Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 26, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoCsp/14/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117211294
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3117211294.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline,
Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému V. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. nad Y., ul. L. XXX/XX,
o zaplatenie 1.924,86 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 30. januára 2020, č.k. 17Csp/112/2017-347 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti II. a vo výrokovej časti III. o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy

924,86 €. Výrokom II. súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol, Výrokom III. žalobcovi súd priznal proti
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 64,42 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou
žalobou doručenou dňa 06.06. 2020 domáhal aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 1.924,86 eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne z tejto sumy od 10.05.2017 do
zaplatenia. Na základe podanej žaloby vydal súd dňa 20.11.2017 platobný rozkaz, proti ktorému podal
žalovaný riadny odpor. Následne žalobca dňa 02.03.2018 súdu doručil podanie, ktorým vzal žalobu

v časti o zaplatenie sumy 1.000 eur späť, a to z dôvodu uskutočnenia platieb žalovaným v dňoch
15.12.2017 a 31.01.2018 v sume po 500 eur. Súd vo veci rozhodol pôvodne rozsudkom zo dňa
26.03.2019,ktorýmrozhodol,žekonanieozaplateniesumy1.000eurzastavujeavozvyšnejčastižalobu
zamietol. Zároveň rozhodol o trovách konania. Tento rozsudok bol na základe odvolania žalobcu zrušený
vo výroku II. a III. (zamietnutie žaloby a rozhodnutie o trovách) uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 28.08.2019. Odvolací súd zrušil rozsudok z dôvodu, že súd nesprávne vec posúdil ak v konaní

posúdil podanie žalobcu zo dňa 19.10.2017 ako zmenu žaloby a túto následne zamietol, pretože išlo o
doplnenie žaloby. Právne vec súd posúdil podľa § 261 ods.3 písm. d), § 708, § 709 ods.1 Obchodného
zákonníka; § 52 ods.1 až 4, § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka; § 1 ods.2, § 1 ods.4, ods.5 , § 2
písm. e/, písm. f/ , § 18 ods.1, ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd uviedol, že po dvoch
čiastočných späťvzatiach žaloby, predstavuje žalovaná suma úrok vo výške 28 % ročne za obdobie

od 10.05.2017 do 29.3.2018 z rôznych súm, podľa vykonaných čiastočných platieb. Žalovaný počas
konania žalobcovi zaplatil celú sumu peňažných prostriedkov vo výške 1.924,86 eur, ktorá tvorila istinu
uplatnenej pohľadávky (pritom tú podľa listinných dôkazov tvorili skutočne čerpané peňažné prostriedky,
poplatky a aj zmluvné úroky). V konečnom rozhodnutí bolo teda potrebné vyriešiť iba právo žalobcu na
úrok vo výške 28 % ročne z pohľadávky za obdobie od 10.05.2017 do 29.3.2018. Zmluva o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb, rovnako ako neskôr predložená Zmluva o povolenom

prečerpaní z 27.01.2014, ďalej aj ako „zmluva“, ktorú uzatvoril žalobca so žalovaným ako spotrebiteľom,
je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Účet žalovaného vedený u žalobcubol nepretržite v mínuse od marca 2015 (výpis z účtu na č.l. 191) až do 09.05.2017, kedy došlo k
prevedeniu dlhu žalovaného vo výške 1.924,86 eur (išlo podľa vyjadrenia žalobcu o internú transakciu
banky). V tomto období mal teda vznikať dlh žalovaného (vrátane dlhu na úrokoch). Ako ďalej vplýva z

týchtovýpisov,dlhnarastalajúčtovanímúrokov,poplatkovzavedenieúčtupostihn.exek./výkon.rozhod.
v sume 5 eur mesačne a poplatkov za vedenie účtu v sume 3,90 eur. Ďalej boli účtované poplatky
za upomienky (spolu v sume 75 eur) a raz aj poplatok za výzvu - prečerpanie účtu v sume 30 eur.
Okrem toho žalovaný do 15.04.2016 z tohto povoleného prečerpania robil rôzne úhrady alebo výbery
hotovosti v bankomate. Po dni 15.04.2016 bol limit povoleného prečerpania (1.500 eur) prekročený a

účet sa dostával do tzv. „prekročenia“ účtovaním už len poplatkov, upomienok a úrokov. Žalovaný celú
sumu 1.924,86 eur uhradil počas tohto konania viacerými platbami (dňa 29.03.2018 v sume 424,86
eur, dňa 28.02.2018 v sume 500 eur, dňa 31.01.2018 v sume 500 eur, dňa 15.12.2017 v sume 500
eur). Žalovaný teda uhradil celý dlh, ktorý pozostával nielen zo skutočne ním čerpaných peňažných
prostriedkov, ale aj z úrokov a rôznych poplatkov, pričom ako uvádza samotný žalobca, tento znížil limit
povoleného prečerpania na 0 eur dňa 01.06.2016 a dlh bol žalovaný povinný vyrovnať do 7 dní, teda

do 08.06.2016. Žalovaný tak zaplatil žalobcovi všetky poplatky, upomienky a úroky vyčíslené žalobcom
do 09.05.2017. Za situácie, že žalobca k 01.06.2016 znížil limit povoleného prečerpania na 0 eur, čím
podľa čl. III písm.T bod 13 písm.c/ príslušných VOP došlo k zániku zmluvného vzťahu a k splatnosti
všetkých záväzkov klienta voči banke, nemôže žalobca od splatnosti celého úveru ako veriteľ ďalej
požadovaťodžalovanéhožiadnezmluvnéúroky.Tentoprávnynázorsúduvychádzazpomerneaktuálne

rozšíreného právneho názoru všeobecných súdov SR, podľa ktorého dojednané úroky z úveru patria
veriteľovi len za dobu do splatnosti úveru. Po splatnosti úveru patria veriteľovi už len úroky z omeškania,
ak je dlžník v omeškaní so splnením svojej povinnosti vrátiť riadne a včas poskytnutý úver. Tieto si
žalobca neuplatňuje. Súd týmto rešpektuje aj prevažujúcu judikatúru jeho odvolacieho súdu, z ktorej
uvádza pomerne aktuálny rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 27Co/31/2019 z 26.02.2019, ktorý

sa týka rovnakého žalobcu. Súd tiež uviedol, že ak sa žalobca domáhal úroku v sume 28 % ročne zo
sumy 1.924,86 eur od 10.05.2017 do 15.12.2017, zo sumy 1.424,86 eur od 16.12.2017 do 31.1.2018,
zo sumy 924,86 eur od 1.2.2018 do 28.2.2018 a zo sumy 424,86 eur od 1.3.2018 do 29.3.2018, je
evidentné, že sa domáhal aj úrokov z úrokov, úrokov z poplatkov, úrokov za upomienky a nedomáhal
sa len úrokov z peňažných prostriedkov, ktoré by žalovaný od žalobcu skutočne čerpal. V podstate

ide o úročenie niečoho čo nemožno považovať za úver alebo pôžičku. Podľa § 1 ods.2 zákona o
spotrebiteľských úveroch za tieto sa považuje dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme
pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Úročenie poplatkov a upomienok nezodpovedá súčasnému právnemu stavu. Rovnako tak je to aj v
prípade úročenia úrokov, ktoré náš právny poriadok v zmysle § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka

nepripúšťa. Čo sa týka práva žalobcu požadovať úrok z tzv. „prekročenia“, súd uviedol, že podľa
znenia zmluvy, od ktorej odvodzuje žalobca svoj nárok (č.l. 111, aj č.l. 134), žalovaný ako klient nebol
povinný platiť žiadne úroky z tohto prekročenia. V zmluve je v bode 2 uvedené nasledovné: „Klient sa
výrazne upozorňuje na povinnosť dodržiavať dohodnutú výške limitu PP, prekročenie limitu PP bude
nepovoleným prečerpaním a bude mať za následok vznik povinnosti platiť popri dohodnutom úroku tiež

úrok z omeškania z prekročenej časti limitu PP a prípadne tiež zrušenie limitu, stanovenie okamžitej
splatnosti povoleného prečerpania a následné vymáhanie.“ Je teda zrejmé, že ak v zmluve nebola
medzi veriteľom a spotrebiteľom uzatvorená dohoda o platení úroku z „prekročenej časti limitu“ nie je
spotrebiteľ povinný platiť žiadny úrok. Súd však záverom uviedol aj to, že podľa jeho názoru nie je
možné za prekročenie požadovať žiadny úrok. Úrok sa totiž vzťahuje iba na spotrebiteľský úver (napr.

aj vo forme povoleného prečerpania bežného účtu) a nie aj na následné prekročenie. Prekročenie nie
je spotrebiteľským úverom, ide len o možnosť spotrebiteľa disponovať peňažnými prostriedkami nad
rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného
prečerpania s povinnosťou platiť úroky z omeškania a prípadné poplatky, resp. sankcie. Naproti tomu
zákon definuje povolené prečerpanie ako formu spotrebiteľského úveru. Nie však prekročenie. Iba pri

spotrebiteľskom úvere je možné uvažovať o úroku. Zákon však počíta s poplatkami za prekročenie
a inými možnými sankciami. Uvedený záver vyplýva aj z logického výkladu znenia § 18 ods.1, ods.2
zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 2 písm.f/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Zrejme
preto aj samotná zmluva neobsahuje povinnosť dlžníka platiť úrok z prekročenia, ktoré je v zmluve
označované ako nepovolené prečerpanie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 Civilného

sporového poriadku v spojení s § 256 ods.1 Civilného sporového poriadku, pretože žalobca bol v časti o
zaplatenie sumy 416,65 eur (vyčíslený úrok) neúspešný, avšak časť žalovanej sumy vo výške 1.924,86
eur mu počas konania zaplatil žalovaný, a preto zavinil zastavenie konania v tejto časti. Celkový úspech
žalobcu tak predstavoval 82,21 % a úspech žalovaného 17,79 %. Žalobcovi tak patrí právo na náhradutrov konania v rozsahu 64,42 %. Súd doplnil, že o výške trov žalobcu rozhodne po právoplatnosti tohto
rozsudku súd samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výrokom II., III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Mal za
to, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď pri posudzovaní úspechu a neúspechu v konaní
prihliadal nielen na úspech v konaní v časti istiny, ale aj v časti príslušenstva. Žalobca bol toho názoru,
že ak sú úroky len príslušenstvom pohľadávky, pri posudzovaní miery úspechu sa na ne neprihliada,
a to s poukazom na uznesenie NS SR č. k. 60bo/243/2007 z 27.11.2008. Na podporu svojho názoru

poukázal na viaceré rozhodnutia Krajských súdov. K nároku na úrok uviedol, že žalobca si daný nárok
na úrok uplatnil z titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Samotný zákon počíta s možnosťou, že zostatok na účte vzniknutý titulom prekročenia bude úročený.
Zmluva o účte pre prípad prekročenia nemusí podľa žalobcu obligatórne obsahovať údaje uvedené v
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Podľa § 18 ods.1 postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na
trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca mal za to, že zverejnením vývesiek úrokových sadzieb

na webovom sídle žalobcu a v pobočkách bola splnená povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte, preto bolo
podľa žalobcu zamietnutie nároku na úrok nedôvodné. Výška úroku pri nepovolenom debete na účte
bola upravená vo Výveske úrokových sadzieb. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia
Krajských súdov SR. Žalobca dôvodil tým, že ako banka zverejňuje VOP, Sadzobník poplatkov i výšku

úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke a na každom obchodnom mieste. Okrem toho
bol žalovaný informovaný o svojom prekročení na účte výpismi z účtu, z ktorých jednoznačne podľa
žalobcuvyplývavýškaaobsahprekročeniaataktiežinformáciouvinternetbankingu,vktoromjeuvedený
prehľad obratov na účte, aktuálny zostatok a ďalšie informácie o stave účtu. Žalobca mal za to, že z
povahy opísaného nároku na úrok z prekročenia vyplýva, že nárok naň je viazaný na vrátenie peňažných

prostriedkov tvoriacich prekročenie v zmysle § 18 zákona č. 129/2010 Z. z. Jeho výška nemôže byť
obmedzená zákonnou výškou úrokov z omeškania, keďže by nedávala zmysel ani logiku osobitná
úprava v ods. 2 písm. c) uvedeného zákona umožňujúca dohodnúť výšku tohto úroku ako zmluvného
úroku, t. j. jednoznačne ide o odlišný inštitút od zákonného úroku z omeškania. Žalobca poukázal na
všeobecné obchodné podmienky, body 3.4, 3.8 a 3.12. Žalobca bol toho názoru, že VOP sú súčasťou

zmluvy. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník,
tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 18 ods. 1. K úrokom po splatnosti žalobca
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 6Cdo/113/2018 zo dňa 30.07.2019 a na doplnenie aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zo súdnej praxe pod č. 55/1996. Žalobca navrhoval,
aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a

zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi aj úrok vo výške 28% p.a. zo sumy 1924,86 eur od
10.05.2017 do 15.12.2017, úrok vo výške 28% p.a. zo sumy 1424,86 eur od 16.12.2017 do 31.01.2018,
úrok vo výške 28% p.a. zo sumy 924,86 eur od 01.02.2018 do 28.02.2018, úrok vo výške 28 % p.a. zo
sumy 424,86 eur od 01.03.2018 do 29.03.2018 a zároveň, aby žalobcovi priznal aj náhradu trov konania
a trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu v zmysle § 379
a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo

potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s §
219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebný v napadnutej časti vo
výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť
z nasledovných dôvodov:

5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žalobca nemá nárok na
úrok vo výške 28 % ročne z pohľadávky za obdobie od 10.05.2017 do 29.03.2018 z nepovoleného
prečerpania, keďže mal za to, že nakoľko žalobca k 01.06.2016 znížil limit povoleného prečerpania
na 0 eur, podľa čl. III písm. T bod 13 písm. c) VOP došlo k zániku zmluvného vzťahu a k splatnosti
všetkých záväzkov klienta voči banke s tým, že dojednané úroky podľa súdu patria žalobcovi iba do

splatnosti úveru. Súd vychádzal z rozhodovacej praxe všeobecných súdov a poukázal aj na rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/31/2019 z 26.02.2019. Zároveň súd poukázal na to, že ak sa
žalobca domáha úroku v sume 28 % ročne zo sumy 1.924,86 eur od 10.05.2017 do 15.12.2017, zo
sumy 1.424,86 eur od 16.12.2017 do 31.1.2018, zo sumy 924,86 eur od 1.2.2018 do 28.2.2018 a zosumy 424,86 eur od 1.3.2018 do 29.3.2018, je evidentné, že sa domáha aj úrokov z úrokov, úrokov z
poplatkov, úrokov za upomienky a nedomáha sa len úrokov z peňažných prostriedkov, ktoré by žalovaný
od žalobcu skutočne čerpal. Súd tiež vychádzal z toho, že v zmluve nebolo dohodnuté platenie úrokov

z prekročenia. Na základe týchto záverov súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol.

6. Odvolací súd najskôr k otázke platenia dohodnutých úrokov po splatnosti úveru uvádza, že táto otázka
existencie a výšky nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení bola predmetom
dlhodobej odbornej diskusie a rozhodovacia prax súdov sa k tejto otázke stavala rôzne a nejednotne,

nakoľko táto otázka nebola riešená dovolacím súdom (Najvyšší súd SR), ktorý by túto nejednotnú prax
zjednotil. Dňa 16.6.2020 však Najvyšší súd SR vydal uznesenie sp. zn. 5 Cdo 42/2020, v ktorom riešil
túto otázku a zaujal k nej jednoznačný postoj. Preto odvolací súd v nadväznosti na uvedené rozhodnutie
zmenil aj svoju judikatúru v danej veci. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí pripustil do určitej miery
aj nárok veriteľa na zmluvné úroky po zosplatnení, keď uviedol, že „v prípade vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník

zaplatil ako cenu peňazí“. Preto v kontexte tohto záveru Najvyššieho súdu SR v uvedenom rozhodnutí,
záver súdu prvej inštancie o tom, že dojednané úroky z úveru patria veriteľovi len za dobu do splatnosti
neobstojí.

7. Podľa čl. III. bod 23 VOP účinných od 15.12.2012 ak účet/vkladový účet dosiahne debetný

(záporný zostatok), tento debetný zostatok nadobúda charakter nepovoleného prečerpania (ďalej
len „nepovolené prečerpanie“). V takom prípade banka zašle klientovi upomienku s požiadavkou na
vyrovnanie nepovoleného prečerpania v lehote v nej stanovenej a klient je povinný túto povinnosť splniť.
Nevyrovnanie nepovoleného prečerpania v stanovenej lehote sa považuje za podstatné porušenie
zmluvy o účte, pohľadávka banky z nepovoleného prečerpania sa stáva okamžite splatnou vrátane

príslušenstva a banka je oprávnená si ju započítať na ťarchu pohľadávky klienta voči banke.
Zaslanie upomienky je spoplatnené v zmysle aktuálneho sadzobníka. Výška úroku uplatňovaného pri
nepovolenom prečerpaní na účte je uvedená v informáciách o výške úrokových sadzieb zverejnených
v obchodných priestoroch a na internetovej stránke banky.

8. V konaní nebolo sporné a súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva uzavretá
medzi žalobcom v postavení dodávateľa a žalovaným v postavení spotrebiteľa má spotrebiteľskú
povahu, preto sa i na vzájomné vzťahy strán sporu z nej vzniknuté použijú normy spotrebiteľského práva.
Súd je povinný v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka z úradnej povinnosti skúmať, či
spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, teda ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

9. Zmluvné ustanovenie uvedené v čl. III. bod 23 VOP účinných od 15.12.2012 (a rovnako aj obdobné
ustanovenie bodu 3.12 neskorších verzií VOP, na ktoré poukazoval žalobca), v zmysle ktorého je majiteľ
účtu povinný platiť úrok zo sumy nepovoleného prečerpania, pričom výška úroku uplatňovaného pri

nepovolenom prečerpaní na účte je uvedená v informáciách o výške úrokových sadzieb zverejnených v
obchodných priestoroch a na internetovej stránke banky, je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatné, nakoľko, podľa názoru odvolacieho súdu ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

10. Všeobecné obchodné podmienky žalobcu tak účinné od 15.12.2012 ako aj účinné od 15.01.2017

(bod 3.5 VOP) obsahujú úpravu, podľa ktorej je klient povinný udržiavať minimálny zostatok na účte.
Zmluvná úprava práv a povinností obsahujúca povinnosť klienta banky zabezpečiť, aby zostatok
bežného účtu neklesol pod výšku minimálneho zostatku. Pritom banke umožňuje odmietnuť vykonať
platby, v dôsledku ktorých by sa tak stalo. Je teda výlučne vecou banky, či poskytne klientovi s
nedostatočným zostatkom na účte prostriedky na svoju ťarchu. Nepovolené prečerpanie, na ktorom

žalobca zakladá svoj nárok, je tak výlučne na vôli veriteľa. Nejedná sa o formu úverovej zmluvy,
pretože tu chýba vôľa dlžníka čerpať úver. Ak má dlžník povinnosť „neklesnúť“ so zostatkom účtu
pod minimálny zostatok, neobstojí pritom súčasne jeho právo na čerpanie prostriedkov pod tento
minimálny zostatok. Nepovolené prečerpanie, ktoré už svojim názvom vyjadruje skôr protiprávny stav
než zmluvné dojednanie, preto odvolací súd posudzuje ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej

zmluvy (§ 53 OZ), z ktorej uplatnené právo nemožno veriteľovi priznať. Uvedené je plne súladné i so
skoršími závermi vyslovenými odvolacím súdom (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp.
zn. 17Co/40/2018 zo dňa 26.09.2018, sp. zn. 17Co/56/2017 zo dňa 28.03.2018), rovnako tak ďalších
odvolacích súdov (napr. rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 15.10.2015, č.k. 9C/113/2015-51 vspojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.11.2016, č.k. 21Co/10/2016-72), v ktorom
súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 3.12 VOP žalobcu (pri zúčtovaní poplatkov môže
dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu; po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu

povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby, úrok pri nepovolenom
prečerpaní účtu je pre svoju neprijateľnosť neplatná), pričom nemožno opomenúť i závery odvolacieho
súdu z rozhodnutia sp. zn. 17Co/252/2017 zo dňa 11.04.2018, v ktorom sa konštatuje, že „po zatvorení
účtu, ktorým dochádza k zániku záväzkového vzťahu medzi žalovaným a žalobcom, niet preto dôvodu
požadovať sankčný úrok spojený s nepovoleným prečerpaním, keďže bod 3.12 VOP bez pochýb

stanovuje, že povinnosť platiť sankčný úrok má majiteľ účtu za trvania účtu, avšak po zatvorení účtu
nemožno už hovoriť o majiteľovi účtu. Inak povedané, ak došlo medzi žalobcom a žalovaným k zániku
záväzkového vzťahu (zmluvného vzťahu), nemôže sa žalobca domáhať zaplatenia sankčného úroku,
nakoľko už žalovaný nebol majiteľom účtu“.

11. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie o tom, že ak sa žalobca domáha úroku v sume 28 % ročne zo

sumy 1.924,86 eur od 10.05.2017 do 15.12.2017, zo sumy 1.424,86 eur od 16.12.2017 do 31.1.2018,
zo sumy 924,86 eur od 1.2.2018 do 28.2.2018 a zo sumy 424,86 eur od 1.3.2018 do 29.3.2018, je
evidentné, že sa domáha aj úrokov z úrokov je podľa názoru odvolacieho súdu správny. Uplatňovaný
nárok žalobcu na úroky z úrokov je v právnej teórii označovaný ako tzv. anatocizmus. Veriteľ nemá
právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva, a to preto, že ani Občiansky ani Obchodný

zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky nemôže
plynúť ani z dikcie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takýto úsudok by totiž bez väzby na § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka viedol k záveru, že príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky,
ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Branie úrokov z úrokov bolo napokon zapovedané už
podľa tradícií rímskeho práva. Preto nie je možné priznať príslušenstvo aj z úrokov, pretože by tak súd

priznal príslušenstvo z príslušenstva, čo je tiež v rozpore s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

12. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne postupoval aj v prípade, keď pri rozhodovaní
o náhrade trov konania prihliadal aj na uplatňované príslušenstvo. Hoci žalovanú pohľadávku a jej
príslušenstvo nemožno považovať za dva samostatné nároky uplatnené žalobcom v konaní, pri náhrade

trov konania a posudzovaní úspechu je potrebné vychádzať tak z úspechu strany v uplatnenej istine,
ako aj v príslušenstve istiny (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.4.2004 vo veci sp.
zn. 1MCdo/1/2004). Preto súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu postupoval správne, ak
posudzoval aj úspech žalobcu vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu. Napokon niet dôvodu pri výpočte
čistého úspechu strany neprihliadať aj na príslušenstvo pohľadávky.

13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej
zamietajúcej časti II. a vo výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný. Žalovanému však žiadne trovy odvolacieho
konania nevznikli, a preto odvolací súd žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).