Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/215/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716213157
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5716213157.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaTurzuačlenov
senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcu: C. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Milan Štúrik, so sídlom U. XX/X, E., proti žalovanej: H. P.,
nar.XX.XX.XXXX,bytomF.XXX,zastúpená:AKJUDr.Repáňapartneri,s.r.o.,sosídlomM.R.Štefánika
25, Martin, IČO: 50 711 776, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu a žalovanej

proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 17C/69/2016-121 z 17.05.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom
bezdôvodného obohatenia 4.320,- eur za obdobie od 04.11.2014 do 04.11.2016 spolu s príslušným
úrokom z omeškania (výrok II.), vo výroku, ktorým žalovanej umožnil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom
bezdôvodného obohatenia 3.750,- eur za obdobie od 05.11.2016 do 21.06.2018 spolu s príslušným
úrokom z omeškania (výrok III.), ako aj v nadväzujúcom výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok

V.), z r u š u j ea vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ostatných výrokoch (I., IV.) odvolaním nenapadnutých p o n e c h a l rozsudok súdu prvej inštancie
nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 137 ods. 1, § 139 ods. 2 OZ

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia sumu 4.320,- eur za
obdobie od 04.11.2014 do 04.11.2016 spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne z uvedenej sumy od
15.03.2017 do zaplatenia (II.), ďalej žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného
obohatenia 3.750,- eur za obdobie od 05.11.2016 do 21.06.2018 spolu s 5 % úrokom z omeškania
ročne z uvedenej sumy od 15.03.2017 do zaplatenia (III.), žalobu v časti úrokov z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 4.320,- eur od 04.11.2016 do 14.03.2017 a 5 % úroku z omeškania ročne

zo sumy 3.750,- eur od 05.11.2016 do 14.03.2017 zamietol (IV.), žalobcovi priznal proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania 61,62 % (V.) a konanie v časti pravidelných mesačných platieb vo
výške 180,- eur od 22.06.2018 do budúcnosti zastavil (I.). Z rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn.
7C/206/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 03.11.2010, mal preukázané, že manželstvo strán bolo
rozvedené, k vyporiadaniu BSM nedošlo, a preto u nehnuteľných vecí platí, že sú v ich podielovom
vlastníctve a ich podiely sú rovnaké (§ 149 ods. 4 OZ). Ešte pred rozvodom žalobca opustil spoločnú

domácnosť a v dome súp. č. XXX postavenom na C-KN parc. č. 362/2 LV č. XXX k. ú. F., ktorý
kedysi tvoril bezpodielové spoluvlastníctvo a neskôr podielové spoluvlastníctvo, zostala bývať žalovaná.
Z výsluchu žalobcu, ako aj svedkov, vyplynulo, že žalobca sa rozhodol opustiť spoločnú domácnosť
z dôvodu situácie a pomerov v rodine, keďže si našiel partnerku, s ktorou je dnes ženatý a medzi
žalovanou a ňou dochádzalo k fyzickým aj verbálnym útokom, takisto, ako aj na neho samotného.
Žalovaná sama priznala, že mu robila prieky a napadla jeho terajšiu manželku a jeho osobne. Uvedené

neznesiteľné pomery v rodine a vzťahy s bývalou manželkou bolo to, čo žalobcovi bránilo užívať rodinný
dom. Ďalej mal preukázané, že rodinný dom užívala v čase, keď bol v podielovom vlastníctve strán,výlučne žalovaná a jej dvaja synovia s partnerkami, neskôr manželkami. Spoluvlastník, ktorý užíva
spoločnú vec bez právneho dôvodu nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu, najmä bez rozhodnutia
väčšiny spoluvlastníkov, alebo bez dohody, prípadne bez rozhodnutia súdu, je povinný vydať ostatným

spoluvlastníkom to, o čo sa týmto užívaním obohatil podľa pravidiel o bezdôvodnom obohatení. Dohoda
v priebehu konania preukázaná nebola. Jednoznačne mal preukázané, že to bola žalobkyňa, ktorá
užívala rodinný dom a umožnila ho užívať aj členom jej rodiny. Pokiaľ tvrdila, že to bolo so súhlasom
žalobcu, takýto súhlas v konaní nebol preukázaný. Žalobca uviedol, že i keď so žalovanou nemali
dohodu, kto ktorú časť domu bude užívať, tak súhlasil, aby tam býval jej syn s predpokladom, že bude

bývať u žalovanej, preto neuvoľnil ani horné poschodie, kde mal svoje zariadenie a práve syn žalovanej
jeho veci umiestnil do pivnice a zabral do užívania obidve horné miestnosti. Žalobca požadoval za
užívanie nehnuteľnosti, ktorá zodpovedala jeho spoluvlastníckemu podielu, nájom, ako aj chcel časť
domu prenajať, čo mu tiež nebolo umožnené. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nedal súhlas, aby
žalovaná a jej rodinní príslušníci užívali celý dom, a teda aj časť, ktorá presahovala spoluvlastnícky
podiel žalovanej. Samotný syn žalovanej na pojednávaní vypovedal, že žalobca im povedal „bývajte“ a

on si to vysvetlil tak, že bývajte, užívajte, ale s tým, že nevymedzil, v ktorých častiach domu je možné
bývať. Ďalší svedkovia, ktorí boli vypočutí, vypovedali o tom, že nemali vedomosť o akejkoľvek dohode
o užívaní medzi podielovými spoluvlastníkmi, preto aj súd postup, keď pôvodná žaloba smerovala voči
všetkým,t.j.žalovanej,jejsynomaneveste,vovzťahukuktorýmdošlokspäťvzatiužaloby,považovalza
správny, pretože ak jeden zo spoluvlastníkov uzavrel bez súhlasu druhého spoluvlastníka zmluvu, ktorou

umožnil predmet spoluvlastníctva užívať, tak nie je opomenutý spoločník oprávnený požadovať po
týchto osobách vydanie bezdôvodného obohatenia, ale je oprávnený požadovať vydanie bezdôvodného
obohatenia po druhom spoluvlastníkovi (NS ČR sp. zn. 33Odo 103/2006). Mal za to, že žalovaná užívala
nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, čo do kvality aj kvantity podiel väčší, než jej prislúchal.
Pokiaľ ide o kvalitu, jednoznačne bolo preukázané, že užívala spodné podlažie, kde bolo príslušenstvo

a kuchyňa, ktoré sa hore nenachádzalo a pokiaľ ide o kvantitu, tak užívala celý dom, resp. umožnila jeho
užívanie svojím rodinným príslušníkom. Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec
v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, je dané zákonom a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať
sa na užívaní spoločnej veci v plnej miere zodpovedajúcej jeho podielu. Preto rozhodol tak, že žalobca
má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za dva roky spätne odo dňa podania žaloby, ktorá bola

podaná 14.11.2016, teda od 04.11.2014. Žalovaná vzniesla námietku premlčania, preto sa súd obdobím,
od ktorého je požadované bezdôvodného obohatenie, zaoberal z pohľadu premlčania. Žalobca ohraničil
obdobie odkedy - dokedy požaduje bezdôvodné obohatenie dátum 21.06.2018, tak mu ho priznal.
Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, vychádzal z potvrdenia realitnej kancelárie o v tom čase
obvyklom nájme, ktorý zo strany žalovanej nebol rozporovaný, a preto takto uplatnený nárok žalobcovi

vrátaneuplatnenýchúrokovzomeškaniapriznal.Naposlednompojednávaní19.03.2019žalobcarozšíril
žalobu aj o úroky z omeškania do minulosti dva roky dozadu, teda pred dátumom 14.03.2017, preto
tieto zamietol ako premlčané. O trovách konania rozhodol podľa úspechu strán v spore a žalobcovi
ako v konaní úspešnejšiemu priznal nárok na ich náhradu proti žalovanej vo výške 61,62 %. Keďže vo
vyčíslení ku dňu vyhlásenia rozsudku požadoval 11.072,04 eur, čo je 100 %, priznaná suma vrátane

úrokov z omeškania do vyhlásenia rozsudku bola 8.946,87 eur, čo je 80,81 % úspech žalobcu a 19,19
% úspech žalovanej a potom čistý úspech žalobcu je 61,62 % (80,81 - 19,19).

2. Proti uvedenému rozsudku v časti priznaného nároku na náhradu trov konania (V.) podal odvolanie
žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Žiadal ho zmeniť tak, že mu

bude priznaný 100 % nárok na náhradu trov konania. V čase, keď podal žalobu na súd 03.11.2016,
nebolo rozhodnuté o jeho návrhu v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k predmetnému rodinnému domu (5C/44/2017), ktoré bolo ukončené rozsudkom, ktorý nadobudol
právoplatnosť 22.06.2018 a vykonateľnosť 24.10.2018, na základe ktorého sa žalovaná stala výlučnou
vlastníčkou rodinného domu. Z týchto dôvodov v žalobe žiadal, aby bola žalovaná zaviazaná platiť mu

pravidelnemesačne180,-eurod25.10.2016akonáhraduzaužívanienehnuteľnosti.Potom,čookresný
súd právoplatne rozhodol v konaní 5C/44/2017, ustálil prepočtom pevnú sumu 3.750,- eur do 21. 06.
2018, v ktorej časti súd žalobe vyhovel. Konštatovanie súdu, že celkovo požadoval 1 072,04 eur je
nesprávne, keďže do tejto sumy zahrnul aj splátky po 180,- eur od 21. 06. 2018 do vyhlásenia rozsudku.

3. Proti výroku II., III., V. uvedeného rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná
podľa obsahu z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP a žiadala ho zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok považovala za nezákonný,
nedostatočne odôvodnený, čo do súdom prijatého záveru, že mal preukázané, že k dohode oužívaní domu medzi spoluvlastníkmi nedošlo čo do dôvodu, že rodinní príslušníci žalovanej nemali
súhlas na bezplatné užívanie nehnuteľností. Závery súdu, že v inkriminovanom období, za ktoré bolo
žiadané bezdôvodné obohatenie, sa žalobcovi v dome bývať nedalo, neobstojí, keďže uvedený stav

s výnimkou skrytia zubnej protézy sa okrem žalobcom naklonených svedkov nepreukázal. Napriek
popretiu ostatných konaní zo strany žalovanej súd prijal záver, že bolo znemožnené žalobcovi bývať
v rodinnom dome. Konflikty popisované žalobcom boli pritom v čase trvania manželstva, ktoré bolo
rozvedené v roku 2010, pričom z rozvodového spisu a spisu o vyporiadaní podielového vlastníctva
vyplýva, že zo spoločnej domácnosti žalobca sa odsťahoval dobrovoľne, pretože mal frajerku a bolo v

jeho záujme zdržiavať sa mimo spoločnú domácnosť, čo bola jeho priorita až do roku 2016. Neobstojí
preto konštatovanie súdu, že domácnosť ho donútila opustiť situácia v rodine. Až v júni 2016 sa začal
žalobca zaoberať otázkou vyporiadania podielového spoluvlastníctva, čo vyplýva z listinných dôkazov
ním predložených, z ktorých je možné nepochybne zistiť, že jeho prvoradým úmyslom bolo vyporiadať
podielové spoluvlastníctvo, s tým, že akceptoval bezplatné bývanie rodinných príslušníkov žalovanej v
nehnuteľnostiach. Táto akceptácia bývania sa zmenila až po tom, čo dojednaný spôsob vyporiadania

podielového spoluvlastníctva odpredajom synovi žalovanej sa ukázal ako časovo náročný, čo prvýkrát v
siedmom mesiaci roku 2016 viedlo žalobcu k požiadavke na platbu nájomného. Preto je nesprávny záver
súdu, že v konaní nebolo preukázané právo rodinných príslušníkov žalovanej na bezplatné bývanie v
rodinnom dome, keď sám žalobca uviedol, že je pravdou, že keďže nebola dohoda o tom, kto ktorú časť
užíva, tak dovolila synovi bývalej manželky, aby v dome býval, ale mal za to, že si tam potrebuje iba

nahlásiť trvalý pobyt. Jej syn pritom v nehnuteľnostiach býval a s ním žalobca v roku 2016 jednal o kúpe
podielu. Ďalším dôkazom, že rešpektoval bývanie jej detí a súhlas udelil a vo vrchnej časti dovolil bývať
jejsynovije,žemanželkažalobcusamauviedla,žestálesačakalonato,žemanželavyplatia.Itentostav
napovedákonsenzumedzižalobcomaužívateľmi-jejdeťmi,žemaliprávovnehnuteľnostiachbezplatne
bývať po súhlase žalobcu. Neopomenuteľným dôkazom nesprávne prijatého záveru súdu je vyhlásenie

manželky žalobcu, že keď k tomu nedošlo (syn žalovanej stále odkladal kúpu podielu žalobcu), tak
manžel požadoval nájomné. Obdobne túto skutočnosť potvrdila matka a svokra žalobcu, ktorá uviedla,
že situácia sa s domom riešila, žalobca sa so žalovanou najprv chceli vzájomne vysporiadať, keď k
tomu nedošlo, žalobca chcel, aby mu bývalá manželka a jej synovia platili nájomné. S uvedenými
skutočnosťami sa súd vôbec nevysporiadal a vôbec neuviedol, prečo za pravdivé považoval výpovede

žalobcu a jeho priamych príbuzných. S uvedeným sa súd musí v rozhodnutí vysporiadať, v opačnom
prípade je vydaný rozsudok nepreskúmateľný, arbitrárny a nezákonný. Vzhľadom na uvedené nie je
ani možné akceptovať názor súdu, že žalovaná bez právneho dôvodu užívala spoločnú nehnuteľnosť
nad rámec svojho podielu a je možné zaviazať ju vydať bezdôvodné obohatenie za obdobie od 04.
11. 2014 do 04. 11. 2016. Žalobca nijak nepreukázal svoje tvrdenie, že by sa pred rokom 2016

domáhal svojich nárokov. Dlhodobo uvedený stav rešpektoval a dokonca dlhodobo využíval pomoc jej
syna na jeho novonadobudnutej stavbe. Nárok za obdobie od 04. 11. 2014 do 04. 11. 2016 vrátane
príslušenstva je premlčaný, keďže bol uplatnený žalobou 03. 11. 2016. Následne na pojednávaní 18. 01.
2019 bola pripustená zmena žaloby bez uvedeného obdobia. V čase doručenia podania označeného
ako spresnenie nároku titulom žaloby o bezdôvodné obohatenie, doručeného súdu 12. 03. 2019 už

premlčacialehotaakonaistinu,takinapríslušenstvouplynula.Všetkyzmenyžalobyvyvolávalidôsledok
na jednotlivé nároky a potrebu posúdenia ich premlčaní. Ak žalobca na pojednávaní 18. 01. 2019 žiadal
na celé vyrovnanie zaplatiť sumu 4 320,- eur za obdobie 25. 10. 2016 - 21. 06. 2018, tak i v tomto prípade
došlo k premlčaniu nároku predchádzajúceho obdobia uplatneného predchádzajúcimi podaniami. Vo
vydanom rozsudku je nesprávne vymedzená aj suma bezdôvodného obohatenia za obdobie od 05.

11. 2016 - 21. 06. 2018, a teda aj priznaný úrok z omeškania. Za danej argumentácie potom výpočet
bezdôvodného obohatenia nemôže za dané obdobie predstavovať 3 750,- eur. Ďalej uviedla, že žalobca
sa domáhal iba bezdôvodného obohatenia, ale nie možnosti užívania. To nie preto, že by mu to bolo
znemožnené, ale preto, že si to nevedel predstaviť, a preto je pre neho výhodnejšie domáhať sa náhrady,
čo je ďalší dôvod, prečo súd nesprávne rozhodol. Nárok by bol dôvodný len vtedy, ak by žalobca

vedel preukázať skutočný záujem v nehnuteľnosti bývať. Nie je podmienkou, že by tam mal bývať s
celou rodinou, čo vo výpovedi netvrdili žiadni svedkovia, ktorá skutočnosť nebola pri právnom posúdení
súdom zohľadnená, i keď žalobca má dôkaznú povinnosť. Nehnuteľnosti neužívala nikdy nad svoj
spoluvlastnícky podiel ani čo do kvality, ani kvantity, keďže jej užívanie bolo vždy obmedzené technickým
riešením stavby, kde na prízemí sa nachádzajú dve izby, kuchyňa, kúpeľňa, WC, komora a chodba

a v podkroví dve izby a chodba. Nie je možné akceptovať názor súdu, že ak bývala na prízemí, kde
sa nachádzalo príslušenstvo bytu, bola zvýhodnená a užívala dom nad rozsah svojho podielu. Nikdy
nezakazovala vstup žalobcovi do domu, tento tam mal svoje veci, mal od neho kľúče a vstupoval do
neho bez jej prítomnosti, čo taktiež súd vo svojom rozhodnutí nezohľadnil.4. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že nie sú pravdivé tvrdenia, že mu nezakazovala vstup do

nehnuteľnosti, že v nej má svoje veci, má od nej kľúče a vstupoval do nej bez prítomnosti žalovanej,
čo vyvrátili aj svedkovia. Z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybností možno prijať záver,
že nebol predpoklad na to, aby mu bolo umožnené bezkonfliktné užívanie domu, keďže ho žalovaná zo
spoločného domu vyhodila, vymenila zámky, fyzicky a slovne napádala jeho a jeho manželku, odmietala
jeho snahu vstúpiť do vlastníckych práv a už vôbec nie s jeho manželkou a maloletou dcérou. Nie

je pravda, že by bol dal súhlas a akceptoval bezplatné bývanie rodinných príslušníkov žalovanej v
nehnuteľnostiach, keďže bol nútený bývať v podnájmoch a platiť nájomné. Starší syn žalovanej H. na
pojednávaní uviedol, že z titulu nedostatku finančných prostriedkov sa mu jeho nárok zaviazal splácať,
ako aj to, že v roku 2014 dostali od právneho zástupcu žalobcu list, v ktorom ich všetkých žiadal o
úhradu za užívanie nehnuteľnosti. Dovolil prihlásenie k trvalému pobytu, na svojich finančných nárokoch
trval. Syn žalovanej mu pomáhal, lebo mal s ním dobré vzťahy. Žiadna dohoda o užívaní nehnuteľností

uzavretá nebola, nikomu nedal súhlas na ich bezplatné užívanie. Práve žalovaná jednostranne bez jeho
súhlasu umožnila jej rodinným príslušníkom nehnuteľnosti užívať, čo potvrdili aj svedkovia. Neobstojí
tvrdenie žalovanej, že jeho nárok za obdobie od 04. 11. 2014 do 04. 11. 2016 je premlčaný, že je
nesprávne vymedzená suma bezdôvodného obohatenia a aj priznaný úrok z omeškania.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podaných
odvolaniach (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP
v napadnutých výrokoch (II., III., V.) rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Vo výrokoch odvolaním
nenapadnutých (I., IV.) ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

7. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

8. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa ust. § 220 ods. 2 CSP tvorí
súčasť základného práva strán na súdnu ochranu a vyžaduje, aby sa súd jasným, korektným a

zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, keďže inak sa stáva nepreskúmateľným, čo
znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

9. Žalobou doručenou súdu 03. 11. 2016 sa žalobca proti žalovaným 1/H. P., 2/H. R., 3/H. R., 4/E. R.
domáhal, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili 180,- eur k 15. dňu v príslušnom kalendárnom mesiaci
počnúc 25. 10. 2016 titulom náhrady za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu v rodinnom dome s.
č. XXX v F. a aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili 4 320,- eur za obdobie od 25. 10. 2014 do 25.
10. 2016.

Podaním doručeným súdu 05. 10. 2017 žalobca čiastočne zobral svoj návrh späť voči žalovaným 2/ až
4/ a žiadal konanie vo vzťahu k nim zastaviť a súčasne rozšíril žalobu, keďže sa domáhal aj zaplatenia
5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 4 320,- eur od 04. 11. 2016 až do zaplatenia, ktorá zmena
bola pripustená uznesením z 18. mája 2018, právoplatným 11. 06. 2018.
Na pojednávaní 18. 01. 2019 žalobca žiadal pripustiť zmenu žaloby, keď žiadal zaplatiť 4 320,- eur spolu

s 5 % ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 04. 11. 2016 za obdobie od 25. 10. 2016 do 21.
06. 2018, ktorá zmena žaloby bola aj na pojednávaní pripustená.
Podaním doručeným súdu 12. 03. 2019 označeným ako spresnenie nároku titulom žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia a na pojednávaní 15. 03. 2019 žiadal pripustiť zmenu žaloby tak, že žalovaná
je mu povinná zaplatiť 3 750,- eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 05. 11. 2016 do zaplatenia

za obdobie od 05. 11. 2016 do 21. 06. 2018 a že žalovaná je mu povinná zaplatiť 4 320,- eur spolu s
5 % ročným úrokom z omeškania počnúc 04. 11. 2016 až do zaplatenia za obdobie od 04. 11. 2014
do 04. 11. 2016.10. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca po pripustení zmeny žaloby 18. 01. 2019 sa začal
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 04. 11. 2014 do 04. 11. 2016 vo výške 4 320,- eur spolu
s úrokom z omeškania od 04. 11. 2016 domáhať až podaním doručeným súdu 12. 03. 2019, teda

po uplynutí premlčacej doby podľa ust. § 107 OZ, s čím sa súd prvej inštancie jasným, korektným a
zrozumiteľným spôsobom napriek zo strany žalovanej vznesenej námietke premlčania (§ 100 ods. 1
OZ) v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal a navyše nesprávne uviedol, že žalobca má právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia za dva roky spätne odo dňa podania žaloby, ktorá bola podaná 14.
11. 2016, teda od 04. 11. 2014.

11. Za trvania spoluvlastníctva spoluvlastnícky podiel určuje, akou mierou sa spoluvlastníci podieľajú na
užívaní spoločnej veci, pričom spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti neznamená, že by sa vlastnícke
právo spoluvlastníka vzťahovalo len na určitú konkrétnu časť tejto nehnuteľnosti (§ 137 ods. 1 OZ).
Hospodárenie so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci aj dohodou (§ 139 ods. 2 OZ). Pokiaľ ide
o formu rozhodovania spoluvlastníkov, zákon pre toto rozhodnutie nestanovuje obligatórnu písomnú

formu, ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti, preto musí mať ako ktorýkoľvek iný právny úkon aspoň
všeobecné náležitosti podľa štvrtej hlavy a prvej časti Občianskeho zákonníka. Dohoda spoluvlastníkov
o hospodárení so spoločnou vecou je bezformálnym právnym úkonom, t. j. nemusí byť písomná ani
vtedy, ak sa týka nehnuteľností a môže byť uzatvorená aj ústne alebo konkludentne.
Z výpovede samotného žalobcu na pojednávaní vyplýva, že pokiaľ ide o syna žalovanej, je pravdou,

že mu dovolil, aby v dome aj so ženou býval, pričom nebolo špecifikované, kde, v ktorej časti to
bude, čo potvrdil vo svojej výpovedi aj syn žalovanej H. R. (vrátane bývania brata). Z uvedeného
vyplýva, že samotný žalobca navrhol spôsob užívania domu, ktorý bol akceptovaný aj žalovanou, a preto
požadovanie bezdôvodného obohatenia je v rozpore s takto konkludentne uzatvorenou dohodou, ktorou
sú viazaní, ak nedôjde k podstatnej zmene pomerov alebo ak nie je nahradená dohodou novou, s ktorými

skutočnosťami sa súd prvej inštancie takisto v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal, takisto ani
tým, že žalobca ani len netvrdil, nieto preukazoval, pretože sa podľa neho so žalovanou na užívaní domu
nemal dohodnúť, že sa svojich práv ohľadne užívania domáhal súdnou cestou žalobou podľa ust. § 139
ods. 2 OZ. Samotný žalobca pritom sám navyše potvrdil, že po tom, čo žalovanú požiadal, aby mohol pri
havárii v jeho inom dome rodinný dom užívať, táto tak učinila a horné poschodie vypratala, čo vyplynulo

aj zo svedeckej výpovede jej syna a nevesty, avšak preto, že v ním na vypratanie v stanovenej lehote
ho užívať nezačal, veci vrátila nazad.

12. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods.
1 písm. b/ CSP zrušil a vychádzajúc z princípu dvojinštančnosti súdneho konania mu vec vrátil na

ďalšie konanie, počas ktorého zopakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie a vo veci opätovne rozhodne
vysporiadajúc sa jasne a korektným spôsobom so všetkými hore uvedenými skutkovými a právnymi
závermi a v nadväznosti na ne aj námietkami žalovanej, či už počas prvoinštančného alebo odvolacieho
konania a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ust. § 220 CSP.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).