Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 21, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/13/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613010365
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5613010365.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov
JUDr. Eriky Bebčákovej a Mgr. Anny Mihálikovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.
septembra 2021 odvolanie obžalovaného M. F. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.
1T/151/2013 zo dňa 8.10.2020 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného M. F. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1T/151/2013 z 8.10.2020 bol
obžalovaný M. F. uznaný vinným z pokračovacieho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. na tom
skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku s tým, že podľa § 41 ods. 3 Tr.
zák. súd zrušil výrok o vine obžalovaného M. F. a výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, sp.zn. 3T/68/2014 zo dňa 28.6.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, sp.zn.

1To/82/2019 zo dňa 22.10.2019 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin podvodu podľa § 221 ods.
1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

ako osoba konajúca v mene spoločnosti Johns Manville Slovakia, a.s. so sídlom Strojárenská 1, Trnava,
vystupujúci pod menom L.. F. S., odo dňa 20.11.2012 presne nezisteného času vylákal za školenie
potrebné na uzatvorenie zmluvy o dielo od príkazcu, a to poškodeného F. R., sumu vo výške 316,- eur,

ktoré boli pripísané na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v H., pričom takéto školenie sa do dnešného
dňa neuskutočnilo a ani sa uskutočniť nemalo, pretože spoločnosť Johns Manville Slovakia, a.s., takéto
školenie neorganizovala, čím týmto svojím konaním uviedol poškodeného F. R., trvale bytom Z. XXX/
XX, H., do omylu a spôsobil mu škodu vo výške 316,- eur,

pričom bolo konštatované, že ide o ďalší čiastkový útok, ktorý je súčasťou pokračovacieho trestného

činu, za ktorý iný čiastkový útok bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už
nadobudol právoplatnosť. Preto súd postupom podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušil v rozsudku skorší výrok
o treste o pokračovacom trestnom čine a o trestných činoch spáchaných s ním v jednočinnom súbehu,
celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovaný podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák.,

§ 41 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., odsúdený na spoločný súhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 4 roky a 2 mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd zaradil obžalovaného na výkon trestu
odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa §
42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 5T/33/2008-1241 zo
dňa 10.4.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 6To/64/2014-1325 zo dňa 2.4.2015,
právoplatným dňa 2.4.2015, za skutok pod bodmi 3/, 4/ rozsudku podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2

Tr. zák. vo výmere 4 roky so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. Súčasne súd zrušil všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrokobsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 287
ods. 1 Tr. por. súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému F. R. škodu vo výške 316,- eur.

Proti tomuto rozsudku obžalovaný prostredníctvom obhajkyne podal odvolanie elektronicky zo dňa
23.10.2020, doručené Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 23.10.2020, voči výroku o vine v celom
rozsahu, výroku o treste v celom rozsahu, ako aj proti konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo.
Odvolanie následne doplnil obžalovaný písomným podaním zo dňa 28.12.2020, doručeným Okresnému
súdu Liptovský Mikuláš dňa 28.12.2020 s poukazom na nasledovné:

S napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožňuje z viacerých dôvodov tak, ako na tieto
bolo poukazované počas celého súdneho konania a na ktorých dôvodnosti naďalej trvá. Má za to,
že závery súdu prvej inštancie, ku ktorým tento dospel, sú nesprávne, nevychádzajú z vykonaného
dokazovania a nemajú v ňom oporu. Skutkové zistenia tak, ako sú tieto uvádzané v odôvodnení
napadnutého rozsudku sú nejasné a neúplné a má za to, že súd sa nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie súdu, najmä tými, ktoré sú v prospech neviny obžalovaného.

Do pozornosti odvolacieho súdu dáva najmä tú kardinálnu skutočnosť, že doposiaľ nebolo v konaní
preukázané žiadnym priamym a ani ucelenou reťazou nepriamych dôkazov, ktoré by logicky na seba
nadväzovali, že by to mal byť práve on, obžalovaný, kto mal iného uviesť do omylu, hoci uvedený
predpoklad je nevyhnutný pri trestnom čine, z ktorého bol uznaný vinným. Napríklad v danom prípade
tak, aby nevznikali rozumné pochybnosti o tom, kto sa vydával za osobu vystupujúcu pod menom L.. F.

S., pričom popiera, že by v rozhodnej dobe mal vôbec prístup na internet, vedel na internete pracovať,
nadovšetko uvádza, že ani nemal zriadený email. Už ako podozrivý a neskôr obvinený vo svojich
písomných podaniach uviedol, že nie je používateľom internetu, nemá zriadenú emailovú schránku,
nevie preto internet použiť. Napriek uvedeným tvrdeniam opak v konaní preukázaný nebol. Uznanie viny
nemožno stavať na jedinom nepriamom dôkaze, ktorým je skutočnosť, že mal byť disponent a zakladateľ

bankového účtu jeho dcéry a vyberať z neho finančné prostriedky. V konaní navrhoval prostredníctvom
ustanovenej obhajkyne vykonať dokazovanie výpisom z bankového účtu za celú dobu jeho existencie,
aby bolo zrejmé, aké prostriedky na predmetný účet prichádzali a že skutočne konal v dobrej viere, že
vyberá z bankového účtu finančné prostriedky, ktoré tam prichádzali zo zákonných zdrojov. Tento dôkaz
v konaní vykonaný nebol, hoci by bol spôsobilý prispieť k objasneniu veci a preukázaniu pravdivosti

jeho tvrdení. Nakoľko bol počas väčšiny času súdneho konania ušlým a následne bol umiestnený do
výkonu trestu odňatia slobody, tento dôkaz nebol schopný zabezpečiť do konania sám. Pokiaľ aj súd
ustálil, že práve obžalovaný ako jediný disponent s dcériným účtom musel spáchať trestný čin, tak
takéto posúdenie predmetnej skutočnosti ešte nepovažuje za dostatočné naplnenie objektívnej stránky
trestného činu podvodu tak, ako je tento vymedzený v § 221 Tr. zák. Z ustálenej judikatúry trestných

súdov vyplýva, že ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe ešte nevytvára zákonný podklad pre
odsudzujúci výrok súdu a vina sa musí bez pochybností obžalovanému preukázať. V danom prípade
neobstojí ani argument prokuratúry o jeho údajnom konaní a rovnaký modus operandi poukazujúci na
iné trestné konania, rovnako ako vo veci poškodeného F. R., v súvislosti s ktorou sa mal skutok stať
20.11.2012, pričom skutok, pre ktorý sa viedlo od počiatku prebiehajúce konanie sa mal stať 19.11.2012,

teda hneď nasledujúci deň. Nebolo preukázané, že by bol odsúdený alebo že by sa malo viesť voči jeho
osobe konanie, resp. vyšetrovanie za iné podobné konania. Z uvedeného je nanajvýš zrejmé, že osoba
vydávajúca sa za L.. F. S. konala rovnakým spôsobom v dané 2 dni, kedy následne od tohto konania
smerujúceho v prospech bankového účtu jeho dcéry evidentne upustila. K uvedenému mohlo dôjsť aj
napríklad z toho dôvodu, že došlo k uvedeniu účtu jeho dcéry omylom a v nasledujúcich prípadoch po

tomto zistení páchateľ mohol vykonať nápravu a finančné prostriedky si dať poslať na správny účet.
Teda účet jeho dcéry mohol byť uvedený iba omylom. On prichádzajúce platby na bankový účet jeho
dcéry nekontroloval a preto nemal vedomosť v rozhodnej dobe o týchto transakciách. Bankový účet v
roku 2013 zrušil, aby tak prípadne naň nedochádzalo k zasielaniu iných nevyžiadaných platieb, nakoľko
v nevedomosti tieto finančné prostriedky ešte pred podaním výpovede v trestnom konaní minul, nemal

ich z čoho vrátiť späť, pretože je insolventný. Rozhodne však popiera, že by sa vydával za osobu
L.. S., a to ani dňa 19.11.2012, ani dňa 20.11.2012. Má za to, že neexistuje žiaden priamy dôkaz,
ani iná okolnosť, ktorá by nevyvrátiteľne poukazovala na konkrétneho páchateľa, ktorý mal konať tak,
že v úmysle obohatiť sa na škodu majetku poškodených, sa dopustil uvedenia iného do omylu alebo
využil niečí omyl. V súdnom ani vyšetrovacom spise sa nenachádza jediný dôkaz svedčiaci o tom,

že by to mal byť práve obžalovaný M. F. a nikto iný, kto sa mal vydávať za L.. F. S., ako ani dôkaz,
že to mal byť práve obžalovaný M. F., ktorý mal s poškodenou elektronicky komunikovať a vyžiadať
podvodným konaním od poškodenej nejaké plnenie. Svedok O. O. v rámci svojho výsluchu vykonaného
dňa 12.9.2019 uviedol, že nikdy páchateľa osobne nevidel, ani sa s ním osobne nestretol. Tiež uviedol,že mal volať do tej firmy, kde mu mali povedať, že ten L.. S. vo firme pracuje. Výsluch svedka L..
S. napriek tejto podstatnej skutočnosti tvrdenej svedkom vykonaný pred súdom nebol, teda nemožno
vylúčiť, že v danej veci nekonala osoba používajúca identitu iného, ale takto konala osoba majúca práve

identitu L.. F. S. a práve tento mohol uviesť mylný účet, na ktorý mali byť zaslané finančné prostriedky
a takto mylne uvedený účet zhodou náhod bol účtom práve jeho dcéry obžalovaného. Z IP adries, ktoré
boli zabezpečené do vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že tu vystupujú aj iné osoby majúce emailové
spojenie „U.“ a „F..Y.“ B..Y. - bez ozrejmenia ich identity. Kto to je a akú rolu zohrávajú v tejto trestnej veci
zostalo rovnako nezistené, hoci je zrejmé, že práve prostredníctvom týchto gmailových adries mala byť

uskutočňovaná komunikácia medzi páchateľom a poškodenou spoločnosť GROSS-KM, s.r.o. Naviac
zo spisu vyplýva, že maily páchateľa mali prichádzať z IP adresy cez server nachádzajúci sa v USA,
štát Pennsylvania, mesto Wayne. Pritom na druhej strane z celého spisu vyplýva, že v danej dobe sa
mal obžalovaný nachádzať na území SR a vybrať z bankového účtu jeho dcéry finančné prostriedky.
Až v roku 2015 po rozvode s manželkou Slovenskú republiku obžalovaný opustil a zdržiaval sa mimo
jej územia. Podľa jeho názoru je nedostatočným preukázaním viny M. F. jediná skutočnosť, ktorá s

ním súvisí, a to že mal po pripísaní finančných prostriedkov vyberať z účtu od svojej dcéry hotovosť.
Skutkovou podstatou spáchania prečinu podvodu nie je konanie spočívajúce vo výbere finančných
prostriedkov z bankového účtu, naviac, keď v konaní nebolo preukázané, že by mal mať v čase ich
výberu vedomosť o tom, že tieto prostriedky pochádzajú z trestnej činnosti. Komparáciou kamerového
záznamu a výberu z bankového účtu jeho dcéry je možné zistiť len to, že prostriedky vybral z účtu ako

disponent, nič viac. Nie je teda možné z tohto ustáliť žiaden úmysel konať protiprávnym spôsobom tak,
ako sa to pre naplnenie subjektívnej stránky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. vyžaduje.
Obžalovaný mal za to, že príspevky a prostriedky na účte pochádzajú z výplaty prídavkov na dieťa
a z výplaty mzdy jeho manželky. Navrhoval v tejto veci aj vypočuť jeho manželku, ktorá by rovnako
mohla prispieť k objasneniu veci, či skutočne prostriedky nachádzajúce sa na bankovom účte jeho

dcéry pochádzali zo zdrojov ako to uviedol v písomnom podaní dňa 21.9.2014. Ani tento dôkaz v
jeho prospech súd nevykonal. Nedostatok dokazovania teda nemôže byť v konaní na jeho škodu,
ale naopak, posudzujúc a poukazujúc na zásadu trestného práva, najmä princíp in dubio pro reo, v
pochybnostiach bolo potrebné rozhodnúť v jeho prospech. Úlohou súdu ako nezávislého a nestranného
arbitra bolo nestranne posúdiť, či po vykonaní všetkých dôkazov pretrvávajú, čo do podstatných tvrdení,

či predpokladov obžaloby dôvodné otázky predstavujúce rozumné pochybnosti o tom, kto spáchal
skutky, ktoré sa mu kladú za vinu. Avšak podľa ustálenej rozhodovacej súdnej praxe môže súd založiť
svoje odsudzujúce rozhodnutia len na nepriamych dôkazoch za predpokladu, že vo svojom súhrne tvoria
logickú a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen
spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku, ale usvedčuje z jeho spáchania práve a

výlučne len obžalovaného a súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Dôkazy, ktoré boli
súdom vykonané nepredstavujú ucelenú reťaz nepriamych dôkazov, na základe ktorých by iná verzia z
racionálneho pohľadu nezaujatej osoby neprichádzala do úvahy a preto napadnutý rozsudok považuje
za nesprávny, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní a pre nedostatok dôvodu je potrebné pri
súčasnom uplatnení zásady in dubio pro reo napadnutý rozsudok zrušiť a obžalovaného spod obžaloby

oslobodiť. V neposlednom rade poukazuje aj na nedostatky konania. V konaní pred súdom bolo zo
strany obžaloby neraz poukazované na dôkazy, ktoré boli získané v rámci predprípravného konania a
tieto neboli zákonom aprobovaným spôsobom vykonané v konaní pred súdom a teda podľa ich názoru
nemožno v tomto konaní na ne prihliadať a nemôže byť vo veci rozhodnuté. Či už ide o namietaný
kamerový záznam zo dňa 22.11.2012, ktorý nebol pred súdom ani vykonaný alebo čiastkový výpis

z účtu, ktorý bol do súdneho spisu predložený tendenčne a účelovo, len v obmedzenom rozsahu.
Je toho názoru, že takýto procesný postup, keď obžaloba odkazuje na dôkazy zabezpečené v čase
pred vznesením obvinenia, je nesporne v rozpore so zárukou spravodlivého procesu. Svedkovia L..
O. C., O. O., ako aj poškodený F. R., uviedli, že M. F. nepoznajú, ani sa s ním nestretli, neusvedčujú
z páchania obžalovaného. Súd naviac bližšie nešpecifikoval a nekonkretizoval svoje úvahy o tom, na

základe ktorých konkrétnych priamych, či nepriamych dôkazov mal za to, že tento emailový kontakt
mal využívať práve a výlučne obžalovaný a nie iná osoba. Ani samotná skutočnosť, že suma 1.050,-
eur odlišná od sumy vylákanej škody 1.264,- eur bola vyberaná z tohto účtu nepreukazuje, že by sa
M. F. dopustil skutku, za ktorý bol v znení napadnutého rozsudku uznaný vinným. Rovnako nemožno
ustáliť, že ide o rovnaký rukopis v spáchaní skutku, za ktorý bol M. F. odsúdený v znení zrušeného

rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/68/2014 zo dňa 28.6.2019, kde suma 316,- eur
bola na jeho účet pripísaná, avšak následne vybratá z účtu nebola. Bez povšimnutia nemôže ostať
ani skutočnosť týkajúca sa duševnej choroby, o ktorej sa zmienil M. F. v zápisnici o jeho výsluchu v
prípravnom konaní. Majú za to, že jeho práva na obhajobu boli porušené tým, že orgány činné v trestnomkonanínedostatočnereflektovalinatútoskutočnosťanakoľkobolaodpočiatkukonaniavočiM.F.zrejmá
pochybnosť o jeho spôsobilosti ako obvineného sa náležite obhajovať, mal mu byť ustanovený obhajca
už po vznesení obvinenia a zabezpečiť mu tak prístup k všetkým prostriedkom ochrany jeho práv, aby

nedošlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. Majú za to, že v danom prípade právo M. F. na obhajobu
porušené bolo, a preto v danej veci ide o podstatnú chybu v konaní, ktoré predchádzalo napadnutým
výrokom rozsudku. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujú, aby odvolací súd zrušil
rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 8.10.2020, sp.zn. 1T/151/2020 v celom rozsahu a
rozhodol tak, že M. F. spod obžaloby v celom rozsahu oslobodzuje.

Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 4.1.2021,
doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 7.1.2021. Dôvody odvolania obžalovaného
považuje za účelové a navrhuje odvolanie zamietnuť ako nedôvodné. Rozsudok súdu z 8.10.2020
považuje za zákonný a dôvodný, argumentácia uvedená v odvolaní nie je spôsobilá zvrátiť súdom
ustálený skutkový a právny stav.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané

obžalovaným M. F. nie je dôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu (prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania,
v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám,

ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného
na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú
správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom
na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody
rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle
§ 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky
odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného M. F. a akými právnymi úvahami

sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a
trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným
rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto
konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného M. F. v rozsahu, v akom
sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate súhrnom jeho

obhajobyprezentovanejvcelomdoterajšomkonaní.ObžalovanýM.F.založilodvolanienaopakovaných
dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkami
obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne
a podrobne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo
na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný a
neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si
osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné

správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si
nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho
úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu.V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle

ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný M. F. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či

argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný

M. F. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje
práva zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa prostredníctvom obhajcu vyjadril ku skutočnostiam,
ktoré sú mu kladené za vinu, namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov
prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité
a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného M. F., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému

skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a
nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný M. F. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného a
na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú
logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich

nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný M. F. spáchal žalovaný skutok
podvodu. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len
jediný záver o tom, že obžalovaný M. F. spáchal žalovaný skutok podvodu v zmysle podanej obžaloby
a vylúčiť prijatie iného záveru.

Obžalovaný M. F. svoju obhajobu primárne zakladá na tom, že neexistuje priamy dôkaz, ktorý by ho
usvedčoval zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. V danom prípade podľa jeho názoru existujú
naďalej rozumné pochybnosti o identite osoby vystupujúcej pod menom L.. F. S., pretože nebolo
jednoznačne preukázané, že ide o obžalovaného. Neexistuje ani dôkaz o tom, že to bol práve
obžalovaný, ktorý viedol elektronickú komunikáciu s poškodeným a výber finančných prostriedkov

obžalovaným z účtu jeho maloletej dcéry nemožno považovať za protiprávne konanie, keďže on konal
v dobrej viere, že ide o finančné prostriedky pochádzajúce zo zákonných zdrojov. Takáto obhajoba
obžalovaného však bola spoľahlivo vyvrátená výpoveďami svedkov L.. O. C. a predovšetkým svedka O.
O., ktorý potvrdil, že ako jeden z konateľov a majiteľov spoločnosti GROSS-KM, s.r.o. prostredníctvominternetu našiel kontakt na spoločnosť Johns Manville a.s. so sídlom v Trnave a za účelom získania
zákazky ju kontaktoval na tam uvedené kontaktné údaje, teda osobu L.. F. S. s tam uvedenou emailovou
adresou a internetovou stránkou, ako aj telefónnym číslom. Podmienkou uzatvorenia zmluvy o vykonaní

prác bolo absolvovanie vstupného periodického školenia na krátkodobý výkon prác. Tieto peniaze mali
uhradiť z finančných prostriedkov ich spoločnosti vo výške 79,- eur na každého zamestnanca. S takýmto
postupom súhlasili a z bankového účtu spoločnosti GROSS-KM, s.r.o. bola zaslaná finančná hotovosť
1.264,- eur na účet uvedený na internetovej stránke. Po zaplatení prišiel email, v ktorom boli informovaní
o preložení vstupného školenia. Keď spoločnosť preverovala údaje, zistil svedok O. O., že účet, na ktorý

boli vložené peniaze patrí súkromnej osobe s menom S. F.. Pokusy o stornovanie vkladu boli neúspešné
a vo výpovedi svedok zdôraznil, že keď prvýkrát telefonoval na číslo uvedené v inzeráte, pán s ktorým
hovoril mu povedal, že celá komunikácia bude prebiehať emailom. Keď však volal do firmy Johns
Manville, a.s. tam mu povedali, že ten pán, ktorého meno bolo uvedené v inzeráte, u nich nepracuje.
On osobne sa nikdy nestretol s osobou obžalovaného M. F.. Zo zabezpečených a vykonaných listinných
dôkazov jednoznačne vyplýva, že bankový účet vedený v H. N. pod č. XXXXXXXXXX bol na meno S. F.,

ktorá bola jeho vlastníkom, išlo o maloletú osobu, dispozičné právo k nemu mal iba M. F. ako zákonný
zástupca. K účtu bola vydaná aj debetná platobná karta VISA elektro na meno S. F., aktívna dňom
3.1.2012,dňa16.1.2013bolaklientomzrušená.Dňa21.11.2012bolnapredmetnýúčetrealizovanývklad
vhotovostivovýške1.264,-eur,vkladateľombolaR.G.,pracovníčkafirmyGROSS-KM,s.r.o.Realizácia
tohto vkladu v hotovosti je preukázaná aj fotokópiou príkazu na úhradu predložená poškodeným.

Obžalovaný M. F. bol jednoznačne stotožnený ako osoba disponujúca týmto účtom a osoba realizujúca
výber finančnej hotovosti z účtu zriadeného na meno maloletej S. F., jeho dcéry vo výške 1.050,- eur
dňa 22.11.2012, teda bezprostredne po vložení finančnej čiastky na účet. Je to potvrdené aj výpisom
z účtu maloletej s tým, že z kamerového záznamu bola vyhotovená aj fotodokumentácia, ktorá bola
oboznámená ako listinný dôkaz na hlavnom pojednávaní. Obhajobu obžalovaného o možnej dispozícii

iných osôb s týmto účtom, prípadne zneužitie údajov z toho účtu neznámymi osobami považuje súd za
vyslovene vykonštruovanú zo strany obžalovaného a nezodpovedajúcu vykonaným dôkazom. Rovnako
niejemožnéakceptovaťobranuobžalovaného,ženemalvtomčasezriadenýemailovýúčet,animailovú
adresu a neovláda prácu s internetom, naopak obžalovaný sa veľmi dobre orientuje v podvodných
konaniach, o čom svedčí obsah pripojených trestných spisov a v konečnom dôsledku aj odpis z registra

trestov. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu a v podrobnostiach odkazuje na
odôvodnenie súdu prvého stupňa, pričom konštatuje, že dostatočným spôsobom bolo preukázané z
výsledkov vykonaného dokazovania hodnotiac dôkazy jednotlivo a v ich súhrne, že obžalovaný sa
dopustil skutku kladeného mu za vinu obžalobou, právne kvalifikovaného ako prečin podvodu podľa §
221 ods. 1 Tr. zák. s tým, že nepriame dôkazy, ktoré boli produkované, tvoria súvislý a ucelený komplex

na seba nadväzujúcich usvedčujúcich dôkazov. Nie je možné stotožniť sa ani s námietkou obžalovaného
voči poukazovaniu na obdobný modus operandi pri čiastkovom útoku zo dňa 20.11.2012, pretože ide
o ďalší čiastkový útok, ktorý tvorí súčasť pokračovacieho trestného činu a súd je viazaný skutkovými
zisteniami v zrušenom rozsudku, kde išlo opäť o osobu L.. F. S. a podvodné konanie voči poškodenému
F. R., pričom práve obžalovaný ako osoba konajúca v mene spoločnosti Johns Manville Slovakia a.s.

vylákal od poškodeného za školenie potrebné na uzatvorenie zmluvy o dielo sumu 316,- eur, ktorá
bola takisto pripísaná na účet vedený v H. banke na meno maloletej S. F.. Uvedené právne posúdenie
protiprávneho konania obžalovaného M. F. teda zodpovedá stavu veci, ako aj všetkým zákonným
hľadiskám, na ktoré musel okresný súd prihliadať a okresný súd pritom v odôvodnení napadnutého
rozsudku správne a logicky zdôvodnil právne posúdenie skutku práve ako pokračovacieho prečinu

podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák.

V súvislosti s odmietnutím dôkazných návrhov obžalovaného, krajský súd považuje za potrebné dať
obžalovanému do pozornosti nasledovné:

Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv
obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Tr. por.) a zákonný postup pre reakciu orgánov činných v
trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu
spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov
činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym

rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu teda
nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu
o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por. a zistenie
skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a procesne rozhodnutím súdupodložené zamietnutie dôkazných návrhov obžalovaného nemožno považovať za porušenie práva na
obhajobu.

Krajský súd nezistil žiadne pochybenie ani v súvislosti s odmietnutím dôkazných návrhov obžalovaného
súdom prvého stupňa, takéto rozhodnutie má oporu v zákone, aj vo vykonanom dokazovaní. Nakoľko
v tomto smere sa krajský súd stotožňuje s argumentáciou uvedenou v napadnutom rozhodnutí súdu
prvého stupňa, v podrobnostiach naň odkazuje.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súdajvtomtosmerevykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnarozhodnutieavyvodilznehosprávne
právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil
a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému M. F. okresný súd sa v súlade so zásadami ukladania
trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák.,
teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania
činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a možnosti
nápravy obžalovaného. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že obžalovaný v prejednávanej veci

sa dopustil čiastkového útoku trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., rovnako ako sa
dopustil čiastkového útoku rovnakého trestného činu vo veci vedenej na Okresnom súde Liptovský
Mikuláš pod sp.zn. 3T/68/2014. Obe čiastkové konania, teda čiastkové útoky napĺňajú rovnakú skutkovú
podstatu jedného trestného činu, pričom objektívna súvislosť je charakterizovaná časovou súvislosťou
v spáchaní týchto čiastkových útokov rovnakým spôsobom spáchania čiastkových útokov a rovnakým

predmetom útoku. Subjektívna súvislosť spočíva v uskutočňovaní rovnakého zámeru, pričom ide o
uskutočňovanie vopred uváženého plánu vo forme série podvodných konaní. Vzhľadom k tomu, že v
prípade pokračovacieho trestného činu sa všetky čiastkové útoky posudzujú ako jeden trestný čin a
súd túto okolnosť premietol do výroku rozsudku pri ustálení právnej kvalifikácie zahŕňajúcej čiastkové
útoky pod bodom 1/ a 2/, výroku o vine, výroku o skutkovej vete, právnej vete i právnej kvalifikácie.

V súlade s ustanovením § 41 ods. 3 Tr. zák. súd zrušil výrok o vine obžalovaného a výrok o treste
rozsudkuOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš,sp.zn.3T/68/2014zodňa28.6.2019vspojenísuznesením
Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 1To/82/2019 zo dňa 22.10.2019 a znovu rozhodol o vine za pokračovací
trestný čin vrátane nového čiastkového útoku (čiastkový útok, ktorý bol posudzovaný v konaní, sp.zn.
3T/68/2014 v tomto prípade bolo u obžalovaného upustené od uloženia súhrnného trestu podľa § 44 Tr.

zák. vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 5T/33/2008-1241 zo dňa 10.4.2014 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 6To/64/2014-1325 zo dňa 2.4.2015, právoplatným dňa
2.4.2015, uloženým podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. vo výmere 4 roky so zaradením
na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia). Navyše obžalovaný sa tejto
trestnej činnosti dopustil predtým ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný

trestný čin. Takýmto rozhodnutím je rozsudok Okresného súdu Trnava, sp.zn. 5T/33/2008 v spojení s
uznesením Krajského súdu Trnava, sp.zn. 6To/64/2014 zo dňa 2.4.2015 vo vzťahu ku skutkom pod
bodmi 3/ a 4/ prichádza v prejednávanej veci do úvahy uloženie súhrnného trestu odňatia slobody v
spojení s ukladaním spoločného trestu za pokračovací trestný čin uvedený vo výroku o vine rozsudku
súdu prvého stupňa pod bodmi 1/ a 2/. Z pripojených a oboznámených spisov vyplýva, že ide o skutky

spáchané vo februári 2007 a dňa 4.4.2007 a obžalovanému bol uložený samostatný trest odňatia
slobody vo výmere 4 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Na strane obžalovaného správne nebola zistená ani jedna poľahčujúca, ani jedna priťažujúca okolnosť.
Ako priťažujúca okolnosť neboli vyhodnotené predchádzajúce odsúdenia, nakoľko tieto odsúdenia sú
zahladené a v prípade ukladania súhrnného a spoločného trestu nemožno prihliadať na predchádzajúce

odsúdenie, ktoré je zohľadnené v novom výroku o vine a treste (spoločný a súhrnný trest). Z odpisu z
registra trestov u obžalovaného však možno ustáliť, že obžalovaný neviedol riadny život a opakovane aj
v minulosti páchal ekonomickú trestnú činnosť. U obžalovaného je pritom zrejmé, že ani predchádzajúce
uložené podmienečné tresty odňatia slobody u neho neplnili žiadny prevýchovný účel, preto mu aj bol
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.

Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej
a generálnej prevencie, aj krajský súd po zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto
obžalovanému uložený súhrnný spoločný trest odňatia slobody za zbiehajúcu sa trestnú činnosť vovýmere 4 (štyri) roky a 2 (dva) mesiace so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia za zákonný a spravodlivý.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody, keď súd prvého stupňa postupom podľa §
287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému F. R.kodu vo výške 316,- eur.
V tomto smere krajský súd v podrobnostiach odkazuje na správne a vyčerpávajúce dôvody súdu prvého
stupňa uvedené na strane 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Záverom krajský súd poznamenáva, že nezistil žiadne porušenie práva na obhajobu obžalovaného
zásadným spôsobom, ako to obžalovaný tvrdí v odôvodnení odvolania. Tak z obsahu spisového
materiálu, ako ani z pripojených spisov nemožno konštatovať žiadne také skutočnosti a dôkazy, ktoré
by zakladali vážne pochybnosti o spôsobilosti obžalovaného náležite sa obhajovať a v dôsledku čoho
by bol u obžalovaného daný dôvod povinnej obhajoby.
Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.