Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 21. november 2021

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/220/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116213567
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2021:8116213567.24

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcov: 1) J. G., T..

XX.XX.XXXX, H. D. Š. XXX, XXX XX C., 2a) Z. H., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Š. XXX, XXX XX C., 2b) I.
G., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Š.J. XXX, XXX XX C., 2c) H.. Y. R., T.. XX.XX.XXXX, H. C. XXX, XXX XX
C., 3) Z. H., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Š. XX, XXX XX C., 4) B. X., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Š. XX, XXX
XX C., 5) I. D., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Š. XX, XXX XX C., Ž. 1), 3), 4) a 5) právne zastúpení: JUDr.
Ernest Vokál, advokát, IČO: 42238935, so sídlom Hlavná 61, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1) Q.
H., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Š. XXX, XXX XX C.Š., právne zastúpená: Mgr. Karol Ševec, advokát, IČO:
37941721, so sídlom Hlavná 29, 080 01 Prešov, 2) I. H., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Š. XXX, XXX XX C., 3)

I. H., T.. XX.XX.XXXX, H. K. XXXX/X, XXX XX T. Š., o určenie hranice a určenie do dedičstva, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti týkajúcej sa žalobného návrhu, že žalovaní v 1. až 3. rade sú povinní vydať žalobcom
v 1. až 5. rade tú časť nehnuteľnosti, ktorá je vyznačená na Geometrickom pláne č. 42/2005 bodmi B,
C, D, E, F, G, B a ktorá bude zameraná v geometrickom pláne znalcom súdom určeným, a to do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku z a s t a v u j e.

II. P r i p ú š ť a zmenu žaloby tak, že

- súd určuje, že hranica medzi parcelami X. Č.. XXX, X. Č.. XXX Z. X. Č.. XXX, ktoré sú vedené na
LV č. XXXX, Y.. Ú.. D. Š. Z. C. X. Č.. XXX, X. Č.. XXX Z. X. Č.. XXX/X, Y.. Ú.. D. Š. označenými v
Geometrickom pláne Ing. Jozefa Bujáka, číslo plánu 9C/220/2016-3/2021 zo dňa 27.04.2021 úradne
overeného Ing. Vierou Repáňovou dňa 25.05.2021 č. G 1-946/2021 prebieha bodmi 1., 2., 3.
- súd určuje, že do dedičstva po Z. X., T.. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX patria novovzniknuté
parcely X. Č.. XXX/X - orná pôda o výmere 55 m2, k. ú. D. Š. a parcela X. Č.. XXX/X - zastavaná plocha
o výmere 44 m2, k. ú. D. Š. zakreslené v Geometrickom pláne Ing. Jozefa Bujňáka 9C/220/2016-3/2021
zo dňa 27.04.2021, úradne overeného Ing. Vierou Repáňovou dňa 25.05.2021 č. G 1-946/2021.

III. Žalobu z a m i e t a.

IV. Žalobcovia 1., 2a., 2b., 2c., 3., 4., 5. s úp o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť každému
zo žalovaných 1., 2., 3. náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.

V. Žalobcovia 1., 2a., 2b., 2c., 3., 4., 5. s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť znalcovi Ing.
Jozefovi Bujňákovi znalečné v sume 183,45 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou súdu dňa 30.06.2016 sa žalobcovia (žalobca v 2. M. V. G. počas konania zomrel a jeho
právnymi nástupcami boli žalobkyňa v 1. rade a žalobkyne v 2a/, 2b/, 2c/ rade) domáhali nasledujúceho- súd určuje, že hranica medzi parcelami X. Č.. XXX, X. Č.. XXX Z. X. Č.. XXX, ktoré sú vedené na LV
č. XXXX D. Y.. Ú.. D. Š. a parcelami X. Č.. XXX, X. Č.. XXX, X. Č.. XXX, X. Č.. XXX, X. Č.. XXX, XXXX
teraz označené v prílohe k Znaleckému posudku č. 01/2009 Ing. Antona Fabiana a v Geometrickom

pláne č. 42/2005 zo dňa 28.09.20005 ako parcely Y. XXX/X, XXX/X, XXX Y.. Ú.. D. Š. prebieha bodmi D,
C, B tak ako je znázornené v prílohe k Znaleckému posudku č. 01/2009 a bodmi 1, 2, 3 v Geometrickom
pláne č. 42/2005 zo dňa 28.09.2005 Ing. Antona Fabiana,
- žalovaní v 1. až 3. rade sú povinní vydať žalobcom v 1. až 5. rade tú časť nehnuteľnosti, ktorá je
vyznačená na Geometrickom pláne č. 42/2005 bodmi B, C, D, E, F, G, B a ktorá bude zameraná v

geometrickom pláne znalcom súdom určeným a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
1.1. Konečným návrhom doručeným súdu dňa 05.10.2021 sa žalobcovia domáhali určenia, že
-hranicamedziparcelamiX.Č..XXX,XXX,XXX,ktorésúvedenénaW.Č..XXXXY..Ú..D.Š.aparcelami
X. Č.. XXX, X. Č.. XXX, X. Č.. XXX/X Y.. Ú.. D. Š. označenými v Geometrickom pláne Ing. Jozefa
Bujňáka, číslo plánu 9C/220/2016-3/2021 zo dňa 27.04.2021, úradne overeného Ing. Vierou Repáňovou
dňa 25.05.2021, číslo G 1-946/2021 prebieha bodmi 1, 2, 3.

- určuje, že do dedičstva po Z. X. T.. XX.XX.XXXX Z. F.. XX.XX.XXXX patria novovzniknuté parcely CKN
Č.. XXX/X - orná pôda o výmere 55 m2, k. ú. D. Š. a parcela CKN č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere
44 m2. k.ú D. Š., zakreslené v Geometrickom pláne Ing. Jozefa Bujňáka 9c/220/2016-3/2021 zo dňa
27.04.2021, úradne overeného Ing. Vierou Repáňovou dňa 25.05.2021, číslo G 1-946/2021.
1.2. Žalobcovia uviedli, že pokiaľ ide o podanie na č.l. 215 spisu zo dňa 07.07.2021, ktorým sa domáhali

určenia, že sú vlastníkmi novovzniknutých parciel CKN č. XXX/X Z. X. Č.. XXX/X, tak týmto sa nie je
potrebnézaoberaťazároveňnavrhlizmenužalobyajejčiastočnéspäťvzatietakakotovyplývazvýrokov
č. I. a II. rozsudku.
1.3. Žalobcovia v žalobe uviedli, že žalobcovia v 1. a v 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností vedených na LV č. XXX Y.. Ú.. D. Šebastová a to parciel X. Č.. XXX/X, X. Č.. XXX Z. X.

Č.. XXX. Ďalej uviedli, že žalobcovia v 1., 3., 4. a 5. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
v k. ú. D. Š. zapísaných na LV č. XXX ako parcely X. Č.. XXX/X, X. Č.. XXX/XX a parcely J. Č.. XXXX/
X, J. Č.. XXXX/X, J. Č.. XXXX/X. Žalobkyňa v 1. rade je naviac vedená ako vlastníčka nehnuteľnosti v
k. ú. Vyšná Šebastová zapísanej na LV č. XXX ako parcela J. Č.. XXXX/X Z. J. Č.. XXXX/X.
1.4. Žalobcovia ďalej uviedli, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 17C/81/1997 súd určil, že

hranica medzi parcelami X. Č.. XXX, X. XXX, X. XXX, X. XXX/X D. Y.. Ú.. D. Š. Z. C. X. Č.. XXX, X. Č..
XXX, X. Č.. XXX, X. Č.. XXX, X. Č.. XXX, J. Č.. XXXX teraz označené v prílohe k znaleckému posudku
č. 01/2009 Ing. Antona Fabiana a v geometrickom pláne č. 42/2005 zo dňa 28.09.2005 ako parcely Y.
XXX/X, Y. XXX/X, Y. XXX, XXX/XX D. Y.. Ú.. D. Š. prebieha bodmi D, C, B, A tak ako je znázornené
v prílohe k Znaleckému posudku č. 01/2009 a v Geometrickom pláne č. 42/2005 zo dňa 28.09.2005

Ing. Antona Fabiana. Súd zároveň zaviazal žalovanú v 1. rade Q. H., M.. K. vydať žalobcom tú časť
nehnuteľnosti, ktorá je v prílohe znaleckého posudku č. 01/2009 Ing. Antona Fabiana označená bodmi
D, E, F, G, H, I, J, B, C, D.
Tento rozsudok nemohol byť zapísaný v katastri nehnuteľností a to z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie, nakoľko v priebehu konania 17C/81/1997 sa spoluvlastníkmi nehnuteľnosti X. Č.. XXX, X. Č..

XXX Z. X. Č.. XXX stali žalovaní v 2. a 3. rade, tzn. že tieto parcely vlastnili ako podieloví spoluvlastníci
spoločne so žalovanou v 1. rade.
1.5. Podstatou žalobných návrhov žalobcov je tak tvrdenie, že parcely v ich (spolu)vlastníctve sú určené
v katastri nehnuteľností ako menšie oproti stavu, ktorý vyplýval z pozemkovej knihy, pričom na túto
zmenu nebol daný relevantný zákonný dôvod.

2. Žalovaná v 1. rade sa k žalobe vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 19.08.2016, kde uviedla,
že je jej známy rozsudok 17C/81/1997. Tento rozsudok rešpektuje, avšak nikdy jej zo strany žalobcov
nebolo vysvetlené ako si predstavujú výkon rozhodnutia. Súčasným advokátom jej bolo vysvetlené ako
je potrebné vo veci postupovať.

Následne však žalovaná 1. rade zmenila svoj postoj v konaní a so žalobou nesúhlasila. Poukazovala na
to, že nehnuteľnosť užíva v rámci katastrálnej hranice a pokiaľ ide o to, že v predchádzajúcom konaní
uviedla, že vedome zabrala časť nehnuteľností nachádzajúcich sa v susedstve (parcely CKN č. XXX,
XXX, XXX), toto jej vyjadrenie sa netýkalo prednej časti hranice medzi spornými parcelami, ale hranice
v zadnej časti, kde sa stýkajú záhrady oboch nehnuteľností.

3. Žalovaní v 2. a 3. rade uviedli, že s vecou nemajú nič spoločné. Parcely, ktorých sú spoluvlastníkmi,
neužívajú, užíva ich výlučne žalovaná v 1. rade a oni tieto parcely nadobudli a účastní sporu sa stali
iba z dôvodu dedenia.4. Okresný súd Prešov uznesením č.k. 9C/220/2016-62 zo dňa 02.03.2018 konanie vo vzťahu k
žalovanej v 1. rade zastavil, majúc za to, že vo veci je daná prekážka rozsúdenej veci (res iudicate).

Uvedené rozhodnutie však Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 16Co/23/2018-89 zo dňa 28.02.2019
zrušil s tým, že podľa jeho názoru okresný súd postupoval prísne formalisticky a zásadu res iudicata
poňal len formálnym spôsobom. Povinnosťou súdu bolo brať ohľad na hmotnoprávny charakter
uplatnenéhonároku,zktoréhovyplýva,žeideonárokžalobcovv1.až5.rade,ktorýchmožnopovažovať
za nerozlučné spoločenstvo, pričom uvedený nárok uplatňujú voči žalovaným v 1. až 3. rade, ktorí taktiež

tvoria nerozlučné spoločenstvo. Vzhľadom na povahu žalovaného nároku sú žalobcovia povinní žalovať
všetkých tých, ktorí sú daným nárokom dotknutí, preto bolo nutné brať ohľad aj na hmotnoprávnu stránku
nároku.
4.1. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie krajského súdu o tom, že prekážka res iudicata nie je daná vo
vzťahukžiadnemuzožalovanýchmásúdzato,žerozsudkomOkresnéhosúduPrešovč.k.17C/81/1997
nebol žiadnym spôsobom pri svojom rozhodovaní viazaný.

5. V prejednávanej veci súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom - geodetom. V rámci znaleckého
dokazovania dospel znalec k tomu, že susediace parcely sú užívané a plot medzi nimi je postavený na
hranici, ktorá je zobrazená v katastrálnej mape. S tým nesúhlasili žalobcovia, ktorí uviedli, že pôvodná
hranica viedla inak a že v dôsledku jej nerešpektovania zo strany žalovaných dochádza k zabratiu časti

ich pozemku.
5.1. V doplnku k Odbornému vyjadreniu č. 42/2017 (č.l. 112-117) znalec Ing. Jozef Bujňák dospel k
záveru, že terajšia vlastnícka hranica zobrazená v katastri nehnuteľností vedie inak ako bola vlastnícka
hranica vyznačená v pozemkovej mape. Preskúmal dostupné archiválie a nepodarilo sa mu zistiť
technický podklad alebo právnu listinu, ktorou by malo dôjsť k legálnemu záberu časti pozemkovoknižnej

parcely č. 1063 v prospech parciel registra CKN č. XXX Z. XXX. Dodal, že kedy presne došlo k fyzickému
posunutiu pôvodnej hranice na styku pôvodných pozemkovoknižných parciel XXXX Z. XXXX, nie je
možné zistiť napriek rozsiahlemu bádaniu. Tento posun hranice vznikol niekedy pred rokom 1970 bez
bližšej špecifikácie. Od tohto obdobia parcela č. XXXX/X Z. XXXX/X bola užívaná v hraniciach terajších
parciel registra CKN č. XXX, X. Č.. XXX Z. X. Č.. XXX Y.. Ú.. D.Š. Š..

6. O zmene žaloby a čiastočnom zastavení konania rozhodol súd podľa nasledujúcich zákonných
ustanovení:
Podľa §140 ods. 1 - Zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje
iné právo.

Podľa § 142 ods.1 - O prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom
bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena
žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.
Podľa § 143 ods. 1 - Súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť
podkladom na konanie o zmenenej žalobe.

Podľa § 145 ods.2 - Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

7. Pokiaľ ide o právne úvahy súdu, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku
vo veci samej k tomu súd uvádza:

Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku prihliadal
súd ako na znenie § 80 písm. c) O.s.p. - Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem ale
aj na znenie § 137 písm. c) C.s.p. - Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné

preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 126 ods.1 občianskeho zákonníka - Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

8. Judikatúra k naliehavému právnemu záujmu:
Právny záujem musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže
navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.
Naliehavýprávnyzáujemsaviaženakonkrétnyurčovacípetit(to,čohosanavrhovateľvkonanídomáha)a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom na začatie konania s daným petitom môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho
záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie, či podaný určovací návrh je vhodným (správne zvoleným

a prípustným) procesným nástrojom ochrany jeho práva alebo návrhom, ktorý spornosť neodstraňuje
a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie (viď
4Cdo/136/2009).
Právny záujem na určení je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu
ohrozené, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Ak však k porušeniu

práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva (§ 80
písm. b/ O.s.p.), nemá preventívna ochrana poskytovaná inak podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p.
žiadny zmysel (viď R 17/1972).
Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný
(účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj

tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v
prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho
právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu,
pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však
určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek

tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (k tomu viď 5Cdo/31/2011 a obdobne aj 4Cdo/89/2007).
Určovacia žaloba má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu
predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba preto
vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je
namieste žaloba o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.). V prípade možnosti žalovať priamo

splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám
praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Právny
záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v
danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo

právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na
plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca
domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny
určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s
daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho

právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda
posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď
spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné
konanie [k tomu viď 3Cdo/112/2004 (publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 81/2006) a obdobne
aj 4Cdo/49/2003 (publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 75/2003) a 3Cdo/53/2007].

Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež
vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo ak by bez tohto určenia jeho
právne postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti si teda treba ujasniť, či a ako sa následne požadované
určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov (t. j. či môže založiť právne významný následok
v týchto pomeroch). Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť

vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak sa vytvára pevný základ právneho
vzťahu medzi nimi (viď 1Cdo/26/2007).
Judikatúra ustálila, že žalobca má právny záujem na žiadanom určení, ak by bez tohto určenia bolo
ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, ktorého je účastníkom, alebo ak by sa jeho právne postavenie
bez takéhoto určenia stalo neistým. Cieľom určovacej žaloby je vydanie rozsudku, výrok ktorého

odstraňuje žalobcovu neistotu určením, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Zákon pre
procesnú prípustnosť určovacej žaloby teda predpokladá existenciu stavu neistoty žalobcu v tom, či ten-
ktorý právny vzťah alebo právo je alebo nie je a zároveň tiež preukázanie, že uvedenú neistotu je možné
odstrániť navrhovaným výrokom rozsudku. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho

právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nezáleží na to, ako táto
neistota vznikla (viď 5Cdo/136/2007).
Naliehavosť právneho záujmu je v tom smere, že navrhovateľ nemá možnosť domáhať sa ochrany
svojich práv a oprávnených záujmov iným procesným spôsobom, a že existujúca rozpornosť právnehovzťahu medzi účastníkmi môže byť odstránená práve len podaným návrhom s petitom určovacím (viď
6Obo/232/2007).
Vo veciach, kedy možno žalovať na plnenie, môže byť daný naliehavý právny záujem na určení, pokiaľ

sa žalobou vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a tým sa potom zabráni
prípadným ďalším žalobám na plnenie, prípadne vtedy, pokiaľ by sa žalobou na plnenie nemohol vyriešiť
celý obsah sporného právneho vzťahu (k tomu viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
29Cdo/2349/99 a obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/1002/2009).
Pre posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je

rozhodný právny záujem žalobcu a nie záujem žalovanej strany (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 22Cdo/1848/2000).
Účelom určovacích žalôb podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je vyriešiť právny vzťah účastníkov, v rámci ktorého
je potrebné naisto rozhodnúť, či určité právo existuje (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 28Cdo/2938/2010).
Zmysel zákonnej požiadavky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je možné nájsť v

chápaní určovacej žaloby ako prostriedku preventívnej právnej ochrany, ktorej účelom má byť vytvorenie
pevného právneho základu pre právne vzťahy účastníkov sporu, odstránenie neistoty v postavení
žalobcu a predídenie prípadným budúcim sporom. Pre posúdenie existencie naliehavého právneho
záujmu je významná i skutočnosť, či žalobcom nebola poskytnutá iná možnosť ochrany ich práv,
ak výlučne žalovaná je aktívne legitimovaná na podanie žaloby na plnenie. Ústavný súd stanovil

dve procesné kritéria, ktorých naplnenie vyzdvihuje intenzitu závažnosti veci nad rámec diskrečných
oprávnení všeobecných súdov a signalizuje extrémnu úroveň vybočenia z tohto rámca. Prvým z nich je
hmotnoprávny i procesný stav konkrétnej veci, za ktorého účastníkom neostáva nič iné, len aktivovať
určovaciu žalobu ako ‚ultimum refugium', teda posledné východisko obrany a následnej ochrany svojich
práv. Druhým je potom situácia, kedy je účastník vystavený dlhotrvajúcej neistote z hľadiska ochrany

svojich práv, resp. následkov, ktoré pre neho môže zmluva predstavovať (k tomu viď nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1440/14).
8.1. Vo veci konajúci súd uvádza, že z vyššie citovanej judikatúry vyplývajú nasledovné závery:
Povinnosťou súdu pri skúmaní naliehavého právneho záujmu je posúdiť, či určovací žalobný návrh
je vhodným a správne zvoleným nástrojom ochrany jeho práva, t. j. ak neistotu žalobcu v právnom

vzťahu je možné odstrániť navrhovaným určovacím výrokom (tu ide predovšetkým o prípady, kedy
určovací výrok vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi stranami sporu, ktorým sa predíde prípadným
sporom o splnenie povinnosti). Otázku existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu
treba posudzovať výlučne s ohľadom na právny záujem žalobcu, záujem žalovaného je pri posudzovaní
tejto otázky súdom irelevantný.

Žalobca má naliehavý právny záujem na určovacej žalobe vždy vtedy, ak nemá možnosť domáhať
sa ochrany svojich práv alebo oprávnených záujmov iným procesným spôsobom. Ide predovšetkým o
prípady, kedy žalobca nemá možnosť podať žalobu na plnenie a kedy má legitimáciu na podanie žaloby
na plnenie výlučne žalovaná strana.
Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nie je daný vtedy, ak by požadované určenie viedlo len k

zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Určovacia žaloba je tak neprípustná vtedy, ak rozhodnutie o merite
sporubypredstavovalolenrozhodnutieopredbežnejotázkepodstatnejprerozhodnutieiného(žalobcom
následne iniciovaného) súdneho sporu.

9. Konajúcemu súd je blízky názor NS ČR vyslovený za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964

Sb., že žaloba o určenie hranice medzi pozemkami nie je prípustná (napr. 22Cdo/2035/2003).
9.1. Konajúci súd však zároveň rešpektuje judikatúru NS SR (aj s prihliadnutím na to, že žaloba bola
podaná za účinnosti O.s.p.), podľa ktorej:
Ak však dôjde k porušeniu vlastníckeho práva, vlastník má právo domáhať sa na súde ochrany svojho
vlastníckeho práva, pričom z okruhu určujúcich návrhov na ochranu vlastníckeho práva nemožno vylúčiť

ani návrh na určenie hranice medzi spornými pozemkami, lebo v takomto prípade ide o vzájomné
vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv a „určenie hranice" treba považovať za spôsob, ktorým
účastník konania vyjadril, že mu ide o určenie, ktorá časť zo spornej plochy patrí tomu - ktorému
vlastníkovi susediacich pozemkov (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 1 Rkc 2/2009).
Je potrebné, aby súd v ďalšom konaní odstránil vyššie uvedené pochybenie a mal na zreteli, že v spore

o určenie hranice ide o vzájomné vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv a že "určenie hranice"
vyjadruje určenie, ktorá časť spornej plochy patrí tomu - ktorému vlastníkovi susedných pozemkov. Spor
o určenie hranice je sporom vlastníckym v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnenezasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. I keď vlastník sa
môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva predovšetkým žalobou o vydanie veci alebo zdržanie
sa zásahov do jeho vlastníckeho práva, z okruhu prípustných žalôb na ochranu vlastníckeho práva

nemožno vylúčiť ani žalobu o určenie hranice medzi spornými pozemkami, ak má na požadovanom
určení naliehavý právny záujem (7Cdo/130/2011).
9.2. Pri rozhodovaní veci samej sa súd ďalej argumentačne inšpiroval rozhodnutím NS ČR sp. zn. 22
Cdo2288/2019-Vpřípadě,žedědic,kterémubylovdědickémřízenípotvrzenonabytípozemkuurčitého
parcelního čísla (v podobě parcely) tvrdí, že rozloha a hranice nabytého pozemku byly větší a jiné, než

jaké byly evidovány v katastru nemovitosti ke dni rozhodnutí o projednání dědictví, nemůže žádat o
určení svého vlastnického práva ke spornému pozemku, ale musí žalovat knihovního vlastníka sporné
části pozemku na určení, že zůstavitel byl ke dni úmrtí jejím vlastníkem; jestliže soud žalobě vyhoví,
otevře to cestu k dodatečnému projednání pozůstalosti.
V dané věci je problém dovolání v záměně podmínek samotného nabytí vlastnického práva k pozemkům
děděním na straně jedné a podmínek pro vyhovění vlastnické žalobě ohledně pozemků, které dědic

nabyl za platnosti občanského zákoníku č. 40/1964 Sb. Dědictví se nabývalo dnem úmrtí zůstavitele (§
460 obč. zák.). Nicméně „právní úprava dědického práva vychází z principu ingerence státu při nabývání
dědictví; předpokládá mimo jiné, že dědictví po každém zůstaviteli musí být soudem projednáno a
rozhodnuto, že řízení o dědictví se zahajuje i bez návrhu a že v řízení o dědictví musí být projednán
také majetek, který při původním projednání a rozhodnutí dědictví nebyl znám (nebyl zjištěn). Podle

usnesenísouduopotvrzenídědictvíneboovypořádánídědicůsenabývádědictvísúčinnostíkednismrti
zůstavitele. V době od smrti zůstavitele až do potvrzení dědictví nebo vypořádání dědiců pravomocným
usnesením soudu (dříve rozhodnutím státního notářství) tu nemůže být jistota, s jakým výsledkem řízení
o dědictví skončí“ (rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 10. 11. 1999, sp. zn. 21 Cdo 1820/99). V případě,
že zůstavitel byl objektivně vlastníkem nemovitosti, která však je v katastru nemovitosti evidována jako

vlastnictví jiné osoby, je pro dědice již vzhledem k presumpci existence práva evidovaného v katastru
nemovitostí třeba dosáhnout projednání nemovitosti v dědickém řízení. Pro tento případ zformulovala
judikatura pravidlo, že spor o to, zda součástí dědictví po zůstaviteli je určitá věc, se v občanském
soudním řízení typově řeší žalobou na určení, že zůstavitel byl ke dni svého úmrtí vlastníkem věci (např.
rozsudekNejvyššíhosouduzedne6.10.2004,sp.zn.22Cdo1826/2004).Vyhoví-lisoudtakovéžalobě,

otevírá se prostor pro (dodatečné) projednání dědictví. Tento spor tedy nelze řešit žalobou na určení,
že vlastníkem je dědic, a to bez ohledu na to, že např. je-li tu jediný dědic, vlastníkem zpravidla bude;
takové rozhodnutí by totiž fakticky a nepřípustně nahradilo rozhodnutí o projednání dědictví.
Dovolací soud opakovaně vysvětlil, že rozhodnutí o tom, zda určitá věc je předmětem dědictví po
zůstaviteli, náleží pouze soudu v řízení o dědictví. V řízení podle § 80 o. s. ř. může soud rozhodnout

pouze o určení vlastnického práva zůstavitele ke dni jeho úmrtí (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne
27. 11. 2001, sp. zn. 30 Cdo 1857/2001). Nelze obcházet zákonný postup při projednání dědictví a
určovacímvýrokemvyhovětžaloběpodle§80o.s.ř.uplatňující,žedědicjevlastníkemvěcináležejícído
dědictví a v řízení o dědictví dosud neprojednané, neboť touto deklarací soudu by se legalizovalo nabytí
dědictví bez projednání a rozhodnutí příslušného soudu v řízení o dědictví, což je nepřípustné (srovnej

např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 27. 4. 2011, sp. zn. 30 Cdo 3368/2010). Ani jediný dědic se
totiž nemůže s úspěchem domáhat žalobou podle § 80 o. s. ř. určení, že je vlastníkem věci náležející do
dědictví, pokud tato věc nebyla předmětem řízení o dědictví a ohledně ní mu nebylo potvrzeno nabytí
vlastnictví (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 6. 10. 2004, sp. zn. 22 Cdo 1826/2004, nebo usnesení
Nejvyššího soudu ze dne 29. 10. 2014, sp. zn. 22 Cdo 3767/2014).

Z uvedeného vyplývá, že je třeba rozlišovat mezi nabytím vlastnického práva děděním a splněním
podmínekproúspěchžalobynaurčenídědicovavlastnictvínastranědruhé.Odvolacísoudnevyslovil,že
by žalobkyně nemohla být vlastnicí sporného pozemku, jen konstatoval, že nejsou splněny podmínky pro
úspěch určovací žaloby (byť pod bodem 7. rozsudku ne zcela přesně uvedl, že žalobkyně neprokázala
právní titul vlastnictví - ten tu může být - nabytí dědictví ve smyslu § 460 obč. zák.), nebyly však splněny

podmínky pro to, aby se domáhala určení svého vlastnictví. Z tohoto hlediska je rozhodnutí odvolacího
soudu v souladu s judikaturou dovolacího soudu.
Žalobkyněpakpřicházístoutomyšlenkou:Pozemkynabylanazákladěrozhodnutívdědickémřízení,jen
v nesprávně uvedené výměře; žádá tedy žalobou jen opravu nesprávných údajů v katastru, v podstatě
určení správné vlastnické hranice. Je však třeba zvážit rozdíl mezi pozemkem a parcelou (viz např.

usnesení Nejvyššího soudu ze dne 2. 3. 2010, sp. zn. 22 Cdo 2028/2008, publikované ve Sbírce
soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 6/2011, rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 27. 6. 2007, sp.
zn. 22 Cdo 2271/2006); stručně řečeno, pozemky se evidují v katastru nemovitostí v podobě parcel, jež
mají geometrické a polohové určení a jsou zobrazeny v katastrální mapě a označeny parcelními čísly,a v rozhodnutí soudu jsou také uváděny v podobě parcel; účinky rozhodnutí se tak týkají pozemku v
těch mezích, ve kterých je evidován jako parcela. Parcela pak může zahrnovat více pozemků (jsou-li do
ní zahrnuty např. pozemky dvou vlastníků, protože někdo vydržel část sousedního pozemku), naopak

pozemek ve smyslu § 27 písm. a) katastrálního zákona č. 344/1992 Sb. může zahrnovat více parcel.
V nyní projednávané věci žalobkyně ke dni smrti zůstavitelky objektivně nabyla pozemky o výměře a
v hranicích, jak je vlastnila její předchůdkyně; nicméně v rozhodnutí o projednání dědictví šlo o nabytí
parcel (pozemků označených parcelními čísly), tedy pozemků tak, jak byly zobrazeny v katastrální
mapě a označeny parcelními čísly v době vydání rozhodnutí. Pokud zůstavitelka ve skutečnosti vlastnila

více, byť jen proto, že hranice mezi sousedními pozemky byly v katastru nesprávně zakresleny, pak
část pozůstalosti zůstala v dědickém řízení neprojednána. Jestliže dědička (žalobkyně) tvrdí, že ve
skutečnosti zůstavitelka vlastnila větší plochu a že hranice mezi pozemky (nikoliv mezi parcelami, ty jsou
jasně dány stavem katastrální mapy) jsou jiné, a že zasahují do parcel evidovaných ve vlastnictví jiné
osoby („katastrálního vlastníka“), správný postup je ten, že se sporná část vymezí v geometrickém plánu
(to žalobkyně učinila) a poté se může proti knihovnímu vlastníkovi domáhat určení, že zůstavitelka byla

ke dni svého úmrtí vlastnicí takto vymezeného pozemku; bude-li žaloba úspěšná, poslouží jako podklad
pro dodatečné projednání dědictví.
Lze uzavřít, že v případě, že dědic, kterému bylo v dědickém řízení potvrzeno nabytí pozemku určitého
parcelního čísla (v podobě parcely) tvrdí, že rozloha a hranice nabytého pozemku byly větší a jiné, než
jaké byly evidovány v katastru nemovitosti ke dni rozhodnutí o projednání dědictví, nemůže žádat o

určení svého vlastnického práva ke spornému pozemku, ale musí žalovat knihovního vlastníka sporné
části pozemku na určení, že zůstavitel byl ke dni úmrtí jejím vlastníkem; jestliže soud žalobě vyhoví,
otevře to cestu k dodatečnému projednání pozůstalosti.
Závěr odvolacího soudu, podle něhož se dovolatelka musí nejprve domáhat určení vlastnického práva
právní předchůdkyně ke dni jejího úmrtí (netvrdí-li jiný právní titul nabytí vlastnického práva), tak

odpovídá ustálené rozhodovací praxi dovolacího soudu.

10. Znenie právnych predpisov a závery judikatúry vyššie uvedené, prenesené na prejednávanú vec,
tak vedú súd k záveru, že pokiaľ ide o petit týkajúci sa určenia hranice, nie je na strane žalobcov na
požadovanom určení daný naliehavý právny záujem, ak by sa určenie hranice chápalo iba ako spor o

hraničnú čiaru (javí sa, že tak to chápu žalobcovia a chápali to tak aj v predchádzajúcom konaní), keďže
naliehavý právny záujem na tomto určení nemôže mať hocikto ale iba vlastníci pozemkov, ktoré sú v
styku s touto tvrdenou hraničnou čiarou (Vyhovenie žalobe by žiadnu spornosť u žalobcov neodstránilo a
ich právnemu postaveniu by neprospelo, keďže žalobcovia nie sú vlastníkmi sporného pozemku, tak ako
jevyznačenývZPIng.Bujňáka.Prípadnéurčeniehraničnejčiarybyžalobcomneprospeloanizhľadiska,

že by bolo určené, kde je hranica parciel žalovaných, keďže takéto určenie by síce neoprávňovalo
žalovanýchužívaťspornýpozemokaleneoprávňovalobynatoanižalobcovažalobcoviaakonevlastníci
by sa nemohli domáhať jeho vypratania a teda určovacia žaloba v uvedenom ponímaní by bola iba
množením sporov).
Keďže však žaloba o určenie hranice je podľa judikatúry NS SR sporom o určenie vlastníckeho práva a

vyhovenie žalobe by deklarovalo, že žalobcovia sú vlastníkmi spornej časti pozemku, naliehavý právny
záujem na požadovanom určení daný je ale žalobe vyhovieť nemožno a to preto, že žalobcovia (aj
v zmysle rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22Cdo/2288/2019) podmienky pre určenie vlastníctva sporného
pozemku nespĺňajú. Konečné petity žaloby si naviac odporujú. Žalobcovia sa petitmi 1. a 2. síce
vecne domáhajú toho istého (určenie vlastníctva spornej časti pozemku) ale v prospech rôznych osôb.

Žalobou o určenie hranice sa totiž žalobcovia domáhajú v zmysle citovanej judikatúry NS SR, že
sú vlastníkmi pozemku medzi katastrálnou hranicou a hranicou skutočnou (danou ešte pozemkovou
knihou) teraz označeného ako parcely CKN č. 275/2 a 277/2 (petit č. 1) a zároveň sa domáhajú určenia,
že vlastníkom tohto sporného pozemku - parciel CKN č. 275/2 a 277/2 bol v čase smrti Andrej Cina.
Žalobcovia však svoje vlastnícke právo odvodzujú práve od vlastníckeho práva svojho predchodcu

Andreja Cinu, pričom zvoleným spôsobom sa vlastníckeho práva ako vyplýva z rozhodnutia NS ČR
sp. zn. 22Cdo/2288/2019 domáhať nemôžu. Rovnaký záver vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn.
3MCdo/4/2013 - Ak nebol zachovaný postup upravený ustanoveniami § 175a až § 175zd Občianskeho
súdneho poriadku, nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa domáha
určenia, že je (spolu)vlastníkom veci patriacej do dedičstva.

Žalobcovia netvrdili, že sú vlastníkmi spornej časti pozemku napr. z dôvodu vydržania, naopak tvrdia, že
spornúčasťužívažalovaná1.,apretonemožnounichuvažovaťooriginálnomnadobudnutívlastníckeho
práva a o jeho určení pre seba bez nadväznosti na tvrdené vlastnícke právo ich právneho predchodcu.Zo žalobných tvrdení je tak zrejmé, že žalobcovia nespĺňajú podmienky pre určenie, že sú vlastníkmi
spornej časti pozemku - parciel CKN č. 275/2 a 277/2 a teda žalobe v tejto časti vyhovieť nemožno.
10.1. Pokiaľ ide o petit č. 2, na požadovanom určení naliehavý právny záujem daný je. Žalobcovia tvrdia,

že časť parciel vytvorených z pozemkov kúpených Z. X. s manželkou nadobudli kúpou a časť parciel na
hranici s parcelou žalovaných nadobudli dedením po Z. X.. Požadovaným určením by bolo deklarované,
že novovytvorené parcely CKN č. 275/2 a 277/2 boli v čase smrti vo vlastníctve ich právneho predchodcu
Z. X., čo by umožnilo tieto parcely dodatočne prejednať v dedičskom konaní.
Ani v tejto časti však žalobe vyhovieť nemožno.

Podľa § 78 C.s.p. - (1) Nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis
vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu.
(2) Súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.
Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/94/2018 - V konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po
poručiteľovi, možno považovať za ustálený záver, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci sú
všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom spore, títo majú postavenie tzv.

nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP). Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť
(ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie.
Z pripojených dedičských spisov po Z. X. vyplýva, že dedičmi po ňom bola manželka Z. X. (XXXX - nie
je stranou sporu v prejednávanej veci) a deti: B. X. (XXXX), J. G. (XXXX), Z. H. (XXXX) Z. I. D. (XXXX),
ktorá podľa vyjadrenia na pojednávaní zomrela v roku 2013 a dedičmi po nej boli 3 deti, pričom konania

sa zúčastňuje z týchto detí iba I. D.Y. (XXXX) a 2 deti stranou sporu nie sú.
Keďžekonaniasanezúčastňujúvšetcidoúvahyprichádzajúcidedičia,uvedenéjesamoosebedôvodom
na zamietnutie žaloby.
Prejav právneho zástupcu žalobcov na záverečnom pojednávaní, že „necháva na zvážení súdu
pribratie do konania 2 detí (bez identifikácie) I. D. a manželky poručiteľa, pričom on to nepovažuje

za nutné“ nemožno považovať za návrh na pristúpenie účastníka (§ 79 C.s.p.), preto nebolo ani o
čom rozhodovať. Procesný úkon nenavrhnutý ale urobený podmienečnou formou nechávajúcou niečo
na zvážení súdu, pričom strana sporu uvedené (pribratie ďalších osôb do konania) nepovažuje za
nutné, tak nie procesným úkonom, s ktorým by bola spojená povinnosť súdu o ňom rozhodnúť a to
o to viac, ak je urobený právnym zástupcom. Analogicky súd poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp.

zn. 3Tdo/403/2015 - Vyjádření účastníka řízení, kdy další objasňování věci ponechává výslovně na
úvaze soudu, nelze považovat za relevantní návrh na doplnění dokazování, kdy účastník řízení považuje
provedení důkazu skutečně za nezbytné a v tomto smyslu na něm trvá; takže o dalším postupu by bylo
zapotřebí rozhodnout a důvody toho rozhodnutí (nevyhovění návrhu) rozvést i v odůvodnění rozsudku.
Nejde tak o případ tzv. opomenutého důkazu.

Súd rovnako poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26Cdo/716/2003 - Procesní reakce soudu se
proto logicky může vztahovat jen k tomu, co účastník objektivně vyjádřil; nikoli k tomu, co projevit toliko
zamýšlel. Každý procesní úkon je tedy vždy nutno posuzovat z objektivního hlediska, to jest podle toho,
jak byl navenek projeven, nikoli podle toho, zda mezi projeveným procesním úkonem a vnitřní vůlí
jednajícího je skutečný souhlas.

10. Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

10.1.Žalobcoviavkonaníneúspešnítvoriacinerozlučnéprocesnéspoločenstvosúnáhradutrovkonania
povinní zaplatiť žalovaným spoločne a nerozdielne. Žalovaní síce tvoria tiež nerozlučné procesné
spoločenstvoaletrovykonaniavznikalikaždémuosobitnevrôznejvýške(ibažalovaná1.malaprávneho
zástupcu), preto majú osobitne nárok na náhradu trov konania.
10.2. Podľa § 260 C.s.p. - Ak súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie, pri rozhodovaní o náhrade

výdavkov spojených s vykonaním tohto dôkazu sa riadi ustanoveniami osobitného predpisu.
Uznesením č.k. 9C/220/2016 - 197 zo dňa 22.02.2021 bolo rozhodnuté o znalečnom pre Ing. Jozefa
Bujňáka v sume 92,95 €, z ktorej bola vyplatená suma 27,65 € zo zložených preddavkov a suma 69,91
€ ostala nevyplatená.
Rovnako uznesením č.k. 9C/220/2016 - 2020 zo dňa 20.04.2021 bolo rozhodnuté o znalečnom pre

Ing. Jozefa Bujňáka v sume 322,40 €, z ktorej bola vyplatená suma 208,86 € a suma 113,54 € ostala
nevyplatená.
10.3. Keďže o výške znalečného už rozhodnuté bolo, nemá význam rozhodovať osobitne o nároku a
výške týchto trov konania, preto súd postupom podľa Čl. 4 C.s.p.(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona,
právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do
obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

(2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by
bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít)
rozhodol priamo o povinnosti žalobcov zaplatiť sumu 183,45 € do konania pribratému znalcovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.