Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, May 31, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/89/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115213158
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5115213158.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcov: v rade 1a/ W. M.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXXX/XX, D., v rade 1b/ F. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B.
XXXX/XX, D., žalobcovia 1a/, 2b/ právne zastúpení JUDr. Kristínou Jošthovou, advokátkou, so sídlom
N.. M. R. M. X/XX, D., proti žalovaným: v rade 1/ V. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. M. XXXX/

X, D., v rade 2/ D. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. K. XXXX/X, D., v rade 3/ Okresné stavebné
bytové družstvo Žilina /skrátene OSBD Žilina/, so sídlom Tulská 33, Žilina, IČO: 00 176 265, žalovaní v
rade 1/ až 3/ právne zastúpení spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Ing. Martin Chlapík, s. r. o.,
so sídlom Sládkovičova 13, Žilina, IČO: 47 253 339, v rade 4/ Q. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N.
XXX/XX, D. - W. E., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov v rade 1a/ a 1b/
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/221/2015-517 zo dňa 20.11.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd I. žalobu zamietol, II. žalovaným v rade 1/ až 4/ priznal proti
žalobcom v rade 1a/ a 1b/ právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 37 ods. 1, § 39, § 657, § 658 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 24, § 25 zák. č. 42/1992 Zb., § 230 Obchodného zákonníka.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že právna predchodkyňa žalobcov (pôvodná
žalobkyňa) uzavrela dňa 07.12.2012 ako nájomca bytu č. XX na ulici B. č. XX v D. v postavení
prevodcusožalovanýmivrade1/a2/akonadobúdateľmiDohoduoprevodeprávapovinnostispojených
s členstvom v OSBD Žilina v súlade s ustanovením § 230 Obchodného zákonníka k

vyššie uvedenému bytu. Z uvedenej dohody ďalej vyplýva, že zostatková hodnota členského podielu
predstavuje 660,89 eur a majetkové vyrovnanie zmluvné strany uskutočnia vzájomnou dohodu medzi
sebou, priamom finančným vyrovnaním. Prevodca zložil za účelom vyúčtovania zálohu v sume 250,-
eur v hotovosti v pokladni žalovaného v rade 3/. Z predmetnej Dohody (č. l. 6) vyplýva podpis prevodcu
- pôvodnej žalobkyne a nadobúdateľov - žalovaných v rade 1/ a 2/. Následne Zmluvou o prevode
družstevného bytu do vlastníctva nájomcu - člena bytového družstva zo dňa 14.08.2013 (č. l. 7) došlo

medzi žalovaným v rade 3/ OSBD Žilina a žalovanými v rade 1/ a 2/ k prevodu bytu č. XX, na X.
poschodí, vchod č. X na ulici B. XX, D.. Žalovaní v rade 1/ a 2/ previedli na žalovaného v rade 4/
kúpnou zmluvou zo dňa 29.04.2015 (č. l. 153) vlastnícke právo k predmetnému bytu do výlučného
vlastníctva žalovaného v rade 4/. Uvedené skutočnosti vyplynuli v priebehu sporu a na základe návrhu
na pripustenie vstupu žalovaného v rade 4/ do konania a zmeny žalobného petitu súd rozhodol o
pripustení uvedených skutočností uznesením zo dňa 16.07.2015 (č. l. 75). Po úmrtí pôvodnej žalobkyne

súd rozhodol o pokračovaní v konaní s jej právnymi nástupcami uznesením zo dňa 04.06.2018 (č.
l. 369) a na základe návrhu nových žalobcov zo dňa 09.01.2018 pripustil zmenu žalobného petitu vzmysle novej právnej úpravy. Za účelom posúdenia dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali
určenia, že členský podiel v OSBD Žilina spojený s právom užívať 2-izbový byt č. XX na ulici B. č. XX
v D. patrí do dedičstva po poručiteľke V. M., zomrelej dňa XX.XX.XXXX, súd ako prejudiciálnu otázku

posudzoval platnosť Dohody o prevode členských práv k bytu zo dňa 07.12.2012. Z vyjadrenia pôvodnej
žalobkyne - V. M. vyplynulo, že nikdy nemala v úmysle previesť členské práva k bytu. Na otázku, akú
listinupodpisovalanaOSBDvŽilinetvrdila,žepodpisovalaibazábezpeku,abypánS.poskytoljejsynovi
(aktuálnemu žalobcovi v rade 1a/) pôžičku v sume 24.000,- eur. Z vykonaného dokazovania mal súd za
preukázané, že po podpise listiny pred pracovníčkou OSBD došlo pred budovou OSBD k odovzdaniu

hotovosti, žalovaným v rade 1/ pôvodnej žalobkyni v sume 24.000,- eur. Spornou skutočnosťou bolo
tvrdenie pôvodnej žalobkyne, že jej vyplatil žalovaný v rade 1/ sumu 12.000,- eur a jej neveste D. M.
rovnako v sume 12.000,- eur, pričom právny zástupca žalovaných v rade 1/ až 3/ tvrdil, že išlo o sumu
24.000,- eur vyplatenú samotnej pôvodnej žalobkyni. Zo zhodných vyjadrení strán sporu vyplynulo, že
pôvodná žalobkyňa peniaze v hotovosti odovzdala synovi. Z výpovede žalovaného v rade 1/vyplynulo,
že sa so žalobcom v rade 1a/ poznal a mal s ním spoločných viac aktivít. K prevodu členských práv k bytu

došlo na základe sprostredkovania zo strany JUDr. S., pričom vyplatil pôvodnej žalobkyni odmenu za
prevodu členstva k bytu. S odstupom času sa žalobca v rade 1a/ domáhal od žalovaného v rade 1/ kúpy
bytu. Po podpise Dohody pred OSBD došlo k odovzdaniu peňazí pôvodnej žalobkyni za jej účasti, účasti
jej syna, žalovaných v rade 1/ a 2/ a JUDr. S.. Z následnej výpovede JUDr. F. S. vyplynuli viaceré rozpory
s výpoveďou pôvodnej žalobkyne, a to najmä vo vzťahu k okolnostiam odovzdania peňazí

a účasti pri tomto úkone. Z jeho výpovede vyplynulo, že sa s aktuálnym žalobcom v rade 1a/ stretol,
nakoľko ho oslovil za účelom predaja nehnuteľnosti, ktoré nepatria jemu. Po tomto zistení zisťoval, či
nie je možný prevod členských práv a za tým účelom zohnal klientov - žalovaných v rade 1/ a 2/. K opisu
deja podpisu Dohody a následného odovzdania peňazí tvrdil zhodne so žalovaným v rade 1/, že bol
prítomný aj samotný žalobca v rade 1a/ a že účasť pôvodnej žalobkyne zabezpečoval JUDr. S., čo sa

neskôr z výpovede svedka W. ukázalo ako nepravdivé, nakoľko účasť pôvodnej žalobkyne zabezpečil
jej syn prostredníctvom svojho kolegu pána W., pretože mal v daný deň plánovaný lekársky zákrok v
Bratislave.Zhodnesožalovanýmvrade1/svedoktvrdil,žepribližnepodvochrokochhoopätovneoslovil
žalobca v rade 1a/, že chce byt odkúpiť, pretože ho naháňa jeho matka. Z vykonaného dokazovania mal
súd za nesporné, že po podpise Dohody o prevode členských práv došlo k reálnemu odovzdaniu sumy

24.000,- eur, čo potvrdili obe strany. Sporné bolo to, či celá suma bola poskytnutá pôvodnej žalobkyni
za prevod členských práv k bytu, nakoľko tá tvrdila, že obdržala iba sumu 12.000,- eur a zvyšnú časť
dostala jej nevesta pôvodnej žalobkyne za predaj domu v B.. Rovnako sporné medzi stranami bolo
tvrdenie žalobcov o tom, že prevod členských práv k bytu mal byť iba „zábezpekou“ na účely pôžičky
poskytnutej JUDr. S. žalobcovi rade 1a/, ktorý peniaze potreboval na podnikanie. Žalobcovia v priebehu

celého sporu tvrdili, že k prevodu členských práv k predmetnému bytu došlo pôvodnou žalobkyňou
výlučne z dôvodu zabezpečenia pôžičky jej syna, aktuálneho žalobcu v rade 1a/. Súd sa teda zaoberal
ako prejudiciálnou otázkou tým, či bola v priebehu sporu preukázaná existencia tvrdenej zmluvy o
pôžičke. Rovnako súd posudzoval aj skutočnosti, či pôvodná žalobkyňa neuzatvárala zmluvu v tiesni
a za nápadne nevýhodných podmienok. V prvom rade súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania

jednoznačne vyplýva, že pôvodná žalobkyňa prišla na OSBD v Žiline dobrovoľne a dobrovoľne uzavrela
Dohodu o prevode členských práv k bytu, s obsahom ktorej bola oboznámená pracovníčkou žalovaného
v rade 3/, čo vyplýva aj z výsluchu svedkyne D.. V ďalšom sa súd zaoberal tvrdením žalobcov o
existencii zmluvy o pôžičke medzi žalobcom v rade 1a/ a žalovaným v rade 1/, ktorá mala byť dôvodom
prevodu členských práv k bytu. Z opisu okolností vyplýva, že de facto mal žalobca v rade 1a/ v úmysle

uzavrieť zmluvu o zabezpečovacom prevode práv, nakoľko tvrdil, že prevod členských práv k bytu mal
zabezpečovať nároky zo zmluvy o pôžičke. Z jeho vyjadrení vyplynulo, že mal záujem o pôžičku so
zábezpekou, ktorú mu sprostredkoval pán S. a dojednal prevod členských práv k bytu ako zábezpeku
na jeho pôžičku. Išlo o pôžičku 24.000,- eur, ktorá mala byť vrátená do februára 2014 v sume 30.000,-
eur. Podstata zmluvy o pôžičke spočíva v tom, že na základe nej prenecháva veriteľ dlžníkovi určité

množstvo druhovo určených vecí na drobné nakladanie, resp. spotrebovanie. Ďalším charakteristickým
znakom zmluvy o pôžičke je, že má reálnu (nielen konsenzuálnu) povahu. Na vznik záväzkového
vzťahu nestačí uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi. Vznik pôžičky teda
predpokladá dohodu strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Právnym dôvodom vzniku pôžičky
jeodovzdaniedruhovourčenejveciasúdnapraxjezajednovnázore,žekodovzdaniupredmetupôžičky

pri peňažnej pôžičke môže dôjsť nielen fyzickým odovzdaním požičanej sumy, ale aj bezhotovostným
prevodom na účet dlžníka. Z uvedeného je preto zrejmé, že zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt vzniká
vokamihuodovzdaniapredmetupôžičky.Preuzavretiedohodyopôžičkesanevyžadujepísomnáforma,
takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťouobsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky;
z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto
zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu

pôžičky veriteľom dlžníkovi. Podľa § 657 OZ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu. Pri posudzovaní, či žalobcovia v konaní preukázali existenciu zmluvy o pôžičke, súd vychádzal
z okolností preukázaných v spore. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, a teda vyžaduje reálne
odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. V prejednávanej veci odovzdal žalovaný v rade 1/

peniaze pôvodnej žalobkyni (prípadne aj manželke aktuálneho žalobcu v rade 1a/). Žalovaný v rade
1/, ako aj svedok S. tvrdili, že išlo o vyplatenie za prevod členských práv k bytu. Skutočnosťou však
ostáva, že nedošlo k odovzdaniu peňazí dlžníkovi, ktorým mal byť podľa vlastných tvrdení žalobca
v rade 1a/. V ďalšom súd konštatuje, že nie sú naplnené ani ďalšie zákonné predpoklady zmluvy o
pôžičke, nakoľko súd nemá za preukázané, že medzi stranami došlo k záväzku vrátiť peniaze do určitej
doby za presne určených podmienok (splatnosť, výška splátok, prípadne dohoda o úrokoch). Tieto

skutočnosti sa nepreukázali ani svedeckými výpoveďami, ani v spore predloženými listinnými dôkazmi
a uvedené ostalo iba v rovine nepreukázaných tvrdení. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje,
že žalobcovia v konaní nepreukázali existenciu zmluvy o pôžičke, a na tomto závere súdu nič nemení
ani predloženie listiny na pojednávaní dňa 20.11.2019. V tomto smere súd zdôrazňuje,
že listina predložená súdu na pojednávaní vo veci dňa 20.11.2019 nemá náležitosti zmluvy o pôžičke

a jej predloženie súdu po 4 rokoch od začatia sporu sú v každom prípade pochybné. Do pozornosti
súd dáva aj výpoveď pôvodnej žalobkyne, ktorá k opisu okolností uzavretia zmluvy o prevode členských
práv a uhradeniu sumy 24.000,- eur nijakým spôsobom netvrdila, že o existencii pôžičky (tvrdenej v
priebehu sporu žalobcami) bol spísaný nejaký písomný záznam, resp. vydané písomné potvrdenie.
Rovnako aj z výpovede žalovaného v rade 1/ vyplynulo, že Dohodu o prevode členských práv podpísal

s pôvodnou žalobkyňou na OSBD a sumu 24.000,- eur jej odovzdal pred budovou, pričom o odovzdaní
peňazí nie je žiaden záznam. Aj z tohto dôvodu dôkaz predložený právnou zástupkyňou žalobcov na
pojednávaní dňa 20.11.2019 súd považuje za pochybný a nedôveryhodný. Okrem toho z predloženej
listiny nevyplýva, či ide o originál listiny, prípadne fotokópiu, čo nevedela uviesť ani samotná právna
zástupkyňa žalobcov. Tvrdenia žalobcov produkované v priebehu sporu by skôr nasvedčovali tomu, že

medzi žalobcom v rade 1a/ a žalovaným v rade 1/ malo dôjsť k z zabezpečovaciemu prevodu práva
v zmysle § 553 OZ, prípadne k zábezpeke v zmysle § 555 OZ. K uvedenému je nutné zdôrazniť, že
ak by malo ísť o aplikáciu uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka, v prípade nehnuteľností
je potrebná písomná forma, čo v prejednávanej veci nebolo ani stranami tvrdené, ani preukázané. K
argumentácii právnej zástupkyne žalobcov o tom, že skutočným právnym úkonom, ktorým mal byť medzi

stranami uzavretý, bola záložná zmluva, súd poznamenáva, že práve osoby dotknuté takýmto právnym
úkonom mali byť bdelé a prípadný nimi tvrdený prevod práva si mali dostatočne právne ošetriť, a to aj
s ohľadom na vlastnú právnu istotu a skutočnosť, že žalobca v rade 1a/, ktorý mal byť podľa zhodných
tvrdení strán sporu iniciátorom celého prevodu členských práv k bytu, musel mať vedomosti o spôsobe
zakladania nehnuteľností, keď sám vykonával činnosť na realitnom trhu. Žalobcovia v priebehu sporu

tvrdili,žekprevodučlenskýchprávkbytuzpôvodnejžalobkynedošlovtiesniazanápadnenevýhodných
podmienok, no samotná právna predchodkyňa žalobcov uviedla, že chcela synovi pomôcť, a preto
pristúpila k zmluve o prevode členských práv k bytu. To znamená, že vedela, akú zmluvu podpisuje
a s jej obsahom bola oboznámená. Z jej vyjadrení vyplýva, že aktuálny žalobca v rade 1a/ žiadal o
uzavretie Dohody o prevode členských práv k bytu za účelom zabezpečenia pôžičky, ktorej existencia v

spore nebola preukázaná. Zároveň súd konštatuje, že tvrdenie pôvodnej žalobkyne o tom, že k podpisu
Dohody o prevode členských práv došlo s cieľom, aby zabezpečila synovi pôžičku, rovnako ostali iba v
rovine nepreukázaných tvrdení. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcov, že samotná Dohoda o prevode práv a
povinných spojených s členstvom v bytovom družstve (č. l. 6) nemá zákonom ustanovené náležitosti,
súd konštatuje, že ide o dohodu uzavretú v súlade s stanovením s ustanovením § 230 Obchodného

zákonníka. Z obsahu dohody je zrejmá zostatková hodnota členského podielu vo výške 660,89 eur a
odkázanienamajetkovévyrovnaniemedzizmluvnýmistranamivzájomnoudohodoupriamomfinančným
vyrovnaním. Z uvedeného, ako aj z potvrdení strán sporu vyplynulo, že medzi pôvodnou žalobkyňou
a žalovaným v rade 1/ došlo k finančnému vyrovnaniu, čo bolo nesporné. Vo vzťahu k výške výplaty,
ktorá bola sporná (žalobcovia tvrdili, že išlo o sumu 12.000,- eur za byt a žalovaní tvrdili, že išlo o

sumu 24.000,- eur), súd konštatuje, že v tomto smere ide o zmluvnú voľnosť, t. j. o dohodu strán.
K samotným náležitostiam Dohody o prevode členských práv súd konštatuje, že dohoda má všetky
náležitosti požadované v § 230 Obchodného zákonníka. Po vykonanom dokazovaní súdu neostáva iné,
ako konštatovať, iba konštatovať, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno na preukázanienimi tvrdených skutočností, a tak súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd tak s poukazom na cit.
ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu rozhodol o nároku na náhradu trov konania, pričom vychádzal zo
skutočnosti, že žalobu v celom rozsahu zamietol, a tak v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP rozhodol

v zmysle zásady úspechu v spore a žalovaným v rade 1/ až 4/ ako úspešnej strane sporu priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalobcom v rade 1a/ a 1b/.

4. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobcovia v 1a/ a v 1b/ rade.
Rozsudok považujú za nesprávny, nakoľko rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Majú tiež za to, že súd neúplne zistil skutkový stav veci na základe toho dospel k nesprávnemu
rozhodnutiu. Žalobcovia majú za to, že keď došlo k zmene zákonného sudcu, nový sudca, ktorý
vo veci konal, sa nedostatočným spôsobom oboznámil so spisovým materiálom, čo malo vplyv na
rozhodnutie vo veci. Nakoľko súd rozhoduje najmä na základe zásady priamosti a bezprostrednosti,
podľa názoru žalobcov súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, kedy za nesporne preukázané
mal len tvrdenia žalovaných, pričom ani jedno z tvrdených skutočností žalobcov, aj napriek viacerým

svedeckým výpovediam považoval za nepreukázané. Súd ustálil, že aj napriek tomu, že to žalobkyňa
sama poprela, čo bolo podporené výpoveďou svedkyne D. M., že medzi stranami nebolo sporné, že
po dohode bola za prevod členských práv vyplatená žalovaným v rade 1/ pôvodnej žalobkyni suma
24.000,- eur. Pôvodná žalobkyňa uviedla, že jej po podpísaní dohody ako prvá časť pôžičky bola
vyplatená suma 12.000,- eur a po uzavretí kúpnej zmluvy na dom v B. bola vyplatená suma D. M.

12.000,- eur. Z uvedeného nemohol súd konštatovať, že nebolo medzi stranami sporné, že za prevod
členských práv bola vyplatená suma 24.000,- eur, keď navyše sám konštatoval, čo uviedol aj žalovaný
v rade 1/, že neexistoval žiaden písomný doklad o odovzdaní peňazí. Súd sa mal zaoberať rozporom
medzi prejavom a vôľou sporových strán, kedy bol rozpor medzi výškou vyplatenej sumy, ako aj čo
do dôvodu vyplatenej sumy. Pôvodná žalobkyňa jednoznačne vyjadrila svoj úmysel, sledovaný pri

podpise dohody o prevode práv a povinností, kedy uviedla, že nikdy nemala v úmysle previesť tieto
členské práva k družstevnému bytu, nakoľko nemala by kam ísť bývať. Bola presvedčená, že podpisuje
zabezpečovaciu zmluvu na pôžičku. Pôvodná žalobkyňa tvrdila, že nikdy pred uzavretím zmluvy ju
nekontaktoval žalovaný v rade 1/ za účelom prehliadky bytu a oboznámenia sa so stavom bytu. Ani po
uzavretí zmluvy ju nekontaktoval, aby si uplatnil voči nej vlastnícke práva k bytu. Žalovaný v rade 1/

tvrdil, že peniaze vo výške 24.000,- eur odovzdal pôvodnej žalobkyni pred OSBD za prítomnosti JUDr.
S. a W. M., syna pôvodnej žalobkyne a svojej vtedajšej manželky, žalovanej v 2/ rade. Sám potvrdil,
že na byt sa nebol nikdy pozrieť, ani s pôvodnou žalobkyňou nekomunikoval. Žalovaný v rade 4/ sám
uviedol, že nepodal žalobu o vypratanie bytu aj napriek tomu, že bol vlastníkom uvedeného bytu a
trpel užívanie bytu inou osobou. Z výpovedí pôvodnej žalobkyne a žalovaného v rade 1/ je minimálne

rozpor vo výške vyplatenej sumy a v dôvode vyplatenia sumy, pričom súd sa s uvedenými rozpormi
vôbec nevysporiadal, len stroho konštatoval, že tvrdenie žalovaného v rade 1/ považuje za preukázané.
Svedok JUDr. F. S. uviedol, že pri všetkých úkonoch, týkajúcich sa prevodu členských práv k bytu, bol
vždy prítomný aj súčasne žalobca v rade 1/. Ďalej uviedol, že všetky zmluvy pripravoval on a všetky
úkony boli odkomunikované s pôvodnou žalobkyňou. Pôvodná žalobkyňa však uvedené popiera a zo

strany žalovaného v rade 1/ neboli produkované nijaké iné písomné doklady o tom, že by pôvodnej
žalobkyni posielali mailom doklady na ich preštudovanie a pripomienkovanie. Súd sa nevysporiadal s
rozpormi vo výpovedi svedka, kedy uvádza nejasné skutočnosti a zavádza súd, keď najskôr tvrdil, že
všetky peniaze vyplatil žalovaný v rade 1/ pôvodnej žalobkyni a potom tvrdil, že mu dokladal chýbajúce
peniaze. Jeho výpoveď považujú žalobcovia za tendenčnú a účelovú, v prospech žalovaného v rade

1/. Naopak, súd má svedeckú výpoveď W. M., ktorý uviedol, že vyplatená suma 24.000,- eur mala
predstavovať pôžičku a podpísanie uvedených dokladov len akýsi spôsob zabezpečenia určitej pôžičky.
Súd sa jeho výpoveďou podrobne nezaoberal. Rovnako uviedol, že poskytnuté finančné prostriedky mali
byť vrátené vo februári 2012, pričom úroky boli stiahnuté hneď pri poskytnutí pôžičky, kedy mu bolo
vyplatených 24.000,- eur, ale vrátiť mal už 30.000,- eur. Svedok uviedol, že mal viackrát záujem požičané

peniaze vrátiť. Priamym dôkazom je aj skutočnosť, že zabezpečil vybavenie hypotekárneho úveru na
sestru za účelom vyplatenia pôžičky, avšak žalovaný v rade 1/ neustále zvyšoval hodnotu zapožičaných
finančných prostriedkov, prezentujúcich ako kúpnu cenu za byt, keď požadoval sumu viac ako 50.000,-
eur. Svedok vyvrátil aj tvrdenia žalovaného v rade 1/ a svedka F. S., že by bol prítomný pri podpise
dohody na OSBD, nakoľko sa v tom čase nachádzal v Bratislave na operačnom zákroku. Rovnako sa

súd nezaoberal skutočnosťou, že svedeckou výpoveďou svedka W. bola vyvrátená svedecká výpoveď
svedka JUDr. F. S., že by mal viezť pôvodnú žalobkyňu na OSBD, bol to pán W.. Napriek viacerým
nezrovnalostiam a nepravdivým skutočnostiam súd považoval výpoveď svedka JUDr. S. za hodnovernú.
Jednoznačne bolo preukázané, že aj napriek povinnosti vypovedať pravdu, klamal a zavádzal len, abyprilepšil žalovanému v rade 1/. Pôvodná žalobkyňa bola v čase podpisu zmluvy bez prítomnosti svojho
syna pod tlakom podpísania dohody, bez toho, aby zo strany žalovaného v rade 1/ bola upovedomená
dopredu, aký doklad bude podpisovať. Pôvodná žalobkyňa sama uviedla, že uvedený doklad podpísala

pod tlakom ťaživej osobnej finančnej situácie, ktorú žalovaní v rade 1/ a 2/ využili, rovnako zneužili
jej neznalosť právnych úkonov. Svedok W. M. uviedol svojej matke, pôvodnej žalobkyni, aké doklady
bude podpisovať a že sa bude jednať o zabezpečovacie úkony k pôžičke. Sama žalobkyňa uviedla, že
synovi dôverovala, rovnako aj JUDr. S., ktorého poznala odmalička, tak predložené doklady podpísala v
presvedčení, že sa jedná o doklady - zabezpečovacie doklady k pôžičke. Súd na pojednávaní nevykonal

dôkaz navrhovaný žalobcami, a to, aby žalovaný v rade 1/ predložil daňové priznanie za rok, v ktorom
došlo k prevodu predmetného bytu na žalovaného v rade 4/ a teda, či sa nejednalo len o simulovaný
právny úkon. Rovnako existenciu pôžičky potvrdila aj ďalšia svedkyňa F. M., ktorá tiež potvrdila, že
pôvodná žalobkyňa odovzdala W. M. pri podpise dohody sumu 12.000,- eur ako prvú časť pôžičky,
ani uvedenú výpoveď súd nebral do úvahy. Žalobcovia poukazujú na výpoveď svedka V. T., ktorý
uviedol, že s pôvodnou žalobkyňou jednal ohľadne predaja 3-izbového bytu, nachádzajúceho sa na 10.

poschodí na ulici B., pričom sprostredkovanie predaja 2-izbového bytu, ktorého sa toto konanie týka,
nepotvrdil. Súd sa nevysporiadal s dôležitou skutočnosťou, uvedenou týmto svedkom na pojednávaní
dňa 11.09.2019, že ho oslovil W. M., či nevie zabezpečiť od nejakej osoby zabezpečenie finančných
prostriedkov, pôžičku, na to mu napadol pán S., na ktorého dal pánovi M. telefonický kontakt. Svedkyňa
D. uviedla, že si nepamätá na priebeh podpisovania dohody s pôvodnou žalobkyňou, ale len, že môže

povedať, ako sa postupuje obvykle pri uzatváraní takýchto dohôd, a preto nie je žalobcom zrejmé, z
akých dôkazov vychádzal súd, keď konštatoval, že pôvodná žalobkyňa vedela, akú zmluvu podpisuje
a že bola s obsahom oboznámená. Uviedla, že sa nájomcom vždy číta obsah dohody a na druhej
strane uviedla, že sa k okolnostiam tohto konkrétneho prípadu nevie s odstupom času vyjadriť. Pôvodná
žalobkyňa sa pôvodnou žalobou domáhala, že dohoda o prevode členských práv k bytovému družstvu

a následné kúpne zmluvy o prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu sú absolútne neplatnými
právnymi úkonmi z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Súd sa mal
ako prejudiciálnou otázkou zaoberať platnosťou, resp. neplatnosťou týchto právnych úkonov. Pôvodná
žalobkyňa poukazovala počas celého konania, na čom zotrvali aj právni nástupcovia, že jej skutočnou
vôľou nebolo podpísanie dohody o prevode členských práv a povinností k bytovému družstvu, ale

podpísanie zmluvy o zabezpečení finančných prostriedkov z pôžičky. Súd sa absolútne nezaoberal
rozporom vo vôli a prejave pôvodnej žalobkyne, ktorá podpísaným úkonom sledovala absolútne odlišné
právne následky. Žalobcovia poukazujú na rozhodnutie NS SR č. 3Cdo 81/2011 zo dňa 31.07.2012.
Súd vôbec neskúmal prejavenú vôľu a skutočný úmysel podpísania dohody pôvodnou žalobkyňou, ktorá
bola presvedčená, že podpisuje len zábezpeku na pôžičku a nie dohodu o prevode členských práv

k bytu. Tvrdenie podporuje aj konanie žalovaných, nakoľko nikdy pred podpisom uvedenej dohody ju
nekontaktovali za účelom odkúpenia predmetného bytu, nikdy neboli na ohliadke a rovnako aj následné
správanie po podpise dohody, a to, že sa nikdy nedomáhali svojho vlastníckeho práva. Žalobcovia
poukazujú na ďalšie správanie žalovaného v rade 1/ a 2/, kedy previedli uvedený byt na žalovaného
v rade 4/, a to v čase, keď bola na liste vlastníctva zapísaná poznámka o vedenom súdnom konaní,

a preto možno konštatovať, že žalovaný v rade 4/ v nadobudnutí predmetného bytu nemohol byť
dobromyseľný. Súd rovnako neskúmal, za akých podmienok sa predmetná dohoda podpísala, v akej
situácii a v akom zdravotnom stave sa pôvodná žalobkyňa v čase podpísania dohody nachádzala.
Nachádzala sa v osobnej ťaživej situácii, nakoľko jej syn potreboval finančné prostriedky na podnikanie,
a preto aj potreboval, aby mu ručila majetkom za poskytnutú pôžičku. Jej syn, súčasne žalobca 1/,

sa v tom čase nachádzal v nepriaznivej finančnej situácii vzniknutej z podnikania. Pôvodná žalobkyňa
nebola zo strany žalovaného v rade 1/, ani svedka JUDr. S., ktorý údajne pripravoval a vybavoval všetky
doklady, informovaná, že bude podpisovať dohodu, ktorou by previedla členské práva k bytu. Navyše,
svedkyňa D. vyvrátila tvrdenie svedka JUDr. S. v tom, že pripravoval všetky doklady, nakoľko dohoda
bola pripravovaná zo strany OSBD. Poukazujú tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. 8Co/430/2010, jedná sa o nedostatok vo vážnosti vôle, v dôsledku čoho je nutné vyhodnotiť jej
právny úkon - dohodu o prevode členských práv a povinností ako absolútne neplatný právny úkon v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaní v rade 1/ a 2/ vedeli a so zreteľom na všetky okolnosti
prípadu nemohli považovať predmetný úkon za nezastretý úkon a tento simulovaný právny úkon preto
nemohol voči ním vyvolať dôsledky spojené s platným právnym úkonom, teda prevodom členských

práv k družstevnému bytu. Poukazujú aj na rozhodnutie Okresného súdu Žilina 17C/211/2012, ako aj
Krajského súdu v Žiline 6Co/344/2014, podľa ktorých právny úkon nie je urobený slobodne a vážne
vtedy, ak je podľa okolností zrejmé, že konajúci nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť právne účinky,
ktoré sa s takýmto prejavom spájajú. V prípade, že by jej úmyslom bolo previesť práva a povinnostik bytu, zodpovedala by tomu aj cena za tento prevod a nebola by to suma 12.000,- eur, za ktoré si
nemohla zabezpečiť žiadne iné bývanie. V rozhodnom čase bola hodnota bytu 45.000,- až 46.000,- eur,
čo je 4-krát viac ako suma, ktorá jej bola za prevod vyplatená. Okrem toho, že žalobcovia poukazujú

na nedostatok vo vážnosti vôle prejavenej pôvodnou žalobkyňou, poukazujú aj na to, že dohoda o
prevode členských práv je absolútne neplatná z dôvodu uvedenom v § 49 Občianskeho zákonníka.
Súd vyhodnotil, že pôvodná žalobkyňa sa nenachádzala v nápadne nevýhodných podmienkach alebo
v tiesni, nakoľko ustálil, že vedela, že podpisuje dohodu o prevode členských práv a dobrovoľne k
nej pristúpila. Opätovne súd neuvádza, z akých okolností pri ustálení tohto záveru vychádzal a akými

úvahami sa spravoval. Tiesňou sa rozumie objektívny hospodársky alebo sociálny, niekedy aj psychický
stav, ktorý takým spôsobom a takou závažnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju to
obmedzuje v slobode rozhodovania natoľko, že urobí úkon, ktorý by inak neurobila. Táto tieseň bola
žalovanými zneužitá, čo možno považovať za rozporné s dobrými mravmi, a teda konečné dojednanie
tak nízkej ceny možno vyhodnotiť v zmysle uvedeného judikátu ako rozporné s dobrými mravmi. Súd
sa zabudol zaoberať, za akých okolností došlo k podpísaniu dohody, uvedenú tieseň opätovne potvrdili

rodinní príslušníci pôvodnej žalobkyne, jej syn, nevesta, ako aj dcéra. Existenciu vážnej vôle k právnemu
úkonu možno usudzovať z objektívnych skutočností, za ktorých bol urobený, najmä ak bol urobený
spôsobom a za okolností, ktoré nevyvolávajú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť
právne účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. Súd je pri posudzovaní vážnosti vôle
konajúcej osoby povinný prihliadať aj na jej správanie pred a po urobení napadnutého právneho úkonu,

čím sa opätovne súd nezaoberal a vôbec nebral do úvahy správanie sa sporových strán pred podpisom
dohodnutej dohody. Žalobcovia poukazujú aj na rozhodnutie NS SR č. 1Cdo 58/2008, v ktorom súd
vyslovil názor, že úprava zabezpečenia záväzku má kogentnú úpravu, ktorá obmedzuje zmluvnú voľnosť
účastníkov konania, a tak účastníci konania si nemôžu zmluvne dohodnúť zabezpečenie záväzku iným
spôsobom, ako určuje zákon. Dojednanie zmluvy o prevode členských práv a povinností k bytu za

účelom zabezpečenia pohľadávky spôsobom, že žalovaný nadobudne členské práva k bytu, predstavuje
dojednania spôsobu zabezpečenia záväzku, ktorý nie je dovolený zákonom a dopadá na neho § 39
Občianskeho zákonníka. Absolútne neplatný právny úkon nemá od začiatku žiadne právne následky,
hľadí sa naň akoby neexistoval. Absolútnej neplatnosti sa môže dovolať každý bez ohľadu na to, či
bol účastníkom právneho úkonu. Súd je na absolútnu neplatnosť povinný prihliadať ex offo. Poukazujú

tiež na rozsudok NS SR z 30. júla 2014, sp. zn. 5Cdo 208/2010, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu
SR č. k. I.ÚS 50/2010-11, ako aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II.ÚS 549/2003,
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/222/2010, rozhodnutie NS ČR 22Cdo 1993/2001, rozhodnutie NS ČR
č. 30Cdo 4665/2009, ako aj ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Slovenskej republiky.
V zmysle vyššie uvedeného je nepochybné, že súd prvej inštancie sa nezaoberal všetkými námietkami

a skutočnosťami žalobcov, zaoberal sa len skutočnosťami tvrdenými žalovanými a tie považoval bez
bližšieho a podrobnejšieho odôvodnenia za preukázané. V tomto smere považujú žalobcovia napadnuté
rozhodnutie za rozporné a nekoherentné s ústavou. Žiadajú, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie veci.

5. Žalovaní v 1/ až 3/ rade vo vyjadrení udávajú, že k vyplateniu sumy 24.000,- eur za prevod členských
práv v bytovom družstve, spojených s právom nájmu družstevného bytu zo strany žalovaných 1/, 2/
pôvodnej žalobkyni V. M., súd dospel k záveru, že táto suma bola vyplatená pôvodnej žalobkyni. Pokiaľ
žalobkyňa tvrdila, že ona dostala od žalovaného 1/ len sumu 12.000,- eur a druhých 12.000,- eur dostala
od žalovaného 1/ jej nevesta D. M., tak z predloženého listinného dôkazu trestného rozkazu OS Žilina sp.

zn. 3T/8/2017 zo dňa 02.05.2017 vyplýva, že D. M. bola uznaná vinnou z prečinu poškodzovania veriteľa
na tom základe, že zmarila uspokojenie svojho veriteľa V. V. tým, že uzavrela kúpnu zmluvu s M. T.,
žalovaným1/,nazákladektorejmupredalarodinnýdomvB.súp.č.XXzakúpnucenu18.000,-eur,ktorú
prijala od M. T.. V tejto súvislosti poukazujú na § 193 CSP, keď súd je viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, postihnuteľný podľa

osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal. Uvedené skutočnosti jednoznačne vyvracajú tvrdenia
žalobcov a pôvodnej žalobkyne o tom, že v danom prípade prevodu členstva v bytovom družstve malo
ísť len o zabezpečenie nejakej pôžičky žalobcu 1a/ od žalovaného 1/, pričom existencia nejakej pôžičky
v konaní zo strany žalobcov nebola absolútne žiadnym dôkazom preukázaná a žalobcovia tak neuniesli
dôkazné bremeno, rovnako tak tieto skutočnosti vyvracajú tvrdenia žalobcov, že za prevod členstva

mala byť zaplatená suma len 12.000,- eur a druhých 12.000,- eur prijala D. M. za predaj domu v B.. Ak
takéto niečo tvrdila D. M. ako svedok, tak je zrejmé, že účelovo klamala. Skutočnosť, že žalovaný 1/
riadne vyplatil pôvodnej žalobkyni sumu 24.000,- eur za prevod členstva v bytovom družstve, potvrdil
vo svojej výpovedi svedok S.. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na to, že pôvodná žalobkyňa nikdy nemalav úmysle previesť členstvo v bytovom družstve, ale bola presvedčená, že podpisuje zabezpečovaciu
zmluvu na pôžičku, tak je zrejmé, že celú túto záležitosť dohodol syn pôvodnej žalobkyne, v súčasnosti
žalobca 1a/, ktorí spolu so svojou manželkou dlhodobo podnikali aj v oblasti realitnej činnosti tak, ako to

vyplýva z priloženého výpisu zo živnostenského registra, a teda samotný žalobca 1a/ nepochybne vedel,
aký je rozdiel medzi prevodom členstva a prípadnými zabezpečovacími inštitútmi. V tejto súvislosti sa
žalobcovia snažia poukázať na to, že vlastne v tiesni sa nachádzal žalobca 1a/, ktorému sa v podnikaní
nedarilo a táto tieseň sa prakticky mala presunúť na jeho matku, pôvodnú žalobkyňu. Z uvedeného
vyplýva, že pôvodná žalobkyňa nebola sama v tiesni, ale táto tieseň mala vyplynúť z postavenia žalobcu

1a/ ako jej syna. S takto vyvolanou „akože“ tiesňou u pôvodnej žalobkyne úzko súvisia aj okolnosti,
za akých dochádza k prevodu členstva, kedy sa najskôr v predmetnom byte odpíšu príslušné merače
kúrenia, stavu teplej a studenej vody, tieto sa oznámia správcovi, čo je podmienkou takéhoto prevodu a
prevodca, teda pôvodný člen a nájomca, musí zaplatiť ešte aj vopred stanovenú zálohu za vyúčtovanie,
čo aj pôvodná žalobkyňa všetko vykonala a následne po týchto úkonoch spísala dohodu o prevode
členstva k družstevnému bytu. Samotná pracovníčka bytového družstva, svedkyňa D., ktorá túto dohodu

pripravovala, vyhotovovala aj podpisovala ako zamestnanec družstva a potvrdila vo svojej výpovedi, že
táto dohoda bola účastníkom prečítaná. Pôvodná žalobkyňa tak bola o všetkom riadne informovaná a
vykonala všetky úkony, ktoré sú potrebné ešte pred samotným prevodom členstva. Čo sa týka ceny
za prevod členského práva k družstevnému bytu za sumu 24.000,- eur, pokiaľ je tu zo strany žalobcov
namietaný nejaký nesúlad alebo rozpor s takouto cenou, tu sa nejednalo o prevod vlastníckeho práva k

bytu, ale iba o prevod členstva k nájomnému bytu. Do spisu bolo predložené aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/244/2018, kde samotný Najvyšší súd SR riešil otázku, či aj zmluva za 1,- euro
v prípade nehnuteľnosti spôsobuje samostatne neplatnosť takejto dohodnutej zmluvy, kde dospel k
záveru, že absolútne nie a nehnuteľnosti možno za určitých okolností prevádzať aj za sumu, ktorá je v
nepomeresovzájomnýmplnením.Kneopodstatnenejinvektívezostranyprávnejzástupkynežalobcovk

výsluchu svedka T., že až na upozornenie právneho zástupcu žalovaných došlo k zmene jeho výpovede
v tom zmysle, že sa nejednalo o pôžičku, pričom sa malo podľa právnej zástupkyne žalobcov jednať o
ovplyvňovanieanavádzaniesvedkapriamoprávnymzástupcomžalovaných,uvádza,žesistačívypočuť
zvukový záznam, z ktorého je zrejmé, že právny zástupca žalovaných len upozornil na nesprávnu
protokoláciu. K namietanej platnosti dohody o prevode členstva v bytovom družstve uvádzajú, že táto

dohoda nie je upravená ako zmluvný typ v Obchodnom zákonníku, preto sa postupuje v súlade s § 269
Obchodného zákonníka, kde je uvedené, že účastníci môžu uzavrieť aj zmluvu, ktorá nie je upravená,
avšak musí byť dostatočne určený predmet ich záväzkov. Z uvedenej písomnej dohody o prevode práv
a povinností spojených s členstvom v družstve nepochybne vyplýva, že všetky potrebné ustanovenia na
prevod členstva k bytovému družstvu k družstevnému bytu táto dohoda obsahuje. Rovnako tak obsahuje

vzájomné finančné vyrovnanie, ktoré zhodne potvrdili aj účastníci konania. Pôvodná žalobkyňa sa od
roku 2012 do roku 2015 vôbec nedomáhala toho, že by jej odplata nebola vyplatená. Pokiaľ žalobcovia v
odvolaní navrhujú, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové
prejednanie a rozhodnutie, nie je zrejmé z akého dôvodu. Žiadajú rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalobcovia 1a/, 1b/ vo vyjadrení k vyjadreniu uvádzajú, pokiaľ sa žalovaní odvolávajú na trestný
rozkaz 3T/8/2017 zo dňa 02.05.2017, predmetný rozkaz sa týka D. M., ktorá nie je účastníčkou konania
a skutok, za ktorý bola uznaná vinnou, sa týka prevodu rodinného domu. Uvedená skutočnosť sa
netýka predmetného konania. Aj napriek tejto skutočnosti žalobcovia považujú za potrebné sa vyjadriť,
že plnomocenstvo, ktoré bolo udelené údajne D. M. JUDr. V., je sfalšované, nakoľko D. M. absolútne

odmieta, že by uvedené vlastnoručne podpísala, rovnako ako vylučuje, že by podpísala aj návrh na vklad
vlastníckeho práva. Na preukázanie svojho tvrdenia aj v rámci trestného konania, aj v rámci civilného
konania vyzvala jednak JUDr. V. a JUDr. S., ako aj V. T. na predloženie originálu plnomocenstva a jeho
podrobenieznaleckémuskúmaniu.Anijedenznichvšakoriginálomnedisponuje.Týmtonedisponujeani
správa katastra. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaných, že prevod členských práv a povinností k

družstevnému bytu nebol len akýmsi zabezpečením pôžičky od žalovaného v rade 1/ a údajná existencia
pôžičky nebola zo strany žalobcov nijakým spôsobom preukázaná. V konaní boli vykonané výsluchy
viacerých osôb, ktoré preukázali existenciu pôžičky a práve jedine zo strany žalobcu v rade 1/ bola
jej existencia popretá. Súd nebral do úvahy výpovede svedkov V. M., W. M., F. M., D. M., V. T.,
absolútne nezobral do úvahy listinný dôkaz predložený do spisu a ktorý preukazoval existenciu pôžičky

od V. T. formou prehlásenia V. M.. V tomto smere už žalobcovia uviedli, že považujú rozhodnutie súdu
za nepreskúmateľné a arbitrárne, aj s poukázaním na rozsiahlu judikatúru nielen slovenských, ale aj
českých súdov. Pokiaľ žalovaní poukazujú na trestné konanie vo vzťahu k D. M., nie je pravdou, že D.
M. uvedené nenamietala, počas celého trestného konania namietala tieto skutočnosti, avšak vzhľadomna nemožnosť preukázania sfalšovania plnomocenstva, ktoré V. T. zámerne zatajil, sa dôkazná sila
oslabila a z dôvodu zlého zdravotného stavu pristúpila na dohodu, kedy bol vydaný trestný rozkaz.
Skutočnosť, že sa jedná o rodinných príslušníkov, hneď neznamená, že klamú, keď sú pod prísahou.

Naopak, žalovaní uvádzajú, že za prevod členských práv a povinností k bytu žalovaný v rade 1/ zaplatil
V. M. sumu 24.000,- eur, čo malo byť preukázané svedkom JUDr. F. S.. V tomto smere namietajú
žalobcovia jeho dôveryhodnosť, nakoľko sa jedná o osobu, ktorá bola osobne aj finančne spriaznená s
V. T., s ktorým obchodne spolupracovali a ktorí obaja sa podieľali na sprostredkovaní pôžičky žalobcovi
v rade 1/, čo potvrdil aj svedok V. T.. Svedecké výpovede týchto svedkov sa rozchádzajú v tom, že

JUDr. S. mal sprostredkovať pôžičku, pričom uvedené popiera. Opätovne sa súd uvedenými rozpormi
nezaoberal. Svedeckú výpoveď JUDr. S. vyhodnotil ako hodnovernú a opätovne ju povýšil na svedecké
výpovede ostatných svedkov. Žalovaní ďalej namietajú, že sa V. M. pri podpise uvedenej dohody
nenachádzala v tiesni, nakoľko podpísaniu dohody predchádzalo odpisovanie vody a elektrických
meračov. Ďalej poukazujú na výpoveď svedkyne D.. Svedkyňa D. však uviedla, že si nepamätá na
priebeh podpisovania dohody, ale len môže povedať, ako sa postupuje obvykle. V tomto smere považujú

výpoveď tejto svedkyne za účelovú a tendenčnú. Samotná svedkyňa D., ako aj žalobcovia, žalovaní a
svedok OSBD potvrdili, že sa jednalo o urýchlený prevod členských práv a povinností k bytu. Samotná
pôvodná žalobkyňa počas celého konania uviedla, že jej dohoda nebola prečítaná, ale len predložená
na podpis a že sa riadila pokynmi svojho syna, kedy jej uviedol, že sa ide podpisovať zabezpečovací
dokument. Žalobcovia trvajú na tom, že pôvodná žalobkyňa bola v tiesni a pod tlakom nepriaznivej

životnej situácie. Žalobcovia poukazujú na rozhodnutia súdov, ktoré sú rovnako aj obsahom podaného
odvolania.PokiaľžalovanípoukázalinarozhodnutieNajvyššiehosúduSRč.3Cdo/244/2018,žalobcovia
sú toho názoru, že závery NS SR nemožno na tento prípad absolútne použiť v celom rozsahu. Rovnako
sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalovaných, že sa jednalo len o prevod členských práv a
povinností k bytu, a nie o samotný prevod. V tejto súvislosti žalobcovia poukazujú na rozsudok NS SR

sp.zn. 5Cdo/29/2020, ZSP 63/2000, podľa ktorého sa za všeobecnú cenu členského podielu v bytovom
družstve považuje cena, za ktorú je v danom mieste a čase možné nadobudnúť alebo predať členské
práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a podobne. Obvykle sa táto
cena zisťuje porovnaním s už realizovanými predajmi a kúpami podobných bytov v danom mieste a
čase. Cena za porovnateľný byt sa v rozhodnom čase pohybovala okolo 45.000,- až 50.000,- eur, čo

je 4-násobok vyplatenej sumy. Žalobcovia považujú za potrebné uviesť, že pred pôvodným zákonným
sudcom JUDr. Chamulom, ktorému bola pridelená vec, žiadali, aby žalovaný v rade 1/ predložil dôkaz,
ktorým preukáže, aká skutočne bola zaplatená žalovaným v rade 4/ kúpna cena, či sa jedná len o sumu
napísanúvzmluve,alebosajednáoskutočnevyplatenúsumu.Rovnakožiadaliajpredloženiedaňového
priznania. Ako už žalobcovia uvádzali, rozpor s dobrými mravmi treba posudzovať individuálne, vo

vzájomných súvislostiach. Zotrvávajú na odvolacom návrhu.

7. Žalovaní v 1/ až 3/ rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uvádzajú, že sa nestotožňujú s tvrdením
žalobcov, že právoplatný trestný rozkaz voči D. M. nesúvisí s predmetnou právnou vecou. Toto tvrdenie
je výslovne účelové a zavádzajúce. Ako je zrejmé z výpovede pôvodnej žalobkyne, táto tvrdila, že ona

dostala od žalovaného 1/ len sumu 12.000,- eur a druhých 12.000,- eur dostala od žalovaného 1/ jej
nevesta a manželka súčasného žalobcu 1a/ D. M., pričom v konaní žalobcovia tvrdili a tvrdila to vo svojej
výpovedi aj svedkyňa D. M., že aj prevod jej rodinného domu súvisel s touto pôžičkou. A rovnako prevod
vlastníctvakjejrodinnémudomumalbyťzabezpečenýprávetakýmtoprevodomvlastníctvakrodinnému
domu v B.. Ohľadom rodinného domu v B. D. M., manželky žalobcu 1a/, je v súčasnosti vedené

konanie pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 4C/221/2015, a to na základe presne rovnakých
skutkových tvrdení žalobkyne. Žalovaní opakujú tvrdenia uvedené v predchádzajúcom vyjadrení o
záväznosti trestného rozkazu v zmysle § 193 CSP. V námietke podpisu splnomocnenia zo strany D. M.
pre JUDr. V. treba uviesť, že v danom prípade sa jednalo len o splnomocnenie k podaniu návrhu na vklad
vlastníckeho práva do katastra v prospech žalovaného 1/ k rodinnému domu v B.. Pokiaľ žalobcovia

vo svojom odvolaní poukazujú na to, že pôvodná žalobkyňa nikdy nemala v úmysle previesť členstvo v
bytovomdružstve,alebolapresvedčená,žepodpisujezabezpečovaciuzmluvunapôžičku,takjezrejmé,
že celú túto záležitosť dohodol syn pôvodnej žalobkyne, v súčasnosti žalobca 1a/, ktorý spolu so svojou
manželkou dlhodobo podnikali aj v oblasti realitnej činnosti. Nepochybne tak vedeli, aký je rozdiel medzi
prevodom členstva a prípadnými zabezpečovacími inštitútmi. Žalobcovia poukazujú a tvrdia, že v danom

prípade sa mohlo jednať aj o úžeru s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. V danom prípade sa
o žiadnu úžeru jednať nemohlo, pretože prevod členských práv k družstevnému bytu dohodol pre svoju
matku,pôvodnúžalobkyňu,samotnýsúčasnýžalobca1a/ W.M.akojejsyn.Pokiaľžalobcoviauvádzajú,
že zmluva sa podpisovala v jeho neprítomnosti, je zrejmé, že žalobca 1a/ ako syn pôvodnej žalobkyne otomto vedel a poslal so svojou matkou k podpisu zmluvy kolegu, pána W.. Účastníci presne vedeli, aký
úkon sa ide robiť a aká zmluva sa ide podpisovať, rovnako to bolo aj s odplatou za prevod členských práv
k družstevnému bytu, kedy suma za prevod členských práv 24.000,- eur bola vopred dohodnutá a toto

nikto nenamietal a nikto nikdy neodstúpil od uzavretia tejto zmluvy z dôvodu nezaplatenia dohodnutej
odplaty. Navrhujú rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

8. Žalovaný v 4/ rade sa k odvolaniu, ako aj vyjadreniam strán sporu, nevyjadril.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcov 1a/,
1b/ v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie je založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvej

inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci a vyvodil z neho nesprávny právny záver. Odvolanie
žalobcov v 1a/ a v 1b/ rade považuje odvolací súd za dôvodné.

11. Vychádzajúc z predmetu konania, ktorý určili žalobcovia v žalobe a jej zmenách, jednak petitom
žaloby a jednak vymedzením rozhodujúcich skutkových okolností, prejudiciálnou otázkou, od ktorej

závisí rozhodnutie veci, je otázka platnosti dohody o prevode členských práv k bytu zo dňa 07.12.2012
uzatvorenej medzi pôvodnou žalobkyňou V. M. a žalovanými v 1/ a v 2/ rade. Hoci súd prvej inštancie
si túto prejudiciálnu otázku správne stanovil (viď 32. odsek odôvodnenia), následne sa od tejto
otázky odklonil, platnosť dohody neposudzoval z hľadiska vymedzenia rozhodujúcich skutočností, ale
nesprávne sa zaoberal existenciou zmluvy o pôžičke medzi žalobcom v rade 1a/ a žalovaným v rade

1/ (resp. treťou osobou, žalobca 1a/ tvrdil, že peniaze mu mal požičať JUDr. S.). Samotná existencia
zmluvyopôžičkejevšakpreposúdeniepredmetukonaniairelevantná,hocispredmetomkonaniasúvisí.
Nemožno konštatovať, že platnosť zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalobcom 1a/ a či už žalovaným
1/ alebo inou osobou by spôsobila neplatnosť dohody o prevode členských práv a povinností k bytu,
resp. naopak, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie, neplatnosť, resp. nepreukázanie vzniku zmluvy o

pôžičke nemôže znamenať platnosť dohody o prevode členských práv a povinností k bytu. Ide totiž o
právne úkony, ktorých podmienky platnosti musia byť posudzované samostatne.

12. Ako odvolací súd už uviedol, základnou prejudiciálnou pre rozhodnutie veci je posúdenie platnosti/
neplatnosti dohody o prevode členských práv k bytu zo dňa 07.12.2012. Žalobcovia majú za to, že ide o

neplatný právny úkon v zmysle § 37, § 39 Občianskeho zákonníka. Zo skutkového vymedzenia žaloby
vyplýva, že pôvodná žalobkyňa V. M. nemala vôľu uzatvoriť takýto právny úkon.

13. V zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne,
určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

14. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá
v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto
prejavom vôle patria medzi iným úkony urobené s vnútornou výhradou a simulované právne úkony.

15. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli
účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka).
Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitý právny úkon urobený len „naoko“ ,tzv. simulovaným
právnym úkonom má byť zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný

právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V
takýchprípadochplatízastieranýprávnyúkon.Podmienkoualeje,žezastieranýprávnyúkonzodpovedá
vôlisubjektovažespĺňanáležitostipožadovanézákonomprejehoplatnosť.Pokiaľbybolsámzastieraný
právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).

16. Pôvodná žalobkyňa V. M. tvrdila, že k prevodu členských práv a povinností spojených s členstvom
v družstve pristúpila za účelom zabezpečenia pôžičky, ktorú mal žalovaný v 1/ rade poskytnúť jej synovi
W. M., v súčasnosti žalobcovi 1a/. O takúto zábezpeku ju požiadal jej syn W. M., súčasný žalobca 1a/.
Uvedené skutočnosti potvrdila aj súčasná žalobkyňa 1b/, ktorá je dcérou žalobkyne.17. Náležitosťou právneho úkonu je vážnosť vôle. Právny úkon je urobený vážne, ak vôľa smeruje
naozaj k urobeniu právneho úkonu. Podľa ustálenej judikatúry súdov nie je právny úkon urobený vážne

vtedy, ak je podľa okolností zrejmé, že konajúci nechcel svojím prejavom spôsobiť právne účinky, ktoré
s takýmto prejavom vôle spájajú normy občianskeho práva. Existenciu vážnej vôle k právnemu úkonu
možno usudzovať z objektívnych skutočností, za ktorých bol urobený, najmä ak bol urobený spôsobom
a za okolností, ktoré nevyvolávajú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne
účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája.

18. Simulovaný právny úkon je pre nedostatok vážnosti vôle podľa § 37 ods. 1 OZ neplatný. Táto
neplatnosť sa môže uplatniť len vo vzťahu k obom účastníkom právneho úkonu, ak obaja vedeli o tom,
že ide o simuláciu, a teda ani jeden z nich sa nemôže dovolať dôvery v urobený prejav. To znamená, že
o neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle strán spočívajúcich v simulácii možno uvažovať iba v
prípade, že vôľu uzavrieť zmluvu nemá žiadna zo strán zmluvy. Je teda rozhodné, či je aj druhej strane

zrejmé, že jej zmluvná strana nekoná vážne. Neplatnosť sa totiž môže uplatniť len vo vzťahu k obom
účastníkom právneho úkonu. Dôkazné bremeno pritom zaťažuje toho, kto tvrdí, že konal bez atribútu
vážnosti, v danom prípade žalobcov 1a/, 1b/ (ako právnych nástupcov pôvodnej žalobkyne).

19. Súd prvej inštancie napriek tomu, že vykonal rozsiahle dokazovanie, nevyhodnotil rozhodné

skutočnosti potrebné pre vyriešenie prejudiciálnej otázky, a to vážnosť vôle ako náležitosti právneho
úkonu, pri ktorého absencii je právny úkon absolútne neplatný (všetky skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie sa nesprávne zameriavajú na existenciu zmluvy o pôžičke).

20. Z dôvodu, že súd prvej inštancie nezameral svoje skutkové a právne závery na

skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie veci, právne posúdenie veci je nesprávne. Odvolací súd preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude posúdiť základnú prejudiciálnu otázku platnosti/neplatnosti
dohody o prevode členských práv k bytu zo dňa 07.12.2012, uzatvorenej medzi pôvodnou žalobkyňou

a žalovanými v 1/ a 2/ rade. Predovšetkým musí súd prvej inštancie sa vysporiadať s náležitosťou
právneho úkonu - vážnosťou vôle. Právny úkon je urobený vážne, ak vôľa smeruje naozaj k urobeniu
právneho úkonu. Existenciu vážnej vôle k právnemu úkonu možno usúdiť z objektívnych skutočností,
za ktorých bol urobený, pričom je potrebné zohľadniť, čo uzavretiu právneho úkonu predchádzalo a
taktiež nasledovalo, pretože aj z týchto okolností možno zistiť vážnosť vôle strán právneho úkonu. Za

týmto účelom súd prvej inštancie musí posúdiť všetky vykonané dôkazy, každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy vo vzájomných súvislostiach, pričom prihliadne nielen na priame, ale aj nepriame dôkazy, ktoré
v konaní vyšli najavo. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní rozhodnúť aj o trovách
konania, vrátane trov odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)