Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, November 29, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/10/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112216781
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112216781.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu R. L., nar. X.X.XXXX, občana SR, bytom
M. nad J. č. XX, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. F. A., s.r.o. so sídlom v C., W. č. XX, IČO: XX
XXX XXX proti žalovanému R., s.r.o. so sídlom v C., S. č. XXXX/XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpenému
A., A. a spol. s.r.o. advokátska kancelária so sídlom v A., Dr. V. E. č. XX, IČO: XX XXX XXX o zaplatenie
842,74€ s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.
septembra 2015 č. k. 14Cpr/8/2012-96 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že znie:

„Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 842,74 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne zo sumy 842,74 Eur od 01.06.2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania i konania na súde prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 21. septembra 2015 č. k. 14Cpr/8/2012-96 súd prvej inštancie zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 842,74 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne od 01.06.2011 do zaplatenia. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že strany sporu

uzavreli dňa 29.12.2010 pracovnú zmluvu, na základe ktorej nastúpil žalobca do pracovného pomeru
u žalovaného ako vodič MKD s dňom nástupu do práce 01.01.2011. Pracovný pomer bol dohodnutý
na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3 mesiace, za dojednanú mzdu 369,30€ s termínom splatnosti
pozadu za mesačné obdobie a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Obsahom
pracovnej zmluvy bol aj článok (o) obsahujúci text, že zamestnanec bol pri nástupe oboznámený s
vyplácaním stravného prostredníctvom Smernice č. 6/2009 číslo dokumentu ON I06-09-01. Žalobca
tvrdil, že s týmto dokumentom nemal možnosť sa oboznámiť pri podpise pracovnej zmluvy, lebo

túto nepodpisoval v sídle zamestnávateľa, ale v kultúrnom dome, kde sa konalo školenie vodičov a
predmetná Smernica upravujúca stravné nebola k dispozícii k nahliadnutiu. Preto bol toho názoru,
že nedošlo k platnému dojednaniu sumy stravného v nižšej výške, ako obsahuje čl. 5 ods. 5 zák.
č. 283/2002 Z.z o cestovných náhradách a patrí mu zamestnávateľom neuhradené stravné krátené
za celú dobu trvania pracovného pomeru o 25 % vo výške 842,74 €, ktorej výška nebola medzi
účastníkmi sporná. Sporným bol v danom prípade výklad ustanovenia § 5 ods. 5 zák. č. 283/2002 Z.z o
cestovnýchnáhradáchaskutočnosť,čidošlokplatnémudojednaniu zníženejsumystravnéhoo25%. V

danom prípade je nesporné, že žalobca bol zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplývala
z osobitnej povahy povolania. V takom prípade bola možnosť dojednať odchylne od tohto zákona
podmienky na poskytovanie stravného ako nižšie sumy stravného najviac však o 25 % stanovenej sumy
stravného; suma stravného sa zaokrúhli na najbližší eurocent nahor. Z tohto zákonného ustanoveniavyplýva, že je zákonom predpísaná písomná forma dohody o stravnom obsiahnutá v pracovnej zmluve,
avšak zákon neupravuje jej obsah. Súd prvej inštancie v danom prípade dospel k záveru, že medzi
stranami pracovnoprávneho vzťahu došlo k platnému písomnému dojednaniu sumy stravného zníženej

o 25 %, pretože písomná forma takejto dohody o výške stravného bola zachovaná. Za písomnú formu
dohody sa považuje aj to, ak sa v pracovnej zmluve nachádza odkaz na písomný dokument, v ktorom
je suma náhrad presne a podrobne stanovená. Žalobca svojím podpisom na pracovnej zmluve potvrdil,
že bol pri nástupe oboznámený s vyplácaním stravného prostredníctvom SMERNICE č. 6/2009 č. ON
I 06-09-01, a preto súd jeho nárok na doplatok nad rámec dojednanej sumy stravného považoval za

nedôvodný a návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.(vtedy
účinného) tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní úspech, priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v
súdnom poplatku za odpor v sume 50,50 € a v trovách právneho zastúpenia v sume 516,29 €, spolu
566,79 €: za 4 úkony právnej pomoci po 51,45 €/úkon. Vec právne posúdil podľa § 15, § 17 ods.2, §
18, § 19 ods.2, Zákonníka práce (č. 311/2001 Z.z.), § 41 ods. 1, § 42 ods. 1, § 43 ods.1, § 43 ods. 2, 3
Zákonníka práce, 43 ods. 4 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2011), § 5 ods. 5 zákona č. 283/2002

Z.z o cestovných náhradách ( Ďalej len zákona o cestovných náhradách).

2.Protitomutorozsudkupodalžalobcavčasodvolanie.Navrhol,abyodvolacísúd.zmenilrozsudoksúdu
prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný zaplatiť mu sumu 842,74 eur, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne od 01.06.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného

súdneho poplatku vo výške 50,50 eur a trov právneho zastúpenia v sume 426,94 eur a trov právneho
zastúpenia v odvolacom konaní v sume 71,81 eur na účet právneho zástupcu. Namietal nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu.
S názorom súdu zásadne nesúhlasí a právny záver prvostupňového súdu považuje za nesprávny.
Uviedol, že so žalovaným uzavreli pracovnú zmluvu dňa 29.12.2010. Predmetná pracovná zmluva bola

uzavretá v priestoroch kultúrneho domu, mimo sídla žalovaného, kde sa konalo školenie vodičov o
BOZP. Dohodnutým výkonom práce bolo pracovať ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, na
základe čoho mu vznikol nárok na stravné, v zmysle § 13 zákona č. 283/2002 Z. z. Nebol oboznámený
s individuálnou úpravou stravného, ani o konkrétnom znení smernice, keďže tá mu nebola pri podpise
zmluvykdispozícií,anilennanahliadnutie.Personalistkažalovanéhopotvrdilajehotvrdenie,žemiestom

uzatvorenia pracovnej zmluvy bol kultúrny dom, kde boli vopred pripravené doklady pre neho- žalobcu,
ktorý ich mal len podpísať. V predmetnej pracovnej zmluve bol síce odkaz na smernicu č. 6/2009 č. ON
106-09-01, ale s jej obsahom nebol zamestnávateľom oboznámený, nakoľko predmetom uvedeného
školenia bola ich ochrana a bezpečnosť zdravia. Uvedená smernica v mieste podpisu zmluvy nebola
dostupná, nakoľko bola dostupná výhradne v priestoroch sídla žalovaného. Ak by mal žalovaný úmysel

so smernicou žalobcu oboznámiť pri podpise pracovnej zmluvy, nič mu nebránilo priložiť smernicu k
pracovnej zmluve. Žalovaný ako zamestnávateľ má povinnosť zamestnanca oboznámiť so všetkými
podstatnými právami a povinnosťami, ktoré pre neho za pracovnej zmluvy vyplývajú, obzvlášť o tak
dôležitej informácií, akou je skutočnosť, že bude zamestnancovi vyplácané stravné o 25% nižšie, ako
zamestnancovi vyplýva zo zákona, a to všetko ešte v čase pred uzatvorením pracovnej zmluvy. V tom

čase však nebol informovaný ani o tom, kde sa uvedená smernica nachádza k nahliadnutiu. O tom sa
dozvedel až na pojednávaní dňa 30.10.2013. V odpore podanom žalovaným sa nenachádzajú žiadne
informácie o zverejnení smernice na nástenke žalovaného. Žalobca považuje preto tento argument
žalovaného za účelový a dodatočne zabezpečený. Pri podpise pracovnej zmluvy mal síce vedomosť, že
mu bude vyplácané stravné, avšak nikto ho neinformoval o tom, že mu budú vyplácané znížené stravné.

Preto sa domnieval, že smernica obsahuje iba ich výpočet. Žalovaný úpravou pracovnej zmluvy zo dňa
29.10.2010 účelovo odkazuje na dokument, s ktorým obsahom žalobca nebol oboznámený, čo možno
považovať jednak za porušenie čl. II zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“). Ako je
tomu tak v tomto prípade, kde zamestnávateľ „zakrýva“ znížené stravné za odkaz na smernicu, ktorá
je dostupná na nástenke v sídle spoločnosti. Vyplácanie zníženého stravného však musí byť výslovne

dohodnuté individuálne medzi zamestnávateľom a konkrétnym zamestnancom, nepostačuje určenie v
kolektívnej zmluve ani v inom pracovnom predpise. Ustanovenie pracovnej zmluvy, ktoré odkazuje na
smernicu o vyplácaní stravného bez bližšej špecifikácie, nemožno považovať za zmluvné dojednanie
medzi zamestnancom a zamestnávateľom o vyplácaní stravného zníženého o 25% a takéto ustanovenie
pre uzavretie platnej dohody zmluvných strán. Nebolo jeho vôľou žalobcu podpísaním pracovnej zmluvy

s ustanovením o oboznámení sa so smernicou dojednať vyplácanie zníženého stravného. So smernicou
pri podpise pracovnej zmluvy oboznámený nebol.3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a zaviazal žalobcu nahradiť mu trovy odvolacieho
konania vo výške 71,81 Eur. Citoval ustanovenie § 40 Občianskeho zákonníka na základe odkazu

§ 1 ods. 4 Zákonníka práce. Písomná forma právneho úkonu nepredpokladá nevyhnutne technickú
jednotu listiny. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.03.2008,
sp. zn. 26Cdo/2317/2006. Žalovaný so žalobcom v súlade so zákonom dohodol v pracovnej zmluve
odchylne podmienky na poskytovanie stravného. Oboznámil žalobcu v súlade s ust. § 41 Zákonníka
práce s právami a povinnosťami, ktoré pre neho vyplynú z pracovnej zmluvy, s pracovnými podmienkami

a mzdovými podmienkami. V zmysle ust. § 118 Zákonníka práce sa za mzdu nepovažujú cestovné
náhrady. Podľa tvrdenia právneho zástupcu žalobcu, tento vedel o smernici žalovaného upravujúcej
stravné, domnieval sa však, že obsahuje iba výpočet stravného.

4. Po podaní odvolania, dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok /ďalej len „CSP“/, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /

O.s.p./, podľa ktorého súd prvej inštancie postupoval v predmetnom spore. Ustanovenie § 470 ods. 1
CSP určuje, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z., (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
388 C.s.p. zmeniť z týchto dôvodov:

6. Predmetom sporu sú cestovné náhrady konkrétne výška stravného, na ktorú vznikol žalobcovi právny
nárok proti žalovanému v rozhodnom období.

7. Medzi stranami nebolo sporné a z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že žalobca ako
zamestnanec žalovaného v pozícii vodiča MKD v rozhodnom období od 01/2011 do 04/2011 vykonal

pre žalovaného ako zamestnávateľa zahraničné pracovné cesty (dôkaz vyúčtovania jazdy), a vznikol
mu nárok na stravné.

8. Stravné pri zahraničných pracovných cestách je osobitne upravené v tretej časti zákona o cestovných
náhradách pod názvom NÁHRADY PRI ZAHRANIČNÝCH PRACOVNÝCH CESTÁCH (§ 10-17),

konkrétne v ustanovení § 13 pod názvom Stravné.

9. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení účinnom do 28.02.2015 pri
zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty

za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné v eurách alebo v cudzej mene. Stravné v cudzej
mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej
republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej
republiky je rozdelený na časové pásma a) do 6 hodín vrátane, b) nad 6 hodín až 12 hodín, c) nad
12 hodín.

10. Podľa § 13 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách ak zahraničná pracovná cesta
mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni a) do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi
stravné vo výške 25% zo základnej sadzby stravného, b) nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi
stravné vo výške 50% zo základnej sadzby stravného, c) nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v

sume základnej sadzby stravného.

11. Podľa § 13 ods. 6 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení účinnom do 28.02.2015
so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno
dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchylne

od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj nižšie
stravné, ako je ustanovené v odseku 4, najviac však o 25%.12. Na daný spor bolo preto potrebné aplikovať citované ustanovenia zákona o cestovných náhradách
v znení účinnom v rozhodnom období. Rozhodujúci pre vyriešenie sporu je § 13 ods. 6 zákona. Pri
výklade citovaného zákonného ustanovenia odvolací súd vychádzal z dôvodovej správy a z porovnania

s ostanými ustanoveniami v rámci zákona o cestovných náhradách.

13. Podľa dôvodovej správy k § 13 odsek 5 (teraz odsek 6) zákona č. 283/2002 Z.. o cestovných
náhradách predkladateľ zákona (vláda SR) navrhol osobitne pre zahraničné pracovné cesty možnosť
dohodnúť v pracovnej zmluve iné podmienky poskytovania stravného ako aj nižšie stravné, ako právne

garantuje zákon, pričom ustanovil maximálnu sumu, o ktorú sa môže základná sadzba znížiť, t.j.
maximálne o 25%. Osobitne v dôvodovej správe zdôraznil, že zníženie stravného alebo iné podmienky
poskytovania stravnému musia byť dohodnuté v pracovnej zmluve a tiež že nižšie stravné možno
dohodnúť len v pracovnej zmluve (podľa skoršej úpravy v kolektívnej zmluve).

14. Odvolací súd poukazuje na iné ustanovenia zákona o cestovných náhradách napr. § 5 ods. 6, ktorý

upravuje spôsob krátenia stravného v prípade, keď má zamestnanec na pracovnej ceste čiastočne
bezplatne zabezpečené stravovanie, ktorý výslovne povoľuje, že zamestnávateľ dohodne mieru krátenia
stravného v kolektívnej zmluve alebo ju určí vo vnútornom predpise.

15. Rovnako ustanovenie § 9 zákona umožňuje poskytovanie iných náhrad dohodnúť v kolektívnej

zmluve, v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode alebo ich určiť vo vnútornom predpise.

16. Z uvedeného historického výkladu (z dôvodovej správy k zákonu; porovnanie súčasnej úpravy so
skoršou úpravou v zrušenom zákone) a systematického výkladu ustanovenia § 13 ods. 6 zákona o
cestovných náhradách (v súvislosti s § 5 ods. 6, § 9 zákona o cestovných náhradách) dospel odvolací

súd k výkladu ustanovenia § 13 ods. 6, podľa ktorého zamestnávateľ odchylnú úpravu stravného
podľa § 13 ods. 6 nemôže určiť vo vnútornom predpise, ale musí ju dohodnúť so zamestnancom,
pričom nepostačuje ani dohoda v kolektívnej zmluve, čo znamená, že ju podľa zákonných požiadaviek
musí individuálne dojednať s konkrétnym zamestnancom v pracovnej zmluve príp. dohode o práci
vykonávanej mimo pracovného pomeru.

17. Žalovaný sa v spore bránil tým, že v danom prípade odkaz na jeho interný predpis - smernicu,
obsiahnutý v pracovnej zmluve pod písm. o/, je potrebné považovať za platnú dohodu so zamestnancom
zodpovedajúcu zákonnej požiadavke.

18. Súd prvej inštancie tomuto názoru prisvedčil, keď uviedol, že za písomnú formu dohody sa považuje
aj to, ak sa v pracovnej zmluve nachádza odkaz na písomný dokument, v ktorom je suma náhrad presne
a podrobne stanovená.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu však z pracovnej zmluvy nevyplýva zákonom požadované

individuálne dojednanie odchylnej úpravy stravného (zníženie stravného) medzi zamestnávateľom a
zamestnancom. V dotknutom ustanovení pracovnej zmluvy nie je uvedené, že sa žalovaný so žalobcom
dohodol (individuálne) resp. že žalobca ako zamestnanec súhlasí, prijíma, akceptuje žalovaným
navrhnuté zníženie výšky stravného o 25% oproti stanovenej sume stravného.

20. Z jazykového výkladu ustanovenia pracovnej zmluvy (analýzy použitých slov) je zrejmé, že
zamestnanec, žalobca iba potvrdil oboznámenie sa s vnútorným predpisom (ktoré oboznámenie v
konaní rozporoval), nevyslovil však so znížením stravného súhlas t.j. výslovne neprijal takúto od zákona
odchylnú úpravu určenú, vopred pripravenú a stanovenú žalovaným (bez možnosti individuálneho
dojednania).

21. Napokon v smernici žalovaného č. 6/2009 číslo dokumentu ON I06-09-01 /na ktorú pracovná zmluva
v písm. (o) odkazuje/ je stravné spomínané tak v časti 3. STRAVNÉ ako aj v časti 6. NÁHRADY PRI
ZAHRANIČNÝCH PRACOVNÝCH CESTÁCH, ktorej obsahom sú viaceré ustanovenia § 13 zákona o
cestovných náhradách, teda nielen ustanovenie, ktorým sa určuje stravné znížené o 25%. Aj z tohto

dôvodu nemožno hovoriť o konkrétnom dojednaní o znížení stravného o 25%.

22. Tento výklad zodpovedá účelu právnej normy z oblasti pracovného práva, do ktorej oblasti zákon o
cestovných náhradách patrí a ktorého dominantnou funkciou je chrániť predovšetkým zamestnanca.23. Vzhľadom na uvedený výklad dospel odvolací súd k záveru, že sporné ustanovenie pracovnej
zmluvy nie je dojednaním zníženia stravného zamestnancovi tak, ako to požaduje zákon o cestovných

náhradách.

24. Keďže žalovaný nepreukázal, že so žalobcom dojednal zníženie stravného, je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu stravného, ako stanovuje všeobecne záväzný právny predpis t.j. opatrenie Ministerstva
financií Slovenskej republiky č. 482/2010 Z.z. ktorým sa ustanovujú na rok 2011 základné sadzby

stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách, v plnej výške.

25. Žalovaný v konaní výslovne uviedol, že nerozporuje uplatnenú výšku stravného a že, ak by mal
žalobca nárok na 100 % stravného, je suma vypočítaná žalobcom správna (č.l. 58 p.v. spisu).

26. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi patrí právo na doplatok stravného v uplatnenej

výške 842,74 Eur.

27. Podľa § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách zamestnávateľ je povinný do desiatich
pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo
inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca,

ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo
vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.

28. Z dôvodu, že žalobca podľa vyúčtovania jazdy za 4/2011 naposledy vykonával jazdu pre

zamestnávateľa 19.04.2011, pracovný pomer ukončil okamžite ku dňu 23.05.2011, a podľa súpisu
cestovných náhrad po vyúčtovaní žalovaný vždy vyplatil žalobcovi stravné za jednotlivé mesiace
najneskôr začiatkom mesiaca nasledujúceho po mesiaci od vykonania jázd, dospel v zmysle citovaného
§ 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách odvolací súd k záveru, že splatnosť cestovných náhrad
za rozhodné obdobie nastala 31.05.2011 t.j. ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci

posledného vykonania jázd.

29. Podľa § 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka dlh musí byť splnený riadne a včas.

30. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

31. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka, účinného do 31.01.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

32. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením doplatku stravného dňom 01.06.2011. V zmysle

citovaného zákonného ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo žalobcovi právo
požadovať popri plnení aj sankciu vo forme úroku z omeškania, čo aj vykonal podanou žalobou. Preto
mu súd právo na úroky z omeškania priznal.

33. K 01.06.2011 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 1,25 %, teda úrok z

omeškania mohol byť najviac 9,25 %. Žalobca požaduje úrok z omeškania vo výške 9% ročne teda v
rámci zákonom stanoveného rozsahu. Súd preto uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania
vo výške 9% ročne od 01.06.2011 do zaplatenia.

34. Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené

podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

35. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol úspešný v celom

rozsahu, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania i
konania na súde prvej inštancie.

37. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).