Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 25, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/188/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314200969
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2314200969.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a Mgr. Lucia Mizerová, v spore žalobcov: 1. E. U., nar. XX.XX.XXXX, adresa A. L.
č. XX, 2. R. U., nar. XX.XX.XXXX, adresa A. L. č. XX, 3. R. U., nar. XX.XX.XXXX, adresa T. L. č. XXX,
4. E. U., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, adresa H. č. XXX, všetci právne zastúpení: Mgr. Ľudovít Paulovič,
advokát, so sídlom Lučenec, Martina Rázusa 19, proti žalovaným: 1. K. O., nar. XX.XX.XXXX, adresa L.,
W. XX/XX, právne zastúpený: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava, Stará
Vajnorská cesta 37, IČO: 36 264 750, 2. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so
sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, právne zastúpený: JUDr. Felix Neupauer, advokát,

so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 120.000,- Eur,
na odvolanie žalobcov 3 a 4 a žalovaného 1, proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 5C/42/2014
- 341 zo dňa 13. júna 2019, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. m e n í tak, že žalovaní 1 a 2 sú
povinní zaplatiť žalobcovi 3 sumu 7.500,- Eur a žalobkyni 4 sumu 7.500,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
žalovaného.

II. Vo zvyšku zamietnutie žaloby výrokom II. v napadnutom rozsahu p o t v r d z u j e .

III. Žalobcom 3 a 4 p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhom) súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1 a 2
povinnosť zaplatiť žalobcovi 3 sumu 4.000,- Eur, žalobkyni 4 sumu 4.000,- Eur, v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu splnenia povinnosť
druhého zo žalovaných. Výrokom II. súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu žalobcov 3 a 4

zamietol; výrokom III. priznal žalobcom 1 až 4 náhradu trov konania voči žalovaným 1 a 2 v rozsahu 100
% z priznaného plnenia a výrokom IV. uložil žalovaným 1 a 2 povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne
na účet Okresného súdu Galanta súdny poplatok zo žaloby vo výške 966,- Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 16 Občianskeho zákonníka, § 1,
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“),
ako i s poukazom na § 262, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalejlen „CSP“) a § 18e, § 2 ods. 2 veta prvá, § 2 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že: „Žalobcovia 1 až 4 sa žalobou doručenou súdu
dňa 22.01.2014 domáhali, aby súd zaviazal žalovaných 1 a 2 k zaplateniu nemajetkovej ujmy každému
zo žalobcov vo výške 30.000,- Eur, a to z dôvodu, že následkom trestného činu žalovaného 1, za
ktorý bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Galanta pod sp. zn. 3T 82/2013 zo dňa
07.08.2013, bola bezprostredná a náhla smrť C. U., ktorý bol synom žalobcov 1 a 2 a súrodencom

žalobcov 3 a 4. Konaním žalovaného 1, spôsobením náhleho úmrtia najbližšieho rodinného príslušníka
žalobcov,boloneoprávnenezasiahnutédoosobnostnýchprávžalobcov,doichsúkromnéhoarodinného
života.Neodstrániteľnosťatrvalosťnásledkuspočívajúcehovúmrtíblízkejosobyopodstatňujepriznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, bolo v čase
vzniku nemajetkovej ujmy žalobcov povinne zmluvne poistené u žalovaného 2, preto povinnosť nahradiť
spôsobenú škodu má nielen žalovaný 1, ale aj žalovaný 2 ako poisťovateľ. Tunajší súd rozsudkom č.

k. 5C/42/2014 - 160 zo dňa 05.11.2015 žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaných 1 a 2 zaplatiť
žalobkyni 1 sumu 11.000,- Eur, žalobcovi 2 sumu 11.000,- Eur, žalobcovi 3 sumu 9.000,- Eur a žalobkyni
4 sumu 9.000,- Eur, pričom v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť
plniť, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že žalovaní 1 a 2 sú povinní zaplatiť žalobcovi 1, žalobcovi 2, žalobcovi 3,

žalobcovi 4 náhradu trov konania ako trovy právneho zastúpenia každému vo výške 681,18 Eur na
účet právneho zástupcu žalobcov vedený v L. L., a.s. č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, pričom v rozsahu
plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť plniť, a to do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. O súdnom poplatku rozhodol tak, že žalovaní 1 a 2 sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
Okresnému súdu Galanta súdny poplatok v sume 1.200,- Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Trnave na základe odvolania žalovaného 2 rozsudkom č. k. 23Co/112/2016 - 230 zo dňa
20.03.2017rozsudokprvoinštančnéhosúduzrušilvčastipriznanianáhradynemajetkovejujmyžalobcovi
3 a žalobkyni 4 a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania žalobcom 1 až 4 a výroku o platení
súdneho poplatku a v týchto častiach vrátil na nové konanie a rozhodnutie. V ostatnej časti rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení rozsudku odvolací súd považoval za správne, že je žalovaný

2 pasívne legitimovaný, ak žalobcom 1 a 2 sa rozhodlo o ich opodstatnenom nároku na priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka a v primeranej výške
nemajetkovej ujmy, preto v tejto časti rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil. V zrušujúcej časti mal
odvolací (súd - pozn. odvolacieho súdu) za to, že okolnosti pre posúdenie priznania primeranosti výšky
nemajetkovej ujmy u žalobcov 3 a 4 boli nedostatočne zistené súdom prvej inštancie, nedostatočným

výsluchomžalobcovatýmajnedostatočnýmzistenímskutkovéhostavuanedostatočnýmodôvodnením,
čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto musel byť rozsudok v tejto časti, ako aj
v súvisiacej časti náhrady trov a povinnosti zaplatiť súdny poplatok, zrušený. Uviedol, že úlohou súdu
prvej inštancie bude vypočuť žalobcov 3 a 4 na vzájomné vzťahy k ich nebohému bratovi vypočutím
nielen žalobcov 3 a 4, ale aj žalobcov 1 a 2 a iných svedkov na zistenie intenzity vzťahu žalobcov so

zomrelým, veku zomrelého a pozostalých, otázku prípadnej hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej
osobe, prípadné poskytnutie inej satisfakcie; konkrétne akým spôsobom, ako často, za akých okolností
sa stretávali hlavne so sestrou žalobkyňou 4, keďže táto má už svoju rodinu a domácnosť, tzn. nežili
spolu v domácnosti, či im poskytoval nejakú pomoc, či už fyzickú alebo hmotnú, aký vzťah mal k švagrovi
a deťom žalobkyne, treba prihliadať na vek nebohého a jeho sestry - žalobkyne 4. U žalobcu 3, ktorý

žil v spoločnej domácnosti, treba predovšetkým prihliadať na vek nebohého a vek žalobcu, zistiť aká
bola intenzita ich vzťahu, v čom si boli nápomocní, ako v domácnosti rodičov žalobcov 1 a 2 žili, či
spoločne rodičom a v čom pomáhali, či bol žalobca 3 od nebohého v niečom závislý. Súd v ďalšom
konaní a novom rozhodnutí o priznaní nemajetkovej ujmy vyhodnotí a prihliadne na okolnosti, ktoré treba
skúmať na strane zodpovednej osoby - postoj žalovaného 1 (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie

a pod.), dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, jeho majetkové pomery, mieru
zavinenia. Preto musí súd prvej inštancie prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo, a to k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za
vzniknutú nemajetkovú ujmu tak aby som (bol - pozn. odvolacieho súdu) zachovaný princíp primeranosti
a proporcionality. Pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality

tiež spôsobom, že súd porovná čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch. Ohľadom kritérií na
strane zodpovednej osoby (žalovaného 1), konkrétne jeho majetkových pomerov, odvolací súd uvádza,
že toto konkrétne kritérium nie je jediné ako jedno z viacerých, ktoré sa v danej konkrétnej veci v
súvislosti so zodpovednou osobou berú do úvahy, pričom schopnosť zodpovednej osoby zaplatiť, t. j. jejsolventnosť neodôvodňuje automaticky prekročenie hranice primeranosti v kontexte s ďalšími kritériami
nielen na strane zodpovednej osoby, ale aj poškodenej osoby. Vzťahy s nebohým bratom však musia
byť zistené dosť presne a adresne, aby bolo možné posúdi adekvátnu primeranosť priznania výšky

nemajetkovej ujmy u každého zo žalobcov 3 a 4 adresne nielen vzhľadom na zistené citové väzby,
ale aj na intenzitu a rozsah ich vzťahov práve v čase pred nehodou. Rozhodovanie o výške peňažnej
náhrady v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka musí vychádzať z kritérií uvedených v § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka (závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo), pritom sa prihliada na nenapraviteľný následok, ktorý vznikol v súkromnom a rodinnom živote

žalobcov 3 a 4. Odvolací súd (vzhľadom na rozhodnutie I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 ČR v bodoch
53 a 54) poukazuje, že súd prvej inštancie musí skúmať na strane poškodeného kritériá pre posúdenie
primeranosti: intenzitu vzťahu žalobcov so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, otázku prípadnej
hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe, prípadné poskytnutie inej satisfakcie, tiež dôsledne
neprihliadol na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane zodpovednej osoby - postoj žalovaného (ľútosť,
náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, jeho

majetkové pomery, mieru zavinenia.“.

4. Podľa prvoinštančného súdu: „V prejednávanej veci nebolo sporu o tom, že smrť syna žalobcov 1
a 2 a brata žalobcov 3 a 4 pri dopravnej nehode, zavinenej výlučne žalovaným 1, bola neoprávneným
zásahom do práva žalobcov na súkromie a rodinný život, zahrňujúci najmä sociálne a morálne vzťahy s

blízkymi príbuznými. C. mal v čase tragickej nehody (07.07.2011) 27 rokov a žil v spoločnej domácnosti
u svojich rodičoch spolu s bratom (žalobcom 3) a svojou priateľkou, navyše otec zomrelého bol invalid a
C. mu veľmi pomáhal. Smrťou syna a brata teda došlo v ich súkromnom a rodinnom živote k následkom,
ktoré sú trvalé a neodstrániteľné. Následkom dopravnej nehody bola náhla smrť syna žalobcov 1 a 2 a
došlo tak k nenapraviteľnej ujme v rodinnom a súkromnom živote žalobcov 1 a 2 spočívajúcej v strate

milovanéhosynaaspoločnéhorodinnéhoživotasním,bolanarušenácelistvosťrodinyabolozasiahnuté
do ich súkromného a rodinného života s trvalými a nenapraviteľnými následkami. V prejednávanej veci
už bola rodičom neb. C. právoplatne priznaná nemajetková ujma vo výške 11.000,- Eur každému z nich.
Z výsluchu strán sporu, ako aj svedkov mal súd preukázané, že neb. C. mal so svojimi súrodencami
(žalobcami 3 a 4) veľmi dobrý vzťah, navzájom si pomáhali. Napriek takmer 9 ročnému vekovému

rozdielu mali neb. C. s mladším bratom (žalobcom 3) tiež spoločné voľnočasové aktivity, chodili spolu
na ryby, výlety, hrávali spolu tenis a futbal, spoločne pomáhali tiež rodičom pri prácach na dome alebo
keď potrebovali osobnú pomoc. Žalobcovi 3 neb. C. pomáhal pri učení a tiež aj finančne, keď potreboval
peniaze. Každý deň boli spolu, čakal brata, kým prišiel z roboty. Keď bol C. v zahraničí, 3 - 4 krát do
týždňa si volali cez skype. Vekový odstup žalobca 3 medzi ním a bratom nevnímal, keď bol žalobca 3

mladší, C. sa s ním hrával a dával naňho pozor. Smrť brata bola pre žalobcu 3 veľká trauma, nevyrovnal
sa s tým, ale nenavštevuje žiadneho psychológa ani terapeuta, len mu brat veľmi chýba. Žalobkyňa 4
s C. spoločne vyrastala, bol medzi nimi vekový rozdiel necelé 4 roky a aj keď sa v roku 2000 vydala
a odsťahovala z domácnosti rodičov, vzťah medzi ňou a C. sa nezmenil, naďalej sa často stretávali a
vzájomnesipomáhali,keďžebývalaneďalekoodrodičov(cca.4km).Vrokoch2001a2005sažalobkyni

4 narodili deti, pričom mladší syn si vzhľadom na nízky vek už C. nepamätá, ale obe deti ho mali veľmi
radi. Stretávali sa najmä cez víkend u rodičov, skoro každú sobotu chodila k rodičom aj s deťmi. C.
zasa chodieval k nej aj so svojou priateľkou pred nehodou 2 - 3x do týždňa. S bratom si veľmi dobre
rozumeli, bola to pre ňu veľká strata. Keď bol manžel žalobkyne 4 v práci a nemala auto, zaviezol ju k
lekárovi brat. C. jej pomáhal aj v záhrade a pomáhal aj jej manželovi pri prerábaní domu. Keď bol C.

v zahraničí, boli v kontakte cez skype a sms správy, 2 - 3 krát do týždňa. Žalovaný 1 sa jej žiadnym
spôsobom neospravedlnil. Žalobkyňa 4 sa so smrťou Radovana vyrovnávala veľmi zle a stále to znáša
zle, všade doma majú fotky C., stále naňho myslí. Peniaze si navzájom nepožičiavali. Ako vypovedala
sesternica žalobcov 3 a 4, najmä žalobkyňa 4 znášala smrť C. ťažko, nakoľko je citlivejšia. Žalovaný
1 sa žalobcom 3 a 4 nikdy neospravedlnil, zaslal len matke neb. C. (žalobkyni 1) list, v ktorom vyjadril

ľútosť, avšak to bolo až takmer 2 roky po nehode a taktiež jej poslal šek na 1.000 Eur, čo však žalobkyňa
1 odmietla v tom čase prijať, nakoľko to bolo pre ňu ponižujúce. V súčasnosti sa žalovaný 1 nachádza vo
výkone väzby, je evidovaný ako zamestnanec v spoločnosti LORIS TRANS, s.r.o. s priemerným čistým
mesačným príjmom cca 50,- Eur.“.

5. Ďalej prvoinštančný súd dôvodil, že: „Pokiaľ ide o súdnu prax v prípadoch priznávania nemajetkovej
ujmy blízkym osobám v obdobných veciach (t. j. spôsobenie smrti blízkej osoby pri dopravnej nehode),
možno poukázať napr. na rozsudok Krajského súdu v Žiline z 09.09.2015 sp. zn. 7Co/578/2014 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/60/2016 z 13.04.2016, kde súd priznal manželovi aotcovi sumu 45.000,- Eur (smrť manželky, maloletého a plnoletého dieťaťa); rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 17Co/149/2017 z 25.09.2018, kde matke obete dopravnej nehody a súčasne starej
matke obete dopravnej nehody bola priznaná suma 15.000,- Eur, manželke obete dopravnej nehody

a súčasne matke obete dopravnej nehody bola priznaná suma 25.000,- Eur, synom obete dopravnej
nehody a bratom obete dopravnej nehody bola priznaná suma 15.000,- Eur každému /spoločná smrť
otca(manželaasyna)aplnoletéhosyna(brataavnuka)/;rozsudokKrajskéhosúduPrešovz26.05.2015,
sp. zn. 20Co/183/2014 /smrť syna/brata na základe usmrtenia pri dopravnej nehode 2 x 15.000,- Eur
(rodičia) a 1 x 5.000,- Eur (brat)/, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.10.2012,

sp. zn. 4Cdo/139/2011 - smrť chodkyne (dcéry) na základe trestného činu usmrtenia na prechode -
2 x 15.000,- Eur (rodičia) + 2 x 2.000,- Eur (súrodenci), rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica
z 20.11.2012, sp. zn. 14Co/339/2011 - smrť syna na základe trestného činu ublíženia na zdraví pri
dopravnej nehode - 8.600,- Eur, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.01.2016
1MCdo/10/2013 - smrť syna pri dopravnej nehode - 2 x 8.300,- Eur (rodičia), rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27.10.2010, sp. zn. 1Cdo/77/2009 - smrť syna/brata na základe trestného

činu ublíženia na zdraví z nedbanlivosti pri dopravnej nehode - 3 x 6.638,78,- Eur (rodičia + sestra),
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.09.2011, sp. zn. 2Cdo/164/2011 - smrť syna/
brata na základe nedbanlivostného trestného činu pri dopravnej nehode 1 x 4.979,08 Eur + 3.319,39
Eur + 2.489,54 Eur. Krajský súd v Trenčíne, v obdobnej veci sp. zn. 17Co/243/2015 z 22.03.2016
priznal za smrť syna/brata pri dopravnej nehode - 2 x 10.000,- Eur (rodičom) a 1 x 5.000,- Eur

(bratovi); rozsudkom sp. zn. 6Co/80/2017 zo dňa 30.05.2017 Krajský súd v Trenčíne priznal plnoletým
súrodencom žijúcim v samostatnej domácnosti po 3.000,- Eur (smrť súrodenca pri dopravnej nehode,
nedbanlivostný trestný čin vodiča autobusu). Je nepochybné, že pre žalobcov 3 a 4 bola smrť ich brata
výrazným negatívnym zážitkom, ktorý u nich viedol k hlbokému a trvalému smútku. Strata brata pre
nich predstavovala nenávratnú deštrukciu medziľudských vzťahov a došlo nepochybne k výraznému

zásahu do ich osobnostných práv. Vznikol im preto nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Závažnosť vzniknutej ujmy je u žalobcov 3 a 4 podľa názoru súdu rovnaká. Žalobca 3 síce v čase pred
nehodou trávil s neb. C. viac času, keďže žili v spoločnej domácnosti a mali spolu viac spoločných aktivít,
avšaksožalobkyňou4spoluvyrastaliasmrťbratajejspôsobilaväčšiutraumuakožalobcovi3,vzhľadom
na jej citlivejšiu povahu ako vyplýva aj z výsluchu sesternice žalobcov 3 a 4. Taktiež má súd pochybnosti

o žalobcom 3 tvrdených každodenných voľnočasových aktivitách, keďže neb. C. mal aj priateľku, ktorá
s ním žila u jeho rodičov, teda je zrejmé, že určitý čas musel tráviť aj s ňou. Týmto však súd nechce
zásah do osobnostnej sféry žalobcu 3 spochybňovať, len je potrebné poukázať na to, že negatívny
zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby
inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia

nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti,
neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér
života každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali
zásahy do týchto oblastí súkromného a rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s
inými, i keď obdobnými prípadmi (napr. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 18/2016 z 22.06.2016).

Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka neustanovuje súdu pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch žiadne medze. Výška peňažnej náhrady je teda predmetom voľnej
úvahy súdu. Súd preto v prejednávanej veci prihliadol okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolnostiam,
za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia
za vzniknutú nemajetkovú ujmu aj k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na

neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je
atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel
kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať
ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality,
výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu

likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Pokiaľ by aj súd pristúpil
k porovnaniu jednotlivých súm priznanej nemajetkovej ujmy súrodencom v obdobných prípadoch, je
nutné dospieť k záveru, že uplatnená výška nemajetkovej ujmy 30.000,- Eur, ako aj priznaná v prvom
rozsudku v tejto veci (9.000,- Eur) je neprimeraná a taktiež sa nejaví byť primeraná ani v porovnaní s
výškouprávoplatnepriznanejnemajetkovejujmyrodičomneb.C.(žalobcom1a2)11.000,-Eurkaždému

z nich. V tomto smere je potrebné uviesť, že usmrtenie dieťaťa je tým najzávažnejším zásahom do jeho
súkromia rodičov, zmarením možnosti, aby ich dieťa, ktorého výchove a výžive sa venovali, v budúcnosti
mohlo ich úsilie a lásku vrátiť, poskytnúť im pomoc a podporu tak, ako je to v bežnom rodinnom živote
obvyklé.Navyšežalobkyňa1mávsúvislostisosmrťousvojhosynatrvalépsychicképroblémy.Nadruhejstrane súd, ako už uviedol vyššie, nespochybňuje závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov 3 a 4 v dôsledku
tragického úmrtia ich brata, avšak táto nie je a nemôže byť rovnaká ako ujma vzniknutá rodičom pri
úmrtí ich dieťaťa. Žalobkyňa 4 týmto stratila blízku osobu, s ktorou od malička vyrastala, ale i kamaráta.

Žalobca 3 vzhľadom na 9 ročný vekový rozdiel s ním síce od útleho veku nevyrastal, ale neb. C. mu bol
oporou, dával naňho pozor, keď bol malý a v neskoršom veku mali spoločné záujmy. Je síce pravdou,
že neb. C. bol pol roka pred nehodou v zahraničí, ani v tejto dobe sa však nepretrhli, resp. nenarušili
väzby s jeho rodinou. Bol so žalobcami 3 a 4 v pravidelnom kontakte a po svojom návrate zo zahraničia
býval so svojou družkou v rodinnom dome u svojich rodičov, kde býval aj žalobca 3. So žalobkyňou 4 sa

pravidelne stretávali a pomáhali si. Možno teda uzavrieť, že žalobca 3 a 4 sú mladí, nie sú a ani neboli
na neb. C. odkázaní, možno predpokladať, že postupom času sa so smrťou brata zmieria s ohľadom
na svoju rodinu, resp. na možnú budúcu rodinu žalobcu 3, kým žalobcovia 1 a 2 sa so smrťou svojho
syna zmieria len veľmi ťažko.“.

6. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že: „Vyhodnotením všetkých vyššie uvedených skutočností s

prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu
4.000,- Eur pre žalobcu 3, ako aj pre žalobkyňu 4. Ako to už súd rozviedol vyššie, považoval ujmu
žalobcov 3 a 4 za rovnakú, a preto výšku nemajetkovej ujmy u oboch ustálil v rovnakej sume 4.000,- Eur
a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Súd pri stanovovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na
správaniesažalovaného1podopravnejnehode(formálnesalistommatkeneb.C.soznačnýmčasovým

odstupom ospravedlnil a poslal jej aj 1.000,- Eur), ako aj na to, aby priznaná výška nemajetkovej ujmy
prípadne v budúcnosti na žalovaného 1 nepôsobila likvidačne, aj keď tu je potrebné poukázať na už
ustálenúrozhodovaciupraxohľadompoistnéhokrytianáhradynemajetkovejujmypozostalých(uvedenú
nižšie).Pokiaľžalovaný2trval,akouviedolnapojednávanídňa14.05.2019,nasvojichpredchádzajúcich
vyjadreniach, k tomuto súd uvádza, že pasívna legitimácia žalovaného 2 je daná v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 1/2016 z 31.07.2017, ako i
rozhodnutiasp.zn.2Cdo/33/2017,6Cdo143/2017,6Cdo206/2017,6Cdo80/2018,8Cdo6/2018,8Cdo
177/2018, tiež rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2016, III. ÚS 646/2015, I. ÚS 206/2015,
III. ÚS 666/2016), podľa ktorej, škodou pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonom v

znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu
takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“.

7.Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodolsúdprvejinštancietak,žežalobcom1až4priznalnáhradu

trov konania voči žalovaným 1 a 2 v rozsahu 100 % z priznaného plnenia s odôvodnením, že zásadu
úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V tomto
prípade nejde o procesne neúspešných žalobcov, ak im bola priznaná aspoň časť žalobného nároku;
nemožno ich ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a

čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práv žalobcov bolo zasiahnuté; výška
nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
10 Co 191/2017 z 13.12.2017). Z uvedených dôvodov je potom potrebné priznať žalobcom podľa § 255
ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§

262 ods. 2 CSP).

8. Súd I. inštancie rozhodol zároveň o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu tak, že žalovaným
1 a 2 uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok spoločne a nerozdielne vo výške 966,- Eur (výrok IV.).
Súdny poplatok bol vyrubený podľa položky 7b písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, v zmysle ktorej

poplatok z návrhu na začatie konania na ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy je
66,- Eur a 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Keďže žalobcovia 1 až 4 boli v konaní oslobodení
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), povinnosť zaplatiť súdny poplatok
prešla v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch na žalovaných, ktorí sú povinní zaplatiť

súdny poplatok podľa výsledku konania. V danej veci žalobcovia uplatnili nemajetkovú ujmu vo výške
120.000,- Eur (4 x 30.000,- Eur), úspešní boli v sume 30.000,- Eur. Úspech žalobcov tak predstavuje
25 % a neúspech 75 %. Žalovaní 1, 2 sú tak povinní zaplatiť súdny poplatok zo žaloby podľa pomeru
ich neúspechu vo veci, t.j. vo výške 25 % súdneho poplatku /4 x 66,- Eur + 3 % zo žalovanej sumy (t.j.3.600,- Eur), z toho 25 %/, teda sumu 966,- Eur, a to spoločne a rozdielne v zmysle § 2 ods. 3 zákona
o súdnych poplatkoch na účet Okresného súdu Galanta do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

9. Proti tomuto rozsudku, voči výroku II. o zamietnutí žaloby žalobcov 3 a 4 v prevyšujúcej časti, podali
žalobcovia 3 a 4 odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým tvrdeniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), ako aj z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
Žalobcovia 3 a 4 sumu po 4.000,- Eur pre každého z nich považujú za neprimerane nízku závažnosti

im vzniknutej nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené
a vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu
ich osobnosti, ako aj vzhľadom na trvalosť a absolútnu neodčiniteľnosť tohto zásahu. Vykonaným
dokazovaním po vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie výsluchmi na pojednávaní konanom
dňa 18.2.2019 a 1.4.2019 bol jednoznačne preukázaný veľmi intenzívny zásah do práva na ochranu
osobnostižalobcov3a4vsúvislostisúmrtímichneb.brataC.avznikichnemajetkovejujmy.Výsluchom

žalobcov 3 a 4 bolo preukázané, že s neb. bratom C. mali veľmi dobrý vzťah, vzájomne si pomáhali
a navštevovali sa. Boli v pravidelnom kontakte aj počas doby, keď bol v zahraničí, pričom si vzájomne
pomáhali aj finančne. Uvedené skutočnosti potvrdili jednak sami žalobcovia 3 a 4, žalobcovia 1 a 2,
ako aj vypočutí svedkovia. Súd prvej inštancie napokon sám skonštatoval, že je nepochybné, že pre
žalobcov 3 a 4 bola smrť ich brata výrazným negatívnym zážitkom, ktorý u nich viedol k hlbokému a

trvalému smútku. Strata brata pre nich predstavovala nenávratnú deštrukciu medziľudských vzťahov
a došlo nepochybne i výraznému zásahu do ich osobnostných práv. Žalobcovia 3 a 4 nespochybňujú
skutočnosť, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy v súvislosti s tragickým úmrtím ich brata nie
je a ani nemôže byť rovnaká ako ujma vzniknutá žalobcom 1 a 2 ako rodičom neb. C.. Uvedené v
konečnom dôsledku vyplývalo aj z rozdielnej výšky súm, ktoré boli súdom prvej inštancie priznané

žalobcom 1 a 2 ako rodičom neb. C. a súm, ktoré boli súdom prvej inštancie priznané žalobcom 3 a
4 ako jeho súrodencom rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 5C/42/2014 - 160. Žalobcovia 3 a 4 sa
rovnako nestotožňujú s tým, že súd prvej inštancie im priznal sumu po 4.000,- eur aj z dôvodu, aby
takáto nepôsobila likvidačne na žalovaného 1, keď sám súd prvej inštancie skonštatoval, že náhrada
nemajetkovej ujmy je krytá z povinného zmluvného poistenia, a preto by priznanie vyššej sumy v tejto

súvislosti nemalo žiadny dopad na žalovaného 1 v prípade vyplatenia žalovaným 2 ako poisťovateľom.
Podľa žalobcov 3 a 4 suma náhrady nemajetkovej ujmy by mala presahovať sumu 4.000,- Eur na to, aby
v tomto konkrétnom prípade spĺňala požiadavku primeranosti a proporcionality tak, ako na to poukázal
odvolacísúdvosvojomrozhodnutízodňa20.3.2017.Záveromsvojhoodvolaniažalobcovia3a4navrhli,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. zmenil tak, že žalovaní 1 a 2

sú povinní zaplatiť žalobcovi 3 sumu 5.000,- Eur a žalobkyni 4 sumu 5.000,- Eur v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnostirozsudkustým,žeplnenímjednéhozožalovanýchzanikápovinnosťplniťdruhémuznich.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie taktiež žalovaný 1, a to voči vyhovujúcemu
výroku I. a výroku III. o náhrade trov konania. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný 1 nepovažuje za sporné, že smrťou syna
žalobcov 1 a 2 a brata žalobcov 3 a 4 pri dopravnej nehode došlo k neoprávnenému zásahu do ich práva
na súkromie a rodinný život zahrňujúci najmä sociálne a morálne vzťahy s blízkymi príbuznými. Žalovaný
1 namieta výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimerane vysokú. Súd pri

rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nedostatočne zohľadnil to, že zavinenie dopravnej
nehody úprimne oľutoval. Žalovaný 1 rodine Vaškovej poslal dopis, v ktorom vyslovil ľútosť nad vznikom
dopravnej nehody. Žalovaný 1 rodinu Vaškovú kontaktoval až po dvoch rokoch, nakoľko čakal, kým tá
najintenzívnejšiabolesťzosmrtisynaasúrodencaodznie,pretožesaobávalobzvlášťnegatívnejreakcie
príbuzných. Nakoniec aj sám sa potreboval s touto udalosťou zmieriť a prijať, že jeho konaním vyhasol

život iného človeka. Na znak ľútosti a ochoty zmieriť následky dopravnej nehody poslal rodine U. šek v
hodnote 1.200,- a 1.180,- Eur, avšak takéto gesto pomoci nebolo zo strany pozostalých prijaté. Zároveň
je potrebné zdôrazniť, že aj vo vzťahu k poisťovni, v ktorej mal toho času uzatvorené povinné zmluvné
poistenie (žalovaný 2) podnikol príslušné kroky. Do poisťovne nahlásil vznik dopravnej nehody a svojim
konaním nebránil likvidácii poistnej udalosti. Žalovaný 1 upriamil pozornosť na to, že povinné zmluvné

poistenie je uzatvárané práve pre ten prípad, kedy v dôsledku prevádzky poisteného motorového vozidla
dôjde k vzniku škody/nemajetkovej ujmy. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nereflektuje príjem
žalovaného 1. Žalovaný 1 poukázal na to, že v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Galanta sp.
zn. 3T/82/2013 prispel k objasňovaniu vzniku dopravnej nehody, OČTK popísal vznik dopravnej nehody,svoju vinu nepopieral. V dôsledku takéhoto konania došlo k relatívne rýchlemu ukončeniu trestného
konania, čo malo nepochybne pozitívny vplyv na psychiku pozostalých. Žalovaný 1 bol v predmetnom
trestnom konaní za tento skutok potrestaný. Pri priznaní nároku na náhradu trov konania konajúci súd

neprihliadol na korektné správanie žalovaného 1 a odmietavý postoj vo vzťahu k náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch žalovaného 2. Práve konanie žalovaného 2 prispelo k začatiu a k pomerne dlhému
trvaniu súdneho konania. Túto okolnosť mal súd pri uložení povinnosti nahradiť trovy konania žalobcom
zohľadniť. Záverom svojho odvolania žalovaný 1 navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 1 zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov

konania.

11. Vyjadrenia k odvolaniam neboli podané.

12. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.), ktorý
nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).

Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP, avšak za rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán tohto konania, ktoré

začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako
aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1
CSP).

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobcov 3 a 4 a

žalovaného 1 boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379

CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že čiastočný úspech je možné priznať len
odvolaniu žalobcov 3 a 4, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti čiastočne zmeniť s použitím § 388 CSP.

14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či prvoinštančný súd rozhodol správne v

súlade so skutkovými zisteniami a so zákonom, ak zaviazal žalovaných 1 a 2 k povinnosti zaplatiť
žalobcovi 3 náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- Eur a žalobkyni 4 náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 4.000,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zanikávrozsahusplneniapovinnosťdruhéhozožalovanýchavnapadnutomrozsahu5.000,-Euržalobu
žalobcov 3 a 4 zamietol. Predmetom odvolacieho prieskumu je zároveň aj výrok o nároku na náhradu

trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcom 1 až 4 náhradu trov konania voči žalovaným
1 a 2 v rozsahu 100 % z priznaného plnenia.

15. Žalovaný 2 síce odvolací návrh nepodal a dlžnícka solidarita medzi žalovaným 1 ako škodcom na
jednej strane a žalovaným 2 ako poisťovateľom na strane druhej nemá hmotnoprávne oporu, čím potom

súd prvej inštancie o solidarite žalovaných, správne rozhodol spôsobom vyplývajúcim z hmotného práva
tak, že plnením škodcu zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť poisťovateľa a naopak (tzv. nepravá
solidarita),alevzhľadomnadanéokolnostitohtoprípadu,t.j.vzťahmedzižalovanýmisubjektmi(poistený
a poisťovňa), keď povinnosť plniť žalovaným 2 je výsostne odvodená od povinnosti žalovaného 1 ako
škodcu, sa podľa odvolacieho súdu, čo do výšky priznaného plnenia musí rozsudok vzťahovať na oboch

žalovanýchrovnako,samozrejmepripreukázaníexistenciepoistnéhovzťahumedzižalovanýmiohľadne
prejednávanej škodovej udalosti, z ktorej vznikol uplatnený nárok, čo je daný prípad, čím potom priznané
nároky žalobcom predstavujú nedielné záväzky medzi žalovanými. Odvolací súd preto s použitím §
367 ods. 2 CSP priznal suspenzívny účinok odvolaniu žalovaného 1 vo vzťahu k celému rozsudku apreskúmal napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k obom žalovaným, hoci odvolanie podal len žalovaný 1,
avšak výslovne vo vzťahu k celému obsahu rozsudku aj obom subjektom na žalovanej strane.

16. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný
právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval.

17. Predmetom sporu po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/112/2016 - 230 zo dňa
20.3.2017 ostal nárok žalobcov 3 a 4 na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že
protiprávnym konaním žalovaného 1 (ktorý ako vodič osobného motorového vozidla zavinil dopravnú
nehodu, pri ktorej C. U. ako brat žalobcov 3 a 4 utrpel smrteľné zranenia) došlo k zásahu do
práva na súkromie a rodinný život u žalobcov 3 a 4. Žalovaný 2 je na základe poistnej zmluvy č.

6550368923/3550081902 poistiteľom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidlavzmyslezákonaopovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla.

18. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka aplikovaného súdom prvej inštancie obsahuje generálnu

klauzuluochranyosobnosti.Vrámcijednotnéhoprávanaochranuosobnostiexistujújednotlivéčiastkové
práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých typických hodnôt (stránok) osobnosti
fyzickej osoby. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka podáva exemplárny výpočet jednotlivých
stránok osobnosti človeka. Ako typické zákon uvádza najmä právo na ochranu života, zdravia a tela
zahrňujúce oblasť medicíny a biomedicíny, právo na občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj právo

na ochranu mena. Do tohto rámca patrí tiež právo na súkromie fyzickej osoby, teda právo na jej
nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca v kruhu jeho najbližších,
vrátane rešpektovania rodinného života, prejavov osobnej povahy - ako sú písomnosti osobnej povahy,
podobizne, obrazové snímky a zvukové záznamy. Patrí sem tiež ochrana vnútornej intímnej sféry
osobnosti človeka.

19. Špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete (objekte), ktorým je osobnosť človeka.
Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť, sociálne
postavenie atď. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok, ktorý
patrí vždy konkrétnej fyzickej osobe. Toto právo je nescudziteľné, neprevoditeľné, časovo neobmedzené

a nepremlčateľné.

20. Právo na ochranu osobnosti je absolútnym právom fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým (erga
omes), t. j. proti ostatným fyzickým osobám, právnickým osobám, ako aj proti štátu. Jeho obsahom je
zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú

príkladom uvedené v § 11 Občianskeho zákonníka, nevyžaduje sa vyvolanie následkov, stačí zásah,
ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv. Ochranu osobnosti zákon
zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby
(napr. fyzická integrita, občianska česť, meno, podoba človeka, prejavy osobnej povahy a pod.). V
občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka

je ohrozením, resp. porušením jeho osobnosti ako celku.

21. Nároky, ktoré môže ohrozená alebo poškodená fyzická osoba uplatňovať, sú uvedené v § 13
Občianskeho zákonníka. Okrem nich sa fyzická osoba môže domáhať aj náhrady škody, ktorá bola
neoprávneným zásahom do jej osobnosti spôsobená (§ 16 Občianskeho zákonníka). Osobnosť, ktorá

je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto
práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v
ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka.

22. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je možné ich použiť jednotlivo

alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej
osoby. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov
(negatórna žaloba), výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov
(reštitučná žaloba) a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), ktoránemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom
morálneho, imateriálneho pôsobenia, so satisfakčnou povahou, najčastejšie vo forme ospravedlnenia.
V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník

v § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť
nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniká predovšetkým vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na
vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí.
Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sú: existencia ujmy, porušenie právnej

povinnosti, resp. protiprávny úkon, príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.

23. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby Občiansky zákonník výslovne uvádza život,
zdravie a tým i telo (čl. 2 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6. ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd, čl.
2 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd), označované ako práva na telesnú integritu
a jej nedotknuteľnosti. Telo človeka tvorí integrálnu súčasť jeho osobnosti ako právneho subjektu.

Osobnosť každej fyzickej osoby je teda vytváraná jednotou jej zložky morálnej a telesnej. Ak má
preto občianske právo v rámci všeobecného osobnostného práva chrániť osobnosť fyzickej osoby
v plnom rozsahu, musí sa táto právna ochrana nutne vzťahovať nielen na sféru morálnu, ale aj na
sféru telesnú. Preto je právo na telesnú integritu uznávané za jednu z najvýznamnejších čiastkových
práv, ktoré tvoria súčasť občiansko-právnej ochrany osobnosti ako celku. To platí aj na právnu úpravu,

ktorá podľa § 11 Občianskeho zákonníka právo na život a zdravie výslovne prehlasuje za súčasť
širšieho práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Z toho potom vyplýva i právo na telesnú integritu
(život a zdravie) ako súčasť jednotného všeobecného osobnostného práva, ktoré je svojou povahou
subjektívnym občianskym právom so všetkými uvedenými pojmovými znakmi. Prostriedky občiansko-
právnej ochrany (§ 13 a nasl. Občianskeho zákonníka) pre fyzické osoby prichádzajú do úvahy, pokiaľ

hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére.

24. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby,
následkom ktorého je smrť, jednoznačne zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Súkromným životom možno rozumieť určitý

okruh, v rámci ktorého môže jednotlivec žiť svoj vlastný osobný život, ako sa rozhodne, má právo
zakladať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľuďmi. Súčasťou práva na súkromie, je právo na rodinný život.
Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi
členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne,
morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromnéhoarodinnéhoživota,môžeporušením

práva na život a zdravie jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z
týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie a rodinný život, môže
byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno
napĺňať jeho citové potreby, t. j. utrpí citovú (emocionálnu) ujmu. Ak dôjde k smrti jedného z členov
rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej

osoby a takisto spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.

25. Niet pochybnosti o tom, že uplatnený nárok na primerane finančné zadosťučinenie za nemajetkovú
ujmu, ktorý je súčasťou práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena a na
ochranu súkromného a rodinného života musí dostatočne odrážať intenzitu zásahu do týchto práv, inak

dochádza k porušeniu práv garantovaných čl. 10 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ústavný
zákon č. 23/1991 Zb a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

26. Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je nevyhnutné prihliadnuť k
samotnému účelu a funkciám tohto inštitútu pri ochrane osobnosti (podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho

zákonníka). Názory právnej teórie, z ktorých vo väčšine prípadov vychádza aj doterajšia judikatúra
všeobecných súdov v oblasti ochrany osobnosti, sa do značnej miery zhodujú na primárnom význame
funkcie satisfakčnej, to znamená primerane vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu vyvážiť,
resp. zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pretože nemajetková ujma, ktorá vznikla
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej

nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Ďalšia funkcia je preventívno sankčná,
pričom forma a intenzita zavinenia by mala hrať kľúčový význam pre určenie povinnosti nahradiť škodu
za citovú ujmu poškodeného. Otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre určenie výšky náhrady
podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka je tak tvoriacim a bezpochyby aj jedným z kľúčovýchaspektov pre navýšenie tejto náhrady. Základným zmyslom náhrady je zmysel satisfakčný, pričom
potreba finančnej satisfakcie narastá v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože
vyššou mierou zavinenia je vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv zosilnená (je zosilnená

krivda, za ktorú má prísť zadosťučinenie). V tomto smere je možné dôjsť až k záveru, že v prípade
zlého úmyslu (zámeru) na strane pôvodcu neoprávneného zásahu by mal súd svoj odsúdenie nad
týmto spoločensky i právne zvlášť odsúdeniahodným správaním vyjadriť práve citeľným určením výšky
peňažného zadosťučinenia. Je však potrebné zdôrazniť, že popri vyššie uvedených funkciách náhrady
je potrebné skúmať aj ďalšie konkrétne okolnosti každého prípadu, a to ako právne alebo skutkové,

priťažujúce alebo naopak poľahčujúce. Predovšetkým je potrebné zhodnotiť postoj osoby zodpovednej
k spôsobenej škode; inak sa bude napr. hodnotiť snaha zodpovedného o urýchlené vyriešenie náhrady
nemajetkovej ujmy, inak jeho obštrukcie, nepriznanie zodpovednosti, a to najmä vo veciach, kde je
zavinenie zo strany zodpovedného úplne jasné (napr. bol v trestnom konaní odsúdený a pod.).

27. Odvolací súd uvádza, že okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na strane žalobcov, ??môžu byť

podľa rozvíjajúcej sa doktríny najmä a) intenzita vzťahu medzi žalobcami a zomrelým navzájom, b)
vek zomrelého, c) otázka hmotnej závislosti medzi žalobcami a zomrelým, d) prípadné poskytnutie inej
satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomných vzťahov medzi žalobcami a zomrelým kľúčová.
Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), sú a) postoj žalovaného škodcu (ľútosť,
náhrada škody, ospravedlnenie a i.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c)

jeho majetkové pomery a d) miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia poškodeného. Je úplne zreteľné,
že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy; ústretové správanie,
ospravedlnenie či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho
ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj na jeho
majetkové pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov.

28. Po dôkladnom zhodnotení vyššie uvedených kritérií potom musí súd vo svojom rozhodnutí podať
riadny výklad, akým spôsobom jednotlivé kritériá posúdil a ako sa to ktoré kritérium podieľalo na určení
konečnej výšky peňažnej náhrady.

29. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vychádzal z toho, že smrť brata žalobcov 3 a 4 pri dopravnej
nehode, ktorú zavinil výlučne žalovaný 1, bola neoprávneným zásahom do práva žalobcov na súkromie
a rodinný život zahrňujúci najmä sociálne a morálne vzťahy s blízkymi príbuznými. Nebohý C. mal
v čase tragickej nehody 27 rokov a žil v spoločnej domácnosti u svojich rodičov spolu s bratom -
žalobcom 3 a so svojou priateľkou. Z výsluchu strán sporu, ako aj svedkov mal súd preukázané, že

C. mal so svojimi súrodencami - žalobcami 3 a 4 veľmi dobrý vzťah a navzájom si pomáhali. Pre
žalobcov 3 a 4 bola smrť ich brata výrazným negatívnym zážitkom, ktorý u nich viedol k hlbokému a
trvalému smútku. Strata brata pre nich predstavovala nenávratnú deštrukciu medziľudských vzťahov a
došlo nepochybne k výraznému zásahu do osobnostných práv. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že im
vznikol nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Závažnosť vzniknutej ujmy je u žalobcov

3 a 4 podľa názoru súdu prvej inštancie rovnaká. Žalobca 3 síce v čase pred nehodou trávil s C. viac
času, keďže žili v spoločnej domácnosti a mali spolu viac spoločných aktivít, avšak so žalobkyňou 4
spolu vyrastali a smrť brata jej spôsobila väčšiu traumu ako žalobcovi 3. Podľa prvoinštančného súdu
žalobcami 3 a 4 uplatnená výška nemajetkovej ujmy 30.000,- Eur, ako aj priznaná v prvom rozsudku
v tejto veci, t. j. 9.000,- Eur je neprimeraná a taktiež sa nejaví byť primeraná ani v porovnaní s výškou

právoplatne priznanej nemajetkovej ujmy rodičom neb. C. (žalobcom 1 a 2) 11.000,- každému z nich.
Súd nespochybňuje závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov 3 a 4 v dôsledku tragického úmrtia ich brata,
avšak táto nie je a nemôže byť rovnaká ako ujma vzniknutá rodičom pri úmrtí ich dieťaťa. Žalobkyňa
4 stratila blízku osobu, s ktorou odmalička vyrastala, ale aj kamaráta. Žalobca 3 vzhľadom na 9 ročný
vekový rozdiel s ním síce od útleho veku nevyrastal, ale C. mu bol oporou, dával naňho pozor, keď

bol malý a v neskoršom veku mali spoločné záujmy. Nakoľko ujmu žalobcov 3 a 4 považoval súd prvej
inštancie za rovnakú, výšku nemajetkovej ujmy u oboch ustálil v rovnakej sume 4.000,- Eur a vo zvyšku
žalobu zamietol. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol aj na
správaniesažalovaného1podopravnejnehode(formálnesalistommatkeneb.C.soznačnýmčasovým
odstupom ospravedlnil a poslal jej aj 1.000,- Eur), ako aj na to, aby priznaná výška nemajetkovej ujmy

prípadne v budúcnosti nepôsobila na žalovaného 1 likvidačne, aj keď tu je potrebné poukázať na už
ustálenú rozhodovaciu prax ohľadom poistného krytia náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých.30. Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie takto vykonané zhrnutie zásahov do osobnostných práv žalobcov
3 a 4 a ich následkov ako ujmy, ktorá im bola spôsobená protiprávnym konaním žalovaného 1, odvolací
súd voči nemu nemá žiadne námietky, považuje ale za potrebné toto zhrnutie doplniť v nasledovnom.

31. Nečakaným, šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného žalobcov 3 až 4 došlo k závažnému zásahu
do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je
nenapraviteľný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny
charakter. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom

živote stretnúť (por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra
2015). Aj podľa odvolacieho súdu sú žalobcovia 3 a 4 zasiahnutí stratou brata, keď v konaní bolo
preukázané, že pred nehodou mali s neb. C. intenzívne súrodenecké vzťahy, ktoré neboli oslabené
ani pobytom C. v zahraničí. Navzájom boli súdržní a pomáhali si. Žalobca 3 trávil s C., s ktorým
aj býval v spoločnej domácnosti, voľný čas, chodili na ryby, výlety, hrávali spolu tenis a futbal. C.
mu pomáhal pri učení a tiež mu finančne vypomáhal, keď potreboval. Žalobkyňa 4 napriek tomu, že

sa v roku 2000 odsťahovala od rodičov, t. j. nežila s C. v spoločnej domácnosti, vzťah medzi ňou
a C. sa nezmenil. Naďalej sa intenzívne stretávali a pomáhali si. Šokujúca (navyše zbytočná) smrť
brata tak predstavuje mimoriadnu udalosť s nenapraviteľným následkom okrem rodičov i pre nich ako
súrodencov, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca. I keď
odvolací súd nespochybňuje postoj žalovaného 1 po nehode (ospravedlňujúci list, poskytnutie peňažnej

čiastky, súčinnosť so žalovaným 2 pri likvidácii poistnej udalosti), tieto skutočnosti však predstavujú
morálnu satisfakciu, ktorá ale v danom prípade nestačí na vyváženie a zmiernenie tak nepriaznivého
následku protiprávneho zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, ktorým je nepochybne smrť
blízkeho príbuzného. Vzhľadom na uvedené preto neobstojí odvolacia argumentácia žalovaného 1
týkajúca sa jeho ústretového správania po tragickej udalosti. To, že bol žalovaný 1 v trestnom konaní za

svoj skutok právoplatne odsúdený, prestavuje síce pre žalobcov morálne zadosťučinenie, avšak tento
trestnoprávnypostihnemožnopovažovaťzaskutočnosť,nazákladektorejbyžalobcom3a4nemalabyť
v civilnom procese priznaná žiadna nemajetková ujma. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil odvolací súd
odvolacienámietkyžalovaného1týkajúcesapriznanejvýškynáhradynemajetkovejujmyzanedôvodné.
Mimoriadna závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov 3 a 4 v danom prípade, ako i mimoriadnosť okolností,

za ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali žiadosť na náhradu nemajetkovej ujmy.

32. Odvolacia argumentácia žalobcov 3 a 4 bola zhodne založená na nestotožnení sa s napadnutým
rozhodnutím čo do výšky priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú považovali za neprimerane nízku k
závažnosti im vzniknutej ujmy s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené a

vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu
osobnosti, ako aj vzhľadom na trvalosť a absolútnu neodčiniteľnosť tohto zásahu. V odvolacom návrhu
žiadali, aby každému bolo priznaných ešte ďalších 5.000,- Eur.

33. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové

čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej
ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, tak ako je vyššie uvedené, k naplneniu
požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke
nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.

34. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.

35. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete“ podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva
v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade

Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre
ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú
by priznal v porovnateľných prípadoch Súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a
tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ

domohol.

36. Odvolací súd si uvedomuje za súčasnej právnej úpravy, ktorá ponecháva výšku nemajetkovej ujmy
na úvahu súdu, obtiažnosť pri stanovení tohto nároku. Odvolací súd si je plne vedomý toho, že hodnotaľudského života je nevyčísliteľná, preto nie je možné ani vyčísliť nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla u
žalobcov 3 a 4 smrťou ich brata. Je možné im poskytnúť iba určitú satisfakciu, resp. zadosťučinenie,
ktoré iba sčasti dokáže zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu, nedokáže ju však reparovať v celom

rozsahu, pretože to je nemožné. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, považoval s poukazom
práve na preukázanú intenzitu súrodeneckých vzťahov za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy pre
každého zo žalobcov 3 a 4 sumu 7.500,- Eur, ako približne 2/3 priznanej náhrady rodičom zomrelého. V
dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného 1 došlo v danom prípade k násilnému pretrhnutiu silných
rodinných a citových väzieb medzi súrodencami. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie,

že u žalobcov 3 a 4 je predpoklad, že sa postupom času na rozdiel od žalobcov 1 a 2 (rodičov neb. C.)
so smrťou brata zmieria s ohľadom na svoju rodinu, resp. na možnú budúcu rodinu žalobcu 3, považuje
však za potrebné zdôrazniť, že žalobcovia 3 a 4 prišli o oporu, pomoc a citový vzťah, ktorých absencia
sa negatívne prejaví nielen vo sfére ich osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní
aj celý ich nasledovný život. V danom prípade si je potrebné uvedomiť, že vo všeobecnosti súrodenecké
vzťahy nadobúdajú na intenzite práve po smrti rodičov ako prirodzenej súčasti života. V budúcnosti

tak budú žalobcovia 3 a 4 ochudobnení o možnosť zdieľať svoj život, okrem svojej novej rodiny, aj so
zomrelým bratom ako najbližším príbuzným stelesňujúcim rodinu, z ktorej vzišli a v ktorej vyrastali.

37. Náhrada nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov 3 a 4 vo výške 7.500,- Eur je podľa
odvolacieho súdu primeraná okolnostiam prípadu, zohľadňuje životnú úroveň v krajine, nepredstavuje

prostriedok neprípustného obohacovania a nepôsobí ani likvidačne, a to už aj vzhľadom na skutočnosť,
že k plneniu bol spolu so žalovaným 1 zaviazaný aj žalovaný 2 ako poisťovňa, s tým že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Odvolací súd opätovne
zdôrazňuje, že cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je aspoň zmiernenie ujmy, najmä
v prípadoch, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Priznaná výška náhrady

nemajetkovej ujmy žalobcom 3 a 4 je podľa odvolacieho súdu i v zmysle zásad slušnosti a naplnenia
požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, spôsobilá naplniť
reštitučnú podstatu kompenzácie. V prevyšujúcej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
ostala predmetom konania po zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/112/2016 - 230,
bola žaloba žalobcov 3 a 4 zamietnutá, i s poukazom na skutočnosť, že žalobcom 1 a 2 ako rodičom

neb. C. bola každému prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy v sume 11.000,- Eur. Charakter a intenzita
vzťahu medzi rodičom a dieťaťom má bezpochyby osobitý charakter a tú najvýraznejšiu intenzitu. Smrť
dieťaťa predstavuje pre každého rodiča doživotnú traumu poznačenú smútkom, ktorej musia po zvyšok
svojho života čeliť. Priznať preto žalobcom 3 a 4 ako súrodencom náhradu nemajetkovej ujmy každému
po 9.000,- Eur, ktorá suma sa blíži k sume priznanej rodičom, sa javilo odvolaciemu súdu s odkazom

na uvedené už za nenáležité.

38. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom neboli splnené podmienky ani na potvrdenie, ani
na zrušenie napadnutého rozsudku, preto odvolací súd s použitím § 388 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd

nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a
ide o prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie
alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania
odvolacím súdom). Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho
pojednávaniaprevzalajCSP.Nariadeniepojednávanianevyžadovalanidôležitýverejnýzáujem,ktorého

existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera
Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne
otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu
požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo
verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).

39. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného 1 namietajúcu nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie i v časti o náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcom 3 a 4, táto rovnako bola neopodstatnená.

40. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi

náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať
úspech a neúspech vo veci však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich
treba posudzovať v širších súvislostiach. V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1/04 Ústavný súd Českej republiky
zdôraznil, že rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkovsporu, bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania
má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho sporu.

41. Civilný sporový poriadok však nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (ak výška plnenia závisela od úvahy súdu,
prípadne znaleckého posudku). Zásadu úspechu vo veci je treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisela od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku). V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno

ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.).

42. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od
žalobcov, aby svoju ujmu podceňovali len preto, aby potom nemuseli hradiť trovy konania, pričom pri

rozhodovaní o náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce
(porov. nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa pritom považuje rozhodnutie, že do práva
žalobcov bolo zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (porov. Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Riešenie spočíva v tom, že žalobcovia majú právo

na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej) a priznanie
plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech
vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým
príkladom je žaloba o ochranu osobnosti s nárokom na peňažné zadosťučinenie (porov. Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.

Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Žalobcov 3 a 4 bolo preto nevyhnutné považovať za plne
procesne úspešných, pretože mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia,
vyplývajúca z tohto procesného úspechu, závisela od úvahy súdu.

43. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP (ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu

trov konania na súde prvej inštancie), v spojení s § 255 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodol o nároku
na náhradu trov konania vo vzťahu žalobcov 3, 4 a žalovaných 1, 2 tak, že žalobcom 3, 4 priznal voči
žalovaným 1., 2. nárok na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie, i na odvolacom súde - tu
opakovane) v plnom rozsahu.

44. Ustanovenie § 257 CSP, ktorého aplikácie sa žalovaný 1 v odvolaní tiež domáhal predstavuje
odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Dôsledkom je neuloženie povinnosti náhrady trov konania strane, ktorá spôsobila
vznik trov svojím zavinením. Ide o prípady, kedy náhradová povinnosť sa javí ako neprimeraná tvrdosť,
preto posúdenie súdu musí vždy vychádzať z posúdenia okolností konkrétnej veci, pričom významné sú

okolnosti vedúce žalobcov k súdnemu uplatneniu nároku, postoj strán v konaní, a v kontexte uvedeného
sa prihliada aj k majetkovým, sociálnym a osobným pomerom strán konania.

45. Účelom tohto moderačného práva je zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania v prípadoch neprimeraného postihu náhradou trov konania voči zodpovednému subjektu.

46. Dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade žalovaný 1 vzhliadal vo svojom korektnom
správaní a v odmietavom postoji žalovaného 2, ktorý postoj prispel k začatiu pomerne dlhého súdneho
konania.

47. Pokiaľ ide o zdôrazňovanie korektného správania sa žalovaným 1, takéto chovanie bolo v prospech
žalovaného 1 zohľadňované pri určovaní výšky priznaného nároku žalobcom voči nemu. Akcentovanie
žalovaného 1 na jeho správanie sa v neprospech žalobcov vo vzťahu k rozhodovaniu o náhradovej
povinnosti je potom podľa odvolacieho súdu v danom prípade už neadekvátne a vo vzťahu ku žalobcom
krajne nespravodlivé, tu zrejme neuvedomujúc si žalovaným 1 mimoriadnu intenzitu negatívnych

následkov jeho protiprávneho konania voči žalobcom. Ani odmietavý postoj žalovaného 2 v konaní
nemôže zakladať pre žalovaného 1 moderáciu jeho náhradovej povinnosti, pretože každá procesná
strana má právo na spravodlivé prejednanie veci, ktoré právo v sebe zahŕňa i princíp „rovnosti zbraní“, a
v rámci neho právo na bránenie sa voči uplatnenému nároku. Dané právo v konaní využil i sám žalovaný1, ktorý tiež prezentoval odmietavý postoj v konaní voči nároku žalobcov na priznanie im nemajetkovej
ujmy, je preto prekvapujúce použitie predmetného argumentu v svoj prospech v rámci domáhania sa
aplikácie moderačného práva.

48. Odvolací súd potom, keď nezistil ani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, či výnimočné okolnosti
prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobcom a ktoré by
boli dané špecifickosťou predmetu konania, procesnou situáciou, či sociálnou situáciou niektorej z
procesných strán, naopak mal za to, že by bolo nespravodlivé žalobcom, domáhajúcim sa ochrany

svojho osobnostného práva nárok na náhradu trov konania nepriznať.

49. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom neboli splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na
zrušenie rozsudku v napadnutom rozsahu, preto odvolací súd s použitím § 388 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnute časti zmenil tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté

rozhodnutie založené a ide o prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný
zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda ani
na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez
nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejnýzáujem,ktoréhoexistencianebolavdanomprípadedaná.PodľajudikatúryEurópskehosúdupre

ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie
súspornéaprávneotázkysanevyznačujúosobitnouzložitosťou,neuskutočnenieústnehopojednávania
nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na
prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).

50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).