Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, August 16, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/57/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317218492
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2317218492.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Daniel Ilavský, v sporovej veci žalobkyne: J. S., nar. X.X.XXXX, bytom
B., K. XXXX/XX, zastúpená: Advokátska kancelária Podhorský & Partners, s. r. o., IČO: 46 962 000,
so sídlom Bratislava, Ventúrska č. 1, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., IČO: 35 792
752, so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s. r. o., IČO: 47 233 516, so sídlom Bratislava, Kubániho č. 16, o zaplatenie 1.156,68 eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 15C/55/2017-260 z 29. septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni sa voči žalovanému priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 1.156,68 eur spolu s
5 % ročným úrokom z omeškania od 4.10.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania.

2. Po právnej stránke rozhodnutie odôvodnil apl. ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) d), § 9 ods. 1, 2, § 11
ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženejplatbyaleboobdobnejfinančnejpomociposkytnutejveriteľomspotrebiteľovi,§52ods.1,23,4,
§53ods.1,§451ods.1,2,§107ods.1,2,§517ods.1Občianskehozákonníka(ďalejiba„OZ“),§3ods.
3, 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania
mal súd za preukázané, že hoci ako listinné dôkazy bola predložená zmluva o revolvingovom úvere, z
okolností, za akých bol žalobkyni úver poskytnutý bolo treba dospieť k záveru, že bol poskytnutý klasický

úver. Pre revolvingový úver je typické, že dlžníkovi je poskytnutý určitý úverový rámec, v rámci ktorého
môže dlžník čerpať peňažné prostriedky (ale aj nemusí) a to až do výšky dohodnutého úverového rámca.
Veriteľ tento úver vždy dopĺňa do dohodnutej výšky a úverový vzťah tak môže fungovať dobu neurčitú,
pričom najčastejším spôsobom poskytovania revolvingu je prostredníctvom kreditných kariet. V danom
prípade bol však žalobkyni úver poskytnutý jednorazovo a v konkrétnej výške.

3. Súd dospel k záveru, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere,

teda spotrebiteľská zmluva. Posúdiac obsah zmluvy, súd dospel záveru, že predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje riadne uvedenie RPMN, ktorý záver postačuje k tomu, aby mal súd
za to, že úver bol poskytnutý bezúročne a bezpoplatkov - ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) v spojení
s ustanovením § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Tým, že istina úveru uvedená v zmluvenezodpovedá výške reálne poskytnutých finančných prostriedkov, je RPMN ako aj úroková sadzba
nesprávne vypočítaná. Uvedené údaje boli vypočítané zo sumy 1.170,- eur, avšak úver bol žalobkyni
poskytnutý reálne len v sume 950,15 eur. Uvedeným postupom sa RPMN, ako aj úroková sadzba,

podstatne navýšili. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný žalobkyni úver vyplatil krátený o sumu 219,85 eur,
pričom však túto sumu zahrnul do celkovej sumy poskytnutého úveru. Takýto spôsob určenia celkovej
výšky úveru a v nadväznosti na to aj následné určenie RPMN z takejto výšky úveru bol v rozpore so
zákonom č. 129/2010 Z. z. aj s eurokonformným výkladom príslušných ustanovení Smernice č. 2008/48/
ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere.

4. Poukázal na ESD vo veci C-377/14 Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti Finway a.s., čl.
3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48 ako aj bod I. prílohy I. tejto smernice, ktoré sa majú vykladať
v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru predstavujú celkovú sumu, ktorá bola
daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov
súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Celková výška

úveruvzmyslecitovanejsmernicečl.3písm.l)jevymedzenáakomaximálnavýškaalebosúčetvšetkých
finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o úvere. Podľa čl. 3 písm. g) tejto smernice,
obdobne aj § 2 písm. g) ZoSÚ, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
sú všetky náklady..., ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a ktoré sú veriteľovi známe. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je súčet celkovej výšky

spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (§ 2
písm. h) ZoSÚ obdobne čl. 3 písm. h) Smernice č. 2008/48). V dôsledku uvedeného pojmy celková výška
úveruacelkovénákladyspotrebiteľaspojenésúveromsanavzájomvylučujú.Celkovávýškaúverupreto
nemôže zahŕňať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky
úveru nemožno zahrnúť žiadnu odmenu, poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré

musí spotrebiteľ zaplatiť. Neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené
s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od
celkovej výšky úveru a to v neprospech spotrebiteľa. Do výpočtu RPMN bol teda nesprávne zahrnutý
údaj o celkovej výške úveru, keď do nej boli zahrnuté aj administratívne poplatky, ktoré si žalovaný od
žalobcu ihneď zúčtoval, čo spôsobuje podhodnotenie skutočnej RPMN. Hodnota RPMN vychádzajúca

z takto nesprávne určenej položky bola potom nesprávne určená nižšie, podhodnotená v neprospech
spotrebiteľa. Táto skutočnosť potom spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11
ods. 1 písm. d) ZoSÚ aplikovaného súdom prvej inštancie.

5. Vzhľadom na nesprávne uvedenú RPMN v neprospech spotrebiteľa je nevyhnutné poskytnutý úver

považovať za bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho zaplatením úrokov a poplatkov žalobkyňou,
na strane žalovaného veriteľa došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný vydať
žalobkyni, teda spotrebiteľke na úkor ktorej sa bezdôvodne obohatil. Keďže predmetný úver bolo
nevyhnutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, všetko plnenie, ktoré žalobkyňa žalovanému
poskytla v súvislosti s predmetnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere nad istinu 950,15 eur, je potom

potrebné považovať za plnenie bez právneho dôvodu a teda za bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451
a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré je potom nevyhnutné vydať tomu, na úkor koho bolo získané - tu
žalobkyni (§ 456 Občianskeho zákonníka). Keď teda žalobkyni bola reálne poskytnutá suma vo výške
950,15 eur a reálne splatila sumu vo výške 2.106,83 eur, bezdôvodné obohatenie tu vzniklo vo výške
1.156,68 eur.

6. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na plnenie s tým,
že nárok bol uplatňovaný sčasti po uplynutí objektívnej a sčasti po uplynutí subjektívnej premlčacej
lehoty. Súd ale vychádzal z toho, že predmetné bezdôvodné obohatenie bolo úmyselné, v dôsledku
čoho na premlčanie uplatnil 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu odo dňa, keď k nemu došlo, čo bolo

po uzavretí zmluvy dňa 06.07.2010, pričom žaloba bola na súd podaná dňa 05.10.2017, teda v rámci
objektívnej 10-ročnej premlčacej doby. Súd má za to, že žalovaný pri svojej podnikateľskej činnosti,
ktorou je poskytovanie úverov, je povinný postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní
všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný ako nebankový subjekt
má poskytovanie úverov dlhodobo v predmete svojej činnosti, a teda je jeho povinnosťou poznať a

dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Žalovaný namietal, že jeho úmysel
bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne nebol v konaní žiadnym dôkazom preukázaný, pričom na
jeho preukázanie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného, ale je nutné preukázať,že žalovaný skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa na úkor dlžníka bezdôvodne
obohacuje.

7. Žalovaný ako osoba podnikajúca na trhu so spotrebiteľskými úvermi, vystupuje ako dodávateľ ako
odborník profesionálne znalý podnikateľ, ktorý by mal dodávať poskytované služby so zárukou kvality
a znalosťou právnych predpisov. Vzhľadom na to má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému
poskytuje svoje služby, preto treba požadovať aby sa vo vzťahu k nemu správal poctivo. Povinnosťou
žalovaného poskytujúceho úvery a pôžičky nebankovým spôsobom, teda bolo poznať a dodržiavať

právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov a pri výkone svojej podnikateľskej činnosti
postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou a v súlade s dobrými mravmi. V čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy, platila v právnom poriadku SR, už niekoľko rokov, právna úprava vyslovene
vyžadujúca uvádzať v zmluvách o spotrebiteľskom úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov pod
sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov (§ 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
v znení účinnom od 1.1.2008 a neskôr s účinnosťou od 11.6.2010 § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.),

účelom ktorých náležitostí je predovšetkým umožniť spotrebiteľovi zorientovať sa v ponukách rôznych
finančných inštitúcií a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. V predmetnej uzavretej úverovej zmluve
táto náležitosť chýba. Je preto dôvodné predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením
tak podstatného údaja ako je RPMN priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom
predpokladaná sankcia, že ako veriteľ nebude môcť od dlžníka (tu žalobkyňa) žiadať úrok z úveru

ani iné poplatky, a pre prípad, že tak urobí, bol s uvedenou sankciou uzrozumený (čo je nepriamy
úmysel). Konanie žalovaného pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy tak nebolo súladné s dobrými
mravmi, žalovaný vedome nerešpektoval svoje povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských
úveroch, a preto takéto jeho konanie nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový

prospech. Žalovaný tak jednoznačne zneužil svoje silnejšie postavenie voči spotrebiteľovi pri uzatváraní
spotrebiteľských zmlúv a od žalobkyne prijal plnenia, na ktoré nemal právny nárok. Úmysel žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne pritom bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh
koncipoval žalovaný, bez možnosti žalobkyne (dobromyseľne uzatvárajúcej danú zmluvu) individuálne
ovplyvniť ich obsah, teda tento úmysel bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu sa

na strane žalovaného (porovnaj rozsudky Krajského súdu v Prešove z 12.12.2011, sp. zn. 7Co/84/2011,
z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012 a z 17.8.2018 sp. zn. 8Co 139/2017).

8. Žalovaný ako profesionál v poskytovaní úverov pokiaľ neuviedol podstatné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere musel vedieť, že tým spôsobom bude inkasovať od žalobkyne úroky, na ktoré

nemá právo. Ak tieto úroky napriek tomu inkasoval, musel si byť vedomý, že sa na úkor žalobkyne
obohacuje.

9. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia zákonodarca ustanovuje v § 107 OZ
kombinované premlčacie doby. V zmysle § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa ods. 2 najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa keď k nemu došlo.

10. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle citovaného ustanovenia, je
teda rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto na jeho úkor bezdôvodné obohatenie získal. Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacejdoby,atotaktrojročnejakoajdesaťročnejvprípadeúmyselnéhobezdôvodnéhoobohatenia,
je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo.

11. Objektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo, t. j. v
danom prípade odo dňa, kedy boli jednotlivé splátky nad rámec poskytnutej istiny žalobkyňou v prospech
žalovaného uhradené. Pre posúdenie otázky premlčania práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia bolo rozhodujúce posúdiť, či ide na strane žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie,

ktorá skutočnosť má potom vplyv na to, či sa právo žalobkyne premlčuje vo všeobecnej trojročnej
alebo až desaťročnej objektívnej premlčacej dobe. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd konanie
žalovaného posúdil ako úmyselné konanie, a teda uplatnil premlčaciu dobu desaťročnú, ktorá plynie od
vzniku bezdôvodného obohatenia. Pre začiatok plynutia 3-ročnej, príp. 10-ročnej objektívnej premlčacejdoby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy
bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez
právneho dôvodu vzniká samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba

(rozhodnutie NS ČR z14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006). V predmetnom prípade táto desaťročná
premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr ako v roku 2011 (zmluva bola uzatvorená v júli roku 2010,
pričom pri pravidelnom splácaní prostredníctvom dohodnutých splátok v sume 59,47 Eur poskytnutá
suma vo výške 950,15 eur mohla byť splatená za takmer 16 mesiacov, t. j. cca november 2011), z čoho
je zrejmé, že žaloba bola podaná pred uplynutím desaťročnej objektívnej premlčacej doby (podaná na

súde dňa 5.10.2017).

12. Čo sa týka subjektívnej premlčacej doby, tak tu sa súd stotožnil s tvrdením žalobkyne, že
kvalifikovane sa prvý krát o bezdôvodnom obohatení dozvedela až pri porade so svojím právnym
zástupcom, ktorého si zvolila dňa 1.2.2017. A teda žaloba podaná dňa 5.10.2017, bola podaná aj
v rámci subjektívnej premlčacej doby. Konanie sp. zn. 26C/214/2014 bolo ukončené len procesným

rozhodnutím, pričom žalobkyňa ako bežný spotrebiteľ bez právnického vzdelania, z uvedeného konania
nemohla vedieť, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko otázke vzniku bezdôvodného
obohatenia sa v danom konaní pozornosť nevenovala.

13. Žalovaným vznesená námietka premlčania je pre vyššie uvedené nedôvodná.

14. Vzhľadom na uvedené, t. j. vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť uzatvorenej zmluvy ako
aj na nepremlčanie žalovaného nároku, súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu, nakoľko táto
bola podaná dôvodne. V dôsledku toho, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala zákonnom
predpísané náležitosti, žalobkyňa bola povinná žalovanému vrátil len to, čo od neho dostala. Rozdiel,

ktorý vznikol medzi sumou poskytnutou a splatenou je bezdôvodným obohatením vzniknutým na strane
žalovaného, ktoré je tento žalobkyni povinný vydať vo výške priznanej istiny (2.106,83 eur - 950,15 eur
= 1.156,68 eur). Okrem tejto istiny súd žalobkyni priznal aj nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške,
nakoľko žalovaný sa do omeškania dostal s vydaním peňažného plnenia.

15. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 CSP, podľa ktorého nárok na náhradu trov vznikol
žalobkyni ako plne úspešnej strane sporu. O výške priznaných trov rozhodne súd po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, samostatným uznesením.

16. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu z

dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie pri posudzovaní
námietky premlčania uviedol, že objektívna premlčacia doba je 10 ročná a v rámci nej žaloba zo strany
žalobcu bola na súd podaná. Odôvodnil to tým, že žalovaný mal konať s úmyslom získať bezdôvodné
obohatenie, pretože v zmluve podľa súdu uviedol nesprávnu RPMN.

17. Tvrdí, že v konaní neboli vykonané žiadne dôkazy a preukázané skutočnosti, ktoré by preukázali
existenciu úmyslu žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Zmluva o revolvingovom úvere bola
uzavretá v roku 2010, pričom súd nesprávnosť hodnoty RPMN vyvodzuje s odkazom na rozhodnutie
SD EÚ vo veci C- 377/14 z roku 2016. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysvetlil, ako je možné
vyvodzovať záver o úmysle získať bezdôvodné obohatenie v roku 2010 na základe rozhodnutia, ktoré

bolo vydané niekoľko rokov po jej uzavretí.

18. Ak použije postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že na základe rozhodnutia C - 377/14
vydanéhoniekoľkorokovpouzavretízmluvyakodôvodprezáveronesprávnostiRPMN,potomžalovaný
rovnakým spôsobom používa napríklad odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.

k. 43CoR/5/2016-14, ktorý ohľadne zahrnutia nákladov podľa dohody o poskytnutí služby (bod 45
odôvodnenia) uvádza: „... odvolací súd po zhodnotení skutočnosti zistených zo Zmluvy o revolvingovom
úvere konštatuje, že v bode 8 Zmluvy o poskytnutí služby je dohodnutá odplata za poskytnutie služby
spočívajúcejvmožnostiodkladusplátokúveruvovýške168,17Eur,pričomvbode8.6Veriteľvyhlásil,že
uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere,

a dlžník vyhlásil, že túto dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe slobodnej vôle, porozumel jej
obsahu a vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami. Keďže ide o odplatu za dohodnutú službu,
nebol dôvod, aby táto bola tiež zahrnutá do ročnej priemernej miery nákladov (RPMN) úveru. Postupžalovaného, ktorý si dohodnutú odmenu vo výške 168,17 Eur odrátal od poskytnutého úveru, vyplýva
zo samotnej dohody v bode 8.1 Dohody o poskytnutí služby, žalobca teda s takýmto postupom súhlasil.“

19. Existencia uvedeného rozhodnutia a jeho odôvodnenie vylučuje úmysel bezdôvodne sa obohatiť.
Súčasne vytýka rozsudku súdu aj to, že síce odkazuje na rozhodnutie vo veci C-377/14, avšak z celého
odôvodnenia rozsudku nie je možné zistiť ani skutkovú a ani právnu podobnosť so skutkovým a právnym
stavom prejednávanej veci.

20. Ustanovenie o 10 - ročnej premlčacej doby je pritom výnimkou zo všeobecného pravidla
(ustanovenia) o tom, že objektívna premlčacia doba v občianskoprávnych vzťahoch je 3 ročná. Súd prvej
inštancie nezdôvodnil žiadne skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním a na základe
ktorých pristúpil k aplikácii tejto výnimky zo všeobecného pravidla.

21. Ústavný súd SR v rozhodovacej praxi okrem iného uvádza :

„Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (napr. III. ÚS 107/07).

„...ústavný súd skúmal, či najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob
hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok
rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ nemusel
hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné
stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových,

z ktorých právne závery vychádzajú.” (III. ÚS 311/07).

22. Možným úmyselným bezdôvodným obohatením v spotrebiteľských právnych vzťahoch sa zaoberal
Najvyšší súd Slovenskej republiky, nie len v uznesení sp. zn. 1Cdo/238/2018 z 18.10.2018, ale aj
v rozhodnutí 7Cdo/227/2019 z 27.5.2020, odkazujúc na uznesenie 1Cdo/238/2017. Najvyšší súd

Slovenskej republiky pritom uviedol, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty o profesionálnom
podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna
prax), týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch nemôžu samé o sebe bez ďalšieho
zakladať nepriamy úmyselne bankového subjektu (veriteľ).

23. Vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v rozhodnutiach jednej z najvyšších súdnych autorít, je
možné uzavrieť, že žalobkyňa, ak mala za to, že žalovaný sa na jej úkor obohatil, mala podať žalobu pred
uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej doby, v takom prípade bol by jej nárok uplatnený bez rizika,
že protistrana sa bude brániť námietkou premlčania; úmyselné konanie žalovaného preukázané nebolo.

24. Pre posúdenie „úmyslu“ získať bezdôvodné obohatenie nie je podstatné ex post hodnotenie, ale
stav v čase vzniku právneho úkonu. Je preukázané a nesporné, že práve v danom okamihu sa
žalovaný oprávnene a dôvodne mohol spoliehať a vychádzať aj na výsledky kontrolnej činnosti, čo je
pre hodnotenie otázky „úmysel“ získať bezdôvodné obohatenie rozhodujúce.

25. Poukázal na rozhodnutia KS Banská Bystrica sp. zn. 14Co/530/2015, sp. zn. 14Co/637/2015, sp.
zn. 16Co/746/2015 a Krajského súdu v Žiline, č. k. 9Co/516/2015.

26. Podľa odôvodnenia rozsudku subjektívna premlčacia doba začala plynúť udelením plnej moci
nejakou právnou poradou. Toto tvrdenie považuje žalovaný za nesprávne po skutkovej i právnej stránke,

pričom nesprávnosť právnych záverov má vplyv aj na rozhodnutie vo veci samej.

27. V prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného
o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Slová „keď sa
oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba má objektívne k dispozícii

skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva záver o vzniku a dôvodoch obohatenia a vie právo uplatniť na súde.
Dozvedieť sa neznamená mať vedomosť o právnej kvalifikácii, pretože pri podaní žaloby nie je žalobca
povinný svoj nárok po právnej stránke kvalifikovať. Napríklad, v súdnom konaní vedenom Najvyšším
súdom ČR pod sp. zn. 33 Odo 528/2006 z ktorého citujeme podstatné časti: Jinak řečeno pro počáteksubjektivní promlčecí doby k uplatnění práva na vydání plnění z bezdůvodného obohacení je rozhodující
subjektivní moment, kdy se oprávněný dozví takové okolnosti, které jsou relevantní pro uplatnění jeho
práva u soudu...“

28. Právny poriadok na žiadnom mieste nespája plynutie subjektívnej premlčacej doby s tým, kedy
si subjekt vyhľadá advokáta. Napríklad KS v Banskej Bystrici v rozsudku 16Co/746/2015 uvádza, že
„Začiatok plynutia subjektívnej lehoty nezávisí iba od správania navrhovateľa ako dotknutej osoby, ani
od udelenia plnej moci pre advokáta, ktoré úkony mohol od uzavretia spotrebiteľskej zmluvy s odporcom

kedykoľvek realizovať.“ V tomto prípade žalobca mohol podať žalobu od roku 2014. Aj v kontexte
citovaného je záver súdu o posudzovaní subjektívnej premlčacej doby nesprávny.

29. Za vodítko v tomto smere považuje právny názor vyslovený v rozsudku NS ČR zo dňa 30.4.2002,
sp. zn. 33 Odo 477/2001, pri analogickej aplikácii ktorého by po vznesení námietky premlčania mal súd
vždy povinnosť ad hoc zisťovať, kedy poškodený reálne (preukázateľne) získal dostatok informácií o

ustálenosti svojho zdravotného stavu.

30. Žalovaný namieta nesprávnosť skutkových záverov a tiež aj právneho posúdenie súdu vo vzťahu
k záveru o bezúročnosti úveru. Podľa súdu je hodnota RPMN určená nesprávne a to má za následok
bezúročnosť úveru. RPMN má byť určená nesprávne preto, lebo žalovaný do nej nezahrnul náklady

podľa dohody o poskytnutí služby.

31. Toto rozhodnutie je v rozpore s § 2 písmeno g) zákona č. 129/2010 Z. z.

32. Podľa ustanovenia § 2 písmeno g) v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy Celkovými

nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií,
daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal

spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

33. Pre zahrnutie nákladov do celkových nákladov je rozhodujúce to, či ide o náklady na základe
obligatórne alebo fakultatívne uzavretých doplnkových služieb. Je totiž prirodzene logické, že všetky
doplnkové služby majú nejakú spojitosť so spotrebiteľským úverom, avšak - ako vyplýva z ustanovenia

§ 2 písmeno g) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, inak
by predsa neboli doplnkové. Zákonná úprava neurčila, že všetky doplnkové služby a ich náklady
tvoria súčasť celkových nákladov, čím zjavne a logicky zakotvila, že náklady na doplnkové služby sa
automaticky nestávajú súčasťou celkových nákladov (inak nemá zákonná úprava zmysel a racionálne
opodstatnenie).

34. V dohode o poskytnutí služby sa jasne deklaruje, že nejde o podmienku pre získanie úveru. Náklady
podľa dohody o poskytnutí služby teda nevznikli tým, že došlo k uzavretiu zmluvy o úvere. Vznikli len
tým, že vznikla dohoda o poskytnutí služby.

35. Navrhuje, aby odvolací napádaný rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu.
Žalovaný si uplatňuje nárok na náhradu trov za odvolacie konanie a trovy právneho zastúpenia v
odvolacom konaní, a to v plnom rozsahu.

36. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa a uviedla, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného,

že v konaní neboli vykonané žiadne dôkazy a preukázané skutočnosti, ktoré by preukázali existenciu
úmyslu žalovaného. Naopak má za to, že úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie bol riadne
preukázaný, a teda má za to, že v danom prípade je potrebné aplikovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu
dobu.

37. V konaní bol úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie preukázaný nasledovnými
skutočnosťami. Žalovaný je podnikateľským subjektom, ktorý pri poskytovaní úverov koná v rámci
predmetusvojejpodnikateľskejčinnosti.Vzhľadomkuvedenémusaočakáva,žepriposkytovaníslužieb,
ktoré sú predmetom jeho podnikateľskej činnosti, postupuje žalovaný s odbornou starostlivosťou a vsúlade s dobrými mravmi. V konaní bolo preukázané, že v tomto prípade ide o spotrebiteľský vzťah,
v ktorom koná žalovaný ako dodávateľ, a teda sa dá očakávať, že poskytuje služby a vykonáva
svoju podnikateľskú činnosť v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný bol jednoznačne pri podpise

zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100031005 zo dňa 6.7.2010 (ďalej aj ako ,,Zmluva“) oboznámený
s právnou úpravou, ktorá sankcionuje nesprávne uvedenú výšku hodnoty RPMN bezpoplatkovosťou
a bezúročnosťou úveru. Dodávateľ zo svojej pozície musel vedieť, že uvedením nesprávneho údaja o
výškeRPMNpriamovzmluveospotrebiteľskomúverenastanezákonompredpokladanásankcia,žeako
veriteľ nebude môcť od žalobkyne žiadať úrok z úveru ani iné poplatky. Žalovaný bol uzrozumený s tým,

že sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatí, ak bude príjmať splátky prevyšujúce istinu pohľadávky,
iba že by sa žalobkyňa bránila súdnou cestou, prípadne by bola Zmluva podrobená súdnej kontrole. Je
zrejmé, že tak robil žalovaný od samotného podpisu Zmluvy minimálne s nepriamym úmyslom.

38. Vzhľadom k uvedenému má žalobkyňa za to, že je riadne preukázané, že žalovaný mal pri poberaní
splátok úveru prevyšujúcich hodnotu istiny úmysel získať bezdôvodné obohatenie, pričom v prípade, že

nešlo o priamy úmysel, bol so získaním takéhoto bezdôvodného obohatenia uzrozumený.

39. Žalobkyňa sa preto plne stotožňuje s odôvodnením prvostupňového súdu o úmyselnom konaní
žalovaného pri získavaní bezdôvodného obohatenia.

40. Tvrdenie žalovaného, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s odôvodnením preukázania úmyslu
pri získavaní bezdôvodného obohatenia nie je na základe vyššie uvedených skutočností pravdivé.
Prvostupňový súd poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-377/14 z roku 2016 na podporu
argumentácie zahrnutia nákladov na doplnkové služby do RPMN, resp. na preukázanie celkového
výpočtu RPMN, a teda na podporu argumentácie, že ide o bezpoplatkový a bezúročný úver, pričom

ďalej riadne odôvodnil, akými skutkovými okolnosťami a predloženými dôkazmi bol preukázaný úmysel
žalovaného na získaní bezdôvodného obohatenia. Tvrdenie žalovaného, že prvostupňový súd ,,žiadnym
spôsobom nevysvetlil, aké je možné vyvodzovať zámer o úmysle získať bezdôvodné obohatenie v roku
2010 na základe rozhodnutia, ktoré bolo vydané niekoľko rokov po jej uzavretí“ je preto nedôvodné,
tendenčné a nezakladá sa na pravde.

41. S poukazom na vyššie uvedené má Žalobkyňa za to, že úmysel žalovaného získať bezdôvodné
obohatenie bol riadne preukázaný, v danom prípade je potrebné aplikovať 10 ročnú premlčaciu lehotu,
ktorá bola pri podaní žaloby zachovaná, a teda je námietka premlčania žalovaného nedôvodná.

42. Žalobkyňa má za to, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť dňa 1.2.2017, kedy jej
skutočnosť, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, bola oznámená jej právnym
zástupcom. Žalobkyňa ako laik a teda neznalá práva, nedokázala správne vyhodnotiť jednotlivé listinné
dôkazy, a nebola pre neznalosť právnej úpravy spôsobilá dospieť k záveru, že jej vznikol nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa má za to, že práve jej neznalosť práva zneužil žalovaný

keď od nej prijal plnenia nad rámec istiny poskytnutého úveru.

43. Žalobkyňa sa preto plne stotožňuje s odôvodnením Rozsudku, ohľadom začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby a včasnosti podania žaloby. Zároveň uvádza, že v danom prípade, treba
skúmať proporcionalitu princípu ochrany spotrebiteľa s princípom zakotvujúcim pravidlo ,,neznalosť

zákona neospravedlňuje.“ Žalobkyňa má za to, že je potrebné v danom prípade jednoznačne
uprednostniť princíp ochrany spotrebiteľa a preto subjektívna premlčacia lehota začala plynúť až dňom
kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela o tom, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému
obohateniu, teda 1.2.2017.

44. Má za to, že sa dozvedela, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil až pri porade s právnym
zástupcom dňa 1.2.2017. Princíp ochrany spotrebiteľa v takomto prípade prevyšuje princíp ,,neznalosť
zákona neospravedlňuje“ a preto bola žaloba podaná včas, pričom bola zachovaná tak objektívna ako
aj subjektívna premlčacia lehota.

45. V tejto súvislosti žalobkyňa odkazuje i na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 43/2020-48 (ďalej len ako
„Nález“). Nálezom Ústavný súd SR riešil ústavnú sťažnosť voči uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 196/2017 z 10.01.2018, ktorým dovolací súd dovolanie smerujúce voči rozsudku Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 7Co 302/2016 odmietol. Skutkové okolnosti prípadu riešeného nálezom Ústavného Súduboli obdobné ako v danom prípade a teda predmetom sporu bolo tiež vydanie bezdôvodného obohatenia
z dôvodu, že dohodnutá odplata odporovala zákonu, dobrým mravom a takto poskytnuté úvery sa
považujú za bezúročné a bez poplatkov. Krajský súd v Žiline mal za to, že vedomosť spotrebiteľa o

bezúročnosti a bez poplatkovosti je priamo spojená s vedomosťou o existencii zákona o spotrebiteľských
úveroch, a preto subjektívna premlčacia doba začala plynúť už dňom kedy spotrebiteľ zaplatil splátku
nadrámecposkytnutýchfinančnýchprostriedkov.Dovolacísúdodmietoldovolanie,nakoľkomalzato,že
počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v spotrebiteľských sporoch bol vyriešený rozhodnutiami
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 67/2011 a sp. zn. 5 Cdo 121/2012.

46. Ústavný súd SR Nálezom poukázal na skutočnosť, že „žalovaná (ako odborník dlhodobo pôsobiaci
natrhu,znalýprávnejúpravy,problematiky,ktorájepredmetomjehopodnikateľskejčinnosti)vsporovom
konaní popiera existenciu nedostatkov spotrebiteľských zmlúv uzatvorených so sťažovateľkou“. Ústavný
súd SR ďalej konštatoval, že „rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011 a sp. zn. 5 Cdo
121/2009 nedávajú odpoveď na otázku, či je na namieste plynutie začiatku subjektívnej premlčacej doby

odvíjať od znalosti spotrebiteľa o právnej úprave zakotvujúcej bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
( uplatnenie zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje“), ako ani na otázku, či za takéhoto stavu je
moment, keď reálne dôjde k plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o
nadobudnutí skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia.“ V neposlednom
rade Ústavný súd SR poukázal i na tú skutočnosť, že „Najvyšší súd sa tiež nedostatočne vyporiadal

s jej podstatný argumentom, ktorým poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M
Cdo 9/2010 a odôvodňovala potrebu uprednostnenia princípu ochrany spotrebiteľa pred princípom
„neznalosť zákona neospravedlňuje“. Nadväzne Ústavný súd podotýka, že v dôsledku odmietnutia
sťažovateľkinho dovolania Najvyšší súd ani nemohol skúmať aplikovateľnosť názoru, podľa ktorého nie
predpokladaná, ale skutočná vedomosť oprávneného je rozhodujúca pre začatie plynutia subjektívnej

premlčacej doby na uplatnenie žalovaného nároku.“

47. S odkazom aj na právny názor Ústavného súdu SR v Náleze má žalobkyňa za to, že len jej
predpokladaná vedomosť o skutočnostiach odôvodňujúcich jej nárok nemôže byť rozhodným okamihom
pre posúdenie plynutia subjektívnej premlčacej doby i s ohľadom na postavenie žalobkyne ako laika v

porovnaní so žalovaným ako odborníka na finančnom trhu, a preto tak ako už niekoľkokrát uviedla má
za to, že rozhodným okamihom pre plynutie premlčacej doby je jej skutočné nadobudnutie vedomostí o
bezdôvodnom obohatení, ku ktorému došlo dňa 1.2.2017 po porade s jej právnym zástupcom.

48. K argumentu žalovaného, že náklady spojené s doplnkovou službou nemali byť zahrnuté do

celkovej výšky RPMN v zmysle § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov žalobkyňa uvádza, že doplnková služba, ktorú žalobkyňa uzavrela pri podpise
Zmluvy síce žalovaný, tak ako uvádza, nepodmienil uzavretím samotnej Zmluvy, avšak pri predložených
formulárových zmluvách nemá žalobkyňa reálnu možnosť ovplyvniť znenie a nemala reálny záujem na

uzatvorení takejto doplnkovej služby a teda nemala ani vedomosť, že môže uzavretie takejto zmluvy
odmietnuť. Žalovaný predložil dané zmluvy, pričom žalobkyňa z pozície spotrebiteľa nemohla vedieť, že
uzavretie doplnkovej služby nie je podmienkou pre uzavretie samotnej Zmluvy, resp. aký je vzťah medzi
týmito zmluvami. Vzhľadom k uvedenému musia byť zahrnuté náklady spojené s doplnkovou službou
v celkovej hodnote RPMN. Rovnaký názor zastáva aj Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý v obdobnej

veci v rozsudku, sp. zn. 12Co/303/2018 zo dňa 28.8.2019 uviedol: ,,K odvolacej argumentácii žalovanej,
podľa ktorej bol nesprávny postup súdu prvej inštancie o započítaní platieb podľa Dohody o poskytnutí
služby do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom a teda aj do výpočtu RPMN,
pretože išlo o náklad za službu, ktorá nebola podmienkou pre vznik úverovej zmluvy, odvolací súd
dodáva, že Dohoda o poskytovaní služieb (ďalej aj ,,Dohoda“) bola nepochybne súčasťou formulárovej

zmluvy, žalobkyňa ako spotrebiteľ a slabšia zmluvná strana nemala možnosť participovať na vytvorení
formulárovej zmluvy. Preto je nepochybne z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou
stranou. Predmetná Dohoda teda s ňou nebola individuálne dojednaná. Žalovaná nepreukázala, že v
danom prípade išlo o zmluvnú podmienku, ktorú si vymienila žalobkyňa. Uvedené okolnosti súvisiace
s uzavretím zmluvného vzťahu nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní, že dlžník

má možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na uzavretie aj tejto Dohody o poskytovaní služieb,
a že nebola podmienkou uzavretia úverového vzťahu. Dohoda o poskytovaní služieb ako taká bola
podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyni - spotrebiteľke nanútená, pretože žalovaná, ktorá poskytuje
úvery má ekonomický záujem na uzavretí takejto Dohody, pretože z nej profituje na základe príslušnejodplaty. Pokiaľ za takýchto okolností žalovaná - veriteľ so žalobkyňou uzavreli predmetnú Dohodu, mali
byť náklady na platbu za službu zahrnuté do RPMN, čo preukázateľne neboli, preto údaj o RPMN
v príslušných Zmluvách o revolvingovom úvere nie je uvedený správne a je uvedený v neprospech

spotrebiteľa, pretože nezohľadňuje všetky náklady spotrebiteľa.“

49. Krajský súd Banská Bystrica sa rovnakou vecou zaoberal aj v rozsudku sp. zn. 15CoCsp/34/2020
zo dňa 22.7.2020.

50. Vzhľadom k vyššie uvedenému a vzhľadom k tomu, že žalobkyni bola predložená formulárová
zmluva, ktorej obsah nemohla ovplyvniť je preukázané, že výška RPMN bola nesprávne určená už
pri podpise zmluvy, a teda v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je úver poskytnutý na základe Zmluvy bezúročný
a bezpoplatkový. Plnenie, ktoré žalovaný prijal nad rámec istiny poskytnutého úveru teda zakladá

bezdôvodné obohatenie. Nesprávne určená výška hodnoty RPMN v neprospech spotrebiteľa zakladá
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru o čom je žalovaný vystupujúci v pozícii dodávateľa dobre
oboznámený a teda bol uzrozumený aj s následným získavaním peňažných prostriedkov, vo výške
prevyšujúcej istinu poskytnutého úveru, bez právneho dôvodu. Žalovaný preto už pri podpise Zmluvy
mal úmysel získať bezdôvodné obohatenie.

51. Žalobkyňa ďalej poukazuje na Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/122/2017 zo dňa
12.12.2017, ktorý sa zaoberá viacerými právnymi otázkami, ktoré sa posudzujú aj v prejedávanom
prípade. Rovnako žalobca poukazuje i na návrh Krajského súdu v Prešove, ktorý podal Súdnemu dvoru
Európskej Únie návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C-485/19, kde Krajský súd v Prešove

Predložil nasledovné otázky:

I. Má sa čl.47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej aj „čl.47 Charty“) a implicitne právo
spotrebiteľa na účinný prostriedok súdnej ochrany vykladať tak, že mu odporuje právna úprava v § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka o premlčaní práva spotrebiteľa v trojročnej objektívnej premlčacej dobe,

podľa ktorej sa právo spotrebiteľa na vrátenie plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky premlčí aj v
prípade, že spotrebiteľ sám nedokáže vyhodnotiť neprijateľnú zmluvnú podmienku a toto premlčanie
uplynie aj za stavu, že spotrebiteľ o povahe neprijateľnej zmluvnej podmienky nevedel?

II. Ak je právna úprava premlčania práva spotrebiteľa v trojročnej objektívnej dobe aj napriek jeho

nevedomosti v súlade s čl.47 Charty a princípom efektivity, potom sa pre tento prípad predkladajúci
súd pýta, či: Odporuje čl.47 Charty a princípu efektivity taká vnútroštátna prax, podľa ktorej je na
spotrebiteľovi dôkazné bremeno preukázať na súde vedomosť osôb konajúcich za veriteľa, že veriteľ
porušuje práva spotrebiteľa, v danej veci vedomosť o tom, že neuvedením správnej ročnej percentuálnej
miery nákladov (RPMN) veriteľ poruší zákonné pravidlo a tiež vedomosť, že v takomto prípade je úver

bezúročný, a že prijatím úrokov sa veriteľ bezdôvodne obohatí?

52. Hoci konečné rozhodnutie ku dňu podania tohto vyjadrenia Súdny dvor EÚ ešte nevydal dáva
do pozornosti písomné pripomienky Komisie EÚ k návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci
Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-485/19, podľa ktorých článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady

93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluváchsamávosvetlezásady
efektivity vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ,
ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením spotrebiteľa na
základe nekalej zmluvnej podmienky, má pre uplatnenie objektívnej premlčacej doby desať rokov od
momentu, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva

spotrebiteľa.

53. Vzhľadom na pripomienky Komisie EÚ žalobkyňa dáva na uváženie konajúceho súdu, či by pri
hodnotení úmyslu žalovaného ohľadne bezdôvodného obohatenia sa na úkor žalobkyne pri koncipovaní
zmluvy o úvere ako i so zreteľom na jeho správanie počas trvania ako i po ukončení zmluvného vzťahu,

nemalo byť dôkazné bremeno práve na strane žalovaného, ktorý ako dominantná strana záväzkového
vzťahu založeného zmluvou o úvere koncipoval znenie zmluvy, ako i uplatňoval voči žalobkyni úroky
v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, a teda či by žalovaný ako veriteľ nemal dokazovať, žejeho úmysel nesmeroval k bezdôvodnému obohateniu, a to i napriek dojednaniu, prijímaniu finančného
plnenia nad mieru prípustnú zákonom ako i dobrými mravmi.

54. Konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo v súlade s právnymi predpismi, žalovaný
nerešpektovalpovinnostistanovenézákonomospotrebiteľskýchúverochaustanoveniamiObčianskeho
zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym
úmyslom získať majetkový prospech. S poukazom na doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktík

žalovaného ako aj na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť
na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia Zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho
na podpis žalobkyne, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane
žalovaného. So zreteľom na to je správny záver súdu prvej inštancie, že treba aplikovať objektívnu 10
ročnú premlčaciu dobu.

55. Neprimerané vysoké poplatky za poskytnutie úveru, uplatňovanie pohľadávok nad rozsah prípustný
zákonom,dlhodobéignorovanieprávnychpredpisovjemožnépovažovaťzakonanievrozporesdobrými
mravmi a takúto praktiku si možno ťažko predstaviť len v rovine nedbanlivosti. Aj keby sme pripustili, že
žalovaný nemal priamo úmysel uzavrieť so žalobkyňou zmluvu v snahe získať neoprávnený prospech,
ťažko možno uveriť, že nevedel, čo môže spôsobiť takýmto konaním a pre prípad, že sa tak stane, že

s tým nebol uzrozumený.

56. Žalobkyňa má za to, že na základe vyššie uvedeného je riadne preukázaný úmysel žalovaného
získať bezdôvodné obohatenie už pri podpise zmluvy a teda je daný dôvod pre aplikáciu 10 ročnej
objektívnej premlčacej lehoty. Zároveň má za to, že princíp ochrany spotrebiteľa musí prevyšovať nad

princípom podľa ktorého neznalosť zákona neospravedlňuje a preto subjektívna premlčacia lehota
začala plynúť až dňom, kedy sa skutočne dozvedela, že k bezdôvodnému obohateniu na strane
žalovanéhodošlo,ateda1.2.2017.Žalobabolatedapodanávčas,pričombolazachovanátakobjektívna
ako aj subjektívna premlčacia lehota. Žalobkyňa zároveň uvádza, že v zmysle predloženej judikatúry
musia celkovú výšku RPMN zahŕňať aj náklady na doplnkové služby, v prípade že spotrebiteľ nemá

možnosť ovplyvniť predkladané formulárové zmluvy a nebolo v jeho výslovnom záujme uzavrieť danú
doplnkovú službu, tak ako to bolo v prípade žalobkyne. Celková výška RPMN bola v danom prípade
nesprávne vypočítaná, čo je dôvod pre sankcionovanie takto poskytnutého úveru bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou. V zmysle uvedeného došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu
prijatím plnení prevyšujúcich istinu pohľadávky, čo bolo v konaní riadne preukázané.

57. Na základe vyššie uvedeného žalobkyňa žiada, aby odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 29.9.2002, sp. zn.: 15C/55/2017-260 ako vecne
správny potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania.

58. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po oboznámení sa s obsahom celého spisu dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

59. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15C/55/2017 bolo zaplatenie
istiny 1.156,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z istiny 1.156,68 eur od 4.10.2017
do zaplatenia, to všetko titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

60. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu
žalovaného, bolo posúdiť, či prvoinštančný súd dospel k správnemu právnemu záveru, keď predmetný
úver pre chýbajúcu obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere - nesprávne uvedenie RPMN,považoval za bezúročný a bez poplatkov, a na vznesenú námietku premlčania neprihliadol, z ktorého
dôvodu žalobe v celom rozsahu vyhovel.

61. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú
podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

62. Pre poriadok je potrebné dodať, že žalovaný počas konania výšku nároku žalobkyne spochybňoval
iba v súvislosti s premlčaním tohto nároku, pričom jej právny nárok (ktorý si žalobkyňa uplatnila vydaním
bezdôvodného obohatenia) spochybňoval tiež tým, že nešlo o bezúročný a bezpoplatkový úver.

63. Podľa § 9 ods. 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z., Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať celkovú výšku a konkrétnu
menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie. Zákon o spotrebiteľských úveroch
č. 129/2010 Z. z. stanovil podstatné náležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch v záujme ochrany
práv spotrebiteľov ako slabšej strany záväzkového vzťahu. Všetky subjekty, vrátane bánk (nebankové
spoločností), boli povinné znenie zákona rešpektovať a v zmluvách, na ktoré sa zákon vzťahoval, bolo

ich povinnosťou uvádzať zákonom stanovené údaje.

64.Žalovanýnamietalnesprávnosťzáverovsúduprvejinštancie,ktorývyslovilzáverojehobezúročnosti
a bezpoplatkovosti. Odvolací súd už vo svojom prvom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že podľa
tvrdenia žalobkyne jej bolo v skutočnosti vyplatených 950,15 eur, hoci v zmysle zmluvy je uvedená

výška úveru 1.110 eur, z ktorého dôvodu je nesprávne vypočítaná úroková sadzba a RPMN, nakoľko boli
vypočítané zo sumy 1.110 eur, avšak úver bol poskytnutý len v sume 950,15 eur, čím by sa podstatne
navýšila RPMN, ako aj úroková sadzba. Žalovaný zúčtoval príslušný poplatok za danú službu žalobkyni
tým spôsobom, že jej úver vyplatil už krátený o uvedený poplatok, pričom poplatok zahrnul do celkovej
sumyposkytnutéhoúveru.Takýtospôsoburčeniacelkovejvýškyúveruavnadväznostinatonásledného

určenia RPMN z takejto výšky úveru bol v rozpore so zák. č. 129/2010 Z. z., aj s eurokonformným
výkladom príslušných ustanovení Smernice č. 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere.

65. Odvolací súd nespochybňuje právny nárok žalovaného na poplatok za poskytnutie úveru a ani jeho

výšku a teda primeranosť, avšak pokiaľ z úveru 1.100 eur bol hneď odpočítaný poplatok, reálne bol
poskytnutý úver iba v sume 950,15 eur, ktorú skutočnosť žalovaný ani nepopieral.

66. Za týchto okolností potom nie je možné tvrdiť o splnení všetkých zákonom stanovených podmienok,
keď reálne úver (jeho výška) nezodpovedá dohodnutej výške. Súd poukazuje aj na rozsudok Krajského

súdu v Trnave č. k. 26Co/95/2018-168 zo dňa 15.05.2019, v ktorom odvolací súd uviedol právny názor,
s ktorým sa tunajší súd stotožňuje, a síce že „ustanovením § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010
Z. z. bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prevzaté ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. d)
smernice 2008/48/ES. Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý
vo svojom rozsudku z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14, Kurt Georg Radlinger a Helena Radlingerová

proti Finway, a.s., vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere sa má vykladať „v tom zmysle, že... výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola
daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov
súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené“. Predmetom
posúdeniaSúdnehodvoraEurópskejúnievdanomrozsudkubolasituácia,žemanželomRadlingerovým

bol poskytnutý úver v určitej výške, no veriteľ si už v okamihu jeho poskytnutia oproti tomuto úveru
započítal nárok na poplatok za poskytnutie úveru (porov. ods. 82 rozsudku). Z citovaného rozsudku
teda možno vyvodiť, že pod pojmom „celková výška úveru“ v čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/
ES nemožno rozumieť sumu dohodnutú ako suma úveru alebo úverový limit v zmluve o úvere, ale
sumu, ktorá bola reálne daná spotrebiteľovi k dispozícii na ten účel, na ktorý sa zmluva uzatvára. Tým

samozrejmeniejevylúčené,ženapr.vzmluvemôžebyťakosumaúverudohodnutáurčitásuma,zktorej
dlžník dostane k dispozícii len časť, po zrážkach (započítaní) poplatkov účtovaných zo strany veriteľa,
ba dokonca to nevylučuje ani to, aby sa z takejto dohodnutej sumy vychádzalo pri úročení. Zmluva však
potomzároveňmusípodľa§9ods.2písm.g)zákonač.129/2010Z.z.obsahovaťajcelkovúvýškuúveruv zmysle, v akom ju definuje cit. rozsudok Súdneho dvora. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového
stavu vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. ...214102 - pôžička síce uvádza ako výšku úveru
sumu11.000€,ztejtosumysavšakvokamihujehoposkytnutiažalovanémuakospotrebiteľoviodpočítal

poplatok za poskytnutie úveru dohodnutý v zmluve na 330 €. V dôsledku toho bolo žalovanému reálne
daných k dispozícii len 10.670 €, z čoho prevažná časť bola použitá na úhradu jeho iného záväzku v
Slovenskej sporiteľni, a. s. To, že spotrebiteľovi je reálne daná k dispozícii len táto nižšia suma, však
zmluva v prerokúvanej veci nikde neuvádza. Neuvedenie tohto údaja však podľa už cit. § 11 ods. 1 písm.
b) zákona č. 129/2010 Z. z. spôsobuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov.“

67. Následne bol správny aj záver súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje riadne uvedenie RPMN, ktorý záver postačuje k tomu, aby mal súd
za to, že úver bol poskytnutý bezúročne a bezpoplatkov - ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) v spojení
s ustanovením § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Tým, že istina úveru uvedená v zmluve
nezodpovedá výške reálne poskytnutých finančných prostriedkov, je RPMN ako aj úroková sadzba

nesprávne vypočítaná. Uvedené údaje boli vypočítané zo sumy 1.110,- eur, avšak úver bol žalobkyni
poskytnutý reálne len v sume 950,15 eur. Uvedeným postupom sa RPMN, ako aj úroková sadzba,
podstatne navýšili. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný žalobkyni úver vyplatil krátený o sumu 159,85 eur,
pričom však túto sumu zahrnul do celkovej sumy poskytnutého úveru. Takýto spôsob určenia celkovej
výšky úveru a v nadväznosti na to aj následné určenie RPMN z takejto výšky úveru bol v rozpore so

zákonom č. 129/2010 Z. z. aj s eurokonformným výkladom príslušných ustanovení Smernice č. 2008/48/
ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere.

68. Tieto skutočnosti potom spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm.
b) a d) ZoSÚ a žalobkyni s ohľadom na už vyššie uvedené vznikol nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia.

69. Ďalšou právnou otázkou zostalo posúdenie premlčania, nakoľko žalovaný vzniesol námietku
premlčania a súd prvej inštancie ju považoval za nedôvodnú.

70. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

71. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa

premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil (ods. 1). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu
došlo (ods. 2).

72. Pre rozhodnutie o odvolacích námietkach žalovaného vzhľadom na námietku premlčania vznesenú v
konanížalovanýmbolopodstatným,čisanárokyžalobkyneuplatnenévtomtokonaní(nárokynavydanie
bezdôvodného obohatenia sa plnením bez právneho dôvodu - žalobkyňa totiž žalovanému plnila viac,
ako bol jej záväzok vydať mu plnenie - § 451 ods. 1 OZ) premlčujú v objektívnej trojročnej alebo 10
ročnej dobe a odkedy začala plynúť žalobkyni subjektívna premlčacia doba toho, ktorého nároku, ktorá

je v takomto prípade dvojročná.

73. Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

74. Podľa § 458 ods. 1 OZ, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo s bezdôvodným obohatením.

75. Podľa § 107 ods. 1 a ods. 2 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí
za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil (1). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky,
a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď K nemu došlo (2).

76. V zmysle vyššie uvedeného, subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia
je dva roky a začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie o tom, že došlo k obohateniu na jeho
úkor a kto sa na jeho úkor obohatil. Vyžaduje sa skutočná (preukázaná vedomosť oprávneného a tedanestačí, že mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť aj skôr (tu pozri aj rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 14.8.2007 spisovej značky 30Cdo 2758/2006) pod poznatkami však §
107 ods. 1 OZ nemá na mysli znalosť právnej kvalifikácie, ale len znalosť skutkových okolností, z

ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť (tu pozri aj rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27.9.2000 spisovej značky 20Cdo 927/98). V zmysle ustálenej súdnej praxe
o vzniku bezdôvodného obohatenia sa oprávnený dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu
umožňujú podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j., keď nadobudol vedomosť
o rozsahu bezdôvodného obohatenia (o jeho výške - nárok na bezdôvodné obohatenie totiž tvorí jeden

celok, jeden nárok na plnenie) a o osobe obohateného, pričom nie je rozhodujúce, že už predtým mal
možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe, ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku bezdôvodného
obohatenia a jeho výške. Relevanciu má teda to, keby sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala (tu
pozri aj uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 430/2028 z 5. decembra 2018).V tejto súvislosti je preto
dôvodnýmargumentáciažalobkyne,ktoráuviedla,žepoporadesjejprávnymzástupcomvtomtokonaní
nadobudla vedomosť o jej nároku, nakoľko bolo preukázané (čo potvrdil i samotný žalovaný), že k

plneniu a to vo forme zrážok zo mzdy dochádzalo aj v r. 2016 a 2017, teda aj následne potom, ako bolo
právoplatne skončené konanie vo veci vedenej na Okresnom súde v Galante pod sp. zn. 26C214/2014,
ktoré bolo ukončené zastavením konania uznesením pod č. k. 26C/214/2014-48 zo dňa 10.02.2015,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 15.04.2015.

77. Pokiaľ ide o začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, nakoľko ako bolo už vyššie uvedené,
nárok na bezdôvodné obohatenie tvorí celok, v prípade postupného obohacovania sa (ako to bolo aj v
prejednávanej veci, kedy sa žalovaný počas určitého časového obdobia nezákonnými zrážkami zo mzdy
žalobkyne na jej úkor obohacoval) rozhodujúce je, kedy bezdôvodné obohatenie skončilo (kedy bola
vykonaná posledná zrážka žalovaného zo mzdy žalobkyne na splatenie toho, ktorého údajného dlhu

žalobkyne voči žalovanému zo záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia) - tu pozri aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 47/2019 z 30. januára 2019. Od zaplatenia / zrazenia
poslednej splátky tohto, ktorého dlhu začala plynúť objektívna premlčacia doba pre nárok žalobkyne na
vydanie jej bezdôvodného obohatenia sa žalovaného.

78. Pokiaľ ide o samotnú dĺžku objektívnej premlčacej doby, táto je v zásade 3 ročná, len v prípade
úmyselného bezdôvodného obohatenia je 10 ročná.

79. Žalobkyni bol reálne poskytnutý úver vo výške 950,15 eur. Z obsahu spisového materiálu Okresného
súdu Galanta sp. zn. 26C/214/2014 vyplýva, že žalobkyňa plnila svoj záväzok v zmysle zmluvy, pričom

sadostaladoomeškaniasosplátkouč.14adodátumupodaniažalobyzostranyžalovaného11.02.2014
zaplatila žalobkyňa žalovanému sumu vo výške 1.786,83 eur. Následne boli vykonávané zrážky zo mzdy
žalobkyni na základe žiadosti žalovaného zo dňa 27.01.2016 (č.l.25), keď v r. 2016 a 2017 boli v celkovej
výške 320 eur (8x po 40 eur).

80. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný prijal nad
poskytnutý úver a prostredníctvom zrážok zo mzdy nad výšku istiny prijíma protizákonne - že sa na
jej úkor bezdôvodne obohacuje. Z dokazovania vyplynulo, že až od svojho zástupcu sa vo februári
2017 (žalobkyňa svojmu zástupcovi udelila plnú moc dňa 01.02.2017) dozvedela, že žalovaný od nej
prijal platby v rozpore so zákonom a že na platby, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo má.

Žalovaný takéto skutkové tvrdenia žalobkyne opierajúce sa o dôkazy predložené žalobkyňou počas
konania účinne nevyvrátil a z dokazovania nebolo možné prijať ani žiaden iný záver o ich prípadnej
nepravdivosti. Dvojročná subjektívna doba na uplatnenie práva z bezdôvodného obohatenia tak začala
plynúť od 01.02.2017 a uplynula 01.04.2019.

81. Pokiaľ žaloba bola podaná na súde 04.10.2017, bola podaná pokiaľ ide o nároky uplatnené
žalobkyňou včas a preto záver súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobkyni sumu vo výške 1.156,68 eur
s príslušenstvom, keď jej nárok nepovažoval za premlčaný, bol vecne správny.

82. V súvislosti so žalovaným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom okresného súdu

odvolací súd ešte konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bolústavneakceptovateľnýaabyjehorozhodnutiebolomožnékvalifikovaťakozákonné,preskúmateľnéa bez znakov arbitrárnosti, čo v danom prípade splnené bolo. K odvolacím námietkam žalovaného, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne a zároveň nepreskúmateľné, odvolací súd uvádza, že
tieto námietky žalovaného nepovažuje za opodstatnené, nakoľko rozsudok okresného súdu je vnútorne

logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje
zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným
spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo súd prvej inštancie rozhodol tak ako rozhodol.

83. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods.

1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

84. Odvolací súd poukazuje i na ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA, vo veci C-485/19, z 22. apríla
2021,ktorý na prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Prešove ako vnútroštátneho súdu: „Má sa článok
47 [Charty] a implicitne právo spotrebiteľa na účinný prostriedok súdnej ochrany vykladať tak, že mu
odporuje právna úprava v § 107 ods. 2 [slovenského] Občianskeho zákonníka o premlčaní práva

spotrebiteľa v trojročnej objektívnej premlčacej dobe, podľa ktorej sa právo spotrebiteľa na vrátenie
plneniazneprijateľnejzmluvnejpodmienkypremlčíajvprípade,žespotrebiteľsámnedokáževyhodnotiť
neprijateľnú zmluvnú podmienku, a toto premlčanie uplynie aj za stavu, že spotrebiteľ o povahe
neprijateľnej zmluvnej podmienky nevedel?“ uviedol, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle,
že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie

súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle
smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48,
sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému
obohateniu. Zároveň na druhú otázku uviedol, že spotrebiteľ nemôže mať na účely uplatnenia svojich
práv vyplývajúcich z týchto ustanovení povinnosť preukazovať úmyselnú povahu konania príslušného

predajcu alebo dodávateľa. Vzhľadom však na už vyššie uvedený právny názor odvolacieho súdu,
nepovažuje za potrebné sa vyjadrovať k Rozsudku súdneho dvora vo veci C-485/19, z 22. apríla
2021 a jeho záverom. Ďalšie odvolacie argumenty strany odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo
veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá
ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových
strán (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS

200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného zaoberajúcu sa ďalšími
okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

85. Žalobkyňa má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnej výške, nakoľko bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná. O ich
výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

86. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).