Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 15, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/114/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116207948
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5116207948.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a
členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Nory Tomkovej, v spore žalobcu: Y. Q., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom Z. XXX/XX, XXX XX L., právne zastúpeného JUDr. Lucia Morgošová, advokát, so sídlom
B. X, XXX XX P. - R. T. R., proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Sociálnej
poisťovne, Ústredie, 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o zaplatenie náhrady škody 18.748,50

eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
17C/78/2016-207 zo dňa 13. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.310,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %

ročne zo sumy 4.310,- eur od 04.11.2015 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) Rozhodol, že žiadna zo strán sporu
nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia
sumy 18.748,50 eur s príslušenstvom ako náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

žalovanej. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že dňa 22.07.2014 boli žalobcovi doručené rozhodnutia
Sociálnej poisťovne - Ústredia, so sídlom v Bratislave vydané dňa 21.05.2014 pod č. XXX XXX XXXX
X - I. až III., na základe ktorých bol žalobcovi priznaný nárok na výplatu invalidného dôchodku počnúc
od 24.03.2011 v sume 215,50 eur. K vydaniu špecifikovaných rozhodnutí Sociálnej poisťovne došlo na
základe žiadosti žalobcu o invalidný dôchodok zo dňa 24.03.2014. V deň podania žiadosti sa žalobca
dozvedel, že mu postupom Sociálnej poisťovne vznikla škoda v dôsledku jej nesprávneho úradného

postupu v súvislosti s evidenciou jeho osoby na účely sociálneho poistenia a tým súvisiacim vyplácaním
invalidného dôchodku. Základ nároku žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa § 1 písm. a) a
§ 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. i), § 9 ods. 1, 4, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 2 a ods. 3 veta
druhá, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 37 ods. 1, 6, § 106 ods. 3, 4 zákona č. 100/1988 Zb. a §
263 ods. 1 veta prvá zákona č. 461/2003 Z. z. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupomalebonezákonnýmrozhodnutímpodľazákonač.514/2003Z.z.jeosobitnouzodpovednosťou

a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods. 2). Súd na základe vykonaného dokazovania výsluchom strán
sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi produkovanými stranami sporu dospel k nasledovným
skutkovým zisteniam. Z vykonaného dokazovania mal za nesporné, že žalobcovi rozhodnutím zo dňa
22.06.1998 bola zastavená výplata čiastočného invalidného dôchodku od 12.08.1998, keďže nespĺňal
podstatný pokles zárobku, avšak naďalej mal status občana so zmenenou pracovnou schopnosťou.
Nesprávny úradný postup žalobca odôvodňoval pochybením Sociálnej poisťovne, a to predvolávať

žalobcu každoročne na lekárske prehliadky, resp. odňať status občana čiastočne invalidného, keďže
v evidencii Sociálnej poisťovne bol vedený ako čiastočný invalidný dôchodca, nikdy nebol vyradený zinvalidity. Spísanie žiadosti o dôchodok zo dňa 24.03.2014, ktorú Sociálna poisťovňa posudzovala ako
novúžiadosťoinvalidnýdôchodokpovažovalzanadbytočné.ZákonnosťrozhodnutívydanýchSociálnou
poisťovňou všetky dňa 21.05.2014 preskúmal súd v správnom konaní a rozhodnutím Najvyšší súd SR

sp. zn. 9So/74/2017 zo dňa 30.01.2019 rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sd/298/2014-114
zo dňa 15.06.2007 zmenil tak, že rozhodnutia odporkyne č. XXX XXX XXXX X-I., č. XXX XXX
XXXX X-II., č. XXX XXX XXX X-III., všetky zo dňa 21.05.2014 zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie
konanie. Už z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je nepochybné, že žalobca sa v r. 1998 (v dňoch
19.08.1998 a 02.09.1998) ani v r. 2000 (dňa 31.10.2000) opakovane nedostavil na kontrolnú lekársku

prehliadku a Sociálna poisťovňa mala v súlade s poučením rozhodnúť o zastavení výplaty čiastočného
invalidného dôchodku v súlade s § 106 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. a bolo povinnosťou každoročne (v
septembri 1999, v septembri 2000, v septembri 2001, v septembri 2002 a v septembri 2003) posudzovať
splnenie, resp. nesplnenie ekonomickej podmienky poklesu zárobku u žalobcu a po posúdení vždy raz
ročne rozhodnúť aj o nároku na výplatu čiastočného invalidného dôchodku, táto zákonná povinnosť
trvala až do 31.12.2003. V danom prípade ako konštatoval už vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd

SR, Sociálna poisťovňa uvedeným spôsobom nepostupovala. Sociálna poisťovňa svoje pochybenia
napravila až vydaním konkrétneho rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 11.04.2019 (čl. 122), kedy
bola žalobcovi uvoľnená výplata čiastočného invalidného dôchodku od 24.03.2011 a bol mu priznaný
invalidný dôchodok v sume 215,50 eur mesačne a súčasne rozhodnuté, že od 24.03.2011 mu zaniká
nárok na čiastočný invalidný dôchodok podľa zákona účinného do 31.12.2003. K 24.03.2011 suma

invalidného dôchodku podľa zákona účinného do 31.12.2003 je 125,70 eur mesačne a suma invalidného
dôchodku podľa zákona účinného od 01.01.2004 je 215,50 eur mesačne a pri aplikácii ustanovenia
§ 263a ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. sa vypláca iba jeden dôchodok, a to dôchodok, ktorého
suma je vyššia, dňom úpravy výplaty dôchodku zanikol nárok na dôchodok, ktorého suma je nižšia.
Tiež je nepochybné, že následne Sociálna poisťovňa konala a preskúmavala ekonomickú podmienku

poklesu zárobku u žalobcu so závermi, že podmienka poklesu zárobku podľa § 37 ods. 6 zákona č.
100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov bola splnená v obdobiach od 01.09.2003 do 31.08.2004
a od 01.09.2005 do 31.08.2006. Žalobca sa vo vzťahu k uvedenému
nesprávnemu úradnému postupu domáhal nároku na náhradu škody spolu vo výške 18.748,50 eur
titulom nevyplácania invalidného dôchodku za obdobie počnúc od 01.01.2004 (ako deň nadobudnutia

účinnosti nového zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení) do 24.03.2011 (od uvedeného dátumu
bol žalobcovi priznaný nárok na výplatu invalidného dôchodku) t. j. 87 mesiacov x 215,50 eur. Pri
stanovení výšky vzniknutej škody súd vychádzal z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 11.04.2019,
ktorá po skúmaní podmienok poklesu zárobku žalobcu konštatovala, že bola splnená v obdobiach od
01.09.2003 do 31.08.2004 a od 01.09.2005 do 31.08.2006. Za žalované obdobie podmienka poklesu

zárobku bola splnená od 01.01.2004 do 31.08.2004, t. j. 8 mesiacov a v období od 01.09.2005 do
31.08.2006 v trvaní 12 mesiacov. Súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu škody spolu za 20
mesiacov v sume 215,50 eur mesačne, a to podľa citovaného rozhodnutia zo dňa 11.04.2019, kedy
podľa zákona účinného od 01.01.2004 výplata invalidného dôchodku u žalobcu bola stanovená sumou
215,15 eur mesačne. Teda škodu v celkovej výške 4.310,- eur považoval súd za dôvodnú a za túto

spôsobenú škodu zodpovedá štát, ktorý sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť. Vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2
CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

3. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie tak žalobca, ako aj žalovaná.

4. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, pretože
napadnutýrozsudokvovýrokovejčastiII.(astýmsúvisiacejvýrokovejčastiIII.)vychádzaznesprávneho
právnehoposúdenia,resp.nesprávnehoustáleniaobdobiarozhodnéhoprepriznanienárokunanáhradu
škody žalobcovi. Poukázal na to, že súd prvej inštancie pri určení rozhodného obdobia pre priznanie

nároku na náhradu škody sa opieral o rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa
11.04.2019, na podklade ktorého bola žalobcovi uvoľnená výplata čiastočného invalidného dôchodku od
24.03.2011abolmupriznanýinvalidnýdôchodokvsume215,50eurmesačne(ďalejajako„Rozhodnutie
SP 2019“). Súd prvej inštancie nepriznal náhradu škody uplatnenú žalobcom v podobe nevyplateného
dôchodku za obdobie od 01.09.2006 do 24.03.2011, vychádzajúc z Rozhodnutia SP 2019, poukazujúc

pritom na to, že v tomto období (počnúc od 01.08.2006) Sociálna poisťovňa v nadväznosti na zmenu
platnej právnej úpravy podmienku poklesu zárobku u žalobcu na účely výplaty čiastočného invalidného
dôchodku už neskúmala. Uvedené žalobca nepovažuje za správne, nakoľko podľa jeho názoru zánik
povinnosti žalovanej skúmať ekonomickú podmienku poklesu zárobku u žalobcu na účely výplatyčiastočného invalidného dôchodku žalobcovi, nemal žiadny vplyv na jeho ďalšiu výplatu aj v neskoršom
období (do 24.03.2011, odkedy bola výplata čiastočného invalidného dôchodku žalobcovi uvoľnená).
Poukázal na ust. § 263 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom

k 01.01.2004 a v znení účinnom od 01.08.2006. V súvislosti s čiastočným invalidným dôchodkom,
ktorý mal byť vzhľadom na splnenie ekonomickej podmienky poklesu zárobku vyplácaný v období od
01.09.2003 do 31.08.2004, by mu bol s účinnosťou od prijatia novej právnej úpravy (od 01.01.2004)
vyplácaný ako invalidný dôchodok aj naďalej s tým, že od augusta 2006 by sa u neho ďalej vôbec
neskúmala podmienka ekonomického poklesu zárobku a invalidný dôchodok by mu patril v sume, v

akej mu patril k 31.12.2003 nárok na výplatu (čiastočného) invalidného dôchodku od 01.01.2004 do
24.11.2013, t. j. v celom rozhodnom období uplatneným v žalobe, vyplýva aj zo samotného Rozhodnutia
SP 2019, kde je výslovne uvedené, že prekážkou vyplatenia čiastočného invalidného dôchodku vo
vzťahu k obdobiu od 01.01.2004 do 23.03.2011 je premlčanie nároku na jeho vyplatenie podľa § 114
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. (uplynutím troch rokov odo dňa, za ktorý dávka alebo jej časť patrili).
Vyslovil, že v napadnutom rozsudku úplne absentuje akékoľvek odôvodnenie zamietnutia žaloby v časti

prevyšujúcej sumu 4.310 eur (t. j. nad rámec obdobia od 01.09.2003 do 31.08.2004 a od 01.09.2005
do 31.08.2006). Vzhľadom na uvedené navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok podľa §
388 CSP zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovanú zaviaže k povinnosti zaplatiť
žalobcovi náhradu škody vo výške 18.748,50 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
18.748,50 eur od 04.11.2015 do zaplatenia, s tým, že žalobcovi zároveň prizná nárok na náhradu trov

konania (vrátane trov odvolacieho konania) v rozsahu 100 %.

5. Žalovaná v odvolaní podanom voči výrokom I. a III. rozsudku z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h)
aj naďalej zotrvala na tom, že právo žalobcu na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu
žalovanej v rokoch 1999 až 2005 je premlčané. Poukázala na to, že rozhodnutím zo dňa 22.06.1998

bola žalobcovi počnúc od 12.08.1998 zastavená výplata čiastočného invalidného dôchodku z dôvodu
nesplnenia ekonomickej podmienky, ktorá sa posudzuje každoročne. Žalovaná v r. 1998 a v r. 2000
predvolávala žalobcu na vykonanie kontrolnej lekárskej prehliadky, tento však na uvedené predvolania
nereagoval. A preto bola povinná rozhodnúť o zastavení výplaty čiastočného invalidného dôchodku, čo
však neurobila. Prestala posudzovať splnenie ekonomickej podmienky, čo bola pri absencii rozhodnutia

o zastavení výplaty dávky, z dôvodu nedostavenia sa na lekársku prehliadku, povinná vykonávať
až do 01.08.2006. Žalobca sa v apríli 2005, z dôvodu nevyplácania jeho čiastočného invalidného
dôchodku dostavil na pobočku žalovanej, ktorá si dňa 06.04.2005 vyžiadala od ošetrujúcej lekárky
žalobcu vyplnenie tlačiva „Prehliadka zisťovacia“, ktoré je potrebné k začatiu konania. Predmetné tlačivo
nebolo nikdy žalovanej doručené, čo potvrdil aj Najvyšší súd SR v rámci konania o zákonnosti rozhodnutí

žalovanej zo dňa 21.05.2014. Taktiež v roku 2005 nepodal žiadosť o priznanie invalidného dôchodku,
čo malo za následok, že konanie sa v roku 2005 ani nezačalo. Žiadosť o invalidný dôchodok bola
žalobcom spísaná až dňa 23.03.2014, pričom tento dôchodok žiadal priznať žalobca spätne odo dňa
01.01.2004. O jeho nároku bolo rozhodnuté viacerými rozhodnutiami zo dňa 25.05.2014, zrušenými
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/74/2017 zo dňa 30.01.2019. Súčasným právoplatným

rozhodnutím zo dňa 11.4.2019 žalovaná rozhodla o všetkých nárokoch žalobcu pred, a aj po 01.01.2014,
kedy nadobudol účinnosť zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Vyslovila, že žalobcovi prináleží
iba nárok na výplatu invalidného dôchodku od 24.03.2011 v sume 215,50 eur a neprináleží mu nárok
na výplatu čiastočného invalidného dôchodku pred 24.03.2011 vo vzťahu k obdobiu pred 01.01.2004
z dôvodu nesplnenia podmienky podania žiadosti o vyplácanie dávky podľa ust. § 94 ods. 2 zákona č.

100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a k obdobiu od 01.01.2004 do 23.03.2011, pretože žiadosť o
dávku podal žalobca až 24.03.2014, a preto došlo k premlčaniu jeho nároku na vyplatenie invalidného
dôchodku podľa § 114 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení. Vyslovila, že vzhľadom na skutočnosť,
že od nesprávneho úradného postupu žalovanej v konaní o invalidnom dôchodku, na ktoré poukazuje
žalobca, do dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplynulo viac

ako rokov. Podmienkou začatia plynutia premlčacej doby je vedomosť žalobcu o vzniku škody, ktorá
mu mala byť spôsobená žalovanou. Nesúhlasí s posúdením súdu, že žalobca sa mohol o vzniku a
výške škody dozvedieť až v deň vydania rozhodnutí zo dňa 21.05.2014, a teda že právo žalobcu
nie je premlčané. Má za to, že žalobca o zastavení výplaty jeho čiastočného invalidného dôchodku
vedel už od roku 1998, no napriek tomu prvý úkon k obnove výplaty tohto dôchodku urobil až v roku

2005, kedy k obnove nedošlo z dôvodu, že žalobca nedoručil tlačivo od ošetrujúcej lekárky žalobcu
potrebné k začatiu konania, ktorým aj žalobca disponoval. Je toho názoru, že žalobca mohol a mal
vedieť o jeho práve na obnovenie výplaty čiastočného invalidného dôchodku, ale toto právo si uplatnil
z dôvodu jeho nečinnosti až v roku 2014, pričom prvý krát tak mohol urobiť už v roku 1999. Vyjadrilapresvedčenie, že ak sa mala v konaní o invalidnom dôchodku žalobcu dopustiť iba nesprávneho
úradného postupu, teda v rokoch 1999 až 2013 nedošlo k vydaniu žiadnych rozhodnutí, nie je možné
vykladať ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. prísne gramaticky tak, ako to urobil súd prvej inštancie v

bode 38 odôvodnenia napadnutého rozsudku. S poukazom na dané ustanovenie uviedla, že začatie
plynutia premlčacej doby predmetné ustanovenie viaže prioritne k existencii rozhodnutia (deň zrušenia,
doručenia resp. oznámenia rozhodnutia), neupravuje však bližšie postup pri posudzovaní premlčania
práva pri nesprávnom úradnom postupe. Žalovaná sa mala nesprávneho úradného postupu dopúšťať
od roku 1999 do roku 2005, pričom žalobca o tomto nesprávnom úradnom postupe vedel, ale zostal

nečinný. Zároveň poukázala na to čo je zmyslom a účelom inštitútu premlčania. Taktiež poukazujúc
na bod 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie uvádza, že z dôvodu poklesu
zárobku žalobca splnil ekonomickú podmienku pre výplatu invalidného dôchodku v trvaní 20 mesiacov
sa odvoláva na svoje závery zo dňa 11.04.2019 (str. 3 odôvodnenia rozhodnutia). Súčasne uvádza,
že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku zamieňa pojem invalidného dôchodku a čiastočného
invalidného dôchodku. Z toho dôvodu trpí odôvodnenie rozsudku vadou, ktorá zrejme zapríčinila aj

nesprávny výpočet výšky škody určenej súdom, pretože z rozhodnutia zo dňa 11.04.2019 vyplýva, že
žalobcovi do dňa 24.03.2011 patril čiastočný invalidný dôchodok v sume 125,70 eur, ktorého výplata
bola pozastavená a nie invalidný dôchodok v sume 215,50 eur, ktorý žalobcovi patrí až od 24.03.2011.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
výrokov I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalovaná v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa pridržala svojich skorších písomných vyjadrení,
vrátanejejodvolania.Predmetnúžalobupovažujeajnaďalejzanedôvodnú,apretonamietaajsprávnosť
argumentov žalobcu uvedených v jeho odvolaní. Poukázala na rozhodnutie zo dňa 11.04.2019, ktorým
rozhodla o všetkých nárokoch žalobcu pred, a aj po 01.01.2014, kedy nadobudol účinnosť zákon č.

461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. S poukazom na uvedené má za to, že žalobcovi prináleží iba nárok
na výplatu invalidného dôchodku od 24.03.2011 v sume 215,50 eur a neprináleží mu nárok na výplatu
čiastočného invalidného dôchodku pred 24.03.2011 vo vzťahu k obdobiu pred 01.01.2004 z dôvodu
nesplnenia podmienky podania žiadosti o vyplácanie dávky podľa ust. § 94 ods. 2 zákona č. 100/1988
Zb. o sociálnom zabezpečení a k obdobiu od 01.01.2004 do 23.03.2011, pretože žiadosť o dávku podal

žalobca až 24.03.2014, a preto došlo k premlčaniu jeho nároku na vyplatenie invalidného dôchodku
podľa § 114 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal na základe odvolania žalobcu a žalovanej z dôvodov a
v rozsahu daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. V zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak: b) súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v
konaní pred odvolacím súdom; c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelne doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

9. Odvolací súd považuje odvolanie žalobcu aj žalovanej za čiastočne dôvodné, a to napriek tomu, že

sa stotožnil s niektorými čiastkovými závermi súdu prvej inštancie.

10.Žalobcapodalodvolanievočičiastočnezamietajúcemuvýrokurozsudkusúduprvejinštancievrátane
súvisiaceho výroku o trovách konania.

11. Má za to, že v napadnutom rozsudku úplne absentuje akékoľvek odôvodnenie zamietnutia žaloby
v časti prevyšujúcej sumu 4.310,- eur, t. j. nad rámec obdobia od 01.09.2003 do 31.08.2004 a od
01.09.2005 do 31.08.2006. S touto odvolacou námietkou žalobcu sa odvolací súd stotožňuje.

12. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nezdôvodnením rozsudku, pokiaľ ide o
zamietnutie nároku žalobcu vo zvyšku, porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, a tak znemožnil,
aby strana uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a vkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením
práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o
právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom, ale aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Za účelom predvídateľnosti rozhodnutia, na

zachovanie rovnosti strán, súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí zaoberať podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie a musí sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia
vysporiadať.

13. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať

najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súdy jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnali

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď
právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07).

14. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými

dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov (uznesenie Najvyššieho súdu SR 7Cdo/7/2020 z 28. januára 2021).

15. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného
postupu Sociálnej poisťovne za obdobie od 01.01.2004 do 24.03.2011. Súd žalobcovi priznal uplatnený
nárok za obdobie od 01.01.2004 do 31.08.2004 a za obdobie od 01.09.2005 do 31.08.2006.

16. Pokiaľ ide o obdobie od 01.01.2004 do 31.08.2006, hoci za celé obdobie nárok žalobcovi priznaný
nebol (bol priznaný iba za obdobie, keď bola splnená ekonomická podmienka - pokles zárobku), z
argumentácie súdu prvej inštancie možno vyvodiť, prečo nebol nárok priznaný za zvyšné obdobie do
31.08.2006, a to pre nesplnenie ekonomickej podmienky - pokles zárobku. Pokiaľ však ide o obdobie od
01.09.2006 do 24.03.2011, v rozsudku súdu prvej inštancie akákoľvek argumentácia chýba. Rozsudok

je v tomto smere absolútne nepreskúmateľný, čo na jednej strane bráni žalobcovi proti takémuto
čiastočnému zamietnutiu nároku argumentovať a na strane druhej odvolaciemu súdu preskúmať dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Táto vada dosiahla takú intenzitu, že sama o sebe musela viesť
odvolací súd k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, pokiaľ ide o obdobie od
01.09.2006 do 24.03.2011.

17. V tomto období sa totiž už ekonomická podmienka - pokles zárobku v zmysle platných právnych
predpisov neskúmala. Zároveň, ak mal žalobca nárok na výplatu dôchodkovej dávky k 31.08.2006, nie
je zrejmé, prečo ju nemal v období od 01.09.2006 do 24.03.2011. Hoci žalovaná argumentuje dôvodom
nepodania žiadosti o dôchodkovú dávku, súd sa touto skutočnosťou nijako nezaoberal. V kontexte

uvedeného však možno konštatovať, že v prípade žalobcu nešlo o novovzniknutý, ale trvajúci nárok na
dôchodkovú dávku. V tomto smere je potrebné poukázať na ust. § 263a zák. č. 461/2003 Z. z., ktoré
predstavuje prechodné ustanovenia k predchádzajúcim úpravám.18. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej, toto odvolací súd považuje za čiastočne dôvodné.

19. Žalovaná predovšetkým namieta, že svojím rozhodnutím zo dňa 11.04.2019 rozhodla o všetkých

nárokoch žalobcu pred aj po 01.01.2014, teda je neprípustné, aby o týchto nárokoch rozhodol súd. Má
za to, že uplynutím času došlo k premlčaniu akýchkoľvek nárokov žalobcu a návrh ako taký mal byť pre
premlčanie zamietnutý.

20. V tomto smere považuje odvolací súd odvolanie žalovanej za nedôvodné. Súd nerozhodoval o

rovnakom nároku ako Sociálna poisťovňa vo svojom rozhodnutí zo dňa 11.04.2019, na ktoré poukazuje.
Predmetom rozhodovania žalovanej bol nárok na vyplatenie dôchodkovej dávky za rozhodné obdobie,
ktoré obdobie sa zhoduje s rozhodovaním súdu. Súd ale rozhoduje o inom nároku - o náhrade škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Sociálnej poisťovne, čo nie je totožný nárok, hoci sa môže
zhodovať rozhodné obdobie a prípadne aj výška nároku. Tento nárok je žiadaný a sčasti aj priznaný
z iného právneho dôvodu - z titulu náhrady škody. Na rozhodovanie o takomto nároku sa vzťahujú aj

iné ustanovenia o premlčaní, ako v prípade rozhodovania o dôchodkovej dávke. Súd prvého stupňa sa
vysporiadal s nesprávnym úradným postupom žalovanej, ktorý spočíval v nekonaní v zmysle platných
právnychpredpisovavovzťahuktejtoargumentáciisúduprvejinštanciežalovanánevznieslarelevantné
odvolacie námietky.

21. Pokiaľ ide o premlčanie nároku, odvolací súd, stotožňujúc sa s názorom súdu vysloveným v
bode 38. napadnutého rozsudku, že právo žalobcu nie je premlčané len na doplnenie uvádza, že
súd prvej inštancie správne postupoval, keď počiatok plynutia premlčacej doby naviazal na okamih,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2012, sp. zn. 5M Cdo 13/2010, v ktorom súd otázku začiatku plynutia

premlčacej doby pri náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vyriešil, a to i napriek
skutočnosti, že vyššie uvedené rozhodnutie sa zaoberalo výkladom ustanovenia § 22 ods. 1 prvá
veta zákona č. 58/1969 Zb.. Odvolací súd poukazuje na totožné znenie predmetného ustanovenia a
ustanovenia § 19 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho je možné právny záver
uvedený v tomto rozhodnutí najvyššieho súdu aplikovať aj na prejednávaný prípad. Vzhľadom na vyššie

uvedené je teda rozhodujúce, aby sa preukázala vedomosť o škode, teda kedy sa poškodený dozvedel
o vzniku škody určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť (vyčísliť) v návrhu
na súde. Odvolací súd nesúhlasí s námietkou žalovanej, že nárok na náhradu škody si mohol žalobca
prvý krát uplatniť už v roku 1999, pretože skutočnosť, že došlo zo strany žalovanej k zastaveniu výplaty
čiastočného invalidného dôchodku žalobcu neznamená, že žalobca nadobudol vedomosť o škode.

Poškodený nadobudne vedomosť o škode resp. dozvie sa o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové
okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie
v zmysle zákona č. zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca mohol nadobudnúť vedomosť o tom, že mu
vznikla škoda až z neprávoplatných rozhodnutí žalovanej I. až III. vydaných dňa 21.05.2014, z ktorých
vyplývalo, že hoci žalobca splnil podmienky pre vznik nároku na invalidný dôchodok k 01.01.2004,

žiadny dôchodok mu vyplácaný nebol. Žalobcom predpokladaný nesprávny úradný postup žalovanej bol
následne potvrdený až v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2019, sp. zn.: 9So/74/2017.

22. Zároveň odvolací súd konštatuje, že v prípade nesprávneho úradného postupu neplatí 10-ročná
objektívna premlčacia doba, táto sa aplikuje v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím. Princíp premlčania v tomto prípade je konštruovaný na subjektívnej
vedomostipoškodeného.Uvedenýprávnyzávervyplývaajzustálenejjudikatúrykzákonuč.514/2003Z.
z., resp. k predchádzajúcemu zákonu č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V súvislosti s uvedeným odvolací súd
poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 907/2016 -12 z 15.12.2016, ktorý v danom

rozhodnutí poukazuje na to, že pri nároku zodpovednosti za nesprávny úradný postup sa uplatní jediná
a to subjektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 1 veta prvá zákona č. 58/1969 Zb., ktorá začína
bežať okamihom, kedy sa poškodený o vzniku škody dozvedel, teda kedy zistil skutkové okolnosti, z
ktorých možno dôvodiť vznik škody a orientačne, približne aj jej rozsah tak, aby bolo možné tiež určiť
približne výšku škody v peniazoch. Opätovne odvolací súd poukazuje na totožné znenie predmetného

ustanovenia a ustanovenia § 19 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho je možné
právny záver uvedený v tomto rozhodnutí ústavného súdu aplikovať aj na prejednávaný prípad.23. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalovanej, pokiaľ namieta nesprávne zistenú výšku
škody. Súd prvej inštancie priznal za rozhodné obdobie žalobcovi nárok vo výške 215,50 eur mesačne,
a to pri aplikácii ust. § 263a ods. 5 zák. č. 401/2003 Z. z., t. j. vypláca sa iba jeden dôchodok, a to

dôchodok, ktorého suma je vyššia. Dňom úpravy výplaty dôchodku zaniká nárok na dôchodok, ktorého
suma je nižšia.

24. Pokiaľ sa jedná o princíp aplikácie ust. § 263a ods. 5 zák. č. 461/2003 Z. z., tento je správny. Napriek
správnezvolenémuprincípusúdprvejinštancienesprávnevychádzalzvýškydôchodkovejdávky215,50

eur mesačne. Pokiaľ ide o výšku dôchodkovej dávky, táto vyplýva z rozhodnutia Sociálnej poisťovne č.
XXXXXXXXXXX zo dňa 11.04.2019. V zmysle tohto rozhodnutia Sociálna poisťovňa uvoľnila žalobcovi
výplatu čiastočného invalidného dôchodku od 24. marca 2011 v sume 125,70 eur mesačne. Od 24.
marca 2011, v zmysle § 70 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., priznala žalobcovi invalidný dôchodok v sume
215,50 eur mesačne. Od 24. marca 2011 tak žalobcovi v súlade s § 263a ods. 5 zák. č. 461/2003
Z. z. v znení zák. č. 529/2006 Z. z. zanikol nárok na čiastočný invalidný dôchodok podľa zákona

účinného do 31. decembra 2003, teda priznaný v sume 125,70 eur mesačne a vznikol mu nárok na
čiastočný invalidný dôchodok v sume 215,50 eur mesačne. Súd prvej inštancie však rozhodoval o
období, ktoré predchádza dňu 24.03.2011. Do tohto obdobia mal žalobca nárok na čiastočný invalidný
dôchodok v sume 125,70 eur. Súd prvej inštancie potom nesprávne ustálil oprávnenú výšku nároku
žalobcu za obdobie od 01.01.2004 do 31.08.2004 a od 01.09.2005 do 31.08.2006, pričom správna výška

mesačného nároku predstavovala sumu 125,70 eur. Rozsudok súdu v časti, v ktorej priznal žalobcovi
nárok, je tak založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd prvej inštancie síce vychádzal
zo správnej právnej normy, avšak nesprávne ju aplikoval na zistený skutkový stav.

25. Žalovaná v odvolacích námietkach rozsiahlo argumentuje, že priznaniu nároku žalobcu bránilo

nepodanie žiadosti o dôchodkovú dávku v rozhodnom období. Súd sa s touto argumentáciou Sociálnej
poisťovne nijako nevysporiadal, hoci takáto argumentácia bola uplatnená už aj pred súdom prvej
inštancie. V tomto smere je námietka žalovanej dôvodná. Vzhľadom však na skutočnosť, že rozsudok
súdu prvej inštancie vykazuje vyššie uvedené vady, pre ktoré odvolací súd pristúpil k jeho zrušeniu a z
ktorého dôvodu bude vec opätovne prejednaná a rozhodnutá súdom prvej inštancie, bude povinnosťou

súdu prvej inštancie vyporiadať sa aj s touto argumentáciou žalovanej.

26.Vyššieuvedenénedostatkyrozsudkusúduprvejinštancieneumožňovaliodvolaciemusúdurozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť ani zmeniť. Odvolací súd pristúpil k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie
a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vec opätovne prejednať a rozhodnúť, pričom v dôvodoch
svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi argumentami
strán sporu. Predovšetkým bude povinnosťou súdu prvej inštancie vyhodnotiť uplatnený nárok na
náhradu škody za celé obdobie uplatnenia nároku, najmä za obdobie od 01.09.2006 do 24.03.2011,

s ktorým obdobím sa doposiaľ v svojom rozhodnutí vôbec nevyporiadal. V tejto súvislosti bude jeho
povinnosťou vyporiadať sa aj s argumentáciou žalovanej o nepodaní žiadosti na dôchodkovú dávku.
Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne ustáliť výšku škody. Súd prvej inštancie v novom
vydanom rozhodnutí rozhodne aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania.

28. V zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou

organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)