Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Judgement was issued on Tuesday, October 26, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/13/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316203014
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2316203014.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a Ľubica Spálová, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., IČO: 31 575
951, so sídlom Žilina, Hodžova 11, proti žalovanému: L. F., nar. XX.X.XXXX, bytom U., o zaplatenie
3.911,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.
10C/66/2016-79 zo dňa 5. októbra 2017, v časti, v ktorej súd žalobu zamietol (výrok II.), takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. m e n í tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z úveru v sume 3.366,51 eur do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku napadnutý zamietajúci výrok p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
3.911,50 eur, úrok vo výške 257 eur, úrok z omeškania vo výške 4,26 eur, s 8 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 3.911,50 eur a zo sumy 257 eur od 15.8.2013 do zaplatenia do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len
ObZ), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 565, § 369 ods. 3, § 517 Občianskeho zákonníka (ďalej len
OZ). Vecne argumentoval tým, že pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok,
ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok
v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú

nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné.
Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od
ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v
súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a
oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a
táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

3. Predmetnú zmluvu teda súd považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka.4. Po preskúmaní úverovej zmluvy z pohľadu či obsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zák. č.
129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochúčinnéhok4.1.2013,súdzistil,žetátozmluvaobsahujevšetky
náležitosti vyžadované zákonom, súd nezistil žiadne neprijateľné podmienky v neprospech spotrebiteľa,

preto žalobe vyhovel. Pokiaľ ide o nárok na úroky z omeškania vo výške 8 % / výška dohodnutá v
zmluve/ z nesplatenej istiny, súd ich žalobcovi priznal odo dňa 15.8.2013, t. j. odo dňa nasledujúceho
po splatnosti celého dlhu naraz.

5. Vo zvyšnej časti súd zamietol návrh a to v časti zaplatenia zmluvných úrokov vo výške 17,90 %

ročne zo sumy 3.911,50 eur od 15.8.2013 zaplatenia, uplatňovaných po predčasnej splatnosti úveru s
poukazom na uznesenie Ústavného súdu č. IV. ÚS 476/2012 (podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné
úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník
v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je
logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a

to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi).

6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, kde žalobca ako vo veci úspešný
účastník má právo na náhradu trov konania v pomere úspechu 100 % voči žalovanému.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a
nepriznal žalobcovi nárok na zmluvný úrok po zosplatnení. Žalobca má za to, že nárok na zaplatenie
úrokutrváodposkytnutiapeňažnýchprostriedkovažpoichvrátenie,tedaajpopredčasnomzosplatnení.

8. Podľa komentára IURA EDITION:
„Z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka
platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503
ods. 3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j.
dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne.“

„Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník
vobochprípadochnesplnísvojupovinnosťvčas,dostanesadoomeškania.Vzhľadomnato,žeideodva
rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať
z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a

jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná
(mádispozitívnycharakter),apretoje,samozrejme,rozhodujúce,akosastranydohodlivzmluve.Svojou
dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade.“

9. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája

s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie
§ 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZSÚ"), v zmysle ktorého, ak
spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je
povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru

do jeho splatenia.

10. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už
neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.
Obchodnýzákonníkpriznávaveriteľoviprávonadohodnutýúrokodposkytnutiapeňažnýchprostriedkov,

pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo
úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. V
uvedenom žalobca odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu
v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017.

11. Vychádzajúc z ustanovenia § 497 ObZ, obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté
peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou
za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu
ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrokz úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik
nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje.

12. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad
odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní
s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie
nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo
veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o

právnyinštitúturčenýnaochranuveriteľa,ajehovyužitímsaveriteľnemôžedostaťdohoršiehoprávneho
postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinnosti
dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to
však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka.
Teda, odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a
naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi

z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania.

13. K vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania a priamo aj k ich uplatniteľnosti veriteľom popri
sebe po predčasnom zosplatnení dlhu sa jasne vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd
Českej republiky (voľný preklad z českého jazyka - originálne znenie v prílohe podania) v rozhodnutí č.

k. 33 Cdo212/2014 zo dňa 21.08.2014.

14.Návrhzákona(neskôrprijatýpodč.106/2014Z.z.)zroku2013,ktorýmsamalmeniťadopĺňaťzákon
č. 40/ 1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, obsahoval pod č. 1. ustanovenie, ktorým sa navrhovalo nasledujúce doplnenie Občianskeho

zákonníka:

15. V § 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria
dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565."

16. Takto navrhované znenie bolo bližšie vysvetlené v dôvodovej správe:

„V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky
za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých

veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do
okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi
v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení
uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluvy ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu
spotrebiteľom v splátkach. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len

na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku
uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru".

17. Rozhodujúcou skutočnosťou je, že táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon
č. 106/2014 Z. z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie, odopierajúce

veriteľovinároknazmluvnéúrokypozosplatnenídlhu,neobsahuje.Mázato,žerozhodnutieNajvyššieho
súduSR4Obo143/98,naktorésúdpoukazuje,sanetýkasamotnéhouplatňovanianárokunadohodnutý
úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. V danej veci totiž Najvyšší súd riešil,
okrem iných, prioritne otázku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov za
poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením

úrokov z omeškania. Zároveň upozorňuje na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutím
vo veci samej, a samotné konštatovanie Najvyššieho súdu SR, aké skutočnosti má prvostupňový súd
skúmať, nemožno považovať za záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR. Konštatovanie súdu v
znení „...dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od
splatnostijedlžníkvomeškaníamusíplatiťúrokyzomeškania."jevytrhnutézkontextuaniejemožného

paušálne uplatňovať vo všetkých konaniach, v ktorých si veritelia uplatňujú svoje nároky z poskytnutých
peňažných prostriedkov. Tým skôr, že táto časť odôvodnenia nie je súčasťou právnej vety a teda nemá
charakter záväzného právneho názoru.18. Súd uvádza uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 476/2012 s tým, že má ísť o rozhodnutie
potvrdzujúce právny názor súdu na úroky po zosplatnení.

19. Zo znenia petitu ako aj z povahy preskúmavacej právomoci Ústavného súdu SR, je zrejmé, že
Ústavný súd sa v danom prípade nielenže nevyjadril k meritu tohto odvolania, t. j. úrokom po zosplatnení,
ale tak ani nemohol učiniť. Toto potvrdzuje aj vyjadrenie samotného Ústavného súdu v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Ústavný súd SR sa v danej veci zoberal sťažnosťou na porušenie základného práva,
najmä práva na súdnu ochranu a odmietnutím uvedenej sťažnosti s konštatovaním že v konaniach

predchádzajúcich danej ústavnej sťažnosti všeobecné súdy neporušili základné právo sťažovateľky, v
žiadnom prípade nevyjadril právny názor, ktorý by akýmkoľvek spôsobom podporoval stanovisko súdu
ohľadne úrokov po zosplatnení. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že predmetom citovanej ústavnej
sťažnosti predchádzajúcich konaní bolo zhodou okolností aj rozhodovanie o nároku na zmluvný úrok
po zosplatnení.

20. Na základe všetkých uvedených skutočnosti teda má zato, že úrok z poskytnutého úveru je odplatou
za poskytnuté peňažné prostriedky a nárok na túto odplatu trvá od ich poskytnutia, až do ich vrátenia.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže
je daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku -
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v rozsahu zamietnutej
časti úroku 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3.911,50 eur od 15.8.2013 do zaplatenia
žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal

náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

22. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,

ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej zamietajúcej časti vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v

medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex
offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a treba ho zmeniť.

24. Súd prvej inštancie rozsudkom z 05.10.2017 č. k. 10C/66/2016-79 výrokom I. žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi sumu 3.911,50 eur, úrok vo výške 257 eur, úrok z omeškania vo výške 4,26 eur, s 8 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.911,50 eur a zo sumy 257 eur od 15.8.2013 do zaplatenia do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovaného

zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Na základe odvolania žalobcu
odvolací súd rozsudkom pod č. k. 23Co/34/2019-128 zo dňa 21.10.2019 rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

25. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd svojím rozhodnutí pod sp. zn. 3Cdo 45/2020 zo dňa

29. októbra 2020 rozsudok Krajského súdu v Trnave z 21.10.2019 sp. zn. 23Co/34/2019 zrušil a vrátil
mu na ďalšie konanie. Zároveň uviedol, že dovolací súd vo vzťahu k vymedzenej otázke (úrokov po
zosplatnení) uvádza a poukazuje na to, že medzičasom rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu túto
predmetnú otázku riešila, a to v rozhodnutiach sp. zn. 5 Cdo 42/2020 zo 16. júna 2020 a sp. zn. 1
Cdo 94/2019 z 18. augusta 2020. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 42/2020 konštatoval, že

zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva
zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v
zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva
dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdielje len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z
omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania,
t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka

s platením úveru došlo alebo nedošlo.

26. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého
obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž
spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel

v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia
istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí.
Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že
jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude
povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť.

27. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie
tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho
omeškanianiejemožnéaniurčiťcelkovúvýškuzmluvnéhoúroku,ktorýsamôžebezfixnéhoohraničenia
navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z
tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do

úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda
porušením ustanovenia
§ 53 ods. l OZ.

28. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože
v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva
zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej
náhrady škody.

29. Dovolací súd tak v tomto rozhodnutí uzavrel, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru,
veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu
peňazí.

30. V rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 94/2019 dospel dovolací súd k záveru, že úrok z úveru a úrok z omeškania

sú dva odlišné inštitúty, ktoré je potrebné dôsledne odlišovať a nemožno ich zamieňať. Po zosplatnení
úveru teda z nesplatenej istiny ďalej beží úrok z úveru (ako odmena za poskytnuté finančné prostriedky,
ktoré dlžník v dohodnutej dobe nevrátil) až do ich vrátenia a v prípade omeškania dlžníka beží zároveň
taktiež úrok z omeškania (ako sankcia za omeškanie s úhradou peňažného záväzku). Nakoľko však
dovolateľkou nastolená právna otázka "či nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných

prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatneni" už bola dovolacím súdom riešená
v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 42/2020 tak, že konštatoval, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru, veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako
cenu peňazí, pričom uvedený právny záver prijal dovolací súd aj v rozhodnutiach sp. zn. 2 Cdo 115/2019,
sp. zn. 3 Cdo 113/2019, sp. zn. 8 Cdo 125/2018, tento právny záver berie dovolací súd aj v tomto

preskúmavanom prípade na zreteľ a prikláňa sa k nemu.

31. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou
žalobcu a vychádzajúc zo záverov dovolacieho súdu, bolo posúdiť správnosť právnych úsudkov súdu
prvej inštancie vedúcich k záveru, že žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške 17,9 % ročne zo sumy

3.911,50 eura od 15.08.2013 do zaplatenia zamietol v podstate s argumentáciou, že veriteľ má nárok
na úroky z úveru len do splatnosti úveru.

32. Za dôvodnú bolo treba považovať námietku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie, pretože práve jeho záver, že zmluvný úrok zo zmluvy o úvere za obdobie po zosplatnení úveru

veriteľovi už nepatrí, bol nesprávny.33. V zmysle § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ,
že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

34. Základnou právnou otázkou v danom prípade, ako ju nastolil odvolateľ, bola otázka existencie a doby
nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru, teda či v prípade zosplatnenia
úveru veriteľom pred dojednanou splatnosťou úveru, v dôsledku porušenia povinnosti dlžníka vzniká
veriteľovi resp. zostáva zachovaný nárok na úroky z úveru a to popri úrokoch z omeškania a dokedy.

Súdna prax na Slovensku bola dlhodobo pri riešení tejto otázky nejednotná.

35. Časť súdov zastávajúca názor, že veriteľ má nárok na úroky z úveru výlučne do splatnosti dlhu
a od jeho splatnosti je dlžník povinný platiť iba úroky z omeškania, sa opierala najmä o rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, ktorý akceptoval názory všeobecných súdov, že dohodnuté
úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) a od splatnosti je dlžník

v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, teda, že po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.

36. Po prvýkrát k tejto otázke, hoci okrajovo, zaujal stanovisko NS SR v uznesení sp. zn. 6Cdo 113/2018
zo dňa 30.7.2019, keď v závere rozhodnutia upriamil pozornosť odvolacieho súdu na rozsudok Súdneho

dvora (piatej komory zo 7.8.2018 v spojených veciach C-96/16 a C-94/17), v ktorom sa uvádza, že
cieľom úrokov z omeškania je sankcionovanie za nesplnenie povinnosti dlžníkom platiť úver v lehotách
stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinností a prípadne nahradiť
veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla z dôvodu omeškania s plnením peňažného záväzku, zatiaľ čo bežné
úroky(úrokyzposkytnutéhoúveru)majúnaopakfunkciuodplatyzaposkytnutiepeňažnejsumyzostrany

veriteľa až do jej zaplatenia. Z týchto záverov tak vyplýva nielen záver o nároku na bežné úroky až do
skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov z omeškania.

37. Následne priamo túto otázku v dovolacom konaní riešil NS SR vo veci sp. zn. 5Cdo 42/2020 zo
dňa 16.6.2020. V tomto rozhodnutí NS SR skonštatoval, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného

zákonníka, Občianskeho zákonníka či Zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody
účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru.
Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho
výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa.
Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho

zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník
nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom
dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné
povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie
ako úroky z omeškania.

38. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia
zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok
dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola
zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ.

Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky
z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania,
t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka
s platením úveru došlo alebo nedošlo.

39. Dovolací súd tiež uviedol, že pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia
istiny. Dojedanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho
postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením
splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť
dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane

vysokúakonáhraduzaposkytnutiepeňazí.Dohodnutéúrokypredstavujúcenupeňazízaichposkytnutie
na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.
Dlžník teda presne vie koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť.40. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie
tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho
omeškanianiejemožnéaniurčiťcelkovúvýškuzmluvnéhoúroku,ktorýsamôžebezfixnéhoohraničenia

navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne.
Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky
až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie
je teda porušením ustanovenia § 53 ods.1 OZ.

41. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože
v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva
zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej
náhrady škody.

42. Vychádzajúc z uvedenej argumentácie najvyššieho súdu, ktorú si odvolací súd osvojil, treba dospieť
k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú
by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Vzhľadom na uvedené mal odvolací
súd za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsahu vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho
bolo potom na mieste odvolaniu žalobcu čiastočne vyhovieť.

43. Ako vyplýva z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, strany sporu uzavreli dňa
04.01.2013 úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 4 000,- eur
pri fixnej výške úrokovej sadzby 17,90 % ročne s tým, že žalovaný sa zaviazal splatiť úver v pravidelných
mesačných splátkach po 78,70 eur do 21.12.2020 v 96 pravidelných mesačných splátkach splatných v

20. deň kalendárneho mesiaca so splatnosťou prvej splátky 21.01.2013. Celková čiastka, ktorú žalovaný
mal uhradiť veriteľovi predstavovala v zmluve dohodnutú sumu 7.746,24 eur ako súčet výšky úveru a
celkových nákladov dlžníka spojených s úverom.

44. Z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že zo sumy poskytnutého úveru 4.000,- eur

žalovaný do predčasného zosplatnenia úveru žalobcom dňa 15.08.2013 zaplatil v splátkach celkovo
sumu 266,94 eur, z toho na zmluvných úrokoch sumu 178,44 eur. Dlžné zmluvné úroky vyčíslené do
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru predstavovali sumu 257 eur, a tieto boli žalobcovi prisúdené
súdom prvej inštancie jeho výrokom I., ktorý nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť.
Vychádzajúc z uvedených parametrov, suma 7.746,24 eur ako celková dohodnutá čiastka, ktorú mal

žalovaný zaplatiť žalobcovi pri riadnom a včasnom splácaní dohodnutých splátok, bola v zmluve určená
ako súčet súčinu 96 mesačných splátok po 78,70 eur (7.555,20 eur) a poplatku za správu úveru vo
výške 1,99 v počte 96 mesiacov (191,04 eur), takže matematickým prepočtom je preto možné dospieť
k záveru, že žalovaný mal na úrokoch zaplatiť celkovo sumu 3.555,20 eur vypočítanú ako celková
dohodnutá čiastka 7.746,24 eur mínus poplatok za správu úveru 191,04 eur, mínus výška poskytnutého

úveru 4.000,- eur. Suma 3.555,20 eur tak predstavuje zmluvnými stranami dohodnutú celkovú výšku
zmluvných úrokov, ktoré sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi pri dodržaní splátkového kalendára.
V konaní bolo preukázané, že žalovaný do predčasného zosplatnenia úveru zaplatil na úrokoch sumu
178,44 eur a neuhradil sumu 257 eur, súdom už priznanú výrokom I. napadnutého rozsudku, takže
zostatok neuhradených úrokov z úveru, ktoré sa žalovaný zaviazal žalobcovi uhradiť z predmetnej

úverovej zmluvy predstavuje sumu 3.119,76 eur (3.555,20 eur mínus 257 eur, mínus 178,44 eur), ktorá
suma je zvyšnou časťou úroku z istiny úveru vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný
ako dlžník zaplatil žalobcovi ako cenu požičaných peňazí.

45. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku II.,

týkajúcom sa žalobou uplatneného úroku z úveru vo výške 17,90 % za čas od 15.08.2013 do zaplatenia
zmenil za použitia ustanovenia § 388 CSP tak, že žalobcovi priznal zostatok dohodnutého zmluvného
úroku vo výške 3.119,76 eur a uložil žalovanému zaplatiť ho do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozsudku s ohľadom na výšku nároku priznaného súdom (§ 232 ods. 3 CSP). Vo zvyšku zamietajúci
rozsudok v časti presahujúcej túto sumu (keďže žalobca požadoval zmluvné úroky až do zaplatenia)

ako vecne správny s použitím § 387 CSP potvrdil.

46. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi (ktorého neúspech predstavuje iba zanedbateľnú časťpríslušenstva žalovanej pohľadávky) priznal voči neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania,
a to prvoinštančného, odvolacieho a i dovolacieho. O jej výške v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).