Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 7, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/19/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819010424
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5819010424.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov JUDr.
Eriky Bebčákovej a Mgr. Anny Mihálikovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 8. septembra
2021 odvolanie obžalovaného U. Q. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/151/2019
zo dňa 8.12.2020 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného U. Q. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/151/2019 zo dňa 8.12.2020 bol obžalovaný U. Q.
uznaný vinným z prečinu porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 2 Tr. zák. na tom
skutkovom základe, že:

dňa 02.06.2019 v čase okolo 10.30 hod. viedol motorové vozidlo zn. Suzuki Vitara, zelenej farby, ev. čísla

TS-947BG,potzv.JelešnianskejcestevkatastrálnomúzemímestaS.zktorejnásledneodbočilnapoľnú
cestu nespevneného povrchu vedenú trvalým trávnatým porastom cez Hamerskú lúku nachádzajúcu
sa v katastrálnom území E. M. pre ktorú platí II. stupeň územnej ochrany prírody, ktorou následne
pokračoval cca 1600 metrov od Jelešňanskej cesty smerom k lesnému porastu nachádzajúceho sa v
blízkosti Oravskej priehrady, kde na trávnatom poraste Hamerskej lúky o GPS súradniciach vozidla a
to ľavé predné koleso N 49° 25.167', E 019° 35.672', ľavé zadné koleso N 49°25.169', E 019° 35.671',

pravé predné koleso N 49° 25.168', E 019° 35.670' a pravé zadné koleso N 49° 25.166', E 019° 35.670'
na parcele E KN č. 1/23 predmetné vozidlo odstavil a ponechal stáť do 13.00 hod. dňa 04.06.2019,
odkiaľ s vozidlom z miesta odchádzal Hamerskou lúkou, kde bol o súradniciach N 49° 25.187', E 019°
35.593' na parcele č. E KN č. 1/1 hliadkou Obvodného oddelenia PZ Trstená zastavený a kontrolovaný,
pričom táto lokalita je v zmysle vyhlášky MŢP SR č. 420/2003 Z. z. súčasťou chránenej krajinnej oblasti
Horná Orava D - 6T/151/2019 zóna, pre ktorú platí II. stupeň ochrany prírody, čím týmto konaním porušil

všeobecne záväzný právny predpis na ochranu prírody a krajiny § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002
Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je na území, na ktorom
platí II. stupeň ochrany, zakázaný vjazd a státie s motorovým vozidlom.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovanému podľa § 305 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 56 ods. 1,

2 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. uložený peňažný trest vo výške 400,- (štyristo)
EUR. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť
úmyselne zmarený, súd stanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) dní.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný U. Q. písomným podaním zo dňa 16.12.2020,
doručeným Okresnému súdu Námestovo dňa 17.12.2020. Odvolanie podal v celom rozsahu proti výroku

o vine, proti výroku o treste, proti samotnému konaniu, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku. V
rámci tohto odvolania uviedol, že sa nedopustil žiadneho trestného činu, a preto považuje napádanýrozsudok za nezákonný, spáchanie trestného činu mu nakoniec nebolo preukázané ani vykonaným
dokazovaním.Žiadapretoodvolacísúd,abynapádanýrozsudokzrušilaabyhospodobžalobyoslobodil.
Prečin, ktorého sa mal podľa názoru súdu dopustiť, je kvalifikovaný podľa § 305 ods. 2 Tr. zák., a teda s

poukazom na ustanovenie § 17 Tr. zák. sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Vzhľadom na svoju doterajšiu
obhajobu zdôrazňuje, že nie je si vedomý toho, že by porušil akékoľvek právne predpisy, ktorými sa
mal dopustiť spáchania prečinu, či priestupku, a to ani z nedbanlivosti. Poukazuje na to, že pre vstup
s vozidlom na Jelešňanskú cestu mal platné povolenie od Urbáru v Trstenej ako obhospodarovateľa.
Nemôže byť na jeho ťarchu, že urbár takéto povolenie vydal, hoci on nemá právomoc skúmať a

vyhodnocovať konanie urbáru ako obhospodarovateľa. Vzhľadom na takéto vydané povolenie je zrejmé,
žeakojehokonanievykazujevšetkyznakyprečinu,takbolvpozitívnomskutkovomomyleookolnostiach
vylučujúcich protiprávnosť podľa § 28 Tr. zák., t.j. v omyle spočívajúcom v existencii povolenia na
vykonávanie danej činnosti. Poukazuje aj na zaužívanú judikatúru súdov, v zmysle ktorej, ak sa páchateľ
omylom domnieva, že vykonáva právo ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť v zmysle § 28 Tr. zák.,
hoci v skutočnosti tomu tak nie je, je potrebné v zmysle ustálenej praxe súdov uvedený prípad posúdiť

ako skutkový omyl, ktorý vylučuje zodpovednosť za úmyselný trestný čin (rozsudok NS publikovaný v
zbierke súdnych rozhodnutí pod č. R 10/1980). Pozitívny omyl o okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť
má rovnaké následky ako negatívny skutkový omyl o znakoch skutkovej podstaty trestného činu. Ak
páchateľ koná v tzv. negatívnom skutkovom omyle, t.j. nie je si vedomý niektorej zo skutočností, ktoré
sú zákonnými znakmi skutkovej podstaty a naplnenie uvedených predpokladov nemôže predpokladať,

je vylúčená jeho zodpovednosť za úmyselný trestný čin. Môže byť trestne zodpovedný len a výlučne za
nedbanlivostnýtrestnýčin.Jepritomzrejmé,ženievedomeporušilzákonakporušeniuzákonadošlolen
a výlučne z dôvodu omylu. Zároveň všetky okolnosti a tiež spôsob jeho konania a jeho následky, mieru
zavinenia a pohnútky sú dôvodom na to, aby jeho prípadné konanie bolo posudzované aj z hľadiska
materiálneho korektívu § 10 ods. 2 Tr. zák. nakoľko závažnosť prečinu je nepatrná, a teda k prečinu ani

z nedbanlivosti nedošlo.

Obžalovaný následne doplnil odvolanie písomným podaním zo dňa 19.2.2021, doručeným Okresnému
súdu Námestovo dňa 23.2.2021, v ktorom v časti zopakoval argumenty už uvedené v odvolaní zo dňa
16.12.2020 a ktoré doplnil o nasledovné:

Opakovane zdôrazňuje, že v danom prípade sa však nejednalo o úmyselné konanie a už vôbec o
vedomé porušenie zákazu. Pre naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu, teda absentuje
základný znak, a to úmyselné zavinenie. Rozsudok preto je nezákonný a bez opory vo vykonanom
dokazovaní. Napriek tomu, že súd v odôvodnení hovorí o naplnení materiálneho korektívu, vo výroku ho

uznáva za vinného zo spáchania trestného činu. Rozsudok je preto arbitrárny a v zjavnom rozpore jeho
odôvodnenie s výrokom a právnou úpravou. Rovnako mu nie je zrejmé ako mohol mať súd vykonaným
dokazovaním preukázané, že sa dopustil konania uvedeného v skutkovej vete a že jeho konanie
vykazuje všetky znaky prečinu podľa ustanovenia § 305 ods. 2 Tr. zák. a ako mohol konať v priamom
úmysle, keď priamy úmysel preukázaný nebol, a to práve s poukazom na vykonané dokazovanie,

jeho nevedomosť pri prípadnom porušení zákazu vjazdu z dôvodu vydaného povolenia na vstup do
predmetnej lokality. Povolenie na vjazd na územie mu bolo vydané od Urbáru v Trstenej a konal v
dobrej viere, že urbár má takéto oprávnenie, dokonca za to zaplatil príslušný poplatok, avšak súd sa
týmto dôkazom nezaoberal. Navyše je potrebné dodať, že sa v danom území nenachádzalo žiadne
označenie, ktoré by ho informovalo, že daná oblasť patrí do II. stupňa ochrany. Trestný čin, ktorý mu je

kladený za vinu primárne smeruje voči osobám, ktoré jazdia v rôznych stupňoch ochrany na motorkách,
či štvorkolkách a svojim konaním spôsobujú reálnu škodu na životnom prostredí. On však žiadnu škodu
nespôsobil. Vozidlom sa presúval po existujúcej poľnej ceste, ktorá je bežne využívaná, a to či už
súkromnými osobami alebo miestnym poľnohospodárskym družstvom. Napádaný rozsudok a v ňom
uvádzané dôvody vyznievajú o to absurdnejšie, že trávnatá plocha, na ktorej vedľa cesty parkoval, je

niekoľkokrát v roku kosená ťažkými mechanizmami patriacimi miestnemu družstvu. Je teda v poriadku,
že družstvo v danej lokalite bežne a niekoľkokrát v roku ťažkými traktormi vykonáva kosbu a v poriadku
nie je a dokonca má byť trestným činom, keď on zaparkuje vedľa poľnej cesty na lúke, ktorá je takto
intenzívne poľnohospodársky obhospodarovaná. Súd má v prvom rade aplikovať príslušné ustanovenia
Trestného zákona materiálne a nie striktne formálne bez vyhodnotenia všetkých skutkových okolností.

Napádaný rozsudok, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu je v príkrom rozpore s
akýmkoľvek účelom trestného stíhania a trestu v zmysle Trestného zákona a jeho ako slušného človeka
doposiaľ netrestaného, ktorý celý život poctivo pracuje, platí dane a ktorý vychováva tri deti doslova
šikanuje. Nespochybňuje a súhlasí s tým, že životné prostredie je nutné chrániť a v tomto duchu sasnaží aj konať. Podľa jeho názoru si je však potrebné položiť otázku, či táto kauza prejednávaná v
trestnom konaní nie je len šikanovaním slušných ľudí, zatiaľ čo skutoční páchatelia naďalej veselo jazdia
na hlučných motorkách a štvorkolkách v chránených oblastiach, a to nie po ceste ako on, ale po lese a

lúkach. Ak naozaj porušil niektorý zo zákonov chrániaci životné prostredie, opakovane zdôrazňuje, že
sa tak vonkoncom nestalo úmyselne. Ak má však súd za to, že v jeho prípade naozaj došlo k naplnenie
skutkovej podstaty trestného činu, je nepochybne namieste aplikovať na danú vec materiálny korektív.
Trestnoprávny postih je predsa postihom ultima ratio, v danom prípade neexistuje jediný dôvod, ktorý by
bol v súlade s účelom trestu a trestného stíhania sledovaného Trestným zákonom, pre ktorý by mal byť

postihnutý v zmysle noriem trestného práva. Zároveň namieta aj samotný uložený trest a jeho výšku.
Uložený peňažný trest vo výške 400 EUR považuje za neprimerane prísny a nedostatočne odôvodnený.
Súd konštatoval, že nezistil žiadne priťažujúce okolnosti, avšak zistil poľahčujúcu okolnosť, no napriek
tomu pri jeho mesačnom príjme cca 600 EUR, pričom má tri nezaopatrené deti a zároveň aj náklady
na živobytie, je takto uložený trest nespravodlivý a prísny. Najnižšia hranica peňažného trestu podľa
ustanovenia § 56 ods. 1 Tr. zák. je pritom vo výške 160 EUR. Poukazuje na to, že za rovnaký trestný

čin, za ktorý bol odsúdený iný obžalovaný vo veci vedenej na OS Námestovo pod sp.zn. 6T/153/2019,
ten istý súd a ten istý sudca uložil peňažný trest vo výške 350 EUR a náhradný trest odňatia slobody vo
výmere 10 dní. Tento zásadný rozdiel súd vôbec neodôvodnil, pričom sa jedná o totožné konanie. Žiada
preto odvolací súd, aby napádaný rozsudok zrušil a aby ho spod obžaloby oslobodil.

Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného písomne nevyjadril. Na verejnom zasadnutí konanom
o odvolaní obžalovaného prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané
obžalovaným U. Q. nie je dôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného

trestného činu (prečinu porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 2 Tr. zák.) je
napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku
a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového
stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú
uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného

na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na
správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu
stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a
vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval
pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného

presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne
a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného U. Q. a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a
trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným
rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že

toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného U. Q. v rozsahu,
v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate
súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný U. Q. založil odvolanie
na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho
námietkami, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí

riadne a podrobne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by
zostalo na odvolacom súde.Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný a
neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si

osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné
správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si
nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho
úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno

pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný U. Q. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný
U. Q. rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje práva
zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu,

namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a
vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce
(obžalovaný spochybňuje predovšetkým existenciu úmyslu ako jedného z podstatných predpokladov
jeho trestnoprávnej zodpovednosti za žalovanú trestnú činnosť).

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného U. Q., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému

skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a
nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný U. Q. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného a
na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú
logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich

priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný U. Q. spáchal
žalovaný skutok porušovania ochrany rastlín a živočíchov. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a
bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný U. Q. spáchalžalovaný skutok porušovania ochrany rastlín a živočíchov v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie
iného záveru.

Obžalovaný U. Q. svoju obhajobu primárne založil na tom, že v žiadnom prípade nekonal úmyselne.
Keby vedel, že ide o chránené pásmo, tak tam nevstúpi, nebola tam žiadna tabuľa, ktorá by ho na to
upozorňovala. Konal len v dobrej viere, pretože mal platné povolenie na vstup na Jelešňanskú cestu od
Urbáru v Trstenej ako obhospodarovateľa. Nemôže byť na jeho ťarchu ak urbár nemá oprávnenie na
vydanie takéhoto povolenia a on nemá právomoc skúmať konanie urbáru ako obhospodarovateľa. Tieto

obhajobnétvrdeniaobžalovanéhokrajskýsúdvyhodnotilakoúčelové,pričomdospelktotožnémuzáveru
ako okresný súd, že práve v prípade obžalovaného sa nepochybne jednalo o dobrého znalca pomerov
na mieste spáchania skutku. Sám obžalovaný sa vyjadril, že rybárske oprávnenie má už zhruba 13 rokov
a na toto miesto chodil v minulosti často loviť ryby a aj v kritickom čase bol pripravený na viacdňovú
rybačku. Osobitne krajský súd zdôrazňuje, že obžalovaný bol v dobe skutku členom rybárskeho
združenia, s čím je spojená nutná znalosť právnych predpisov ohľadne ochrany prírody, najmä v

súvislosti s výkonom rybárskeho práva, pričom aj výkon rybárskeho práva v lokalitách chránenej oblasti
má určité svoje špecifiká. Pokiaľ teda obžalovaný v dobe skutku jazdil motorovým vozidlom v lokalite
vymedzenej v skutku z dôvodu výkonu rybolovu ním ako súkromnou osobou, musel si byť vedomý toho,
žesanachádzavlokalite,ktorájechránenoukrajinnouoblasťouspríslušnýmistupňamiochranyatakéto
konanie obžalovaného možno nepochybne vyhodnotiť ako konanie s priamym úmyslom.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku správne poukázal na to, že skutková podstata súdeného prečinu
je trestnoprávnou normou s blanketnou dispozíciou, ktorá odkazuje na všeobecne záväzný predpis na
ochranu prírody a krajiny alebo všeobecne záväzný predpis na úseku lesného hospodárstva a podľa
právnej teórie nemožno uplatniť zásadu, že neznalosť zákona ospravedlňuje. Obžalovaný ako osoba

znalá miestnych pomerov musel byť minimálne uzrozumený, že sa nachádza v chránenom území,
konkrétne v chránenej krajinnej oblasti Horná Orava, pričom ide o všeobecne známu skutočnosť. Aj
z fotografickej dokumentácie z miesta činu, kde bolo vozidlo obžalovaného zaparkované, vyplýva,
obžalovaný vedel, že sa minimálne nachádza na trvalom trávnatom poraste v bezprostrednej blízkosti
lesného pozemku a musel byť uzrozumený s tým, že svojim konaním môže porušiť predpisy o ochrane

prírody. Rovnako sa obžalovaný nemôže právne účinne odvolávať na skutočnosť, že tam neboli
zákazové značky, pričom na Jelešňanskej ceste sa nachádza značka zákazu vjazdu všetkých vozidiel a
aj táto dopravná značka musela v obžalovanom evokovať nejaký dôvod pre jej umiestnenie, keďže išlo
o poľnú cestu. Obžalovaný sa ďalej v rámci svojej obhajoby bránil tým, že v predmetnej lokalite jazdil na
základepovoleniavydanéhoUrbáromTrstená.Pokiaľajtotopovolenienebolovydanénatooprávneným

orgánom, obžalovaný zastáva názor, že nepochybne konal v omyle, keďže mal platné povolenie na
jazdu motorovým vozidlom v danej lokalite, čím je vylúčená jeho trestnoprávna zodpovednosť za
spáchanú trestnú činnosť. V tejto súvislosti však krajský súd poznamenáva, že ak by aj súd pripustil,
že obžalovaný v dobe skutku disponoval povolením vydaným Urbárom Trstená, nemožno opomenúť,
že predmetné povolenie sa podľa jeho obsahu vzťahovalo na vjazd a státie na lesnej ceste Jelešňa s

motorovým vozidlom s ŠPZ TS897BO a TS947BG za účelom výkonu práva rybolovu. Uvedené nie je
možné vykladať tak, ako to uvádzal obžalovaný, že povolenie zahŕňa prejazd až k Oravskej priehrade
a v podstate neobmedzené parkovanie na mieste, ktoré si on vyberie. Obžalovaný však po prejazde
spevnenou asfaltovou cestou Jelešňa, ďalej z tejto cesty pokračoval po lúke (trvalý trávnatý porast),
kde už nebola žiadna spevnená cesta a pokiaľ tam boli vyjazdené koľaje, tieto boli od iných áut, vozidlo

tam mal odstavené a dokonca prívesný vozík dovezený za týmto vozidlom ako sám uviedol, zaparkoval
do lesného porastu. Uvedené pritom nesporne dokumentuje obsah zápisnice o ohliadke miesta činu
vrátane fotodokumentácie motorového vozidla obžalovaného v predmetnej lokalite. Vzhľadom na ďalší
vyššie popísaný pohyb vozidla obžalovaného, po opustení spevnenej asfaltovej Jelešňanskej cesty, a
to po trvalom trávnatom poraste je v plnom rozsahu daná trestnoprávna zodpovednosť obžalovaného

za spáchanie žalovanej trestnej činnosti.

Krajský súd plniac si prieskumnú povinnosť na podklade odvolania obžalovaného uzatvára, že na
základe zákonným spôsobom vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní a ich následnom správnom
vyhodnotení súd prvého stupňa potom správne ustálil skutkové okolnosti spáchaného skutku tak,

ako sú tieto popísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Následne potom správne, v súlade
so zákonom protiprávne konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin porušovania ochrany
rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 2 Tr. zák., nakoľko obžalovaný v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi na ochranu prírody a krajiny neoprávnene jazdil motorovým vozidlomna poľnohospodárskom pozemku (trvalý trávnatý porast na parcele E KN č. 1/1). V súvislosti s
takouto právnou kvalifikáciou skutku krajský súd ohľadne subjektívnej stránky tohto trestného činu,
keď na trestnoprávnu zodpovednosť sa vyžaduje úmyselné zavinenie, poznamenáva, že aj prípadný

právny omyl spočívajúci v neznalosti príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov nevylučuje
páchateľovi trestnú zodpovednosť. Súd prvého stupňa pritom v odôvodnení napadnutého rozsudku
správne a logicky zdôvodnil právne posúdenie skutku práve ako prečinu porušovania ochrany rastlín a
živočíchov podľa § 305 ods. 2 Tr. zák. a v tomto smere ďalej krajský súd v podrobnostiach odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súdajvtomtosmerevykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnarozhodnutieavyvodilznehosprávne
právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil
a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu a aj v tomto smere krajský súd v podrobnostiach

odkazuje na správne a podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému U. Q. súd prvého stupňa sa v súlade so zásadami
ukladania trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4
Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu

spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a
možnosti nápravy obžalovaného. Súd prvého stupňa správne u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák. (obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život) a nezistil
žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Tr. zák., čo pri pomere poľahčujúcich okolností a priťažujúcich
okolností 1:0, teda pri prevahe poľahčujúcich okolností odôvodňuje ukladanie trestu podľa § 38 ods. 3 Tr.

zák. Napokon treba konštatovať, že súd prvého stupňa správne obžalovaného odsúdil na peňažný trest
vo výmere 400,- Eur za súčasného uloženia náhradného trestu odňatia slobody pre prípad úmyselného
zmarenia výkonu peňažného trestu vo výmere 12 (dvanásť) dní. Takto uložený trest aj krajský súd
považuje za dostatočný pre dosiahnutie účelu trestu u obžalovaného a ktorý zodpovedá zásadám tak
individuálnej, ako aj generálnej prevencie a je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti. V

tejto súvislosti krajský súd osobitne poukazuje na to, že obžalovanému bol trest ukladaný za spáchanie
prečinu (teda menej závažnej trestnej činnosti), pričom v prípade spáchania tejto trestnej činnosti sa u
obžalovaného jednalo o ojedinelý exces z vedenia inak riadneho života obžalovaným, keď obžalovaný
doposiaľ nebol odsúdený pre spáchanie trestného činu a ani po spáchaní skutku nemá vedené iné
trestné konanie pre ďalšiu trestnú činnosť, v minulosti bol 1-krát postihnutý napomenutím za

spáchanie menej závažného priestupku na úseku dopravy, je riadne zamestnaný a z miesta bydliska
neboli na jeho osobu zistené žiadne negatívne poznatky. V súvislosti s trestom uloženým obžalovanému
za túto spáchanú trestnú činnosť krajský súd poznamenáva, že nie je dôvodná požiadavka na uloženie
totožného trestu ako inému obžalovanému v inej trestnej veci, na ktorú sa obžalovaný odvoláva. V tomto
smere krajský súd poukazuje na zásadu individualizácie trestu, teda ukladaný trest musí zohľadňovať

osobu konkrétneho obžalovaného a okolnosti a spôsob spáchania konkrétnej trestnej činnosti v tom
ktorom konkrétnom prípade. Ak obžalovaný v súvislosti s uloženým peňažným trestom ďalej poukazuje
na výšku svojho mesačného príjmu a vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom, ohľadne uvedeného
krajský súd odkazuje na zákonnú možnosť obžalovaného po právoplatnom skončení veci požiadať o
splátky peňažného trestu.

Na záver krajský súd poznamenáva, že aj keď obžalovaný spáchal prečin, v danom prípade neprichádza
do úvahy aplikácia ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. (tzv. materiálny korektív). Podľa tohto zákonného
ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za
ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. V danom

prípade však zohľadniac samotný spáchaný trestný čin, ako aj osobu obžalovaného nie je možné
konštatovať, že závažnosť spáchaného činu by bola nepatrná. Konkrétne obžalovaný sa trestnej činnosti
dopustil úmyselným konaním, pričom nemožno opomenúť ani rozsah spáchanej trestnej činnosti pokiaľ
ide o dobu, po ktorú obžalovaný skutok páchal, ako aj dráhu, ktorú obžalovaný s vozidlom prešiel po
poľnohospodárskom pozemku, kde vozidlo odstavil na trávnatom poraste Hamerskej lúky, pričom táto

lokalita je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Horná Orava, pre ktorú platí II stupeň územnej ochrany
prírody. Osobitne však krajský súd zohľadnil, že v prípade obžalovaného sa jedná o člena rybárskeho
združenia,atedaodobžalovanéhosaočakávaeštevyššiamierarešpektovaniaadodržiavaniaprávnychpredpisov na ochranu prírody (a ich aktívna znalosť) a nie ich porušovanie, ako tomu bolo v tomto
prípade.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.