Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, October 11, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/63/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6420010285
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Novák, LL.M.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6420010285.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Nováka, LL.M., a
sudcov JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD., a Mgr. Jána Bednára, v trestnej veci obžalovaného S. C., pre
pokračovací prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. októbra 2021 v
Banskej Bystrici odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.

zn. 2T/65/2020 zo dňa 28. apríla 2021, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T/65/2020 zo dňa 28. 04. 2021 bol obžalovaný
S. Šandor uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho prečinu úverového podvodu podľa § 222
ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom

základe, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 221 ods. 3, § 36 písm. l), písm. n), § 37 písm. h), písm. m), § 38
ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 6 mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o

treste z rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T/14/2017 zo dňa 05. 04. 2017 v spojení
s uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T/14/2017 zo dňa 08. 07. 2020 a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Tos/94/2020 zo dňa 04. 08. 2020, ktorým bol obžalovanému
uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodených - POHOTOVOSŤ, s.r.o., a Všeobecnú úverovú
banku, a.s., s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie intervenujúci prokurátor a to v neprospech obžalovaného proti
výroku o treste, ktoré písomne odôvodnil v podstate tým, že podľa jeho názoru bol obžalovanému
uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby v dôsledku nesprávneho priznania

poľahčujúcich okolností a tým nepoužitia ustanovenia § 38 ods. 4 Trestného zákona. Obžalovanému boli
priznané dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), n) Trestného zákona, a to len s ohľadom na jeho
vyhlásenie viny v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Takýto postup nebol správny a je v
rozpore s už ustálenou judikatúrou vychádzajúcou zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, týkajúceho sa zjednotenia v otázke možnosti/nemožnosti
priznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. n) a písm. l) Trestného zákona. Z tohto stanoviska je

zrejmé, že poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona nie je možné priznať automaticky
spolu s poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. l) Trestného zákona len na základe samotnéhopriznania sa obvineného. Na zohľadnenie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona
je tak potrebná určitá aktívna účasť a napomáhanie obvineného orgánom činným v trestnom
konaní a súdu pri objasňovaní trestnej činnosti. S ohľadom na celý priebeh trestného konania možno

jednoznačne povedať, že obžalovaný pri objasňovaní trestnej činnosti ani najmenšou mierou orgánom
činným v trestnom konaní, či súdu nenapomáhal. Vypovedať odmietol ako v prípravnom
konaní, tak aj v konaní pred súdom. Navyše, súdne konanie predlžoval neodôvodnenými námietkami
zaujatosti voči konajúcemu sudcovi a tiež nedôvodnými zmenami obhajcov. Čo sa týka jeho vyhlásenia
viny, k tomuto v podstate došlo až pod ťarchou dôkazov, resp. v dôsledku pre neho zjavnej nepriaznivej

procesnej situácie, kedy už došlo k právoplatnému odsúdeniu jeho spolupáchateľov. Ďalej uviedol, že
ani poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona mu nemala byť priznaná, pretože na
jej priznanie neboli splnené požadované zákonné podmienky. Keďže obžalovaný v prípravnom konaní,
ani v konaní pred súdom nevypovedal, bolo potrebné pre vyhodnotenie tejto poľahčujúcej okolnosti
vychádzať z obsahu jeho záverečnej reči, z ktorej je ale zrejmé, že z nej nebadať žiadne prejavy úprimnej
ľútosti. Jeho záverečná reč bola stručná, kde v podstate len uviedol, že sa priznáva, už sa mu nechce

chodiť po súdoch, nakoľko má zlý zdravotný stav. Aj slovo „ľutujem“ vyslovil až potom, ako k tomu bol
nabádaný. Neodznelo nič v tom zmysle, že protiprávne konanie sa nebude opakovať, hanbí sa, chce už
viesť riadny život, poškodeným sa ospravedlňuje, bude sa snažiť škodu nahradiť a pod. Preto možno
oprávnene vysloviť, že ak obžalovaný niečo ľutuje, tak len to, že je obmedzený na osobnej slobode
pobytom vo výkone trestu. V tejto súvislosti tiež uviedol, že súdy už vo viacerých prípadoch obžalovaným

nepriznali túto poľahčujúcu okolnosť, a to napriek učinenému priznaniu viny a prejavenej ľútosti, keď
neuverili úprimnosti takéhoto vyhlásenia, čo odôvodnili konkrétnymi skutočnosťami, pričom poukázal
na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23To/93/2018 zo dňa 03. 09. 2018. S poukazom
na uvedené preto podľa jeho názoru ani jedna z vyššie uvedených poľahčujúcich okolností nemala
byť obžalovanému priznaná. Záverom uviedol, že v prípade obžalovaného mala byť zohľadnená aj

priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. k) Trestného zákona, teda že spáchal trestný čin ako organizátor,
čo vyplynulo z výpovedí svedkov S. N. a K. N., a vyplýva aj zo samotnej skutkovej vety podanej obžaloby.
Podľa neho preto s ohľadom na osobu obžalovaného a jeho doterajší život trest nebude mať na
neho žiadny výchovný účinok, a je otázne, či vôbec možno hovoriť o možnostiach jeho nápravy. Účelom
trestu v jeho prípade tak bude výhradne a len ochrana spoločnosti tým, že sa mu pobytom vo výkone

trestu po dlhšiu dobu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Preto je na mieste ukladať súhrnný trest
odňatia slobody v trvaní najmenej 6 rokov, ktorý trest zodpovedá ustanoveniam § 37 písm. h), k), m),
§ 38 ods. 2, ods. 4, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona. Preto navrhol, aby krajský súd podľa
§ 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám podľa §
322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorom v
podstate uviedol, že pokiaľ ide o priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona,
naktorúpodľanázoruprokurátoranemalsúdpriukladanítrestuprihliadnuť,pretožetentoprejavbolpríliš
formálny a nedostatočne úprimný, tak ide len o subjektívny názor prokurátora, pretože zákon vo vzťahu

k prejavu ľútosti nepredpisuje jeho formu, ani spôsob „správneho“ či adekvátneho vyjadrenia prejavu
ľútosti. Jeho prejav ľútosti možno nevyznel „dojemne“, nič to však nemení na fakte, že tento trestný
čin oľutoval úprimne a dostatočne jasne. Jeho osobná sloboda mu je obmedzená pobytom vo výkone
trestu odňatia slobody už niekoľko rokov, počas tohto obdobia mal dostatok času vstúpiť si do svedomia
a dospieť k záveru, že sa chce pokúsiť viesť riadny život. Nesúhlasí tiež s podaným prokurátorovým

výkladom ustanovenia § 36 písm. n) Trestného zákona, podľa ktorého si priznanie tejto poľahčujúcej
okolnosti vyžaduje poskytnutie súčinnosti zo strany páchateľa pri objasňovaní trestného činu už v
prípravnom konaní, a to v podobe aktívnej účasti páchateľa. Takýto výklad citovaného ustanovenia nemá
oporu v zákone. Zákon totiž vyžaduje len (bližšie nedefinujúc spôsob ani formu) pomoc páchateľa pri
objasňovaní trestnej činnosti, a to príslušným, bližšie opäť nedefinovaným orgánom, ktorým je okrem

iného bez pochyby aj súd samotný. Prihliadnuc na písomnú výpoveď spoluobvineného S. D. dôkazne
„vychádzajúcu“ vyložene v jeho prospech, a vykonanie ďalších dôkazov, je možné konštatovať, že jeho
priznanie výrazne pomohlo k objasneniu a hospodárnejšiemu a rýchlemu uzavretiu tohto trestného
procesu, v podstate v jeho neprospech. Poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Tdo/63/2016 zo dňa 25. 10. 2016, v zmysle ktorého poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. n)

Trestného zákona neznamená, že páchateľ musí bezpodmienečne napomáhať všetkým týmto orgánom,
ktorésúpríslušnénavykonávaniejednotlivýchštádiítrestnéhostíhania,aževprípadekladnejodpovede
na otázku podľa § 333 ods. 3 písm. h) Trestného poriadku v prípade vyhlásenia v zmysle § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní je splnená podmienka uvedená v § 36 písm. n)Trestného zákona. Možnosť nevykonania dokazovania na hlavnom pojednávaní a umožnenie takéhoto
zjednodušeného postupu v konaní súdu je potrebné potom nepochybne považovať za napomáhanie
súdupriobjasňovanítrestnejčinnosti.NamargoodsúdeniaS.D.dodal,žetentospolupáchateľbolvtejto

ich spoločnej veci odsúdený (tým istým sudcom) iba na základe svojho priznania o vine, prezentovaného
tiež až v súdnom konaní. Okresný súd S. D., rovnako ako jeho, odsúdil podľa § 221 ods. 3, § 36 písm. l),
písm. n), § 37 písm. h), písm. m), § 38 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona, a proti tomuto rozhodnutiu
sa prokurátor neodvolal, pričom išlo o spoločnú vec. Prokurátor teda v prípade S. D. nenapádal použitie
rovnakých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ale v jeho prípade ich namieta. Napokon k námietke

prokurátora k nepriznaniu priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. k) trestného zákona uviedol, že z
doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo jedine to, že aktívnu účasť na páchaní skutkov mal jedine
S. D.. Zo žiadneho dôkazu bez pochybností nevyplýva, že by sa bol on podieľal na páchaní skutkov, nie
to ešte, že by trestný čin spáchal navyše ako organizátor. Aj preto bolo jeho priznanie viny pre objasnenie
trestného činu kľúčové. Uložený trest preto považuje za primeraný, okrem uvedených skutočností aj
preto, že jeho konaním bola spôsobená škoda malá, že od spáchania skutkov prešlo skoro 6 rokov, a

že je invalidný dôchodca. Preto požiadal, v prípade ak krajský súd dospeje k záveru, že uložený trest je
neprimeraný, aby mu uložil trest čo najmenej prísny, prípadne aby mu trest mimoriadne znížil.

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 12. 10. 2021 v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku v
neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne a

včas a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti, a zároveň požiadal,
aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava
písomne odôvodneného odvolania okresného prokurátora a navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý

rozsudok vo výroku o treste a rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil
obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, so zaradením na jeho výkon
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Obhajkyňa obžalovaného v rámci verejného zasadnutia uviedla, že sa pridržiava písomného vyjadrenia

k odvolaniu okresného prokurátora, uložený trest považuje za dostatočný, a preto navrhla, aby krajský
súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie okresného prokurátora bolo podané včas,

v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v
súlade s § 307 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie
odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného
poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie okresného

prokurátora nie je dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke
viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom
prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami vo vzťahu k jednotlivým výrokom

rozsudku. Krajský súd zároveň konštatuje, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní po zákonnom
poučení spravil vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré je v zmysle
zákona neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním. Krajský súd preto preskúmaval len výrok o treste.Vo vzťahu k uloženému trestu krajský súd konštatuje, že okresný súd prihliadol na všetky skutočnosti
a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je povinný prihliadnuť, a to na
spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, osobu

páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu a individuálnu prevenciu. Okresný súd
dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, prečo obžalovanému ukladal
súhrnnýtrestodňatiaslobodyvovýmere4rokya6mesiacov,akrajskýsúdsasuvedenýmodôvodnením
v plnom rozsahu stotožnil, preto naň v podrobnostiach odkazuje. K námietkam prokurátora uvedeným
v podanom odvolaní krajský súd považuje za nevyhnutné uviesť, že v rámci požiadavky primeranosti

trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť
súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného
prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba
páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a
individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni
mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má

postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke
osoby. Je síce pravda, že obžalovaný už bol v minulosti 8 krát súdne trestaný, avšak prejednávaný
trestný čin spáchal formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, teda s ďalšími osobami,
pričom spolu spôsobili škodu v celkovej výške 1.463,74 Eur a od spáchania skutkov uplynulo už 6 rokov.
Taktiež je potrebné uviesť, že v prípade pôvodného spoluobžalovaného S. D. v prípade jeho odsúdenia

súd pri ukladaní trestu prihliadol na rovnaké poľahčujúce aj priťažujúce okolnosti, ako v prípade
obžalovaného S. Šandora, pričom proti tomu rozsudku prokurátor odvolanie nepodal. Ani krajský súd
preto nevidí dôvod, prečo by nemal prihliadnuť na rovnaké poľahčujúce a priťažujúce okolnosti u oboch
spolupáchateľov (zásada rovnakého zaobchádzania), pričom práve priznanie sa obžalovaného a jeho
vyhlásenie o vine na hlavnom pojednávaní predstavujú okolnosti odôvodňujúce priznanie poľahčujúcej

okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Krajský súd pripomína, že z formulácie a následného
výkladu ustanovenia § 36 písm. n) jednoznačne vyplýva, že páchateľ nemusí napomáhať všetkým
orgánom, ktoré sú príslušné na vykonávanie jednotlivých štádií trestného stíhania, ale na priznanie tejto
poľahčujúcej okolnosti je taktiež relevantné aj jeho samotné prehlásenie na hlavnom pojednávaní o
tom, že je vinný zo spáchania skutku, alebo nepopiera spáchanie skutku podľa § 257 ods. 1 písm. b), c)

Tr. por. Čo sa týka priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 písm. k) Trestného zákona, tak ani z vykonaného
dokazovania, ani zo skutkovej vety podanej obžaloby nevyplýva, že by obžalovaný spáchal trestný čin
ako organizátor. Trestný čin spáchal spolu s S. D. po predchádzajúcej spoločnej dohode s S. N.. Správne
preto okresný súd na túto priťažujúcu okolnosť neprihliadol. Takto uložený trest je potom aj podľa
krajského súdu postačujúci, spĺňa atribúty generálnej aj individuálnej prevencie, dostatočne zabezpečí

ochranu spoločnosti, ako aj prevýchovu obžalovaného, a zároveň postihuje len obžalovaného.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku

zamietol odvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.