Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. december 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/43/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200286
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7021200286.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu

JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Tatiany Sabadošovej, v právnej veci žalobcu OXYN, s.r.o. (do 01.08.2018
pod obchodným menom BARBARA Slovensko, s.r.o.), so sídlom Železničná 2, Čaňa, IČO: 45 568 669,
právne zastúpeného Advokátskou obchodnou spoločnosťou JUDr. Marián Prievozník, PhD., advokát,
s.r.o., so sídlom Krmanova 1, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 12.
decembra 2016 č. 104455783/2016 takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvostupňový správny orgán - Daňový úrad Košice rozhodnutím zo dňa 23.09.2016 č.
103970816/2016 podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 o správe daní (Daňový poriadok) v znení
neskorších predpisov určil daňovému subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o., Železničná 2, Čaňa, IČO:
45568669, DIČ: 2023037830, IČ DPH: SK2023037830 rozdiel v sume 32.504,56 eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013, nadmerný odpočet nepriznal v sume 8.677,57 eur a vyrubil
daň v sume 23.826,99 eur. Rozdiel dane na úhradu v sume 23.826,99 eur uložil zaplatiť žalobcovi do

15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia správcu dane na ním označený účet v peňažnom ústave.

2. Odôvodnenie označeného rozhodnutia Daňového úradu Košice (v ďalšom texte aj: „správca dane“)
je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.

3. Proti označenému rozhodnutiu Daňového úradu Košice zo dňa 23.09.2016 č.: 103970816/2016 podal
žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 12.12.2016 č.

104455783/2016, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane o určení
rozdielu v sume 32.504.56 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013 daňovému
subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o., IČO: 45568669, t.j. žalobcovi potvrdil.

4. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že správca dane vykonal u daňového
subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013. O výsledku kontroly bol vyhotovený protokol č.

21194006/2015 zo dňa 06.11.2015, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu dňa 16.11.2015. Správca dane
spísal s týmto zástupcom zápisnice o ústnom pojednávaní č. 103562514/2016 zo dňa 20.07.2016
a č. 103878703/2016 zo dňa 12.09.2016, ktorých predmetom bolo prerokovanie vyjadrení daňovéhosubjektu k zisteniam uvedeným v protokole o daňovej kontrole a oboznámenie sa s dokazovaním
vykonaným v rámci vyrubovacieho konania. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre
určenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty boli závery správcu dane o porušení § 49 ods. 1 a 2 v

nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v
ďalšom texte aj: „zákon o DPH“). Správca dane nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane
vcelkovejsume32.504,56eurzfaktúrvystavenýchspoločnosťouPodtatranskáhydina,a.s.,Slavkovská
cesta 54, Kežmarok, IČO: 31651682, IČ DPH: Sk 2020515563 za dodanie 377.960 kg sóje, konkrétne
faktúr:

- č. 6130100781 zo dňa 08.07.2013, dátum dodania 01.07.2013, základ dane 31.734,- eur, DPH -
6.346,80 eur,
- č. 6130100782 zo dňa 08.07.2013, dátum dodania 04.07.2013, základ dane 11.72,50 eur, DPH -
2.214,50 eur,
- č. 6130100820 zo dňa 15.07.2013, dátum dodania 11.07.2013, základ dane 22.489,- eur, DPH -
4.497,80 eur,

- č. 6130100821 zo dňa 18.07.2013, dátum dodania 16.07.2013, základ dane 43.838,50 eur, DPH -
8.767,70 eur,
- č. 6130100822 zo dňa 18.07.2013, dátum dodania 16.07.2013, základ dane 10.685,50 eur, DPH -
2.137,10 eur,
- č. 6130100886 zo dňa 26.07.2013, dátum dodania 23.07.2013, základ dane 21.362,40 eur, DPH -

4.272,48 eur,
- č. 6130100896 zo dňa 31.07.2013, dátum dodania 29.07.2013, základ dane 10.672,60 eur, DPH -
2.134,52 eur,
- č. 6130100928 zo dňa 30.07.2013, dátum dodania 30.07.2013, základ dane 10.688,30 eur, DPH -
2.133,66 eur.

5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na zistenia správcu dane a uviedol, že
dokazovanie v daňovom konaní je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti
rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť
(dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie

podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazuje
daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní
alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako

aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť. Dokazovanie v
správnom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom subjekte. Správca
dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné
zistenie skutkového stavu veci. Správca dane tak hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky

vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je ich pravdivosť a preukazná hodnota.

6. Správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov nielen z
formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym a postupoval pritom v
súlades§3ods.6Daňovéhoporiadku,podľaktoréhosaberiedoúvahyskutočnýobsahprávnehoúkonu

alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane. Vzhľadom na to, že správca dane
mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov,
nevychádzal len z faktúr a dokladov predložených daňovým subjektom, ale k tomuto účelu vykonal
dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt BARBARA Slovensko,
s.r.o. prijal fakturované dodania od spoločnosti uvedenej na predložených faktúrach, t.j. Podtatranská

hydina, a.s., Kežmarok, a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Konanie
správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky, je plne v súlade s procesnoprávnou normou
a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkazy v súlade s ustanovením § 24 ods. 4 Daňového
poriadku. Zdôraznil, že právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu
jej uvedenia na faktúre, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre

uplatnenie odpočítania dane. V prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, na základe ktorej si platiteľ
dane uplatnil odpočítanie dane, nie je uskutočnený tak, ako je to na nej uvedené (dodávateľ, tovar,
služba) potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle
zákona o dani z pridanej hodnoty. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok
na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, a to ani za
dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý

nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie
dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť
schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený. Ak daňový subjekt v tomto zmysle
neunesie dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty. Práve z uvedených dôvodov správca dane objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie

pochybností nepodsunul iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o.
ale využil prostriedky, ktorými objasnil okolnosti rozhodnutia pre správne určenie dane.

7. Žalovaný konštatoval, že z vyššie uvedených skutočností, z odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozhodnutia, z protokolu o daňovej kontrole a z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane
pri preverovaní sporných dodaní fakturovaný spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. odvolávajúcemu

sa vychádzal z vlastných šetrení v koordinácii s inými správcami dane a z ich súvisiacich šetrení,
z odpovedi na medzinárodnú výmenu informácií, z odpovede súčinnej organizácie - UKSUP a
zhodnotením všetkých dôkazov dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním boli zistené také
skutočnosti, ktoré nepreukázali opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane z faktúr vystavených
spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. za dodanie sóje.

8. Žalovaný ďalej poukázal v odôvodnení rozhodnutia na to, že správca dane vykonal dokazovanie
a získal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dostatočné množstvo dôkazov, na základe
ktorých dospel k správnemu záveru, že odvolávajúci sa odpočítal daň z faktúr od spoločnosti
Podtatranská hydina, a.s. neoprávnene, keďže dodania deklarované preverovanými faktúrami

predloženými odvolávajúcim sa ku daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie júl 2013 sa neuskutočnili
tak, ako to bolo deklarované.

9. Žalovaný vo vzťahu k skutkovým zisteniam týkajúcim sa preukázania vecného v obchodnom reťazci
dodávateľských spoločností poukázal na to, že na CMR dokladoch, dokladujúcich prepravu sóje

fakturovanej spoločnosťou Podtatranská hydina a.s. daňovému subjektu BARBARA Slovensko, s.r.o.
je ako dodávateľ uvedená spoločnosť GLENCORE POLSKA SP., z o.o., resp. LOUIS DREIFUS
COMMODITIES Sp. z o.o. a ako odberateľ je uvedená spoločnosť TrueCom s.r.o., miesto nakládky
Gdaňsk, Poľsko, miesto vykládky Čaňa, Slovensko, a tieto CMR doklady sú potvrdené príjemcom
spoločnosťou BARBARA Slovensko, s.r.o. Z uvedeného vyplýva že daňový subjekt BARBARA

Slovensko s.r.o., tým, že potvrdil CMR doklady ako príjemca, mal vedomosť o tom, že tovar - sója
bola dodaná priamo z Poľska a nemohla byť vyskladnená zo skladu spoločnosti Podtatranská hydina
a.s. v Kežmarku tak, ako je to uvedené na dodacích listoch a výdajkách, ktoré tvorili prílohu faktúr
vystavenýchspoločnosťouPodtatranskáhydinaa.s.preodberateľaBARBARASlovenskos.r.o..Daňový
subjekt si mal všimnúť túto disproporciu, a to, že údaje uvedené v predložených dodacích listoch a

taktiež výdajkách, na ktorých je uvedené „Nezrealizované“ a tým mal vedieť, že uvedené dodania nie
sú v poriadku.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že zo zistení správcu dane je zrejmé, že spoločnosť TrueCom, s.r.o., ktorá
mala byť dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. nikdy nevykonávala skutočnú ekonomickú

činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, a preto následne nemohlo prejsť právo
nakladať s tovarom ako vlastník ani na spoločnosť Podtatranská hydina, a.s., a následne na odvolávajúci
sa daňový subjekt BARBARA Slovensko, s.r.o. Odvolávajúcemu sa teda nemohlo vzniknúť právo na
odpočítanie dane na základe faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. Spoločnosť
TrueCom, s.r.o. vykazuje všetky znaky nárazníka zmiznutého obchodníka, nesídli na adrese v zmysle

výpisu z obchodného registra a správcom dane jej bola zrušená registrácia platiteľa DPH. Spoločnosť
TrueCom, s.r.o. bola zneužitá na účel vystavovania faktúr s daňou z pridanej hodnoty a v roku 2013
nevykonávala reálnu hospodársku činnosť. Osoba, ktorá je zapísaná ako konateľka tejto spoločnosti
v čase od 04.01.2013 do 21.10.2014 - C. C. v skutočnosti nikdy nevykonávala funkciu štatutára
uvedenej spoločnosti a nevystavila plnú moc, ktorú možno považovať za všeobecnú plnú moc na

zastupovanie uvedenej spoločnosti. Z odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií
týkajúcej sa preverenia dodaní sóje spoločnosťou LOUIS DREYFUS COMMODITIES POLSKA Sp. z
o.o. bolo zistené, že tovar v mene spoločnosti TrueCom, s.r.o. objednávala zamestnankyňa spoločnosti
Podtatranská hydina, s.r.o. I. N., ktorá taktiež vystavila faktúry spoločnosti Podtatranská hydina, a.s.pre odberateľa BARBARA Slovensko, s.r.o., č. 6130100820 až 6130100822, 6130100886, 613100896,
6130100928 a súvisiace dodacie listy. Zistenia správcu dane preukázali, že osoby, ktoré mali konať v
mene spoločnosti TrueCom, s.r.o. - p. K., s ktorou mal ako so splnomocnenou zástupkyňou spoločnosti

TrueCom konať MVDr. J., štatutár spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. a p. N., zamestnankyňa
spoločnosti Podtatranská hydina, a.s., ktorá mala objednávať tovar od poľských dodávateľov v mene
spoločnosti TrueCom, s.r.o., neboli osoby oprávnené konať v mene spoločnosti TrueCom, s.r.o.
Spoločnosť TrueCom, s.r.o. preukázateľne plnila funkciu účelovo vytvorenej spoločnosti - nárazníka a
fakturanta pre iné spoločnosti a činnosť uvedenej spoločnosti nie je možné považovať za hospodársku

činnosť. Uvedené zistenia správcu dane preukazujú, že zo strany spoločnosti TrueCom, s.r.o. nemohlo
dôjsť k dodaniu tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH,
a následne nemohlo dôjsť k dodaniu uvedeného tovaru spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. pre
spoločnosť BARBARA Slovensko, s.r.o., hoci spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. predmetné dodania
potvrdila.

11. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej konštatoval, že v súvislosti s predmetným preverením
správca dane, t.j. prvostupňový správny orgán nespochybnil dodanie tovaru (sóje) daňovému subjektu,
t.j. žalobcovi ako takého, ani nespochybnil existenciu tovaru, no spochybnil jeho dodanie v rozsahu
a za podmienok, ako to odvolávajúci sa deklaroval spornými faktúrami vystavenými spoločnosťou
Podtatranská hydina, a.s. spolu s predloženými dodacími listami a výdajkami. V tej súvislosti opätovne

zdôraznil, že zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane,
nespočívajú len vo formálnom deklarovaní - predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto
musia mať povahu faktu, teda tieto musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých
jej znakoch.

12. K námietke odvolávajúceho sa daňového subjektu k podstate transakcie žalovaný uviedol, že
samotná existencia kúpnej zmluvy nezakladá právo na odpočítanie dane, pretože toto sa viaže na
splnenie zákonom stanovených podmienok v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH a
daňový subjekt je povinný preukázať ich splnenie. Aj keď odvolávajúci sa predložil CMR doklady ako
dôkaz, že sója bola dodaná priamo do spoločnosti žalobcu, a vo svojich vyjadreniach sa opieral o

údaje z týchto CMR dokladov o odosielateľovi a miestach nakládky a vykládky, na týchto dokladoch je
však aj údaj o príjemcovi, a to spoločnosti TrueCom, s.r.o., o ktorej účasti na obchodoch odvolávajúci
sa podľa jeho vyjadrenia nemal vedomosť. Z uvedeného je zrejmé, že táto spoločnosť nikdy reálne
nevykonávala hospodársku činnosť, nemohla byť ani vlastníkom uvedeného tovaru, a preto nemohla
byť ani dodávateľom tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. V zmysle § 45 ods. 2 písm. f/

Daňovéhoporiadkudaňovýsubjektmávovzťahukzamestnancovisprávcudanepovinnosťpredkladaťv
priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, v rámci daňovej kontroly však nepredložil
kúpnu zmluvu, predložil ju až v rámci vyrubovacieho konania, ktorá však v nadväznosti na získané
dôkazy v priebehu daňovej kontroly nie je postačujúcim dôkazom o tom, že k preverovaným obchodným
transakciám aj skutočne došlo. Podľa predložených CMR dokladov bol tovar prepravený priamo z

Poľska, avšak daňový subjekt potvrdzoval dodacie listy, podľa ktorých mal byť tovar vyskladnený zo
skladu spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. v Kežmarku. K ďalšej námietke týkajúcej sa potvrdzovania
dodania tovaru na dodacom liste žalovaný uviedol, že správca dane nespochybňoval právo, resp.
povinnosť daňového subjektu potvrdiť prevzatie tovaru na dodacích listoch, avšak údaje na týchto
dodacích listoch by mali odzrkadľovať skutočnosť, a teda, ak tovar bol daňovým subjektom prevzatý

v mieste jeho skladu, nemal by potvrdiť dodacie listy, na ktorých je uvedené, že tovar prevzal v
sklade dodávateľa. Daňový subjekt je povinný preukazovať údaje uvedené v daňovom priznaní, a teda
aj reálny priebeh nákupu tovaru. Daňový subjekt v danej veci predložil dodacie listy ako dôkaz o
uskutočnení nákupu tovaru od spoločnosti Podtatranská hydina, a.s., avšak sám uviedol, že údaje v
nich sú nepravdivé. Ako dôkaz preukazujúci jeho nárok na odpočítanie dane z faktúr vystavených

spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. predložil okrem faktúr aj CMR doklady, na ktorých je ako
príjemca uvedená spoločnosť TrueCom, s.r.o., a dodacie listy, na ktorých daňový subjekt potvrdzuje, že
mu bol tovar vydaný zo skladu spoločnosti Podtatranská hydina, a.s. v Kežmarku. Na tieto nezrovnalosti
v údajoch uvedených na dodacích listoch a výdajkách tovaru potvrdených daňovým subjektom poukázal
správca dane ako na jeden z ďalších podporných dôkazov, na základe ktorých vedel, resp. daňový

subjekt mohol vedieť, že sa zúčastňuje na transakciách poznačených podvodom.

13. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že nie je možné prenášať na odvolávajúceho sa
zodpovednosť za iný subjekt, o ktorého nezákonnej činnosti nemal vedomosť, žalovaný uviedol, žesprávca dane nepreniesol zodpovednosť na daňový subjekt BARBARA Slovensko, s.r.o. za iný subjekt,
ale poukázal na zistenia, že zo strany spoločnosti TrueCom, s.r.o. nemohlo dôjsť k dodaniu tovaru
pre spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, a následne nemohlo

dôjsť k dodaniu uvedeného tovaru spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. pre žalobcu, a tým neboli
preukázateľne splnené podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane daňovým subjektom
z predmetných faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. Tak, ako už bolo uvedené
vyššie, nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru, ale je potrebné preukázať aj jeho vecné
naplnenie. Odvolávajúci sa je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať

svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady
preto, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nároku a povinností v zmysle daňových zákonov.
Správca dane skúma uskutočnenie obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveruje najmä súlad
skutočného stavu so stavom formálnym. Samotné doklady predložené ku kontrole, aj keď formálne
potvrdzujúce právne náležitosti, nepostačujú aj na prijatie záveru, že daňový subjekt splnil podmienky
na odpočítanie dane, pretože tento musí vedieť preukázať uskutočnenie obchodu osobou uvedenou v

predkladaných faktúrach, a to za situácie, že si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských
faktúr. Odvolávajúci, ktorý vedel o účasti spoločnosti TrueCom, s.r.o. (táto je uvedená ako príjemca
tovaru na všetkých CMR dokladoch), mal možnosť získať pochybnosti o obchodoch vzhľadom na
nezrovnalosti uvedené na dodacích listoch, ktoré potvrdzoval.

14. Vzhľadom na povahu ekonomickej činnosti daňového subjektu ako krmivárského podniku mal
daňový subjekt vedomosť o tom, že sa zúčastňuje na obchodoch dotknutých podvodom. Na základe
doručenej odpovede ÚKSÚP bolo zistené, že spoločnosť TrueCom, s.r.o., nie je registrovaná a o
registráciu k dátumu 03.05.2016 nepožiadala a spoločnosť Podtatranská hydina, a. s. požiadala o
registráciu žiadosťou dňa 17.09.2014 s tým, že platnosť registrácie je od 22.06.2015 do 22.06.2020.

Z tohto jednoznačne vyplýva, že v období júl 2013 spoločnosti TrueCom, s.r.o., ani spoločnosť
Podtatranská hydina, a.s. neboli registrovanými krmivárskymi podnikmi, a ani v tom čase nemali podanú
žiadosť o takúto registráciu. Tvrdenie odvolávajúceho sa, že spájanie predpisov z oblasti obchodovania
s krmivami s predpismi daňového zákona treba vnímať ako úplne neoprávnené, je neopodstatnené,
pretože správca dane týmto postupom zabezpečoval úplnosť dokazovania podľa § 24, ako aj § 3

Daňového poriadku. Takéto zistenia neboli hlavným dôvodom neuznania odpočítania dane, boli však
ďalšou skutočnosťou, ktorá podporila tvrdenie o nezrealizovaní zdaňovaného obchodu. Skutočnosť,
že tieto spoločnosti neboli registrovanými krmivárskými podnikmi, mala naznačovať žalobcovi potrebu
preveriťsiobchodnéčinnostitýchtospoločností,atýmprípadnezískaťvedomosťotom,žesazúčastňuje
transakcií poznačených podvodom. V prípade, že daňový subjekt nakúpil predmetný tovar - sóju za

účelom jej využitia ako suroviny na výrobu krmív a kŕmnych zmesí, mal ako krmivárský podnik, preveriť
spoločnosti zúčastnené na týchto obchodoch a predmetnú sóju by nenakúpil.

15. K tvrdeniu žalobcu, že tento za tovar zaplatil vrátane DPH a k dohode o zápočte žalovaný
uviedol, že predmetné faktúry za dodanie tovaru - sóje neboli uhradené bankovým prevodom, ale

postúpením pohľadávok spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s., spoločnosti SLOVAKIA FARMA, s.r.o.,
a následným trojstranným zápočtom. Správca dane zistil, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA, s.r.o., je
nekontaktná, všetky zásielky sa vracajú s uvedením adresát neznámy, jediný konateľ spoločnosti W.
C., bytom K. XXXX/X, N. X, Č. W. na predmetnej adrese nevlastní žiadny byt, nemá tam zriadenú ani
schránku na doručovanie a poštu nepreberá, tejto spoločnosti bola k 30.09.2013 zrušená registrácia

platiteľa DPH, preto považoval za oprávnené pochybnosti správcu dane o takomto vysporiadaní
vzájomných pohľadávok.

16. K námietke odvolávajúceho sa, že pri preverovaných transakciách nezískal žiadnu ekonomickú
výhodu, žalovaný uviedol, že v prípade, ak by odvolávajúci sa nadobudol sóju priamo z Poľska od

poľského dodávateľa, ktorý bol odosielateľom tejto sóje, vznikla by mu povinnosť odviesť daň a taktiež
právo na odpočítanie tejto dane, takže výsledný vplyv na jeho daňovú povinnosť by bol nulový, avšak
tým, že sóju nakúpil od slovenského dodávateľa (ako to deklaroval na faktúrach), cez ďalšiu spoločnosť,
ktorá je zmiznutým obchodníkom, uplatnil si odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou
Podtatranská hydina, a.s., ale nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočítanie tejto dane.

17. V závere odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že v zmysle judikatúry
Európskeho súdneho dvora vnútroštátnym orgánom a súdom v zásade prináleží zamietnuť uplatnenie
právupravenýchšiestousmernicou,ktorýchsadotknutáosobadovolávapodvodnealebozneužívajúcimspôsobom,pokiaľideoprávonaodpočetDPH.Zároveň jepotrebnéuviesť,žepodľaustálenejjudikatúry
ide o taký prípad nielen vtedy, ak sa daňového podvodu dopustí samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy,
ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutou transakciou zúčastňuje na transakcii

zapojenej do podvodu v oblasti DPH, ktorého sa dopustil dodávateľ alebo iný hospodársky subjekt,
ktorý na vstupe alebo na výstupe zasiahol do reťazca dodania (rozsudky ESD C-439/04 Kittel C-440/04
Recolta Recycling, SPRL, C-131/13 Italmoda). V danom prípade bolo preukázané, že odvolávajúci mal,
resp. mohol mať vedomosť o tom, že sa zúčastňuje transakcií zapojených do podvodu.

18. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 104455783/2016 zo dňa 12.12.2016, ako aj prvostupňového rozhodnutia
Daňového úradu Košice č. 103970816/2016 zo dňa 23.09.2016 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie
konanie. Zároveň uplatnil nárok na plnú náhradu trov konania.

19. V správnej žalobe spochybnil podstatu konania daňových orgánov v tejto veci, ktoré podľa jeho

názoru uprednostnili fiškálny záujem štátu (záujem na čo najvyšších príjmoch z dane z pridanej hodnoty)
pred zásadou zákonnosti daňového konania a ochrany práv a právom chránených záujmov jeho
účastníkmi. Žalovaný voči žalobcovi uplatnil princíp kolektívnej viny za pochybenia iných daňových
subjektov, na činnosť ktorých žalobca nemá žiaden dosah. Podľa názoru žalobcu zásade zákonnosti
daňovéhokonaniaaindividuálnejzodpovednostidaňovýchsubjektovbyzodpovedalo,akbybolisankcie

uplatnené výlučne vo vzťahu k tým daňovým subjektom, ktoré svoje povinnosti porušili, najmä pokiaľ ide
o povinnosť odviesť DPH štátu. Vo vzťahu k žalobcovi žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuvádzal
žiadne konkrétne pochybenie, s výnimkou toho, že bol zapojený do reťazovej obchodnej transakcie, v
rámci ktorej došlo k podvodnému konaniu, pričom ale nebolo žiadnym dôkazom preukázané, žeby o
tom žalobca mal vedomosť.

20. Žalobca namietal aj zistenia správcu dane a žalovaného týkajúce sa skutkového stavu veci a taktiež
právne posúdenie veci, t.j. závery daňových orgánov týkajúce sa neuznaných deklarovaných obchodov
za zdaňovacie obdobie júl 2013. V žalobe ďalej zrekapituloval skutkové zistenia, ku ktorým dospeli
správne orgány v tejto veci, a ktoré boli podkladom pre rozhodnutie o nepriznaní nároku na odpočet

DPH s tým, že podľa názoru žalobcu zistený skutkový stav je nepostačujúci pre rozhodnutie o určení
rozdielu dane, a to z nasledovných dôvodov:
- považoval za nepochybne preukázané, že tovar bol reálne fyzicky dodaný žalobcovi, čo žalovaný ani
vo svojich rozhodnutiach nespochybňoval. Na dodanie tovaru nadväzovalo vystavenie faktúr a dodacích
listov zo strany dodávateľa, ktorých obsah žalobca nemal možnosť ovplyvniť. Faktúry boli vystavené s

DPHazostranyžalobcuboliuhradenévrátanetejtoDPH,pričomžalobcasiuplatnilnároknaodpočítanie
dane, ktorú uhradil. Povinnosť odviesť túto daň nebola na strane žalobcu,
- nesúhlasil s tvrdením, že žalobca si mal všimnúť disproporciu medzi CMR dokladmi, z ktorých vyplýva,
že tovar bol dovezený z Poľska a dodacími listami, z ktorých vyplýva, že tovar bol vydaný zo skladu KH
sklad odbyt - Kežmarok, pričom na týchto dodacích listoch bolo napísané (Nezrealizované), resp. že

žalobca mal z tohto dôvodu vedieť, že uvedené doklady „nie sú v poriadku“. Žalobca podpísaním CMR
dokladov, resp. dodacích listov potvrdil výlučne to, že mu tovar bol dodaný, čím splnil svoju povinnosť
vyplývajúcu zo zmluvy (Dodacie podmienky a doprava tovaru, bod 7 Dohody o všeobecných nákupných
podmienkach). Podpisom dodacích listov žalobca neprevzal zodpovednosť za ich správnosť, za ktorú
zodpovedá vyhotovovateľ. Žiadny právny predpis neuvádza obsahové náležitosti dodacieho listu, ani

s nimi nespája žiadne právne následky, takže aj keby žalobca upozornil dodávateľa na akúkoľvek
„nezrovnalosť“, ktorá sa mu mohla javiť na samotnom fakte dodania tovaru, na fakturácii by sa nebolo
nič zmenilo. Najpodstatnejšie pre žalobcu bolo, aby súhlasilo množstvo tovaru na dodacom liste so
skutočným stavom, ostatné informácie boli z hľadiska jeho postavenia nepodstatné. Okrem toho táto
nezrovnalosť v dokladoch mohla mať viacero racionálnych vysvetlení,

- ak vo veci objednania tovaru z Poľska konala za spoločnosť TrueCom, s.r.o., zamestnankyňa
spoločnostiPodtatranskáhydina,a.s.,I.N.,hocinatonebolaoprávnená,bolovrámcidaňového konania
objasniť dôvod, prečo tak postupovala. Hoci vo veci bol vypočutý konateľ spoločnosti Podtatranská
hydina MVDr. N. J., k tejto skutočnosti, prečo jeho zamestnanec vystupoval za inú spoločnosť, sa
vôbec nevyjadroval a samotná I. N. vypočutá vôbec nebola. Ak bolo konanie žalobcu vyhodnotené ako

„podieľanie sa na plneniach poznačených podvodom“, tak bez ďalšieho dokazovania nebolo možné
ustáliť, či sa žalobca na týchto plneniach podieľal s vedomím, že sú poznačené podvodom, alebo sa stal
sám obeťou takéhoto podvodu bez toho, aby o tom mal vedomosť. Ak je žalobcovi vyčítané, že neprijal
dostatočné preventívne opatrenia, ktoré od neho bolo možné dôvodne požadovať, aby vylúčil prípadnépodvodné konanie iných osôb, tak z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, o aké opatrenia sa v tomto
prípade malo konkrétne jednať. Položil otázku, či pred prijatím tovaru mal preverovať, kto zo strany jeho
dodávateľa objednal tovar, z akej e-mailovej adresy, o koho zamestnanca sa jedná, za akú spoločnosť

konal, atď.? Takáto požiadavka zo strany daňových orgánov sa javí ako mimoriadne neštandardná v
bežnom obchodnom styku,
- skutočnosť, či spoločnosť SLOVAKIA FARMA, s.r.o., reálne sídli na adrese zapísanej v Obchodnom
registri Popradská 66, Košice, prípadne či komunikuje s daňovými orgánmi, žalobcovi v čase
uskutočnenia transakcie nebola známa a nebolo spravodlivé požadovať od žalobcu, aby túto skutočnosť

akýmkoľvek spôsobom preveroval. To, že sa jedná o nekontaktný subjekt bolo zistené až neskôr,
následne v súvislosti s daňovými kontrolami, a to s použitím právnych prostriedkov, ktoré žalobca
na rozdiel od daňových orgánov, prípadne orgánov činných v trestnom konaní nemal k dispozícii. V
daňovom konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, žeby žalobca mal vedomosť o tom, že ide o
nekontaktný subjekt, prípadne o tom, že za tento subjekt koná osoba, ktorá na to nie je oprávnená,
- aj vo vzťahu k spoločnosti TrueCom, s. r. o., u ktorej bolo zistené, že vykazuje znaky nárazníka

a zmiznutého obchodníka (a to až v roku 2015 v rámci trestného konania vedeného pod č. konania
PPZ-NKA-JFP4-59-029/2015) žalobca uviedol, že v napadnutom rozhodnutí nebolo žiadnym spôsobom
objasnené, na základe čoho mali byť žalobcovi tieto skutočnosti známe už v roku 2013, obzvlášť, ak
žalobca s týmto subjektom vôbec neobchodoval, nejednalo sa o jeho obchodného partnera a s týmto
subjektom sa nedostal do žiadneho právneho vzťahu. V čase uskutočnenia obchodu - v zdaňovacom

období júl 2013 daňový subjekt TrueCom nemal zrušenú registráciu platiteľa DPH, k čomu došlo až
03.10.2014.

21. V žalobných dôvodoch týkajúcich sa právneho posúdenia veci uviedol, že právne posúdenie
žalovaného považuje za nesprávne, pretože v tomto prípade dôvodom nepriznania práva odpočítať

daň vôbec nebolo neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu o skutočnom dodaní tovaru.
Práve naopak, v dôsledku predloženia takýchto dôkazov aj žalovaný jednoznačne skonštatoval,
že reálne fyzické dodanie tovaru žalobcovi bolo preukázané a nepriznanie odpočítania dane bolo
odôvodnené dôkazmi, ktoré boli vykonané v priebehu daňového konania, resp. v rámci daňových
kontrol a medzinárodných žiadostí o výmene informácií, pričom jednotlivé zistenia sa v prevažnej

miere vôbec netýkali žalobcu ale daňových subjektov SLOVAKIA FARMA, s.r.o., a TrueCom, s.r.o.,
s ktorými obchodovala spoločnosť Podtatranská hydina, a.s.. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva,
aký konkrétny dôkaz mal žalobca predložiť, aby uniesol svoje dôkazné bremeno, resp. aby tento
dôkaz vyvrátil žalovaným zistené skutočnosti vo vzťahu k týmto daňovým subjektom. Samotné tvrdenie
žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí, že v konaní bolo spochybnené dodanie tovaru v rozsahu a za

podmienok,akoichžalobcadeklarovalspornýmifaktúramivystavenýmijehododávateľomspoločnosťou
Podtatranská hydina, a.s., a to spolu s dodacími listami a výdajkami, považoval žalobca za zavádzajúce,
pretože vytvára nesprávnu predstavu, ako keby si žalobca sám vystavil fiktívne faktúry a dodacie listy,
pričom ten istý tovar súčasne nadobudol od úplne iného subjektu. Išlo o faktúry vystavené spoločnosťou
Podtatranská hydina, a.s., ktorá nielenže potvrdila, že ich v tomto konaní vystavila, ale súčasne

potvrdilaajsamotnédodanietovaružalobcovi.Ďalšímdokazovanímvrámcimedzinárodnejspoluprácev
daňovýchveciachbolopotvrdené,žetátospoločnosťbolaodzačiatkureálnymúčastníkompredmetného
obchodu, pretože jej zamestnankyňa I. N. sa nakontaktovala na pôvodcov tovaru v Poľsku (bez ohľadu
na to, za aký subjekt konala). V konaní teda podľa názoru žalobcu bolo preukázané, že predmetný tovar
skutočne pochádzal od dodávateľa Podtatranská hydina, a.s.

22.Žalobcavsprávnejžalobeďalejzdôraznil,ževpreskúmavanomrozhodnutísaopakovanepoukazuje
na to, že v daňovom konaní sa prihliada na skutočný obsah právnych úkonov, resp. reálne transakcie,
ktoré majú mať prednosť pred formálnou deklaráciou dodania tovaru na faktúre. V tomto prípade
žalovaný postupoval opačne, tzn., že uprednostnil formálnu deklaráciu pred skutočnosťou (sám uznal,

že tovar bol reálne dodaný a z vykonaného dokazovania je evidentné, že tento tovar mu dodala
spoločnosť Podtatranská hydina, a.s.), tieto zistenia však boli v napadnutom rozhodnutí znegované
výlučne s poukazom na to, že formálne tento tovar spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. nadobudla od
nárazníkovejspoločnostiTrueCom,s.r.o.,hocitotakvskutočnostineboloatentotovarnadobudlapriamo
od jeho pôvodcov LOUIS DREYFUS COMODITIES POLSKA SP. Z o.o. a GLENCORE POLSKA SP.

Z o.o., u ktorých tovar objednala zamestnankyňa I. N.. Takéto zistenie sa však žalobcu vôbec netýka a
malo mať právne následky pre iný daňový subjekt.23. Ku skutočnosti, že žalobca obchodoval so spoločnosťami, ktoré neboli registrované ako krmivárske
podniky (registrované podľa príslušných ustanovení zákona č. 271/2005 Z.z. o výrobe, uvádzaní na trh
a používaní krmív - „krmivársky zákon“) uviedol, že v Dohode o všeobecných nákupných podmienkach

ods. 2 preambuly sa výslovne uvádza, že predávajúci Podtatranská hydina nie je výrobcom sójového
extrahovaného šrotu, ktorý bol predmetom dodávky žalobcovi. Z tohto dôvodu preto nemalo žiadne
opodstatnenie skúmať registráciu predávajúceho ako krmivárskeho podniku. V daňovom konaní sa
vôbec nezisťovalo, či sú registrovanými krmivárskymi podnikmi aj spoločnosti LOUIS DREYFUS
COMMODITIES POLSKA Sp. Z o.o. a GLENCORE POLSKA Sp. Z o.o., od ktorých spoločnosť

Podtatranská hydina tento tovar nakúpila. Tvrdil, že predmetné právne predpisy na úseku krmív sa
netýkajú daňových povinností dotknutých subjektov a ich eventuálne porušenie, pre konštatovanie
ktorého žalovaný nemá právomoc, ani potrebnú odbornú spôsobilosť, nemôže vyvolávať daňovo-právne
následky, ale tieto predpisy ustanovujú vlastné sankcie, ktoré ukladajú na to príslušné orgány. V tomto
prípade voči žalobcovi nebola žiadna takáto sankcia uložená, ani nebolo akýmkoľvek rozhodnutím
konštatované porušenie zákona. Sankcie za porušenie článku nariadenia (ES) č. 183/2005, ktorým

sa stanovujú požiadavky na hygienu krmív sú v zmysle čl. 30 tohto nariadenia zverené do výlučnej
právomoci členských štátov. Vychádzajúc z § 12 krmivárskeho zákona upravujúceho správne delikty
je potrebné konštatovať, že konkrétne za porušenie čl. 5 a ods. 6 nariadenia v správnom poriadku
Slovenskej republiky nie je predpísaná žiadna osobitná sankcia.

24. Žalobca ďalej poukázal na ním tvrdený rozpor napadnutých rozhodnutí s právom Európskej
únie, konkrétne so smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty,akoajjudikatúrouESD.VychádzajúczrozsudkovESD(napr.rozsudokz21.03.2000Gabalfrisa
a.i. C-110/98 až C-147/98, Zb. s. I-1577, rozsudok z 08.01.2002 Metropol a Stadler, C-409/99, Zb s.
I-81, rozsudok z 26.05.2005, Kretztechnik, C-465/03, Zb. s. I.- 4357, rozsudok z 23.04.2009 Parat,

C-74/08, atď.) právo na odpočet DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH predstavuje základnú
zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH a v zásade ju nemožno obmedziť. Cieľom právnej
úpravy odpočtov DPH je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci jeho
podnikateľských činností. Spoločný systém DPH takto zaručuje úplnú neutralitu, čo sa týka daňového
bremena všetkých podnikateľských činností pod podmienkou, že tieto činnosti v zásade podliehajú DPH

(napr. rozsudok z 08.02.2007, Inverstrant C-435/05, Zb. s. I -1315). Žalobca tvrdil, že daňový úrad túto
zásadu neutrality DPH, ako aj zásadu práva na odpočet DPH vo vzťahu k žalobcovi porušil.

25. Napokon v správnej žalobe vo vzťahu k ekonomickému zmyslu transakcie žalobca namietal,
že uvedené odôvodnenie v tomto smere v preskúmavanom rozhodnutí považuje za nezrozumiteľné,

pretože ak pri nadobudnutí tovaru zo zahraničia by žalobca mal povinnosť odviesť daň a taktiež mal
právo na odpočítanie dane, tak pri spôsobe nadobudnutia tovaru od spoločnosti Podtatranská hydina,
a.s. platí to isté, a to, že sa daň zaplatí, a následne aj odpočíta. Žalobca zaplatil faktúry za dodanie
tovaru vrátane DPH, pričom v daňovom priznaní si uplatnil nárok na odpočet vo vzťahu k tejto ním
zaplatenej dani. Žalobca nesúhlasil so spochybňovaním transakcie na základe toho, že kúpna cena sa

platila formou započítania pohľadávok, pretože ide o štandardný spôsob úhrady v obchodnom styku,
ktorý sa realizuje na základe príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a v súlade s ním.

26. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 30.03.2017 k správnej žalobe zotrval na skutkových
zisteniach, ako aj právnych záveroch vyplývajúcich z preskúmavaného rozhodnutia Finančného

riaditeľstva SR, vrátane rozhodnutia správcu dane, a navrhol, aby správny súd bez nariadenia
pojednávania žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Opakovane zdôraznil, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným
daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným
z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu

jej uvedenia na faktúre. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie
odpočítania dane. V prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, na základe ktorej si platiteľ dane
uplatnil odpočítanie dane, nie je uskutočnený tak, ako je na nej uvedené (dodávateľ, tovar, služba),
potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona
o dani z pridanej hodnoty. Z výsledkov vykonaného dokazovania pred správcom dane vyplynulo, že

spoločnosť TrueCom, s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina a.s. nikdy
nevykonávala skutočnú ekonomickú činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, a
preto následne nemohlo prejsť právo nakladať s tovarom ako vlastník ani na spoločnosť Podtatranská
hydina a.s. a následne na žalobcu - BARBARA Slovensko, s.r.o. Žalobcovi teda nemohlo vzniknúťprávo na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina a.s.
Spoločnosť TrueCom, s.r.o. vykazuje všetky znaky nárazníka a zmiznutého obchodníka, nesídli na
adrese v zmysle výpisu z obchodného registra a správcom dane jej bola zrušená registrácia platiteľa

DPH. Spoločnosť TmeCom s.r.o. bola zneužitá na účel vystavovania faktúr s daňou z pridanej hodnoty
a v roku 2013 nevykonávala reálnu hospodársku činnosť. Osoba, ktorá je zapísaná ako konateľka
spoločnosti v čase od 04.01.2013 do 21.10.2014 - C. C. v skutočnosti nikdy nevykonávala funkciu
štatutára uvedenej spoločnosti, nevystavila plnú moc, ktorú možno považovať za všeobecnú plnú moc
na zastupovanie uvedenej spoločnosti. Z odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií,

týkajúcej sa preverenia dodaní sóje spoločnosťou LOUIS DREYFUS COMMODITIES POLSKA Sp. Z
o.o. bolo zistené, že tovar v mene spoločnosti TrueCom, s.r.o. objednávala zamestnankyňa spoločnosti
Podtatranská hydina a.s. I. N., ktorá taktiež vystavila faktúry spoločnosti Podtatranská hydina a.s. pre
odberateľa BARBARA Slovensko, s.r.o., č. 6130100820 až 6130100822, 6130100886, 613100896,
6130100928 a súvisiace dodacie listy. Zistenia správcu dane preukázali, že osoby, ktoré mali konať v
mene spoločnosti TrueCom, s.r.o. - p. K., s ktorou mal ako so splnomocnenou zástupkyňou spoločnosti

TrueCom, s.r.o, konať MVDr. J., štatutár spoločnosti Podtatranská hydina a.s. p. N., zamestnankyňa
spoločnosti Podtatranská hydina a.s., ktorá mala objednávať tovar od poľských dodávateľov v mene
spoločnosti TrueCom, s.r.o., neboli osoby oprávnené konať v mene spoločnosti TrueCom, s.r.o.,
spoločnosť TrueCom, s.r.o. preukázateľne plnila funkciu účelovo vytvorenej spoločnosti - nárazníka a
fakturanta pre iné spoločnosti, a činnosť uvedenej spoločnosti nie je možné považovať za hospodársku

činnosť. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že zo strany spoločnosti TrueCom, s.r.o. nemohlo dôjsť k
dodaniu tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina a.s. v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a následne
nemohlo dôjsť k dodaniu uvedeného tovaru spoločnosťou Podtatranská hydina a.s. pre žalobcu -
BARBARA Slovensko s.r.o., hoci spoločnosť Podtatranská hydina a.s. predmetné dodania potvrdila.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej

povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je
možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca
pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol

reálne uskutočnený. Správca dane preto skúmal uskutočnenie zdaniteľných obchodov nielen z formálnej
stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Správca dane pri dokazovaní a
hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených
v ust. § 3 Daňového poriadku, vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o
tom, či sa deklarované dodania uskutočnili tak, ako bolo uvedené a či údaje uvedené na faktúrach

odrážajú skutočnosti tak, ako nastali, dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na
všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Žalovaný zistil, že konanie správcu dane, ktorý zabezpečoval
dôkazné prostriedky, je v súlade s procesno-právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako
dôkaz v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Správca dane hodnotil všetky zabezpečené dôkazy v

súlade s ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, zabezpečil objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového
stavu veci. Správca dane vykonanou daňovou kontrolou a šetreniami preverovaných faktúr zistil, že sa
neuskutočnili tak, ako bolo deklarované a žalobca nepreukázal opak.
27. K jednotlivým žalobným dôvodom uviedol, že na nezrovnalosti v údajoch uvedených na dodacích
listoch a výdajkách tovaru, potvrdených žalobcom, správca dane poukázal ako na jeden z ďalších

podporných dôkazov, na základe ktorých mohol, resp. mal daňový subjekt vedieť, že sa zúčastňuje
na transakciách poznačených podvodom. K tvrdeniu, že zistenia správcu dane sa netýkali žalobcu
a mali mať právne následky pre iný daňový subjekt, zaujal stanovisko, že správca dane zistil, že
zo strany spoločnosti TrueCom, s.r.o. nemohlo dôjsť k dodaniu tovaru pre spoločnosť Podtatranská
hydina a.s. v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a následne nemohlo ani dôjsť k dodaniu

uvedeného tovaru spoločnosťou Podtatranská hydina a.s. pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane
žalobcom z predmetných faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina a.s.. Vyslovil názor
o neopodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že spájanie predpisov z oblasti obchodovania s krmivami s
predpismi daňového zákona je neoprávnené, pretože správca dane týmto postupom zabezpečoval
úplnosť dokazovania podľa § 24 ods. 4 aj § 3 Daňového poriadku. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku

ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie daňovej povinnosti, a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Správca dane je oprávnený na zistenie skutkového stavu využívať všetky mu zákonom
zverené dôkazné prostriedky príkladmo uvedené v § 24 ods. 4 Daňového poriadku.28. Následne správny súd rozsudkom č.k. 7S/6/2017-70 zo dňa 14.03.2018 žalobu žalobcu ako
nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. Na základe

podanej kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/70/2018 zo
dňa 24.03.2021 rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/6/2017-70 zo dňa 14. marca 2018 zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch zrušujúceho rozsudku uviedol:
„18.Právoúčastníkovkonanianadoručenieprocesnýchvyjadreníostatnýchúčastníkovtrebapovažovať
za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi

konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci
vyjadrenie žalovaného k žalobe nebolo doručené sťažovateľovi, tento tak nemal možnosť relevantným
spôsobom reagovať na zásadné skutkové otázky žalovaným prezentované v príslušnom vyjadrení
k žalobe. Treba teda konštatovať, že konanie pred krajským súdom nebolo možné považovať za
spravodlivé.

19. V tejto súvislosti dáva najvyšší súd do pozornosti aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
zo dňa 27. apríla 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorom bolo poukázané na
to, že princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania,
vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za
podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis-á-vis proti jej protistrane (napr.

Niederöst-Huber proti Švajčiarsku, z 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).
20. Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na
kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,
ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (por. Niederöst-Huber,

citované vyššie, ods. 24).
21. Význam uvedenej požiadavky spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo
výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli
ovplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo povinnosťou krajského súdu, aby pred svojím rozhodnutím v konaní,
v ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 106 ods. 1 SSP, poskytol sťažovateľovi

možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu žalovaného. V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že
podľa § 106 ods. 1 SSP platí, že ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia alebo nerozhodne
vo veci bez nariadenia pojednávania, zašle bezodkladne žalobcovi vyjadrenie žalovaného a ďalších
účastníkov k žalobe. V tomto kontexte „rozhodnutie bez nariadenia pojednávania“ nemožno chápať tak,
že pôjde o rozhodnutie vo veci samej po jej meritórnom prejednaní hoci bez nariadenia pojednávania, ale

pôjde najmä o nemeritórne spôsoby skončenia veci ako odmietnutie žaloby, alebo zastavenie konania.
Pokiaľ teda bude správny súd rozhodovať vo veci meritórne bez nariadenia pojednávania, bude povinný
poskytnúť účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k písomným podaniam ostatných účastníkov.
22. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že v predmetnej veci krajský súd opísaným postupom porušil
zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“

29. Po vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie je vec vedená pod novou spisovou značkou
6S/43/2021 a došlo aj k zmene v zložení členov senátu (vec nasledovala pôvodného sudcu
spravodajcu). Následne správny súd doručil vyjadrenie žalovaného na repliku žalobcovi spolu s

výzvou súdu dňa 07.06.2021, žalobca reagoval prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa
15.06.2021, v ktorom zhrnul dôvody podanej žaloby a uplatnil takúto argumentáciu:
„Tovar bol reálne fyzicky dodaný, čo nespochybnil ani žalovaný;
- Dokazovanie nebolo vykonané v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie;
- Žalobca nemal vedomosť o tom, že jeho dodávateľ nadobudol tovar od daňových subjektov Slovakia

Farma, s.r.o. a TrueCom, s.r.o.;
- Zistenia správcu dane sa netýkali priamo žalobcu, ale iných daňových subjektov;
- Právne predpisy na úseku krmív sa netýkajú daňových povinností subjektov;
- Bola porušená zásada neutrality DPH, ako aj zásada práva na odpočítanie DPH;
Žalovaný vo svojom vyjadrení poukazuje na povinnosť daňového subjektu si daňovú povinnosť

vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom účtovníctva a dôkazov, teda
na daňovú povinnosť daňového subjektu, ako aj na zásadu objektívnej pravdy a voľného hodnotenia
dôkazov. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky SR č. III. ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009
„Ak správca dane pri preverovaní dokladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť aleboúplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, je možné konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznú povinnosť a je na daňovom subjekte, či predložením nových dôkazov vyvráti spochybnenie
jeho pôvodných dôkazov.

Žalovaný na základe spisového materiálu konštatuje, že správca dane nespochybnil dodanie tovaru
(sóje) žalobcovi samotné, ale spochybnil jeho dodanie v rozsahu a za podmienok, ako to žalobca
deklaroval faktúrami vystavenými dodávateľom Podtatranská hydina a.s. so sídlom Slavkovská cesta
54, Kežmarok 060 01, IČO: 31 651 682, IČ DPH: SK 2020515563 (ďalej len „Podtatranská hydina“).
Z vlastných šetrení správcu dane, medzinárodnej výmeny informácií a súvisiacich šetrení vyplynulo,

že spoločnosť TrueCom, s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina, nikdy
nevykonávala ekonomickú činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, a preto
následne nemohla previesť právo nakladať s tovarom na spoločnosť Podtatranská hydina. Z dôvodu,
že spoločnosť TrueCom, s.r.o. vykazuje znaky nárazníka a zmiznutého obchodníka, resp. bola zneužitá
na vystavovanie faktúr pre spoločnosť Podtatranská hydina, nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na
odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina.

Vo vzťahu k tomu žalobca uvádza, že tovar si objednal v spoločnosti Podtatranská hydina, ktorá mu
ho následne aj dodala. Odkiaľ táto spoločnosť nadobudla tovar, za akých okolností, od koho, žalobca
nemal v roku 2013 žiadnu vedomosť a tieto skutočnosti vyšli najavo až neskôr. Podtatranská hydina bola
veľká spoločnosť, ktorá mala niekoľkonásobne väčšie obraty ako žalobca, v roku 2011 to bolo viac ako
80 miliónov € a v roku 2012 viac ako 40 miliónov €, pôsobila na trhu dlho, už od roku 1992, v roku 2013

kedy sa obchod uskutočnil nefigurovala v zoznamoch daňových dlžníkov, a nebol dôvod pochybovať o
tomto dodávateľovi, obzvlášť za situácie kedy objednávky riadne plnil. Až následne po niekoľkých rokoch
dokazovania vyšlo najavo, že spoločnosť Podtatranská hydina používala tzv. nárazníkové subjekty, aby
si tým znížila svoju vlastnú daň na vstupe, a to tým spôsobom, že priamo zamestnanci spoločnosti
Podtatranská hydina, v tomto konkrétnom prípade p. Silvia Pustulková, objednávala tovar v Poľsku,

pričom predstierala, že koná za spoločnosti TrueCom alebo Slovakia Farma.
Žalobca zastáva názor, že ak tovar v Poľsku objednávali zamestnanci spoločnosti Podtatranská hydina,
ktorí v podstate zabezpečovali všetky činnosti súvisiace s prevzatím tovaru, jeho dopravou a zaplatením
kúpnej ceny, tak vo vzťahu k nemu platí, a teda pravdivo deklaroval, že mu tovar dodávala Podtatranská
hydina, ktorej za tento tovar zaplatil. Zdôrazňujeme, že daňovú povinnosť si takto podľa zistení správcu

dane znižovala Podtatranská hydina, nie žalobca.
Ak žalovaný vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že v daňovom konaní sa uprednostňuje skutočný
právny stav pred stavom formálne právnym a neprihliada sa k simulovaným právnym úkonom, ktoré sa
reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili, tak je potrebné upozorniť, že
reálne si žalobca tovar objednal u Podtatranskej hydiny, ktorá reálne tovar nadobudla a mu ho následne

dodala. Ani jeden z týchto úkonov nebol simulovaný, ani nezastieral žiadny iný úkon. Nech sa neprihliada
na formálne deklarovaný nárazníkový subjekt TrueCom a nech Podtatranská hydina odvedie štátu DPH
ktorú si znížila, ale s týmto predsa žalobca nemá nič spoločné.
Ak Podtatranská hydina simulovala nadobudnutie tovaru od nárazníkového subjektu TrueCom, hoci ho
reálne nadobudla od dodávateľa LOUIS DREYFUS COMMODITIES POLSKA Sp. z o.o., aby nemusela

platiť DPH na vstupe, tak má byť daňovo - právna zodpovednosť vyvodená voči nej, nie voči žalobcovi,
ktorý pri svojej činnosti žiadne nárazníkové subjekty nepoužíval. Je zjavné že Podtatranská hydina
nebola tzv. nárazníkovým subjektom žalobcu, ani tzv. zmiznutým obchodníkom, ani nie je nekontaktná,
jednalo sa o reálne podnikajúcu spoločnosť v danom predmete podnikania. Právo na odpočítanie DPH
bolo uplatnené z dôvodu, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru, a nie preto, že by takéto dodanie bolo

len formálne deklarované faktúrou. ......
....... Všetky zákonné podmienky pre uplatnenie práva odpočítať daň boli splnené, to znamená, pri tovare
vznikla daňová povinnosť (došlo k jeho dodaniu) a žalobca má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa §
71. Jedná sa o totožného dodávateľa, od ktorého bol tovar preukázateľne objednaný aj prijatý, a ktorému
bola zaplatená kúpna cena za tovar. Skutočnosti zistené správcom dane sa odohrali na inom stupni

reťazca a netýkajú sa žalobcu.
Žalovaný správne poukazuje na ustálenú judikatúru ESD, podľa ktorej v prípade, ak sa podvodná
transakcia odohrala na inom stupni reťazca, musí byť preukázané, že zdaniteľná osoba vedela alebo
mala vedieť, že dotknutou transakciou sa zúčastňuje na transakcii zapojenej do podvodu v oblasti DPH,
ktorého sa dopustil dodávateľ alebo iný hospodársky subjekt, ktorý na vstupe alebo výstupe zasiahol do

reťazca DPH. Žalobcovi toto preukázané nebolo..........
....... Žalovaný sa vo svojom vyjadrení nevyjadril k námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že nie je možné
aplikovať na právne posúdenie daňovo-právnych otázok zákon č. 271/2005 Z. z. o výrobe, uvádzaní na
trh a používaní krmív (krmivársky zákon).Rovnako sa žalovaný nevyjadril k argumentácii žalobcu spočívajúcej v rozsudkoch Európskeho súdneho
dvora Gabalfrisa a.i., C-110/98 až C-147/98, Zb. s. I-1577, rozsudok z 08.01.2002 Metropol a Stadler,
C-409/99, Zb. s. I-81, rozsudok z 26.05.2005, Kretztechnik, C-465/03, Zb. s. I- 4357, rozsudok

z 23.04.2009 Parat, C-74/08, v zmysle ktorých právo na odpočet DPH ako neoddeliteľná súčasť
mechanizmu DPH predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH a v zásade
ju nemožno obmedziť. Cieľom právnej úpravy odpočtov DPH je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH,
splatnej alebo zaplatenej v rámci jeho podnikateľských činností. Spoločný systém DPH takto zaručuje
úplnú neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých podnikateľských činností pod podmienkou, že

tieto činnosti v zásade podliehajú DPH.
Rovnakosažalovanývôbecnevyjadrilktomu,žetransakcioužalobcanenadobudolžiadnuneoprávnenú
daňovú výhodu. Ak pri nadobudnutí tovaru zo zahraničia by žalobca mal povinnosť odviesť daň a taktiež
právo na odpočítanie dane, tak pri spôsobe nadobudnutia tovaru od spoločnosti Podtatranská hydina
a.s. platí to isté, že sa daň zaplatí a následne sa odpočíta. Žalobca zaplatil faktúry za dodanie tovaru
vrátane DPH, pričom v daňovom priznaní.“

30. Replika žalobcu bola žalovanému doručená spolu s výzvou súdu na vyjadrenie dňa 21.07.2021,
žalovaný duplikou v súdom stanovenej lehote a ani neskôr nereagoval.

31. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (zákona č. 162/2015

účinného od 01.07.2016, ďalej len „SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a
oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa,
v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP) bez nariadenia pojednávania (za
splnenia podmienok uvedených v § 107 ods. 2 SSP) dospel k záveru, že správnej žalobe žalobcu nie
je možné vyhovieť.

32. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (odpočítanie
dane platiteľom) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto
tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť
daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou ods. 3 a 7.

Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

33. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa

§ 71 zákona.

34. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom

správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

35. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní

vyšlo najavo.

36. Pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6 Daňového
poriadku).

37. Podľa § 24 ods. 1 písm. a/, c/ Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie daní a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo
v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, vierohodnosť, správnosť a
úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby

skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku).38. Podľa § ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane, a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

39. Účelom daňového konania je zistiť, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Pretože ide o fiškálne záujmy

štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ho konkrétnemu
daňovému subjektu.

40. V rámci dokazovania v daňovom konaní dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu.

Správca dane dokazovanie vykonáva, pričom jeho úloha je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získa poznatky
a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri
dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov; daňové konanie nie je pritom
konaním vyhľadávacím. K otázke dôkaznej povinnosti daňového subjektu pri preukazovaní nároku na

odpočítanie DPH sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadril Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku č.k.
2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 judikoval, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods.
8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné
uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť
si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania

DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje
odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.

41. Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa ustanovenia § 49
ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu

preukazovania podľa Daňového priadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 citovaného zákona určujú,
ako musí platiteľ prijať a tiež zdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako
má preukázať uplatnenie práva na odpočet a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet
DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky stanovené v § 49 ods. 2 písm.
a/ citovaného zákona, t.j. že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na

dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ.

42. Vychádzajúc z obsahu žaloby zo dňa 17.01.2017 (doručenej správnemu súdu 19.01.2017) a v nej
obsiahnutých žalobných dôvodov týkajúcich sa žalobcom deklarovaných obchodnoprávnych vzťahov
neuznaných správcom dane za kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2013 pri kontrole oprávnenosti

nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty správny súd konštatuje, že závery daňových
orgánov o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu sú dôvodné. Predmetné závery sa
opierajú nielen o konštatovania správcu dane obsiahnuté v protokole č. 21194006/2015 zo dňa
06.11.2015 poukazujúce na nezvládnutie dôkaznej povinnosti daňového subjektu na preukázanie ním
produkovaných - deklarovaných tvrdení, ale aj na závery predstavujúce naplnenie dôkaznej možnosti

správcu dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.

43. Z dôvodu, že žalobca v priebehu daňovej kontroly preukazoval deklarované nadobudnutie tovaru
na základe listinných dokladov a nevedel vierohodne preukázať na materiálnej báze reálne dodanie
tovaru od spoločnosti Podtatranská hydina, a.s., správca dane vykonal rozsiahle šetrenie vo veci tým, že

preveroval celé obchodné reťazce a zisťoval pritom prvotného dodávateľa, t.j. pôvod tovaru a konečného
odberateľa, t.j. konečnú spotrebu tovaru.

44. Z dôkazov vykonaných správcom dane tak, ako to vyplýva z vyššie označeného protokolu,
ako aj z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, je preukázané, že spoločnosť

TrueCom s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a táto následne
dodávateľom spoločnosti BARBARA Slovensko s.r.o., nikdy nevykonávala skutočnú ekonomickú
činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, a preto ani následne nemohlo prejsť
právo nakladať s tovarom ako vlastník na spoločnosť Podtatranská hydina a.s., a následne na žalobcu- BARBARA Slovensko, s.r.o.. Žalobcovi teda nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane na základe
faktúr vystavených spoločnosťou Podtatranská hydina a.s., pričom spoločnosť TrueCom s.r.o. vykazuje
všetky znaky nárazníka a zmiznutého obchodníka, nesídli na adrese v zmysle výpisu z obchodného

registra, a správcom dane jej bola zrušená registrácia platiteľa DPH ku dňu 31.12.2013 z dôvodov
uvedených v § 81 ods. 4b/ bod 2 zákona o DPH (platiteľ dane bol opakovane nezastihnuteľný na
adrese sídla, miesta podnikania a opakovane porušuje povinnosti pri daňovej kontrole). Spoločnosť
TrueCom s.r.o. bola zneužitá na účel vystavovania faktúr s daňou z pridanej hodnoty a v roku 2013
nevykonávala reálnu hospodársku činnosť. Osoba, ktorá je zapísaná ako konateľka spoločnosti v

čase od 04.01.2013 do 21.10.2014 - C. C., sa stala konateľkou spoločnosti za neobvyklých okolností,
bližšie uvedených v poskytnutej informácii MV SR, PPZ, NKA, NJFP, expozitúra Východ, č.j. PPZ-NKA-
JFP4-59-029/2015 zo dňa 18.02.2015, z ktorej vyplýva, že táto osoba v skutočnosti nikdy nevykonávala
funkciu uvedenej spoločnosti, a nikdy nevystavila plnú moc, ktorú možno považovať za všeobecnú plnú
moc na zastupovanie uvedenej spoločnosti. Od 22.10.2014 je zapísaný ako konateľ spoločnosti K.
I., ktorý podľa informácie polície zo dňa 06.05.2015 je typickým „bielym koňom“ a funkcia spoločníka a

konateľa spoločnosti mu bola poskytnutá za mesačnú odmenu cca 150-200 eur. O činnosti spoločnosti
nič nevedel a ani žiadne účtovné doklady neprevzal. Z obsahu odôvodnenia správcu dane ďalej vyplýva,
že uvedená spoločnosť za okolností, ktoré sú bližšie rozpísané v označenom rozhodnutí správneho
orgánu, vystupovala ako nárazník a fakturant pre iné spoločnosti v reťazovom obchode so sójou, ako
medzičlánok medzi poľskými, resp. českými subjektmi a Podtatranskou hydinou, a.s., a preukázateľne

plnila funkciu účelovo vytvorenej spoločnosti, ktorej činnosť nie je možné považovať za hospodársku
činnosť. Uvedené zistenia správcu dane preukázali, že zo strany spoločnosti TrueCom, s.r.o. nemohlo
dôjsť k dodaniu tovaru pre spoločnosť Podtatranská hydina, a.s. v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH,
a následne nemohlo ani dôjsť k dodaniu uvedeného tovaru spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. pre
spoločnosť žalobcu.

45. Z týchto zistení vyplýva, že tovar predávaný medzi uvedenými spoločnosťami v obchodnom reťazci
mal pochádzať výlučne od spoločnosti TrueCom s.r.o. (táto spoločnosť mala tovar nadobudnúť od
dodávateľov z Poľska), ktorá ako už bolo vyššie uvedené, nikdy nevykonávala skutočnú ekonomickú
činnosť, a preto nemohla nadobudnúť právo nakladať s tovarom ako vlastník.

46. K vyššie uvedenému považuje správny súd za potrebné uviesť, že správca dane je oprávnený
v prípade pochybností (a tie v danom prípade boli opodstatnené), preverovať celý obchodný reťazec.
Daňovou kontrolou preveroval správca dane dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o DPH,
a to nielen po formálnej stránke, ale aj po materiálnej stránke, a aj z dôvodu pochybností (len na

základepredloženýchlistinnýchdokladov,akotoočakávaldaňovýsubjekt)nemoholmuuznaťnadmerný
odpočet dane uplatnený v daňovom priznaní. Správca dane neobral daňový subjekt o žiadne jeho
práva, keď preveroval ďalšie skutočnosti obchodnej transakcie (reálne dodanie tovaru), ale chránil
záujmy štátu, čo je jeho prvoradou povinnosťou. Názor žalobcu, že správca dane mal uznať právo na
odpočítanie dane len na základe predložených listinných dokladov je nesprávny, až špekulatívny. Je to

práve daňový subjekt, ktorý si nesplnil svoje zákonné povinnosti a v doterajšom konaní nepreukázal
materiálnu podstatu veci.

47. K obsahu žaloby a na doplnenie svojej hore uvedenej argumentácie správny súd zároveň považuje
za nevyhnutné uviesť, že prísne pravidlá požadované zákonom č. 222/2004 Z. z. pre priznanie

nadmerného odpočtu DPH sa priamo dotýkajú aj právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti
medzi správcu dane a daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pre
preukázanie právnych podmienok pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Právnym
východiskovým základom ustálenej judikatúry správnych súdov v Slovenskej republike pri posudzovaní
právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty je jednak požiadavka, aby daňový

doklad odrážal skutočnosť pri súčasnom zvýrazňovaní dôkazného bremena, ktorým je zaťažovaný
daňový subjekt, a nie správca dane. Na druhej strane však nemožno uprieť právo správcu dane na
vykonanie takých dôkazov, ktoré správca dane považuje za nevyhnutné pre náležité objasnenie veci.
V tejto súvislosti správny súd poukazuje napr. na rozsudky Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžf/29/2010
z 10.03.2011, č. k. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, č. k. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, č. k. 2Sžf/41/2010 z

15.06.2011 a iné.

48. Správny súd zároveň z obsahu administratívneho spisu správcu dane zistil, že žalobcovi bol
daný v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dostatočný procesnoprávny priestorpre dokazovanie a tým pre preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku na odpočítanie DPH.
Procesnoprávne a tým aj ústavnoprávne rozmery preskúmavanej právnej problematiky správny súd
hodnotil aj v intenciách judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a v súlade s ňou dáva do

pozornosti účastníkom konania, že zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení článku
47 ods. 3, článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z článku 6 Dohovoru je zabezpečiť, aby
bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného
orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledky konania
využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície

v porovnaní s druhými účastníkmi konania. Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval
protiústavný zásah do označených základných práv, ak by účastníkovi konania objektívne znemožnil
využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu
na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu
svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu
pomoc v konaní, alebo uplatniť opravné prostriedky (nález Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 153/07-35

z 18.10.2007).

49. Na podporu svojej argumentácie v naznačenom smere týkajúcej sa neuznaného obchodu daňovými
orgánmi a taktiež v reakcii na obsah žalobných námietok poukazujúcich na judikatúru Súdneho dvora
EÚ dáva správny súd do pozornosti, napr. obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

6Sžf/32/2015, v ktorom NS SR okrem iného argumentoval nasledovne:
„K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu odvolací súd uvádza, že
zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.

Dokazovaniezostranysprávcudaneslúžinanáslednúverifikáciuskutočnostíadokladovpredkladaných
daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní (§ 2 písm. a/ Daňového poriadku) a prostredníctvom
inštitútu daňovej kontroly správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti, rozhodujúce pre
správne určenie dane, príp. oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie dane podľa zákona o DPH (§
44 ods. 1 Daňového poriadku). Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe,

aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní a akú hodnovernosť, výpovednú hodnotu a
schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí (§ 3 ods. 3 Daňového
poriadku v spojení s § 24 ods. 2 a 4 citovaného zákona).
Odvolací súd s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno
preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom

nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom
zneužívania práva na odpočet dane (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin
Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02,
Zb. s. I. 1609, bod 71).

Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného
prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a
2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splneniesaviaženároknaodpočet.Ichnesplnenieniejemožnéodpustiť(keďžetozákonneustanovuje),
aniprivznikuzodpovednostiinejosobyzavadydokladuaanipridobromyseľnostiplatiteľa,prijímajúceho

zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet
zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí
byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby boli reálne
dodané (§ 8, § 9 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné

plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.“

50. Správny súd, vychádzajúc aj z obsahu hore uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR považoval za
potrebné formulovať aj vlastné závery vzťahujúce sa na obsah žaloby, v ktorej právny zástupca žalobcu
špecifikoval žalobné námietky týkajúce sa neuznania zdaniteľných obchodov - dodávok tovaru od

dodávateľa Podtatranská hydina, a.s. s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora
Európskej únie obsahujúce záver, podľa ktorého každú transakciu v rámci určitého reťazca je potrebné
hodnotiť samostatne a nemožno prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu
na iný článok v tomto reťazci (rozhodnutia ESD vo veci spojených konaní C-354/2003, C-355/2003 aC-484/2003 a ďalšie). K predmetnej argumentácii správny súd uvádza, že jej právna priechodnosť by
bola možná jedine za situácie, keď by žalobca preukázal reálne dodanie tovaru v právnom vzťahu medzi
jeho dodávateľom - Podtatranská hydina, a.s. a ním ako odberateľom, v rámci ktorého by uvedený

subjekt bol preukázateľným vlastníkom a tým aj dodávateľom tovaru, čo v preskúmavanej právnej veci
v administratívnom konaní preukázané nebolo. Zároveň by žalobca musel preukázať, že ak došlo k
podvodnému správaniu sa daňových subjektov v inej predchádzajúcej časti obchodného reťazca medzi
spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. a jej obchodným partnerom a jej dodávateľom (TrueCom s.r.o.),
prípadne v inom prvšom právnom vzťahu medzi inými obchodnými subjektmi, že vyvinul maximálne

úsilie za účelom preverenia si vlastného obchodného partnera a jeho dôveryhodnosti a spoľahlivosti
pre naplnenie právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Až pri splnení všetkých
uvedených podmienok by bol žalobca v pozícii dobromyseľného subjektu požívajúceho taký istý stupeň
právnej ochrany v právnych vzťahoch súvisiacich s uplatnením nároku na odpočítanie DPH.

51. V závere správny súd konštatuje, že vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových a právnych

dôvodov sa plne stotožňuje s obsahom a dôvodmi rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov,
ktoré uzavreli, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal oprávnenosť nároku na nadmerný odpočet
DPH z ním predložených faktúr, pretože vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, aby dodávateľ
tovaru Podtatranská hydina, a.s. nadobudol do vlastníctva predmetný tovar od obchodnej spoločnosti
TrueCom s.r.o., ktorá nevykonávala reálnu ekonomickú činnosť, v dôsledku čoho ani spoločnosť

Podtatranská hydina, a.s. nemohla predmetný tovar dodať žalobcovi. Tak, ako to aj vyplýva z vyššie
uvedenej právnej argumentácie, samotná materiálna existencia tovaru, ohľadom ktorého dochádza k
uplatneniu odpočtu dane z pridanej hodnoty, ešte nezakladá právo na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty. Správny súd nepovažoval za opodstatnené námietky žalobcu uvedené v správnej žalobe
týkajúce sa spôsobu platby za dodaný tovar formou zápočtu, ako aj ekonomického zmyslu transakcie,

pretože argumentácia daňových orgánov oboch stupňov v tomto smere iba dopĺňala dôvody nepriznania
nároku žalobcu, ktorý však spočíval práve v tom, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na
preukázaní vecného plnenia vlastníkom tovaru z uvedených faktúr.

52. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov oboch

stupňov sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190
Správneho súdneho poriadku zamietol.

53. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP tak, že účastníkom

nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom, ani sčasti úspech, a preto
nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy
konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

54. Správny súd v preskúmavanej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho

súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo
sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých
dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa

vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.