradu priznanú

za telesné zranenia a násilné činy.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť, že z vykonaného dokazovania zo žiadneho
pohľadu nebolo možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom,
pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím o väzbe a následne aj o treste

odňatia slobody by bola väčšia v porovnaní so smrteľným následkom násilného trestného činu. Preto
ani náhrada priznaná žalobcovi nemohla presiahnuť náhradu poskytovanú za následky takéhoto činu.
Preto odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch I. a II.zmenil spôsobom uvedeným vo výroku I. tohto rozsudku a vo výroku III. ako vecne správny postupom
podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

15. Dôvodnou bola aj námietka žalovaného o nesprávnosti postupu súdu prvej inštancie
(nesprávnom právnom posúdení veci), keď pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňoval aj
žalobcom preukazovanú medializáciu jeho trestného stíhania, nakoľko v konaní síce bolo nesporným, že
médiainformovaliverejnosť„...oodhaleníilegálnehoobchodusozbraňami,orozbitígangupriekupníkov
so zbraňami, o nelegálnom obchodovaní otca a syna so zbraňami“ a pod., nakoľko ako to správne

namietal aj žalovaný, z dokazovania nebolo možné vyvodiť záver o bezprostrednej príčinnej súvislosti
medzi medializáciou rozbitia gangu obchodníkov so zbraňami (v ktorej nebolo možné hodnoverne a
bez pochybností identifikovať, že sa v predmetnom medializovanom trestnom stíhaní jednalo o osobu
žalobcu a to pre absenciu medializácie jeho mena, podobizne, prípadne iných údajov a skutočností
jednoznačne identifikujúcich osobu žalobcu) a vytváraní negatívnej mienky o žalobcovi v súvislosti s
rozhodnutím o väzbe a rozhodnutím o treste. Vplyv takejto medializácie (či už skutočný alebo aj len

potencionálny) nebol spôsobilý vytvárať negatívny obraz práve o žalobcovi v spoločnosti a na vznik
nemajetkovej ujmy na strane žalobcu bol potom zanedbateľný, bez potreby jeho zohľadnenia pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s jeho uväznením a výkonom trestu odňatia slobody.

16. Obdobne súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy nedôvodne zohľadnil

aj žalobcom v konaní preukazované všeobecné zhoršenie zdravotného stavu, prípadne zhoršenie
mobility žalobcu porovnaním jeho vitality a mobility pred jeho uväznením, so stavom po jeho návrate
z výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko ako to správne namietal aj žalovaný, z dokazovania nebolo
možné vyvodiť záver o bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi zhoršením zdravotného stavu žalobcu
a jeho väzobným stíhaním a výkonom trestu odňatia slobody, pričom prirodzené zhoršenie vitality a

zdravotného stavu človeka ku ktorým dochádza plynutím času - starnutím, sú v zásade už zohľadnené
vo výške náhrady nemajetkovej ujmy odvíjajúcej sa od obdobia trvania väzby a výkonu trestu odňatia
slobody.

17. Pre poriadok je potrebné dodať, že nedôvodnou bola námietka žalobcu o nemožnosti použitia

tvrdení, prípadne listín, ktoré voči žalobcovi nebolo možné použiť ako dôkaz v konaní pred trestným
súdom (z dôvodu nezákonnosti takéhoto dôkazu) a to v civilnom konaní, kedy súd rozhoduje o otázke či
si väzbu poškodený zavinil sám, nakoľko v prejednávanej veci sa nejednalo o konanie trestné, v ktorom
by sa preukazovalo naplnenie skutkovej podstaty trestného činu, kde by takéto dôkazy v rámci trestného
konania nebolo možné bez ďalšieho použiť. Pre civilné konanie o náhradu nemajetkovej ujmy totiž

uvedené pravidlá stanovené v Trestnom poriadku neplatia a preto všeobecnému súdu nič nebráni, aby
prihliadal aj na skutočnosti tvrdené niektorou zo sporových strán, ktoré vyplývajú zo spisového materiálu
(tu pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 366/04 z 3.11.2005).

18. S ostatnými námietkami žalobcu/žalovaného sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo

veci nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

19.1 Žalobca sa žalobou domáhal uloženia povinnosti zaplatiť žalovanému sumu 2.200.000 eur (sumu
1.945.680 eur ako nemajetkovú ujmu z titulu neoprávnenej väzby a sumu 254.320 eur ako nemajetkovú

ujmu z titulu neoprávneného trestu) a úspešný bol v rozsahu žaloby o zaplatenie sumy 16.397,12
eur (15.012 +1.385,12 = 16.397,12). Úspech žalobcu tak predstavoval 0,75% a úspech žalovaného
predstavoval 99,25%. Čistý úspech žalovaného bolo v rozsahu 98,5% a vznikol mu nárok na náhradu
trov konania (§ 255 ods. 2 C.s.p.). Súd pri rozhodovaní o trovách konania považoval za potrebné
zaťažiť zodpovednosťou za výsledok sporu stranu, ktorá sa za účasti advokáta domáhala nárokov, ktoré

sú zjavne nedôvodné, ich výška je premrštená a to s ohľadom prevládajúcu rozhodovaciu prax súdov
Slovenskej republiky o výške priznávaných náhrad za nemajetkovú ujmu z titulu neoprávnenej väzby
a nemajetkovú ujmu z titulu neoprávneného trestu (nezohľadniac názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky prezentovaný v jeho uznesení z 23.1.2011 spis. zn. 5MCdo 7/2010, že pre rozhodnutie otrovách konania, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu je podstatným to, že z dokazovania bolo
preukázané že žalobcom vznikol nárok a nie je podstatné v akom rozsahu bol súdom priznaný),
prikloniac sa k názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v jeho náleze č.k. IV ÚS

652/2018-44 z 13.2.2020, kde Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil záver, že by bolo v rozpore
s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania
práva, nie síce v jeho základe, ale v podstate jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu
k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva, napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania

proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti
žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením.

19.2 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 369 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.

19.3 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

20. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta
C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).