Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 24, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/47/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5396899790
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5396899790.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka,

členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: A. I., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX D. - O. XXX, zastúpeného zástupcom MAJCHRÁK & MAJCHRÁK,
advokáti, s.r.o., so sídlom 850 Nová Bystrica 023 05, IČO: 36 416 525, proti žalovanému v rade 2/ rade:
W. B., nar. XX.X.XXXX, s miestom podnikania XXX XX O. XXX, IČO: 14 242 346, žalovanému v 4/
rade: W. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX O. XXX (pôvodne podnikajúci ako SZČO podľa
živnostenského registra do 31.5.2018 s miestom podnikania XXX XX O. XXX, IČO: 31 057 110), v konaní
o zaplatenie 4.468,73 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaných v 2/ a v 4/ rade

proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 14Cb 108/1996-1422 zo dňa 7.5.2019 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Čadca č.k. 14Cb/108/1996-1554 zo dňa 7. septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 14Cb 108/1996-1422 zo dňa 7.5.2019 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Čadca č.k. 14Cb/108/1996-1554 zo dňa 7. septembra 2020 v napadnutom
výroku II. o povinnosti žalovaných v rade 2/ a 4/ solidárne uhradiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur spolu s
úrokom z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 4.468,73 Eur od 22.5.1996 do zaplatenia, všetko v lehote
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v napadnutom výroku IV. o náhrade trov prvoinštančného konania

p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd výrokom I. konanie v časti
prevyšujúcej nárok žalobcu voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade na zaplatenie istiny v sume 4.468,73 Eur a
úroku z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 4.468,73 Eur od 2.5.1994 do zaplatenia zastavil, výrokom II.
uložilžalovanýmv2/av4/radepovinnosťsolidárneuhradiťžalobcovisumu4.468,73Eurspolusúrokom
z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 4.468,73 Eur od 22.5.1996 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku, výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade zamietol a výrokom IV.
priznal žalovaným v 2/ a v 4/ rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,46 %, o
ktorej sume po právoplatnosti rozsudku rozhodne samostatným uznesením poverený súdny úradník.

2. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovaným v 1/ až v
4/ rade domáhal zaplatenia sumy 16.694,22 Eur (502.930,- Sk) spolu s úrokom z omeškania. Okresný
súd vo veci prvýkrát rozhodoval rozsudkom č.k. 14Cb/108/1996-447 zo dňa 14.6.2010, ktorým žalobe

vyhovel v časti a žalovaných v 2/, v 4/, v 5/ rade (právna nástupkyňa po žalovanom v 3/ rade) zaviazal
uhradiťžalobcovisumu4.468,73Eurspolusúrokomzomeškaniaod2.5.1994dozaplateniaavozvyšnej
časti žalobu zamietol. Súd vyššieho stupňa v rozhodnutí sp. zn. 14Cob/297/2010 zo dňa 16.5.2012
odvolanie žalovaného v 2/ rade a odvolanie žalovaného v 4/ rade vo výroku o zamietnutí zvyšku žalobyodmietol, vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby voči žalovanému v 1/ rade rozsudok potvrdil a vo výroku
o povinnosti žalovaných v 2/, v 4/ a v 5/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 4.468,73 Eur
spolu s úrokom z omeškania a vo výroku o trovách konania rozsudok zrušil a vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení konštatoval, že nebolo rozhodnuté o čiastočnom späťvzatí
žaloby a bude potrebné doplniť dokazovanie čo do obrany žalovaných o existencii ďalšieho bankového
účtu. Po tomto rozhodnutí na výzvu okresného súdu právny zástupca žalobcu uviedol, že späťvzatie
malo relevanciu vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade a keďže voči tomuto bola žaloba zamietnutá, žiadal,
aby o tomto späťvzatí okresný súd pre zmätočnosť ďalej nerozhodoval.

3. Okresný súd po doplnení dokazovania rozhodol druhým rozsudkom č.k. 14Cb/108/1996-880 zo dňa
7.5.2015,ktorýmžalovanýmv2/av4/radeuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovisumu4.468,73Eurspolus
úrokom z omeškania, voči žalovanej v 5/ rade nárok zamietol a rozhodol o trovách konania. Krajský súd v
Žiline uznesením vo veci sp. zn. 14Cob/118/2015 rozsudok okresného súdu zrušil vo výrokoch, ktoré sa
týkali žalovaných v 2/ a v 4/ rade, ktorými bolo rozhodnuté o povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 4.468,73

Eur spolu s úrokom z omeškania, a v časti výroku o náhrade trov konania. V odôvodnení uviedol, že
okresný súd konštatoval okamih vystúpenia žalobcu zo združenia ku dňu 4.11.1993 a na druhej strane
vychádzal zo záverov znaleckého posudku Ing. Rudolfa Mareca, ktorý rozhodné skutočnosti stanovoval
ku dňu 31.12.1993, a preto v tomto smere neobstojí správnosť a úplnosť záverov okresného súdu,
pričom bolo nesprávne neakceptovanie návrhov na znalecké dokazovanie vznesených žalovanými v

2/ a v 4/ rade, ktorí požiadali o vykonanie znaleckého dokazovania (č.l. 616 spisu) a doložili viaceré
dokumenty vrátane vlastných výpočtov o majetkovej situácii združenia v rozhodnej dobe. Ďalej bol
doložený výpis z bankového účtu M. B. za rok 1993 v Y., ktoré doklady nepochybne vyžadujú v rámci
dokazovania potrebné odborné znalosti. V ďalšom tak bolo okresnému súdu uložené primárne doplniť
dokazovanie znaleckým posudkom, v ktorom za rozhodný dátum bude určený deň vystúpenia žalobcu

zo združenia, pričom bude potrebné, aby znalec preskúmal doteraz v konaní predložené relevantné
listiny obsiahnuté v spise, ktoré neboli skúmané pri podaní doterajšieho znaleckého posudku.

4. Okresný súd poukázal na úpravu ust. § 470 ods. 1, 2 CSP s tým, že počnúc dňom 1. júla 2016
nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (ďalej aj len „CSP), ktorý zrušil dovtedy platný Občiansky

súdny poriadok. V zmysle uvedených zákonných ustanovení platí CSP aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti, a preto aj na túto právnu vec je potrebné aplikovať právnu úpravu CSP.
Zároveň platí, že podľa ust. § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Okresný súd výzvou zo dňa 13.9.2017 strany sporu vyzval, aby v nadväznosti na rozhodnutie
krajskéhosúduoznámilinávrhynadoplneniedokazovaniaasúčasnevyzvalžalovaných,abyoznámili,či
naďalej trvajú na znaleckom dokazovaní alebo predložia okresnému súdu súkromný znalecký posudok
podľa ust. § 209 ods. 1, 2 CSP. Žalovaní v 2/ a v 4/ rade v podaní doručenom okresnému súdu dňa
31.10.2017 opísali genézu sporu a v tomto podaní vyhotovili súčasne aj kópie listín tvoriace obsah

spisu. Dňa 22.1.2018 doručili žalovaní v 2/ a v 4/ rade sprievodný list a správu vypracovanú na základe
ich požiadavky W. A. o výške zostatkov finančných prostriedkov, o hodnote hmotného investičného
majetku a výške pohľadávok a záväzkov k 31.12.1993 združenia B. a spol. V ďalšom podaní doručenom
okresnémusúdudňa2.3.2018žalovaníopätovnezhrnulisvojetvrdeniastým,ževichzáujmejezákonné
vyriešenie majetkového vysporiadania, ktorú úlohu mal okresný súd splniť zákonným spôsobom, a teda

mal by splniť aj úlohu uloženú odvolacím súdom.

6. V ďalšom priebehu konania na pojednávaní právny zástupca žalobcu navrhol žalobe vyhovieť a
žalovaný v 2/ rade uviedol, že žalobu neuznávajú v celom rozsahu. Okresný súd poukázal na judikatúru
vo vzťahu k dokazovaniu v občianskom súdnom konaní a uviedol, že v nadväznosti na procesný

návrh žalovaných v 2/ až v 4/ rade, nimi predkladané listinné dôkazy, ktoré reálne vyžadujú odborné
vedomosti znalca z príslušného odboru, a v nadväznosti na závery zrušujúceho uznesenia krajského
súdu vyzval žalovaných ako osoby predkladajúce listiny a osoby, ktoré navrhli znalecké dokazovanie
a ktoré trvali na pokračovaní znaleckého dokazovania, na zloženie preddavku uznesením zo dňa
15.10.2018 v sume 700,- Eur. Proti tomuto uzneseniu podali žalovaní v 2/ a v 4/ rade sťažnosť, ktorá

bola uznesením okresného súdu zamietnutá. Okresný súd tak uviedol, že pokiaľ žalovaní preddavok
na znalecké dokazovanie v stanovenej lehote nezložili, okresný súd v nadväznosti na úpravu ust. §
253 ods. 3 CSP navrhnutý dôkaz nevykonal. Okresný súd poukazuje na zodpovednosť tej - ktorej
strany za preukázanie ňou uvádzaných tvrdení. Strana, v tomto prípade žalovaní, ktorá označila dôkazy,avšak nezložila preddavok na realizáciu znaleckého dokazovania, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
rozhodnutia, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov.
Keďže nebol zložený preddavok, okresný súd iba na podklade žalovanými predložených listinných

dôkazov nemohol sám z vlastnej iniciatívy (absencia odborných znalostí čo do zistenia majetku a
finančných prostriedkov rozhodných pre posúdenie stavu ku dňu vystúpenia člena zo združenia) vyvodiť
záver o dôvodnosti tvrdení žalovaných, a preto musel iba konštatovať, že ich tvrdenia sa nepotvrdili.
Dôkazné bremeno predstavuje procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, ak
bol tento určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Pokiaľ nedošlo k nariadeniu znaleckého

dokazovania zavinením žalovaných, ktorí nezložili preddavok, je výsledkom pre túto stranu nepriaznivé
rozhodnutie pre neunesenie dôkazného bremena.

7. Okresný súd ďalej uviedol, že na pojednávaní dňa 7.5.2019 zamietol aj návrh žalovaných na
doplnenie dokazovania v zmysle ich písomných podaní, nakoľko takto navrhnuté dokazovanie pri
absencii prioritného znaleckého dokazovania považoval za neúčelné. Pokiaľ ide o výsluch svedka

A., ktorého navrhli vypočuť žalovaní, mal okresný súd za to, že svedeckou výpoveďou nie je možné
dokazovať odborné a relevantné skutočnosti, teda tie, ktoré mali byť dokázané znaleckým posudkom.

8. Okresný súd konštatoval, že žalobca svoj nárok pôvodne voči všetkým žalovaným odvodzoval od
tvrdenia, že v roku 1993 čiastočne podnikali všetci spoločne, ale podnikateľskú činnosť vyvíjal najmä

so žalovaným v 1/ rade, pričom podľa predložených dokladov mal vykázať zdaniteľný príjem v sume
517.930,- Sk, z ktorej sumy od žalovaného v 1/ rade dostal iba sumu 15.000,- Sk. V doplnenej žalobe
žalobca uviedol, že jeho činnosť v združení skončila vystúpením dňa 4.11.1993. Žalovaní v 2/ a v 4/
rade vo vyjadrení k žalobe uviedli, že žalobca pre spoločnú činnosť vykonával minimálnu činnosť a
poukázali na to, že žalobca zo združenia vystúpil dňa 4.11.1993. Okresný súd ďalej uviedol, že ku dňu

jeho aktuálneho rozhodnutia zostalo predmetom žaloby konanie o nároku žalobcu voči žalovaným v 2/
a v 4/ rade.

9. Okresný súd uznesením č.k. 14Cb 108/1996-275 zo dňa 21.4.2004 pripustil zmenu žaloby tak, aby
žalovaní v 1/ až v 4/ rade boli povinní zaplatiť sumu 4.468,73 Eur (134.625,- Sk) spolu so 17,6 % úrokom

z omeškania za obdobie od 2.5.1994 až do zaplatenia a aby žalovaný v 1/ rade bol povinný zaplatiť
žalobcovi 12.522,- Eur (377.238,- Sk) spolu s úrokom 17,6 % od 2.5.1994 až do zaplatenia. Okresný súd
uviedol, že zmenu žaloby zo strany právneho zástupcu žalobcu vo vzťahu aktuálne už iba k žalovaným
v 2/ a v 4/ rade (voči žalovaným v 1/ a v 3/ rade bola žaloba zamietnutá) posúdil podľa obsahu ako
späťvzatie, keďže po zmene žaloby si žalobca uplatňoval sumu 4.468,73 Eur a zvyšnú sumu uplatnil voči

žalovanému v 1/ rade. Rovnako došlo ku kvantitatívnej zmene čo do sadzby príslušenstva, kedy žalobca
pôvodne žiadal priznať úrok z omeškania v sadzbe 22% a po zmene žaloby v sadzbe 17,6%. Napriek
pripusteniuzmenyžalobyokresnýsúdvyhodnotiltentoúkonakočiastočnéspäťvzatieakonaniezastavil,
nakoľko nezistil dôvody, ktoré by tomuto postupu bránili (výrok I. rozsudku). Pokiaľ právny zástupca
žalobcu zobral žalobu späť aj čo do sumy 8.933,- Sk, toto jeho späťvzatie považoval okresný súd za

matematické pochybenie a zmätočné podanie, nakoľko ani po opakovanej výzve okresný súd nezistil,
v ktorej časti by malo byť konanie ešte zastavené, pokiaľ nárok žalobcu voči žalovaným v 2/ a v 4/
rade zostal v tomto podaní nezmenený v zmysle pripustenej zmeny žaloby. Právny zástupca žalobcu
zároveň konštatoval, že späťvzatie v tejto časti malo relevanciu vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, čím
bolo ustálené, že toto späťvzatie nemalo relevanciu vo vzťahu k žalovaným v 2/ a v 4/ rade, a preto sa

okresnému súdu javilo ako nadbytočné konať o späťvzatí, pokiaľ by o žalobe voči žalovanému v 1/ rade
už bolo právoplatne rozhodnuté.

10. V ďalšej časti odôvodnenia okresný súd zhrnul vykonané dokazovanie vrátane vyjadrenia sporových
strán a vypočutých svedkov. Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu okresný súd uviedol, že na základe

súdom nariadeného dokazovania bol vypracovaný posudok znalcom Ing. Rudolfom Marecom č. 1/99
vo veci stanovenia výšky podielu na majetku združenia fyzických osôb s názvom „B. a spol.“ k stavu
31.12.1993. Znalec na základe dokladov, ktoré mal k dispozícii, dospel k záveru, že k tomuto dátumu
prináleží podiel na majetku vo výške 4.468,73 Eur (134.625,- Sk). Znalec pritom v posudku konštatoval,
že ku dňu vystúpenia žalobcu zo združenia nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy,

preto bolo potrebné majetkové vysporiadanie previesť k 31.12.1993. Znalec pri vypočutí na pojednávaní
uviedol, že pri vypracovaní posudku vychádzal z účtovných dokladov týkajúcich sa združenia B. a spol.
a nebral do úvahy, že by malo existovať ešte aj iné združenie. K námietkam, že sa vo vyporiadanínachádzajú príjmy a výdavky či už žalobcu alebo žalovaného v 1/ rade, prípadne združenia B. a spol.,
znalec uviedol, že vychádzal iba z majetku vedeného v účtovnej evidencii združenia B. a spol.

11. Okresný súd potom konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňom 1.1.1992
bola uzatvorená Zmluva o združení podnikateľov, ktorú uzatvorili žalobca a pôvodne označení žalovaní
M. B., W. B., B. B. a W. B. starší. Účelom združenia je spoločné vykonávanie podnikateľskej činnosti
pri prevádzaní stavebných prác. V zmysle čl. 4 ods. 2) na zisku a prípadnej strate spoločnosti sa
účastníci podieľajú rovnakým dielom. V prípade výpovede končí výpovedná lehota posledným dňom

hospodárskeho roku, v ktorom bola písomná výpoveď druhým spoločníkom doručená. V konaní bola
predložená zo strany právneho zástupcu žalovaných v 2/ a v 4/ rade zmluva o združení podnikateľov
uzatvorená medzi tými istými účastníkmi, avšak s určitými odchýlkami od zmluvy predloženej žalobcom.
Rozdiel medzi týmito zmluvami je v čl. 3 ods. 2, kde v zmluve predloženej žalovanými je uvedené, že
účastníci vystupujú pod spoločným názvom B. a spol., pričom môžu používať aj skrátené označenie B.
a S., ktoré ustanovenie v zmluve predloženej žalobcom absentuje. Rozdiely sú aj v časti, kde zmluva

predložená žalovanými hovorí, že účtovnú evidenciu sú účastníci oprávnení a povinní viesť spoločne,
neskôr prostredníctvom spoločného účtovníka firmy. Okresný súd za účinnosti pôvodného procesného
predpisu (OSP) zadovážil originál zmluvy, ktorú mal k dispozícii Daňový úrad Čadca a ktorá je totožná
so zmluvou predloženou žalovanými v 2/ a v 4/ rade.

12. Nárok žalobcu okresný súd posúdil podľa ust. § 839 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“) v
spojení s § 835 ods. 1 OZ. Okresný súd mal preukázané, že žalobca a žalovaní v 1/ až 4/ rade založili
združenie podľa Občianskeho zákonníka, a to podľa zmluvy doloženej žalovanými v 2/ a v 4/ rade, ktorú
vyhodnotil ako platnú. Žalobca vystúpil zo združenia, čo medzi stranami nebolo sporné a za okamih
vystúpenia platí dátum 4.11.1993 a v zmluve bola určená „výpovedná doba“ ku koncu kalendárneho

roka, avšak podľa okresného súdu nemožno dohodou účastníkov obmedziť právo účastníka vystúpiť
zo združenia z vážnych dôvodov kedykoľvek (§ 838 ods. 1, veta druhá OZ). Pokiaľ žalovaný v 2/
rade v záverečnej reči uviedol, že z vykonaného dokazovania nebol preukázaný dôvod vystúpenia
zo združenia, poukázal okresný súd na výpoveď svedkyne O. a tiež na vyjadrenia žalobcu, ktoré
potvrdzovali vážne nezhody medzi účastníkmi združenia, napríklad nakladanie s majetkom, v dôsledku

ktorých vystúpili 2 zo 4 členov zo združenia, a to žalobca dňa 4.11.1993 a pôvodne žalovaný v 1/ rade
dňa 26.10.1993. Nezhody preukazuje aj podnet vystupujúcich členov adresovaný polícii. V spomínanom
znaleckom dokazovaní dospel znalec k záveru, že k 31.12.1993 prináleží žalobcovi podiel na majetku
vo výške 134.625,- Sk, po prepočte na aktuálne platnú menu v sume 4.468,73 Eur. Znalec dôsledne
vychádzal z dôkazov označených účastníkmi konania, najmä základných účtovných kníh za rok 1993

a analyzoval stav ku dňu 31.12.1993, kde bol vedený bežný účet vo VÚB, pobočka R., a ďalej činnosť
združenia v ČR, kde bol účet vedený v Komerčná banka, a.s. pobočka L.. Pokiaľ žalovaní v 2/ a v 4/
rade predkladali listinné dôkazy a výpočty, ktoré mali byť dôvodom na zmenu znaleckého posudku, resp.
dôvodom na popretie nároku žalobcu na zaplatenie ním požadovanej sumy (upresnenej na základe
posudku znalca Ing. Mareca), vyhodnotil toto okresný súd ako nepreukázanú obranu, keďže nezložením

preddavku nebolo vykonané znalecké dokazovanie na podporu či preukázanie tvrdení žalovaných.
Okresný súd preto v konečnom dôsledku pri rozhodovaní vychádzal práve zo znaleckého posudku
Ing. Mareca a mal za preukázaný nárok v rozsahu 4.468,73 Eur. Okresný súd pritom poukazuje i
na stanovisko znalca, ktorý uviedol, že ku dňu zániku účasti žalobcu v združení nebola vypracovaná
mimoriadna účtovná závierka a výkazy a majetkové vysporiadanie bolo potrebné previesť k 31.12.1993,

keďže žalovaní nepreukázali, že by výška podielu na majetku ku dňu vystúpenia žalobcu 4.11.1993 bola
nižšia ako ku dňu stanovenému v posudku dňa 31.12.1993.

13. Ku vznesenej námietke premlčania okresný súd uviedol, že žalobca nárok uplatnil dňa 2.5.1996, a
pokiaľ žalovaní namietali premlčanie z dôvodu kvantitatívnej a kvalitatívnej zmeny žaloby, tak okresný

súd uviedol, že v tomto smere došlo iba ku zníženiu uplatneného nároku vo vzťahu ku žalovaným
a nie ku uplynutiu všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby, čo konštatoval aj súd vyššej inštancie v
odôvodnení uznesenia sp. zn. 14Cob/118/2015 zo dňa 12.1.2016. Nárok tak bol riadne uplatnený v
premlčacej dobe, ktorá plynula dňa 6.11.1996 (3 roky od nasledujúceho dňa po vystúpení žalobcu
zo združenia). Dokazovaním bolo preukázané, že žalobca zo združenia vystúpil dňom 4.11.1993, čo

preukazujú písomné podania žalobcu a tiež konštatovanie samotného žalovaného v 2/ rade.

14. Okresný súd tak s poukazom na uvedené zaviazal žalovaných v 2/ a v 4/ rade zaplatiť žalobcovi
z titulu postavenia solidárnych dlžníkov v prepočte konverzným kurzom sumu 4.468,73 Eur, ktorápredstavuje podiel na majetku združenia podľa § 839 OZ. Vo vzťahu k úrokom z omeškania okresný súd
konštatoval ich zákonnú výšku v období od 13.1.1996 do 31.12.2001 vo výške 17,6%. Žalobca nárok na
zaplatenie úrokov z omeškania uplatnil od 2.5.1994, pričom absentovalo odôvodnenie takto uplatneného

nároku. Okresný súd nemal preukázané, že by žalobca žalovaných vyzval na zaplatenie žalovanej sumy
a žalovaní sa tak o nároku preukázateľne dozvedeli až dňom doručenia žaloby dňa 21.5.1996. Okresný
súd tak zákonný úrok z omeškania priznal odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, teda od 22.5.1996
do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

15. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s tým, že pôvodne uplatnený
nárok žalobcu voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade predstavoval 16.694,21 Eur (502.930,- Sk), t.j. 100%.
V dôsledku dispozitívneho úkonu (späťvzatia) predstavoval nárok sumu 4.468,73 Eur, čo predstavuje
reálny úspech žalobcu v rozsahu 26,77%. Žalovaní tak mali úspech v rozsahu 368.305,- Sk, pričom
pri späťvzatí žaloby by okresný súd aplikoval ust. § 256 ods. 1 CSP, kedy by bol žalobca povinný
uhradiť trovy konania žalovaným z dôvodu, že v tejto časti zavinil zastavenie konania. V matematickom

vyjadrení tak predstavuje úspech žalovaných 73,23% a reálny „čistý“ úspech po odpočítaní úspechu
žalobcu predstavuje 46,46%. V tomto rozsahu preto okresný súd žalovaným v 2/ a v 4/ rade priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi. O konkrétnej sume trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením poverený súdny úradník.

16. Proti tomuto rozsudku, a to čo do výroku IV. o náhrade trov konania, podal v zákonnej lehote
odvolanie žalobca cestou právneho zástupcu z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia. V odvolaní uviedol, že je pravdou, že pôvodnou žalobou sa domáhal zaplatenia
sumy 502.930,- Sk. Už v žalobe však žalobca uviedol, že z hľadiska výšky žalovanej sumy, aby jeho

právo nebolo premlčané, vychádzal z daňového priznania združenia z roku 1994 a keďže účtovníctvo
viedli žalovaní, nemal ako zistiť presný výsledok hospodárenia združenia, a teda určiť presnú žalovanú
sumu. Týždeň po podaní žaloby dňa 14.06.1996 Doplnením návrhu uviedol okresnému súdu, že nie je
v jeho možnostiach a schopnostiach získať potrebné účtovné doklady. Na prvom pojednávaní vo veci
práve na zistenie výšky jeho nároku navrhol znalecké dokazovanie. Po doručení znaleckého posudku,

ktorýobsahovalurčenieovýškepodielužalobcu134.625,-Sk,žalobcazistilpresnúvýškusvojhonároku.
Až týmto momentom mohol žalobca s určitosťou ustáliť predmet konania a dňa 21.04.2001 doručil
okresnému súdu späťvzatie žaloby v časti uplatneného nároku, v dôsledku čoho ostala predmetom
konania iba suma 134.625,- Sk. Z uvedeného je tak zrejmé, že výška žalobou uplatneného nároku
závisela od znaleckého dokazovania, keďže žalobca nemal možnosť určiť presnú sumu pre správanie

sa žalovaných. Okresný súd pritom pôvodným rozhodnutím zo dňa 07.05.2015 žalobcovi priznal plnú
náhradu trov konania.

17. Žalobca ďalej argumentoval, že z Civilného sporového poriadku by sa mohlo javiť, že už nie je
pri rozhodovaní o trovách konania možné vychádzať zo skutočnosti, že rozhodnutie o výške plnenia

záviselo od znaleckého posudku. K tomuto rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp.
zn. I. ÚS 56/2017 tak, že ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v
prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Obdobne sa vyjadril
Krajský súd v Trnave. Žalobca tak mal za to, že okresný súd mu mal ako plne úspešnej strane v
konaní priznať náhradu trov voči žalovaným v celom rozsahu. Úkon čiastočného späťvzatia žalobcom

bol realizovaný v dôsledku záverov znaleckého dokazovania, od ktorého závisela výška jeho nároku, a
preto jedine rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v celom rozsahu možno považovať
za spravodlivé. Žalobca sa už viac ako 23 rokov domáha na súde svojho práva, a preto by rozhodnutím
okresného súdu v časti trov konania išlo o extrémnu nespravodlivosť voči žalobcovi. Priznanie trov
konania čo i len v časti žalovaným, ktorí celý tento stav zavinili, je extrémne nespravodlivé, čo judikoval

aj Ústavný súd SR. Žalobca tak žiadal rozsudok okresného súdu vo výroku IV. o trovách konania zmeniť
tak, že žalobca má voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

18. Proti výroku II. rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b), d), f) a h) CSP tiež žalovaní v 2/ a v 4/ rade (ďalej aj len „žalovaní“ alebo „odvolatelia“). Žalovaní

namietali porušenie práva na spravodlivý proces, pričom poukázali na závery uznesenia Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/118/2015, z ktorého rozhodnutia je podľa žalovaných zrejmé konštatovanie
nesprávneho konania a rozhodovania okresného súdu na základe záverov znaleckého posudku Ing.
Mareca. Podľa žalovaných z tohto rozhodnutia vyplýva zásadný záver, že v danej veci nie je možnérozhodnúť na základe tohto znaleckého posudku. Vec preto bola okresným súdom nesprávne právne
posúdená. Zároveň okresný súd nerešpektoval právne názory a závery odvolacieho súdu, ktorými je
viazaný,keďopakovanerozhodolnazákladeprávetohtoznaleckéhoposudku.Napadnutýprvostupňový

rozsudok tak vychádza zo skutkového stavu, ktorý nebol zistený riadnym spôsobom. Zároveň bola
porušená viazanosť okresného súdu právnym názorom odvolacieho súdu, čo v konečnom dôsledku
znamená obmedzenie účastníka v jeho práve na súdnu ochranu a tiež porušenie práva na spravodlivý
proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 2/2014, 3Cdo 12/2016). Uvedené je potrebné
vnímať ako kasačnú záväznosť zrušovacieho rozhodnutia, čo okresný súd porušil, čím došlo k porušeniu

práva žalovaných na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

19. Podľa žalovaných je ďalšou závažnou skutočnosťou zmarenie doterajšieho znaleckého
dokazovania, keďže okresným súdom bolo nesprávne nariadené znalecké dokazovanie uznesením zo
dňa 09.04.1997, kde bola uložená povinnosť vypracovať znalecký posudok ku dňu 31.12.1993. Dátum
vystúpenia žalobcu bol pritom 04.11.1993, čím došlo k nesprávnemu zadaniu znaleckého posudku v

rozpore s ust. § 839 OZ. Táto vada má priamy následok na nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže
okresný súd vychádzal z nesprávnej sumy podielu žalobcu na majetku združenia. Okresný súd sa
túto vadu snažil konvalidovať tým, že od žalovaných žiadal zloženie preddavku na trovy znaleckého
dokazovania vo výške 700 Eur, pričom v právnom štáte nie je možné, aby za chybu okresného súdu
niesol následky iný subjekt. Tým došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d)

CSP. Okresný súd zároveň svojím postupom narušil rovnosť postavenia procesných strán a znemožnil
vykonať znalecké dokazovanie. Okresný súd dokazovanie znalcom nevykonal a vo veci napriek tomu
rozhodol, čo odôvodnil zavinením žalovaných. Žalovaní sa však zákonným spôsobom bránili proti
povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, keď proti uzneseniu okresného súdu
podali sťažnosť. Okresný súd ale túto sťažnosť zamietol. Okresný súd tak konal svojvoľne, v rozpore s

ust. čl. 6 ods. 1 CSP, čím došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces. Podľa žalovaných
sa do dôkaznej núdze dostal žalobca, keďže sa nebolo možné oprieť o doterajšie znalecké dokazovanie
a bolo potrebné toto doplniť novým znaleckým posudkom. Dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému
nároku spočívalo na žalobcovi a okresný súd nerešpektoval ani v tomto smere závery uznesenia
odvolacieho súdu. Okresný súd pritom sám svojim postupom znemožnil vykonať znalecké dokazovanie,

ktoré požadoval odvolací súd. Okresný súd tak nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP). Bez doplneného znaleckého dokazovania nebolo možné
vo veci rozhodnúť. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval nedostatky ohľadom zistenia
skutkového stavu, a preto ak rozhodol opätovne bez doplnenia dokazovania znaleckým posudkom, ide
rovnako o nesprávne rozhodnutie na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Z vykonaných

dôkazov potom okresný súd dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy vychádzal zo záverov
znaleckého posudku, ktorý zisťoval rozhodujúce skutočnosti ku dňu 31.12.1993.

20. Žalovaní namietli tiež nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom podľa ust. § 365 ods. 1
písm. h) CSP, a to z dôvodu, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil ustanovenie

právneho predpisu - ust. § 839 OZ, a tým opätovne konal v rozpore so závermi zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu. Okresný súd tiež nedodržal úpravu ust. § 220 ods. 2 CSP a v rozpore s čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a tiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušil právo
žalovaných na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalovaní preukázali existenciu účtu žalovaného v 1/
rade za rok 1993 v banke Y. pobočka L.. Existencia tohto účtu, ku ktorému žalovaní nemali dispozičné

právo, bola v rozpore so zmluvou o združení. Tieto skutočnosti majú pritom dopad na meritum sporu,
s čím sa však okresný súd nevysporiadal. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom
patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo opakovane vyslovil aj Ústavný súd
SR. Žalovaní namietli arbitrárnosť napadnutého rozsudku, keď okresný súd nemal záujem o existenciu
predložených listinných dôkazov o tomto bankovom účte a neuviedol dostatok dôvodov, na ktorých je

jeho rozsudok založený. Zároveň okresný súd porušil právo žalovaných na spravodlivý proces, keď
nerešpektoval žiadosť žalovaných o vyhotovenie kópie celého súdneho spisu. Tejto žiadosti nebolo
vyhovené, čo žalovaní považujú aj za porušenie práva na obhajobu. Vzhľadom na rozsah spisu
nepostačuje možnosť nahliadnuť do súdneho spisu, či robiť si z neho výpisy. Rovnako okresný súd
nevyhovel žiadosti žalovaných o zaslanie zápisnice z posledného pojednávania pred okresným súdom

dňa 07.05.2019. Konanie okresného súdu tak porušilo právo žalovaných a keďže sa jednalo o konanie
v rozpore s procesnými zásadami, došlo aj k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania.21. V ďalšej časti odvolania žalovaní uviedli popis priebehu konania od roku 2010, vrátane poukazu
na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým bolo prikázané Okresnému súdu Čadca konať vo veci bez
zbytočných prieťahov. Podľa žalovaných Okresný súd Čadca kryje nezákonné konanie p. B., a to v

kontexte odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Čadca zo dňa 14.06.2010. Žalovaní pritom poukázali
aj na prebiehajúce konanie pred vyšetrovateľom s tým, že relevantné správy zasielali aj okresnému
súdu. Žalovaní navrhli rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

22. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že toto považuje za nedôvodné. Rozhodnutie

okresného súdu vychádza zo správne zisteného skutkového stavu, je zákonné, presvedčivé,
riadne a vecne odôvodnené. Väčšina žalovanými namietaných skutočností sú skutočnosti, ktoré už
nespočetnekrát uvádzali počas viac ako 23 rokov trvajúceho súdneho konania a s týmito argumentmi
sa okresný súd prehľadným a rozhodným spôsobom vysporiadal. Zo strany žalovaných ide o účelové,
bezhlavé a kategorické odmietanie každého jedného kroku súdov, ktorý je v ich neprospech. Žalobca
poukázal na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Zo strany žalovaných ide iba
o obštrukčné konanie, a preto podľa žalobcu nemá osobitný zmysel venovať sa podanému odvolaniu.
Jediným základom všetkých odvolacích dôvodov je, že podľa žalovaných okresný súd nerešpektoval
kasačný názor odvolacieho súdu a nenariadil znalecké dokazovanie. Dôvody, pre ktoré tak okresný
súd neurobil, sú jasne uvedené v odsekoch 17., 18., 19. a 20. odôvodnenia rozsudku. Ide najmä o

skutočnosť, že žalovaní napriek výzve nezložili preddavok na vykonanie dôkazu. Po určenej koncentrácii
konania tento dôkaz už ani nenavrhli a znalec Ing. Marec jasne v posudku uviedol, že pre absenciu
potrebných dokladov v účtovníctve, ktoré viedli práve žalovaní, nemohol objektívne posudzovať podiel
na zisku ku dňu 04.11.1993, ale len ku dňu 31.12.1993, za čo môžu iba žalovaní. Práve žalovaní
disponujúci potrebnou dokumentáciou neboli súčinní vo vzťahu k nimi tvrdenému potrebnému zisteniu

rozhodujúcich skutočností a napriek tomu sa teraz domáhajú znaleckého dokazovania. V zmysle úpravy
§ 253 ods. 3 CSP, ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná.
Je preto zrejmé, že pokiaľ žalovaní navrhli dokazovanie a nezaplatili preddavok, okresný súd správne
tento dôkaz nevykonal. Vykonanie dokazovania je podmienené zaplatením primeraného preddavku.
Žalovaným navyše nič nebránilo dať si počas mnohých rokov konania vypracovať súkromný znalecký

posudok. Okresný súd pritom v zásade nemal povinnosť ani právomoc vykonávať dôkazy, ktoré strany
nenavrhli, resp. ktoré síce navrhli, ale nezložili preddavok. Žalovaní nesplnenie si svojej elementárnej
povinnosti prenášajú na okresný súd, čo je neprijateľné, keďže sú sami zodpovední za následok, ktorý
vyvolali. Žalobca tak žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku II. potvrdiť ako vecne
správne rozhodnutie.

23. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázali na nimi podané odvolanie proti
rozsudku okresného súdu. Žalovaní poukázali na skutočnosti, ku ktorým došlo v konaní od roku 2017,
s tým, že si nechali vypracovať ekonomickú analýzu, na ktorú okresný súd nereagoval. Poukázali tiež
na ďalšie skutočnosti a na podaný podnet vo veci začatia šetrenia trestnej veci na ostatných troch

účastníkov združenia. Vo vzťahu k podanému odvolaniu žalobcu uviedli, že žalobca v ňom uvádza
nezmysly a absurdné skutočnosti, ktoré sa nezhodujú so skutočnosťou. Žalobca v danom súdnom
konaní zneužíva nekonanie súdu vo veci usporiadania majetku. Žalobca nie je schopný uviesť, kedy
podal vo veci pôvodný návrh žaloby. Žalobca sa vyhovára na skutočnosť, že účtovníctvo viedli žalovaní
a že nemal možnosť zistiť presný výsledok hospodárenia združenia. Žalobca však neuviedol, ktorí

žalovaní konkrétne viedli účtovníctvo a používa iba množné číslo - žalovaní. Z jeho vlastných vyjadrení
však vyplýva, že účtovníctvo viedol žalovaný v 1/ rade. Žalobca tak mal informácie a vedel o tom, u
koho sa účtovné doklady nachádzali. Ak sa žalobca odvoláva na znalecké dokazovanie, tak sám žiadal,
aby znalcovi bola uložená povinnosť znalecký posudok dopracovať. Žalobca porušoval svoje povinnosti
zo zmluvy o združení a v konaní uvádzal nepravdy. Z konania okresného súdu je zrejmá snaha kryť

daňového podvodníka. K trovám konania žalovaní uviedli, že by ich prekvapilo, ak by im súd priznal
trovy vo výške 100%. Tieto trovy by nevznikli, keby žalobca spolu s pánom B. nepodali zavádzajúce
trestné oznámenie a konali vo veci zákonne. Škody spôsobené žalobcom a p. B. sú uvedené v správe
o pohybe finančných prostriedkov, ktorú predložili žalovaní okresnému súdu dňa 13.05.2013.

24. Žalovaní v ďalšom písomnom vyjadrení zo dňa 03.01.2020 uviedli, že k odvolaniu žalobcu sa už
vyjadrili dňa 18.12.2019. Ďalej uviedli, že žalobca ani po vyše 23 rokoch nevie, kedy podal návrh.
Žalovaní opätovne poukázali na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.01.2016 s tým,
že zistené skutočnosti potvrdzujú, že okresný súd sa snaží zastať daňového podvodníka p. B. a tiežsamotného žalobcu. Žalovaní sa v konaní vždy bránili všetkými zákonnými prostriedkami. Okresný súd
úmyselne blokuje výkon spravodlivosti a koná hrubo, svojvoľne, predčasne a nezákonne.

25. V ďalšom vyjadrení zo dňa 13.03.2020 sa žalovaní opätovne vyjadrili k stanovisku žalobcu. V tomto
vyjadrenípoukázalinaskutočnosť,žedňa14.07.2010podalodvolanieprotirozsudkuokresnéhosúduzo
dňa 14.06.2010. Okresný súd odmietol vykonať znalecké dokazovanie napriek názoru krajského súdu.
Konanie okresného súdu bolo za neefektívne, resp. nesústredené označené aj Nálezom Ústavného
súdu SR. Žalovaní sa vo vyjadrení pýtajú, koho kryje daňový úrad alebo okresný súd a v poslednej

dobe aj žalobca, pričom sa opätovne vracajú k rozsudku okresného súdu zo dňa 07.05.2015, v ktorom
podľaichnázorusudkyňaokresnéhosúduneváhalaklamať.Vďalšompoukazovalinapostupokresného
súdu ohľadom zisťovania skutočností týkajúcich sa účtu p. B. v Českej republike a na hrubé nezákonné
konanie okresného súdu ohľadom existencie tohto účtu, pričom uviedli úkony okresného súdu od roku
2008 až po vydanie rozsudku zo dňa 07.05.2015. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaní spochybnili postup
okresného súdu ohľadom vykonania dokazovania a tiež postup žalobcu pri uplatnení nároku od podania

žalobyaždorozhodnutiaokresnéhosúduodvolanímnapadnutýmrozsudkom.Záveromžalovanízotrvali
na nimi podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

26. K momentu rozhodovania krajského súdu ako súdu odvolacieho neboli zo strany či už žalobcu alebo
žalovaných predložené ďalšie písomné vyjadrenia.

27.KrajskýsúdvŽilineakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalobcuaodvolaniežalovaných
v 2/ a v 4/ rade podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a
verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok
okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387

ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

28. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaných v
2/ a v 4 rade bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline
č.k. 14Cob/47/2021-1605 zo dňa 14.06.2021 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a

čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke
tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského
súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v
Žiline v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

29. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

30. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

31. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

32. Primárne krajský súd uvádza, že základom posudzovania napadnutého rozsudku okresného súdu
boli odvolacie dôvody žalobcu a odvolacie dôvody žalovaných obsiahnuté v nimi podaných odvolaniach
vo väzbe na závery prijaté okresným súdom v odôvodnení jeho rozsudku. Pri posudzovaní odvolacích
dôvodov bolo dôsledným spôsobom aplikované ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP vo väzbe k dôkaznému
stavu zistenému okresným súdom, ktorým bol krajský súd viazaný za aplikácie ust. § 383 CSP, keďže

nebolo zistené, že by bolo potrebné zopakovať, resp. doplniť dokazovanie vykonané pred súdom prvej
inštancie.

33. Žalovaní v podanom odvolaní okrem iného namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku. Krajský súd opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu nezistil. Krajský súd vo všeobecnosti

uvádza, že odôvodnenie rozsudku je tou časťou rozsudku, ktorá je relevantná a významná z
hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa Nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03 je potrebné ust. § 157 ods. 2 OSP (aktuálne
ust. § 220 ods. CSP) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesťdostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Krajský súd je názoru, že okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladu opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

a myšlienkový postup okresného súdu je z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zrejmý.
Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané, uviedol príslušné
právne normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a to s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré
boli zistené vykonaným dokazovaním, a tiež s poukazom na právne závery, ktoré okresný súd prijal.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom nepochybne patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra tohto
súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie vo veci
samej nie je podstatný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

34. Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces
je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd po preskúmaní
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
žalobe v časti vyhovel. Rozhodnutie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne

neodôvodnené, keď sa súd v skutkovej a právnej rovine zaoberal nosnou argumentáciou sporových
strán a túto argumentáciu, aj pokiaľ išlo o tvrdenia žalovaných, riadne vyhodnotil. Okresný súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel
ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave vo veci. Z judikatúry ÚS SR
vyplýva, že iba skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti rozhodnutia súdu (I. ÚS 188/06).
Okrem toho krajský súd považuje za potrebné poukázať, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá
tzv. inú vadu konania len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-právneho kolégia NS
SR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015, Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016). V danom prípade

napadnutý rozsudok okresného súd i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia za
dostatočného rešpektovania ust. § 220 CSP. Krajský súd preto túto námietku žalovaných nevyhodnotil
ako dôvodnú.

35. Krajský súd k obsahu odvolania podaného žalovanými zvýrazňuje, že žalovaní ako nosnú námietku

podaného odvolania uplatnili námietku nerešpektovania vysloveného právneho názoru Krajského súdu
v Žiline okresným súdom, ktorý názor bol vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Žiline zo dňa
12.01.2016 vo veci sp. zn. 14Cob/118/2015. Žalovaní namietali, že okresný súd v rozpore s vysloveným
právne záväzným názorom odvolacieho súdu nevykonal znalecké dokazovanie vo vzťahu k relevantnej
skutočnosti finančného vyporiadania účastníkov združenia ku dňu, ku ktorému žalobca z tohto združenia

vystúpil, teda ku dňu 04.11.1993. Krajský súd k tomuto svojmu predchádzajúcemu zrušujúcemu
uzneseniuuvádza,žetotouzneseniebolodeterminovanéstavomvkonaní,ktorýboldanývčasevydania
predmetného uznesenia odvolacieho súdu, za rešpektovania vtedy platnej právnej úpravy Občianskeho
súdneho poriadku, za účinnosti ktorého bolo predmetné uznesenie krajského súdu vydané. Krajský
súd pritom v tomto svojom zrušujúcom uznesení na viacerých miestach poukázal na skutočnosť, že v

prípade pokračovania v znaleckom dokazovaní, či doplnenia znaleckého dokazovania uskutočneného
okresným súdom, sa jedná o návrhy žalovaných v 2/ a v 4/ rade na takéto dokazovanie, konkrétne
o návrhy žalovaných v 2/ a v 4/ rade na ďalšie znalecké dokazovanie vo vzťahu k vyporiadaniu
účastníkov združenia. V danom prípade zrušujúceho uznesenia krajský súd rozhodoval o odvolacích
námietkach žalovaných vo vzťahu k postupu okresného súdu, ktorý neakceptoval návrhy žalovaných

na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, kde žalovaní namietali, že okresný súd tento
svoj postup nedostatočne zdôvodnil, namietali odňatie možnosti konať pred súdom, ďalej hodnotenie
vykonaných dôkazov okresným súdom a tiež jeho nesprávne skutkové zistenia. Krajský súd v uvedenom
zrušujúcom uznesení všetky tieto námietky žalovaných ako odvolateľov vyhodnotil ako nedôvodné
s výnimkou námietky týkajúcej sa postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal zo

znaleckého posudku, v ktorom boli nároky žalobcu skúmané ku dňu 31.12.1993. V tomto kontexte
potom krajský súd výslovne konštatoval: ...„nesprávne bolo tiež neakceptovanie návrhov žalovaných v
2/ a v 4/ na pokračovanie v znaleckom dokazovaní“ s tým, že vo vzťahu k svojmu predchádzajúcemu
zrušujúcemu rozhodnutiu krajský súd poukázal na skutočnosť, že: ...„v ďalšom konaní žalovaní 2/ a4/ žiadali o nové znalecké dokazovanie (č.l. 616 spisu), doložili viaceré dokumenty (napr. č.l. 619-712
spisu), vrátane vlastných výpočtov o majetkovej situácii združenia v rozhodnej dobe, ďalej bol doložený
výpis z bankového účtu M. B. v r. 1993 v Y., pobočka L. (č.l. 731-735 spisu), ktoré nepochybne

vyžadujú v rámci dokazovania odborné znalosti pre prijatie skutkových ako i následne právnych záverov
potrebnýchprevecnesprávnerozhodnutieveci“.Krajskýsúdtakuzavrel,žejepotrebnéprimárnedoplniť
dokazovanie znaleckým posudkom, v ktorom za rozhodný bude určený dátum vystúpenia žalobcu zo
združenia 04.11.1993, a bude znalcom potrebné preskúmať aj všetky v konaní doložené relevantné
listiny, ktoré neboli skúmané pri podaní doterajšieho znaleckého posudku.

36. Z uvedeného možno uzavrieť, že krajský súd vo svojom vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení
zo dňa 12.01.2016 opakovane zvýraznil skutočnosť, že v prípade návrhov na doplnenie znaleckého
dokazovania sa jedná o dôkazné návrhy žalovaných v 2/ a v 4/ rade, a to tiež v kontexte skutočnosti,
že zo strany žalovaných boli dodatočne predložené listinné dôkazy, ktoré neboli predmetom skúmania v
rámcipôvodnevypracovanéhoznaleckéhoposudkuIng.Mareca.Krajskýsúdtaktýmtouznesenímuložil

okresnému súdu v rámci vysloveného záväzného právneho názoru povinnosť vykonať dokazovanie za
rešpektovaniadôkaznýchnávrhovžalovaných,konkrétnevrozsahudoplneniaznaleckéhodokazovania.
Vo vzťahu k týmto svojim vysloveným záverom považuje krajský súd ako súd odvolací za potrebné
opätovne zvýrazniť, že sa jednalo o rozhodnutie vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.
Počnúc dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý vo svojom ustanovení

§ 470 ods. 1 výslovne uviedol, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom podľa odseku 2 tohto ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Civilný sporový poriadok vychádza z princípu okamžitej aplikability aj na konania, ktoré začali predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Úpravu Civilného sporového konania je tak potrebné aplikovať aj

na prebiehajúce súdne konanie a v kontexte novej úpravy Civilného sporového poriadku je potrebné
hodnotiť aj dôkazné návrhy sporových strán, a to aj vo vzťahu k vyslovenému právne záväznému názoru
krajského súdu, ktorý bol determinovaný právnou úpravou pôvodného Občianskeho súdneho poriadku
platného a účinného v čase jeho rozhodnutia ku dňu 12.01.2016.

37. Krajský súd v tomto smere poukazuje na postup súdu prvej inštancie, ktorý po nadobudnutí účinnosti
Civilného sporového poriadku postupoval pri vykonávaní dokazovania za viazanosti ustanoveniami
tohto procesného predpisu aj s prihliadnutím na právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Takýmito úkonmi, ktorými sa vo svojom zrušujúcom
uznesení zo dňa 12.01.2016 zaoberal krajský súd ako súd odvolací, sú aj dôkazné návrhy sporových

strán vrátane dôkazných návrhov žalovaného v 2/ a v 4/ rade na doplnenie dokazovania znaleckým
dokazovaním s prihliadnutím aj na listiny dodatočne žalovanými predložené po vypracovaní pôvodného
znaleckého posudku. Krajský súd v tomto smere považuje za potrebné zvýrazniť rozdiely pri
vykonávaní dokazovania, kedy Občiansky súdny poriadok (účinný do 30.06.2016) umožňoval vykonanie
dokazovania (vrátane dokazovania ustanovením znalca) aj bez toho, aby sporovej strane, ktorá takéto

dokazovanie navrhla, bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Civilný
sporový poriadok, účinný od 01.07.2016, ale okolnosti a podmienky, za ktorých môžu byť vykonávané
dôkazy na návrh sporových strán, vymedzil odlišným spôsobom, pričom osobitná úprava ďalej dopadá
na znalecké dokazovanie. Jedná sa konkrétne o úpravu ust. § 253 CSP, ktoré ustanovenie považuje
krajský súd za potrebné citovať.

38. Podľa § 253 ods. 1 CSP, ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky,
súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok.

39. Podľa § 253 ods. 2 CSP, ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od

súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu
predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania.

40. Podľa § 253 ods. 3 CSP, ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz
nevykoná.

41. Uvedená úprava Civilného sporového poriadku vychádza z princípu kontradiktórnosti civilného
sporového konania, v ktorom je dôkazná iniciatíva viazaná na jednotlivé sporové strany, kedy súd
zisťuje skutkový stav vykonávaním dôkazov, ktoré sú stranami v konaní navrhnuté. Civilný sporovýporiadok pritom vykonanie dôkazov, s ktorými sú spojené výdavky, viaže na možnosť súdu uložiť strane,
ktorá takéto dokazovanie navrhla, povinnosť zložiť preddavok (§ 253 ods. 1 CSP). Preddavok na
trovy dokazovania predstavuje sumu, ktorá je súdom predpokladaná ako primeraná suma, ktorá môže

byť ako nevyhnutný náklad spojená s uskutočnením dokazovania navrhovaného sporovou stranou.
Súd je pritom oprávnený na základe vlastnej úvahy určiť výšku tohto preddavku. V prejednávanom
prípade je zrejmé, že okresný súd vykonal predbežné šetrenie, keď oslovil znalkyňu, ktorej oznámil
relevantné skutočnosti týkajúce sa predpokladaného rozsahu znaleckého dokazovania, a vyzval ju,
aby okresnému súdu oznámila predpokladanú cenu znaleckého posudku (č.l. 1353 spisu). Znalkyňa

v emailovej odpovedi uviedla predpokladanú cenu znaleckého posudku na úrovni 700 Eur (č.l. 1354
spisu). Okresný súd tak postupoval v súlade s uvedenou právnou úpravou, keď následne uznesením č.k.
14Cb/108/1996-1356 zo dňa 15. októbra 2018 uložil žalovanému v 2/ rade a žalovanému v 4/ rade, aby
spoločne a nerozdielne zložili preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 700 Eur. Uloženie
tohto preddavku práve žalovaným okresný súd odôvodnil tým, že žalovaní navrhli vykonanie nového
znaleckého dokazovania. Okresný súd tak vecne správne uložil túto povinnosť tej strane, ktorá navrhla

vykonanie príslušného dôkazu, keď, ako už bolo konštatované, aj z vyššie uvedeného zrušujúceho
uznesenia krajského súdu zo dňa 12.01.2016 vyplývalo, že znalecké dokazovanie, ktoré mal na základe
odvolacím súdom vysloveného záväzného právneho názoru vykonať okresný súd, bolo znaleckým
dokazovaním, ktoré v konaní navrhli žalovaní.

42. Vo vzťahu k ustanovením § 253 CSP upravenej preddavkovej povinnosti zvýrazňuje krajský súd,
že úprava tohto ustanovenia rozlišuje fakultatívnu a obligatórnu preddavkovú povinnosť, keď práve vo
vzťahu k trovám znaleckého dokazovania sú trovy ex lege povinne preddavkované, a to s výnimkou
sporovej strany, ktorej prípadne bolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku. V danom prípade zo
spisového materiálu priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov žalovaným konštatovať nemožno. V

tomto kontexte je potrebné podotknúť, že vo všeobecnosti podľa úpravy Civilného sporového poriadku
nie je daný priestor, aby štát v civilnom sporovom konaní znášal trovy dôkazov vrátane trov znaleckého
dokazovania. Je potrebné poukázať aj na relevantnú úpravu ust. § 2 ods. 8 zákona č. 382/2004
Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, v zmysle ktorej úpravy môže znalec požadovať od
zadávateľa primeraný preddavok na znalečné. Žalovaní proti uzneseniu o povinnosti zložiť preddavok

podali sťažnosť datovanú dňa 01.01.2019, v ktorej namietali skutočnosti týkajúce sa priebehu, dĺžky
a prieťahov v prebiehajúcom súdnom konaní a v závere navrhli, aby bolo dokazovanie vykonané
na základe tohto, kto zavinil svojvoľné a nezákonné konanie okresného súdu a aby bola určená
úhrada znaleckého dokazovania osobe žalovaného v 1/ rade M. B.. O tejto sťažnosti bolo rozhodnuté
sudkyňou okresného súdu uznesením č.k. 14Cb/108/1996-1389 zo dňa 21.02.2019, v ktorom okresný

súd vecne správne poukázal na skutočnosť povinného preddavkovania trov navrhovaného znaleckého
dokazovania s tým, že žalovaným v 2/ a v 4/ rade nič nebránilo, aby predložili súkromný znalecký
posudok, ktorým preukážu nimi uvádzané skutočnosti a tvrdenia, ktorú možnosť však v spore nevyužili.
Uvedené uznesenie okresného súdu tak nadobudlo právoplatnosť dňa 18.03.2019 a vykonateľnosť dňa
22.03.2019.

43. S ohľadom na skutočnosť, že v podanom odvolaní žalovaní namietali aj túto okresným súdom
uloženú povinnosť, krajský súd uzaviera, že v procesnom postupe okresného súdu, ktorý žalovaným
uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy nimi navrhovaného znaleckého dokazovania, nemožno
konštatovať žiadne procesné pochybenie okresného súdu. V kontexte vyššie uvedených okolností je

zrejmé, že okresný súd postupoval vecne správne, ak žalovaným uložil takúto povinnosť, keďže sa
jednalo o dôkazný návrh žalovaných a v danom čase platná a účinná úprava Civilného sporového
poriadku v prípade trov znaleckého dokazovania vychádza z princípu ich obligatórneho preddavkovania.
Zo spisového materiálu je pritom zrejmé, že žalovaní uloženú povinnosť nerešpektovali a preddavok
na trovy znaleckého dokazovania nezložili. Obligatórna povinnosť preddavkovania trov znaleckého

dokazovania vyplýva z ust. § 253 ods. 2 CSP, ktoré ukladá súdu v prípade, ak ustanoví znalca, najneskôr
spolu s ustanovením znalca uložiť povinnosť zložiť preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov
znaleckého dokazovania. Následky porušenia tejto povinnosti upravuje ust. § 253 ods. 3 CSP, v zmysle
ktorého, ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná. Týmto
ustanovením Civilný sporový poriadok zvýrazňuje princíp zodpovednosti strán za ich procesnú aktivitu

a za plnenie povinností vyplývajúcich z úpravy civilného sporového konania. Sporové strany sú tak v
princípe samé zodpovedné za uplatňovanie svojich práv a plnenie svojich povinností vyplývajúcich z
Civilného sporového poriadku a ak tieto povinnosti nesplnia, v danom prípade nezložia právoplatným
uznesením uložený preddavok na trovy znaleckého dokazovania, tak z ust. § 253 ods. 3 vyplýva, žekonajúci súd takýto dôkaz nemôže vykonať. Súd potom v konaní pokračuje a bez ohľadu na dôkazný
návrh strán navrhnuté dokazovanie nevykoná, čo môže mať v konečnom dôsledku dopad na posúdenie
otázky unesenia, či neunesenia dôkazného bremena strany, ktorá dôkaz síce navrhla, avšak nesplnila

zákonom stanovené predpoklady pre možnosť jeho uskutočnenia v podobe zloženia súdom uloženého
preddavku na takéto dokazovanie. V danom prípade, ako už bolo krajským súdom uvedené, okresný súd
vykonal potrebné šetrenie a ešte predtým, ako uložil povinnosť žalovaným zložiť preddavok, oboznámil
znalca, ktorého mal v úmysle vo veci ustanoviť, s rozsahom a podmienkami znaleckého dokazovania,
na čo znalec sám určil predpokladanú výšku odmeny za spracovanie takéhoto znaleckého posudku.

Z uvedeného tak nie je možné konštatovať, že by zo strany okresného súdu došlo k akémukoľvek
pochybeniu pri ukladaní povinnosti žalovaným zložiť preddavok a nemožno konštatovať ani to, že by
prípadne výška tohto preddavku bola neprimeraná. V kontexte uvedeného považuje za potrebné krajský
súd zvýrazniť aj skutočnosť, že v uznesení, ktorým okresný súd žalovaným uložil povinnosť zložiť
preddavok, boli žalovaní výslovne okresným súdom v odseku 6. odôvodnenia tohto uznesenia poučení,
že ak v určenej lehote preddavok nezložia, tak okresný súd navrhnutý dôkaz nevykoná.

44. K úprave ust. § 253 ods. 3 CSP považuje krajský súd za potrebné poukázať aj na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2019 zo dňa 04. júna 2019, ktorým uznesením ústavný
súd konštatoval, že právnym následkom nesplnenia povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu
vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu je zásadne nevykonanie dôkazu

všeobecným súdom. Ústavný súd pritom uviedol citáciu z komentára (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha : C.
H. Beck, 2016. s. 907) k Civilnému sporovému poriadku, v zmysle ktorej za daných okolností pokračuje
súd ďalej v konaní bez vykonania navrhnutého dôkazu, čo môže v konečnom dôsledku viesť k tomu, že
strana nebude spôsobilá uniesť v spore dôkazné bremeno s tým, že ak súd navrhnutý dôkaz nevykoná

z dôvodu nesplnenia riadne uloženej preddavkovej povinnosti, neporuší tým základné právo strany na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže tento postup je legitimizovaný konkrétnym
zákonným ustanovením. V opačnom prípade by bol popretý samotný účel ust. § 253 ods. 3 CSP.

45. Uvedené závery tak ovplyvňujú vyhodnotenie odvolacích námietok žalovaných, ktoré sú postavené

na tvrdení o nerešpektovaní vysloveného záväzného právneho názoru okresným súdom v kontexte
skutočnosti, že okresný súd ďalšie znalecké dokazovanie nevykonal. Je potrebné zvýrazniť, že ak aj
krajský súd v reláciách vtedy platnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku uviedol potrebu vykonať na
návrhžalovanýchznaleckédokazovanie,vykonanietohtodokazovaniapočnúcdňomúčinnostiCivilného
sporového poriadku, teda po dni 01.07.2016, bolo determinované zákonnou úpravou vykonávania

dôkazov vrátane povinnosti obligatórne vyžadovanej Civilným sporovým poriadkom zložiť preddavok na
trovy znaleckého dokazovania uložený súdom. Je pritom opätovne na mieste zvýrazniť, že v danom
prípade sa podľa zrušujúceho uznesenia krajského súdu zo dňa 12.01.2016 jednalo o dokazovanie
na návrh žalovaných v 2/ a v 4/ rade, ktorí dodatočne po predchádzajúcom znaleckom dokazovaní
znaleckým posudkom znalca Ing. Mareca do súdneho sporu predkladali svoje ďalšie tvrdenia a listinné

dôkazy, ktoré nemohli byť predmetom predchádzajúceho znaleckého posudku a vo vzťahu ku ktorým
krajskýsúdvuvedenomzrušujúcomuzneseníkonštatovalpotrebuichodbornéhoznaleckéhoskúmania.

46. Pre žalovaných v 2/ a v 4/ rade tým krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení vytvoril možnosť,
aby v priebehu ďalšieho konania svoje skutkové tvrdenia podložili relevantnými dôkazmi, a to nielen

predloženými listinami, ale tiež znaleckým dokazovaním, ktoré v konaní žiadali vykonať. Žalovaným bol
vytvorený priestor potrebný na realizáciu ich procesných práv, avšak zároveň za plnenia ich procesných
povinností, aby takto krajským súdom vymedzené znalecké dokazovanie mohlo byť uskutočnené.
Žalovaní však vo vzťahu k tomuto dokazovaniu v zmysle úpravy Civilného sporového poriadku nemôžu
vystupovať len ako navrhovatelia konkrétnych dôkazov, ale s návrhom týchto dôkazov sú pre žalovaných

spojené aj procesné povinnosti v podobe ich participácie na možnom uskutočnení nimi navrhovaného
dokazovania. Žalovaným tak bol vytvorený priestor na realizáciu ich dôkazných návrhov, zároveň
však s realizáciou týchto návrhov bola nevyhnutne spojená aj ich povinnosť rešpektovať zmenenú
zákonnú úpravu a z nej vyplývajúce relevantné rozhodnutie okresného súdu o ich povinnosti zložiť
preddavok na trovy dokazovania. Bolo potrebné okresným súdom po zrušujúcom uznesení krajského

súdu vychádzať nielen zo záverov tohto zrušujúceho uznesenia, ale ďalší procesný postup realizovať
za výlučného naplnenia Civilným sporovým poriadkom vyžadovaných povinností uložených sporovým
stranám. Okresný súd bol povinný rešpektovať nový procesný predpis, ktorý pre možnosť vykonania
znaleckého dokazovania obligatórne vyžaduje zloženie preddavku tou stranou sporu, ktorá znaleckédokazovanie požaduje. Ak žalovaní napriek právoplatne uloženej povinnosti zložiť preddavok tento
preddavok nezložili, tak nie je možné konštatovať, že by došlo k porušeniu procesných povinností
súdom prvej inštancie nerešpektovaním záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom.

Možnosť realizácie týchto procesných povinností a rešpektovanie tohto záväzného právneho názoru
bolo zmenenou právnou úpravou výslovne viazané aj na plnenie povinností žalovaných, konkrétne na
zloženie okresným súdom uloženého preddavku. Ak žalovaní aj napriek poučeniu okresného súdu v
predmetnom uznesení preddavok nezložili, museli si byť vedomí, že okresný súd znalecké dokazovanie
nevykoná, keďže by takýmto postupom porušil výslovne dané povinnosti podľa ust. § 253 ods. 3 CSP.

47. Nemožno preto konštatovať, že by okresný súd nerešpektoval záväzný právny názor krajského
súdu, keď okresný súd vykonal všetky úkony z jeho strany nevyhnutné na to, aby sa znalecké
dokazovanie mohlo uskutočniť. Ďalšie predpoklady pre vykonanie tohto znaleckého dokazovania boli
výlučne predpoklady na strane sporových strán, teda žalovaných v 2/ a v 4/ rade, bez participácie ktorých
okresný súd znalecké dokazovanie nariadiť nemohol. Procesným postupom samotných žalovaných

tak bolo znemožnené, aby sa po zrušujúcom uznesení krajského súdu vykonalo žalovanými v 2/ a
v 4/ rade požadované znalecké dokazovanie. Aj žalovaní v 2/ a v 4/ rade, ktorí podali odvolanie
jednak proti pôvodnému rozsudku okresného súdu, ktorý bol zrušený práve uznesením krajského
súdu zo dňa 12.01.2016, ako aj proti aktuálnemu rozsudku okresného súdu, mali ako strany konania
svoje povinnosti a tieto vo vzťahu ku svojej procesnej obrane, ktorú odvodzovali od potreby doplniť

znalecké dokazovanie, nesplnili. Opätovne je potrebné zvýrazniť, že v danom prípade bolo vykonané
znalecké dokazovanie, ktoré však reflektovalo v tom čase danú procesnú situáciu, zohľadňujúcu v
danom čase vykonané dokazovanie a obsah súdneho spisu. Boli to práve žalovaní, ktorí po tomto
dokazovaníznaleckýmposudkomIng.Marecadoplnilidosúdnehospisuďalšierozsiahlelistinnédôkazy,
vo vzťahu ku ktorým navrhli vykonanie znaleckého dokazovania a vo vzťahu ku ktorým krajský súd

v zrušujúcom uznesení zo dňa 12.01.2016 konštatoval nevyhnutnosť ich odborného preskúmania.
Žalovaní ku svojej procesnej obrane, kedy spochybňovali výsledky predchádzajúceho znaleckého
dokazovania, boli nositeľmi nielen povinnosti tvrdenia, ale aj povinnosti tieto tvrdenia preukázať, a
teda ako nositelia dôkazného bremena boli povinní splniť všetky svoje procesné povinnosti, ktoré na
realizáciu nimi navrhovaného dokazovania vyžaduje Civilný sporový poriadok. Ak žalovaní tieto svoje

povinnosti nesplnili, tak nie je namieste konštatovať akékoľvek porušenie ich procesných práv súdom
prvej inštancie, keďže okresnému súdu napriek vyslovenému právnemu názoru krajského súdu ako
súdu odvolacieho v možnosti vykonať znalecké dokazovanie bránil zákonom, a to Civilným sporovým
poriadkom uložený zákaz vykonať znalecké dokazovanie v prípade, ak zo strany žalovaných, ktorí
znalecké dokazovanie navrhli, nebol zložený preddavok. Civilný sporový poriadok, ktorý nadobudol

účinnosť po uvedenom zrušujúcom uznesení krajského súdu, je záväzným právnym predpisom, ktorý
novým spôsobom definoval nevyhnutné predpoklady, ktoré je potrebné naplniť na to, aby sa vo
veci mohlo vykonať znalecké dokazovanie, pričom žalovaní zákonom stanovený predpoklad zloženia
preddavku na trovy znaleckého dokazovania nesplnili, čím vykonanie znaleckého dokazovania zmarili.

48. Na základe uvedených skutočností tak krajský súd nemôže hodnotiť ako dôvodnú základnú
odvolaciu námietku žalovaných, od ktorej námietky žalovaní odvodzovali aj ďalšie v odvolaní uplatnené
odvolacie dôvody, a síce námietku, že okresný súd nesprávnym procesným postupom nerešpektoval
záväzný právny názor krajského súdu ako súdu odvolacieho. Na základe tohto predovšetkým v konaní
relevantného záveru krajského súdu ako súdu odvolacieho je potom namieste hodnotiť aj ostatné

odvolacie námietky žalovaných.

49. Žalovaní v tomto kontexte uplatnili aj námietku, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Krajský súd vo všeobecnosti k tejto námietke uvádza, že v zmysle ust.
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP možno za porušenie práva na spravodlivý proces označiť taký procesný

postup súdu, ktorý znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Krajský súd
akcentuje, že žalovaní mali od podania žaloby až do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie viac ako
dostatočnýčasovýpriestornarealizáciusvojichprocesnýchprávkoznačovaniuapredkladaniudôkazov,
t.j. bola im vytvorená možnosť obhájenia ich práv a právom chránených záujmov. Súčasťou koncepcie
spravodlivého súdneho konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá sporová strana

mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú
podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Zásada
rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o
ktorýchprávachapovinnostiachsúdrozhoduje(PL.ÚS43/95,II.ÚS121/02).Podrovnakýmpostavenímstrán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka
spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú
možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov súdneho konania spočíva
v tom, že všetky strany sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za
rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov
sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Zásada vyjadrujúca „právo na

spravodlivý súdny proces“ je spojená s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tiež aj s princípom
„rovnosti zbraní“ pre všetky strany súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo
vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej
strane, ktorá podala odvolanie, ale aj vo vzťahu k protistrane, a zároveň postupovať tak, aby bola
vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Okresný súd
svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich

procesných práv a plnenie ich procesných povinností, a preto námietka o porušení práva na spravodlivý
proces nemôže obstáť.

50. Žalovaní mali okresným súdom vytvorené všetky predpoklady, aby v konaní mohli v súlade s
aktuálne platným procesným predpisom uplatňovať svoje procesné práva a plniť svoje procesné

povinnosti tak, aby splnili nielen svoju povinnosť tvrdenia, ale naplnili aj svoje dôkazné bremeno vo
vzťahu k preukázaniu skutočností, ktorými sa bránili voči uplatnenému nároku žalobcu. Opätovne je
pritom potrebné zvýrazniť, že samotní žalovaní povinnosti uložené okresným súdom neplnili, a preto
nemôže obstáť ich námietka, že okresný súd nevykonaním znaleckého dokazovania porušil ich právo
na spravodlivý proces. Žalovaným nič nebránilo, aby v prípade, ak odmietali zložiť preddavok na

trovy znaleckého dokazovania, ktoré dokazovanie malo byť nariadené okresným súdom v súlade so
závermi vyslovenými v zrušujúcom uznesení krajského súdu, predložili vlastný, súkromný znalecký
posudok, v ktorom by boli zodpovedané relevantné otázky, vo vzťahu ku ktorým žalovaní namietali
nedostatočné skutkové zistenia a z nich vyplývajúce žalovanými tvrdené nesprávne právne závery
okresného súdu. Postupom okresného súdu bola predsa žalovaným vytvorená možnosť na splnenie

zákonom vyžadovaných predpokladov, len za naplnenia ktorých bolo možné okresným súdom znalecké
dokazovanie nariadiť. Je potom potrebné zdôrazniť, že žalovaní sa nesplnením tejto okresným súdom
uloženej preddavkovej povinnosti dobrovoľne vzdali výkonu svojho procesného práva spojeného s
možnosťou nariadenia znaleckého dokazovania, a preto bezpochyby samotní žalovaní nie sú tou
stranou sporu, ktorá by mohla porušenie práva na spravodlivý proces namietať.

51. Porušenie práva na spravodlivý proces na strane žalovaných podľa krajského súdu nemôžu bez
ďalšieho signalizovať ani odvolacie námietky žalovaných, že zo strany okresného súdu nebolo vyhovené
ich žiadosti na zabezpečenie fotokópie celého súdneho spisu, resp. že okresný súd nereflektoval na ich
žiadosť o zaslanie rovnopisu zápisnice z pojednávania vo veci. Žalovaní v podanom odvolaní uplatnili

námietky neprefotenia spisového materiálu a nezaslania zápisnice zo súdneho pojednávania bez toho,
aby jednoznačným spôsobom vymedzili, aký dopad mala mať táto skutočnosť na prípadnú možnosť
uplatnenia ich procesných práv, resp. aké konkrétne procesné právo žalovaných tým malo byť zo strany
okresného súdu porušené. Nie je ani zrejmé, k výkonu akých práv zo strany žalovaných malo prefotenie
spisového materiálu, či zaslanie zápisnice zo súdneho pojednávania slúžiť, keďže je nepochybné,

že v priebehu súdneho konania mali žalovaní okresným súdom vytvorené dostatočné možnosti na
to, aby sa so spisovým materiálom oboznámili. Zo spisového materiálu plynie, že okresný súd na
nariadených pojednávaniach oboznamoval listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, a
rovnako z tohto spisového materiálu plynie, že žalovaní opakovane viacnásobne využili svoje právo
nahliadnuť do spisového materiálu a využili tiež právo z tohto spisového materiálu si vyhotoviť fotokópie

či už vlastným zariadením alebo fotokópie vyhotovené konajúcimi súdmi. Z podaného odvolania a tiež
ďalších písomných vyjadrení žalovaných, či už v konaní pred súdom prvej inštancie alebo v odvolacom
konaní, je zrejmé, že žalovaní boli so spisovým materiálom oboznámení minimálne v rozsahu potrebnom
na uplatnenie ich procesných práv, či na plnenie ich procesných povinností, a teda neprefotenie
spisovéhomateriálu,činezaslaniezápisnicezpojednávanianemohlomaťnaprocesnéprávaamožnosť

ich uplatnenia zo strany žalovaných žiaden dopad. Len samotné bližšie neodôvodnené tvrdenie o
porušení procesných práv žalovaných neprefotením spisového materiálu a nezaslaním zápisnice z
pojednávania tak nemôže viesť k záveru o tom, že by právo žalovaných na spravodlivý súdny proces
malo byť porušené. Krajský súd je toho názoru, že aj keď okresný súd nepochybne na uvedené žiadostižalovaných relevantným spôsobom nereagoval, nemá takéto nekonanie okresného súdu dostatočnú
intenzitu na to, aby mohlo viesť k záveru, že došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces
v takom rozsahu, že by to malo mať za následok vecnú nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie.

52. Žalovaní v súvislosti s okresným súdom nevykonaným znaleckým dokazovaním namietali tiež
existenciu odvolacieho dôvodu, v zmysle ktorého okresný súd svojim nesprávnym postupom nevykonal
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež odvolacieho dôvodu, že okresný súd
z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z

nesprávneho právneho posúdenia veci. K týmto námietkam krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že
ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej
podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011,
sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada
voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)
a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu
tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového

stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa
ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu

korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií
vyššieuvedenéhohodnoteniadôkazov.Rozhodnutieokresnéhosúdusaopieralootvrdeniaarelevantné

dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a
interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou
nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský
súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

53. Ako už bolo konštatované, krajský súd dospel k záveru, že námietky žalovaných vo vzťahu k
okresným súdom nevykonanému doplneniu znaleckého dokazovania nie sú dôvodné. Ak zo strany
žalovaných neboli naplnené procesné predpoklady, len za splnenia ktorých by okresný súd mohol
pristúpiť k nariadeniu znaleckého dokazovania, tak bolo nevyhnutné okresným súdom vo vzťahu k
jeho skutkovým záverom hodnotiť výlučne tie dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané. Okresný súd

pritom prihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, hodnotil jednotlivé dôkazy či už samostatne
alebo v ich vzájomných súvislostiach, keď platí, že konajúci súd nie je pri hodnotení dôkazov
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má jednotlivé dôkazy hodnotiť,
pričom platí zásada voľného hodnotenia dôkazov. Okresný súd tak aj s prihliadnutím na skutočnosť,
že znalecké dokazovanie navrhované žalovanými nemohlo byť z dôvodu nesplnenia ich procesných

povinností v podobe zloženia preddavku na trovy znaleckého dokazovania nariadené, musel vychádzať
len z dôkazného stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Z týchto dôkazov bol potom relevantný
predovšetkým znalecký posudok Ing. Mareca, ktorý vyčíslil uplatnený nárok žalobcu na vyporiadanie
združenia, ktorého bol žalobca spolu so žalovanými členom. Vo vzťahu k tomuto znaleckému posudkužalovaní namietali, že tento znalecký posudok vychádzal z vyúčtovania ku dňu 31.12.1993 a nie ku
dňu 04.11.1993, kedy vystúpením zo združenia zanikla účasť žalobcu v združení, čo plynie aj z vyššie
uvedeného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 12.01.2016.

54. Žalobca v konaní uplatnil nárok, ktorý odôvodnil tým, že po ukončení jeho účasti v združení
neboli uspokojené jeho nároky vyplývajúce z vyporiadania vzájomných práv a povinností účastníkov
združenia, pričom práve za účelom ustálenia týchto skutočností bolo okresným súdom nariadené
znalecké dokazovanie znalcom Ing. Marecom. Je nepochybné, že okresným súdom nariadené znalecké

dokazovanie, ktorého predmetom bolo vyúčtovanie uplatneného nároku žalobcu ku dňu 31.12.1993,
nekorešponduje so znením ust. § 839 OZ, v zmysle ktorého je potrebné podiel vystupujúceho účastníka
v združení určiť podľa stavu v deň vystúpenia. Napriek tomu je však krajský súd v zhode so súdom prvej
inštancie názoru, že Ing. Marecom vypracovaný znalecký posudok je spôsobilý poskytnúť odpoveď aj
na v konaní relevantnú otázku výšky podielu žalobcu ku dňu jeho vystúpenia zo združenia.

55. Krajský súd v tomto smere považuje zvýrazňuje, že napriek okresným súdom nepresne vymedzenej
znaleckej úlohe sa znalec Ing. Marec v Znaleckom posudku č. 1/99 (č.l. 130 a nasl. spisu) vecne
správne vyporiadal aj s okolnosťou dátumu vystúpenia žalobcu zo združenia ku dňu 04.11.1993. Znalec
v znaleckom posudku k tejto skutočnosti na strane 4 posudku uvádza, že za dátum vystúpenia žalobcu
zo združenia fyzických osôb sa považuje 4. november 1993, ktorý dátum akceptuje aj správca dane pri

vypracovaní protokolu z kontroly dane z príjmov fyzických osôb za rok 1993 a tento dátum uvádza aj
žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 06.09.1996. Znalec ďalej v tejto časti posudku poukázal
na ust. § 839 OZ, podľa ktorého účastníkovi združenia fyzických osôb, ktorý vystúpil zo združenia, sa
jeho podiel na majetku podľa stavu v deň vystúpenia vyplatí v peniazoch. V kontexte uplatnenej námietky
žalovanýchohľadomnesprávnostivyúčtovaniaanesprávnostiokresnýmsúdomzadanejznaleckejúlohy

je podľa názoru krajského súdu relevantná ďalšia časť dotknutého znaleckého posudku, kde na strane 5
tohto posudku znalec výslovne uvádza: ...„keďže ku dňu vystúpenia navrhovateľa zo združenia nebola
vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy (tak ako to ukladá zákon) a v čl. 7 ods. 3 zmluvy
o združení je uvedené, že výpovedná lehota končí posledným dňom hospodárs. roku, v ktorom bola
písomná výpoveď doručená, má sa za to, že majetkové vysporiadanie treba previesť k 31.12.1993.“

56. Z uvedeného je tak zrejmé, že napriek nesprávne zadanej znaleckej úlohe znalec vecne správne
vychádzal z potreby vyporiadať uplatnený nárok žalobcu ku dňu jeho vystúpenia zo združenia, teda ku
dňu 04.11.1993, pričom výslovne uviedol, že vzhľadom na absenciu dokladov, ktoré by boli potrebné pre
vyúčtovanie k tomuto dátumu, bolo potrebné vychádzať z relevantných dokladov, ktoré boli k dispozícii

ku dňu 31.12.1993. Žalobca sa so závermi znaleckého posudku stotožnil. So závermi znaleckého
dokazovania nesúhlasili žalovaní, ktorí po znaleckom dokazovaní dokladali do súdneho spisu ďalšie
listiny týkajúce sa účtovníctva združenia, vrátane listín týkajúcich sa účtu pôvodného žalovaného v 1/
rade p. B. vedeného v Českej republike. Ako už bolo krajským súdom konštatované a ako jednoznačne
vyplýva aj zo zrušujúceho uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho zo dňa 12.01.2016, na

posúdenie relevancie a vplyvu týchto dokladov bolo potrebné ich odborné skúmanie, ktoré však zmarili
samotní žalovaní tým, že nesplnili svoju procesnú povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého
dokazovania a vlastný súkromný znalecký posudok k týmto relevantným okolnostiam nepredložili.

57. Krajský súd je potom názoru, že aj s prihliadnutím na závery znalca Ing. Mareca, ktorý aj k dátumu

vystúpenia žalobcu zo združenia ku dňu 04.11.1993 konštatoval nevyhnutnosť vychádzať pri vyčíslení
jeho nároku z jedine dostupných účtovných dokladov ku dňu 31.12.1993, je namieste tak, ako to
vecne správne ustálil okresný súd, vyhodnocovať výlučne dostupné výsledky vykonaného dokazovania,
ktoréhozáveromjevyúčtovaniepodielužalobcunamajetkuzdruženiavovýškeurčenejprávedotknutým
znaleckým posudkom. Ak žalovaní túto výšku spochybňovali a vo vzťahu k svojim záverom navrhovali

znalecké dokazovanie, ktoré následne nemohlo byť uskutočnené z dôvodu žalovanými nezloženého
preddavku na trovy tohto znaleckého dokazovania, tak žalovaní musia znášať následky spojené s tým,
že v dôsledku nesplnenia ich procesnej povinnosti nebol nimi navrhovaný dôkaz doplnením znaleckého
posudku realizovaný. Žalovaní tak neuniesli svoje dôkazné bremeno a nepreukázali, že by závery
znaleckého posudku Ing. Mareca, s ktorými sa žalobca stotožnil a ktoré žalovaní popreli, nezodpovedali

podielu žalobcu na majetku združenia. Ak žalovaní v tomto smere zdôrazňovali skutočnosť, že existoval
ďalší účet vedený na meno pôvodného žalovaného v 1/ rade p. B. v Českej republike, tak z nimi
podaného odvolania síce plynú skutočnosti a tvrdenia vo vzťahu k existencii tohto účtu a pohybom na
tomto účte, avšak nie je zrejmé, aký konkrétny dopad na vyporiadanie združenia mal mať tento účeta finančné prostriedky v danom čase na ňom evidované. Okrem toho, ako už bolo konštatované, v
súlade so zrušujúcim uznesením krajského súdu mali byť aj okolnosti týkajúce sa tohto účtu a finančných
prostriedkov na ňom vedených podrobené znaleckému skúmaniu, ktoré žalovaní navrhovali a ktoré

z dôvodov na ich strane nemohlo byť okresným súdom realizované. Z uvedených dôvodov potom
okresný súd vecne správne vychádzal z dokazovania vykonaného v konaní, jednotlivé dôkazy posúdil
či už jednotlivo alebo v ich vzájomnej súvislosti a jeho skutkové zistenia zodpovedajú vykonanému
dokazovaniu.

58. Ako dôvodnú nevyhodnotil krajský súd ani námietku žalovaných ohľadom nesprávneho právneho
posúdenia veci, ktorú žalovaní koncentrovali práve do skutočnosti, že k vystúpeniu žalobcu zo združenia
došlo ku dňu 04.11.1993 a vyúčtovanie podľa znaleckého posudku bolo vykonané ku dňu 31.12.1993.
Ako už bolo krajským súdom konštatované, okresný súd sa s touto otázkou dostatočným spôsobom
vyporiadal, keď konštatoval, že zo znaleckého posudku, tak ako jeho závery citoval aj krajský súd,
vyplýva záver znalca, že v danom čase bolo namieste s ohľadom na skutočnosť, že ku dňu vystúpenia

žalobcu zo združenia nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy, vychádzať z dokladov
ku dňu 31.12.1993. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by okresný súd
nesprávnym spôsobom vyhodnotil otázku, kedy reálne došlo k zániku účasti žalobcu v združení,
keď okresný súd v odseku 42. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku výslovne konštatoval
vystúpenie žalobcu ku dňu 04.11.1993, pričom okresný súd obranu žalovaných, ktorí predkladali

listinné dôkazy a výpočty, ktoré mali byť prípadne dôvodom na zmenu znaleckého posudku, resp.
na popretie nároku žalobcu, vyhodnotil ako nepreukázanú, keďže znalecké dokazovanie na podporu,
či preukázanie tvrdení žalovaných nemohlo byť vykonané z dôvodu nezloženia preddavku na trovy
takéhoto dokazovania. Zvýraznil v tomto smere okresný súd závery znalca, že ku dňu zániku účasti
žalobcu v združení nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka, a preto bolo potrebné majetkové

vyporiadanie previesť ku dňu 31.12.1993, s ktorými závermi sa v zmysle vyššie uvedených zhodnotení
krajský súd ako súd odvolací stotožnil.

59. Na základe uvedeného nevyhodnotil krajský súd odvolacie dôvody žalovaných ako relevantné.

60. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu, ktorý rozsudok súdu prvej inštancie napadol v časti výroku IV., ktorým
výrokom bol žalovaným priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 46,46%,
krajský súd uvádza, že ako dôvodné nevyhodnotil ani odvolanie žalobcu. Žalobca v podanom odvolaní
namietal, že v danom prípade sa z jeho strany jednalo o uplatnený nárok, ktorý v čase podania žaloby
nebolo možné z dôvodu nedostatku súčinnosti žalovaných vyčísliť, a preto z jeho strany došlo k úprave

žalobného petitu až po tom, ako bolo vo veci vykonané znalecké dokazovanie. Žalobca tak namietal, že
v danom prípade bolo potrebné postupovať pri hodnotení úspechu či neúspechu sporových strán aj s
prihliadnutím na skutočnosť, že výška plnenia priznaného žalobcovi závisela od znaleckého posudku.

61. Krajský súd nespochybňuje, že aj v zmysle úpravy Civilného sporového poriadku je pre konajúci

všeobecný súd vytvorený priestor pre osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov
na náhradu trov v prípade, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu
(Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 399/2019). Krajský súd je však toho názoru, že v danom prípade výška
žalobcom uplatneného nároku nebola závislá od znaleckého posudku tak, ako to žalobca tvrdí v
podanom odvolaní. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca pôvodne podaný návrh na začatie

konania datovaný dňom 02.05.1996 odôvodnil tým, že so žalovanými v 1/ až v 4/ rade uzatvoril
zmluvu o združení podnikateľov, pričom v priebehu hospodárskeho roka 1993 čiastočne podnikali všetci
spoločne a čiastočne podnikateľskú činnosť vykonával najmä so žalovaným v 1/ rade, od ktorého
sa dozvedel výsledok hospodárenia pri vyhotovení daňového priznania. V ďalšom priebehu konania
žalobca upresňoval jednak svoje skutkové tvrdenia a jednak uplatnenú výšku žalobného nároku s

prihliadnutím na skutočnosť, že časť tohto nároku požadoval od všetkých žalovaných, teda žalovaných v
1/ až v 4/ rade, a časť nároku požadoval výlučne od žalovaného v 1/ rade, s ktorým mal mať samostatné
združenie po tom, ako vystúpil zo združenia, ktorého bol členom spoločne so všetkými žalovanými.

62.Zuvedenéhojezrejmé,žezostranyžalobcuodpočiatkuboluplatňovanývočižalovanýmv2/,v3/av

4/ rade aj nárok, ktorý mal byť žalobcom uplatňovaný výlučne voči žalovanému v 1/ rade, keďže žalobca
tvrdil, že tento nárok vznikol z vyporiadania združenia, ktoré mal uzatvorené výlučne s týmto žalovaným.
Napriek tejto skutočnosti však žalobca vymedzil žalobný nárok v podanom návrhu na začatie konania
tak, že pôvodne uplatnenú sumu 502.930,- Sk spolu s úrokom z omeškania žiadal od žalovaných v 1/až v 4/ rade zaplatiť solidárne. Žalobca tak od žalovaných v 2/ a v 4/ rade žiadal podaným návrhom
na začatie konania zaplatiť aj tú časť istiny, ktorú nepochybne žalovaní v 2/ a v 4/ rade žalobcovi platiť
nemali, keďže sa jednalo o nárok, ktorý uplatňoval žalobca na základe zmluvy o združení, ktorú tvrdil,

že mal uzavretú výlučne so žalovaným v 1/ rade. Ak potom žalobca následne aj s prihliadnutím na
výsledky znaleckého dokazovania upresnil svoj návrh na začatie konania tak, že vymedzil sumu, ktorú
požaduje voči žalovaným v 1/, v 2/, v 3/ a v 4/ rade, a sumu, ktorú požaduje výlučne od žalovaného v
1/ rade, tak nie je možné konštatovať, že by uplatnený nárok voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade, ktorý je
predmetom odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, bol takým nárokom, ktorého výška by

závisela od znaleckého posudku. S prihliadnutím na skutkové tvrdenia samotného žalobcu je zrejmé, že
časť uplatnenej istiny pôvodne požadovanej od všetkých žalovaných bola od začiatku súdneho konania
voči žalovaným v 2/, v 3/ a v 4/ rade uplatňovaná nedôvodne, keďže sa jednalo o nárok, ktorý žalobca
tvrdil výlučne vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade. Ak napriek tejto skutočnosti žalobca uplatnil takýto
nárok voči všetkým žalovaným, teda aj voči žalovanému v 2/ a žalovanému v 4/ rade, tak je vecne
správny záver súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval nedôvodnosť uplatneného nároku v tejto časti voči

žalovaným, ktorú skutočnosť okresný súd zohľadnil pri výpočte pomeru úspechu a neúspechu, a tým aj
výpočte percentuálneho vyjadrenia nároku na náhradu trov súdneho konania.

63. Na to, aby bolo možné zo strany konajúcich súdov pristúpiť k posúdeniu pomeru úspechu a
neúspechu aj s prihliadnutím na závery znaleckého dokazovania, by zo strany žalobcu musel byť nárok

vočižalovanýmv2/av4/radevyjadrenýsamostatne,nezávisleodnárokuuplatnenéhovočižalovanému
v 1/ rade, ktorý bol odôvodnený existenciou samostatného združenia medzi žalobcom a žalovaným v 1/
rade, a potom len v prípade, ak by výška nároku uplatneného voči žalovaným v 2/ a v 4/ rade závisela
výlučne od znaleckého posudku, by bolo namieste úspech sporových strán posudzovať s prihliadnutím
na výšku plnenia určeného týmto znaleckým posudkom. Ak však žalobca bez relevantného dôvodu v

podanej žalobe spojil dva samostatné nároky, teda nárok uplatňovaný výlučne voči žalovanému v 1/
rade a nárok uplatňovaný solidárne voči žalovaným v 1/, v 2/, v 3/ a v 4/ rade do jedného petitu a žiadal
žalovaných v 1/, v 2/, v 3/ a v 4/ rade zaviazať na solidárne plnenie vo vzťahu k celému uplatnenému
nároku, tak je potrebné uvedenú skutočnosť zohľadniť aj pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania.

64. Krajský súd tak v súlade so závermi súdu prvej inštancie s odkazom na ust. § 255 CSP konštatuje
čiastočný úspech sporových strán vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu, ktorého matematické
posúdenie vyústilo do vecne správneho záveru o čistom úspechu žalovaných v 2/ a v 4/ rade voči
žalobcovi v rozsahu 46,46% predmetu konania, ktorý záver sa odzrkadlil vo vecne správnom výroku IV.

rozsudku okresného súdu o nároku žalovaných v 2/ a v 4/ rade na náhradu trov konania voči žalobcovi
v tomto rozsahu.

65. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaných
krajský súd uzaviera, že napadnutý rozsudok okresného súdu je koherentný so zákonnou úpravou a

je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol
priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania,
než aby rozsudok okresného súdu potvrdil. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).66. V zmysle uvedených zhodnotení potom krajský súd pristúpil k potvrdeniu odvolaním napadnutého
rozsudku okresného súdu tak v žalovanými napadnutom výroku II. o ich povinnosti solidárne uhradiť
žalobcovi sumu 4.468,73 Eur spolu s úrokom z omeškania žalobcovi, ako aj v žalobcom napadnutom

výroku IV. o nároku žalovaných v 2/ a v 4/ rade na náhradu trov konania v rozsahu 46,46% voči žalobcovi.

67. O náhrade trov odvolacieho konania bolo krajským súdom rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 a ust. § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca ohľadom ním
podaného odvolania neúspešnou sporovou stranou a obdobne žalovaní v 2/ a 4/ rade boli neúspešní vo

vzťahu k svojmu odvolaniu. Krajský súd potom, s prihliadnutím na rovnaký pomer úspechu a neúspechu
sporových strán ohľadom nimi podaných odvolaní, rozhodol o náhrade trov tak, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov tohto odvolacieho konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.