Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, February 24, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/18/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811200682
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:8811200682.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej
a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu R. Q., bývajúceho v Q.,
Y. Č.. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Ľubošom Bajužíkom, advokátom, so sídlom v Humennom, Nám.
slobody 2, proti žalovanému K.. R. C., bývajúcemu v Č. XXX, zastúpenému Advokátska kancelária -
JUDr. Stanislav Kaščák, s.r.o., so sídlom vo Vranove nad Topľou, ul. 1. mája 1246, IČO: 47 245 034, v

mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Stanislav Kaščák, o zaplatenie 3 362,54 eur s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 9C/10/2011, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. júna 2020, sp. zn. 17Co/137/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom z 20.
októbra 2017, č. k. 9C/10/2011-208 zamietol žalobu (vylúčenú na samostatné konanie právoplatným
uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou z 18. februára 2010, č.k.: 9C/19/2006-224), ktorou sa
právna predchodkyňa žalobcu domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 2 412,53 eur za drevnú
hmotu aj s 10 % úrokom z omeškania ročne od 1.1.2004 do zaplatenia a náhrady za užívanie pozemkov

v sume 950,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 13 % od 1.1.2003 zo sumy 316,67 eur ročne do
zaplatenia, vo výške 12 % od 1.1.2004 zo sumy 316,67 eur ročne až do zaplatenia a vo výške 8 % od
1.1.2005 zo sumy 316,67 eur ročne až do zaplatenia, ako aj povinnosti zaplatiť trovy tohto konania vo
výške 226,85 eur. Žalobkyni zároveň uložil povinnosť nahradiť trovy žalovanému v celom rozsahu.
1.1. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že v čase jej podania (z 28. decembra 2005) žalovaný najmenej
tri roky užíval časť pozemkov z parciel č. XXX, XXX a XXX zapísaných na LV č. XXX, k. ú. Č., ktorých

je vlastníčkou, uplatnila si preto nájomné 30,-Sk ročne za 1 m2, pričom strany sa zhodli na celkovej
výmere parciel 318 m2. V ďalšom si uplatnila náhradu za drevnú hmotu od žalovaného, keď dňa 10.
marca 2003 bolo vydané stanovisko Štátnej ochrany prírody SR, regionálna správa ochrana prírody a
krajiny Prešov a ona dala k výrubu súhlas s tým, že jej žalovaný uhradí hodnotu drevnej hmoty. Jednalo
sa o 24 m3 piliarskej guľatiny po 1.200,-Sk spolu 28.800,-Sk a 54,85 m3 po 800,-Sk spolu 43.880,-Sk,
spolu 72.680,-Sk (2 412,53 eur).

1.2. Počas konania žalovaný voči obom nárokom vzniesol námietku premlčania. Súd posúdil prvý nárok
žalobkyne ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s tým, že žalovaná suma pokrýva obdobie
rokov 2002, 2003 a 2004. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný mal v tom čase
nehnuteľnosti v nájme od Slovenského pozemkového fondu, užíval ich v rozsahu totožnom s T. Y. a
uhrádzal nájomné. Žalobkyňa bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností len v rozsahu 3/16, zvyšný podiel
13/16 získala až v roku 2005 vyhlásením o vydržaní vlastníckeho práva (s účinkami k 1.1.2001). Keďže

žaloba bola podaná na súd až 28.12.2005, pri uplatnení dvojročnej premlčacej doby (§ 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka ) súd posúdil nárok žalobkyne čiastočne za premlčaný. Vo vzťahu k obdobiuod 28.12.2003 do 28.12.2004 u žalovaného nezistil zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, nakoľko
žalobkyňa v tom čase bola podielovou spoluvlastníčkou a žalovaný uhrádzal nájomné subjektu, s ktorým
mal uzatvorený zmluvný vzťah. K uplatnenému nároku za výrub stromov žalobkyňa neuniesla dôkazné

bremeno v tom, že k nemu došlo v roku 2004 (a nie v roku 2003 ako tvrdil žalovaný), považoval ho
preto za premlčaný.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie právnej predchodkyne žalobcu (zomrelej
počas odvolacieho konania) rozsudkom z 25. júna 2020, sp. zn. 17Co/137/2018 rozsudok súdu prvej

inštancie v zamietavej časti o zaplatenie sumy 2 626,48 eur s 6 % úrokom z omeškania od 24.2.2006
do zaplatenia zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2 626,48 eur s 6 % úrokom z
omeškania od 24.2.2006 do zaplatenia (§ 388 CSP), v prevyšujúcej časti rozsudok potvrdil a žiadnej zo
strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
2.1.Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci,
nesprávne sa zameral len na posúdenie námietky premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku, preto

vo veci nariadil pojednávanie a dokazovanie doplnil. Zistil, že námietka premlčania žalovaného vo
vzťahu k nároku za užívanie pozemkov je čiastočne dôvodná. Za obdobie január až november 2003
a za obdobie od 1.12.2003 do 26.12.2003 považoval nárok žalobcu za premlčaný zhodne so závermi
súdu prvej inštancie, nakoľko dvojročná subjektívna premlčacia doba uplynula 27.12.2005. Správnosť
rozhodnutiakonštatovalajvovzťahuknárokuuplatnenémuzarok2005,nakoľkood1.1.2005žalobkyňa

prenajala pozemky spoločnosti E. Y., L..C..I.., ktorá jej za prenájom platila a žalovaný tak v rozhodnom
období nezískal bezdôvodné obohatenie. V tejto časti výrok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP). Dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný do výšky náhrady v období od 27.12.
do 31.12.2003 a za rok 2004. Pri jej určení vychádzal z tzv. primeranej peňažnej náhrady v rozsahu
zodpovedajúcombezdôvodnémuobohateniu.Použilprejejstanovenievtomčaseplatnýprávnypredpis,

vyhlášku Ministerstva financií SR o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie
práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov, vykonávací predpis k
zákonuč.127/1991Zb.ač.330/91Zb.,ktorá ustanovovalacenu20Skzam2.Pokiaľžalovanýnamietal,
že jeho nájom pre Slovenský pozemkový fond bol 1 Sk za m2, súd ho považoval za neadekvátny
vzhľadom na charakter využitia - uskladnenia drevnej hmoty a podnikanie žalovaného. Konštatoval, že

reálny dôkaz o náhrade žalovaný nepredložil, preto s prihliadnutím na vyhlášku a výšku náhrady, ktorú
žalobca uhrádzal pred 10 rokmi v sume 9,60 Kčs za m2, považoval sumu 20 Sk za m2 za primeranú.
Výšku náhrady v období od 27.12. do 31.12.2003 a za rok 2004 súd stanovil za užívanie 318 m2
nehnuteľností, v sume 6445,48 Sk ( 213,95 eur), vo zvyšku považoval žalobu za nedôvodnú a jej
zamietnutie v tejto časti potvrdil. Úroky z omeškania boli v tom čase stanovené na 6% ročne, preto

za uplatnené úroky z omeškania za obdobie od 1.1.2004 do zaplatenia a od 1.1.2003 do zaplatenia o
výške 12% a 13% nie je nárok daný, a aj v tejto časti považoval nárok prvoinštančným súdom správne
zamietnutý. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyňa nebola v rokoch 2003, 2004 a 2005 výlučnou
vlastníčkou nehnuteľností, odvolací súd poukázal na to, že sa stala vlastníčkou aj zvyšných 13/16-
in k 1.1.2005, čo bolo deklarované Notárskou zápisnicou z 31.5.2005. Uvedenú námietku považoval

odvolací súd preto za bezdôvodnú.
2.2.Vovzťahuknárokuzadrevnúhmotu,odvolacísúddospelkzáveru,žekvýrubutopoľovdošlovmarci
2004, právna predchodkyňa o výrube vedela, finančné prostriedky však boli vyplatené Slovenskému
pozemkovému fondu, preto tento nárok nemožno podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka považovať
za premlčaný. Za dôkaz svedčiaci o okolnostiach roku výrubu považoval odvolací súd (na rozdiel od

súdu prvej inštancie) podanie Obecného úradu S. z 13.1.2005, v ktorom na žiadosť žalovaného povolil
žalovanému náhradnú výsadbu do 31.5.2005, pretože výrub stromov sa uskutočnil v marci 2004. Pokiaľ
žalovaný predložil dodací list vystavený S. U. zo dňa 22.11.2003, z ktorého vyplýva, že vyrúbal 30
stromov, 3 stromy nezrezal a žalovaný tvrdil, že išlo o zmluvu o dielo, tá podľa názoru odvolacieho súdu
nie je dôkazom svedčiacim o momente výrubu týchto stromov. Podľa tvrdenia žalobcu a podľa čestného

prehlásenia Ľ. U. v roku 2003, S. U. len pomáhal Ľ. U. pri poreze topoľov a žalovanému žiadne dodacie
listy nevystavoval. Ďalší vypočutí svedkovia hovorili o výrube stromov v roku 2004 alebo sa k roku
nevedeli vyjadriť. Výška náhrady za topole, vyčíslená žalobcom, spochybňovaná žalovaným nebola.
Nakoľko žalobca výšku vyčíslil podľa noriem a cenníka platného pre ocenenie obdobného dreva, v sume
2 412,53 eur, preto v tejto časti odvolací súd prvoinštančný rozsudok zmenil a žalobe ako dôvodne

uplatnenej spolu s nárokom na úroky z omeškania v uplatnenom rozsahu, vyhovel. O nároku na náhradu
trov rozhodol podľa § 396 ods. 1 a ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP.3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“). Namietal,
že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/

CSP). Tento postup spočíva v nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu a to v opakovaní
dokazovania, porušení dvojinštančnosti konania a následne chybných skutkových zisteniach. V tejto
súvislosti namietal: a) žalobca ani jeho právna predchodkyňa nepreukázali vlastníctvo k vyrúbaným
stromom, b) odvolací súd pri množstve, hodnote dreva vychádzal len z údajov označených žalobcom,
nevzal do úvahy dôkaz - dodací list č. X/XXXX vystavený S. U., ktorý stromy vyrúbal a zároveň

predložil od neho dovolaciemu súdu čestné vyhlásenie z 8.7.2020, c) namietal nedostatok pasívnej
legitimácie vo vzťahu k nároku na bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku, ktorý žalovaný užíval
na základe nájomnej zmluvy s treťou osobou, d) odvolací súd nesprávne z vykonaných dôkazov
vyhodnotil rok výrubu stromov, o čom svedčí dodací list č. X/XXXX ako aj čestné prehlásenie Y. H. z
28.8.2020, e) nesprávne považoval žalobkyňu za výlučnú vlastníčku pozemkov, f) na výšku náhrady za
užívanie pozemku aplikoval nesprávny právny predpis. Žiadal, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby dovolací súd rozhodnutie
odvolacieho súdu zmenil tak, že sa potvrdzuje rozsudok prvej inštancie v plnom rozsahu.

4. Žalobca vo vyjadrení považoval dovolanie za nedôvodné, navrhol ho zamietnuť, pričom si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP),pozistení,žedovolaniepodalavstanovenejlehote(§427ods.1CSP)stranasporu,vneprospech
ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné

odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných
bodoch.

6. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f/ CSP,
v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
7. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.

8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu

do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide
napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné

konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

10. V danom prípade žalovaný namietal v súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP, že odvolací súd
bezdôvodne vykonával vo veci ďalšie dokazovanie a porušil zásadu dvojinštančnosti konania.

11. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov,
ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnomrozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP). Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie
vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem
(§ 385 ods. 1 CSP).

12. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že ak odvolací súd v rámci preskúmavania rozhodnutia
súdu prvej inštancie dôjde k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie zopakuje. Uvedená
povinnosť odvolacieho súdu vyplýva z princípu priamosti, ktorý v tomto prípade znamená, že odvolací

súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej inštancie sám len prehodnotiť. O nové hodnotenie dôkazov
ide tam, kde má odvolací súd iný názor na spoľahlivosť dôkazného prostriedku. Zároveň, ak chce
odvolací súd vstúpiť do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je rozhodnutie súdu prvej
inštancie založené, obligatórne musí byť nariadené odvolacie pojednávanie (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1279, 1287).

13. Z obsahu spisu je zjavné, že právna predchodkyňa žalobcu namietala v podanom odvolaní
nesprávnosť skutkových záverov. Odvolací súd vzhľadom na to, že súd prvej inštancie k meritu
veci nezistil náležitým spôsobom skutkový stav a zameral sa len na posúdenie námietky premlčania
vo vzťahu k uplatnenému nároku, nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a doplnenia

dokazovania. Na pojednávaniach pred odvolacím súdom boli prítomné obe strany sporu, ktoré mali
možnosť aktívne sa na pojednávaní zúčastňovať a realizovať všetky procesné práva, vrátane práva
navrhnúť vykonanie dôkazov, ako aj práva vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Porušením zásady
dvojinštančnosti konania nie je, ak odvolací súd dospeje k odlišným skutkovým a právnym záverom
než súd prvej inštancie. Uvedená dovolacia námietka preto vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP

nezakladá.

14. Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nie je spôsobilá založiť ani námietka žalovaného
týkajúca sa nesprávneho hodnotenia súdom vykonaného dokazovania a nesprávnosti skutkových
zistení. Neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a ani nesprávnosť týkajúca sa hodnotenia dôkazov

súdom nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovaná za dôvod zakladajúci vadu konania
v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, pričom ani po prijatí nových
procesných kódexov sa na aktuálnosti týchto záverov nič nezmenilo (pozri R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu, napríklad sp. zn. 2Cdo/130/2011,
3Cdo/248/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012). Výnimkou sú iba rôzne závažné

deficityvdokazovaní(tzv.opomenutýdôkaz,deformovanýdôkaz,porušeniezásadyvoľnéhohodnotenia
dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté
skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V preskúmavanej veci
však o takýto extrémny prípad nejde.
14.1. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na

ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 15 Základných princípov
CSP). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185
ods. 1 CSP) a nie strán sporu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho

nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie
však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj judikáty R 37/1993 a R 125/1999), čo nie je dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. Rozsah vykonaného dokazovania nie je
závislý od vôle sporových strán. V opačnom prípade by okrem iného mohlo dochádzať k rozsiahlym
prieťahom v konaní, nakoľko by súd nemal oprávnenie odmietnuť ani vykonanie takých dôkazov, ktoré

k ustáleniu skutkových okolností prejednávanej veci nevedú, dokonca ho maria.
14.2. V danej veci z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplývajú žiadne deficity v dokazovaní, namietané
žalovaným v dovolaní. Odvolací súd v rozhodnutí náležite vysvetlil, z akých dôkazov vychádzal a ktoré
považoval za smerodajné pri ustálení hodnoty náhrady za výrub dreva, žalovaný v tejto súvislosti
žiadne odvolacie námietky nevzniesol (bod 22.). Odôvodnil, prečo nevychádzal pri rozhodnutí z dôkazu

predloženého zo strany žalovaného (dodací list vystavený S. U.) a zároveň odôvodnil, z ktorých dôkazov
vychádzal pri konštatovaní, že nárok žalobcu na náhradu za drevnú hmotu nie je premlčaný (bod 21.).
Rovnako sa dostatočne vyjadril aj k odvolacej námietke týkajúcej sa vlastníctva žalobcu resp. jeho
právnej predchodkyne k predmetným pozemkom (bod 20.). Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súdneskúmal vlastníctvo žalobcu k vyrúbaným stromom a neposúdil čestné vyhlásenie S. U. a Y. H. z roku
2020, ide o neprípustné novoty, ktoré neboli predmetom samotného odvolania.
14.3. Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a

úplnosť skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy nižšej inštancie, pretože dovolací súd je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolací súd nie je treťou inštanciou, a
preto sa dovolaním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a
ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

15. Rovnako prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté
rozhodnutieodvolaciehosúdu(prípadne)spočívalonanesprávnychprávnychzáveroch,t.j.nesprávnom
právnomposúdeníveci(porovnajjudikátyR54/2012aR24/2017).Akovyplývaajzjudikatúryústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS
188/06).

16. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného nie je podľa
§ 420 písm. f/ CSP prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

17. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta

druhá CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.