Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. júl 2020

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16C/69/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111210164
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Pravda

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2020:2111210164.29

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdTrnavasudcomMgr.PetromPravdomvprávnejvecižalobcov:1.V..Q.U.,T..XX.XX.XXXX,

U. H. B. O. XXXX/XX, U., 2. Z. U., T.. XX.XX.XXXX, U. H. B. O. XXXX/XX, U., obaja zast.: RUŽIČKA
AND PARTNERS s.r.o., IČO: 36 863 360, advokátska kancelária so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o
ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu vo výške 5.000,00 eur, titulom náhrady
nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu vo výške 5.000,00 eur, titulom náhrady
nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu vo výške 1.432,50 eur, titulom náhrady
škody, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

V. V konaní o určenie, že žalovaný svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní
nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 17.07.2003 o celách policajného zaistenia
zasiahol do práva na súkromný a rodinný život žalobcov v 1. a 2.rade, súd žalovanému nárok na náhradu
trov nepriznáva.

VI. Žalobcom v 1. a 2. rade sa priznáva nárok na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy
v rozsahu 100%.

VII. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady škody.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 06.05.2011 domáhali: 1. Určenia, že žalovaný svojím
protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní nariadenia MV SR zo dňa 17.07.2003 o
celách policajného zaistenia neoprávnene zasiahol do práva na súkromný a rodinný život žalobcov, 2.
Zaplatenia čiastky 250.000 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a 3. Zaplatenia čiastky
2.865,07 Eur titulom náhrady škody ako aj nároku na náhradu trov konania.

2. Žalobu skutkovo odôvodnili tým, že dňa XX.XX.XXXX v čase asi o XX:XX hod. na Kollárovej ul. č. 31
v Trnave, v budove KR PZ v kancelárii č. 704, 7. poschodie počas rozhodovania o väzbe obvineného
ich syna Q. U. (ďalej len „poškodený“) za prítomnosti sudcu OS Trnava, jeho asistentky, prokurátorkyOP Trnava, jeho obhajcu, advokátskeho koncipienta a dvoch príslušníkov PZ tento sediaci na stoličke
po vynesení rozhodnutia sudcu o jeho vzatí do vyšetrovacej väzby sa rozbehol k oknu miestnosti, cez
ktorého pravú časť vyskočil tým spôsobom, že oboma rukami sa zaprel o parapetnú dosku, hlavou rozbil

sklenenú výplň a následne prišlo k pádu z okna budovy a dopadu jeho tela na kamennú terasu v úrovni
2. poschodia. V dôsledku zranení došlo k úmrtiu.

3. Poukázal na ust. § 2 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore, podľa ktorého policajný
zbor spolupôsobí pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej

slobody a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku. Ďalej na čl. 5 ods. 1 Nariadenia ministra vnútra
Slovenskej republiky zo dňa 17.07.2003 o celách policajného zaistenia, v zmysle poslednej vety ktorého
za ochranu osoby prevzatej z cely až do jej vrátenia do cely zodpovedá policajt, ktorý ju prevzal. V
zmysle uvedeného považuje žalovaného za zodpovedný subjekt, ktorý tým, že zabezpečoval eskortu
poškodeného,nepoužilputapočasjehovýsluchu,eskortovalpoškodenéhodomiestnostina7.poschodí,
ktorá nebola konštrukčne riešená tak, aby sa zabránilo k poškodeniu života a zdravia poškodeného ako

aj ostatných prítomných, teda nebola vybavená tak, aby znemožňovala vyskočenie z okna a následne
pádu.

4. Vyššie uvedeným opomenutím konania žalovaný zasiahol do práva žalobcov na ochranu ich
osobnosti, konkrétne do pravá na súkromie a rodinný život. Vzniknutá citová, sociálna a emotívna väzba

medzi žalobcami a poškodeným bola v priamej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného
násilne pretrhnutá, čím bolo narušené rodinné prostredie žalobcov. ako ich jediným spoločným synom,
s ktorým zdieľali spoločnú domácnosť a starali sa o seba. Poškodený mal v čase smrti len 25 rokov
od tohto okamihu došlo k diametrálnej zmene spôsobu života žalobcov. U žalobcov došlo k zhoršeniu
psychického stavu, pričom sa spoliehali, že v čase ich staroby sa poškodený bude o nich starať, budú

naďalej vytvárať rodinné väzby, rodina sa mohla rozrastať. Stav ktorý nastal je konečný a nezvratný,
preto si titulom nemajetkovej ujmy uplatnili nárok na zaplatenie 250.000 Eur. Uplatnená majetková škoda
vo výške 2.865,07 Eur predstavuje náklady spojené s pohrebom poškodeného.

5. Žalobca v 1. rade doplnil, že syn bol ich jediná opora, počas jeho neprítomnosti sa staral o manželku,

ktorá má dlhodobo zdravotné problémy. Sám dochádza do práce do Bratislavy, chodil každý týždeň na
služobné cesty na 2-3 noci, raz mesačne do zahraničia. Od úmrtia syna do zahraničia nechodí kvôli
manželke, túto nemôže nechať samú. Zhoršili sa aj ich vzťahy s manželkou, dochádza často medzi nimi
k hádkam v dôsledku psychického vypätia. Pred udalosťou pravidelne chodili do divadla, do kina, asi 4
až 5 krát ročne na plesy, od udalosti nechodia nikam. Odkedy nechodí na zahraničné pracovné cesty,

nemôže sa odborne vzdelávať vo svojom odbore a teda má prerušené aj zahraničné kontakty.

6. Žalobkyňa v 2. rade doplnila, že od r. 2004 je invalidná dôchodkyňa. Odvtedy potrebovala pomoc inej
osoby, 4,5 roka sa staral o ňu denne syn. Niečo vyše roka iba medzitým bol zamestnaný v pizzerii na
rozvoz. Vzhľadom na jej zdravotný stav nebola často vôbec sebestačná, staral sa o ňu syn a teraz nevie,

kto sa o ňu postará. Rednú jej kosti a lámu sa jej. Nie je schopná si sama nakúpiť, nemôže nosiť ťažké
veci. Po synovej smrti je stále sama. S manželom sa obviňujú, kto je vinný za smrť syna, obidvaja sa
trápia. Manžel si vyčíta, že sa mu málo venoval, pretože veľa pracoval a nebol doma. Toto mu vyčíta
aj ona. Mala problém donosiť dieťa a ťažko otehotnela aj so synom, naviac bola rizikovo tehotná, preto
potom žila iba pre syna. Syn bol veľmi inteligentný a múdry. Obáva sa, že ju manžel napriek tomu, že ju

má rád, raz opustí a zostane sama. Syna sama priviezla na políciu, policajti sa iba vulgárne vyjadrovali.
Neskúmali, prečo a ako sa všetko udialo. Povedali, že jej syn zgegne v base. Policajti nestáli pri ňom,
pri pitve mu našli alkohol, pritom syn vôbec alkohol nepil.

7. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Udalosť tak ako je opísaná v odseku II. odôvodnenia tohto

rozhodnutia ako ani žalobcami uvedené následky žalovaný nepoprel. Rovnako nepoprel výšku nákladov
žalobcov spojených s pohrebom poškodeného. Nepoprel ani skutočnosť, že poškodený počas výsluchu
nemal nasadené putá, ako ani to, že na oknách miestnosti kde došlo k výsluchu poškodeného neboli
mrežeanibezpečnostnéfólie.Žalovanýzastávalnázor,ženiejezodpovednostnýmsubjektomprinároku
na ochranu osobnosti, porušenie noriem upravujúcich činnosť Policajného zboru je podľa jeho názoru

možné riešiť iba v režime zákona č. 514/2003 Z.z., poukázal na rozhodnutie zo dňa 30.12.2010 ktorým
bolo trestné stíhanie za usmrtenie poškodeného zastavené pre nepreukázanie príčinnej súvislosti s
konaním alebo opomenutím inej osoby a následkom - smrťou poškodeného. V uznesení Okresnej
prokuratúry Trnava zo dňa 30.12.2010, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu v 1. rade sa konštatuje,že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že poškodený sa z vlastnej vôle svojím konaním
pričinil o následok - samovraždu. Samovražda je úmyselne usmrtenie seba samého a žiadna osoba
zúčastnená na rozhodovaní o väzbe sa svojím konaním nepričinila o rozhodnutie poškodeného spáchať

samovraždu. Pochybenie nebolo konštatované ani vykonaním kontroly oddelením KR PZ Trnave.
Namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, nedostatok právomoci súdu riešiť otázku
existencie zodpovednosti žalovaného ako otázku predbežnú. V záverečnej reči žalovaný vyjadril že smrť
poškodeného ho mrzí. Nárok na náhradu trov konania priznať nežiadal.

8. V konaní nebolo sporné, že dňa 08.10.2010 v čase asi o 14:00 hod. na Kollárovej ulici č. 31 v Trnave
došlo k udalosti tak ako ju popísal žalobcovia, nebolo sporné ani to, že uvedená udalosť zasiahla do
práva na súkromný a rodinný život žalobcov. Spornou nebola ani výška primeraných nákladov žalobcov
spojených s pohrebom poškodeného.

9. Spornou vo veci bola otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a jeho zodpovednosť.

10. Súd vykonal dokazovanie žalobou a vyjadreniami strán, výsluchom svedkov a dospel k nasledovným
skutkovým a právnym zisteniam:

11. Dňa XX.XX.XXXX v čase asi o XX:XX hod. na Kollárovej ul. č. 31 v Trnave, v budove KR PZ

v kancelárii č. 704, 7. poschodie počas rozhodovania o väzbe obvineného ich syna Q. U. (ďalej len
„poškodený“) za prítomnosti sudcu OS Trnava, jeho asistentky, prokurátorky OP Trnava, jeho obhajcu,
advokátskeho koncipienta a dvoch príslušníkov PZ tento sediaci na stoličke po vynesení rozhodnutia
sudcu o jeho vzatí do vyšetrovacej väzby sa rozbehol k oknu miestnosti, cez ktorého pravú časť vyskočil
tým spôsobom, že oboma rukami sa zaprel o parapetnú dosku, hlavou rozbil sklenenú výplň a následne

prišlo k pádu z okna budovy a dopadu jeho tela na kamennú terasu v úrovni 2. poschodia. Prítomný
príslušníci Policajného zboru sa pokúsili poškodeného zachytiť, zabrániť pádu sa im však nepodarilo,
poškodený vážil 120 kg, vyšmykol sa im. V dôsledku zranení došlo k úmrtiu poškodeného.

12. Poškodený mal vedomosť o tom, že sa nachádza na vysokom poschodí počas výsluchu bol úplne

kľudný, až do výroku o jeho väzobnom stíhaní, jeho reakcia bola náhla a nečakaná, nikto viac nestihol
zareagovať. Všetko sa udialo behom 15 až 20 sekúnd. Po tejto udalosti sa výsluchová miestnosť
presťahovala na druhé poschodie.

13. Poškodený bol jediným synom žalobcov, jeho smrťou boli prerušené ich vzájomné citové väzby. S

poškodeným mali veľmi dobrý vzťah, bol mladý a zdravý, budúcnosť mal pred sebou, žalobcovia sa
spoliehali, že v čase ich staroby sa bude o nich starať, že by mohlo dôjsť k prípadnému rozšíreniu rodiny.
Poškodený sa staral o žalobkyňu v 2. rade pre jej zhoršený zdravotný stav. Vniknutý stav je konečný
a nezvratný. Žalobcovia s poškodeným bývali v spoločnej domácnosti, starali sa o seba, u žalobcov
došlo k diametrálnej zmene spôsobu života, došlo k poškodeniu ich psychického zdravia. Zhoršili sa

aj vzájomné vzťahy žalobcov. Spoločenských podujatí sa už nezúčastňujú, chodia iba na chalupu kde
majú aj záhradku.

14. Podľa čl. 15 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred
narodením.

15. Podľa čl. 15 ods. 2 Ústavy SR, nikto nesmie byť pozbavený života.

16. Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže
byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

17. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

18. Podľa čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo každého na život

je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu
nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.19. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

20. Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, koho práva a slobody priznané
týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

21.Právonaživotakozákladnéuniverzálneprávočlovekasaopieraočl.12ÚstavySR,ktorýzdôrazňuje

rovnosť všetkých ľudí v realizácii tohto práva, jeho nedotknuteľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť
a nezrušiteľnosť. Ústava SR v čl. 15 ods. 1 formuluje právo na život všeobecne, pričom v odsekoch 2
a 3 možno vidieť jeho konkretizáciu. Formulácia ochrany práva na život v ústave zabezpečuje priamu
aplikovateľnosť,pretoženeobsahujeodkaznakonkrétnuvnútroštátnuúpravuvprávnychnormáchnižšej
právnej sily.

22. Cieľom čl. 15 ods. 1 Ústavy SR je zabezpečiť ochranu jednotlivca pred akýmkoľvek svojvoľným
pozbavením života. Druhý odsek citovaného článku explicitne zakazuje také konanie, ktorým by bol iný
zbavený života. Uvedená norma chráni každý ľudský život proti ostatným subjektom pred úmyselnými
i nedbanlivostnými trestnými činmi smerujúcimi proti životu s výnimkou prípadov podľa odseku 4
citovaného článku.

23. Formulácia ochrany práva na život v Ústave SR zabezpečuje priamu aplikovateľnosť, pretože
neobsahuje odkaz na konkrétnu vnútroštátnu úpravu v právnym normách nižšej právnej sily. Cieľom čl.
15 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu jednotlivca pred akýmkoľvek svojvoľným pozbavením života.
Druhý odsek citovaného článku explicitne zakazuje také konanie, ktorým by bol iný zbavený života.

Uvedená norma chráni každý ľudský život proti ostatným subjektom pred úmyselnými i nedbanlivostnými
trestnými činmi smerujúcimi proti životu s výnimkou prípadov podľa odseku 4 citovaného článku.

24. Účel a rozsah ochrany práva na život, ako aj práva nebyť pozbavený života je aj predmetom úpravy
medzinárodných dohovorov, v duchu ktorých je potrebné vykladať aj našu ústavnú úpravu. Štrasburské

orgány ochrany práva priznali vo všetkých svojich rozhodnutiach právu na život výsadné postavenie
ako jednému z najdôležitejších ustanovení dohovoru. Predmet a účel dohovoru ako nástroja na ochranu
individuálnych ľudských bytostí vyžaduje, aby čl. 2 Dohovoru bol interpretovaný a aplikovaný takým
spôsobom, aby jeho záruky boli praktické a účinné.

25. Základné princípy práva na život a jeho ochrany vyplývajú okrem iného z viacerých rozsudkov
ESĽP vo veciach: L. C. B. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 23413/94, rozsudok z 09.06.1998;
Osman proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 23452/94, rozsudok z 28.10.1998; Cemil Kilic proti
Turecku a Mahmut Kaya proti Turecku, sťažnosti č. 22492/93 a 22535/93, rozsudokvz 28.03.2000;
Keenan proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 27229/95, rozsudok z 03.04.2001; Tanli proti Turecku,

sťažnosť č. 26129/95, rozsudok z 10.04.2001; Calvelli a Ciglio proti Taliansku, sťažnosť č. 32967/96,
rozsudok zo 17.01.2002; a iné. Ide predovšetkým o rozhodnutia týkajúce sa práva na život a jeho
možného porušenia vo viacerých oblastiach (policajné zadržanie, väzba, výkon trestu odňatia slobody,
skládka odpadov, akcie bezpečnostných zložiek štátu a pod.) vrátane porušenia zo strany tretích osôb
na slobode, za čo môže tiež niesť za určitých okolností zodpovednosť aj štát. Právo na život ako

základné univerzálne právo človeka sa opiera o čl. 12 Ústavy SR, ktorý zdôrazňuje rovnosť všetkých
ľudí v realizácii tohto práva, jeho nedotknuteľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť.
Ústava SR v čl. 15 ods. 1 formuluje právo na život všeobecne, pričom v odsekoch 2 a 3 možno vidieť
jeho konkretizáciu.

26. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je najdôležitejšou medzinárodnou
ľudskoprávnou zmluvou na európskom kontinente, ktorá zabezpečuje dodržiavanie najdôležitejších
práv človeka. „V rámci posudzovania možného porušenia čl. 8 Dohovoru je vhodné odkazovať na čl.
2 Dohovoru, ktorý požaduje od štátnych orgánov chrániť slabšie osoby, a to aj proti ich vlastnému
konaniu, ktorým ohrozujú svoj život “ (Keenan proti Spojenému Kráľovstvu, č. 27229/95, § 91, ESĽP

2001-III). Podľa súdu vnútroštátne orgány sú povinné zabrániť osobe ukončiť život v prípade, ak
svoje rozhodnutie neurobila slobodne a vedome (riadené konanie vedúce k následku smrti). Čl. 2
Dohovoru ukladá štátom povinnosť zdržať sa úmyselného a nezákonného zbavenia života, ale tiež
prijať príslušné kroky k ochrane života osôb, ktoré sa nachádzajú v ich jurisdikcii. Z práva na životvyplývajú pre štát dve základné pozitívne povinnosti: povinnosť chrániť život a povinnosť zabezpečiť
vyšetrenie, resp. objasnenie okolností straty života, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy
(tzv. procesná povinnosť). Poskytnutie primeranej a dostatočnej nápravy v prípade zistenia porušenia

pri čl. 2 Dohovoru v zásade zahŕňa aj kompenzáciu za nemajetkovú ujmu (pozri napr. rozsudok vo
veci Keenan proti Spojenému kráľovstvu a rozsudok vo veci Mc Glinchey a ďalší proti Spojenému
kráľovstvu, sťažnosť č. 50390/99 z 29.04.2003). Povinnosť chrániť právo na život v zmysle čl. 2
Dohovoru vyžaduje, aby sa uskutočnilo účinné oficiálne vyšetrovanie, ak boli jednotlivci násilne usmrtení
(poškodený zomrel násilnou, nie prirodzenou smrťou). Hlavným cieľom takéhoto vyšetrovania je

zabezpečiť účinnú implementáciu vnútroštátneho práva, ktoré chráni právo na život a zistiť zavinenie
úmrtia, ku ktorému došlo. Orgány musia konať z vlastnej iniciatívy bezprostredne po tom, ako sa o
prípade dozvedeli. Nemôžu ponechať na iniciatíve blízkeho príbuzného, aby podal formálnu sťažnosť
alebo bral zodpovednosť za priebeh akéhokoľvek vyšetrovania. Aby bolo vyšetrovanie namietaného
nezákonného usmrtenia zamestnancami štátu účinné, môže byť všeobecne považované za nevyhnutné
preosobyzodpovednéavykonávajúcevyšetrovanie,abybolinezávisléodtých,ktorébolizúčastnenéna

udalosti. Uvedené znamená nielen absenciu hierarchického a inštitucionálneho vzťahu, ale tiež reálnu
nezávislosť. Objektívne vyšetrenie príčin takejto udalosti môže viesť tiež k čiastočnej kompenzácii
pozostalých a môže v konečnom dôsledku pre nich znamenať aj čiastočnú satisfakciu.

27. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. môžu poškodení nesprávnym úradným postupom alebo

nezákonným rozhodnutím požadovať aj náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu v peniazoch.
Zodpovednosť za škodu podľa cit. zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Poškodení nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným

rozhodnutím si odškodnenie za utrpenú nemajetkovú ujmu budú uplatňovať podľa tohto zákona, a nie
podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

28.Žalobcovianárokuplatniliakonáhradunemajetkovejujmypodľaust.§11anasl.OZanáhraduškody
podľa § 415, § 420 a nasl. OZ, podľa ktorého sa uhrádza i náhrada škody súvisiaca s nemajetkovou

ujmou. Zákon č. 514/2003 Z.z. sa týka rozhodovacej právomoci štátneho orgánu (ktorej sa žalobcovia
nezúčastnili), ktorý bol namierený voči konkrétnemu subjektu (v danom prípade týmto subjektom neboli
žalobcovia), ktorí si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody v konaní uplatňujú, preto
aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu medzi nimi a žalovaným, i keď je ním štát (tak ako je tomu
aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z.) tu nemá svoje opodstatnenie, pretože oni pod výkon právomocí štátu

v daných súvislostiach nespadali.

29. V konaní nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že nárok žalobcov na ochranu ich osobnosti je
nárokom uplatneným v zmysle ust. § 11 a nasl. OZ. Konaním žalovaného, ktorý si nepočínal obozretne
(umožnil výsluch poškodeného v miestnosti nezabezpečenej mrežami prípadne nerozbitnými oknami)

a vystavil syna žalobcov možnosti siahnuť si na život, došlo k zásahu do práva na súkromný a rodinný
život žalobcov, keďže samovraždou ich syna došlo k strate ich jediného syna a tu došlo k zásahu do
osobnostných práv žalobcov na ich súkromný a rodinný život a súčasne im týmto konaním vznikla škoda.

30. Vo veci namietanej pasívnej legitimácie súd viazaný názorom odvolacieho súdu odkazuje na odsek

10uzneseniaKSTTč.k.9Co/309/2016-607zodňa26.10.2017,vrámciktoréhosaodvolacísúdstotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, ktorými bola konštatovaná pasívna vecná legitimácia žalovaného. Preto
sa súd prvej inštancie touto námietkou bližšie nezaoberal.

31. Podľa ust. § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

32. Podľa ust. § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

33. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy
- v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú
ujmu treba vo všeobecnosti považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých kporušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú.
Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú
ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala

aj každá iná fyzická osoba.

34. Spôsobenie smrti blízkej osoby je bezpochyby zásahom do osobnostných práv pozostalých. Keďže
vzťahy medzi poškodeným a žalobcami ako rodičmi boli silné a intenzívne, je tu nespochybniteľná
prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnom základe, keď

všetci bývali v spoločnej domácnosti, denne sa stretávali, syn pomáhal najmä žalobkyni 2. v jej
zdravotných ťažkostiach, preto jeho smrť silne a intenzívne prežívajú doposiaľ. Žalobcovia tvorili s
poškodeným fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovanými väzbami, v
dôsledku nečakanej smrti prežívajú pocity úzkosti, smútku a zúfalstva. Stratili možnosť viesť so svojim
synom súkromný život a sú od jeho smrti ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s jedným z
najbližšíchrodinnýchpríslušníkov.Protiprávnymkonanímtakmaloprísťktaknezvratnejdeštrukciitýchto

medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov a tým k zásahu do ich
osobnostných práv. Vzniknutá trauma je zo života žalobcov fakticky neodstrániteľná. Strata člena rodiny
- jediného syna žalobcov predstavuje ujmu, ktorú by vnímala aj každá iná fyzická osoba ako obzvlášť
závažnú.

35. Konanie poškodeného bolo neočakávané a rýchle a nik z prítomných mu nedokázal v jeho konaní
zabrániť, išlo o jeho rozhodnutie, vykonal ho on sám. Poškodený využil to, že sa nachádzal v miestnosti,
kde sa pred jeho očami vlastne nachádzalo nezamrežované okno, zo svojej pozície, kde sedel či
stál mal výhľad na okno. Pokiaľ na polícii do tejto miestnosti vodili obvinených, u ktorých došlo k
obmedzeniu slobody a toto im hrozilo dlhodobo z dôvodu spáchania trestno-právnych skutkov, opatrenia

proti takémuto riziku rozbitia okna (k samovražednému konaniu a napr. aj k získaniu útočnej zbrane -
skla) mali byť prijaté.

36. Podľa ust. § 43 ods. 1 zákona o policajnom zbore účinného v čase udalosti, pred umiestnením osoby
do cely odoberie policajt, ktorý vykonáva ochranu cely, tejto osobe veci, ktorými by mohla ohroziť vlastný

život alebo zdravie alebo život a zdravie inej osoby.

37. Podľa ust. § 45 ods. 3 zákona o policajnom zbore účinného v čase udalosti, v cele nesmú byť také
predmety, ktoré by mohli byť zneužité na ohrozenie života a zdravia umiestnenej osoby alebo policajta.

38. Podľa čl. 5, posledná veta Nariadenia ministra vnútra SR o celách policajného zaistenia, za ochranu
osoby prevzatej s cely až do jej vrátenia do cely zodpovedá policajt, ktorý ju prevzal.

39. Vo vzťahu k prvému uplatnenému nároku (určovaciemu) súd uvádza, že ním súd mal konštatovať
neoprávnený zásah do pravá na súkromný a rodinný život žalobcov, ku ktorému malo dôjsť

nerešpektovaním nariadenia ministra vnútra SR zo dňa 17.07.2003 o celách policajného zaistenia,
konkrétne čl. 5 ods. 1 predmetného nariadenia. V zmysle uvedeného článku predvádzanie osoby
umiestnenej v cele za účelom vykonania potrebných úkonov zabezpečuje policajt, ktorý vykonáva vo
veci trestné stíhanie alebo jeho nadriadený. Znenie článku podmieňuje odovzdanie osoby mimo celu
existenciou písomnej požiadavky na jej vydanie, ukladá povinnosť policajtovi predvedenie a vrátenie

osoby zapísať do knihy zadržaných a zaistených osôb, a poslednou vetou určuje, že za ochranu osoby
prevzatej z cely až do jej vrátenia do cely zodpovedá policajt, ktorý ju prevzal. Zo skutkových tvrdení
žalobcov nevyplývalo žiadne konanie policajta, ktoré by mohlo predstavovať nerešpektovanie tohto
ustanovenia, resp. nariadenia. Žalobcovia poukazovali hlavne na poslednú vetu článku, ktorá určuje
zodpovednostný subjekt za ochranu osoby prevzatej z cely až do jej vrátenia do cely, teda neukladajúce

žiadnu povinnosť, ktorú by bolo možné nerešpektovať. Vzhľadom na uvedené súd tento nárok zamietol.

40. Ako už bolo vyššie konštatované, bolo povinnosťou žalovaného zamedziť poškodenému vo
svojej samovražde. V predmetnom prípade najmä zabezpečím miestnosti, do ktorej poškodeného
z cely policajného zaistenia predvádzal - zabezpečením okien, na ktoré mal poškodený výhľad,

proti ich prekonaniu. Keďže tomu tak nebolo, má žalovaný podiel na smrti poškodeného, preto
možno konštatovať, že z jeho strany došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, v ktorom
prípade ustanovenia OZ upravujúce ochranu osobnosti priznávajú takýmto osobám nárok na primerané
zadosťučinenie.41. Vzhľadom na pôvodnú formuláciu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, z ktorej nebolo zrejmé,
či si každý zo žalobcov uplatňuje nárok na náhradu 250.000 Eur alebo či suma 250.000 Eur bola

uplatnená spoločne a nerozdielne, žalobcovia na základe výzvy súdu uviedli, že si nárok uplatňujú
spoločne a nerozdielne. Súd však nie je viazaný spôsobom uplatneného nároku, teda tým, či nárok bol
uplatnený spoločne a nerozdielne alebo u každého zo žalobcov zvlášť, preto uplatnený nárok posúdil
aj s prihliadnutím na intenzitu ujmy žalobcov zistenej v konaní, kde táto intenzita bola u oboch žalobcov
približne rovnaká. Preto súd dospel k záveru, že uplatnená výška u každého predstavuje sumu 125.000

Eur a pristúpil k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy u každého zo žalobcov zvlášť, nakoľko sa jedná
o právo rýdzo osobného charakteru, ktoré je svojou povahou úzko späté s osobou pozostalého rodiča.
Nemajetkováujmaspočívapredovšetkýmvpsychickýchútrapách(smútok,žiaľ)spôsobenýchvnímaním
smrti blízkeho človeka. Je potrebné odškodniť aj ďalšie citové utrpenia, ako napríklad šok zo správy o
smrteľnom úraze blízkej osoby, stratu životnej perspektívy, obavy o budúcnosť a pod. V prípade ujmy,
ktorá nemá majetkový charakter je vylúčené uvedenie do pôvodného stavu. Nastupuje preto satisfakcia,

ktorá ma aspoň zmierniť nepriaznivé stavy vzniknuté zásahom do osobnostnej sféry, prípadne poskytnúť
pozostalým možnosť vykompenzovať útrapy tým, že prostredníctvom finančných prostriedkov, prípadne
predmetov alebo požitkov zaobstaraných z poskytnutej náhrady, si spríjemnia alebo uľahčia život.

42. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd považoval za potrebné nájsť určité objektívne hľadiská, ktoré

by mohli byť východiskom pre stanovenie jej výšky, a to tak, aby výška priznanej nemajetkovej ujmy
zohľadňovala aj ekonomický vývoj spoločnosti. V štátoch európskej únie sa výška nemajetkovej ujmy
v obdobných prípadoch pohybuje v rozmedzí 7.000 - 20.000 Eur. Preto súd za spravodlivé, zaisťujúce
automatickú valorizáciu náhrad, považuje viazanie jej výšky na priemernú mzdu v hospodárstve SR za
rok predchádzajúci smrti poškodeného. S ohľadom na uvedené možno za základnú čiastku náhrady

považovať v prípade najbližších osôb (rodičia, manžel, deti) 20-násobok tejto priemernej mzdy. Keďže
priemerná mzda v hospodárstve SR za rok 2009 predstavovala 745 Eur, 20-násobok bude predstavovať
14.900 Eur, po zaokrúhlení 15.000 Eur. Takto získaná suma sa nachádza aj v rozsahu náhrad v iných
štátoch európskej únie.

43. Súd musí pri úvahe o primeranosti navrhovanej satisfakcie za nemajú nemajetkovú ujmu vzniknutú
na osobnosti fyzickej osoby predovšetkým vychádzať jak z celkovej povahy, tak ich jednotlivých okolnosti
konkrétneho prípadu, musí prihliadnuť napríklad k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu,
charakteru a rozsahu zasiahnuť tej hodnoty osobnosti, k trvaniu a vplyvu vzniknuté nemajetkovej ujmy
pre postavenie a uplatnenie postihnutej fyzickej osoby v spoločnosti a pod. (tu pozri rozsudok NS ČR

zo dňa 22.02.2007 sp. zn. 30 Cdo 2206/2006). Ak má orientačné určená výška náhrad dosiahnuť účelu
sledovaného v ust. § 13 OZ, mala by byť základná čiastka modifikovaná s ohľadom na špecifické
okolnosti na strane zodpovedného subjektu alebo poškodeného.

44. Na strane pozostalých je významná hlavne intenzita a kvalita ich vzťahu so zomrelým, vek zomrelého

apozostalých,prípadnáexistenčnázávislosťnazomretom.Vzájomnývzťahjevýznamnýpreto,žestrata
milovanej osoby zasiahne pozostalého oveľa intenzívnejšie ako strata príbuzného, ku ktorému má vzťah
neutrálny ba dokonca negatívny. Pri zohľadnení veku zomrelého sa rozlišuje ako je prežívaná strata
dieťaťa jeho rodičmi, strata rodiča jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku jeho vnúčatami.
Aj keď strata dieťaťa predstavuje ujmu v každom veku, bude mať iný dopad na rodiča strata dieťaťa pri

pôrode, strata dieťaťa v školskom veku, prípadne strata dieťaťa, ktoré už nežije s rodičmi v spoločnej
domácnosti a má vlastnú rodinu.

45. Kritériá odvodzované od osoby škodcu sú predovšetkým postoj škodcu k škodnej udalosti, dopad
udalosti do jeho duševnej sféry, forma a miera zavinenia a v obmedzenom rozsahu aj majetkové

pomery škodcu. Práve postoj škodcu môže ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalým, ospravedlnenie či
prejavená ľútosť môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak ľahostajnosť, arogancia či prejavená
bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť. Je dôležité vziať zreteľ na okolnosti smrti, predovšetkým z pohľadu
konania škodcu. Väčší dopad na prežívanie sekundárnych obetí má úmyselne usmrtenie ako usmrtenie
z nedbanlivosti či objektívna zodpovednosť za výsledok. Majetkové pomery škodcu ako kritérium

stanovenianáhradynemajetkovejujmyjenevyhnutnévnímaťakovýnimočnýnástrojzmierneniaprílišnej
tvrdosti zákona. Kritérium skúmania majetkových pomerov škodcu nesmie byť chápané tak, že je priama
úmera medzi rozsahom majetku škodcu a výškou náhrady. Majetkové pomery nepredstavujú okolnosť
významnú pre utrpenie pozostalých. Nehrajú úlohu pre odstupňovanie výšky náhrady ale sú významnéiba z hľadiska toho, aby výška náhrady pre neho nepredstavovala likvidačný dôsledok. V kontexte
uvedeného je zrejme, že v posudzovanej veci nie sú majetkové pomery žalovaného a to ani okolnosť, že
ide o právnickú osobu, dôvodom pre navýšenie náhrady žalobcov. Ak je jednou z príčin úmrtia konanie

poškodeného (zomrelého) alebo okolnosť na jeho strane, je potrebné to zohľadniť pri určení výšky
nemajetkovej ujmy. Súd považuje za dôležité uviesť, že ujma spôsobená usmrtením blízkej osoby nie
je ujma na živote a zdraví priameho žalobcov, ale ujma na ich súkromnom a rodinnom živote, preto v
prípade takejto ujmy nie je možné uvažovať nad vyjadrením hodnoty ľudského života. (tu pozri rozsudok
NS ČR zo dňa 19.09.2018 sp. zn. 25 Cdo 894/2018)

46. V posudzovanom prípade súd vychádzal z čiastky 15.000 Eur, pričom zohľadnil, že konať s
následkom privodenia si smrti bolo rozhodnutím poškodeného, ktorý mal vedomosť, že sa nachádza
na vysokom poschodí. Počas výsluchu bol úplne pokojný, preto príslušníci policajného zboru
nemali najmenší dôvod predpokladať vzniknutý následok. Vzhľadom na uvedené možno na strane
poškodenéhokonštatovaťzavinenie,ktorejmierusúdurčilvrozsahu50%.Zohľadnenímmieryzavinenia

došlo k poníženiu základnej čiastky náhrady na sumu 7.500 Eur. Sú ďalej zohľadňujúc postoj žalovaného
k udalosti, ktorý sa síce žalobcom neospravedlnil ale neprejavil ani ľahostajnosť či aroganciu, ktorý
záverečnou rečou vyjadril, že smrť poškodeného ho mrzí, za smrť poškodeného zodpovedá objektívne,
teda nejedná sa o usmrtenie z nedbanlivosti ani o úmyselne usmrtenie, prehliadnuc ďalej na to, že
poškodený bol dospelý, že nebol na žalobcoch existenčne závislý a existenčne od neho závislí neboli ani

žalobcovia, za spravodlivú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval 5.000 Eur v prípade každého
zo žalobcov.

47. Podľa ust. § 415 OZ, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

48. Podľa ust. § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

49. Podľa ust. § 420 ods. 2 OZ, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď
bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto

spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

50. V prípade nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcom v súvislosti s pohrebom poškodeného v
uplatnenej výške 2.865,07 Eur, ktorá výška v konaní sporná nebola, súd viazaný názorom odvolacieho

súdu, poukazujúc na vyššie uvedené závery o zodpovednosti žalovaného za škodu (odsek 29 tohto
odôvodnenia), majúc za to, že bolo v zmysle ust. § 415 OZ povinnosťou žalovaného počínať si tak,
aby nedochádzalo ku škodám na zdraví a majetku, pričom táto právna povinnosť zo strany žalovaného
porušená bola, preto je v podľa ust. § 420 ods. 1 OZ zodpovedný za škodu vzniknutú žalobcom v
súvislosti s pohrebom poškodeného. Zodpovedný subjekt vyplýva aj z poslednej vety čl. 5 Nariadenia

ministra vnútra SR o celách policajného zaistenia, podľa ktorého za ochranu osoby prevzatej s cely až do
jej vrátenia do cely zodpovedá policajt, ktorý ju prevzal. Žalovaným je právnická osoba, ktorá pri svojej
činnosti použila osobu, ktorá zodpovedala za ochranu poškodeného, preto v zmysle ust. § 420 ods. 2 OZ
má súd za to, že škoda bola spôsobená žalovaným. Prihliadnuc na 50% mieru zavinenia poškodeného
(bližšie vysvetlenú v odseku 47 tohto odôvodnenia), súd priznal žalobcom 50% z uplatneného nároku

na náhradu škody predstavujúcej pohrebné náklady vo výške 1.432,50 Eur.

51. Ďalšie argumenty strán sporu súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné,
bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríkladrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS251/04,III.ÚS209/04,II.ÚS200/09apod.).Preto

na ostatnú argumentáciu strán sporu súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

52. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.53. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

54. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

55. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

56. V prípade nároku na náhradu trov konania pri určovacom výroku rozhodol súd podľa ust. § 255 ods.
1 CSP, keďže v tejto časti súd žalobu zamietol, teda žalovaný mal v tejto časti plný úspech a vznikol mu
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, tieto mu však súd nepriznal, nakoľko žalovaný výslovne

uviedol, že si trovy konania neuplatňuje.

57. Zásadu úspechu vo veci (ust. § 255 ods. 1 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž

ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo
sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška
ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcov v predmetnej veci preto bolo nevyhnutné považovať
za plne procesne úspešných, keďže mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu, závisela
výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100%, avšak
iba z prisúdenej sumy.

58. O nároku na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady škody súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2
CSP tak, že tento nárok žiadnej zo strany nepriznal, nakoľko má za to, že každá zo strán bola úspešná
v polovici.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na

súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (ust. § 362 ods. 1 CSP).

Podľa ust. § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.Podľa ust. § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.