Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 20, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/27/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616202376
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2616202376.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov JUDr.

Ľubice Spálovej a Mgr. Lucie Mizerovej, v spore žalobcu: K. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H., J. XXXX/XX,
právne zastúpený JUDr. Petrom Schmidlom, advokátom, Záhorácka 11/A, Malacky, proti žalovanej: S.
E., nar. XX.X.XXXX, bytom P., G. XXX, právne zastúpená splnomocnencom BARKOCI law firm, s.r.o.,
Námestie slobody 28, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 47247916, o zaplatenie 7.496,31 eur, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 20. februára 2020, č.k. 3C/83/2016-270, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
7.298,78 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania v
rozsahu 32,56% a náhradu trov konania za odročené pojednávanie dňa 6.11.2019 v rozsahu 100% s
tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo,
že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 7.4.2016 domáhal na žalovanej zaplatenia
sumy 7.496,31 eur, čo zdôvodnil tým, že dňa 29.4.2013 splnil záväzok, ktorý vznikol počas trvania
manželstva so žalovanou a to úver poskytnutý veriteľom Štátny fond rozvoja bývania vo výške 14.597,57

eur, pričom z tejto sumy požaduje vyplatiť 7.298,78 eur, čo je polovica ním zaplatenej sumy. Ďalej si
uplatnil náklady, ktoré sa vzťahujú na podielové spoluvlastníctvo rodinný dom číslo súpisné XXXX v
obci H.. Právny zástupca žalovanej podaním zo dňa 30.9.2016 sa domáhal toho, aby súd zaviazal
žalobcu na zaplatenie sumy 7.200 eur, keď uviedol, že žalovaná je spolu so žalobcom podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre obec a k.ú. H.. Táto nehnuteľnosť sa
nachádzala do roku 2006 v BSM strán sporu, do troch rokov po zániku manželstva si nevyporiadali BSM,
preto je teraz predmetná nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve. Vyše desaťročie nehnuteľnosť

žalovaná neobýva, ani nijak inak nevyužíva, nepožíva jej plody. Žalobca teda užíva nehnuteľnosť v
rozsahu, ktorý nezodpovedá miere jeho spoluvlastníckeho podielu. Nárok si tak žalovaná odôvodňuje
ust. § 137 ods. 1 a § 123 OZ, keď z ponuky realitných kancelárií vyplýva, že prenájom rodinných
domov nachádzajúcich sa v rovnakej lokalite sa pohybuje na úrovni 400 eur za mesiac. Žalovaná tak
má voči žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 7.200 eur, nájomné vo výške 400 eur za rodinný dom
v lokalite obec H. za 36 mesiacov, vydelené dvomi, a to z titulu práva na úhradu obvyklého nájmu.
Žalovaná výzvou na plnenie zo dňa 26.10.2016 vyzvala prostredníctvom svojho právneho zástupcu

žalobcu na plnenie úhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalobcom vo výške 7.200 eur.
Žalobca rozšíril pôvodný návrh zo sumy 7.496,31 eur na sumu 10.830,45 eur v časti vynaložených
nákladov na vyrovnanie pohľadávky voči ŠFRB, keď uviedol, že dňa 20.12.2012 si zobral od N. N.
a.s. úver 10.000 eur, ktorú sumu použil na splnenie záväzku ŠFRB a zostatok pohľadávky 4.597,57eur zaplatil z vlastných ušetrených prostriedkov. Náklady žalobcu na predmetný úver vrátane všetkých
poplatkov predstavujú sumu 17.063,33 eur. K tejto sume dospel tak, že k sume 17.063,33 eur prirátal
sumu 4.597,57 eur a výslednú sumu 21.550,90 delil dvomi, výsledok je 10.830,45 eur. V závere

navrhol, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 11.184,51 eur. Následne ohľadne sumy 82,50
eur zobral žalobu späť, keď táto suma. predstavuje uplatnený nárok žalobcu za náklady na domovú
daň za roky 2013 až 2016 a uplatnený nárok za poplatok za komunálny odpad za rok 2016. Žalovaná
vzniesla námietku premlčania, nakoľko úver bol zaplatený 29.4.2014, žaloba bola podaná 7.4.2016,
teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby, nakoľko sa jedná o bezdôvodné obohatenie. Súd prvej

inštancie pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 11.184,51 eur. Súd prvej
inštancie rozsudkom zo dňa 15.12.2016 vo veci rozhodol tak, že žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy
114,78 eur, konanie o zaplatenie sumy 82,50 eur zastavil a žalobu vo zvyšku zamietol. Žalobca proti
tomuto rozsudku podal odvolanie a odvolací súd rozsudkom č.k. 25Co/125/2017-217 zo dňa 19.9.2018
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi 7.496,31 eur a v časti o náhrade trov konania zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a v ostatnej

zamietajúcej časti rozsudok potvrdil. Opravným uznesením opravil výšku priznanej sumy vo výroku a to
na 7.298,78 eur. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo, že v danom prípade žalobca
plnil veriteľovi dlh vlastný a to ako jeden zo solidárne zaviazaných dlžníkov. Je teda zrejmé, že právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý kvalifikuje žalobcom uplatnené právo na zaplatenie sumy
7.298,78 eur ako polovice ním zaplateného dlhu na spoločnom úvere vo výške 14.597,57 eur, ako právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia majetku získaného plnením za iného nie je správne, čím potom
nie je správny ani ten záver súdu prvej inštancie o premlčaní tohto práva v dvojročnej premlčacej dobe
podľa § 107 ods. 1 OZ. Odvolací súd v závere svojho rozhodnutia uviedol, že povinnosťou súdu prvej
inštancie bude vykonať všetky navrhnuté a pre vec relevantné dôkazy, opakovane vyhodnotiť skutkový
stav, na tento aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, pričom bude potrebné ex offo

vyriešiť ako predbežnú otázku, či došlo k účinnému započítaniu žalobou uplatnenej pohľadávky, ktorú
uplatnila žalovaná v priebehu konania. Súd prvej inštancie po vrátení veci vypočul svedkyňu K. E.,
dcéru strán sporu, ktorá uviedla, že od doby, čo sa žalovaná odsťahovala, vrátila kľúče, v nehnuteľnosti
nebýva. Myslela si, že žalovanej ako matke nebol zo strany žalobcu ako otca obmedzovaný vstup do
nehnuteľnosti. Žalovaná navštevuje nehnuteľnosť v nepravidelných intervaloch, príde navštíviť ju ako

dcéru a vnučku a tiež ďalšiu dcéru J.. Po rozvode manželstva nehnuteľnosť užívala svedkyňa so sestrou
a žalobca. Polovica domu nebola prázdna, všetko bolo ako predtým. V predmetnej nehnuteľnosti v
období rokov 2013 až 2018 býval aj priateľ svedkyne. Zo svedeckej výpovede J. E., ďalšej dcéry strán
sporu, súd zistil, že nemá vedomosť o tom, že by žalobca žalovanej akýmkoľvek spôsobom obmedzoval
vstup do nehnuteľnosti v H.. Žalovaná nehnuteľnosť od rozvodu manželstva navštevuje, lebo tam žijú jej

deti, chodí za nimi, keď majú narodeniny, meniny, sviatky alebo bežne. Kľúče od nehnuteľnosti žalovaná
nevlastní, osobne ich vrátila svedkyni, a to na jar roku 2019. Po rozvode manželstva rodičov bývala v
dome svedkyňa, jej sestra a otec, užívali celý dom. Žalovaná dodala, že žalobca jej fakticky bránil tým,
že všetky miestnosti v dome boli zapratané jeho vecami, nikdy ju nevyzval, aby sa s novým partnerom aj
spoločnými deťmi nasťahovala k nemu, žalovaná má za to, že rozhodnutie o užívaní celej nehnuteľnosti

vykonal žalobca konkludentne sám. Rozhodnutie opustiť spoločnú domácnosť neurobila dobrovoľne
bez akéhokoľvek pričinenia žalobcu, má za to, že žalobca ju vyhnal svojím správaním kedy ju slovne
napádal, aj sotil ju počas tehotenstva. Poukázala na to, že skutočnosť, či jej bránil žalobca alebo nebránil
v užívaní nehnuteľnosti, je bez právneho významu. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3
ods. 1, § 37 ods. 1, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1, 2, § 123, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1, 2,

§ 145 ods. 2, § 149 ods. 4, § 149 ods. 4, § 451 ods. 1, 2, § 454 a § 458 ods. 1 veta prvá, § 511 a
§ 580 OZ. Z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny názor, že žaloba v časti uloženia povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 7.298,78 eur bola podaná dôvodne. Súd posúdil nárok žalobcu, ktorý
žalovanú sumu žiadal z titulu polovice splateného úveru poskytnutého veriteľom ŠFRB v zmysle ust. §
145 ods. 2 a § 511 ods. 1, 2, 3 OZ ako spoločný záväzok bývalých manželov, ktorí aj po vyporiadaní

BSM zostali solidárnymi dlžníkmi veriteľa, ktorý bol oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z
nich. Žalobca teda plnil veriteľovi dlh vlastný, a to ako jeden zo solidárne zaviazaných dlžníkov a v
zmysle § 511 ods. 3 OZ je oprávnený požadovať náhradu od žalovanej vo výške na ňu pripadajúceho
podielu, teda v jednej polovici. V danom prípade sa nejedná o bezdôvodné obohatenie ale o plnenie na
základe platného právneho dôvodu, preto sa aplikuje trojročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť

odo dňa 29.4.2013, kedy žalobca splnil záväzok, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 7.4.2016, teda
pred jej uplynutím. Súd sa ďalej zaoberal ako predbežnou otázkou vznesenou námietkou započítania.
Žalovaná výzvou na plnenie zo dňa 26.10.2016 vyzvala prostredníctvom svojho právneho zástupcu
žalobcu na plnenie úhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalobcom vo výške obvykléhonájmu, teda 7.200 eur a v tejto výške žiadala započítanie proti pohľadávke obsiahnutej v žalobe vo
výške 7.298 eur. Žalovaná vyvolala splatnosť tejto sumy tým, že splatnosť pohľadávky určila do 5 dní od
doručeniavýzvyžalobcovi,ktorábolažalobcovidoručená10.11.2016.Vdanomprípadežalovanáurobila

jednostranný právny úkon započítania. Ďalším predpokladom započítania bola vzájomnosť pohľadávok.
Súd sa zaoberal otázkou vzniku pohľadávky žalovanej. Žalobca navrhol vypočuť dve svedkyne,
dcéry strán sporu. Z ich výpovedí vyplynulo, že nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve žalovaná
neužívala, po rozvode manželstva ju užíval žalobca s dcérami, užívali celú nehnuteľnosť, žalovaná
ich len navštevuje, svedkyne nemali vedomosť, že by žalobca akýmkoľvek spôsobom obmedzoval

žalovanej vstup do nehnuteľnosti. Žalovaná dôvodila, že neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník spoločnú vec neužíva, nie je právne
významným.UvedenéjudikovalokreminéhoajNSSR,atovosvojomrozhodnutí,sp.zn.6Cdo/184/2010
zo dňa 27.10.2010. Súd mal za to, že uvedené rozhodnutie však nemožno aplikovať v predmetnej
veci. Z dokazovania síce vyplynulo, že žalobca spolu s dcérami užíval nehnuteľnosť nad rozsah svojho

spoluvlastníckeho podielu, ale treba zohľadniť aj skutočnosť, že po rozvode manželstva zostal žalobca,
ktorému bola maloletá J. zverená do osobnej starostlivosti súdom, spolu s ďalšou dcérou K. bývať v
nehnuteľnosti, ktorá bola domovom rodiny pred rozvodom manželstva, teda je len pochopiteľné, že
užívanie nehnuteľnosti zostalo v rozsahu v akom bolo pre rodinu obvyklé. I keď prišlo po troch rokoch
po zániku bezpodielového spoluvlastníctva k vyporiadaniu zo zákona a strany sa stali podielovými

spoluvlastníkmi, každý v jednej polovici, je zrejmé, že daný stav užívania zostal i naďalej. Ak teda
rodina užívala nehnuteľnosť nad rámec spoluvlastníckeho podielu žalobcu a žalovaná z tohto titulu
požaduje finančnú náhradu, takéto priznanie by bolo podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi.
Bolo navyše preukázané, že žalovanej nikto v užívaní nehnuteľnosti nebránil, strany ako podieloví
spoluvlastníci sa mali o hospodárení so spoločnou vecou dohodnúť a v prípade nezhody požiadať o

rozhodnutiesúd.Tiežnebolovkonanípreukázané,žebyžalovanáopustilanehnuteľnosťprenezhodyso
žalobcom, nakoľko z rozsudku o rozvode manželstva vyplýva, že za hlavnú príčinu rozpadu manželstva
súd považoval neveru zo strany žalovanej, ktorej sa počas trvania manželstva so žalobcom narodili dve
deti, ktorých otcom je iný muž. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že čo sa týka finančnej náhrady za
užívanie nad rámec spoluvlastníckeho podielu, existuje viacero súdnych rozhodnutí, ktoré sú odlišné od

rozhodnutia NS SR, sp.zn. 6Cdo/184/2010, napr. rozsudok KS Banská Bystrica, sp.zn. 3Co/308/2016,
v ktorom sa okrem iného uvádza, že faktické reálne užívanie veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu
nie je vždy nevyhnutnou podmienkou pre vznik povinnosti zaplatiť peňažnú náhradu za užívanie veci,
rozhodným je, že spoluvlastník druhému spoluvlastníkovi bráni v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva.
V rozhodnutí Krajského súdu Trnava, sp.zn. 10Co/209/2017 súd okrem iného konštatoval, že žalobca

nepreukázal, že žalovaná znemožnila žalobcovi užívanie nehnuteľnosti, resp. ho vylúčila z užívania
predmetnej nehnuteľnosti. Súd tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pohľadávka
žalovanej z titulu úhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalobcom nevznikla. Súd preto na
námietku započítania neprihliadol. Navyše posúdil jednostranný právny úkon započítania žalovanou za
neurčitý a z toho dôvodu neplatný, keď žalovaná si síce uplatnila náhradu za užívanie spoluvlastníckeho

podielu za obdobie troch rokov, avšak nešpecifikovala, o ktoré obdobie troch rokov presne ide. Na
základe uvedených skutočností súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 7.298,78 eur, a to do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a
žalobcovi, ktorý bol vo veci úspešnejší priznal ich náhradu podľa pomeru úspechu v rozsahu 32,56%
(žalobcovi boli priznané sumy 114,78 eur a 7.298,78 eur, v časti zaplatenia 82,50 eur prišlo k zastaveniu

konania späťvzatím žaloby bez uvedenia dôvodu, takže prislúcha náhrada trov konania žalovanej, vo
zvyšku bola žaloba zamietnutá. Žalobcov úspech tak je 66,28% zo žalovanej sumy 11.184,51 eur,
žalovanej úspech 33,72 %, z čoho je tak čistý úspech žalobcu 32,56%. Súd žalovanej priznal aj náhradu
trov konania za odročené pojednávanie v rozsahu 100%, nakoľko nebol žalobcom dodržaný postup v
zmysle § 197 ods. 1 CSP a pojednávanie zo dňa 6.11.2019 muselo byť odročené.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podala odvolanie žalovaná.
Uviedla, že odvolanie podáva z dôvodu § 365 ods. 1 písm. b), písm. f), písm. h). Uviedla, že
spoluvlastnícky podiel tiež určuje rozsah práv a povinností jednotlivých spoluvlastníkov počas trvania
spoluvlastníckeho vzťahu, je mierou účasti na vzťahu k spoločnej veci i pokiaľ ide o užívanie veci.

Preto tam, kde spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie veci v spoluvlastníctve vôbec, alebo
aspoň v rozsahu určenom jeho podielom na spoločnej veci, vzniká mu nárok na poskytnutie tomu
zodpovedajúcej náhrady. To znamená, že v prípade, ak je druhý spoluvlastník vylúčený z užívania
predmetu spoluvlastníckeho práva, patrí mu určitá náhrada. To potvrdzuje aj konštantná rozhodovaciaprax súdov: rozsudok NS ČR, sp.zn. 25Cdo 2616/99, rozsudok NS SR, sp.zn. 4Cdo 284/2008.
Uplatneniu nároku žalovanej teda úhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu vo výške obvyklého
nájmu nebráni ani jej prípadná pasivita v otázke neužívania predmetu jej podielového spoluvlastníctva,

pretože takáto pasivita žalovanej nezakladá právo žalobcu užívať nehnuteľnosť nad rámec, resp. nad
mieru, ktorá zodpovedá jeho podielu. Žalovaná výzvou zo dňa 26.10.2016 vyzvala žalobcu na plnenie
úhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu vo výške 7.200 eur ako nájomné za 36 mesiacov.
Žalovaná vyvolala splatnosť tejto sumy v súlade s § 563 OZ, keď splatnosť určila žalobcovi do 5 dní od
doručenia predmetnej výzvy. Vzhľadom na to, že nárok žalovanej nepredstavuje nárok bezdôvodného

obohatenia, bola žalovaná oprávnená na zaplatenie obvyklého nájmu a to až do obdobia troch rokov od
uplatnenia jej práva, takže má nárok na obvyklé nájomné za predmetnú nehnuteľnosť za 36 mesiacov
spätne odo dňa uplatnenia nároku. Časovo bola teda pohľadávka žalovanej jednoznačne vymedzená
na obdobie troch rokov od uplatnenia hmotnoprávnej námietky započítania. Preto nie je možné stotožniť
sa so záverom konajúceho súdu, že právny úkon započítania je neurčitý a z toho dôvodu neplatný.
Žalovaná namietala pohľadávku žalobcu, nakoľko táto pripadla žalobcovi v rámci vyporiadania BSM,

ku ktorému prišlo zo zákona a to vzhľadom k tomu, že daná pohľadávka sa viaže na nehnuteľnosť,
ktorú užíval výlučne žalobca. Žalovaná si v konaní uplatnila hmotnoprávnu námietku, započítala svoju
pohľadávku vo výške 7.200 eur, ktorá vyplýva z jednostranného užívania nehnuteľnosti žalobcom. S
argumentáciou žalovanej sa však súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne nevysporiadal.
Odôvodnenie rozsudku je veľmi stručné, v podstate uvedené len v bode 30. rozsudku, je nejasné a

nekonzistentné. Ďalej žalovaná poukazuje na skutočnosť, že v rozhodnom období, za ktoré jej vznikla
pohľadávka voči žalobcovi, obidve dcéry žalobcu a žalovanej boli už dávno plnoleté a samostatné a nie
je vo vzťahu k predmetu konania právne významné, či nehnuteľnosť užívali alebo nie. Tu poukázala
na rozsudok NS SR, sp.zn. 6Cdo 184/2010. Súd prvej inštancie nielenže nevysvetlil prečo by toto
rozhodnutie NS SR, ktorý je orgánom zjednocovania právnych názorov a ktoré priamo rieši danú právnu

otázku nemalo byť v tomto prípade aplikované, ale zrejme opomenul, že aj Ústavný súd SR pravidelne
konštatuje, že zjednocovať judikatúru všeobecných súdov prináleží výlučne najvyššiemu súdu. Citované
rozhodnutie najvyššieho súdu bolo potvrdené aj Ústavným súdom SR. Súd prvej inštancie tak dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Čo sa týka užívania nehnuteľnosti, žalovaná má za to, že

žalobca jej fakticky bránil tým, že všetky miestnosti v dome boli zapratané jeho vecami. Nikdy ju
nevyzval, aby sa s novým partnerom a ich spoločnými deťmi nasťahovala k nemu, práve naopak,
takýto priestor v nehnuteľnosti nikdy žalobcom vytvorený nebol. Žalobca konkludentne sám rozhodol
o užívaní celej nehnuteľnosti, rozhodnutie opustiť spoločnú domácnosť neurobila žalovaná dobrovoľne
bez akéhokoľvek pričinenia žalobcu. Žalobca ju vyhnal svojim správaním, kedy ju slovne napádal aj

sotil počas tehotenstva, nakoľko bola tehotná s iným mužom. V návrhu na rozvod sám žalobca uvádza
konfliktymedzistranamitohtosporu. Žalovanápoukázalanato,žeskutočnosť,čijejžalobcabránilalebo
nebránil v užívaní nehnuteľnosti je bez právneho významu v nadväznosti na citovanú judikatúru NS SR
a Ústavného súdu SR. Žalobca užíval predmetnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho
podielu, čo bolo v konaní preukázané svedeckými výpoveďami. Svedkyňa uviedla, že polovica domu

nebola prázdna, všetko bolo ako predtým. Po rozvode rodičov bývala v dome svedkyňa, jej sestra a
otec, užívali celý dom. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník spoločnú vec neužíva však nie je právne
významný v zmysle citovanej judikatúry NS SR aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ sa týka aplikácie ust. §
3 ods. 1 OZ, tak súdna prax zaujala názor, že postup súdu podľa tohto ustanovenia má miesto len vo
výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je

dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca
motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu, prípadne, kedy je zrejmé, že výkon práva
vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení
niektorého z nich navonok. Korektív dobrých mravov však nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a
nesmie neprimerane oslabovať subjektívne právo vyplývajúce z právnych noriem. Odvolateľka navrhla

vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu
zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný

(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti, preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny.4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3C/83/2016 bolo určenie povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 7.496,31 eur, po pripustení zmeny žaloby sumu 11.184,51 eur,

keď predmetná suma predstavovala polovicu sumy, ktorú zaplatil žalovaný na úvere poskytnutom
Štátnym fondom rozvoja bývania stranám sporu počas trvania manželstva a náklady, ktoré sa vzťahujú
na ich podielové spoluvlastníctvo rodinný dom č. súpisné XXXX v obci H.. Predmetom sporu po
rozhodnutí odvolacieho súdu Krajského súdu v Trnave, č.k. 25Co/125/2017-217 zostalo zaplatenie
sumy 7.298,78 eur. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia

súdu prvej inštancie, ktorým súd určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.298,78 eur, keď
súd skonštatoval, že pohľadávka žalovanej vo výške 7.200 eur predstavujúca náhradu za neužívanie
spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ktorú žiadala žalovaná započítať, nevznikla.

5. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za to, že súd vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky správne

vyhodnotil i vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnym skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd v
celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387
ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací

súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvoinštančného súdu odchýliť, keď odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

6.Odvolateľkavodvolanínenamietazákladanivýškupriznanejsumy7.298,78eur,ktorájejbolauložená

ako povinnosť zaplatiť žalobcovi. Namieta len, že súd nesprávne posúdil vznik jej pohľadávky voči
žalobcovi, ktorá vznikla ako náhrada za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu a tiež namietala použitie § 3 ods. 1 OZ. Poukazovala pritom na rozhodnutie NS SR, sp.zn. 6 Cdo
184/2010, v ktorom sa uvádza, že neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom
musí byť dôsledkom užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho podielu.

7. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa nepreukázala, že by užíval výlučne žalobca nehnuteľnosť nad
rozsah svojho podielu, teda že užíval aj celý podiel žalovanej. Bolo preukázané, že žalovaná odišla
zo spoločného rodinného domu dobrovoľne, aj keď mali strany sporu medzi sebou konflikty, nebolo
preukázané, že by bola z domu vyhodená a bolo by jej bránené vo vstupe do domu, keď kľúče od

domu napriek tomu, že sa z neho odsťahovala v decembri 2005, odovzdala dobrovoľne dcére až v roku
2018, v rodinnom dome po jej odchode zostala bývať maloletá dcéra J., ktorá bola na čas po rozvode
manželstva zverená žalobcovi, tiež plnoletá dcéra K. a niekoľko rokov tam býval aj priateľ dcéry. Dcéry
mali odvodené právo bývania v dome a nie len v polovici patriacej žalobcovi, takže za tejto situácie
nebolo možné vypratať polovicu domu, ako si to predstavovala žalovaná, pričom je zrejmé, že v polovici

patriacej žalovanej tak určite neboli len veci žalobcu. Odvolací súd mal tiež za to, že nebolo preukázané,
že by žalovaná nemala možnosť v prípade skutočného záujmu užívať nehnuteľnosť. Žalovaná tvrdila,
že ju žalobca nepozval bývať do časti rodinného domu spolu s jej novým partnerom a dvoma deťmi,
žalobca však nebol povinný ju pozývať, aby sa nasťahovala so svojou novou rodinou do ich spoločného
domu. Žalovaná netvrdila ani, že by mala záujem v nehnuteľnosti bývať, že by chcela v nej bývať a

bolo jej v tom bránené. Svoj záujem o svoj podiel na nehnuteľnosti prejavila až po začatí tohto súdneho
konania, v ktorom žalobca od nej požadoval zaplatenie polovice sumy, ktorú zaplatil na ich spoločnom
úvere, a to vo výške 7.496,31 eur, keď dospela k záveru, že žalobca užíva aj jej spoluvlastnícky podiel.

8. Pokiaľ sa týka aplikácie ust. § 3 ods. 1 OZ, tak odvolací súd mal za to, že súd ho aplikoval správne.

Žalovaná v roku 2005 opustila dobrovoľne spoločnú domácnosť, keď si založila novú rodinu, pričom
už počas manželstva sa jej narodili dve deti (v apríli 2003 a v marci 2005) s iným mužom, s ktorými
deťmi bývala v spoločnej domácnosti so žalobcom a ich spoločnými deťmi. Po odsťahovaní žalovanej
spolu s jej deťmi pochádzajúcimi z jej nového vzťahu zostali v dome bývať jej dve deti pochádzajúce z
manželstva so žalobcom, z toho jedno maloleté, ktoré bolo zverené do starostlivosti žalobcu. Žalovaná

deti v rodinnom dome navštevovala, mala prístup do domu. Zo svedeckej výpovede dcéry J. vyplynulo,
že kľúče od domu vrátila jej až na jar v roku 2019. Celé obdobie od roku 2005 až doposiaľ žalovaná
neprejavilaopravdivýzáujemužívaťnehnuteľnosť.Náhraduzaužívaniejejpodielužalovanápožadovala
až po tom, ako ju zažaloval žalobca o zaplatenie polovice splátok úveru, ktoré zrealizoval žalobcanapriek tomu, že úverbol spoločný. Touto žalobou žalobca nechcel žalovanú poškodiť, stavebný úver bol
poskytnutývsúvislostisnovostavbourodinnéhodomuvobciH.,vktorommalažalovanáspoluvlastnícky
podiel, takže splátky úveru možno chápať tak, že boli použité do rodinného domu, takže žalovaná

úhradou polovice týchto úverových splátok investovala do svojho vlastníctva. Požadovanie náhrady, ak
by takýto nárok vznikol, za takto zisteného skutkového stavu, keď rodinný dom v spoluvlastníctve strán
sporu užívali dve dcéry žalovanej, ktoré majú odvodené právo bývania a tiež aj priateľ jednej z dcér, a
to za súhlasu žalovanej, by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

9. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam tak odvolací súd mal za to, že rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny, preto ho v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď súd správne
rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu

v celom rozsahu.

11. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).