Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. november 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/62/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899999
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3608899999.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčíneakoodvolacísúdvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.IvanyŠlesarovej

a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej
v právnej veci žalobcu: Diligentia R.C., s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 12, 821 04 Bratislava,
IČO: 46 008 616, správca konkurznej podstaty BANKRUPTCY & RECOVERY SERVICE, k. s., so sídlom
Nám. M. Benku 10, 811 07 Bratislava, IČO: 36 669 415, proti žalovanej: Vlasta Melicheríková - REA
100, miesto podnikania Komenského 673/23, 956 18 Bošany, IČO: 34 583 335, právne zastúpenej JUDr.
Ivanou Magdolenovou Joríkovou, advokátkou,
so sídlom Hrnčírikova 1/B, 958 01 Partizánske, IČO: 35 437 588, v spore o zaplatenie 9.999,55 Eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č. k. 3Cb/5/2008-967
zo dňa 19. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd m e n í výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie tak že, žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi 6.072,45 Eur spolu s 18,8 % ročným úrokom z omeškania od 12.05.1999 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamieta.

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 3Cb/5/2008-967 zo dňa 19. októbra 2017, výrokom I. zaviazal

žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi 9.999,55 Eur s 18,8 %-ným úrokom z omeškania ročne od
12.05.1999dozaplatenia,dotrochdníodprávoplatnostirozsudku,výrokomII.vozvyškužalobuzamietol
a výrokom III. určil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo s poukazom na § 275 ods.
1, 4, § 269 ods. 2, § 323
ods. 1, § 369 ods. 1, § 387 ods. 1, § 394 ods. 2, § 397, § 402, § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, §
451 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods. 1, § 720 Občianskeho zákonníka, § 6 ods. 1,
§ 3 ods. 2, 4 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov účinného do 30.06.2004,

§ 225 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 CSP.

1.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 12.05.1999 sa právny
predchodca žalobcu domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.249,01 Eur
(459.391,80 Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
od 01.11.1998 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe
zmluvy uzavretej so spoločnosťou X. a.s., E. je výhradným zástupcom na rozširovanie franchisingového

systému maloobchodného diskontného predaja potravín na území Slovenskej republiky pod obchodným
označením REMA 1000. Žalovaná ako samostatne zárobkovo činná osoba nadobudla na základe
dohodnutej obchodnej spolupráce so žalobcom dňa 28.01.1998 obchodné podnikateľské označenieREMA 1000 za účelom prevádzkovania určenej maloobchodnej predajne potravín REMA 1000. Strany
sporu uzavreli obchodnú spoluprácu
v zmysle ustanovenia § 269 Obchodného zákonníka v systéme franchisingu, na základe

ktorej žalovaná začala podnikať s účinnosťou od 02.02.1998 pod obchodným označením
REMA 1000. V zmysle fanchisingových podmienok žalobca zriadil a odovzdal žalovanej do
prevádzkovania maloobchodnú predajňu REMA 1000 na Kubačovej ul. č. 19 s účinnosťou
od 02.02.1998, na základe ktorej žalovaná prevzala predajňu REMA 1000 do prevádzkovania,
vrátane technologického zariadenia a vybavenia predajne a vyzásobenia predajne maloobchodným

potravinárskym, drogistickým a priemyselným tovarom. Týmto dňom žalovaná maloobchodnú predajňu
užívala, prevádzkovala a predávala tovar ako obchodný partner žalobcu. Žalobca predložil v zmysle
dohodnutej fanchisingovej spolupráce žalovanej franchisingovú zmluvu na prevádzkovanie predajne
REMA 1000, ktorú žalovaná akceptovala a v zmysle dohodnutých podmienok predajňu prevádzkovala,
platila faktúry vystavené žalobcom za poskytnuté hnuteľné a nehnuteľné veci a franchisingové služby a
obchodný názov tak, ako boli uvedené vo franchisingovej zmluve a poberala výzisk z prevádzkovania

predajne. V zmysle dohodnutých franchisingových podmienok a uzavretej podnájomnej zmluvy bola
dohodnutá a akceptovaná mesačná cena za prenajaté nebytové priestory vo výške 6 % z mesačných
tržieb dosiahnutých v predajni, cena za prenajaté technologické
a interiérové vybavenie (HIM, DHIM) vo výške 2,5 % z nadobúdacej hodnoty a cena za poskytované
franchisingové služby navrhovateľom a použitie obchodného názvu vo výške

1 % z mesačnej tržby, ktoré žalobca žalovanej fakturoval mesačne. Žalovaná tieto faktúry riadne platila
žalobcovi, a to až do mesiaca máj 1998, kedy prestala platiť prenajaté technologické zariadenie a
od mesiaca jún aj cenu za prenajaté priestory, poskytované služby a obchodný názov, hoci zriadenú
predajňu naďalej prevádzkovala. Napriek tomu, že pod označením REMA 1000 predajňu prevádzkovala
a poberala zisk z predaja, neuhradila žalobcovi splatné faktúry v celkovej výške 31.838,04 Eur

(959.152,70 Sk), a to cenu prenájmu, poplatok za obchodné označenie a franchisingové služby za
obdobie 7-9 1998
v celkovej výške 645.452,- Sk (faktúra č. 198070021 za mesiac 7/98 vo výške 275.907,50 Sk, faktúra
č. 198080021 za mesiac 8/98 vo výške 256.769,80 Sk a faktúra č. 198090021 za mesiac 9/98 vo výške
112.774,70 Sk), cenu nájmu za prenajaté technologické zariadenie za obdobie 5-9/98 v celkovej výške

285.261,80 Sk (faktúra č. 198050010 za mesiac 5/98 vo výške 61.743,10 Sk, faktúra č. 19806009 za
mesiac 6/98 vo výške 66.601,80 Sk, faktúra
č. 198070024 za mesiac 7/98 vo výške 67.086,90 Sk, faktúra č. 198080010 za mesiac 8/98 vo výške
62.416,40 Sk a faktúra č. 198090010 za mesiac 9/98 vo výške 27.413,60 Sk) a kúpnu cenu za dodávky
tovarov v celkovej výške 28.438,90 Sk (faktúra č. 398080009 splatná dňa 10.09.1998 vo výške 3.075,-

Sk, faktúra č. 298080016 splatná dňa 25.09.1998 vo výške 25.363,90 Sk). Žalovaná franchisingovú
zmluvu, napriek tomu, že podmienky akceptovala, nepodpísala. Na základe tohto stavu žalobca a
žalovaná ukončili franchisingovú spoluprácu pri prevádzkovaní predajne REMA 1000 na Kubačovej 19 v
Bratislave dohodou zo dňa 20.8.1998 k určenému dňu 30.9.1998 s tým, že ku dňu ukončenia spolupráce
a odovzdania predajne budú vysporiadané záväzky žalovanej voči žalobcovi, podľa fakturovaného stavu

v závislosti od inventúrneho stavu zásob potravín na predajni, ktoré žalobca mal prevziať.

1.3. Žalovaná v zmysle uzavretej dohody o skončení spolupráce uplatnila na pohľadávku žalobcu
kompenzačnú námietku na započítanie tovarovými zásobami v predajni, ktoré boli vo vlastníctve
žalovanej a rozdiel v protipohľadávke sa zaviazala uhradiť v hotovosti dňa 15.09.1998. Pri prevzatí

predajne žalobcom bola vykonaná spoločná inventúra tovarových zásob nachádzajúcich sa na predajni,
na základe ktorej žalovaná vyfakturovala žalobcovi úhrnnú hodnotu tovarových zásob vo výške
499.760,90 Sk faktúrou č. 14/2/98 zo dňa 8.10.1998, ktorou bola čiastočne kompenzovaná celková
pohľadávka žalobcu a tovarové zásoby v tejto hodnote žalobca prevzal. Na základe splatnej faktúry
žalovanej, uplatnenej kompenzačnej námietky na započítanie a prevzatím tovarových zásob žalobcom

predstavuje pohľadávka žalobcu sumu 459.391,80 Sk na istinu ku dňu 30.10.1998. Navrhovateľ
pokusom o zmier zo dňa 18.1.1999 vyzval žalovanú na uhradenie dlžnej sumy vo výške 459.391,80 Sk,
na ktorý však nereagovala a dlžnú sumu žalobcovi neuhradila.

1.4. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol platobným rozkazom zo dňa 19.07.1999,

č. k. 4Rob198/99-64, proti ktorému podala žalovaná odpor. Podaním zo dňa 27.06.2001 sa žalovaná
vzájomnýmnávrhomdomáhalaprotižalobcovizaplateniasumy23.355,65Eur(703.611,56Sk)súrokom
z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 610.974,36 Sk od 01.02.2001 až do zaplatenia, zo sumy 92.637,20
Sk od 29.06.2001 až do zaplatenia, ako aj trov konaniaz dôvodu, že podnájomná zmluva uzavretá medzi stranami je absolútne neplatná
a franchisingová zmluva vôbec nevznikla, lebo nedošlo k jej uzavretiu.

1.5. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom zo dňa 08.02.2002
č. k. 5Cb/55/99-151 tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 459.391,80 Sk
s úrokom z omeškania vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania od 01.11.1998 do
zaplatenia a náhradu trov konania v sume 18.372,- Sk a trovy právneho zastúpenia v sume 9.340,-
Sk. Proti uvedenému rozsudku podala žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne

uznesením zo dňa 20.08.2003, č. k. 16Cob/70/02-176 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

1.6. Na základe vykonaného dokazovania a posúdenia skutkového a právneho stavu súd prvej inštancie
o prejednávanom spore rozhodol rozsudkom č. k. 3Cb/5/2008-866 zo dňa 24.10.2013 tak, že žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.999,55 Eur

s 18,8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia, vo zvyšku súd prvej inštancie
žalobu zamietol, vzájomný návrh žalovanej na zaplatenie sumy 3.927,10 Eur
s príslušenstvom zamietol, konanie v časti o vzájomnom návrhu v časti o zaplatenie
19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

1.7. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca, ako aj žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Trenčíne uznesením č. k. 8Cob/38/2014-941 zo dňa 20.12.2016 tak, že odvolací rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi 9.999,55
Eur s 18,8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia a vo výroku, ktorým súd

prvej inštancie vzájomný návrh žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur s príslušenstvom zamietol a čo do
trov konania zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd zároveň zrušil rozsudok vo výroku,
ktorým súd konanie o vzájomnom návrhu žalovanej v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom
zastavil.

1.8. Následne, v zmysle uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8Cob/38/2014-941 zo dňa
20.12.2016, súd prvej inštancie vypracoval písomne uznesenie č. k. 3Cb/5/2008-954 o zastavení
konania v časti o vzájomnom návrhu žalovaného v časti o zaplatenie
19.428,53 Eur.

1.9. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a zhodnotení jeho výsledkov dospel
k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 9.999,55 Eur s príslušenstvom je dôvodný len
sčasti a kompenzačná námietka vznesená žalovanou dôvodná nie je.
Z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že k platnému uzavretiu podnájomnej zmluvy a ani k platnému
uzavretiu franchisingovej zmluvy medzi stranami sporu nedošlo. Neplatnosť franchisingovej zmluvy má

za následok aj neplatnosť zmluvy podnájomnej, hoci tá bola žalovanou riadne podpísaná, keďže ich
platnosť mala byť vzájomne podmienená. Podnájomná zmluva bola neplatná aj z ďalších dôvodov, a to
pre absenciu súhlasu prenajímateľa s podnájmom. Žalobca v priebehu konania nepreukázal, že by mal
súhlas na prenechanie nebytových priestorov - predajne do podnájmu žalovanej.

1.10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že uzavreté zmluvy boli neplatné, preto sú zmluvné strany
povinné si navzájom vydať všetko, čo z nich nadobudli podľa ustanovení
o bezdôvodnom obohatení.

1.11. Keďže zo strany žalobcu plnenie nespočívalo v peňažnom plnení, ale vo výkonoch (podnájom,

nájom vybavenia predajne, know-how), musí sa mu poskytnúť peňažná náhrada. Súd prvej inštancie
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalovanej sumu 9.999,55 Eur
s 18,8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 12.05.1999 do zaplatenia. Uvedená suma predstavuje
peňažnú náhradu za užívanie technologického zariadenia za čas, kedy odporkyňa užívala predajňu
(9.055,56 Eur) a sčasti cenu tovarových zásob (943,99 Eur). Žalobca si uplatnil cenu nájmu za prenajaté

technologické zariadenie v sume 285.261,80 Sk
(9.468,96 Eur). Žalovaná so zaplatením ceny prenájmu za technologické zariadenie v sume 272.807,80
Sk, t.j. 9.055,56 Eur súhlasila, keďže medzi účastníkmi čo do tejto sumy spor nebol, súd prvej
inštancie priznal žalobcovi sumu 9.055,56 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia za užívanietechnologického zariadenia žalovanou. Žalobca si uplatnil aj zaplatenie kúpnej ceny za dodávky tovarov
v celkovej výške 28.438,90 Sk, t.j. 943,99 Eur, pričom žalovaná taktiež v tejto časti nárok žalobcu
nerozporovala a uviedla, že je ochotná uvedenú sumu uhradiť, preto ju súd prvej inštancie zaviazal z

titulu zaplatenia kúpnej ceny za dodávku tovaru na zaplatenie sumy 943,99 Eur. V uvedenej časti súd
prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel.

1.12.Čosatýkaúrokuzomeškania,žalobcanepreukázalplatnézmluvnédojednanieúrokuzomeškania
vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, a preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti

zamietol. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok
z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, stanovený v zákonnej výške podľa
ustanovení Obchodného zákonníka od 12.05.1999 do zaplatenia. Nakoľko súd prvej inštancie vyhodnotil
zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako neplatný, strany sú si navzájom povinné vydať bezdôvodné
obohatenie, t.j. všetko, čo podľa zmluvy dostali. Súd prvej inštancie preto uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť aj úrok z omeškania odo dňa, keď žalobca na súde urobil právny úkon smerujúci k uplatneniu

svojho práva na súde, t.j. dňa 12.05.1999.

1.13. Súdom priznané plnenie je teda priznané z prevažnej časti z titulu bezdôvodného obohatenia (iba
v malej časti z titulu kúpnej zmluvy, v uvedenej časti, pričom rozpor medzi stranami čo do dôvodu ani
čo do výšky sumy nebol), nie z titulu franchisingovej, respektíve nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie

vychádzal pri priznaní náhrady za prenajaté technologické zariadenie z toho, že žalovaná súhlasila
s peňažnou náhradou do výšky žalovanej sumy, pričom táto peňažná náhrada zodpovedá prijatému
bezdôvodnému obohateniu.

1.14. Podaním zo dňa 27.06.2001 žalovaná uplatnila vzájomný návrh na zaplatenie pôvodne sumy

23.355,63 Eur spolu s príslušenstvom. Na pojednávaní dňa 20.08.2013 zobrala žalovaná v časti o
zaplatenie 19.428,53 Eur svoj vzájomný návrh späť. Súd prvej inštancie preto rozhodol o čiastočnom
zastavení a konanie v časti o vzájomnom návrhu o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil. V
zmysle usmernenia Krajského súdu v Trenčíne súd prvej inštancie vyhodnotil vzájomný návrh žalovanej
po čiastočnom zastavení ako

tzv. kompenzačnú námietku, účelom ktorej je započítanie pohľadávky žalovanej voči žalobcom
uplatnenej pohľadávke, neprevyšujúcu pohľadávku žalobcu. Predmetom vzájomného návrhu žalovanej
tak po čiastočnom zastavení zostala suma vo výške
3.927,10 Eur spolu s príslušenstvom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že kompenzačná námietka
žalovanej v danom prípade nie je dôvodná, nakoľko žalovaná užívala priestory predajne, technické

vybavenie a aj obchodné označenie, ako aj know-how žalobcu. Navyše, zo samotného vyjadrenia
žalovanej zo dňa 30.12.2013, obsahom ktorého bolo odvolanie proti rozsudku č.k. 3Cb/5/200-886
zo dňa 24.10.2013 vyplýva, že žalobca fakturoval žalovanej za koncepciu, t.j. know-how a použitie
obchodného mena spolu vo výške 306.584 Eur, pričom žalovaná uhradila z tejto sumy len 201.985,10
Eur. Naviac, právny zástupca žalovanej na pojednávaní zo dňa 19.10.2017 uviedol, že uvedenú sumu

žiada žalovaná priznať z titulu bezdôvodného obohatenia, ako rozdiel medzi zaplatenou sumou na
nájomnom a obvyklým nájomným. Čo sa týka vydania bezdôvodného obohatenia, žalobca od žalovanej
prijal peňažné plnenie vo výške 1.406.381,80 Sk (46.683,31 Eur) - súd prvej inštancie vychádzal
z vykonaného znaleckého dokazovania. Je pravda, že obvyklé nájomné za prenájom nebytových
priestorov za predmetné obdobie predstavuje 986.827,- Sk (t.j. 32.756,65 Eur), avšak žalovaná

v uvedenom období užívala nielen predajňu, t.j. stavbu, ale aj know-how žalobcu. Rozdiel medzi
zaplatenou sumou a obvyklým nájomným tvorí suma 13.926,65 Eur, avšak tento rozdiel neberie do
úvahy užívanie obchodného mena žalobcu a tiež ani ostatné nehmotné plnenia, ktoré žalobca žalovanej
poskytol (napr. zásobenie predajne, systém predaja a skladovania, dodávateľské zázemie, reklamné
služby, kontrolnú činnosť a podobne). Žalovaná akceptovala za poskytnuté služby pohľadávku žalobcu

9.999,55 Eur, pričom rozdiel 3.927,10 Eur žiada zaplatiť od žalobcu z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia. Súčasťou bezdôvodného obohatenia sú aj tieto nehmotné plnenia, ktoré žalovaná pri
prevádzke predajne prijala. Prijatie sumy 13.926,65 Eur žalobcom (t.j. rozdiel medzi zaplateným
nájomným
a obvyklým nájomným) teda podľa názoru súdu zodpovedá poskytnutým nehmotným plneniam (know-

how) užívaným žalovanou. Súd prvej inštancie na základe uvedeného dospel k záveru, že nie je dôvod
na započítanie nároku žalovanej vo výške 3.927,10 Eur voči pohľadávke žalobcu.1.15. K námietke premlčania kompenzačnej námietky (č.l. 354) vznesenej žalobcom súd prvej inštancie
poukázal na § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého začína premlčacia doba plynúť odo
dňa, kedy k plneniu došlo. K plneniu vo vzťahu

k podnájmu došlo najneskôr 18.09.1998, k premlčaniu práva na vrátenie plnenia uskutočneného na
podklade neplatnej zmluvy došlo najneskôr uplynutím štyroch rokov,
t.j. 18.09.2002. Vzájomný návrh bol podaný v roku 2001, k premlčaniu teda nedošlo.

1.16. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na

náhradu trov konania, nakoľko mal za to, že žalobca ako aj žalovaná boli
v konaní čiastočne úspešní a čiastočne neúspešní. Žalobca bol úspešný čo do zaplatenia istiny 9.999,55
Eur s 18,8 %-ným úrokom z omeškania od 12.05.1999 a žalovaná čo do zaplatenia 5.249,46 Eur s
príslušným úrokom z omeškania vo výške 0,5 % denne od 01.11.1998 do zaplatenia. Nakoľko boli
žalobca, ako aj žalovaná len čiastočne úspešní, súd prvej inštancie preto rozhodol tak, že žiadnej zo
strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2.1. Proti rozsudku vo výroku I. podala odvolanie v zákonnej lehote žalovaná s poukazom na § 365 ods.
1 písm. f), h) CSP a požiadala, aby Krajský súd Trenčín rozsudok zmenil tak,
že žalobcu zaviaže zaplatiť žalovanej sumu 3.927,10 Eur spolu so 17,60 %-ným úrokom
z omeškania ročne od 28.06.2001 do zaplatenia.

2.2. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie vo veci opäť konal a rozhodoval na základe
predchádzajúceho zrušujúceho Uznesenia Krajského súdu Trenčín zo dňa 20.12.2016,
sp. zn. 8Cob/38/2014-941 (ďalej ako „uznesenie“). Žalovaná výroky tohto uznesenia
považovala za vecne správne, avšak čo sa týka odôvodnenia samotného uznesenia, je zjavné, že

odvolací súd nesprávne vyhodnotil uznávací prejav žalovanej a priznal mu iné účinky, ako žalovaná
týmto prejavom sledovala, pričom právny názor odvolacieho súdu súd prvej
inštancie v rozsudku zohľadňoval ako záväzný. Franchisingová, ako aj nájomná zmluva boli správne
vyhodnotené ako neplatné, strany sú povinné si navzájom vrátiť prijaté plnenia, resp. peňažnú náhradu.
Žalovaná zaplatila žalobcovi celkovo sumu 46.683,31 Eur, pričom

zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že obvyklé nájomné za prenájom nebytových
priestorov za predmetné obdobie predstavuje sumu 32.756,65 Eur. Žalovaná teda zaplatila žalobcovi o
13.926,65 Eur viac, ako je znalcom ocenené plnenie žalobcu, ktoré poskytol
žalovanej titulom poskytnutia nebytových priestorov. Rozdiel znie teda 13.926,65 Eur
v prospech žalovanej. V záujme ukončenia roky trvajúceho súdneho sporu žalovaná v konaní prejavila

vôľu časť z tejto sumy uznať žalobcovi (t. j. sumu 9.999,55 Eur), pričom tento
uznávací prejav mal znamenať akúsi náhradu za iné plnenia poskytnuté žalobcom žalovanej (napr.
užívanietechnologickéhozariadeniaapod.).Uznávacíprejavboltaktopopísanývoviacerýchpodaniach
žalovanej v konaní (napr. odvolanie žalovanej zo dňa 30.12.2013 čl. VIII ods. 4). Na základe uvedeného
uznávacieho prejavu tvorí rozdiel týchto súm (13.926,65 Eur - 9.999,55 Eur) sumu 3.927,10 Eur v

prospech žalovanej, ktorá touto sumou žiadala zaviazať žalobcu na zaplatenie v jej prospech. V rozpore
s vyššie uvedeným však odvolací súd
vyhodnotiluznávacíprejavtak,žesumou9.999,55Eur,ktorejsavyššiepopísanýmspôsobomvpodstate
vzdala žalovaná, zaviazal na zaplatenie žalovanú. Opomenul však prihliadnuť na skutočnosť, že táto
suma predstavovala časť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej. Teda namiesto toho,

aby súd prvej inštancie na základe prejavu vôle žalovanej, ktorý urobila v záujme urovnania dlhoročného
sporu a ktorým ponížila svoj peňažný nárok, zaviazal žalobcu na zaplatenie zvyšku žalovanej patriaceho
bezdôvodného obohatenia
(v sume 3.927,10 Eur), súd prvej inštancie riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu zohľadňoval
sumu 3.927,10 Eur ako kompenzačnú námietku žalovanej. Súd prvej inštancie mal na základe

záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v uznesení
zvažovať, či peňažný nárok žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur je potrebné započítať oproti jej
vlastnému peňažnému nároku vo výške 9.999,55 Eur. Takýto postup však nemá oporu
v hmotnom, ani v procesnom práve. Na základe výsledkov znaleckého dokazovania v konaní vyplynulo,
že rozdiel žalovanou zaplatenej sumy 46.683,31 Eur a sumy obvyklého nájomného 32.756,65 Eur za

prenájom nebytových priestorov znie v prospech žalovanej vo výške 13.926,65 Eur a túto sumu mala
právo od žalobcu vydať. V časti nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia v prospech žalovanej bolo riadne vykonané znalecké dokazovanie, ktoré
malo byť podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci samej. V rozsudku súd prvejinštancie však použil výlučne svoju voľnú úvahu, kedy sám, bez akéhokoľvek podkladu
v dokazovaní a absentujúceho žalobcovho návrhu na vykonanie dokazovania v tejto časti, ohodnocoval
v jeho prospech bezdôvodné obohatenie za nehmotné plnenia (know-how,

použitieobchodnéhomenaatď.).Súdprvejinštancienazákladetejtosvojejvoľnejúvahyustálil,žesuma
3.927,10 Eur, ktorú žalovaná stále žiadala priznať (aj po svojom uznávacom prejave) voči žalobcovi
titulom zvyšku bezdôvodného obohatenia svedčiaceho v jej prospech, mala pokrývať nehmotné plnenia
poskytnuté žalobcom žalovanej. V časti ohodnotenia
nehmotných plnení sa dokazovanie neviedlo, nebol predložený žiadny znalecký posudok ani odborné

vyjadrenie, ktoré by akúkoľvek zložku týchto nehmotných plnení mal ohodnotiť. No napriek tomu ich
však žalovaná takpovediac „sama“ ohodnotila vo svojom uznávacom
prejave, ktorým úkonom uznania ponížila svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
o už spomínanú sumu 9.999.55 Eur. Nie je teda žiadny podklad na to, aby suma 3.927,10 Eur mala
pokrývať nehmotné plnenia poskytnuté žalobcom žalovanej a už vôbec nie vtedy, ak sama žalovaná
svojím uznávacím prejavom tieto plnenia zohľadnila. Je preto zjavné, že ak sa súd pri hodnotení

skutkového stavu bezdôvodne priklonil na stranu žalobcu a v jeho prospech čisto svojou voľnou úvahou
ohodnocoval jednotlivé zložky nehmotných plnení bez opory
v dokazovaní, konal svojvoľne a rozsudok je z tohto dôvodu vadný. Zároveň pokiaľ súd prvej inštancie
mal za to, že náhrada za žalobcom poskytnuté plnenia má byť priznaná, rozsudku
v tejto časti chýba náležité odôvodnenie, ktoré by jasným a výstižným spôsobom opisovalo, aká by mala

byť jej presná výška a čo ju tvorí. Ak žalobca v tejto časti nežiadal vykonať
dokazovanie, súd nedisponoval právomocou voľne uvažovať nad výškou náhrady za
nehmotné plnenia.

2.3. Súd prvej inštancie v rozsudku nesprávne posúdil otázku, od akého momentu vzniká pri

bezdôvodnom obohatení nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Podľa názoru žalovanej, pri nárokoch
na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné sa spravovať § 563
Občianskeho zákonníka, a teda ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal. Súdna prax síce pripúšťa, aby za takúto žiadosť bola považovaná aj žaloba, avšak žalovaná je

toho názoru, že takouto žalobou na jednej strane musí byť uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia (takto však kvalifikovaný žalobcom nebol)
a zároveň je možné považovať za kvalifikovanú výzvu na plnenie až deň doručenia takejto žaloby druhej
strane sporu. Ten, kto by mal bezdôvodného obohatenie vydať, predsa nemôže byť v omeškaní ešte
skôr, ako sa peňažný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia stane

splatným. Aj v tejto časti preto považuje právne posúdenie veci v rozsudku za nesprávne.

2.4. Vzhľadom na žalobcom učinenú právnu kvalifikáciu žalovaného nároku, keď si
žalobca v podstate doposiaľ neuplatnil peňažnú pohľadávku voči žalovanej titulom nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, žalovaná na pojednávaní dňa 19.10.2017 vzniesla

námietku premlčania. Ak by sa vychádzalo z právneho názoru vyjadreného súdom prvej
inštancie v rozsudku, že právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína
premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo (§ 394 ods. 2 Obchodného
zákonníka), tak nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný. Ak si totiž podanou
žalobou žalobca voči žalovanej uplatnil nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky z iného právneho

dôvodu, nemohlo dôjsť podaním žaloby k spočívaniu premlčacej doby
a jeho právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčané. Súd prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku (ods. 74) vyhodnotil námietku premlčania uplatnenú žalobcom, nie žalovanou.
Pokiaľ v danom prípade nejde o zrejmú chybu v písaní pri označení strán sporu (žalobca/žalovaná), ako
sa súd vysporiadal s námietkou premlčania uplatnenou práve

žalovanou, keďže odôvodnenie rozsudku námietku premlčania uplatnenú žalovanou na žiadnom mieste
nevyhodnocuje.

3. Iné vyjadrenia vo veci podané neboli.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v napadnutej
časti a jemu predchádzajúceho konania.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné po právnom posúdení veci v napadnutej
časti zmeniť podľa § 388 CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie

vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem. Pri posudzovaní veci samej a pri rozhodnutí o nej vychádzal súd prvej inštancie zo skutkových
zistení ustálených v konaní súdom prvej inštancie (§ 383 CSP).

9. Obligatórne (§ 380 ods. 2 CSP) sa odvolací súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v ust. §

389 ods. 1 písm. a) CSP. Skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej
inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia
nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní
pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate

porušením základného strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil porušenie procesných predpisov.

10. Súd prvej inštancie vo veci rozhodoval v poradí tretím rozsudkom. Prvým rozsudkom súdu prvej
inštancie zo dňa 08.02.2002 č.k. 5Cb 55/1999-151 prvoinštančný súd žalovanú zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 459.391,80 Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,5 %
z dlžnej sumy za každý deň omeškania od 01.11.1998 do zaplatenia a náhradu trov konania
v sume 18.372,- Sk a trovy právneho zastúpenia v sume 9.340,- Sk. Proti uvedenému rozsudku podala

žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 20.08.2003, č. k.
16Cob/70/02-176 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie ešte za účinnosti O.s.p. zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

11. Predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho súdu bol uplatnený nárok žalobcu o zaplatenie

15.249,01 Eur s príslušenstvom a vzájomný návrh žalovanej o zaplatenie 23.355,63 Eur s
príslušenstvom.

12.1. V poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie č. k. 3Cb/5/2008-866 zo dňa 24.10.2013 rozhodol
tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.999,55 Eur s 18,8 %-ným úrokom z

omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia, vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol, vzájomný
návrh žalovanej na zaplatenie sumy 3.927,10 Eur
s príslušenstvom zamietol, konanie v časti o vzájomnom návrhu v časti o zaplatenie
19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

12.2. Odvolanie voči výroku, v ktorom súd prvej inštancie návrh žalobcu v rozsahu nad 9.999,55
Eur s príslušenstvom zamietol, odvolanie podané nebolo, tento výrok nadobudol právoplatnosť dňa
31.12.2013.12.3. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca, ako aj žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Trenčíne za účinnosti CSP uznesením č. k. 8Cob/38/2014-941 zo dňa 20.12.2016 tak, že

odvolací rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žalovaná zaviazaná
zaplatiť žalobcovi 9.999,55 Eur s 18,8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia
a vo výroku, ktorým súd prvej inštancie vzájomný návrh žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur s
príslušenstvom zamietol a čo do trov konania, zrušil
a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

12.4. Odvolací súd zároveň zrušil rozsudok vo výroku, ktorým súd konanie o vzájomnom návrhu
žalovanej v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil, nakoľko o tomto procesnom
úkone rozhodol dva krát.

12.5. Pretože uvedený rozsudok súdu prvej inštancie bol v napadnutej časti nepreskúmateľným,

odvolací súd uložil súdu prvej inštancie ako právne významnú skutočnosť posúdiť dôvodnosť a výšku
uplatneného nároku žalobcu a žalovanej, ktorej uplatnený nárok bolo potrebné posúdiť ako vznesenú
kompenzačnú námietku voči nároku žalobcu. Zároveň bolo súdu prvej inštancie uložené riadne a
presvedčivo zdôvodniť rozhodnutie o týchto nárokoch tak z hľadiska skutkového ako aj právneho.
Prípadné započítanie vzájomných nárokov strán sporu mal rovnako podrobne a presvedčivo odôvodniť

v novom rozhodnutí o zvyšku žalobcom pôvodne uplatneného nároku, pričom mal dôsledne postupovať
v súlade s ust. § 580 a nasl. Obč. zák.

12.6. Pre prehľadnosť odvolací súd uvádza, že po tomto rozhodnutí odvolacieho súdu, súd prvej
inštancie rešpektujúc názor odvolacieho súdu písomne vypracoval a doručil stranám sporu uznesenie

pod č. k. 3Cb/5/2008-954 o zastavení konania o vzájomnom návrhu žalovanej v časti zaplatenie
19.428,53 Eur, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.05.2017. Predmetom sporu ostalo konanie
o zaplatenie 9.999,55 Eur s príslušenstvom ako nárok žalobcu a žalovanou uplatnený nárok na
zaplatenie 3.927,53 Eur s príslušenstvom. V tomto momente je však nutné zdôrazniť, že čiastočným
späťvzatím vzájomného návrhu žalovanou, došlo k procesnej situácii, kedy žalovanou uplatnený

nárok - 3.927,53 Eur s príslušenstvom sa stal nižším než žalobcom uplatnený nárok - 9.999,55 Eur s
príslušenstvom, preto nárok žalovanej stratil charakter vzájomnej žaloby a bolo potrebné ho považovať
za uplatnenú kompenzačnú námietku. Pre tento záver nie relevantná ani zmena procesného predpisu
počas priebehu sporu z pôvodného § 97, 98 O.s.p. na § 147 CSP. Oba právne predpisy definujú
charakter vzájomného návrhu rovnako.

13. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že výrokom I. zaviazal žalovanú k
povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 9.999,55 Eur s 18,8 %-ným úrokom
z omeškania ročne od 12.05.1999 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II.
vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. určil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

14. Žalobca proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá čo do doby omeškania
od 01.11.1998 do 11.05.1999 ani do výšky priznaného úroku z omeškania
(bod 71.napadnutého rozsudku) odvolanie nepodal. Žalovaná v tejto časti nebola oprávnenou osobou
podať odvolanie a z obsahu jej odvolania ani nevyplýva, že má námietky voči zamietnutiu žaloby v tejto

časti. Odvolací súd konštatuje, že v tejto časti výroku II. napadnutého rozsudku - vo zvyšku zamietnutej
žaloby, nadobudol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty
a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

15. Žalovaná vo veci podala odvolanie s tým, že žiadala priznať sumu 3.927,10 Eur s príslušenstvom.

Dôvodila, že sa vzdala nároku na zaplatenie 9.999,55 Eur, ktoré jej patrili z titulu rozdielu zaplatenia
zmluvného a obvyklého nájomného vyčísleného celkovo vo výške 13.926,65 Eur s príslušenstvom,
pričom tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd v predchádzajúcom období vec nesprávne právne
posúdili. V odvolaní ďalej namietala nedostatočné závery a riadne odôvodnenie súdu prvej inštancie
týkajúce sa vznesenej námietky premlčania oboma stranami sporu a mala za to, že nárok na úrok z

omeškania žalobcovi patrí nie od podania žaloby, ako ustálil súd prvej inštancie, ale až od doručenia
žaloby žalovanej, pretože až tým momentom bola vyzvaná na plnenie dlhu. Argumentáciu žalovanej
považoval odvolací súd za čiastočne dôvodnú.16. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedených v bode 67. napadnutého
rozsudku v jeho záveroch, že k platnému uzatvoreniu franchisingovej zmluvy nedošlo. Zhodne
so závermi prvoinštančného súdu franchisingovú a podnájomnú zmluvu považuje odvolací súd za

vzájomne podmienené a podnájomnú zmluvu za neplatnú a to z dôvodov uvedených v bode 68.
napadnutého rozsudku, ktoré právne závery vychádzajú aj z predchádzajúcich rozhodnutí vydaných v
konaní.

17. Odvolací súd k uplatnenému nároku žalobcu uvádza, že v tejto časti bolo dôkazné bremeno na

žalobcovi. Odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie ustálil, že žalobca uniesol dôkazné
bremeno len v tej časti, v ktorej žalovaná jeho nárok uznala, tak ako uvádza súd prvej inštancie v bode
71. napadnutého rozsudku. Vo zvyšku žalobcovho nároku bola žaloba právoplatne zamietnutá výrokom
II. rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 24.10.2013, č. k. 3Cb/5/2008-886 dňom 31.12.2013. V podanom
odvolanížalovanáuznávacíprejav,anisumu9.999,55Eurspríslušenstvomnerozporovala,žiadalavšak
vyhovieť svojmu návrhu na zaplatenie 3.927,10 Eur s príslušenstvom. V tejto časti uplatneného nároku

žalovanou, je dôkazné bremeno na žalovanej. Po dôslednom preskúmaní obsahu spisového materiálu,
odvolací súd uzavrel, že žalovaná svoj nárok na zaplatenie sumy 3.927,10 Eur s príslušenstvom
dostatočným spôsobom preukázala a teda uniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia a nároku. Z
obsahu spisu vyplýva, že žalovaná užívala na základe neplatnej zmluvy nebytový priestor v období
od 02.02.1998 do 18.09.2000, za ktorý platila zmluvne dohodnutú výšku nájmu na základe žalobcom

vystavených faktúr. Zmluva, na základe ktorej tejto priestor užívala bola neplatnou, žalobcovi preto
nárok na zmluvne dohodnuté nájomné nevznikol. Vznikol mu nárok len na vydanie bezdôvodného
obohatenia, za užívané priestory počas ich užívania. Znaleckými posudkami vykonanými v priebehu
sporu, ktorých závery boli stranami sporu po odstránení rozporov akceptované, bolo preukázané, že
rozdiel medzi plnením žalovanej zo zmluvy a obvyklým nájomným predstavoval sumu 13.926,65 Eur v

prospechžalovanej,ktorásazaplateniatejtosumydomáhalaztituluvydaniabezdôvodnéhoobohatenia.
Žalovaná, vedomá si nároku žalobcu z franchisingovej zmluvy, a v snahe ukončiť spor, uznala jeho
nárokyztejtozmluvyvovýške9.999,55Eur.Sumuvovýške3.927,10Eur,žiadalavydaťakobezdôvodné
obohatenie a vo zvyšku uplatnenej vzájomnej žaloby vzala žalobu späť. Po právoplatnosti čiastočného
späťvzatia vzájomnej žaloby, sa zo vzájomnej žaloby žalovanej voči žalobcovi stala kompenzačná

námietka, ktorú bol súd prvej inštancie povinný ako riadne preukázanú započítať voči žalobcom
uplatnenému nároku. Závery súdu prvej inštancie uvedené v závere bodu 73. napadnutého rozsudku,
že prijatie sumy 13.926,65 Eur žalobcom od žalovanej (rozdiel medzi zaplateným a obvyklým nájomným)
podľa jeho názoru zodpovedá poskytnutým nehmotným plneniam (know-how) možno považovať za
subjektívny, bez opory vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie v tejto časti vec nesprávne právne

posúdil. Možno z obsahu spisu konštatovať, že žalobca bol v spore pri preukazovaní svojho nároku
pasívny a uspokojil sa s výškou sumy, ktorú uznala v spore žalovaná. Odvolanie voči rozsudku zo dňa
24.10.2013 č. k. 36Cb/5/2008-886 do výroku II., v ktorom bol jeho nárok nad žalovanou uznanú sumu
zamietnutý, ani nepodal. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, v
tejto časti akceptoval argumentáciu žalovanej, ktorá sa domáhala vydania rozdielu medzi zaplateným a

obvyklým nájomným vo výške 3.927,10 Eur a tento nárok započítal voči žalobcom uplatnenému nároku
(ktorý žalovaná uznala), nakoľko boli splnené podmienky ust. § 580 a nasl. Obč. zák. a žalobcovi priznal
nárok na zaplatenie sumy 6.072,45 Eur. Vo zvyšku uplatneného nároku (3.927,10 Eur) žalobu zamietol.

18. Za správny považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že k premlčaniu nároku žalobcu

ani žalovanej nedošlo. Obe strany sporu boli v čase vzniku záväzkového vzťahu podnikateľskými
subjektmi, preto sa vzťahy medzi nimi riadia Obchodným zákonníkom a to platí aj pre prípad vydania
bezdôvodného obohatenia z neplatných zmlúv. Pre vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodno-
záväzkových vzťahoch platí 4 ročná premlčacia lehota, ktorá bola dodržaná, tak v prípade žalobcom,
ako aj žalovanou uplatneného nároku, a ktorá sa počíta v tomto prípade odo dňa keď k plneniu došlo

(§ 394 ods. 2
Obch. zák.). Zmluvné vzťahy medzi stranami sporu, ktoré boli v priebehu konania preukázané ako
neplatne uzatvorené, sa datovali rokom 1998. Žaloba bola podaná v roku 1999 a vzájomný návrh
žalovanej v roku 2001, teda v zákonom stanovenej premlčacej lehote.

19. Pretože sa žalovaná dostala do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku
a výška úrokov z omeškania nebola medzi stranami zmluvne dohodnutá, odvolací súd priznal žalobcovi
právo na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej sumy odo dňa podania žaloby. Argumentácia
žalovanej, že úrok z omeškania žalobcovi patrí až odo dňa doručenia žaloby žalovanej súdom, nie jesprávna. Je potrebné vziať na zreteľ, že žalovaná plnila na základe zmlúv, mala vedomosť o výške a
splatnosti jednotlivých platieb a skutočnosť, že v priebehu konania bola ustálená neplatnosť oboch
zmlúv a s tým spojená zmena charakteru uplatneného nároku oboch strán na vydanie bezdôvodného

obohatenia neznamená, že žalobca bol povinný ju znova vyzvať na plnenie. Odvolací súd sa v tejto
časti plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z
omeškania z priznanej sumy odo dňa podania žaloby v zákonom stanovenej výške, ktorú žalovaná v
odvolaní nerozporovala. Zároveň zamietol žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania zo sumy, v
ktorej zamietol žalobu vo veci samej.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP v napadnutej
časti zmenil po tom, ako zistil, že podmienky na jeho potvrdenie podľa § 387 CSP ani podmienky na
jeho zrušenie podľa § 389 CSP nie sú splnené.

21. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s

§ 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu prvoinštančného ani odvolacieho konania
nepriznal, pretože možno uzavrieť, že pomer úspechu a neúspechu strán v spore bol rovnaký.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).