Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 3, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/31/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119200846
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3119200846.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
ErikyZajacovejaJUDr.MárieVrtochovejvsporežalobcuP.J.,nar.XX.XX.XXXX,bytomS.,M.XXXX/XX
proti žalovanej Q. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., M. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Annou Žedényiovou,
advokátkou, so sídlom Trenčín, Palackého 85/5, o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a vrátenie
daru, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č.k. 15C/4/2019-123 zo dňa 25.

novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení konania ohľadne žaloby žalobcu
na uloženie povinnosti žalovanej vydať žalobcovi spoluvlastnícky podiel k bytu a vo výroku o náhrade
trov v tejto časti konaniap o t v r d z u j e .

Žalovaná m á v tejto časti voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

II. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení konania ohľadne žaloby žalobcu
na určenie neplatnosti darovacej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 07.09.2009 ako aj vo
výroku o náhrade trov v tejto časti konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie a žalovanej priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd : A/ určil,
že darovacia zmluva zo dňa 07.09.2009, ktorou previedol na žalovanú spoluvlastnícky podiel o veľkosti
1/2 k bytu č. X na prízemí vo vchode č. XX v bytovom dome súp.č. XXXX postavenom na pozemkoch
KNC parc.č XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX vrátane 1/2 spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 67/3371
na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu súp.č. XXXX, zapísané na LV č. XXXX, ako

aj 1/2 spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 67/3371 na pozemkoch KNC parc.č XXXX/XX, XXXX/XX a
XXXX/XX, zapísané na LV č. XXXX, všetko pre k.ú. S. (ďalej len "predmetný byt") je neplatná a B/ uložil
žalovanej povinnosť vydať spoluvlastnícky podiel k bytu a aby mu súd na základe uvedeného prikázal
byt do jeho výlučného vlastníctva. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že vyššie uvedený byt nadobudol
ešte pred uzavretím manželstva ako výlučný vlastník. Niekoľko dní pred sobášom žalovanej previedol
uvedený spoluvlastnícky podiel k bytu, v dôsledku čoho sa žalobca aj žalovaná stali podielovými

spoluvlastníkmibytupo1/2.Žalovanásaknemusprávalavrozporesdobrýmimravmi,očomsaprvýkrát
dozvedel po obdržaní návrhu na rozvod dňa 08.02.2016. Žalovaná neuzavrela uvedenú zmluvu v dobrej
viere, pretože to plánovala a svoj nečestný úmysel preukázala prevodom svojho podielu na svojho syna
bez vedomia žalobcu. Žalobca ako darca daroval žalovanej polovicu bytu vo viere, že spoločne budú
láskyplne žiť a vychovávať syna žalovanej. Počas manželstva neboli žiadne konflikty, žalobca žalovanú
zahŕňal láskou a darmi, žalobca uhrádzal všetky náklady aj tie, ktoré boli spojené s užívaním sporného

bytu, vybudoval aj chatu pre spoločne strávené víkendy. Žalobca uviedol, že žalovaná si odchod zo
spoločnej domácnosti vopred naplánovala, prepísala polovicu bytu na syna v auguste 2015. Počaspobytu žalobcu na lyžovačke, kam každoročne chodil vo februári s kamarátmi, mala žalovaná plán
odsťahovať sa do prenajatého bytu a premiestniť značnú časť spoločných vecí. V návrhu na rozvod
manželstva, ktorý podala žalovaná, žalobcu obvinila z týrania, obvinila ho z prenasledovania, agresivity,

urážala ho, všetko sú to však len lži a klamstvá. Prvýkrát žalobca pocítil, že žalovaná hrubo porušila
dobré mravy, keď prišiel z lyžovačky do opusteného bytu a nechala mu list, aby ju nehľadal. Následne
08.02.2016 prevzal zo súdu návrh na rozvod. Potom žalobca zistil, že došlo k prevodu darovaného
podielu 1/2 bytu na syna žalovanej, čo pociťoval žalobca ako porušenie dobrých mravov, a preto
žalobca žalovanú vyzval listom dňa 09.03.2016 na vrátenie daru. Žalovaná si ho nevzala z lásky, ale

z vypočítavosti za účelom vychovať syna do dospelosti a potom pripraviť žalobcu o celý majetok. Už
v čase, keď žalobca kupoval byt do svojho výlučného vlastníctva, mal priateľský vzťah so žalovanou,
na ktorej naliehanie byt aj kúpil, pričom súhlasil, že žalovaná so synom s ním budú bývať. Neskôr
žalovaná začala naliehať, aby na ňu 1/2 bytu s príslušenstvom prepísal. Navrhla mu, že nebudú viac
žiť ako priatelia, ale že si ho vezme za manžela, ak prepíše na ňu 1/2 bytu, sama navrhla darovaciu
zmluvu, ktorú spísal ich spoločný známy. Vyvíjala na žalobcu nátlak, aby zmluvu podpísal a že potom

si ho vezme za manžela, pričom k podpisu zmluvy došlo 5 dní pred sobášom. Žalobca ju podpisoval
v dobrej viere, že spolu budú žiť tak, ako si sľúbili, preto bol prekvapený, že dňa 05.01.2016 podala
žalovaná návrh na rozvod počas toho, čo bol žalobca na lyžovačke, ktorý sa dňa 06.02.2016 vrátil do
opustenej domácnosti, kde bol len list na rozlúčku. Jej odchodu pritom nič nenasvedčovalo, žili spolu
harmonicky bez hádok a nedorozumení. Ďalej žalobca uviedol, že sa žalovaná o žalobcu nepostarala,

keď to potreboval, v čase keď sa vrátil z lyžovačky s trojitou zlomeninou palca ľavej ruky, naproti tomu
opustila domácnosť. Následne podávala žalovaná žaloby, ktorými žalobcu psychicky týrala. Žalovaná zo
spoločnej domácnosti odniesla hotovosť, zlato, hnuteľné veci, ktoré boli výlučným vlastníctvom žalobcu,
zobrala pokladničné bločky, záručné listy. Od 09.03.2016, kedy žalobca vyzval žalovanú na vrátenie
daru, sa považuje darovacia zmluva za neplatnú. Žalovaná na výzvu nereagovala. Darovacia zmluva

bola podľa žalobcu uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Ak súd zistí, že darovacia
zmluva je platná, má skúmať porušenie dobrých mravov. Za hrubé porušenie dobrých mravov považuje
žalobca to, že žalovaná previedla darovacou zmluvou V 4367/2015 sporný spoluvlastnícky podiel k bytu
na svojho syna, bez toho, aby sa o tom žalobca dozvedel. Cieľom žalovanej bolo zbaviť sa podielu
k bytu na príbuznú osobu a obísť tak zákonnú povinnosť ponúknuť druhému spoluvlastníkovi podiel.

Darovacou zmluvou V 2888/2017 sa opäť žalovaná stala spoluvlastníčkou bytu v podiele 1/2.

2. Súd prvej inštancie zistil, že pod sp.zn. 19C/5/2016 sa na základe žaloby podanej na súde dňa
05.05.2016 totožný žalobca domáhal voči totožnej žalovanej zaplatenia sumy 26.950,- eur s úrokom
z omeškania uplatňujúc si tento nárok na tom skutkovom základe, že previedol na žalovanú polovicu

podielu v predmetnom byte a v spoločných častiach bytového domu, ako aj podiel na pozemkoch,
ktoré patrili do jeho výlučného vlastníctva. Po návrate z lyžiarskeho pobytu zistil, že žalovaná sa z bytu
vysťahovala aj so svojim synom, na ktorého predtým previedla ním darovanú polovicu nehnuteľností.
Poukázal na to, že žalovaná podala návrh na rozvod manželstva v ktorom ho nepravdivo, hrubo
poohovárala a pourážala. Podľa tvrdenia žalobcu ho žalovaná v rozvodovom návrhu obvinila, že

je sebecký, lakomý, agresívny, že jej oplzlo nadával, podvádzal ju a klamal, neustále kontroloval,
prenasledoval, podozrieval a ponižoval, zakazoval jej stýkať sa s rodinou, zakázal jej pomáhať synovi,
vyhrážal sa jej a opakovane ju vyhadzoval z bytu, hoci nič z toho nie je pravdou. Vzhľadom na tieto
skutočnosti vyzval žalobca žalovanú na vrátenie hodnoty daru. Bol toho názoru, že doručením jeho
prejavu vôle došlo k zániku právneho vzťahu vyplývajúceho z darovacej zmluvy medzi ním a žalovanou.

Keďže žalovaná previedla svoj podiel , ktorý bol predmetom daru na tretiu osobu, vznikol mu nárok na
vrátenie hodnoty daru (hodnoty podielu na byte). Po právnej stránke opieral žalobca svoju žalobu najmä
o ustanovenie § 630 a § 451 Občianskeho zákonníka. O tejto žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom č.k.
19C/5/2016-112 zo dňa 21.12.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.02.2017 tak, že žaloba bola
zamietnutá v celom rozsahu a žalobca bol povinný nahradiť trovy konania žalovanej v plnom rozsahu. V

rozsudku súd konštatoval, že aplikoval na danú vec stanovenie § 630 Občianskeho zákonníka, keďže
ide o konanie, kde sa žalobca domáhal od žalovanej splnenia povinnosti zaplatiť peňažnú sumu z
dôvodu vrátenia daru. Súd po vykonanom dokazovaní v tomto konaní dospel k záveru, že nedošlo k
takému konaniu žalovanej, ktoré by predstavovalo porušenie dobrých mravov, keď ustálil, že dôvodom
na vrátenie daru nemôže byť skutočnosť, že obdarovaný požiada o rozvod manželstva, ani to, že dar

prevedie na inú osobu. A rovnako tak za porušenie dobrých mravov nepovažoval ani to, že žalovaná
ako účastníčka konania o rozvod manželstva uvádzala okolnosti, ktoré považovala za nevyhnutné
na ochranu svojich vlastných záujmov, ktoré žalobca považoval za klamstvá a tieto tvrdenia sa hosubjektívne dotkli, nakoľko uplatňovanie tých práv, ktoré sú zákonom prípustné, nemožno považovať
za konanie v rozpore dobrými mravmi hrubým spôsobom.

3. Na základe uvedených skutočností posúdil súd podanú žalobu žalobcu podľa § 230 v spojení s § 161
ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Uviedol, že právoplatné
skončenie tej istej veci bráni tomu, aby prebiehalo o nej na súde iné konanie. V § 230 CSP vyjadrená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) patrí k podmienkam konania, ktorých nedostatok
súdu znemožňuje rozhodnúť vo veci samej. Prekážka veci rozhodnutej teda bráni tomu, aby bola

prejednaná a rozhodnutá vec, o ktorej už bolo skôr právoplatne rozhodnuté v inom konaní. Ak teda
už na súde (ktoromkoľvek) bolo právoplatne skončené konanie tých istých strán, týkajúce sa tej istej
právnej veci (totožnosť predmetu konania a skutkových okolností, z ktorých sa nárok vyvodzuje), súd
konanie, ktoré začalo na základe neskôr podanej žaloby, zastaví. V tomto prípade je v oboch konaniach
zachovaná totožnosť strán sporu, keď na oboch stranách vystupujú totožné subjekty, obe žaloby sa
opierajú o naplnenie podmienok na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka, keď za

správanie žalovanej, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a ktoré má odôvodňovať vrátenie
daru, žalobca považuje to isté správanie, ktoré už bolo predmetom prieskumu v právoplatne skončenej
veci sp.zn. 19C/5/2016 a ktoré je tiež podrobnejšie opísané vo výzve žalobcu adresovanej žalovanej na
vrátenie daru zo dna 09.03.2016, o ktorú výzvu žalobca opiera svoj nárok v oboch týchto konaniach.
V konaní sp.zn. 19C/5/2016 sa žalobca domáhal od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia

predstavujúceho hodnotu darovaného podielu 1/2 na predmetnom byte, tj. nedomáhal sa fyzického
vrátenia daru - darovaného podielu 1/2 na predmetnom byte ako v konaní sp.zn. 15C/4/2019, a to z
dôvodu, že v čase podania žaloby sp.zn. 19C/5/2016 žalovaná nebola vlastníčkou daru, pretože tento
previedla ďalej na svojho syna. V čase podania žaloby sp.zn. 15C/4/2019 však už žalovaná (opäť) je
vlastníčkou daru (došlo k spätnému prevodu podielu z jej syna na žalovanú), a teda už je namiesto

vyplatenia peňažnej náhrady daru možné a nutné žalovať o vrátenie daru ako takého. Súd mal za
to, že aj keď žalobný petit (žalobný návrh) nie je v oboch konaniach úplne totožný (prvé konanie -
vyplatenie hodnoty daru v peniazoch, druhé konanie - fyzické vrátenie daru), je daná aj totožnosť
predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je totiž totožnosťou nároku uplatneného z rovnakého
skutkového základu či skutkového deja. O tú istú vec sa jedná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav

vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol uplatnený. V oboch
konaniach sa podľa názoru súdu jedná o uplatnenie totožného nároku, keď sa žalobca domáhal v prvom
prípade peňažného ekvivalentu totožného daru, o vrátenie ktorého teraz fyzicky žiada a činí tak na
základe presne tých istých skutočností, ktoré už raz boli meritórne súdom posúdené a posúdenie
ktorých preto opätovne nemôže byť predmetom ďalšieho súdneho sporu. Súd za takéhoto stavu

nemôže preskúmavať opätovne už raz právoplatne prijaté závery a prípadne tak revidovať výsledok
skoršieho právoplatne skončeného konania, keď znovu je tvrdené to isté, vyvodzujúc teda nárok z
totožnéhoskutku,znovusúnavrhovanétieistédôkazynapreukázanietýchistýchskutočnostízaúčelom
dosiahnutia rovnakého výsledku v spore, obe konania sú zamerané prakticky na ochranu totožného
subjektívneho práva žalobcu. Súd má za to, že v oboch prípadoch je žalovaný ten istý nárok len

prispôsobiac ho v oboch konaniach aktuálnym vlastníckym vzťahov k daru. Súd preto dospel k záveru,
že v časti o vrátenie daru je daná prekážka veci skôr právoplatne rozhodnutej, a preto súd konanie
v tejto časti pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania zastavil. Pokiaľ sa žalobca domáhal
súčasne i určenia neplatnosti darovacej zmluvy, aj v tejto časti súd mal za to, že je konanie potrebné
zastaviť. Podľa právnej teórie žaloba na plnenie (vrátenie daru) zásadne tvorí prekážku litispedencie pre

určovaciu žalobu (kladnú i zápornú), ak sa týka toho istého právneho vzťahu. Predpokladom stanovenia
povinnosti podľa § 137 a) CSP je primárne určenie existencie alebo neexistencie práva, resp. právneho
vzťahu, od ktorého sa splnenie povinnosti odvíja. Právoplatným rozhodnutím súdu o žalobe na plnenie
je riešená aj prejudiciálna otázka existencie, či neexistencie práva, či právneho vzťahu, z ktorého
povinnosť vzišla, a to bez ohľadu na skutočnosť, že toto posúdenie nebude obsiahnuté vo výroku

rozhodnutia. Vychádzajúc z vyššie konštatovaných skutočností súd dospel k záveru, že skoršia žaloba
o plnenie sp.zn. 19C/5/2016 založila prekážku res iudicata pre žalobu o určenie. Po prvé, je splnená
podmienka totožnosti predmetu konania. Predmetom neskôr podanej žaloby je určenie neplatnosti
darovacej zmluvy a predmetom skôr právoplatne skončeného konania bolo vrátenie daru darovaného
žalovanej (jeho peňažného ekvivalentu) totožnou darovacou zmluvou, o akej žalobca následne po

právoplatne skončenom prvom konaní tvrdí, že je neplatná a vyslovenia jej neplatnosti sa aj neskoršou
žalobou domáha. Ak sa súd v prvom konaní zaoberal meritórne tým, či je daná povinnosť žalovanej dar
(resp. jeho peňažnú náhradu) vrátiť a posudzoval jej konanie a to, či toto konanie dosahuje intenzitu
hrubého porušenia dobrých mravov, prejudiciálne musel nepochybne vyriešiť, či vôbec došlo k platnémudarovaniu zo žalobcu ako darcu na žalovanú ako obdarovanú. Súd má tak za to, že skôr podaná žaloba
o plnenie konzumovala neskôr podanú žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy. Okrem toho sa
žiada dodať, že aj čo do podanej žaloby sp.zn. 15C/4/2019 (keby ju súd posudzoval izolovane bez jej

vzťahu ku konaniu sp.zn. 19C/5/2016) je otázka platnosti či neplatnosti darovacej zmluvy len otázkou
predbežnou, ktorú si súd musí posúdiť skôr, než by pristúpil k skúmaniu toho, či sú dané dôvody na
vráteniedaru,pričomrovnakotoplatiloajpriskôrpodanejžalobesp.zn.19C/5/2016,kdeplatnosťzmluvy
musela byť tiež predmetom skúmania súdom ako prejudiciálna otázka, a preto skúmanie tejto otázky
následne žalobou určovacou po právoplatnom skončení konania o plnenie opätovne už nie je prípustné.

Zároveň je daná aj totožnosť strán sporu, v oboch konaniach vystupujú totožné subjekty, obe konania
sa týkajú totožných nárokov a tiež sú zamerané na dosiahnutie totožného cieľa i v praktickej rovine. Súd
preto konštatoval, že je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci aj v tejto časti, a preto súd žalobu
i v tejto časti zastavil.

4. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne

zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

5. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca. Poukázal na to, že žalobné petity jeho prvej
žaloby, ktorá bola prejednaná a rozhodnutá v konaní sp. zn. 19C/5/2016 a terajšej žaloby sú úplne iné,
nie totožné. V prvej žalobe sa domáhal zaplatenia peňažnej sumy a teraz žiada vrátenie daru. Ide o dva

rozdielnepetityipredmetykonania.Nebolitotožnéanistrany,pretoževčasepodaniaprvejžalobynebola
spoluvlastníčkou bytu v 1 žalovaná ale jej syn T. Q.. Žalovaná tak nespĺňala pasívnu vecnú legitimáciu
v čase prvej žaloby, toto malo byť súdom skúmané ale nebolo a toto pochybenie sa prenieslo do druhej
žaloby a spôsobilo údajne rozsúdenú vec. Žalobca potom poukázal na to, že v novej žalobe žiada ešte
aj určenie neplatnosti darovacej zmluvy podľa § 137 písm. c) resp. d) CSP. Navrhol preto, aby odvolací

súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil, pretože tu nie je prekážka rozsúdenej veci.

6. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná. Uviedla, že obe žaloby, síce pri rozdielnych
petitoch, sú založené na rovnakom skutkovom základe. V pôvodnej žalobe sa ako predbežná otázka
riešila otázka splnenia podmienok na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka, čo je rovnaký

prípad ako táto žaloba. Rozdielny petit ešte neznamená, že sa nejedná o totožné prípady. Navrhla preto,
aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý správne konanie zastavil pre prekážku
res iudicata.

7. Žalobca k vyjadreniu žalovanej na svoje odvolanie uviedol, že na svojom odvolaní trvá. V pôvodnom

konaní sa síce prejudiciálne prejednávala darovacia zmluva, ale nebolo o tejto otázke rozhodnuté vo
výrokovej časti rozhodnutia, len v jeho odôvodnení. Pre strany sporu je pritom záväzná len výroková
časť rozhodnutia. V novej žalobe žiada otázku platnosti darovacej zmluvy rozhodnúť vo výrokovej
časti rozhodnutia súdu. Novou skutočnosťou je potom oproti pôvodnej žalobe to, že žalovaná opäť
špekulatívne previedla 1 bytu späť na seba. Tiež je novou skutočnosťou to, že dôvodom zrušenia

darovacej zmluvy bol prepis 1 bytu 5 dní pred uzatvorením sobáša žalobcu so žalovanou, čo je vlastne
nemravné a hrubé porušenie dobrých mravov. Toto v pôvodnej žalobe žalobca netvrdil.

8. K tomuto vyjadreniu žalobcu žalovaná zopakovala svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu a doplnila,
že žalobca, keď neuspel v konaní o zaplatenie, skúša vec riešiť v konaní o neplatnosť právneho úkonu

a vrátenie daru, pričom uvádza totožné skutkové a právne tvrdenia.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v rozsahu a z
dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku o zastavení konania ohľadne žaloby

žalobcu na uloženie povinnosti žalovanej vydať žalobcovi spoluvlastnícky podiel k bytu a v súvisiacom
výroku o náhrade trov v tejto časti konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť
a vo výroku o zastavení konania ohľadne žaloby žalobcu na určenie neplatnosti darovacej zmluvy
uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 07.09.2009 ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov v tejto
časti konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

10. Žalobca si podanou žalobou na súde prvej inštancie uplatnil voči žalovanej nárok na A/ určenie, že
darovacia zmluva zo dňa 07.09.2009, ktorou previedol na žalovanú spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2k bytu č. 1 na prízemí vo vchode č. XX v bytovom dome súp.č. XXXX postavenom na pozemkoch KNC
parc.č XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX vrátane 1/2 spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 67/3371 na
spoločných častiach a zariadeniach bytového domu súp.č. XXXX, zapísané na LV č. XXXX, ako aj 1/2

spoluvlastníckeho podielu o veľkosti XX/XXXX na pozemkoch KNC parc.č XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/
XX, zapísané na LV č. XXXX, všetko pre k.ú. S. (ďalej len "predmetný byt") je neplatná a B/ uloženie
povinnostižalovanejvydaťmuspoluvlastníckypodielkbytuaabymusúdnazákladeuvedenéhoprikázal
byt do jeho výlučného vlastníctva, ktoré nároky odôvodnil určitými skutkovými okolnosťami /viď. bod 1.
tohto rozhodnutia/.

11. Súd prvej inštancie zistil, že pod sp.zn. 19C/5/2016 sa viedlo konanie o žalobe žalobcu, ktorý sa
domáhal voči totožnej žalovanej zaplatenia sumy 26.950,- eur s úrokom z omeškania uplatňujúc si tento
nárok na rovnakom skutkovom základe ako odôvodnil nároky uplatnené súčasnou žalobou. Po právnej
stránke opieral žalobca svoju žalobu najmä o ustanovenie § 630 a § 451 Občianskeho zákonníka.
O tejto žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom č.k. 19C/5/2016-112 zo dňa 21.12.2016, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 15.02.2017 tak, že žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu a žalobca bol povinný
nahradiť trovy konania žalovanej v plnom rozsahu.

12. V zmysle § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

13. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej zakladá
prekážku rozhodnutej, rozsúdenej veci /prekážka res iudicata/, ktorá je neodstrániteľným nedostatkom
podmienky konania /§161 ods. 2 CSP/. Raz právoplatne rozhodnutú vec nemôže súd znova prejednať
a rozhodnúť. Ak je napriek tomu podaná opätovne žaloba v totožnej veci, súd musí pre prekážku
rozhodnutej veci konanie o takejto žalobe bez ďalšieho zastaviť.

14. Totožnosť veci v zmysle vyššie uvedeného je daná totožnosťou strán sporu a totožnosťou predmetu
konania. Totožnosť strán sporu znamená, že v konaní vystupujú rovnaké osoby ako v skoršej,
právoplatnerozhodnutejveci,atobezohľadunaichprocesnépostavenie,t.j.rovnakéosobymôžupodľa

novejžalobyvystupovaťvkonanívopačnomprocesnompostavení/žalobca-žalovaný/akovpôvodnom
konaní. O tie isté osoby ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú právni nástupcovia strán už skončeného
konania /napríklad dedičia, postupník pohľadávky a podobne/. Totožnosť predmetu konania je daná
vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t.j. ak je založený na rovnakých skutkových okolnostiach a

rovnakom právnom dôvode).

15. Zo zhora uvedených skutočnosti je aj podľa odvolacieho súdu celkom zjavné, že rovnaký žalobca
proti rovnakej žalovanej - teda totožné osoby, dokonca v totožnom procesnom postavení, uplatňuje
terajšou žalobou /časť žaloby vyššie uvedená ako B// rovnaký nárok ako si uplatnil žalobou, ktorá bola

prejednaná a rozhodnutá v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp.zn. 19C/5/2016.

16. Z hľadiska totožnosti osôb, stoja proti sebe v oboch sporoch, dokonca v rovnakom procesnom
postavení, žalobca a žalovaná, rovnaké fyzické osoby. Nie je pritom relevantné, či podľa žalobcu bolo
dôvodné v prvom spore žalovať inú osobu, keď žalovaná nemala podľa neho pasívnu vecnú legitimáciu

a v tomto spore už ju má. Rozhodujúcim je len to, kto bol v každom spore žalobcom a proti komu žalobca
svoj žalobný návrh smeroval, teda kto bol žalovaný a či medzi týmito osobami bol spor prejednaný a
rozhodnutý. V konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 19C/5/2016 žalobca P. J. smeroval
svoju žalobu proti žalovanej Q. T. a medzi týmito osobami bol spor prejednaný a právoplatne rozhodnutý.
Súčasnú žalobu podal rovnaký žalobca P. J. proti rovnakej žalovanej Q. T.. Záver súdu prvej inštancie

o totožnosti osôb v oboch prípadoch je tak úplne správny.

17. Rovnako je správny aj záver súdu prvej inštancie o totožnosti predmetu konania /pri súčasnej žalobe
tejčasti,ktorájevyššieuvedenáakoB//.Ideonároknavráteniedarupodľa§630vspojenís§450anasl.
Občianskeho zákonníka, ktorý žalobca odôvodňuje rovnakými skutkovými okolnosťami. Nie je pritom

rozhodné, že v pôvodnom konaní si žalobca uplatnil právo na vrátenie daru vo forme peňažnej náhrady /
žaloba o peňažné plnenie/, keď žalovaná ako obdarovaná v čase prvého sporu nebola vlastníčkou
daru a v tomto spore si žalobca proti žalovanej uplatnil právo na vrátenie daru vo forme in natura,
teda vo forme vrátenia predmetu darovania /vydanie darovaného spoluvlastníckeho podielu na bytespolu s určení vlastníckeho práva k nemu/, keď žalovaná ako obdarovaná mala opätovne vo vlastníctve
predmet darovania. V každom z týchto prípadov sa jedná o nárok na vrátenie daru, či už vo forme
peňažnej náhrady alebo naturálnej reštitúcie. Keďže je potom uplatnený nárok odôvodnený rovnakými

skutkovými okolnosťami /skutkovými dôvodmi, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu práva na vrátenie daru/,
ide z hľadiska posúdenie prekážky res iudicata o totožný predmet konania.

18. Odvolací súd sa preto v plnej miere stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že jeho právoplatný
rozsudok vo veci sp. zn. 19C/5/2016 tvorí v zmysle § 230 CSP prekážku rozhodnutej veci, ktorá bráni

opätovnému prejednaniu a rozhodnutiu žaloby žalobcu proti žalovanej o vrátenie daru /časť B/ žaloby/,
pričom tento nedostatok podmienok konania nie je možné odstrániť a preto muselo byť konanie o žalobe
žalobcu na uloženie povinnosti žalovanej vydať žalobcovi spoluvlastnícky podiel k bytu a určenie jeho
vlastníckeho práva k bytu podľa § 161 ods. 2 CSP zastavené. Odvolací súd preto v tejto časti ako aj v
súvisiacom výroku o náhrade trov konania napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19. V tejto časti potom odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP žalovanej ako v odvolacom konaní úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.

20.Opačnánázorakosúdprvejinštanciemalvšakodvolacísúdohľadnetejčastižalobyžalobcu,vktorej
sižalobcaprotižalovanejuplatnilprávonaurčenieneplatnostidarovacejzmluvy/časťA/súčasnejžaloby
žalobcu/. Rovnako ako pri žalobe žalobcu na vrátenie daru je aj tu daná totožnosť strán sporu, žalobca
P. J. a žalovaná Q. T., avšak podľa odvolacieho súdu už nie je daný totožný predmet konania. Neobstojí
totiž právny názor súdu prvej inštancie, že platnosť, resp. neplatnosť darovacej zmluvy bola skúmaná v

konanísp.zn.19C/5/2016akootázkapredbežná,prejudiciálnaapriskúmanídôvodnostinárokužalobcu
na vrátenie daru v uvedenom spore musel súd najprv posúdiť, či došlo k platnému darovaniu.

21. Tento právny názor súdu prvej inštancie prezentovaný v napadnutom rozhodnutí vychádza z
právnej teórie a justičnej praxe, podľa ktorých ak bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe na plnenie

(či sa žalobe vyhovelo alebo bola zamietnutá), tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne
rozhodnutej veci pre určovaciu žalobu medzi tými istými sporovými stranami vo vzťahu k tomu istému
skutku,ktorýužbolpredbežneprávnekvalifikovanývrozsudkunaplnenie.Tentoprávnynázorvšakmusí
byť s účinnosťou od aplikácie nového procesného kódexu - Civilného sporového poriadku /01.07.2016/
korigovaný, a to predovšetkým so zreteľom na novú konštrukciu medzitýmneho rozsudku v civilnom

procese. Ako je uvedené v komentári k Civilnému sporovému poriadku / Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár.
Praha : C.H. Beck, 2016, 838 s. / medzitýmny rozsudok podľa § 214 ods. 2 CSP má potenciál doterajšie
judikatúrne a doktrinálne náhľady korigovať. Nie je rozumne mysliteľné a nijako logicky vyvoditeľné
z výroku o plnení dospieť' k neexistujúcemu výroku o určení (a vice versa) - ak právoplatnosť môže

nadobudnúť iba výrok rozhodnutia, nie je možné hovoriť o existencii prekážky veci rozsúdenej vo vzťahu
k neexistujúcemu výroku. Z výroku, že žalovaný je povinný plniť žalobcovi určitú peňažnú sumu, nie
je možné nijako rozumne vyvodiť výrok o platnosti určitého právneho úkonu či (ne)existencii práva.
Dovodzovať tieto závery z odôvodnenia rozsudku je rovnako nesprávne, pretože účinky spojené s
materiálnou právoplatnosťou môže nadobudnúť iba a výlučne enunciát rozsudku, nie jeho odôvodnenie.

Doterajšie náhľady tak v istom zmysle suplovali neexistenciu funkčnej právnej úpravy medzitýmneho
rozsudku.

22. K uvedenému je možné ďalej doplniť závery Najvyššieho súdu Českej republiky /uznesenie NS ČR
sp. zn. 31 Cdo 2740/2012 zo dňa 25. 6. 2014/, ktoré sú pre totožnosť inštitútu prekážky veci rozhodnutej

použiteľné aj v pomeroch nášho civilného procesu. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd Českej
republiky uviedol, že teóriu identity skutku nemožno vykladať /pokiaľ ide o súdnym rozhodnutím priznané
plnenie pre účely posúdenia prekážky veci právoplatne rozhodnutej v následnom spore o určenie/
protikladne ustanoveniu 159a odst. 1 a 4 Občanského soudního řádu /akcentujúcim len záväznosť
výroku rozsudku/. /obdoba § 228 ods. 1 slovenského Civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje, že

výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán
po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak/. Ako ďalej uviedol český najvyšší súd, pre účely
posúdenia, či konanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáha určenia, či tu je alebo nie je právny vzťah
alebo právo skúmané predtým v právoplatne rozhodnutom spore o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zozákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, nebráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci /
res iudicata/, je podstatné či a akým spôsobom sa riešenie otázky, ktorej sa týka určovacia žaloba,
premietlo vo výroku súdneho rozhodnutia v spore o splnenie povinnosti. Všeobecne možno povedať,

že ak je rozhodnutím vo veci samej /jeho výrokom/ v spore o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo
zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, úplne vyporiadaný právny vzťah založený v spore
o plnenie na riešení predbežnej otázky (riešenie prijaté v takomto spore vyčerpalo bezo zvyšku obsah
predbežnej otázky, z ktorej už /preto/ nemôžu vzísť ďalšie spory o splnenie povinnosti medzi rovnakými
účastníkmi), potom následnému sporu o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na

tom naliehavý právny záujem, ktorým má byť výrokom súdneho rozhodnutia znovu posúdená rovnaká
predbežná otázka, už bráni prekážka veci rozsúdenej (res iudicata).

23. Zhrnúc uvedené, odvolací súd konštatuje, že právoplatné rozhodnutie v spore o splnenie povinnosti
môže predstavovať pre určovací spor prekážku rozhodnutej veci /res iudicata/ v zmysle § 230 CSP len
vtedy, ak: 1/ právny základ povinnosti, ktorej splnenie bolo predmetom prvého sporu /či tu je, alebo nie je

právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej o splnenie povinnosti/ a ktorého
určenie by malo byť predmetom určenia v novom spore, bol v pôvodnom spore o splnenie povinnosti
rozhodnutý medzitýmnym rozsudkom, alebo 2/ sa riešenie otázky právneho základu povinnosti /či tu je,
aleboniejeprávo,odktoréhocelkomalebosčastizávisírozhodnutievovecisamejosplneniepovinnosti/
aspoň premietlo do výroku právoplatného rozhodnutia súdu o splnení povinnosti /nielen vyhovujúceho

aleajzamietavého/,ktorýmtakbolúplnevyporiadanýprávnyvzťahmedzisporovýmistranami/napríklad
zamietnutie žaloby o plnenie - vrátenia plnenie z kúpnej zmluvy, od ktorej žalobca odstúpil výrokom
rozhodnutia, ktorým konajúci súd identifikuje, že zamieta žalobu o splnenie povinnosti postavenú na
takomto právnom základe - odstúpenie od zmluvy bude predstavovať prekážku rozhodnutej veci pre
prípadnú žalobu o určenie platnosti právneho úkonu odstúpenia od zmluvy/.

24. O žiadny z uvedených prípadov však v danej veci nejde. V spore medzi žalobcom a žalovanou
o vrátenie daru vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 19C/5/2016 nebol konajúcim súdom
vyhlásený žiadny medzitýmny rozsudok. Rovnako tak ani otázka platnosti samotnej darovacej zmluvy
sa do výroku právoplatného rozhodnutia súdu prvej inštancie v danej veci nepremietla, a to už len z

toho dôvodu, že žalobca ako pán sporu urobil predmetom sporu svoj nárok na vrátenie daru z dôvodu
podľa § 630 Občianskeho zákonníka - obdarovaná sa správa k nemu tak, že tým hrubo porušuje dobré
mravy a nie z dôvodu neplatnosti darovacej zmluvy. Ak aj konajúci súd prvej inštancie v spore sp.
zn. 19C/5/2016 posudzoval platnosť darovacej zmluvy /napríklad zo zákonom stanovených dôvodov
absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorú súd skúma z úradnej povinnosti, ex offo/, toto sa nielenže

nepremietlo do výroku jeho rozhodnutia ale nie je to zjavné ani z odôvodnenia jeho rozhodnutia.

25. Z uvedeného dôvodu tak rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 19C/5/2016-112 zo dňa 21.12.2016,
ktorýnadobudolprávoplatnosťdňa15.02.2017nepredstavujevzmysle§230CSPprekážkurozhodnutej
veci pre prejednanie a rozhodnutie o žalobe žalobcu na určenie neplatnosti darovacej zmluvy /časť A/

súčasnej žaloby žalobcu/. Ak súd prvej inštancie dospel k opačnému záveru a na základe toho konanie
o tejto časti žaloby žalobcu pre prekážku veci rozhodnutej zastavil, nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a
pretoodvolacísúdpodľa§389ods.1písm.b)CSPuzneseniesúduprvejinštancievovýrokuozastavení

konania ohľadne žaloby žalobcu na určenie neplatnosti darovacej zmluvy uzatvorenej medzi stranami
sporu dňa 07.09.2009 ako aj vo výroku o náhrade trov v tejto časti konania zrušil a túto vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

26. V novom rozhodnutí vo veci samej o žalobe žalobcu na určenie neplatnosti darovacej zmluvy súd

prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania v tejto časti /§ 396 ods. 3 CSP/.

27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).