Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. január 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/992/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5407203486
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5407203486.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Burika a členov senátu
JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci navrhovateľky H.. U. G., nar. XX. X.
XXXX, bytom I., Z. XX/XX, zastúpenej JUDr. Dagmar Matuškovou, advokátkou so sídlom O., O. XX, proti
odporkyni Obec Brezovica, zastúpenej starostom Mariánom Ujmiakom, Osloboditeľov 346, Brezovica,
IČO: 314421, právne zastúpenej JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom so sídlom K., B. XXX/XX, v konaní

o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo, č.k. 1C/72/2008-406 zo dňa 4. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal odporkyňu uhradiť navrhovateľke sumu 24 042,14
eur (čiastočne I.), ako aj vo výroku, ktorým uložil odporkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok (IV.p,
o t v r d z u j e .

Vo výroku, ktorým zaviazal odporkyňu uhradiť navrhovateľke úroky z omeškania (čiastočne I.), ako aj

vo výroku, ktorým určil skončenie pracovného pomeru právoplatnosťou rozsudku (III.), z r u š u j ea
v týchto častiach mu vec v r a c i ana ďalšie konanie.

Vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky vo zvyšku zamietnutý (II.), odvolaním nenapadnutom, p o
n e c h á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Námestove zaviazal odporkyňu uhradiť navrhovateľke sumu

24 042,14 eur s príslušenstvom ako nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru v zmysle §
79 ods. 1, 2 Zákonníka práce (náhrada mzdy). Pri určení rozsahu náhrady mzdy prihliadol na to, že
navrhovateľka si v rozhodnom období nemohla nájsť zamestnanie aj napriek vynaloženiu primeraného
úsilia (až na krátke obdobie, keď vykonávala živnosť s minimálnym príjmom), o čom súdu predložila
dostatočné množstvo dôkazov, a preto jej priznal náhradu i nad zákonom stanovenú dobu 9 mesiacov
a neprihliadol na námietku odporkyne v tomto smere.
Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania vychádzal z ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce, keď mal

preukázané, že výplatným termínom medzi účastníkmi bol 15. deň kalendárneho mesiaca, a preto
v spojení s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal navrhovateľke i úroky z omeškania v
jednotlivých výplatných obdobiach od 16. toho ktorého mesiaca.
Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol a určil, že pracovný pomer medzi účastníkmi končí
právoplatnosťou tohto rozsudku, lebo mal za to, že po siedmich rokoch už nemožno od odporkyne
spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnávala. Navrhovateľka síce žiadala ukončiť

pracovný pomer ku dňu 31. 1. 2011, ale v tejto časti svoj návrh nezdôvodnila, preto takémuto návrhu
súd nevyhovel.Keďže navrhovateľka bola v konaní od poplatku oslobodená, zaviazal prvostupňový súd odporkyňu k
úhrade súdneho poplatku v celkovej výške 1 539,50 eur, vychádzajúc jednak z hodnoty sporu, ako i z
poplatku vo výške 99,50 eur za určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.

Rozhodnutie o trovách konania vyhradil samostatnému rozhodnutiu po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odporkyňa. Žiadala rozsudok prvostupňového súdu zmeniť, priznať navrhovateľke

náhradu mzdy v sume 1 307,18 eur a žiadnemu z účastníkov nepriznať právo na náhradu trov
konania. Prvostupňový súd podľa jej názoru pochybil, keď priznal navrhovateľke náhradu mzdy za
mesiace jún 2007 až do mesiaca august 2010 s príslušným úrokom za každý jednotlivý mesiac. Z
vykonaného dokazovania je nesporné, že navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 79
ods. 1, 2 Zákonníka práce, ale len za obdobie výpovednej lehoty, pričom súd svoje rozhodnutie v tejto
časti zákonným spôsobom ani nezdôvodnil. Vôbec sa nevyporiadal s jej argumentáciou, týkajúcou sa

vyhlásenia navrhovateľky na pojednávaní dňa 24. 2. 2012, kde do zápisnice prehlásila, a to cestou
svojej právnej zástupkyne, že sa nedomáha, aby jej pracovný pomer trval i naďalej. Túto skutočnosť
potvrdila aj jej zmena návrhu zo dňa 18. 5. 2012, v ktorom žiadala, aby súd určil, že jej pracovný
pomer s odporkyňou končí 31. 1. 2011. S takýmto vyhlásením sa potom spájajú účinky § 79 ods. 3
Zákonníka práce, kedy nastáva fikcia, že pracovný pomer skončil dohodou a ak bola daná neplatná

výpoveď, uplynutím výpovednej doby. Aj pracovník, ktorý pôvodne trval na tom, aby ho organizácia
naďalej zamestnávala a ktorý proti organizácii uplatnil neplatnosť rozviazania pracovného pomeru o
náhradu mzdy, môže voči organizácii dodatočne vyhlásiť, že už netrvá, aby ho naďalej zamestnávala a
uplatniť náhradu mzdy podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce. Pre prípad potvrdenia rozsudku, žiadala, aby
odvolací súd pripustil vo veci dovolanie, nakoľko sa v tomto smere jedná o otázku zásadného právneho

významuprerozhodnutieovýškenárokunanáhradumzdyzneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení žiadala rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdiť. Poukazovala na predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu, týkajúce sa
jednotlivých vyjadrení, kde už odvolací súd v uznesení 9Co/290/2012 zo dňa 27. 8. 2012 uviedol, že

pokiaľ i v priebehu konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zmenila navrhovateľka svoj
návrhažiadalaurčiťskončeniepracovnéhopomerukurčitémudňu,tútoskutočnosťnemožnopovažovať
za jej prehlásenie, podľa ktorého netrvá na ďalšom zamestnaní. Takéto vyjadrenie zrejme vyplynulo i
z dĺžky trvania súdneho konania, pričom si medzičasom našla iné zamestnanie. Svoj záujem na trvaní
a na ďalšom zamestnávaní u odporkyne, ako aj požiadavku náhrady mzdy po celú dobu konania vždy

bez pochybnosti riadne prezentovala. Výšku náhrady mzdy taktiež postupne upresňovala vzhľadom na
dĺžku súdneho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku,

ktorým priznal navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 24 042,14 eur ako vecne správne podľa ust. §
219 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľišloo vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenievecivtejtočasti,tusaodvolací
súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je

potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom ozrejmil, z ktorých
skutočností vychádzal a akými úvahami sa riadil, keď priznal navrhovateľke náhradu mzdy i za hranicu
zákonom stanoveného 9 mesačného obdobia, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožnil.
Pokiaľ išlo o námietky odporkyne, týkajúce sa prejavu navrhovateľky na jednotlivých pojednávaniach, k
týmto okolnostiam sa už odvolací súd vyjadril v predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 27. 3. 2014. Pokiaľ
teda i v priebehu dlhotrvajúceho súdneho konania navrhovateľka uviedla, že žiada ukončiť pracovný
pomer k určitému dátumu, takýto prejav je potrebné hodnotiť v súvislosti so všetkými okolnosťami

prípadu, keď si už medzičasom našla i nové zamestnanie a tak ako od zamestnávateľa po uplynutí
určitej doby nemožno spravodlivo požadovať, aby i napriek neplatnému skončeniu pracovného pomeru
zamestnanca naďalej zamestnával, má právo i zamestnanec zabezpečiť si základné životné potreby v
prípade dlhotrvajúcich sporov (nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby bez akéhokoľvek príjmuv neistote vyčkával na skončenie súdneho konania), čo ale nezbavuje zamestnávateľa poskytnúť
mu primerané nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Tak ako už bolo uvedené i
v predchádzajúcom rozhodnutí, navrhovateľka zotrvala na svojom návrhu na priznanie nárokov z

neplatného skončenia pracovného pomeru, vrátane náhrady mzdy a nikdy nevyslovila súhlas so
skončením pracovného pomeru, tak ako to má na mysli ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce účinného ku
dňu dania výpovede.
Otázka výkladu prejavu účastníka nie je otázkou po právnej stránke zásadného významu, a preto
ani odvolací súd nepripustil proti svojmu rozhodnutiu v tejto časti dovolanie. Vyjadrenie účastníka je

predmetom hodnotenia zo strany súdu v súvislosti so všetkými vykonanými dôkazmi a nie právnym
posúdením. Námietky odporkyne by boli dôvodné v prípade, ak by súd i napriek jednoznačnému prejavu
navrhovateľky nesprávne právne posúdil vec, pričom je nepochybné, že navrhovateľka nikdy nemala v
úmysle postupovať v zmysle ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce účinného ku dňu dania výpovede.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností potom prvostupňový súd správne postupoval i pri
rozhodovaní o povinnosti odporkyne uhradiť súdny poplatok, a preto aj v tejto časti bolo potrebné jeho

rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

K pochybeniu zo strany prvostupňového súdu ale došlo pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania, keď
vychádzal z ust. § 129 Zákonníka práce v spojení s ust. § 517 Občianskeho zákonníka, a preto v tejto
časti odvolací súd jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako už bolo vyššie viackrát

uvedené, predmetom konania po rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru boli
nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 Zákonníka práce. Jedným z nárokov
je i nárok zamestnanca na náhradu mzdy, pričom sa tu nejedná o mzdu (vypláca sa v tomto prípade
náhrada mzdy), a preto ani nemožno vychádzať z jednotlivých výplatných termínov. Nárok vzniká až
po rozhodnutí o platnosti, resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a preto ani odporkyňa sa

nemohla dostať so svojím plnením do omeškania v jednotlivých výplatných termínoch, tak ako to určil
prvostupňový súd. Otázku nároku na úhradu úrokov z omeškania v takomto prípade je vždy potrebné
posudzovať individuálne, najmä v situácii, kedy má súd možnosť rozhodnúť o nárokoch i nad zákonom
stanovenú dobu.
V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu, vychádzajúc z vyššie uvedeného,

opätovne rozhodnúť o návrhu navrhovateľky, ktorým si uplatnila úroky z omeškania a skúmať, kedy sa
odporkyňa so svojím plnením dostala do omeškania, poprípade, či sa mohla do omeškania dostať.

Pokiaľ prvostupňový súd v ďalšom určil skončenie pracovného pomeru ku dňu právoplatnosti svojho
rozsudku, túto časť rozhodnutia prakticky žiadnym spôsobom nezdôvodnil, a preto i v tejto časti musel

odvolací súd jeho rozhodnutie v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.

Skončenie pracovného pomeru nemožno podľa názoru odvolacieho súdu viazať na právoplatnosť
rozhodnutia o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru, lebo práve rozhodnutie súdu o

skončení pracovného pomeru má vplyv na rozhodnutie o nárokoch z neplatného skončenia pracovného
pomeru (napr. náhrada mzdy v sume priemerného zárobku patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru). Ak by pracovný pomer
medzi účastníkmi mal byť ukončený až po právoplatnosti rozhodnutia o nárokoch z neplatného

rozviazania, je zrejmé, že by mohlo dôjsť ku vzniku ďalších nárokov po rozhodnutí súdu, o ktorých súd
nerozhodoval (napr. náhrada mzdy zo strany odporkyne, ako i povinnosť nastúpiť do zamestnania zo
strany navrhovateľky a pod.).

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o trovách odvolacieho konania

(§ 224 ods. 3, 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.