Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. september 2021

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/42/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116216378
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2021:8116216378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: R. X., V..: X.XX.XXXX, L.

XX, XXX XX Y. - V. Š., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089
01 Svidník, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724
803, zastúpenému spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o., advokátska kancelária, Pajštúnska 5, 851 02
Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 50,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vychádzajúc
z prisúdenej sumy s tým, že o ich výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 12.8.2016 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného
zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur a náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28C/363/2015,

o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, bol ako žalobca v postavení spotrebiteľa, a súd rozsudkom z
27.4.2016 určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná. Žalobca ďalej všeobecne (bez komentára)
citoval časť odôvodnenia rozsudku v uvedenej veci s tým, že v odôvodnení rozhodnutia súd uviedol:
„Predmetom tohto konania je neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy ako prostriedku na zabezpečenie
peňažnej pohľadávky uzavretých medzi veriteľom a dlžníkom, v ktorých má dlžník postavenie
spotrebiteľa.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzatvorená k zmluve,

ktorá nemá všetky náležitosti v zmysle spotrebiteľského práva. Odporca mal pripravené tlačivo a vnútil
navrhovateľovi iný právny úkon než ten, o ktorý v danom okamihu mal záujem - a to uzatvorenie úveru.
Ako to vyplýva z predtlače zmluvy - žiadosti o poskytnutí Pôžičkovej karty, sa navrhovateľ jedným a tým
istým podpisom na predmetnej listine podpísal aj pod časť, ktorou malo dôjsť k dohode o zrážkach zo
mzdy, ktorá bola uvedená na druhej strane predtlače.
Nebolo preukázané, že by navrhovateľ bol nejakým spôsobom osobitne oboznámený zo strany odporcu
o forme tohto zabezpečovacieho inštitútu, ani o jeho následkoch. Tak sa dá usudzovať nedostatok vôle

konajúcej osoby - spotrebiteľa, vstúpiť k dohode o zrážkach zo mzdy s odporcom.
V danej súvislosti súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp.
zn. 6 M Cdo 9/2012, kde práve bolo poukazované, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris
non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo stranydodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v
neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje

na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc
z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu,
odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov o strany spotrebiteľa.
Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže
byť na ujmu.

Súd poukazuje aj na zrejmý nedostatok slobodnej, určitej a vážnej vôle navrhovateľa s dohodou
o zrážkach zo mzdy, ktorá v texte odkazuje na ustanovenie § 551 Občianskeho zákonníka a na
ustanovenia všeobecných obchodných podmienok, pričom naviac nie je uvedené číslo zákona len
„Občianskeho zákonníka“ naviac ustanovenia všeobecných obchodných podmienok sú poskytované
spotrebiteľom v takej veľkosti písma, že táto už po prvom vzhliadnutí odrádza - znechucuje, či
znemožňuje dôslednejšie preštudovanie, nehovoriac o spotrebiteľoch vo vyššom veku. Pritom odporca

už z návrhu na poskytnutie úveru mal zistené, v akej pracovnej pozícií je navrhovateľ zamestnaný, a pri
dodržaníuželementárnychzásadpoctivéhoobchodnéhostyku,moholsiuvedomiťa prípadneponúknuť
navrhovateľovi dôslednejšie vysvetlenie aj riziká vyplývajúce z úverového vzťahu. S poukazom už na
uvedené dôvody a konkrétne okolnosti sa súdu javí takýto právny úkon ako neplatný s poukazom na
ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Súd v ďalšom má za to, že uvedený postup odporcu sa dá s poukazom na už uvedené dôvody
kvalifikovať aj ako nekalá praktika, ktorá v zmysle vyššie citovaných ust. Smernice Rady č. 93/13/EHS z
5.apríla1993,akoajust.§52anasl.Občianskehozákonníkanemôžepožívaťprávnuochranu.“Žalobca
dodal, že uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.6.2016 a vykonateľnosť dňa 4.7.2016,
následne v žalobe citoval ust. § 3 ods. 5 tretia veta zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a ďalej

uviedolužlento,žesiakospotrebiteľuplatňujesatisfakciuzaporušeniejehospotrebiteľskýchprávstým,
že svoje práva musel brániť podaním pôvodnej žaloby. Dodal, že primerané finančné zadosťučinenie má
mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy, zároveň má mať aj funkciu
relutárnu, a uzavrel, že keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde
a bola tým splnená hypotéza citovanej právnej normy, finančné zadosťučinenie požaduje vo výške 300,-

Eur. Žiadne ďalšie skutkové tvrdenia na odôvodnenie uplatneného nároku (najmä jeho výšky) žalobca
(zastúpený advokátom - viď aj § 291 ods. 3 CSP) v žalobe neuviedol.
3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. V písomnom vyjadrení k žalobe namietal voči správnosti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 28C/363/2015-54 vydanom v pôvodnom konaní (že podaná žaloba sa javila
a aj naďalej javí žalovanému ako účelová a nedôvodná, avšak napriek tomu rešpektoval rozhodnutie a

uhradil žalobcovi trovy konania, na zaplatenie ktorých bol týmto rozhodnutím zaviazaný).
Požiadavku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur žalovaný označil za
neopodstatnenú a v plnom rozsahu nedôvodnú s tým, že tvrdenia žalobcu, že svoje práva musel brániť
podaním žaloby sú nepravdivé a účelové, robené len s cieľom dosiahnuť neodôvodnený majetkový
prospech. Uviedol, že žalobca si bol vedomý svojej pohľadávky a za účelom jej uspokojenia súhlasil s

výkonom zrážok zo svojej mzdy a postupným splatením svojej pohľadávky (k čomu žalovaný predložil
správu mzdovej účtovníčky NPPC K. o tom, že po písomnom súhlase od Y. X. začínajú plniť dlžné čiastky
formou zrážky zo mzdy, viď č.l. 31 súdneho spisu), a týmto spôsobom pohľadávku aj uhradil, a následne
sa na súde domáhal určenie neplatnosti tejto dohody o zrážkach zo mzdy. Uvedené konanie žalobcu
žalovaný označil za špekulatívne a vyslovil názor, že je absurdné, ak by takému konaniu bola zo strany

súdu poskytnutá ochrana.
Žalovaný namietal, že žalobca v podanej žalobe vôbec nešpecifikuje prečo je podľa jeho názoru
primerané finančné zadosťučinenie vo výške práve 300,- Eur a v čom mu bola spôsobená ujma takého
rozsahu, resp. porušenie spotrebiteľského práva. Uviedol, že žalobcovi nebola konaní žalovaného
spôsobená žiadna ujma, došlo len k úhrade oprávnenej pohľadávky žalovaného, a to spôsobom, ktorý

písomne odsúhlasil žalobca.
Napokon žalovaný uzavrel, že priznaním finančného zadosťučinenia žalobcovi by podľa neho došlo k
vybočeniu z medzí ochrany spotrebiteľa a k aprobovaniu konania, ktorým sa žalobca snaží zneužiť svoje
postavenie a ustanovenia zákona upravujúce ochranu spotrebiteľa, a získať tak pre seba neoprávnený
majetkový prospech. Žalobu navrhol zamietnuť.

4. Žalobca zastúpený advokátom sa následne k doručenému vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril,
hoci ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením podľa § 167 ods. 3 CSP vyzval s tým, že na
neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť (viď aj § 291 ods. 3 CSP).5. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka)
neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez

nariadenia pojednávania, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy, avšak len v rozsahu
včasných a konkrétnych skutkových tvrdení strán sporu.

6. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu

podľa odseku 1.

7. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

8. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

9. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania.

10. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

11. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne

opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670. + ďalej podrobnejšie viď aj bod 32.-34. tohto odôvodnenia).

12. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie označenými dôkazmi (§ 132 ods. 1

CSP), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných
(resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP) a
vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

13. V konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28C/363/2015 si žalobca ako spotrebiteľ

uplatnil voči žalovanému nárok na určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, a bol úspešný.
Ako vyplýva z predloženého rozsudku, nárok si uplatňoval prostredníctvom advokáta (toho istého, ktorý
ho zastupuje aj v tomto konaní o primerané finančné zadosťučinenie), pričom Okresný súd Prešov v
uvedenej veci rozhodol rozsudkom č.k. 28C/363/2015-54 zo dňa 27.4.2016 tak, že žalobcovi vyhovel a
určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy v žiadosti o vydanie pôžičkovej karty Triangel č. XXXXXXXX zo

dňa 29.6.2007 uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom je neplatná, a súčasne rozhodol o povinnosti
odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 347,10 Eur.

14. Z odôvodnenia predmetného rozsudku ďalej vyplýva, že v danom prípade súd vychádzal z
toho, že dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzatvorená k zmluve, ktorá nemá všetky náležitosti v

zmysle spotrebiteľského práva, nebolo preukázané, že by navrhovateľ bol nejakým spôsobom osobitne
oboznámený zo strany odporcu o forme toho zabezpečovacieho inštitútu, ani o jeho následkoch, čo sa
dá kvalifikovať aj ako nekalá praktika.

15. Z nespochybnených tvrdení žalovaného pritom vyplýva, že zrážky zo mzdy v súvislosti s touto

dohodou boli podľa správy mzdovej účtovníčky vykonávané po písomnom súhlase žalobcu, a zároveň
mu nebola spôsobená žiadna ujma.16. Z lustrácie súdneho registra (za účelom vylúčenia procesnej prekážky litispendencie resp. res
iudicata) pritom ešte vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 CSP), že žalobca si na tunajšom súde svoje nároky voči
dodávateľom (v pozícii žalobcu, okrem množstva ďalších sporov, kde vystupuje v pozícii žalovaného)

uplatňoval, resp. prípadne ešte stále uplatňuje vo viac ako 15 samostatných súdnych konaniach (vrátane
najmenej 7 rôznych nárokov na primerané finančné zadosťučinenie). Žiadne ďalšie podstatné okolnosti
(súvisiace s úspešným uplatnením práv žalobcu voči žalovanému v uvedenom pôvodnom súdnom
konaní) pritom ale už stranami uvedené neboli a ani z predložených dôkazov nevyplynuli (súd nezistil).

17. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami
dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len
pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane včas (v nich)
uvedených tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich
preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. iné konkrétne okolnosti a skutočnosti (vrátane ich

kvantifikácie), než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami
procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, a vo
vzťahu ku ktorým žiadne konkrétne dôkazy nenavrhla, predmetom konania a posudzovania (a teda
ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP).
To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších

podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149 CSP), ktoré by v
zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy,
ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní
dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. §
140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe -

v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú
(§ 366 CSP).

18. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - každý spotrebiteľ má právo na výrobky

aslužbyvbežnejkvalite,uplatneniereklamácie,náhraduškody,vzdelávanie,informácie,ochranusvojho
zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru,
dohľadu a kontroly (ďalej len „orgán dozoru“) a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa.

19. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - proti porušeniu

práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti
porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

20. V danom prípade si žalobca uplatnil voči žalovanému právo na primerané finančné zadosťučinenie
za to, že na súde ako spotrebiteľ úspešne uplatnil voči žalovanému porušenie svojho práva (v konaní
vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 28C/363/2015).

21. Ako vyplýva z citovaného ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, tento nárok na primerané
finančné zadosťučinenie pritom nevzniká spotrebiteľovi (ako dôsledok) za samotné primárne porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi (spotrebiteľského práva),
ale až (a len vtedy), keď (spotrebiteľ) na súde úspešne uplatní porušenie tohto práva alebo povinnosti (v
súdnom konaní, v ktorom súd vyhodnocuje, resp. by mal vyhodnocovať, aj všetky podmienky takéhoto

konania, vrátane jeho významu).
Primerané finančne finančné zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia tak nie je sankciou za primárne
porušenie práva alebo povinnosti, ale len peňažnou satisfakciou či odmenou patriacou spotrebiteľovi za
to, že porušenie práva alebo povinnosti musel uplatniť resp. úspešne uplatnil (dokonca až) v súdnom
konaní. Z hľadiska sankčného ho tak možno vnímať nanajvýš len ako dodatočný postih zodpovednej

osoby za následný súdny spor, resp. za to, že mu nezabránila.

22. V tejto súvislosti je totiž potrebné si uvedomiť, že sankcie resp. dôsledky za (samotné) primárne
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpisminastávajú automaticky a vyplývajú priamo absolútne (objektívne) z noriem objektívneho práva (zo
zákonov), ktoré ich porušenie sankcionujú (napr. neplatnosťou právnych úkonov, nemožnosťou
predčasnéhozosplatneniaúveru,fikciouobezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru,aza

určitých okolností aj z toho vyplývajúcim právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, či neplatnosťou
neprijateľných zmluvných podmienok, a pod.).

23. Nárok spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa teda (na rozdiel od obdobne označených inštitútov napr. pri diskriminácii či

odškodnení za nejakú nemajetkovú ujmu) nevzniká už vtedy (preto), že bolo primárne porušené právo
alebo povinnosť ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, ale až (a len) vtedy, keď spotrebiteľ
toto porušenie voči zodpovednej osobe úspešne uplatnil na súde. Z uvedeného by teda malo byť
zrejmé, že toto primerané finančné zadosťučinenie nemá mať povahu sankcie za primárne porušenie
spotrebiteľského práva, keďže nie je konštruované za jeho primárne porušenie (nárok naň nevzniká za
prvotné porušenie práva alebo povinnosti zodpovednou osobou), ale len, tak ako to výslovne vyplýva aj

z jeho označenia, povahu zadosťučinenia (odmeny) za aktivitu spotrebiteľa a jeho úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní.
Keďže tento nárok pritom vzniká až dodatočne po prvotnom porušení, a to výlučne v závislosti od
následnej aktivity spotrebiteľa (či porušenie práva alebo povinnosti uplatní na súde), napr. zrejme najmä
ak zodpovedná osoba nevyhovie jeho (oprávnenej) „reklamácii“, resp. požiadavke, alebo vyvíja aktivity,

pre ktoré spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti na súde, preto aj pri určení jeho primeranej
výšky by sa tak mali zohľadňovať zjavne najmä (už len) okolnosti po primárnom porušení a následné
konanie zodpovednej osoby a jej dodatočný postoj a reakcia k záujmom spotrebiteľa, a teda či sa
následne v súvislosti s tým chovala tak, aby k súdnemu sporu ďalej prípadne už ani vôbec nemuselo
dôjsť (a spotrebiteľ nemusel svoje práva uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní). Spotrebiteľ tak teda

v tomto nemá právo na vymáhanie a inkasovanie akejsi sankcie za primárne porušenie práva, ale len na
primerané finančné zadosťučinenie za následné úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
v súdnom konaní.

24. „Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, jazykovo-gramatického výkladu predmetnej

právnej normy a toho, že ak nie sú závažné dôvody pre to, aby bol slovnému textu daný iný význam,
má sa výrazom použitým v právnej norme prisúdiť taký význam, aký má v zmysle právneho jazyka,
je potrebné konštatovať, že úspešným uplatnením práva spotrebiteľa je daný základ pre priznanie
finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/49/2020 z 25.3.2021).

25. „Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019).

26. Uplatnením práva pritom podľa prevažujúcej súdnej praxe nemožno rozumieť vždy (výlučne) iba
podanie žaloby spotrebiteľom, ale výnimočne je takým aj účinná obrana (aktivita) spotrebiteľa v konaní
začatom na podnet dodávateľa.

27. V prejednávanej veci je z obsahu žalovaným predloženého rozsudku zrejmé, že žalobca ako

spotrebiteľ v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 28C/363/2015 úspešne uplatnil na súde
nárok na určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, keď súd jeho žalobe vyhovel. Tým bolo
pritom zároveň (právoplatne) vymedzené jeho úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ako
spotrebiteľa v uvedenom súdnom konaní, ktoré aktuálny procesný súd nie je oprávnený preskúmavať,
právny základ nároku žalobcu na finančné zadosťučinenie za to tak bol daný, a zostávalo určiť už len

jeho (primeranú) výšku.

28. Ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa „pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jedinýmkritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok
NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019). Vzhľadom na základ tohto nároku by pritom malo byť

zrejmé, že keďže má ísť o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa za jeho úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, mali by to teda byť všetky okolnosti súvisiace
najmä bezprostredne s týmto uplatnením (a jeho dôvodmi).

29. „Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na

strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút
premeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na
kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za
ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť
porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať

skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn.
17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020).

30. „Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj sankčnú povahu, keďže dôsledkom zaplatenia
zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby, ktorá právo porušila. Táto sankčná stránka u

finančného zadosťučinenia má však len vedľajší dôsledok, nakoľko na účely represie slúžia iné odvetvia
práva, administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má
zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí 30Cdo/3936/2010
z 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnou úpravou v Občianskom zákonníku,
inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages nekompenzačného odškodnenia exemplárnej alebo

represívnej povahy nemá v českom práve oporu.“ (uznesenie KS v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/29/2020
z 30.7.2020).

31.Procesnýsúdktomupoukazujetiežnaskutočnúfunkciucivilnéhosporovéhokonaniavspravodlivom
súdnom konaní, v ktorom sa má ochrana poskytovať primeraným spôsobom. „Jeho účelem je

poskytování ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem
chráněným zájmům. V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou situace, na něž
Ústavní soud již v minulosti upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci samé, ale kvůli
částce, která může být přiznána na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9. 2011 sp. zn. I.
ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU 395)]. Nelze připustit, aby civilní soudní řízení bylo odtrženo od jeho

skutečného společenského poslání a aby se místo poskytování ochrany stalo výlučně nástrojem
sloužícím k vytváření snadného a nijak neodůvodněného zisku na úkor protistrany. I pro náklady
řízení tedy platí obecná myšlenka, kterou zdejší soud vyslovil již v nálezu ze dne 20. 6. 2011 sp.
zn. I. ÚS 329/08 (N 118/61 SbNU 717): "Jednotlivé instituty občanského soudního řádu a jiných
procesních předpisů je proto nutno upravit a úpravu interpretovat a aplikovat tak, aby - při zachování

ostatních základních principů a východisek civilního procesu - odpovídaly takto vymezené ochranné
funkci civilního práva procesního.". Nebude-li civilní proces ochrannou funkci plnit, ztrácí tím jeho
existence jakékoli společenské opodstatnění. ... (32.) Ústavní soud považuje rovněž za důležité vyjádřit
se k námitce (stěžovatelky) vytýkající soudům podporu porušování práva v bagatelních věcech bez
jakýchkoliv citelnějších následků. K tomu je nutno v prvé řadě zdůraznit, že v každém řízení - tedy i

v řízeních bagatelní povahy - musí být zaručeno právo na spravedlivý proces všem účastníkům. Ani
procesní straně, která je z hmotněprávního hlediska v právu, nelze proto tolerovat, zneužívá-li své
subjektivní procesní právo, nadto k újmě protistrany. Nelze souhlasit ani s poukazem stěžovatelky na
absenci "citelnějších následků". Jedním z ústavních principů, na nichž je každý právní stát vybudován, je
princip právní jistoty. Tento princip má řadu rozmanitých aspektů; pro oblast sankcionování protiprávního

jednání z něj vyplývá, že každý, kdo se takového jednání dopustil, se může spoléhat na to, že takové
jednání bude postiženo sankcí, ovšem sankcí, kterou zákon za toto protiprávní jednání předpokládá, a
nikoliv sankcí zákonem nepředvídanou (viz Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 205).
Nestačí ovšem, že sankci předpokládá zákon; sankce totiž musí být přiměřená protiprávnímu jednání,
které jí má být postiženo. Neúměrné zvyšování sankcí četnost protiprávního jednání nejen nesnižuje,

ale naopak s sebou může nést další negativní důsledky (Op. cit., s. 36-37)“ (z nálezu Ústavného súdu
ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/12, v ktorom bol členom senátu prof. Holländer).32. Pokiaľ pritom ide o všetky okolnosti daného prípadu, ktoré by mal súd zohľadňovať pri určovaní
výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na
žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom

konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a
úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda
vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca
teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je

preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej
a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

33. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.

Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj

tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

34. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a

rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v

rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.

H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré

samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený

skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho

vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na
úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú

všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a
vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje

v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri
aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať
skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový
stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní
skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec

rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

35. V danom prípade pritom žalobca svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodnil len svojou úspešnosťou v konaní o neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy a tým, že si
uplatňuje satisfakciu za porušenie jeho spotrebiteľských práv, keď svoje práva musel brániť podaním
pôvodnej žaloby. Žiadne okolnosti, ktoré by bližšie odôvodňovali ním uplatnenú výšku zadosťučinenia,

však neuviedol. Žalobca neuviedol žiadne bližšie okolnosti predchádzajúce uplatneniu práva na súde
(v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 28C/363/2015 o neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy),
a ani osobitné dôvody, zohľadňujúce napr. jeho neúspešnú reklamáciu alebo predsúdne upozornenie
na porušenie práva, ktoré by osobitne zvýrazňovali potrebu podania žaloby (že žalovaný pred súdnym
konaním nedbal na jeho výhrady), pre ktoré podal žalobu, resp. ako uviedol, svoje práva musel brániť

podaním pôvodnej žaloby, a ani či konanie žalovaného a následné uplatnenie porušenia práva alebo
povinnosti na súde viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jeho súkromnom a spoločenskom
živote. „Takýmito negatívnymi dôsledkami resp. nepriaznivými okolnosťami prípadu, ktoré by mohli
vzniknúť v súvislosti s nekalým konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej
situácievkonkrétnomčase,odkázanosťnainýchalebopsychickázáťažapod.“(rozsudokKSvPrešove,

sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020). Zvýšená odmeňujúca funkcia zadosťučinenia pre spotrebiteľa
(za to, že sa pustil do sporu so žalovaným) by mohla vystupovať do popredia napr. najmä vtedy, ak
by žalobca tvrdil, že zodpovedná osoba pred podaním žaloby odmietla akceptovať jeho (oprávnené)
výhrady (prípadne reklamáciu), spoliehajúc sa možno na to (bez hrozby osobitného negatívneho
následku), že spotrebiteľ pre obtiaže nebude uplatňovať alebo brániť svoje práva na súde (skúsime, či

námto„neprejde“),aakjeto(zodpovednejosobe)ajneprejde,nebudetomaťpreňuciteľnejšienásledky
(lebo spotrebiteľovi potom dodatočne na podklade rozhodnutia súdu aj tak vyhovie len v tom, čo mala
urobiť už dávno). Táto stránka je však pri nedostatku tvrdení o predchádzajúcich výhradách spotrebiteľa
adresovaných dodávateľovi (zodpovednej osobe) a pri jeho zastúpení advokátom, tak ako tomu bolo aj
v tomto prípade, oslabená, nakoľko negatívny prístup zodpovednej osoby, ak nevyhovie oprávneným

požiadavkám spotrebiteľa zastúpeného advokátom, má svoj odraz aj v povinnosti nahradiť spotrebiteľovi
jeho trovy právneho zastúpenia, a žiadne osobitné úsilie od spotrebiteľa spravidla nevyžaduje.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu známe okolnosti tohto prípadu, podľa ktorých
bol žalobca v pôvodnom konaní zastúpený advokátom, netvrdil, že by dodávateľa (zodpovednú

osobu) pred pôvodným konaním upozornil na vytýkané nedostatky (porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi), so súdnym konaním má skúsenosti
(niekoľko desiatok súdnych sporov), podľa nespochybnených tvrdení žalovaného zrážky zo mzdy v
súvislosti s touto dohodou boli podľa správy mzdovej účtovníčky vykonávané po písomnom súhlase
žalobcu, a zároveň mu nebola spôsobená žiadna ujma, a k požiadavke zadosťučinenia neuviedol

ani žiadne negatívne dôsledky porušenia práva zo strany dodávateľa v okolnostiach tohto prípadu
na jeho súkromný či spoločenský život, a ani to, že by od žalovaného ešte pred podaním svojej
žaloby niečo neúspešne žiadal alebo reklamoval, mal súd za to, že žalobca (zastúpený advokátom)
netvrdil a nepreukázal také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie finančného zadosťučinenia v
ním požadovanej výške 300,- Eur, a za primeranú výšku zadosťučinenia tak považoval základnú sumu

maximálne 50,- Eur tak, ako ju v obdobných prípadoch priznáva aj Krajský súd v Prešove (napr. v
rozsudku sp. zn. 9CoCsp/49/2020, 17CoCsp/32/2020), a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

37. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
V danom prípade bol formálny základ nároku daný a výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu, a

preto súd vychádzal zo záveru, že žalobca bol v spore úspešný a z toho dôvodu mu súd priznal nárok
na plnú náhradu trov konania (ktorých výška však bude vychádzať len z výšky prisúdenej istiny), hoci
súd zastáva názor, že žalobcovi by náhradu trov konania spravodlivo (z dôvodov hodných osobitného)
zreteľa ani patriť nemusela.38. V súvislosti s úvahami o náhrade trov konania totiž súd pripomína, že súčasná právna úprava nemá
ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP (o možnosti modifikácie náhrady trov konania

podľa pomeru úspechu vo veci a ich priznaním v celom rozsahu v prípade, ak výška plnenia závisela
od úvahy súdu), a čiastočný úspech vo veci sa tak v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP má spravidla
vždy prejaviť pomerným rozdelením náhrady trov konania (podľa pomeru úspechu vo veci). Ak sa
však má pritom aj napriek tomu na daný prípad z nejakého dôvodu aplikovať obdobná norma ako
bola uvedená v minulom ustanovení § 142 ods. 3 OSP, súd poukazuje tiež na to, že v uvedenom

ustanovení bola stanovená len možnosť, a nie pravidlo (povinnosť) súdu priznať účastníkovi (vždy)
plnú náhradu trov konania (porovnaj slová: „Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže
mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ... ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy
súdu), pričom v danom prípade pre takýto postup nebol žiaden spravodlivý dôvod. V okolnostiach tohto
prípadu totiž súd poukazuje na to, že žaloba žalobcu bola jednak úplne „formulárová“ /viď § 257 CSP
a primerane aj uznesenie NS SR, sp. zn. 6 MCdo 9/2013, podľa ktorého „trovy konania vzniknuté

zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa
obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej -
ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo
bránenie práva na súde.“/, žalobca, zastúpený advokátom, bol úspešný len v malej časti, vo zvyšku
bol jeho nárok (na základe ním uvedených tvrdení) uplatnený v celkom zjavne neprimeranej výške

(zodpovedajúcej spravidla až významnejším nemajetkovým újmam) a výrazne procesne úspešnejší tak
bol žalovaný. Navyše žalobca pred uplatnením tohto peňažného nároku na súde žalovaného na plnenie
v zmysle ust. § 563 OZ ani len nevyzval, v dôsledku čoho tak žalovaný (ohľadom požiadavky zaplatiť
žalobcovi finančné zadosťučinenie - vzhľadom na predchádzajúcu chýbajúcu výzvu na plnenie) svojim
správaním pred podaním žaloby ani nedal dôvod na podanie žaloby (nebol v omeškaní) a nemal reálnu

možnosť spor odvrátiť (porovnaj aj bývalé ust. § 143 zák. č. 99/1963 Zb.), čo by nepochybne bolo možné
hodnotiť ako tiež ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobcovi trovy konania spojené s
týmtokonaním,sprihliadnutímnaprincípvšeobecnejspravodlivostiarozumnéusporiadanieprocesných
vzťahov strán sporu (článok 1, 2 CSP), patriť nemali.

39. Vzhľadom na v danom prípade pomerne nízku sumu náhrady trov konania a rozhodovaciu prax
tunajšieho odvolacieho súdu, ktorý náhradu trov konania žalobcom aj v takých prípadoch priznáva, však
súd napokon v záujme nepredlžovania tohto sporu žalobcovi ich náhradu priznal tak, ako je to uvedené
v bode 37. tohto odôvodnenia.

40. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.