Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 28, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/67/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711218279
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:6711218279.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej,
a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcov 1/ W. I., nar. XX.XX.XXXX
a 2/ K. I., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom Ľ.. R. XXXX/XX, XXX XX H., obaja zastúpení advokátom JUDr.
Michalom Vlkolinským, so sídlom Nám. SNP 17/29, 960 01 Zvolen, proti žalovanému O., O..U..L.., so
sídlom C.. O. XX, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného splnomocnencom Ulianko & partners,

s.r.o., so sídlom Nám. SNP 37, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, o určenie neplatnosti výpovede z
nájmu bytu, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 13C/198/2011, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. februára 2020 sp. zn. 17Co/37/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 18. októbra 2018, č. k.
13C/198/2011-238 výrokom I. určil, že výpoveď z nájmu bytu č. XX na X. poschodí vo vchode č. XX, na
ulici Ľ.. R., súp. č. XXXX vo H., pozostávajúci z troch izieb a príslušenstva zo dňa 16.9.2011, doručená
žalobcom v I. a II. rade 19.9.2011 je neplatná a výrokom II. žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcom v I. a II. rade trovy konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu

prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
1.1. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že výpoveď prenajímateľa z nájmu bytu je jednostranným
adresovaným právnym úkonom, ktorý musí vedľa náležitostí ustanovených v § 711 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vyhovovať tiež obecným náležitostiam právnych úkonov, vyplývajúcich z ustanovení § 34 a
nasledujúcich Občianskeho zákonníka, t.j. mimo iné, nesmie odporovať zákonu, alebo ho obchádzať,
alebo sa priečiť dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). V prejednávanej veci súd pri

posudzovaní predmetnej výpovede z nájmu z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi prihliadol tak k
okolnostiam na strane prenajímateľa, ako i na strane nájomcov, pričom dospel k záveru, že porušenie
povinnosti nájomcami (žalobcami v I. a II. rade), ktorí inak si dlhodobo riadne plnili svoje povinnosti
vyplývajúce z nájmu bytu, nemohli vzhľadom na situáciu prenajímateľa výrazne poškodiť. U žalobcov
v I. a II. rade chýbal úmysel neplatiť nájomné za obdobie uvedené vo výpovedi z nájmu bytu, keďže
nastali okolnosti s prevodom vlastníctva predmetného bytu a žalobcovia v I. a II. rade v danom čase

mali teda platiť nájom a služby spojené s užívaním bytu v tom čase inému vlastníkovi bytu, ako aj na
skutočnosť, že samotní žalobcovia platili za služby spojené s užívaním bytu ako aj nájomné na účet
SVB a po výzve zo strany žalovaného, ktorý na základe súdnych rozhodnutí sa stal znova vlastníkom
predmetného bytu a teda mal nárok na nájomné a na platby spojené s užívaním predmetného bytu za
vyššie uvedené obdobie, pričom žalobcovia v I. a II. rade po oboznámení sa s týmito skutočnosťami a po
zaslaní výzvy zo strany žalovaného, uhradili časť nájomného za rok 2008 a zároveň vyzvali žalovaného

na predloženie vyúčtovania spojených s užívaním predmetného bytu, aj za roky 2009, 2010, ako aj
ďalšie mesiace, pričom je logické, že žalobcovia takéto vyúčtovanie požadovali, aby mohli ustáliť presnúvýšku, nie čo sa týka nájomného, ale služieb spojených s užívaním bytu. Napriek tomu, že žalovaný im
takéto vyúčtovanie nezaslal, dňa 22.9.2011 uhradili aj zvyšnú časť dlžného nájomného, ako aj úhrad
za plnenia poskytované s užívaním bytu. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že predmetná

výpoveď z nájmu bytu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z
19. februára 2020 sp. zn. 17Co/37/2019 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému uložil
povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. Odvolací súd

po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktorému predchádzalo, dospel k záveru, že súd
dostatočne zistil skutkový stav a na základe toho dospel ku správnym záverom a tieto správne právne
posúdil, odvolanie preto posúdil ako nedôvodné.
2.1. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením výkonu práva žalovaného na výpoveď z nájmu bytu ako
rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ a v dôsledku toho výpoveď za neplatnú v zmysle §
39 OZ pre rozpor so zákonom - § 3 OZ vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu. Zmätok

ohľadne osoby prenajímateľa a teda osoby oprávnenej na nájomné totiž zapríčinil žalovaný neplatným
prevodomvlastníckehoprávakbytuvdôsledkuignorancieust.§16zákonač.182/1993Z.z.opovinnosti
prenajímateľa v prípade zamýšľaného predaja byt ponúknuť na predaj nájomcovi, ktorý je fyzickou
osobou, čo konštatovali aj Krajský súd v Banskej Bystrici a odvolací Najvyšší súd SR vo svojich
rozhodnutiach, ktorými bolo právoplatne zrušené rozhodnutie vtedajšej Správy katastra H.. A. XXXX/

XXXX z 29. októbra 2008 o povolení vkladu vlastníckeho práva na základe takéhoto prevodu pre L. Q..
Neistota žalobcov ako nájomcom v tom, komu platiť nájomné, je len dôsledkom tohto zmätku vyvolaného
žalovaným. Platenie nájomného naďalej žalovanému by bolo v tom čase právnej neistoty síce v rozpore
so zápisom vlastníka bytu v katastri nehnuteľností, ako to uvádza žalovaný, avšak v súčasnosti by
bolo hodnotené ako rozumné a správne, keďže podľa súčasného právneho stavu je vlastníkom bytu

žalovaný. To však žalobcovia v čase, keď bolo potrebné nájomné platiť, nemohli s istotou vedieť, aj
keď mali pochybnosti o platnosti prevodu, museli počítať aj s alternatívou, že súdy rozhodnú inak.
Na druhej strane rešpektovanie v tom čase platného právneho stavu a platenie nájomného L. Q., by
bolo síce po právnej stránke v tom čase v poriadku, po praktickej stránke by však mohlo a s vysokou
pravdepodobnosťou by aj viedlo k veľmi problematickému ba možno až nemožnému domáhaniu sa

vrátenia platieb nájomného od L. Q. po opätovnom zápise žalovaného ako vlastníka bytu, čomu sa
žalobcovia chceli vyhnúť. Preto odvolací súd hodnotil počínanie si žalobcov vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadu spočívajúce v priebežnom poukazovaní platieb vo výške nájomného tretej osobe kvázi
do depozitu ako obozretné. Spoločenstvo vlastníkov bytov je pritom vhodnou osobou na tento účel,
pretože od vlastníka následne požaduje úhrady spojené s užívaním bytu, ktoré sú súčasťou platieb od

nájomcu spolu s „čistým“ nájomným, ktoré po zdanení a odvode zostáva prenajímateľovi.
2.2. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že poskytol žalobcom dodatočnú lehotu na doplatenie
nájomného, títo ho v tejto lehote nezaplatili, pričom mu mohli doplatiť nájomné už po doručení rozsudku
Najvyššieho súdu SR, ktorým potvrdil zrušenie rozhodnutia vtedajšej Správy katastra Zvolen o povolení
vkladu vlastníckeho práva k bytu pre L. Q. a nemohli podmieňovať zaplatenie dlžného nájomného

predložením vyúčtovania úhrad za služby spojené s užívaním bytu za roky 2008 - 2010, odvolací súd
poukázal na to, že medzi rozhodnutím NS SR (jún 2011) a výzvou žalovaného (august 2011) uplynulo
krátke časové obdobie, ani po rozhodnutiach správnych súdov nebolo definitívne rozhodnuté o návrhu
na vklad vlastníckeho práva k bytu. Až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu na úseku katastra
nehnuteľností o návrhu na vklad bola definitívne vyriešená otázka ohľadne vlastníctva k bytu. Preto

doručením rozhodnutia NS SR žalobcovi 1/ tento nenadobudol definitívnu vedomosť, kto je vlastníkom
bytu, t.j. jeho prenajímateľom. Žalobcovia doplatili celé dlžné nájomné do troch dní od doručenia
výpovede vrátane žalovaným požadovaných preddavkov na úhrady spojené s užívaním bytu. Záverom
odvolací súd poukázal na rozdiel, či právnu neistotu v osobe prenajímateľa vyvolal samotný prenajímateľ
alebo či neplnenie zapríčinil nájomca svojvoľným, ničím nepodmieneným rozhodnutím platiť platby vo

výške nájomného tretej osobe.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uplatniac si
náhradu trov konania. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. b) CSP a formuloval

nasledovnú otázku zásadného právneho významu - v prípade, ak je za existencie nájomného vzťahu
k bytu vedený správny súdny spor o určenie neplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností k tomu istému bytu, zapísanom na príslušnom liste vlastníctva
v katastri nehnuteľností na základe uzavretej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu medzipôvodným vlastníkom/prenajímateľom a novým vlastníkom/prenajímateľom a nájomca predmetného
bytu svojvoľne a bezdôvodne celkom prestane uhrádzať nájomné z platnej nájomnej zmluvy a začne
nájomné uhrádzať tretej osobe úplne odlišnej od osoby pôvodného vlastníka/prenajímateľa, ako aj

nového vlastníka/prenajímateľa, pričom nájomca nájomné neuhradí ani dodatočne po právoplatnom
skončení predmetného správneho súdneho sporu a dokonca ani v primeranej lehote po doručení
písomnej výzvy vlastníka/prenajímateľa, za obdobie oveľa dlhšie ako sú 3 mesiace, je možné považovať
výpoveď z nájmu (riadne doručenú a spĺňajúcu všetky formálne a obsahové náležitosti pre jej platnosť
a účinnosť) zo strany prenajímateľa, a to z dôvodu neplatenia nájomného podľa ust. § 711 ods. 1 písm.

d) OZ, za danú v rozpore s dobrými mravmi (a teda neplatnú)? Podľa dovolateľa odvolací súd vec
nesprávne právne posúdil a nezodpovedal vyššie uvedenú právnu otázku zásadného významu.

4. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení žiadali dovolanie zamietnuť ako nedôvodné, uplatniac si náhradu trov
konania.

5. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote
(§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k
záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa,savobčianskoprávnomkonanízaručujelenvtedy,aksúsplnenévšetkyprocesnépodmienky,za
splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 4/2011).

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu
(napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, sp. zn. 2 Cdo 132/2013, sp. zn. 3 Cdo
18/2013, sp. zn. 4 Cdo 280/2013, sp. zn. 5 Cdo 275/2013, sp. zn. 6 Cdo 107/2012 a sp. zn. 7 Cdo
92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (sp. zn. 1 Cdo 6/2014, sp. zn. 3 Cdo
209/2015, sp. zn. 3 Cdo 308/2016, sp. zn. 5 Cdo 255/2014).

8. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu -
nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzoval z

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

9. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa
dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku,

od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP).

11. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, by mal dovolateľ a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ dôvodiť, že
právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c/ uviesť, ako by mala byť
táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
11.1. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné

charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o

právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).

11.2. Ako už bolo uvedené, z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP vyplýva, že otázkou relevantnou pre
prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo
procesnoprávna, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho
súdu) a nie otázka skutková. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní
spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania; to znamená, že pri jej

riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo
alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti
nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá
listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky
(quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej

norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu
interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok)
prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy
na posudzovaný prípad. Ak v dovolaní vymedzená otázka - ktorú má podľa dovolateľa posudzovať vo
svojom rozhodnutí dovolací súd - nie je právnou otázkou, ale predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená

zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 CSP a takúto otázku nie
je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť (3Cdo/218/2017, 3Cdo/27/2019, 4Cdo/172/2017,
4Cdo/148/2018, 8Cdo/144/2018).
11.3. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí
právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú

vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach;
ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej
otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu
dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací

prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová
S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,
Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382).
12. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, za túto treba

považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej
republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
(pokiaľnebolivneskoršomobdobíjudikatórneprekonané),akoirozhodnutianajvyššiehosúdu,vktorých
bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr

vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne
ich akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn.
3 Cdo 6/2017).
12.1. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia

a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkochnajvyššíchsúdovč.I.,II.aIV.vydanýchSEVTPrahavrokoch1974,1980a1986.(uznesenieNajvyššieho súdu SR z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát
R 71/2018).

13. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd v súlade s vyššie
uvedeným skúmal, či žalovaný vymedzil takú právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie
odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či
vysvetlil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie,

na ktorom založil svoje rozhodnutie a dovolací súd zároveň ešte túto právnu otázku neriešil.

14. Dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ špecifikoval tak, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená, či v prípade, ak je za existencie nájomného vzťahu k bytu vedený správny súdny
spor o určenie neplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

k tomu istému bytu a nájomca predmetného bytu svojvoľne a bezdôvodne celkom prestane uhrádzať
nájomné z platnej nájomnej zmluvy a začne nájomné uhrádzať tretej osobe úplne odlišnej od osoby
pôvodného vlastníka/prenajímateľa, ako aj nového vlastníka/prenajímateľa, pričom nájomca nájomné
neuhradí ani dodatočne po právoplatnom skončení predmetného správneho súdneho sporu a dokonca
ani v primeranej lehote po doručení písomnej výzvy vlastníka/prenajímateľa, za obdobie oveľa dlhšie

ako sú 3 mesiace, je možné považovať výpoveď z nájmu (riadne doručenú a spĺňajúcu všetky formálne
a obsahové náležitosti pre jej platnosť a účinnosť) zo strany prenajímateľa, a to z dôvodu neplatenia
nájomného podľa ust. § 711 ods. 1 písm. d) OZ, za danú v rozpore s dobrými mravmi (a teda neplatnú).

15. Právny záver odvolacieho súdu, pre ktorý bolo dôvodné vyhovieť žalobe o určenie neplatnosti

výpovede z nájmu bytu, spočíval v tom, že súd z dôvodu ustálenia rozporu výkonu práva žalovaného
na výpoveď z nájmu bytu s dobrými mravmi, aplikujúc ust. § 3 ods. 1 a § 39 OZ, vychádzajúc pritom
z konkrétnych okolností prejednávaného sporu (špecifikovaných v bodoch 23. až 28. odôvodnenia),
považoval túto výpoveď za neplatnú.

16. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v
zmysle ktorej výkon inak právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi. Definícia dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde
normatívne upravená. Vo všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné
v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a

vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti
všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť
proti dobrým mravom.
16.1. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 137/2003 uviedol, že za právny úkon
priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý

je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy
komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej
určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle
od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo

49/96 najvyšší súd vyslovil, že ust. § 3 ods. 1 OZ pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť -
upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na
základe všeobecných morálnych pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru
konajúcich.
16.2. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou

(abstraktnou) hypotézou, ktoré prenecháva súdu, aby na základe vlastnej úvahy v každom jednotlivom
prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.
Tento úsudok súdu musí byť však podložený skutkovými zisteniami (vzťahujúcimi sa tak k žalovanému,
ako aj k žalobcovi) a musí presvedčivo preukázať, že tieto zistenia umožňujú v konkrétnom prípade
záver, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi.

16.3. Súdna prax dlhodobo vychádza z názoru, že aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nemôže viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, keď s odkazom na
toto ustanovenie možno len odmietnuť ochranu (zdanlivému) výkonu práva, ktorý je v rozpore s
dobrými mravmi (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2011, sp. zn.3 Cdo 144/2010). Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia sa pri prerokovaní a rozhodovaní
občianskoprávnejveci,ktorásatýkazákladnýchprávaslobôd,doktoréhorámcapatríiprávonaochranu
súkromného života a obydlia, umožňuje dosiahnuť, s ohľadom na jej konkrétne okolnosti, spravodlivú

rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a
slobodami jednotlivca (k tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.07.2001, sp.zn.
I. ÚS 13/00).
16.4. Z vyššie citovaných východísk aplikačnej praxe súdov pri posudzovaní platnosti právneho úkonu
z hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi vychádzal najvyšší súd aj v rozhodnutí sp.zn. 5 Cdo

64/2012 z 30. júla 2012, v ktorom posudzoval otázku platnosti výpovede z nájmu bytu. Aj v tomto
rozhodnutí najvyšší súd skonštatoval, že súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať
vždykomplexnesozreteľomnakonkrétnusituáciunaobochstranáchsporu(nielenosobyvykonávajúcej
určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a
nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Najvyšší súd pritom
zdôraznil, že výpoveď z nájmu bytu podľa ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d/ OZ je krajným opatrením

predstavujúcim najprísnejšiu možnú sankciu za porušenie povinností nájomcom, ktorej použitie musí
byť úmerné závažnosti konania nájomcu v konkrétnom prípade. Výpoveď z nájmu bytu je jednostranným
hmotnoprávnym úkonom, ktorý musí spĺňať podmienky stanovené Občianskym zákonníkom v jeho
všeobecnejčasti(§37anasl.),akoivjehoosobitnejčasti(§710ods.3).Nepochybneúčinkomvýpovede
je to, že sa nájom končí a že nájomca sa musí z bytu vysťahovať. Keďže požadovaný predpokladaný

právny následok - účinok môže vyvolať len platný právny úkon, rovnako ako jednostranný právny úkon
výpoveď z nájmu bytu môže vyvolať ňou sledovaný cieľ len za predpokladu, že je právnym úkonom
platným. Najvyšší súd vychádzal z toho, že aplikácia príslušných ustanovení právneho poriadku súdom
pri jej výklade, ak má byť ústavne konformnou, a nie svojvoľnou, musí tieto okolnosti vziať do úvahy,
a preto výpoveď v prejednávanom spore posúdil ako neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39

Občianskeho zákonníka). Toto rozhodnutie bolo predmetom prieskumu aj Ústavného súdu SR, ktorý
rozhodnutím sp.zn. III. ÚS 565/2013 ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, konštatujúc
správnosť záverov všeobecných súdov o neplatnosti výpovede z nájmu bytu pre jej rozpor s dobrými
mravmi.

17. Z vyššie citovaných záverov aplikačnej praxe súdov pri posudzovaní platnosti právneho úkonu z
hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi teda jednoznačne vyplýva, že súlad právneho úkonu s dobrými
mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu
(nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na
všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť

vykonáva. Z tohto hľadiska ide preto o posudzovanie otázok skutkových, vyplývajúcich z vykonaného
dokazovania, keď súd vyhodnocuje, ktoré konkrétne preukázané skutkové okolnosti svedčia v prospech
záveru o súlade či nesúlade právneho úkonu s dobrými mravmi.

18. Preto aj v prejednávanom spore záver odvolacieho súdu (rovnako záver súdu prvej inštancie)

o neplatnosti výpovede z nájmu bytu pre jej rozpor s dobrými mravmi vychádzal zo špecifických a
konkrétnych skutkových okolností, pričom námietka dovolateľa sa týka práve posúdenia a vyhodnotenia
týchto skutkových okolností, ním položenú otázku preto dovolací súd považuje za otázku skutkovú a nie
právnu. Právna otázka je vždy spojená s určitou mierou zovšeobecnenia, čo dovolateľom formulovaná
otázka nespĺňa.

18.1. Pre právny záver o neplatnosti výpovede z nájmu bytu pre jej rozpor s dobrými mravmi nepostačuje
všeobecné zistenie, že za existencie nájomného vzťahu k bytu je vedený správny súdny spor o
určenie neplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k tomu
istému bytu, ale je potrebné skúmať a vyhodnotiť konkrétne skutkové okolnosti takéhoto sporu - v
danom prípade to bola špecifická okolnosť porušenia ust. § 16 zákona č. 182/1993 Z.z. o povinnosti

prenajímateľa (žalovaného) v prípade zamýšľaného predaja byt ponúknuť na predaj nájomcovi, ktorý
je fyzickou osobou.
18.2. Súdy nižších inštancií nevychádzali zo záveru, že žalobcovia ako nájomcovia predmetného bytu
svojvoľne a bezdôvodne celkom prestali uhrádzať nájomné z platnej nájomnej zmluvy a začali nájomné
uhrádzať tretej osobe úplne odlišnej od osoby pôvodného vlastníka/prenajímateľa, ako aj nového

vlastníka/prenajímateľa, ale podrobne špecifikovali a vyhodnotili skutkové okolnosti, za akých došlo k
tomu, že žalobcovia nájomné neuhrádzali ani pôvodnému a ani novému prenajímateľovi (body 27., 40.
a 41. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a bod 23. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu),
aj z tohto hľadiska ide preto o otázku skutkovú a nie právnu.18.3. Rovnako okolnosť, či nájomca nájomné uhradil alebo neuhradil ani dodatočne po právoplatnom
skončení predmetného správneho súdneho sporu a ani v primeranej lehote po doručení písomnej výzvy
vlastníka/prenajímateľa, za obdobie dlhšie ako sú 3 mesiace, bola v prejednávanom spore skúmaná

a vyhodnotená s ohľadom na konkrétne špecifické skutkové okolnosti (body 23. a 25. odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie a body 24. až 26. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), aj z tohto
hľadiska ide preto o otázku skutkovú a nie právnu.

19.Dovolacísúdpretouzatvára,žedovolateľomformulovanádovolacianámietkamácharakternámietky

nesprávneho hodnotenia dôkazov a následne nesprávneho právneho posúdenia veci, no dovolateľom
formulovaná otázka nepredstavuje vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1
písm. b) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

20. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

21. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že v súlade so zásadou úspechu (§ 255 ods. 1 CSP) žalobcom
1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
samostatným rozhodnutím (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.