Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/88/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817206935
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8817206935.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu Z. I.., so sídlom G. XX, XXX XX Y.,
U.: XX XXX XXX, proti žalovaným 1/ O. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. Z., t.č. E. S. XXXX/XXX,
XXX XX K. E., 2/ U. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. Z., t.č. E. S. XXXX/XXX, XXX XX K. E. J., o
zaplatenie 8.303,89 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou,
č.k. 5Csp/99/2017-165 zo dňa 14. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku I. v časti o povolení uhradiť dlh v
pravidelných mesačných splátkach.

II. Vo zvyšnej napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku
III. o trovách konania rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:
„Konanie zastavuje v časti o zaplatenie sumy 2200 eur.

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3058,78
eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5458,78 eur od 3.7.2017 do 23.7.2018,
zo sumy 4958,78 eur od 24.7.2018 do 27.8.2018, zo sumy 4458,78 eur od 28.8.2018 do 4.10.2018, zo
sumy 4058,78 eur od 5.10.2018 do 9.11.2018, zo sumy 3758,78 eur od 10.11.2018 do 27.12.2018, zo
sumy 3258,78 eur od 28.12.2018 do 1.2.2019, zo sumy 3058,78 eur od 2.2.2019 až do zaplatenia, a
to všetko im povoľuje uhradiť v 200-eurových mesačných splátkach, splatných vždy každého 25-teho
dňa toho, ktorého mesiaca k rukám žalobcu, začínajúc právoplatnosťou tohto rozsudku, pod následkami

straty výhody splátok.

V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamieta.

Žalobcovi priznáva proti žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26%. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 3 ods. 1, § 39,
§ 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2,
§ 9 ods. 2, § 11 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvoreniazmluvy, § 145 ods. 2, § 220 ods. 2, § 232 ods. 3, 4, § 251, § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1,
2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako banka a žalovaní ako klienti uzavreli dňa XX.XX.XXXX
Y. o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 10.000,-
Eur. Žalobca ďalej predložil „Opakované upozornenie“ zo dňa 19.04.2017 adresované žalovaným,
ktorým sú vyzvaní k úhrade omeškanej sumy 140,82 Eur najneskôr do 24.04.2017 s upozornením na
možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Žalobca tiež súdu predložil „výzvu na predčasné splatenie

úveru“ zo dňa 22.06.2017, v ktorom žiadal žalovaných uhradiť sumu 8.639,52 Eur do 02.07.2017.
Podľa predložených kópií obálok s doručenkami, žalovaní poštové zásielky s výzvami na mimoriadne
zosplatnenie úveru neprevzali v odbernej lehote, pričom na pošte ostali uložené dňa 26.06.2017. Zo
žalobcom predloženého výpisu z účtu a výpisu z internetového bankového systému je zrejmé, že
žalovanému bol dňa 12.09.2014 poskytnutý úver 9.500,- Eur. Z predloženej špecifikácie a prehľadu
splácania a predčasného zosplatnenia vyplynulo, že celkovo žalovaný uhradil sumu 1.696,11 Eur.

Žalovaná 2/ na pojednávaní dňa 12.11.2018 predložila súdu potvrdenia o vkladoch v hotovosti pre
žalobcu. Ide o potvrdenie zo dňa 09.11.2018, zo dňa 27.08.2018,zo dňa 23.7.2018, zo dňa 04.10.2018
o vklade na úverový účet v celkovej sume 1.700,- Eur. Na pojednávaní dňa 14.02.2019 predložila súdu
potvrdenie o vklade pre žalobcu. Jedná sa o potvrdenie zo dňa 01.02.2019 o vklade na úverový účet v
sume 200,- Eur a zároveň uviedla, že súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom. Podaním zo

dňa 21.11.2018 žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie sumy 1.700,- Eur, ktoré uhradili
žalovaní po podaní žaloby a zároveň podaním zo dňa 29.01.2019 zobral žalobu čiastočne späť v časti
o zaplatenie sumy 500,- Eur z dôvodu úhrady žalovaným po podaní žaloby.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaní s čiastočným späťvzatím súhlasili, preto súd konanie

zastavil v časti o zaplatenie sumy 2.200,- Eur. Ďalej uviedol, že zmluva uzatvorená medzi stranami
je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v
súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Údaje obsiahnuté v tzv. formulárovej
zmluve zo dňa 12.09.2014 však nezodpovedali požiadavkám kladeným na zmluvu o spotrebiteľskom

úvere v rámci ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o názor vyjadrený v Rozsudku
Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 uviedol, že Súdny dvor EÚ vo svojom
rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť
vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Zákon
o spotrebiteľských úveroch, platný a účinný v čase uzavretia zmluvy, nad rámec smernice zakotvil

prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie
ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka
zákona o spotrebiteľských úveroch sa tak líši od požiadavky Smernice. Zákon o spotrebiteľských
úveroch ide nad rámec Smernice a jednoznačne vyžaduje vyjadrenie jednak splátok istiny, ako aj
splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských

úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov,
v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v
zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Pri rozpore medzi Smernicou a zákonom

vnútroštátny súd musí skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. V
prípadoch, kedy súdy rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je
možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. Vzhľadom na explicitné znenie zákona
o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov,

nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra
legem. Pri výbere ustálenej rozhodovacej praxe sa súd priklonil k tej, ktorá uprednostňuje výklad
sledujúci záujem spotrebiteľa, teda výklad pre spotrebiteľa jednoznačne výhodnejší, nakoľko princíp
ochrany práv spotrebiteľa patrí podľa ustálenej praxe medzi jeden z najdôležitejších princípov právneho
poriadku.

5. Na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že formulárová zmluva neobsahuje údaj o splatnosti
splátok, 1. splátky, iných poplatkov a konečnú splatnosť úveru a z dôvodu absencie týchto údajov v
samotnej zmluve, tak ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto jemožné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Uviedol, že v zmluve absentuje aj
ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch v súvislosti
tam uvedenou RPMN, a to uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto RPMN. Na

zdôraznenie uvedenej argumentácie uviedol, že ak súd použije údaje pre výpočet RPMN, ktoré sú
uvedené v bode 1.2 zmluvy, tak bude údaj RPMN predstavovať 11,72%, pričom samotná zmluva
uvádza 11,9%. Zároveň podľa výpočtu prostredníctvom portálu www.fininfo.sk, ktorý zohľadňuje aj
deň poskytnutia úveru dospel k výpočtu RPMN vo výške 11,57% ročne. Uvedeným nepresnostiam a
nejednoznačnostiam by sa dalo predísť, ak by žalobca v zmluve presne uviedol, ktoré údaje boli použité

navýpočetRPMN.Nazákladeuvedenéhodospelkzáveru,žeposkytnutýúverjepotrebnépovažovaťza
bezúročnýabezpoplatkov.Vovzťahukpoplatkuzapoistenieuviedol,žetotomalobyťpodľajehonázoru
zahrnuté do RPMN, a teda celkových nákladov spotrebiteľa, pretože nešlo o dobrovoľnú doplnkovú
službu. Poistenie výdavkov ako také mal žalobca vopred preformulované v bode 1.2 zmluvy, pričom sa
naformulárinachádzalenpolíčkonazaškrtnutie,čispotrebiteľspĺňaalebonespĺňapodmienkypoistenia.
Žalobca tak nepreukázal, že išlo o dobrovoľnú doplnkovú službu, a že bez takejto doplnkovej služby, by

žalovaný získal spotrebiteľský úver bez ponúkaných podmienok.

6. Uviedol, že žalobca má v danom prípade iba nárok na istinu úveru bez úroku. Vzhľadom na
to, že úhrady žalovaných predstavovali sumu 4.041,22 Eur a po podaní žalobu sumu 2.400,- Eur,
žalovaných zaviazal na úhradu nesplatenej istiny v sume 3.058,78 Eur a vo zvyšnej časti súd žalobu

žalobcu zamietol. Keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu súd priznal úroky z omeškania vo výške 5%
ročne. Vzhľadom na finančné možnosti žalovaných, súd žalovaným povolil uspokojiť nárok žalobcu v
primeraných splátkach po 200,- Eur mesačne. Žalovaná 2/ je nezamestnaná, žalovaný 1/ je živnostník,
bývajú v podnájme, žiadnu nehnuteľnosť nevlastnia, vlastnia iba starší osobný automobil. Pokiaľ ide
o mesačné výdavky, nájom predstavuje sumu 250,- Eur mesačne, 40,- Eur za internet, uhrádzajú

zdravotné poistenie v sume 120,- Eur mesačne. Majú vyživovaciu povinnosť k dvom deťom vo veku
15 a 17 rokov, obe sú nezaopatrené, študujú na školách a obe deti majú aj zdravotné problémy podľa
všetkého majú intoleranciu na lepok. Z toho dôvodu vznikajú žalovaným zvýšené výdavky na lieky.
Sedemnásťročný syn sa naviac od detstva lieči na neurológii, má chronické zdravotné problémy. Pokiaľ
ideovýdavkynastravuzhruba100,-Eurnajednuosobu.Splácaniedlhunepresiahnedobu36mesiacov.

Účelom priznania dlžnej sumy súdnym rozhodnutím nemôže byť likvidačné pôsobenie na spotrebiteľa,
ktorý sa dostáva z finančných problémov, ale uspokojenie nároku veriteľa, pričom žalobca aj vzhľadom
na priznanie nároku na úrok z omeškania nebude takýmto rozhodnutím nijako ukrátený.

7. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcov úspech predstavoval 63,14% a neúspech 36,86% a

po odpočítaní neúspechu žalobcu od jeho úspechu, žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania
v pomere 26,28% = 26%, pričom uvedenú náhradu mu priznal aj súd. V zmysle platnej právnej úpravy
o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v rozsahu zamietnutej časti, v časti
povolenia splácať dlh v splátkach a v časti trov konania. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm.
f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). K absencii náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. k) uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky
banky (VOP a OP), a teda niektoré náležitosti sú tak v samotnom texte zmluvy a ďalšie v OP a

VOP. Z uvedeného teda vyplýva, že počet, termíny splátok a istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené
termínom splatnosti anuitnej splátky, čo platí aj pre údaj o výške splátky. Uviedol, že informáciu, že
splácanie spotrebiteľského úveru obsahuje amortizačná tabuľka, ktorú klientovi poskytuje už v rámci
poskytovania informácií pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára
pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti poukázal aj na ustálenú súdnu

prax Najvyššieho súdu, a to na uznesenia č.k. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018, č.k. 4 Cdo 211/2017
zo dňa 23.04.2018, č.k. 3 Cdo 56/2018 zo dňa 17.04.2018, č.k. 4 Cdo 65/2018 zo dňa 26.09.2018, č.k.
5 Cdo 132/2017 zo dňa 29.10.2018, č.k. 2 Cdo 235/2017 zo dňa 21.1.2018, č.k. 3 Cdo 45/2018 zo
dňa 22.11.2018, č.k. 7 Cdo 98/2018 zo dňa 30.01.2019, č.k. 4 Cdo 187/2017 zo dňa 23.04.2018, ako
aj na rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach. K tvrdeniu o absencii všetkých predpokladov

na výpočet RPMN uviedol, že všetky predpoklady v zmluve sú uvedené, a týmito sú: výška úveru,
dátum prvej a poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátky, poplatok
za poskytnutie úveru a dátum zmluvy. Uviedol, že zákon nepožadoval a ani v súčasnosti nepožaduje
uvádzať v zmluve konkrétny matematický prepočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady pre výpočetRPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Trval na tom, že výpočet
RPMN uvedený v úverovej zmluve je správny a v súlade so zákonom. V nadväznosti na uvedené
poukázal aj na obdobné rozhodnutia krajských súdov. K poplatku za poistenie uviedol, že má za to, že

celkové náklady spotrebiteľa uvedené v zmluve zodpovedajú násobku počtu splátok a výšky splátok
a súčtu s poplatkom za poskytnutie úveru a zdôraznil, že poistenie je v každom prípade dohodnuté
individuálne,nakoľkoniejepodmienkouposkytnutiaúveruapoisteniesprostredkúvanazákladežiadosti
klienta. Namietal, že súd do celkových nákladov započítaval aj poistné, čo je v rozpore so zákonom a na
základe uvedeného dospel k nesprávnemu záveru, že suma celkových nákladov je v zmluve uvedená

nesprávne. K možnosti doplniť dokazovanie v odvolacom konaní poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove, č.k. 16Co/2017-114 zo dňa 20.02.2018. K výroku, ktorým povolil splácať dlžnú sumu
v splátkach uviedol, že súd nedostatočne preskúmal pomery žalovaných a vychádzal iba z ich tvrdení,
pričom títo neprodukovali žiadny dôkaz o svojej situácii, pričom z odôvodnenia vôbec nevyplýva, či
mal za preukázané nepriaznivé sociálno-ekonomické pomery žalovaných. Ďalej mal za to, že výška
priznanej splátky je neadekvátna výške žalovanej pohľadávky, pretože lehota na splatenie pohľadávky

sa predĺžila do takej miery, že sa tým poprel samotný účel súdneho konania a takéto rozhodnutie nevedie
k odstráneniu právnej neistoty. V tejto súvislosti opätovne poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných
veciach. Ku trovám ešte uviedol, že má za to, že súd pri výpočte náhrady trov konania postupoval
nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a

zaviazal žalovaných zaplatiť dlh spoločne a nerozdielne v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
zároveň mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100% - vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

9. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné čo do výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a čo do výroku
o trovách konania.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie

je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci

sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovaťv súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd má za
to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

14. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací

súd má za to, že táto odvolacia námietka bola naplnená, a to vo vzťahu k posúdeniu výšky, počtu a
termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanými je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená

zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení
dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalovaní sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre

spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

16. Odvolací súd sa najprv zaoberal odvolaním žalobcu v časti povolenia splácať dlh žalovanými v
splátkach. V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje na pomery na strane žalovaných, a to jednak

na ich majetkové, sociálne a rodinné pomery, ktoré žalovaní preukázali jednak podaním Tlačiva pre
dokladovanie pomerov strany konania, ktorá navrhuje, aby jej bolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov (Fyzická osoba) a jednak k uvedeným skutočnostiam boli aj vypočutí na pojednávaní. Z
uvedených dôvodov odvolací súd nevidí za potrebné na tomto mieste opätovne jednotlivo rozpisovať
jednotlivé mesačné náklady žalovaných, ich sociálnu a rodinnú situáciu, preto odvolací súd len odkazuje

vtejtočastinabod83.napadnutéhorozsudkusúduprvejinštancie.Odvolacísúdtiežpoukazujenato,že
v samotnej úverovej zmluve si zmluvné strany dohodli mesačné splátky vo výške 131,60 Eur, preto ani z
tohto hľadiska nemožno súdom povolené splácanie dlžnej sumy v pravidelných mesačných splátkach vo
výške 200,- Eur, teda vo výške vyššej ako boli pravidelné mesačné splátky uvedené v samotnej zmluve,
považovať za neadekvátne výške žalovanej pohľadávky. Z uvedených dôvodu považoval preto odvolací

súd odvolanie žalobcu v tejto časti za neopodstatnené.

17. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. rozsudok v napadnutej časti
výroku I. čo do splatnosti priznanej sumy a príslušenstva v pravidelných mesačných splátkach ako vecne
správny potvrdil.

18. Vo vzťahu k napadnutej zamietavej časti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje
na to, že zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov účinný v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) v ust. § 9 ods. 2 presne definoval,
aké náležitosti, okrem všeobecných, musia spotrebiteľské zmluvy obsahovať. Z uvedeného ustanovenia

je zrejmé, že povinnými náležitosťami spotrebiteľských zmlúv boli okrem iného aj údaje týkajúce sa
uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Súd prvej inštancie vyhodnotil
absenciu týchto obligatórnych náležitostí, preto z uvedeného dôvodu mal za to, že poskytnutý úver
je bezúročný a bez poplatkov. V tomto prípade však treba prisvedčiť odvolaniu žalobcu, pretože v
odôvodnení rozhodnutia sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s ustálenou rozhodovacou praxou

najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach.

19. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodovanie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou napĺňa
požiadavku spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Základnýchprincípov C.s.p.. V systéme všeobecného súdnictva je najvyššou autoritou Ústavný súd Slovenskej
republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky, Európsky súd pre ľudské práva a v prípade aplikácie
únijného práva Súdny dvor Európskej únie. V súlade s princípom právnej istoty sporové strany legitímne

očakávajú, že ich spor bude rozhodnutý za obdobnej tak skutkovej ako i právnej situácie rovnakým
spôsobom, a to najmä v situáciách, keď existujú publikované rozhodnutia tak Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ako i ďalších súdov Slovenskej republiky. Do uvedeného pojmu však nemožno
zaradiť prax, ktorá je vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach Najvyššieho
súdu, či v jednotlivom doposiaľ ešte nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané

nepublikované rozhodnutia Najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadväzovali (pozri uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/6/2017 z 06.03.2017).

20. K eurokonformnému výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodol uzneseniami sp.zn. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018, sp.zn. 4Cdo/211/2017 z 23.04.2018, sp.zn.

3Cdo/56/2018z17.04.2018,sp.zn.4Cdo/187/2017z23.04.2018,pričomsuvedenýmiprávnyminázormi
Najvyššieho súdu sa súd prvej inštancie vôbec v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal,
čo je v rozpore s ust. § 220 ods. 3 C.s.p..

21. Súd prvej inštancie tak náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu k posúdeniu obligatórnej

náležitosti vyplývajúcej z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ vo vzťahu k odklonu od rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, v dôsledku čoho odvolací súd nemohol odvolaním napadnuté rozhodnutie ani potvrdiť
a ani zmeniť.

22. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné vyjadriť sa ešte ku skutočnosti, že v zmysle

§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy, v zmluve absentujú
aj predpoklady použité na výpočet RPMN. Z obsahu napadnutého rozhodnutia nijako nevyplýva
špecifikácia, ktoré konkrétne predpoklady pre výpočet RPMN v zmluve absentujú. Z prílohy č. 2 k zákonu
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy
vyplýva, že predpoklady z ktorých je potrebné vychádzať pri výpočte RPMN sú: výška úveru, dátum prvej

splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok
za poskytnutie úveru a dátum zmluvy.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku III.

o trovách konania a postupom podľa § 391 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

24. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom - opätovne posúdiť dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku s tým, že pri skúmaní obligatórnych

náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ je potrebné
sa vysporiadať s námietkami žalobcu (rozhodovacia prax dovolacieho sudu), pričom súd prvej
inštancie posúdi, či uzatvorená zmluva medzi sporovými stranami spĺňa aj ďalšie obligatórne náležitosti
vyžadované ZoSÚ pre spotrebiteľské úvery - následne vo veci znova rozhodne, a samozrejme, svoje
rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 C.s.p. aj náležite odôvodní.

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie taktiež o trovách celého konania vrátane trov
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).