Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 20, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/72/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811216301
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3811216301.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: Z., proti žalovanému: I., o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo
dňa 27. mája 2020, č.k. 5C/155/2011-331, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok proti žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa
domáhal určenia, že nehnuteľnosť označená na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa 16.06.2011,
vyhotoveným C. F., súkromným geodetom H. Z. č. XXX, overeným Správou katastra D. dňa 15.07.2011
pod č. XXX/XXXX, ako novoutvorená parc. č. XXXX/XX - lesný pozemok o výmere 802 m2 a parc.

č. XXXX/X lesný pozemok o výmere 1178 m2, patrí do vlastníctva žalobcu v celosti. Nadväzne na to
sa tiež domáhal vydania tej časti nehnuteľnosti v k.ú. obce O. parcela č. XXXX/XX, XXXX zapísanej
v katastri nehnuteľností Správy katastra D. na LV č. XXXX, označenú na geometrickom pláne C. F. č.
XX/XXXX zo dňa 16.06.2011 overeného Správou katastra D. dňa 15.07.2011 pod číslom XXX/XXXX,
ako novoutvorená parcela č. XXXX/XX lesný pozemok o výmere 802 m2 a parcela č.
XXXX/X lesný pozemok o výmere 1178 m2. Konštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem

na požadovanom určení, nakoľko tvrdí, že tieto nehnuteľnosti sú jeho výlučným vlastníctvom a boli
mu vydané na základe dohody o odovzdaní majetku č. j. XX/XXX-XXXX
ako pôvodná PKN parc. č. XXXX/X, rozhodnutím o požadovanom určení by došlo
k zapísaniu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na žalobcu a tým k odstráneniu právnej
neistoty žalobcu. Pokiaľ v konaní žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalovaného, ktorú žalobca
odvodzovalodsvojhoprávnehonástupníctvaposvojomprávnompredchodcovi-R.y,súdprvejinštancie
konštatoval, že v PKN vložke č. X k.ú. O. je v časti A - Majetková podstata - zapísaný Spoločný

pasienok bývalých urbárnikov a želiarov, okrem iného i parcela č. XXXX/X - cesta M. o výmere 1 980 m2.
Zákonom SNR č. 2/1958 Zb. o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých
urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov došlo k zrušeniu útvarov bývalých urbarialistov a
na základe rozhodnutia Odboru poľnohospodárstva lesného hospodárstva Rady ONV v D. zo dňa
25.08.1958 č. Pod-99-4267/58-les. boli nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe k.ú. O. vo vl. č. 1 a
2 vrátane PKN parc.č. XXXX/X odovzdané L... V zmysle ust. § 9 citovaného zákona členovia zrušených

útvarov zostali spoluvlastníkmi spoločných lesov v pomere podľa svojich podielov. Na základe ust. § 22
ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku došlo k zániku užívacieho práva k nehnuteľnostiam a nehnuteľnosti podliehali vydaniu podľa§ 6 ods. 1 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb. Pod č.j. 69/622-1993 (bez uvedenia dátumu) došlo
k uzatvoreniu dohody o odovzdaní majetku medzi Q.. Medzi odovzdávaným majetkom bola aj PKN
parc. č. XXXX/X - cesta o výmere 0,1980 ha. V zmysle ust. § 9 zákona č. 229/1991 Zb. sa

nárok na vydanie nehnuteľností uplatňoval na pozemkovom úrade a povinná osoba bola vyzvaná na
vydanie nehnuteľnosti. Dohoda o vydaní nehnuteľností uzavretá medzi oprávnenou a povinnou osobou
podliehala schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. V konaní
žalobca súdu na preukázanie svojho nároku predložil iba Dohodu o vydaní majetku, avšak z
jeho strany nebolo predložené rozhodnutie D. o schválení tejto dohody. Okrem toho dohoda o vydaní

majetku bola uzavretá s Z. obce O., t.j. s občianskym združením podľa zákona č. 83/1990 Zb. Nárok v
konaní si uplatňuje žalobca ako Z. - právnická osoba - pozemkové spoločenstvo vzniknuté na základe
zákona č. 181/1995 Z.z. (aktuálne sa jeho pomery spravujú zákonom č. 97/2013 Z.z. o pozemkových
spoločenstvách). Žalovaný v konaní namietal nepreukázanie právneho nástupníctva žalobcu po R..
Žalobca na preukázanie právneho nástupníctva nepredložil žiadne doklady (napr. stanovy Z., z ktorých
by vyplývalo, že cieľom združenia bolo obnovenie výkonu vlastníckych práv R.). Na základe uvedených

skutočností súd prvej inštancie nepovažoval v konaní aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za nepochybne
preukázanú. Pre úplnosť uviedol, že pokiaľ žalovaný uvádzal, že aktívne legitimovanými v konaní by mali
byť jednotliví spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti, v tejto súvislosti poukázal na to, že aktuálne znenie
ust. § 9 ods. 11 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách (v znení účinnom
od 01.07.2018) umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva k podielu na spoločnej nehnuteľnosti

alebo k spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti pozemkovým spoločenstvom za predpokladu, že
podiel spoločenstva na spoločnej nehnuteľnosti (t.j. ako celku) alebo na spoločne obhospodarovanej
nehnuteľnostinepresiahne49%.Súdprvejinštanciepovažuježalobužalobcuzanedôvodnúajzdôvodu,
že na strane žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam (novoutvorené C-KN parc.č. XXXX/XX a parc.č. XXXX/X) v

dôsledku vydržania. Konštatoval, že k tomu, aby došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním
je potrebné, aby boli splnené zákonné predpoklady: 1. nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po
celú vydržaciu dobu, 2. nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu
vydržania počas zákonom stanovenej doby, 3. spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania
je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo

patrí, pričom dobromyseľnosť musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní
náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nadobudol.
Nemožno vychádzať len zo subjektívnych predstáv držiteľa. Pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa
treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu

daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvod
na pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že rozhodnutím
Pozemkového úradu D. zo dňa 30.06.1992 č. XXX/XX/XXXX-Šk. bola schválená dohoda o vydaní
nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXX a XXXX v k.ú. O. v prospech B.. D. U.. Medzi
vydávanými nehnuteľnosťami sa nenachádzala parc. č. XXXX/X, iba parc. č. XXXX/X - cesta o výmere

1322 m2, čo v konaní ani nebolo sporným. Vzhľadom k tomu, že predmetom Dohody
o vydaní nehnuteľností boli pôvodné pozemnoknižné parcely, pred zápisom do katastra nehnuteľností
bola vykonaná aj identifikácia parciel spolu s geometrickým plánom č. XXX-XXX-XX.
Podľa popisnej časti predmetného geometrického plánu - výkaz výmer - pôvodná pkn. parc. č. XXXX/
X zanikla a stala sa súčasťou C-KN parc. č. XXXX. Napriek tomuto údaju podľa grafického znázornenia

všakzaniklaajnehnuteľnosť-pkn.parc.č.XXXX/X,ktoránepatriladovlastníctvaB..U.atátovdôsledku
vyhotovenia predmetného geometrického plánu bola zapísaná ako súčasť C-KN parc. č. XXXX a XXXX/
X (neskôr poddelená na XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX,
XXXX/XX, XXXX/XX - pol. VZ XXX/XX) do vlastníctva B.. U.. Vyhotovením predmetného geometrického
plánu pritom došlo k prečíslovaniu a novému určeniu výmer všetkých - celkom 60 - reštituovaných PKN

parciel zapísaných vo vložke XXX a XXXX k.ú. O. o rozlohe 6.524.768 m2. V geometrickom
pláne č. XXX-XXX-XX vyhotovenom I. D. sa v popisnej časti - výkaz výmer - pkn. parc. č. XXXX/X
nikde neuvádza. Predmetný geometrický plán bol vyhotovený odborne spôsobilými osobami, následne
kontrolovaný osobou na to oprávnenou - B.. N. L. a nakoniec aj úradne overený Katastrálnym úradom v
R. R., Správou katastra D. a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bolo v prospech B.. U. zapísané

v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa uvedeného geometrického plánu
B.. U. pripadli do vlastníctva nehnuteľnosti o celkovej výmere 6.430.237 m2, pričom podľa rozhodnutia
Pozemkového úradu D. o schválení dohody o vydaní nehnuteľností boli B.. U. vydané nehnuteľnosti o
výmere 6.524.768 m2. Na základe predmetného geometrického plánu, teda do vlastníctva B.. U. bolizapísanénehnuteľnostivovýmereo 94.531m2menšej,nežvyplývazrozhodnutiaoschválenídohodyo
vydanínehnuteľností.Tátookolnosťtiežnijakonenasvedčovalatomu,žebyB..U.dovlastníctvapripadlo
viac, než mu skutočne patrí. Za uvedených okolností podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno

objektívne tvrdiť, že vlastník, ktorý prípadné chyby nezistil, nie je dobromyseľný. Zastával názor, že za
takéhoto stavu nemal B.. U. žiaden dôvod pochybovať o správnosti zápisu o jeho vlastníckom práve k
nehnuteľnostiam, najmä ak všetky geodetom zameriavané PKN parcely, ktoré boli uvedené vo výkaze
výmer geometrického plánu, sa zhodovali s rozhodnutím Pozemkového úradu D. o
schválení dohody o vydaní nehnuteľností a PKN parc. č. XXXX/X tam uvedená nebola. Vyslovil názor, že

držba B.. U. pôvodnej parc. č. XXXX/X (neskôr ako súčasti C-KN parc. č. XXXX a XXXX/X, resp. XXXX/
XX) bola oprávnená, a to aj s poukazom na ust. § 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že
z údajov na rozhodnutí Pozemkového úradu D. z 30.06.1992 vyplýva, že položka VZ XX-XX/XX bola
v katastri nehnuteľností zapísaná 04.10.1993. od tejto doby B.. U. nehnuteľnosti nerušene
užíval až do 06.07.2003, t.j. do doby prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na spoločnosť

L.. (vklad vlastníckeho práva bol povolený 07.07.2003). Následne spoločnosť L.. ako dobromyseľný
nadobúdateľ tieto nehnuteľnosti nerušene užívala až do okamihu prevodu vlastníckeho práva na
spoločnosť A., ktorého vklad bol povolený 10.06.2009. Spoločnosť A.. nerušene užívala nehnuteľnosti
až do okamihu, kedy mu zo strany žalobcu bola doručená výzva zo dňa 12.09.2011 na uzavretie
mimosúdnej dohody. Z uvedeného je potom zrejmé, že 10-ročná vydržacia doba v danom prípade

uplynula už 04.10.2003 a právny predchodca žalovaného spoločnosť L.. sa stal vlastníkom spornej
nehnuteľnosti vydržaním. V dôsledku toho aj žalovaný, ktorý nadobudol nehnuteľnosti v dobrej viere, je
riadnym vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v dôsledku prevodu vlastníckeho práva na základe kúpnej
zmluvy z 19.12.2013 a dodatku č. 1 k zmluve z 09.01.2014. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na
to, že žalobca, ktorý sa považuje za vlastníka sporných nehnuteľností bol vo veci dlhodobo nečinný, o

situáciu ohľadne vlastníctva pôvodnej PKN parc. č. XXXX/X sa začal zaujímať až v roku 2009 (č.l. 259
spisu). V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 151/2016, podľa ktorého
v prípade kolízie princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a princípu ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa, má vyššie riziko niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere,
pretože tento nie je schopný nijako sa dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa

na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Záverom zdôvodnil,
že navrhovaný dôkaz žalobcom - ohliadku na mieste samom nevykonal z dôvodu, že jej vykonanie
by nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci vzhľadom na dôvody uvádzané v odôvodnení. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, priznal
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o konkrétnej výške nároku bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Súdu prvej inštancie vytýkal
predovšetkým nesprávne skutkové a právne závery (§ 365 ods. 1 písm. h/ a f/ CSP), ako aj
porušenie práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Dôvodil, že preukázateľne chybou

Správy katastra zápisom nesprávneho GP došlo k nezákonnému protiprávnemu administratívnemu
neoprávnenému odňatiu vlastníckeho práva žalobcovi nie v správnom konaní, ale technicko-
administratívnym úkonom katastra. Sporná nehnuteľnosť nikdy nebola vo vlastníctve B.. P. U., ani jeho
právnych predchodcov a v reštitučnom konaní oprávnená osoba B.. U. ani nežiadal o vydanie tejto
nehnuteľnosti. Dôvodil, že v konaní pred súdom prvej inštancie predložil veľké množstvo listinných

dôkazov, ktorými jednoznačne preukázal, že má aktívnu vecnú procesnú legitimáciu. Nesúhlasil ani so
záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého na strane žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu
došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v dôsledku vydržania. V uvedenej
súvislosti dôvodil, že B.. P. U., ako aj jeho právni nástupcovia nikdy nesplnili zákonné podmienky, aby
došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Nebol nikdy dobromyseľný, ani žiadne konkrétne

okolnosti konkrétneho prípadu nenasvedčujú dobrú vieru a presvedčenie B.. P. U., že je oprávnený
vlastník spornej nehnuteľnosti a teda aj oprávneným držiteľom. Súdu prvej inštancie vytýkal, že vo
svojomrozsudkusapodrobnenezaoberal,včomvidíkonkrétneokolnostidobrejvieryadobromyseľnosti
a okolnosti oprávnenej držby B.. U. a jeho právnych nástupcov. Trval na tom, že súd prvej inštancie
nesprávne posúdil existenciu vydržania na strane žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov, keď

vychádzal len z účelových tvrdení žalovaného, ktoré považoval za nesporné, bez ohľadu na tvrdenia
žalobcu a ním predložené listinné dôkazy. Nesúhlasil s názorom a záverom súdu prvej inštancie, že
žalobca bol dlhodobo nečinný. V uvedenej súvislosti dôvodil, že žalobca ani vlastníci nemali možnosť
zmenu vo vlastníctve spornej nehnuteľnosti zistiť. Do roku 2007 platila v k.ú. O. na pozemno-knižnéparcely pozemková kniha. Do roku 2007 neboli pozemno-knižné parcely evidované a zapísané na
listoch vlastníctva. Až doručením rozhodnutia ROEP-u a doručením LV na bývalé pozemno-knižné
parcely, nachádzajúce sa v extraviláne obce ako urbársky majetok, začali žalobca a vlastníci podielov

konať. Začali podávať žiadosti o začatie katastrálneho konania o oprave chýb v katastrálnom operáte a
písali sťažnosti, odvolania a opakované sťažnosti. Žalobca nemal k dispozícii chybný GP, keďže nebol
účastníkom konania o zápise o GP a nemal ani právo nahliadnuť a preštudovať si reštitúciu B..
P. U.. Z dôvodu, že súd prvej inštancie zamietol vykonanie dôkazov, ktoré navrhoval žalobca a zamietol
pristúpenie ďalších fyzických osôb na strane žalobcu do konania, svojim nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Záverom mal za to, že odôvodnenie zamietavého postoja súdu
prvej inštancie vo vzťahu k argumentácii žalobcu je zjavne nedostatočné, z ktorého dôvodu je rozsudok
súdu prvej inštancie nepreskúmateľný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaný navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
Vyjadril presvedčenie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na jasných, právne určitých
a nespochybniteľných aspektoch. Súd prvej inštancie sa riadne a komplexne vyrovnal so všetkými
protiargumentmi a tvrdeniami žalobcu, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a neodklonil sa ani od
ustálenej súdnej praxe. Vo svojich odvolaniach bol konzistentný a jasne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k

rozhodnutiu. Napadnutý rozsudok v odôvodnení obsahoval obligatórne citované právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté závery súd obšírne
vysvetlil, a to aj s poukazom na relevantnú judikatúru.

4. V následnom doplňujúcom vyjadrení žalovaný zdôrazňoval, že žalobca po celú dobu trvania

prvoinštančného konania, resp. do skončenia dokazovania nepredložil súdu vierohodný zoznam členov
zrušeného útvaru (lesného spoločenstva) ku dňu 06.09.1958, nepredložil súdu Stanovy urbarialistov
obce O. zo dňa 15.10.1991, vierohodný zoznam fyzických osôb, ktorým v roku 1993 bola údajne vydaná
sporná nehnuteľnosť, zoznam zakladajúcich členov jeho združenia z roku 1996, ani údaj o výške ich
spoluvlastníckych podielov, t.j. nepredložil dôkazy, ktorými by bol spôsobilý právne relevantne preukázať

svoje právne nástupníctvo po urbarialistoch obce O.. Zdôrazňoval, že žalobca počas dokazovania
pred súdom prvej inštancie sám opakovane uvádzal, že chybu na GP XX-XXX-XX nespôsobil právny
predchodca žalovaného. Uvedenú skutočnosť potvrdila aj Správa katastra F. ako nadriadený správny
orgán katastra, pričom kataster nehnuteľností potvrdil aj dobromyseľnosť B.. U. a jeho právnych
nástupcov pri nadobudnutí vlastníctva k spornej nehnuteľnosti. Mal za to, že žalobca celkom vedome

a úmyselne prehliadol skutočnosť, že súd rozhodol na základe listinných dôkazov preukazujúcich tak
dobromyseľnosť B.. U. a jeho právnych nástupcov - napr. rozhodnutie Katastrálneho úradu F. č. Xo XX/
XX, X XXX/XX zo dňa 08.09.2010, tvrdenia samotného žalobcu, prezentované napr. na pojednávaní dňa
27.05.2020 (chyba nastala z dôvodu členitosti terénu, cestu geodet nemohol vidieť, preto ju nezakreslil),
ako aj vydržanie v súlade so zákonom - listinné dôkazy preukazujúce právne nástupníctvo žalovaného

po B.. U. predložil na výzvu súdu sám Katastrálny odbor O. S. D.. Žalovaný považuje za preukázané,
že žalobca nepredložil dôkazy vyvracajúce zákonnú prezumpciu dobromyseľnosti držiteľa, ani dôkazy
aktívnej procesnej legitimácie žalobcu v spore.

5. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.

z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods.
1, ods. 2 CSP.

6. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či

konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389
ods. 1 písm. a/ CSP.

7. Posúdením obsahu odvolania žalobcu odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalobcu smerujú
aj proti nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje
zamietajúce rozhodnutie. Ustanovenia § 139 ods. 2 Obč. zákonníka na daný právny vzťah (dôvody naodvolanie, uvedené vust.§365ods.1písm.f/a h/CSP)atiež namietanaplnenie dôvodunaodvolanie
uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces), resp. existenciu
inej vady spôsobilej mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod uvedený v ust. §

365 ods. 1 písm. d/ CSP).

8. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
odvolania z pohľadu ani jednej vyššie uplatnenej odvolacej námietky (§ 365 ods. 1 písm. b/, či d/
CSP). Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného
rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája
1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces

nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba
z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). V posudzovanej veci súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie
rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom skutočnosť, že žalobca sa
s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o
neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

9. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že zostávajúce odvolacie námietky odvolateľa
smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých
založil svoje rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

10. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každýdôkaz jednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti,pričomstarostlivoprihliada navšetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

11. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou

právnej normy).

12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané

každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré
tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania
vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Ani v odvolacom konaní
neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie
vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a

v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 O.s.p. poukazuje. Odvolací súd nemal žiaden dôvod
nesúhlasiť s kľúčovými závermi, ktoré viedli súd prvej inštancie k rozhodnutiu spôsobom, ktorý
zvolil.13.Odôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnomkonanízároveňnemáodpovedaťnakaždúnámietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok,
a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie.

14. Aj z ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vyplýva, že ak odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej strany na spravodlivý proces (sp.
zn. IV. ÚS 115/03). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď
na každý argument sporovej strany. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné a napadnutý rozsudok okresného súdu tieto
atribúty podľa názoru krajského súdu spĺňa.

15. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v preskúmavanej veci náležitým spôsobom, v potrebnom

rozsahu a spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, umožnil stranám sporu
realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán,
ako aj meritum veci. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, pričom
zároveň nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP).

16. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný vydržal spornú
nehnuteľnosť, splnil zákonné podmienky vydržania (§ 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Obč.
zákonníka), pretože nerušene ako oprávnený držiteľ užíval spornú nehnuteľnosť rovnako ako aj jeho
právni predchodcovia od 30.06.1993 až do 06.07.2003.

17. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej
držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Okrem spôsobilého predmetu a subjektu
vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej
držby počas celej zákonom ustanovenej doby. O oprávnenú držbu ide vtedy, keď držiteľ s vecou nakladá

ako so svojou vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že vec mu patrí, resp. že
neexistujú pochybnosti o tom, že vec mu nepatrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne
existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy
objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného

prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti
o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec
patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010, sp.

zn. 4Cdo 283/2009).

18. Tvrdenie držiteľa veci o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložená
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú dobu
dôvodné. Dobrá viera je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú

vec. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo o sebe nemôže byť predmetom
dokazovania (uznesenie Najvyššie súd ČR z 13.09.2001, sp. zn. 28Cdo 1493/2001, viď tiež rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 09.11.2000, sp. zn. 22Cdo 1253/1999).

19. Po preskúmaní dôvodov napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu celého prislúchajúceho spisového

materiálu odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie dospel k správnemu
skutkovému záveru, že žalovaný je dobromyseľným držiteľom predmetných nehnuteľností. V danej veci
boli splnené všetky zákonom vyžadované predpoklady vydržania, a to s poukazom na ospravedlniteľný
skutkový omyl na strane žalovaného z toho hľadiska, či mohol byť presvedčený, že faktický stav jetotožnýsostavomprávnym,držbaspornýchnehnuteľnostítrvalaminimálne10rokovabolapocelúdobu
nerušená a nepretržitá. Okresný súd rozhodol vo veci správne, keď žalobu žalobcov v celom rozsahu
ako neopodstatnenú zamietol.

20. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovanému vo vzťahu k žalobcovi, a to vzhľadom
na jeho plný úspech v odvolacom konaní.

21. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súd v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).