Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/391/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815219225
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3815219225.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu H. G., nar. XX.X.XXXX, bytom E. cesta XX,
U., zastúpeného Petrom Trnkom, advokátom, so sídlom Novomeského 1322/16, Bánovce na Bebravou
proti žalovaným 1/ S. E., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX, B., zastúpenému JUDr. Jánom Kokindom,
advokátom, so sídlom Mišíka I. 780/19A, Prievidza a 2/ Generali poisťovni, a.s., so sídlom Lamačská

cesta 3/A, Bratislava, IČO 35 709 332, o zaplatenie náhrady škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza č. k. 17C/37/2015-209 zo dňa 18. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, žalobcovi uložil povinnosť

nahradiť žalovanému 1/ trovy konania v plnom rozsahu a žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal.
Na odôvodnenie tohto rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovaným domáhal
zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 25.444,95 eur s úrokom z omeškania s odôvodnením, že dňa
16.7.2012 mu prevádzkou motorového vozidla žalovaného bolo spôsobená škoda na zdraví spočívajúca
v náhrade za bolesť 9.821 eur, v náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia 5.932,80 eur, za liečbu
582,15 eur a škoda na jeho motorovom vozidle 9.109,- eur. Súd vykonal dokazovanie, z ktorého zistil,

že dňa 16.7.2012 došlo k stretu motorky Ducati Monster prevádzanej a vedenej žalobcom a auta Suzuki
Swift prevádzaného a vedeného žalovaným 1/ na ceste I/50 z Prievidze do Handlovej, v časti s dvoma
jazdnýmipruhmivsmerejazdyžalobcuažalovaného.Žalobcanamotorkejazdilvľavomjazdnompruhu,
pričom žalovaný 1/ prešiel z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu. Následne žalobca
narazil s motorkou do auta žalovaného 1/. Žalobca vykonával predchádzanie žalovaného 1/, pričom
v tom čase bola jeho rýchlosť najmenej 126 km/h, hoci na uvedenom úseku je maximálna povolená

rýchlosť 90 km/h. Ak by žalobca šiel rýchlosťou 90 km/h na vzniknutú situácia po prechode žalovaného
1/ z pravého do ľavého jazdného pruhu mohol reagovať nenáhlym brzdením a nedošlo by k stretu
motorky a auta. Žalovaný 1/ v čase začatia prechádzania z pravého do ľavého jazdného pruhu jazdil
rýchlosťou 80 až 90 km/h. Žalovaný 1/ mohol vidieť žalobcu v spätných zrkadlách, pritom vo vzťahu ku
skutočnej rýchlosti žalobcu ohrozil. Ak by žalobca jazdil rýchlosťou 90 km/h kolízna situácia by nevznikla,
keďže žalobca by mohol nenáhlym brzdením spomaliť ešte pred žalovaným, ktorý by ho v takomto

prípade len obmedzil, čím by mu v zmysle dopravných predpisov dal prednosť v jazde. Žalovaný 1/
pozorovaním rýchlosti jazdy žalobcu (sledovaním jeho približovania) mohol vyhodnotiť rýchlosť žalobcu,
a to tak, že by sa do spätného zrkadla pozrel približne päť sekúnd pred začiatkom zmeny jazdného
pruhu, no v tomto čase ešte mohol žalobca byť v oblasti zakrytého výhľadu za ostatnými vozidlami,
resp. v takejto vzdialenosti bolo ťažké sledovať jeho rýchlosť. Žalovaný 1/ mohol vyhodnotiť neprimeranú
rýchlosť žalobcu aj v čase bezprostredne pred tým, ako začal manéver prechodu z pravého do ľavého

jazdného pruhu, teda v čase približne 2,8 sekundy pred zrážkou, pričom mohol pozorovaním v trvaní pol
až jednej sekundy vyhodnotiť rýchlosť približovania žalobcu tak, že by rozpoznal, že žalobca sa približujerýchlosťou, ktorá spôsobí to, že ho prechodom do ľavého pruhu ohrozí. Uvedené skutočnosti súd posúdil
podľa § 427 ods. 1 a § 431 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobca a žalovaný 1/ mali možnosť
pri vynaložení úsilia, ktoré možno od nich požadovať, zabrániť vzniku dopravnej nehody. Žalobca mohol

vzniku dopravnej nehody zabrániť tým, že by svoje motorové vozidlo neviedol rýchlosťou o najmenej 36
km/h vyššou ako maximálne povolenou rýchlosťou. Žalovaný 1/ nemusel v čase piatich sekúnd predtým
ako začal prechádzať do pravého jazdného pruhu žalobcu vidieť, a ak ho videl, mal značne sťaženú
možnosť rozpoznať jeho rýchlosť. Žalovaný 1/ 2,8 sekundy predtým, ako začal prechádzať do pravého
jazdného pruhu, mal možnosť rozpoznať žalobcu v spätnom zrkadle a pozorovaním jeho rýchlosti po

dobu pol až jednej sekundy mohol rozpoznať jeho rýchlosť tak, že si musel byť vedomý toho, že ho
prechodom do pravého jazdeného pruhu ohrozí. Z týchto skutočností je zrejmé, že účasť na spôsobenej
nehode žalobcu a žalovaného 1/ je prevažne určovaná subjektívnymi okolnosťami, a to opomenutím
oboch strán pri plnení si ich povinnosti pri predchádzaní vzniku dopravných nehôd. Žalobca vedome
dlhšietrvajúcimkonanímspočívajúcimvtom,ževiedolsvojemotorovévozidloneprimeranourýchlosťou,
porušilsvojupovinnosťviesťmotorovévozidlorýchlosťounievyššouako90km/h.Žalovaní1/vpriebehu

piatich sekúnd predtým, ako začal prechádzať do ľavého jazdného pruhu nevyužil objektívne možnosti
spočívajúce v tom, že by sa v čase ani nie troch sekúnd pred začatím svojho manévru na čas pol
až jednej sekundy nezahľadel a zo svojich spätných zrkadiel nepozoroval žalobcu pri identifikácii jeho
protiprávneho konania spočívajúceho vo výraznom viac ako 30 % prekročení maximálnej povolenej
rýchlosti.Hlavnoupríčinoustretuprevádzokžalobcuažalovaného1/bolaneprimeranárýchlosťžalobcu.

Konanie žalovaného 1/ bolo vedľajšou príčinou, z čoho je zrejmé, že jeho účasť na vzniknutej dopravnej
nehode je nepochybne nižšia ako 50 %. K tomu však treba uviesť, že žalobca svoju povinnosť neviesť
motorové vozidlo neprimeranou rýchlosťou porušil vedome a po nepomerne dlhšiu dobu, ako mal
žalovaný 1/ na pozorovanie a vyhodnocovanie neprimeranej rýchlosti žalobcu. Preto je miera účasti
žalovaného 1/ na vzniknutej škode tak nízka, že nárok žalobcu proti žalovanému 1/ vôbec nezakladá

(podobne v rozhodnutí NS ČR sp.zn. 25Cdo/238/2002). Žalobca celú situáciu v dopravnej prevádzke
vyvolal porušením svojich povinnosti, pričom sa spoliehal, že ostatní účastníci cestnej premávky budú
jeho nedovolený spôsob jazdy rešpektovať a prispôsobovať sa mu. Naopak žalovaný 1/ svoje vozidlo
viedol tak, že sa spoliehal na to, že ostatní účastníci cestnej premávky budú predpisy dodržiavať. V
tom je základný rozdiel v miere účasti žalobcu a žalovaného 1/ na spôsobenej dopravnej nehode práve

v tomto prípade, keď je zrejmé, že k vzniku dopravnej nehody prispeli subjektívne faktory na strane
oboch žalovaných. Aj keď je otázka zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
postavená na objektívnej zodpovednosti, opačný prístup, ktorý by nezohľadnil subjektívne konanie
vodičov motorových vozidiel, by viedol k tomu, že by bolo nevyhnutné konštatovať povinnosť účastníka
cestnej prevádzky viesť motorové vozidlo v neustálom strehu pred druhými, dopravné predpisy hrubo

porušujúcimi účastníkmi cestnej premávky - v strehu pred motorovými vozidlami vedenými na ceste
s maximálnou rýchlosťou 90 km/h rýchlosťou najmenej 126 km/h, ako tomu bolo v prípade. Preto
súd žalobu zamietol, keďže základ nároku žalobcu nie je daný voči žiadnemu zo žalovaných, keďže
povinnosť žalovaného 2/ sa odvodzuje od zodpovednosti za škodu žalovaného 1/, ktorá zistená nebola.
Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na § 255 ods. 1 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ s tým, že náhradu trov konania v plnom rozsahu
priznal žalovanému 1/, ktorý bol v konaní úspešný a žalovanému 2/, ktorý tiež bol v konaní úspešný,
náhradu trov konania nepriznal, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Podľa neho súd prvej inštancie správne na
vec aplikoval ustanovenia § 427 a § 431 Občianskeho zákonníka, keďže tak žalobca ako aj žalovaný

1/ boli v súvislosti s dopravnou nehodou prevádzateľmi motorových vozidiel a ich zodpovednosť na
spôsobení vzniknutej škody sa posúdi podľa ich účasti na tomto strete. Tiež správne konštatoval, že
tak žalobca ako aj žalovaný 1/ sa na dopravnej nehode nielen zúčastnili, ale ju aj spôsobili svojím
zavineným konaním. Ďalšie závery súdu prvej inštancie sú však nesprávne. Žalobca nespochybňuje, že
v prípade stretu dvoch prevádzateľov motorových vozidiel môže nastať situácia, kedy je účasť jedného

z nich na strete natoľko minimálna, že nebude vôbec zodpovedať za spôsobenú škodu. Pôjde najmä
a možno aj výlučne o situácie, kedy prevádzatelia za stret nezodpovedajú z hľadiska subjektívnej
zodpovednosti, pretože ho nespôsobili svojím zavineným konaním a miera ich účasti je tak minimálna,
že aj vyvodenie objektívnej zodpovednosti proti nim by neodrážalo princíp spravodlivého rozhodnutia.
Tak je to aj v prípade veci rozhodnutej Najvyšším súdom ČR pod sp. zn. 25Cdo/238/2002, na ktoré súd

prvej inštancie poukázal v napadnutom rozhodnutí. Tu však zo znaleckého dokazovania vykonaného
v trestnom konaní vyplýva výrazné zavinenie žalovaného 1/ na strete vozidiel a nie je dôvod ho
minimalizovať ako to urobil súd prvej inštancie. Podľa znaleckého posudku začal žalovaný 1/ úkon
priečneho premiestňovania vozidla z pravého do ľavého pruhu napriek tomu, že v spätných zrkadláchmohol vidieť blížiaci sa motocykel žalobcu a v čase 2,8 sekundy pred zrážkou, kedy začal prechádzať
do ľavého pruhu, mohol vyhodnotiť aj skutočnú rýchlosť motocykla žalobcu a aj to, že dôjde ku kolíznej
situácii a k ohrozeniu žalobcu. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva, že ak žalovaný 1/ motocykel

žalobcu v spätných zrkadlách nevidel, tak buď situáciu v spätných zrkadlách nevyhodnotil vôbec alebo
ju vyhodnocoval vo väčšom časovom odstupe pred okamihom začatie zmeny jazdného pruhu. Takéto
konanie žalovaného 1/ znalci nepovažovali za správne. Aj keď znalecký posudok uvádza pri stanovení
príčindopravnejnehodynaprvommiestenesprávnutechnikujazdyžalobcu,neznamenátoautomaticky,
ani z odborného ani z právneho hľadiska, že nesprávna technika jazdy žalovaného 1/ znamená jeho

percentuálnu účasť na nehode nižšiu ako 50 % alebo, že je tak minimálna, že vôbec nezakladá jeho
zodpovednosť za spôsobenie škody. Znalecký posudok je len dôkazom, ktorého závery môže súd
využiť pre ustálenie miery zodpovednosti za spôsobenú škodu, ale samotná táto otázka je otázkou
právnou, na ktorú môže odpovedať iba súd, nie znalec. Pri posúdení zodpovednosti v zmysle § 427 a
§ 431 Občianskeho zákonníka pritom nejde o zodpovednosť za zavinenie ako v trestnom konaní ale o
zodpovednosť objektívnu, pri určení ktorej treba zohľadniť všetky skutočnosti, vrátane tých, ktoré nie je

dôvod zohľadňovať pri vyvodzovaní trestnoprávnej zodpovednosti. Žalobca poukázal aj na skutočnosť,
že v trestnom konaní Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací upozornil na to, že nedanie prednosti
v jazde /a túto povinnosť žalovaný 1/ porušil, čo bezpečne vyplynulo aj zo znaleckého posudku/ je
podľa § 137 ods. 2 písm. i) zákona č. 8/2009 Z.z. kvalifikované ako porušenie pravidiel cestnej premávky
závažnýmspôsobom,pričomajpodľakonštantnejjudikatúrynadopravnejnehodezapríčinenejnedaním

prednosti v jazde vždy nesie v rozhodujúcej miere zodpovednosť vodič, ktorý túto povinnosť porušil a
nie vodič s právom prednosti v jazde, aj keď aj on porušil svoje povinnosti v súvislosti s vedením vozidla
dovolenou alebo primeranou rýchlosťou. Tu žalobca zdôraznil, že žalovaný 1/ prechádzal do ľavého
jazdného pruhu bez splnenia zákonných podmienok, teda bez toho, aby to bolo potrebné z dôvodu
obchádzania, predchádzania, otáčania či odbočovania. Podľa žalobcu je tiež potrebné prihliadnuť na

charakteravýškuspôsobenejškody,tedanaskutočnosť,žežalobcautrpelpokiaľideoškodunavozidle,
najmä však pokiaľ ide o škodu na zdraví, v súvislosti so stretom vozidiel závažnejšie následky ako
žalovaný 1/. Nakoniec žalobca poukázal na komentár k Občianskemu zákonníku Imricha Feketeho z
roku 2015, podľa ktorého v prípade stretu prevádzok dvoch motorových vozidiel, z ktorých jeden nedá
prednosť v jazde druhému, ktorý však podstatne prekročil predpísanú rýchlosť, sa účasť na spôsobenej

škode posúdi v pomere 40:60 v prospech vodiča s prednosťou v jazde. Ešte výraznejšie, v pomere
20:80 v prospech vodiča s prednosťou v jazde, bola miera účasti na spôsobenej škode posúdená v
rozhodnutiach českého a slovenského najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré
žalobca k dovolaniu pripojil. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aj s poukazom na skutočnosť, že
jeho tvrdenie o výške škody žalovaní nerozporovali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej

inštancie zmenil tak, že jeho žalobe plne vyhovie.
3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v rozsahu a z
dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere, že miera účasti žalovaného 1/ na
spôsobení vzniknutej škody pri strete prevádzok žalobcu a žalovaného 1/ je tak nízka, že nárok žalobcu
proti žalovanému 1/ vôbec nezakladá. S uvedeným záverom sa odvolací súd nestotožňuje.
6. Podľa § 431 Občianskeho zákonníka ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov

a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej
škody.
7. Ak dôjde k stretu prevádzok dvoch alebo viacerých prevádzateľov a pri tomto strete dôjde ku vzniku
škody, prevádzatelia sa medzi sebou vyporiadajú podľa svojej účasti na spôsobenej škode. Aj keď
ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka nadväzuje na právnu úpravu ustanovení § 427 a § 428

Občianskeho zákonníka o objektívnej zodpovednosti prevádzateľa za škodu vzniknutú pri prevádzke
motorovéhovozidla,neznamenátoautomaticky,žezaškoduspôsobenúpristreteprevádzokzodpovedá
každý z prevádzateľov. Rozhodujúca je ich účasť na spôsobení vzniknutej škody a jej určenie musí
vychádzať z vyhodnotenia všetkých skutkových okolností stretu prevádzok, najmä tých, ktoré boli
hlavnými príčinami vzniknutej škody. Objektívnu mieru účasti prevádzateľa na spôsobení vzniknutej

škody pritom vyjadruje aj prípadné zavinené konanie alebo opomenutie jednotlivých prevádzateľov. Nie
je pritom vylúčené, že výsledkom porovnania účasti jednotlivých prevádzateľov na spôsobení vzniknutej
škody bude záver, podľa ktorého je účasť niektorého prevádzateľa na spôsobení vzniknutej škodynatoľko minimálna, že zodpovednosť jeho osoby za škodu vôbec nezakladá. O takýto prípad však v
danej veci podľa odvolacieho súdu nejde.
8. Z dokazovania, ktoré vo veci vykonal súd prvej inštancie vyplynulo, že dňa 16.7.2012 došlo k stretu

motorky Ducati Monster prevádzanej a vedenej žalobcom a auta Suzuki Swift prevádzaného a vedeného
žalovaným 1/ na ceste I/50 z Prievidze do Handlovej, v časti s dvoma jazdnými pruhmi v smere jazdy
žalobcu a žalovaného. Žalobca na motorke jazdil v ľavom jazdnom pruhu, pričom žalovaný 1/ prešiel
z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu. Následne žalobca narazil s motorkou do auta
žalovaného 1/. Zo záverov znaleckého posudku podaného v trestnom konaní vyplýva, že žalobca

vykonával predchádzanie žalovaného 1/, pričom v tom čase bola jeho rýchlosť najmenej 126 km/h, hoci
na uvedenom úseku je maximálna povolená rýchlosť 90 km/h. Ak by žalobca šiel rýchlosťou 90 km/h
na vzniknutú situácia po prechode žalovaného 1/ z pravého do ľavého jazdného pruhu mohol reagovať
nenáhlym brzdením a nedošlo by k stretu motorky a auta. Žalovaný 1/ v čase začatia prechádzania z
pravého do ľavého jazdného pruhu jazdil rýchlosťou 80 až 90 km/h. Analýzou nehodového deja bolo
zistené, že žalovaný 1/ v čase začatia premiestňovania vozidla z pravého jazdného pruhu do ľavého

jazdného pruhu mohol vidieť žalobcu za svojim vozidlom cez spätné zrkadlá vozidla. Vo vzťahu ku
skutočnej rýchlosti žalobcu potom došlo z jeho strany k ohrozeniu a nedaniu prednosti v jazde žalobcovi.
Ak by žalobca jazdil rýchlosťou 90 km/h kolízna situácia by nevznikla, keďže žalobca by mohol nenáhlym
brzdením spomaliť ešte pred žalovaným, ktorý by ho v takomto prípade len obmedzil, čím by mu v
zmysle dopravných predpisov dal prednosť v jazde. Znalci v záveroch znaleckého posudku ďalej uviedli,

že z technického hľadiska mal žalovaný 1/ možnosť /v okamihu tesne pred začatím zmeny jazdného
pruhu/ vyhodnotiť pohyb žalobcu v spätných zrkadlách a na základe toho aj vyhodnotiť skutočnosť, že
vzhľadom k rozdielu rýchlostí medzi žalovaným 1/ a žalobcom pri zmene jazdného pruhu dôjde k vzniku
kolíznej situácie. Ak žalovaný 1/ žalobcu v spätných zrkadlách nevidel, potom buď situáciu v spätných
zrkadlách nevyhodnotil vôbec, alebo ju vyhodnocoval vo väčšom časovom odstupe pred okamihom

začiatku zmeny jazdného pruhu /cca 5 sekúnd/. Ak totiž žalovaný 1/ vyhodnocoval situáciu v spätných
zrkadlách vo väčšom časovom odstupe pred okamihom začiatku zmeny jazdného pruhu /cca 5 sekúnd/,
potom dôsledkom nesprávnej techniky jazdy žalobcu /rýchlosť jeho jazdy/ mohlo byť to, že žalobca
mohol byť vo vzdialenosti minimálne 100 metrov za žalovaným 1/, ešte v oblasti výhľadu zakrytého inými
vozidlami, ktoré sa mohli pohybovať za vozidlom žalovaného 1/. Ohľadne stanovenia príčiny dopravnej

nehody znalci v záveroch znaleckého posudku uviedli, že technickou príčinou dopravnej nehody sú tie
prvkynehodovéhodeja,ktorévzniklivrozporestechnickýmvýkladompravidielcestnejpremávkyaktoré
buď vyvolali kolíznu situáciu alebo znemožňovali zabrániť dopravnej nehode. V tomto prípade znalci
zistili v technike jazdy žalobcu nesprávny prvok, keď tento viedol motocykel rýchlosťou minimálne 36
km/h vyššou ako je maximálna dovolená rýchlosť v úseku, čím vytvoril podmienky, ktoré mu znemožnili

zabrániť dopravnej nehode. Nesprávny prvok identifikovali znalci aj v technike jazdy žalovaného 1/ /
za predpokladu, že mal tento situáciu v spätnom zrkadle správne vyhodnotiť vo vzťahu ku skutočnej
rýchlostijazdyžalobcu/,keďžalovaný1/začalúkonpriečnehopremiestneniavozidlazpravéhojazdného
pruhu do ľavého jazdného pruhu aj napriek tomu, že v spätných zrkadlách mohol vidieť blížiaceho sa
žalobcu, ktorý sa pohyboval vyššou rýchlosťou ako on. Úkon začal aj napriek tomu, že vo vzťahu ku

skutočnej rýchlosti žalobcu došlo k nedaniu prednosti v jazde žalobcovi a jeho ohrozeniu. Vo vzťahu k
maximálnej dovolenej rýchlosti v úseku došlo len k obmedzeniu žalobcu zo strany žalovaného 1/.
9. Z uvedeného vyplýva, že účasť na spôsobení vzniknutej škody pri strete prevádzok prevádzateľov
žalobcu a žalovaného 1/ mali obaja prevádzatelia, teda tak žalobca ako aj žalovaný 1/. Jednou príčinou
stretu prevádzok a vzniku škody bolo zavinené konanie žalobcu, ktorý viedol motocykel rýchlosťou

minimálne 36 km/h vyššou ako je maximálna dovolená rýchlosť v úseku, čím vytvoril podmienky, ktoré
mu znemožnili zabrániť dopravnej nehode. Tým porušil povinnosť podľa § 16 zákona č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Druhou príčinou stretu prevádzok a
vzniku škody bolo zavinené konanie žalovaného 1/, ktorý začal úkon priečneho premiestnenia vozidla
z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu aj napriek tomu, že v spätných zrkadlách mohol

vidieť blížiaceho sa žalobcu, ktorý sa pohyboval vyššou rýchlosťou ako on a tým vo vzťahu ku skutočnej
rýchlosti žalobcu došlo zo strany žalovaného 1/ k nedaniu prednosti v jazde žalobcovi a jeho ohrozeniu.
Týmto spôsobom žalovaný 1/ porušil § 10 ods. 6 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého vodič pri prechádzaní z jedného jazdného pruhu do
druhého jazdného pruhu je povinný dať prednosť v jazde vodičovi jazdiacemu v jazdnom pruhu, do

ktorého prechádza. Jedná sa pritom o porušenie pravidiel cestnej premávky, ktoré zákon kvalifikuje ako
porušenie závažným spôsobom.
10. Pre určenie pomeru medzi týmito dvomi príčinami stretu prevádzok a vzniku škody je nutné
vychádzať z toho, že samotná okolnosť, že vodič s prednosťou v jazde /tu žalobca/ ide rýchlosťou vyššounež maximálne povolenou, nič nemení na povinnosti vodiča prechádzajúceho do druhého jazdného
pruhu /tu žalovaného 1// dať prednosť v jazde vodičovi jazdiacemu v jazdnom pruhu, do ktorého
prechádza. Povinnosť dať prednosť v jazde teda nezaniká len v dôsledku toho, že vodiť, ktorému má dať

prednosť v jazde ide nedovolenou rýchlosťou. Prekročenie dovolenej rýchlosti môže mať len obmedzený
význam, najmä z hľadiska miery následkov stretu. Porušenie povinnosti dať prednosť v jazde, okrem
toho, že je závažným porušením pravidiel cestnej premávky, samo osebe vedie k bezprostrednému
a reálnemu nebezpečenstvu stretu prevádzok vozidiel. Porušenie povinnosti dodržiavať maximálnu
dovolenú rýchlosť samé osebe k takémuto nebezpečenstvu nevedie a zakladá ho až v spojení s ďalšími

podmienkami a okolnosťami konkrétnej situácie. Od týchto zásad sa možno odchýliť pokiaľ dôjde k
extrémnemu porušeniu povinnosti vodiča s prednosťou v jazde dodržiavať maximálnu dovolenú rýchlosť
a v dôsledku toho je potom vodičovi, ktorý má povinnosť dať prednosť v jazde fakticky znemožnené
splniť jeho povinnosť dať prednosť v jazde.
11. Aplikujúc uvedené zásady v tejto veci dospel odvolací súd k záveru, že miera účasti žalovaného 1/ na
spôsobení vzniknutej škody nie je tak nízka, že nárok žalobcu proti žalovanému 1/ vôbec nezakladá ako

to uzavrel súd prvej inštancie. Takéto právne posúdenie zisteného skutkového stavu je nesprávne a bolo
by odôvodnené len zistením, že porušenie povinnosti žalobcu dodržať maximálnu povolenú rýchlosť
bolo tak extrémne, že žalovanému 1/ objektívne znemožnilo splnenie jeho povinnosti dať prednosť v
jazde. Skutočnosti preukázané v tomto prípade však takýto záver neodôvodňujú, pretože podľa záverov
znalcov mal žalovaný 1/ možnosť v okamihu tesne pred začatím zmeny jazdného pruhu vyhodnotiť

pohyb žalobcu v spätných zrkadlách a na základe toho aj vyhodnotiť skutočnosť, že vzhľadom k rozdielu
rýchlostí medzi žalovaným 1/ a žalobcom pri zmene jazdného pruhu dôjde k vzniku kolíznej situácie.
12. Je nepochybné, že konanie žalovaného 1/ nemožno z hľadiska príčin stretu prevádzok a spôsobenia
vzniku škody posudzovať izolovane, bez ohľadu na konanie žalobcu a ostatné okolnosti konkrétnej
situácie. Pri stanovení účasti oboch prevádzateľov na spôsobení vzniknutej škody je preto potrebné

vziať do úvahy aj to, že žalobca prekročil maximálnu povolenú rýchlosť o viac ako 30 % /hoci tu nejde o
extrémne porušenie povinnosti v zmysle vyššie uvedeného/, rýchlosťou prekročil vedome a konal tak po
nepomerne dlhšiu dobu, ako mal žalovaný 1/ na pozorovanie a vyhodnocovanie neprimeranej rýchlosti
žalobcu. Ak by žalobca jazdil rýchlosťou 90 km/h kolízna situácia by nevznikla, keďže žalobca by mohol
nenáhlym brzdením spomaliť ešte pred žalovaným, ktorý by ho v takomto prípade len obmedzil, čím by

mu v zmysle dopravných predpisov dal prednosť v jazde.
13. Posúdiac všetky uvedené skutočnosti je nutné dospieť k záveru, že účasť žalovaného 1/ na
spôsobení vzniknutej škody nie je minimálna, ale naopak je väčšia ako účasť žalobcu. Konkrétne
stanovenie miery účasti jednotlivých prevádzateľov na spôsobení vzniku škody bude však už úlohou
súdu prvej inštancie, ktorý musí v kontexte vysloveného názoru odvolacieho súdu prehodnotiť svoj

nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu. Na základe týchto záverov preto odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne po právnej stránke posúdi už zistený skutkový stav
aplikujúc vyššie uvedené zásady a určí konkrétnu mieru účasti žalovaného 1/ na spôsobení vzniknutej

škody, pričom táto musí byť vyššia ako 50 %. Následne potom vykoná dokazovanie navrhované
žalobcom v otázke samotnej škody a jej výšky, ktorá škoda bola žalobcovi spôsobená pri strete
prevádzok žalobcu a žalovaného 1/. Po vyvodení skutkových záverov v tejto otázke a ich následnom
právnom posúdení potom súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodne. V novom rozhodnutí vo
veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách

odvolacieho konania /§ 396 ods. 3 CSP/.
15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).